Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 19, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/275/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3815216643
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3815216643.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.MárieVrtochovejasudcovJUDr.

Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v spore žalobcu: Q. W., bytom T. XX/XX, V., proti žalovanému:
F. S., bytom Na S. XXX/XX, V., právne zastúpený JUDr. Adamom Šovčíkom, advokátom so sídlom
G. Švéniho č. 6, Prievidza, o zaplatenie 10.500 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 20. apríla 2016, č.k. 9C/319/2015-32, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti p o t v r d z u j e .

Žalobca m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 9.000

eur s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne z tejto sumy od 24.7.2013 do zaplatenia do troch
dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti návrh zamietol a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi trovy konania 449,82 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa návrhom doručeným súdu dňa 12.10.2015 domáhal proti
žalovanému zaplatenia 10.500 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z tejto sumy od 27.6.2013
do zaplatenia a náhrady trov konania. Podaním z 13.1.2016 opravil svoj návrh tak, že sa domáhal úroku

z omeškania 8,5% ročne zo sumy 10.500 eur od 24.7.2013 do zaplatenia, čo odôvodnil tak, že sa so
žalovaným dohodol na vrátení dlžnej sumy do jedného roka, teda do 23.7.2012. Uviedol, že žalovanému
požičal sumu 11.500 eur, z ktorej on vrátil len 1000 eur 24.10.2012. Uviedol, že požičiaval žalovanému
peniaze v herni, dával mu 900 eur a povedal mu, že 1000 eur mu má vrátiť. Súdu predložil doklady,
na č.l. 2 je uvedené, že mu žalovaný vrátil 1000 eur a je tam uvedené, že žiada vrátiť 10.500 eur. Na
č.l. 2 na druhej strane hore je uvedené, že si požičal žalovaný 10.000 eur, je to záznam z 28.7.2012,
toto písal žalovaný, aj podpísal. To vtedy zrátali dokopy, je tam podpis žalobcu a podpis žalovaného,

tiež tam napísal žalovaný, že mu vráti 9.10.2012. Na ďalšej strane je potvrdené, že si žalovaný požičal
4500 eur, na ďalšej strane je potvrdené, že si požičal 6000 eur dňa 21.7., že tieto vráti 23.7. 2012. Dňa
24.10.2012 mu podpísal žalobca potvrdenie č.l. 2, že žiada vrátiť 10.500 eur, toto podpísal iba žalobca,
lebo mu vrátil tisícku. Vždy mu potvrdil, ako na č.l. 4 keď mu dal peniaze, napr. tu je uvedené, že mu
dal ešte 500 eur k tým 6000 eur. On mu takto požičal teda 21.7. sumu 6000 eur, nato si požičal od neho
21.7.2012 toho istého dňa ďalších 6500 eur. Žalovaný uviedol, že tá suma, ktorú mu požičal nebola 6500
eur, ako to uvádzal v odpore, ale suma 6500 eur bola aj s navýšením. V ten deň mu žalobca požičal

asi 4500 eur, zbytok bol navýšenie. Zdá sa mu, že mu podpísal len jeden papier, kde je 6500 eur. Tie
ďalšie papiere, ako hral v tom strese, dal mu voľačo podpísať, on to podpísal, že mu dlhuje 6500 eur.
Na otázku samosudcu prečo potvrdil na č.l. 2 druhá strana, že si požičal od žalobcu 10.000 eur uviedol,
že o dva alebo o tri dni, keď mu mal vrátiť 6500 eur, tak mu to bohužiaľ nevyšlo, povedal žalobcovi,že mu to nemôže vrátiť, aby počkal mesiac dva. Ponúkol mu ďalších 500 eur, aby išiel znova hrať, s
navýšením o dve - tri stovky. Na opätovnú otázku samosudcu prečo potvrdil že 28.7.2012 si požičal
od žalobcu 10.000 eur uviedol, že po tom, ako mu požičal ďalších 500 eur a on ich prehral, si požičal

ďalších 1300 eur aby mu vrátil 2000 eur. Zhruba do troch dní si potom so žalobcom sadli, všetko zrátali,
lebo on mu aj v priebehu hry nejaké peniaze vrátil. On si tiež niekedy zabudol niečo zapísať, preto si
takto sadli 28.7.2012, došli k názoru, že žalovaný žalobcovi dlhuje 10.000 eur aj s navýšením. On s tým
súhlasil, tak to takto napísal na č.l. 2 druhá strana. Teda čistá istina činí 6500 eur a z toho žalobcovi
už 1000 eur vrátil. Preto žalobcovi dlhuje len 5500 eur. Keby nežiadal navýšenie 40%, tak mu má vrátiť

