Uznesenie ,
Odmietajúce odvolanie Judgement was issued on Tuesday, September 22, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5CoE/73/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3800899282
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 09. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3800899282.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
811 09 Bratislava, IČO 35 807 598, v konaní zastúpeného Advocate s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811
09 Bratislava, IČO 36 865 141 proti povinnej A. B., bytom I. nad I., K. XX/XX, pre vymoženie 89,- eur
s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou
č.k. 4Er/424/2015-25 zo dňa 30. júla 2015, v senáte jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd odvolanie súdneho exekútora o d m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil /
výrok I./ a súdnemu exekútorovi JUDr. Mariánovi Janecovi náhradu trov exekúcie nepriznal. /výrok
II./. Rozhodnutie odôvodnil tým, že z výpisu z obchodného registra povinného bolo preukázané, že
uznesením Krajského súdu Banská Bystrica č.k. 24K/24/93-Že-829 zo dňa 21.01 2011, ktoré nadobudlo

právoplatnosť dňa 03.03.2011 bol zrušený konkurz na povinného po splnení rozvrhového uznesenia
a správkyňa konkurznej podstaty JUDr. Mária Trubanová, PhD. bola zbavená funkcie. Dňa 10.2.2010
povinný bol ex offo vymazaný z obchodného registra. Tieto skutočnosti súd posúdil podľa § 57 ods. 1
písm. g), § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a uviedol, že súd kedykoľvek za konania prihliada na to, či sú
splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci /podmienky konania/. Ak však ide o taký nedostatok
podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví /§ 104 ods. 1 O.s.p./. Medzi takéto

podmienky konania patrí spôsobilosť účastníkov konania. Spôsobilosť byť účastníkom konania má ten,
kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak ten, komu ju zákon priznáva /§ 19 O.s.p./. Podľa
§ 107 ods. 4 O.s.p. ak po začatí konania zanikne právnická osoba, súd pokračuje v konaní s jej
právnym nástupcom, a ak právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví. Z vyššie uvedenému vyplýva,
že povinný tak ako je označený v návrhu na vykonanie exekúcie zanikol bez právneho nástupcu, čím
stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, t.j. nemá právnu subjektivitu a preto by ďalšie pokračovanie

exekúcie bolo neprípustné. Nakoľko ide o neodstrániteľnú vadu konania, bolo rozhodnuté o vyhlásení
exekúcie za neprípustnú a o jej zastavení. Podaním návrhu na vykonanie exekúcie vzniklo súdnemu
exekútoroviprávonanáhradutrovexekúcie.Súdnemuexekútoroviprináležízavýkonexekučnejčinnosti
odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času v súlade s § 196 Exekučného poriadku
a § 200 ods. 1 Exekučného poriadku v znení platnom v čase začatia exekúcie. Podľa § 251 ods. 4
O.s.p.. na exekučné konania podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí

O.s.p.,aktentoosobitnýpredpis/Exekučnýporiadok/neustanovujeinak. Občianskysúdnyporiadokmá
teda voči Exekučného poriadku povahu predpisu subsidiárneho. Platí teda zásada, že pokiaľ Exekučný
poriadok má úplnú úpravu trov exekúcie, spôsob ich určenia, určenie, kto znáša trovy, nie je možné
použiť ustanovenia O.s.p. o trovách konania aj na exekučné konanie. V predmetnej exekúcii je preto
možné pri rozhodovaní o trovách exekúcie aplikovať len ustanovenia § 200 a nasl. Exekučného
poriadku účinného v čase začatia exekučného konania. Keďže exekučné konanie začalo v zmysle §