6500 eur. Z tejto istiny 6500 eur s navýšením ktoré si dohodli vyšlo 10.000 eur, preto mu to podpísal.
Potom žalobca povedal, že nechce žiadne navýšenie, ani trovy, že chce len svoje peniaze. Táto istina
5500 eur je po odpočítaní, čo mu vrátil. Z listiny č.l. 2 druhá strana vyplýva, že dňa 28.7.2012 dlžník -
žalovaný potvrdil, že si od žalobcu požičal 10.000 eur. Zaviazal sa, že mu ich vráti do 9.10.2012, listinu
podpísali žalobca i žalovaný. Z listiny č.l. 2 prvá strana vyplýva, že žalobca potvrdil vrátenie sumy 1000
eur dňa 24.10.2012 žalovaným.

3. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca poskytol žalovanému pôžičku. Nesporné bolo že
strany podpísali listinu na str. 2 druhá strana z 28.7.2012, kde uznal žalovaný výšku dlžoby 10.000 eur
z titulu pôžičky od žalobcu. Ani na pojednávaní nepoprel, že pri podpise tejto listiny bol sumarizovaný
záväzok žalovaného k žalobcovi. Nebolo sporné že na základe platnej zmluvy vznikol medzi žalobcom

a žalovaným vzťah na základe zmluvy o pôžičke. Kým žalovaný v odpore namietal, že reálne dlhuje
žalobcovi len 6500 eur, zvyšok je navýšenie, na pojednávaní uviedol, že mu dlhuje len 5500 eur. Svoje
tvrdenia však nijako nepreukázal, naopak potvrdil, že listinu z 28.7.2012 podpísal. Zhodne strany uviedli,
že žalovaný vrátil žalobcovi sumu 1000 eur, čo sa zhoduje aj so znením listiny č.l. 2 prvá strana podľa
ktorej žalobca potvrdil vrátenie sumy 1000 eur dňa 24.10.2012, teda po spísaní listiny z 28.7.2012.

Tiež zhodne uviedli ( žalovaný v odpore z 25.1.2016), že dlžnú sumu mal žalovaný vrátiť do jedného
roka, žalobca tvrdil že do jedného roka od 21.7.2012, žalovaný že od 24.10.2012. S poukazom na
rozpory vo výpovediach a tvrdeniach žalovaného súd vychádzal v tomto smere z tvrdenia žalobcu, ktoré
považoval za vierohodné. Takto súd ustálil, z prednesov obidvoch účastníkov a z listiny podpísanej
stranami 28.7.2012, že dlh žalovaného vo vzťahu k žalobcovi k tomuto dátumu vo výške 10.000 eur

existoval a žalovaný nepreukázal opak. Následne z potvrdenia z 24.10.2012 vyplynulo, že žalobcovi
žalovaný vrátil 1000 eur. Preto súd priznal žalobcovi nárok na zaplatenie sumy 9.000 eur a vo zvyšku
návrh zamietol. Žalobca sa úroku z omeškania domáhal odo dňa 24.7.2013, a to na základe dojednania
so žalovaným. Keďže z listín č.l. 2,3 v spise vyplýva záväzok žalovaného splatiť čiastku 6000 eur už
23.7.2012 a čiastky 10.000 eur už 9.10.2012, je zrejmé, že žalobca uplatnil nárok na úrok z omeškania

od neskoršieho dátumu, ako vyplýva z listinných dôkazov, preto mu ho súd, viazaný jeho návrhom a
tvrdením, ktoré považoval za preukázané, priznal podľa uplatnenia, teda od 23.7.2012 v zákonnej výške
8,5% ročne. Žalobca si uplatnil trovy konania - zaplatený súdny poplatok 630 eur. Žalobca bol prevažne
úspešný, jeho úspech predstavoval 85,7%, neúspech 14,3%, čistý úspech 71,4%, v tomto pomere súd
priznal žalobcovi trovy konania a to vo výške 449,82 eur.

4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, v ktorom namietal, že okresný súd sa vôbec
nezaoberalskutočnosťou,akúsumumužalobcaskutočnepožičal.Suma10.000eur,ktorábolauvedená
v potvrdení bola suma aj so zmluvným úrokom žalobcu. Suma istiny bola len vo výške 6.500 eur.
Toto potvrdenie mu dal žalobca podpísať v herni pod jeho nátlakom. Z tohto dôvodu nemal vedomosť
oboznámiť sa s predmetným dokladom. Skutočnosťou, či predmetné potvrdenie spĺňa všetky náležitosti

právneho úkonu sa súd v konaní vôbec nezaoberal aj napriek tomu, že to na pojednávaní uvádzal.
Podľa jeho názoru tento právny úkon nebol urobený z jeho strany slobodne a vážne a v čase podpisu
bol pod nátlakom žalobcu a nevedel, čo podpisuje. Ďalšia vec, s ktorou sa súd v konaní nezaoberal je,
či na základe potvrdenia, ktoré možno definovať ako zmluvu o pôžičke, došlo aj k reálnemu odovzdaniu
peňazí. Z dôvodu, že zmluva o pôžičke, ktorú upravuje v § 657 Občiansky zákonník, je reálny kontrakt, k

jej platnému uzatvoreniu sa vyžaduje reálne odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. V tomto
prípade reálne odovzdanie peňazí. Z dôvodu, že žalobca reálne odovzdanie sumy vo výške 10.000 eur
nepreukázal, je podľa jeho názoru zmluva o pôžičke, resp. potvrdenie v časti prevyšujúcej 6.500 eur
neplatné. Aj z tohto dôvodu súd nemohol priznať žalobcovi celú sumu pôžičky (po odpočítaní splátky
vo výške1.000 eur). Súd ho zaviazal zaplatiť žalobcovi istinu spolu s príslušenstvom, t.j. zákonným

úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 9.000 eur od 24.7. 2013 do zaplatenia aj napriek
skutočnosti, že žalobca na pojednávaní uviedol, že príslušenstvo k istine nežiada, t.j. ani úroky z
omeškania. Tým, že súd priznal žalobcovi úroky z omeškania prekročil jeho návrh. Zároveň uviedol,
že súd žiadal zaplatiť dlžnú sumu v splátkach z dôvodu, že je v zlej finančnej situácií a nie je schopnýžalobcovi ani sumu vo výške 6.500 eur zaplatiť na jeden krát. Súd sa touto skutočnosťou v napadnutom
rozhodnutí nezaoberal. Na základe uvedeného navrhoval, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu
zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie a doplnenie dokazovania. Zároveň žiadal, aby mu

súd priznal náhradu trov odvolacieho konania.
5. Žalobca sa k odvolaniu písomne nevyjadril.
6. Krajský súd ako odvolací súd preskúmal vec v zmysle ust. § 380 ods. 1 CSP v spojení s § 470 CSP
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné v napadnutej vyhovujúcej časti ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP,

pričom v náväznosti na § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne
odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.

7. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým vo zvyšnej časti návrh zamietol, napadnutý nebol,
a preto zostalo rozhodnutie súdu prvej inštancie v tomto výroku právoplatné a rozhodnutím odvolacieho
súdu nedotknuté.

8. Odvolací súd preskúmaním zistil, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vec
po právnej stránke správne posúdil a v konečnom dôsledku aj správne vo veci rozhodol, keď zaviazal
žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 9.000 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne z tejto sumy
od 24.7.2013 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

9. Na základe dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie mal aj odvolací súd za preukázané,
že žalobca poskytol žalovanému pôžičku. Nesporné bolo že strany podpísali listinu na str. 2 druhá
strana z 28.7.2012, kde uznal žalovaný výšku dlžoby 10.000 eur z titulu pôžičky od žalobcu. Ani na
pojednávaní nepoprel, že pri podpise tejto listiny bol sumarizovaný záväzok žalovaného k žalobcovi.

Ani podľa odvolacieho súdu nebolo sporné, že na základe platnej zmluvy vznikol medzi žalobcom a
žalovaným vzťah na základe zmluvy o pôžičke. Kým žalovaný v odpore namietal, že reálne dlhuje
žalobcovi len 6500 eur, zvyšok je navýšenie, na pojednávaní uviedol, že mu dlhuje len 5500 eur. Svoje
tvrdenia však nijako nepreukázal, naopak potvrdil, že listinu z 28.7.2012 podpísal. Žalovaný pritom ani
nepredložilaaninenavrholvykonaťžiadnydôkaznapreukázaniesvojichtvrdení.Sámžalovanývkonaní

pred súdom prvej inštancie pritom uviedol, že si postupne od žalobcu požičiaval peniaze, pričom potom
si so žalobcom sadli, všetko zrátali, a došli k názoru, že žalovaný žalobcovi dlhuje 10.000 eur, pričom
žalovaný s tým súhlasil, a takto to aj sám napísal a podpísal na č.l. 2 druhá strana. Žalovaný pritom v
konaní pred súdom prvej inštancie nenamietal, že by uvedenú listinu podpísal pod nátlakom ako uvádzal
až v odvolaní, preto odvolací súd túto námietku považoval za neopodstatnenú a účelovú. Odvolací súd