36 ods. 2 Exekučného poriadku dňom, kedy bol exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie,
v danom prípade 21.09.2000, je preto potrebné ohľadne trov exekúcie aplikovať Exekučný poriadok vznení účinnom do 31.01.2002, t.j. v pôvodnom znení. V zásade platí, že súdny exekútor má právo na
náhradu trov potrebných pre účelné vymáhanie nároku a tieto v princípe znáša povinný /§ 197 ods. 1
Exekučného poriadku/. Z tejto zásady vyplýva výnimka, kedy je možné zaviazať oprávneného k náhrade

trov a táto výnimka je upravená v § 203 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.01.2002, a to
len pri spôsobe ukončenia exekúcie jej zastavením. Súd pri prípadnom zaväzovaní oprávneného k
úhrade trov súdneho exekútora musí zvážiť, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie
nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Rozsah tejto povinnosti
na náhradu je spravidla /nie však výlučne/ daný rozsahom procesného zavinenia oprávneného, ktoré

viedlo k zastaveniu exekúcie. Nie je možné postihovať alebo hodnotiť správanie oprávneného v priebehu
exekučného konania, pretože prípadná povinnosť oprávneného k náhrade trov exekúcie sa viaže
výlučne len k procesnému hľadisku, a to je v tomto prípade ukončenie exekúcie zastavením z dôvodu
zániku povinného. Samotnú skutočnosť, že došlo po jedenástich rokoch od začatia exekučného konania
k výmazu povinného z obchodného registra, nie je možné považovať za zavinenie oprávneného a
tvrdiť, že pri náležitej opatrnosti mohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Výnimkou z tejto situácie,

keď oprávnený nebol náležite opatrný a uvážlivý pri podávaní návrhu na vykonanie exekúcie, môže byť
situácia, keď mal k dispozícii poznatky o takejto skutočnosti. Uvedené preto viedlo súd k záveru, že
súdnemu exekútorovi v tejto výnimočnej situácii nie je možné priznať náhradu trov exekúcie. Exekútor
ako nositeľ práva na náhradu trov exekúcie je v exekučnom konaní v postavení účastníka konania, a
nie vykonávateľa verejnej moci, pričom je na výsledku exekúcie materiálne zainteresovaný. Svojim

súhlasomstaťsasúdnymexekútoromavykonávaťčinnosťexekútoramusípretoznášaťajstýmspojené
riziko, že nie vo všetkých prípadoch dosiahne uspokojenie svojich zákonných nárokov ako účastník
exekučného konania /v časti trov/. Tento záver o postavení exekútora a jeho nárokoch na odmenu je v
zhode i s právnym názorom vysloveným Európskym súdom pre ľudské práva vo veci Van der Mussele
proti Belgicku /rozsudok z 23.11. 1983/. Otázkou nepriznania trov súdnemu exekútorovi sa vo viacerých

rozhodnutiach zaoberal aj Ústavný súd SR /napr. IV. ÚS 27/08 zo dňa 24.1.2008, uznesenie č. II.ÚS
272/08 z 22.10. 2008, uznesenie I.ÚS 438/08 zo dňa 17.12.2008, uznesenie I.ÚS 256/08 z 7.8. 2008
a iné/, v ktorých opakovane poukázal na to, že ak v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú
uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť tento stav k protiústavným
dôsledkom. Toto riziko, ktoré nesie exekútor, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho

v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Len nad rámec uvedeného súd uviedol, že
obdobné stanovisko zaujal aj Ústavný súd ČR vo svojich skorších rozhodnutiach , ako napr. uznesenie
sp. Zn. II.ÚS 150/04, III. ÚS 283/06, IV.ÚS 180/06, III. ÚS 118/05, III. 158/05, II.ÚS 294/05 a iné/. Súd
v zmysle horeuvedeného trovy exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal.

Proti tomuto rozhodnutiu do výroku II. o nepriznaní náhrady trov súdnemu exekútorovi podal súdny
exekútor JUDr. Marián Janec odvolanie, domáhajúc sa jeho zmeny tak, že mu bude priznaná náhrada
trov exekúcie podľa jeho vyčíslenia.

Odvolací súd predtým, než pristúpil k preskúmaniu veci v dôsledku podaného odvolania súdneho

exekútora, zisťoval, či odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote, či bolo podané subjektom
oprávneným na podanie takéhoto opravného prostriedku a či smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému
zákon odvolanie pripúšťa.

Podľa § 243b ods. 1 Exekučného poriadku sa exekučné konania začaté pred 1. novembrom 2013

dokončia podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak.
Podľa § 243b ods. 3 Exekučného poriadku o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí
podľa § 57, ktoré bolo podané pred 1. novembrom 2013, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31.
októbra 2013; to neplatí, ak ide o odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, o
ktorom doposiaľ nerozhodol sudca.

Podľa § 58 ods. 6 Exekučného poriadku proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57
nemožno podať mimoriadne dovolanie.

V zmysle § 251 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) na výkon rozhodnutia a

exekučné konanie podľa Exekučného poriadku sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento
osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.V zmysle § 202 ods. 2 O.s.p. odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa
Exekučného poriadku, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak a ani proti uzneseniu v konaní o
vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona.

Podľa § 218 ods. 1 písm. c) O.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Citované ustanovenie § 202 ods. 2 O.s.p., stanovuje zásadu, podľa ktorej proti uzneseniam vydaným

v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku odvolanie nie je prípustné, pokiaľ nie je výslovne
ustanovené, že odvolanie prípustné je /viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 3 Cdo 452/2012 zo dňa 14. mája 2013/.

V predmetnej veci súd prvého stupňa svojím uznesením v napadnutej časti /výrok II./ rozhodol o
trovách exekúcie súdneho exekútora podľa ustanovenia § 203 ods. 2 Exekučného poriadku. Uvedené

rozhodnutie vydal sudca súdu prvého stupňa s tým, že účastníkom bolo dané poučenie o tom, že proti
výroku II uznesenia je možné podať odvolanie podľa § 58 ods. 6 Exekučného poriadku.

Z dikcie citovaného prechodného ustanovenia § 243b ods. 3 Exekučného poriadku vyplýva, že o
odvolaní proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57, ktoré bolo podané pred 1.

novembrom 2013, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013. V posudzovanom
prípade však podal súdny exekútor odvolanie proti výroku o náhrade trov exekúcie po 31. októbri
2013, preto bolo na daný prípad potrebné aplikovať právnu úpravu účinnú od 1. novembra 2013, to
znamená už v znení zákona č. 299/2013 Z. z. zo dňa 4. septembra 2013, v zmysle ktorej novely bolo
s účinnosťou od 01.11.2013 novelizované aj ustanovenie § 58 ods. 6 Exekučného poriadku. Citované

zákonné ustanovenie v znení účinnom od 01.11.2013 možnosť podať odvolanie proti výroku o náhrade
trov exekúcie v rozhodnutí podľa § 57 nestanovuje /hoci sa to súd prvého stupňa mylne domnieva a v
takomto zmysle poučil v napadnutom rozhodnutí aj účastníkov konania/. Vzhľadom k tomu, že Exekučný
poriadok možnosť podať odvolanie proti výroku o náhrade trov exekúcie v rozhodnutí, ktorým bola
exekúcia zastavená podľa § 57 Exekučného poriadku, výslovne neustanovuje /§ 58 ods. 6 Exekučného

poriadku v spojení § 202 ods. 2 O.s.p./, odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie proti takémuto
rozhodnutiu nie je prípustné.

Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že odvolanie súdneho exekútora smeruje proti výroku
rozhodnutia súdu prvého stupňa, proti ktorému odvolanie podľa zákona prípustné nie je. Preto odvolací

súd toto odvolanie súdneho exekútora podľa § 218 ods. 1 písm. c) O.s.p. odmietol, pričom odvolaním
sa po vecnej stránke nezaoberal. Krajský súd tak rozhodol bez nariadenia pojednávania odvolacieho
súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.