mal v tomto prípade za to, že žalobca postupne žalovanému požičal sumy v celkovej výške 10.000 eur
a tieto mu aj reálne odovzdal. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že ak by žalobca žalovanému
reálne neodovzdal spolu peniaze vo výške 10.000 eur, javí sa nepravdepodobné že by žalovaný v tejto
výške ( vyššej až o 3.500 eur) dlh uznal a podpísal žalobcovi vyššie uvedenú listinu. Pritom ako bolo
už uvedené vyššie žalovaný v prejednávanej veci neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie jeho

tvrdení, že reálne mu bolo odovzdaných len 6.500 eur. Ďalej mal odvolací súd za preukázane, čo aj
zhodne strany uviedli, že žalovaný vrátil žalobcovi sumu 1000 eur, čo sa zhoduje aj so znením listiny
č.l. 2 prvá strana podľa ktorej žalobca potvrdil vrátenie sumy 1000 eur dňa 24.10.2012, teda po spísaní
listiny z 28.7.2012. Tiež zhodne uviedli ( žalovaný v odpore z 25.1.2016), že dlžnú sumu mal žalovaný
vrátiť do jedného roka, žalobca tvrdil že do jedného roka od 21.7.2012, žalovaný že od 24.10.2012. S

poukazom na rozpory vo výpovediach a tvrdeniach žalovaného súd prvej inštancie správne vychádzal v
tomto smere z tvrdenia žalobcu, ktoré považoval aj odvolací súd za vierohodné. Takto potom súd prvej
inštancie správne ustálil, z prednesov obidvoch účastníkov a z listiny podpísanej stranami 28.7.2012, že
dlh žalovaného vo vzťahu k žalobcovi k tomuto dátumu vo výške 10.000 eur existoval, pričom žalovaný
nepreukázal opak. Následne z potvrdenia z 24.10.2012 vyplynulo, že žalobcovi žalovaný vrátil 1000 eur.

Preto súd prvej inštancie správne priznal žalobcovi nárok na zaplatenie sumy 9.000 eur a vo zvyšku
návrh zamietol. Ďalej z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa úroku z omeškania domáhal odo dňa
24.7.2013, a to na základe dojednania so žalovaným. Keďže z listín č.l. 2,3 v spise vyplýva záväzok
žalovaného splatiť čiastku 6000 eur už 23.7.2012 a čiastky 10.000 eur už 9.10.2012, je zrejmé, že
žalobca uplatnil nárok na úrok z omeškania od neskoršieho dátumu, ako vyplýva z listinných dôkazov,

preto mu ho súd prvej inštancie, viazaný jeho návrhom a tvrdením, ktoré považoval za preukázané,
správne priznal podľa uplatnenia, teda od 23.7.2012 v zákonnej výške 8,5% ročne. V tejto súvislosti
odvolací súd k námietke žalovaného uvádzanej v odvolaní, že súd ho zaviazal zaplatiť žalobcovi istinu
spolu s príslušenstvom, aj napriek skutočnosti, že žalobca na pojednávaní uviedol, že príslušenstvo kistine nežiada, t.j. ani úroky z omeškania, uvádza, že ani túto námietku nepovažoval za opodstatnenú,
nakoľko z obsahu spisu vyplýva že žalobca si uplatnil aj úrok z omeškania a zo zápisnice z pojednávania
pritom nevyplýva, že žalobca by zmenil názor a úroky nežiadal, nakoľko sa pridržiaval svojho písomného

návrhu. Záverom odvolací súd uvádza, že samotná skutočnosť, že žalovaný je v zlej finančnej situácii,
nazakladá dôvod, aby mu súd povolil zaplatiť dlžnú sumu v splátkach, pričom ani z obsahu spisu
nevyplýva, že by žalovaný žiadal súd, aby mu povolil zaplatiť dlžnú sumu v splátkach, žalovaný sa len
v rámci konečného návrhu vyjadril, že chce peniaze vrátiť, pričom momentálne mu to môže splácať ako
bude môcť.

10. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie v predmetnej veci správne rozhodol, preto odvolací
súd nepovažoval námietky žalovaného uvádzané v odvolaní za opodstatnené a rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.

11. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s §
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalobcovi odvolací súd priznal nárok

na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100%.
12. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

P o u č e n i e :Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).