Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 29, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/265/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214222324
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2214222324.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň:

JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Ľubica Bundzelová v právnej veci žalobcu: BNP PARIBAS PERSONAL
FINANCE SA, so sídlom boulevard Haussmann 1, Paríž 750 09, Francúzska republika, konajúca
na území Slovenskej republiky prostredníctvom BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, pobočka
zahraničnej banky, so sídlom Karadžičova 2, Bratislava, IČO: 47 258 713, zastúpený: JUDr. Helena
Strachotová, usadená euroadvokátka so sídlom Hviezdoslavova 7, Martin, proti žalovanej: P. F., nar.
XX.X.XXXX, bytom X. XXX/X, T. J., o 1.566,81 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Dunajská Streda, č. k. 16C/222/2014-35 zo dňa 9. októbra 2015, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej sa p o t v r d z u j e.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti náhrady trov konania sa m e n í tak, že žalovanej sa nepriznáva
nárok na náhradu trov konania.

III. Žalovanej sa nárok náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu o zaplatenie 1.566,81 eura s 15%
ročným úrokom zo sumy 1.454 eura od 3.12.2013 a 5,25% ročným úrokom z omeškania zo sumy

1.566,81 eura od 04.12. 2013 zamietol, výrokom II. rozhodol o trovách konania tak, že žalobcovi náhradu
trov konania nepriznal. Súd rozsudok odôvodnil tým, že žalobca sa domáha svojich nárokov z titulu
zmluvy o spotrebiteľskom úvere a v žalobe tvrdil, že ide o úver na financovanie spotrebného tovaru. Z
obsahu zmluvy však vyplýva, že ňou mal byť poskytnutý úver nie dlžníkovi (žalovanej), alebo tretej osobe
(na účet žalovanej, napr. na úhradu jej záväzku u tretej osoby), ale priamo žalobcovi na „konsolidáciu“
iného úverového záväzku žalovanej voči nemu. Ustanovenie § 497 Obchodného zákonníka (ďalej len
ObZ) upravujúce zmluvu o úvere (ktoré je kogentné, § 263 ObZ), ale aj § 658 Občianskeho zákonníka

(ďalejlenOZ)predpokladajúakopojmovýznakobochtýchtozmlúvprenechaniepeňažnýchprostriedkov
(resp. pri pôžičke aj iných druhovo určených vecí) do vlastníctva dlžníka. Samozrejme, nie je vylúčené
ani poskytnutie úveru (pôžičky) nepriamo formou poukážky tak, že veriteľ za dlžníka splní jeho záväzok
voči tretej osobe (teda jej poukáže finančné prostriedky v prospech úhrady záväzku dlžníka) a dlžník
sa zaviaže takto vzniknutý úverový záväzok splácať rovnako, ako keby bol poskytnutý priamo jemu.
Takúto úpravu pôžičky, resp. úveru pripúšťa aj judikatúra (porovnaj rozhodnutie NS ČR sp. zn. 33 Cdo
3912/2010, podobne rozhodnutia NS SR sp. zn. Obdo V 47/2001, podobne napr. 4 Obdo 157/2004).

Vo všetkých týchto prípadoch je však podstatné, že veriteľ skutočne poskytne časť svojich finančných
prostriedkov (zo svojho majetku).2. Ak má však podľa zmluvy o úvere resp. pôžičke poskytnúť veriteľ peňažné prostriedky na uhradenie
záväzku, ktorý má dlžník voči nemu, nejde v skutočnosti o zmluvu o pôžičke, resp. o úvere. Veriteľ totiž
v takom prípade nemôže poskytnúť plnenie sebe samému, pretože je to pojmovo nemožné (porovnaj

rozsudok NS SR sp. zn. 1 M Obdo 4/2010). Tunajší súd sa však nestotožňuje s názorom vysloveným
v posledne citovanom rozsudku, podľa ktorého ide v prípade úverov na refinancovanie iných úverov u
toho istého veriteľa o „finančno-účtovné neprípustné operácie, majúce za následok neprípustne účtovne
zlikvidovať úver“. Existenciu takýchto úverov totiž výslovne pripúšťa napríklad § 1 ods. 6 zákona č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov. Okrem toho by takýto výklad

právnych úkonov odporoval aj základnému princípu súkromného práva, ktorým je preferencia výkladu
zachovávajúceho platnosť právnych úkonov (porovnaj nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07).

3. Podľa názoru súdu zmluva, ktorou veriteľ dlžníkovi poskytuje úver (pôžičku) na refinancovanie jeho
skorších záväzkov u toho istého veriteľa, je síce platná, nejde však zmluvu o úvere alebo pôžičku
v pravom slova zmysle. Takáto zmluva je svojím obsahom v skutočnosti dohodou o zmene záväzku

(privatívnou nováciou) v zmysle § 516 OZ, ktorým sa doterajší záväzok nahrádza záväzkom novým z
titulu úveru alebo pôžičky. Podmienkou platnosti dohody o novácii je ale existencia pôvodného záväzku,
ktorý sa má novým úverom resp. pôžičkou nahradiť (porovnaj uznesenie NS SR sp. zn. 6 Cdo 313,
314, 315/2012). V prerokúvanej veci je tak podmienkou platnosti zmluvy z 13.5.2013, podľa ktorej
sa má poskytnutým úverom uhradiť (nahrádzať) skorší záväzok žalovanej voči žalobcovi, existencia

takéhoto záväzku žalovanej voči tejto spoločnosti. Pokiaľ by takýto záväzok neexistoval, bola by zmluva
z 13.5.2013 neplatná a žalobca by tak z nej nemohol od žalovanej nič požadovať.

4. Zo skutkového stavu vyplýva, že žalobca bezpečne nepreukázal existenciu takéhoto pôvodného
záväzku žalovanej. Za dôkaz jeho existencie nemožno považovať ustanovenie odseku 1.2 zmluvy z

13.5.2013, ktoré len deklaruje, že takýto vzťah existoval, nie však spôsob, dôvod vzniku a výšku záväzku
žalovanej z tohto vzťahu. Taktiež dôkazom existencie záväzku z „revolvingového úveru“ nie je uvedenie
sumy 1.454 eura v odseku 1.1 zmluvy z 13. mája 2013. Ani z jedného z týchto ustanovení nemožno
zistiť, ako sa k uvedenej sume dospelo. Ak existencia záväzkov žalovanej voči žalobcovi, ktoré sa
mali uvedenou zmluvou o spotrebiteľskom úvere nahradiť, nie je dokázaná, nemožno prijať záver, že

existovali. Nemožno teda ani prijať záver, že spotrebiteľský úver poskytnutý žalobcom žalovanej na ich
splatenie (teda dohoda o novácii pôvodného záväzku) je platný.

5. Preukázanie týchto predpokladov má však aj ďalší podstatný aspekt. Žalobca je totiž podnikateľ v
zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 11.6.2010, ale

ajvzmysle§2písm.b)užcitovanéhozákonač.129/2010Z.z.účinnéhooduvedenéhodňa.Úvery,ktoré
poskytoval a poskytuje fyzickým osobám, spotrebiteľom v zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. a v
zmysle2písm.a)zák.č.129/2010Z.z.sútakspotrebiteľskýmiúvermivzmysleuvedenýchzákonov.Tak
zákonč.258/2001Z.z.v§4,akoajzákonč.129/2010Z.z.v§9vyžadujú,abyzmluvyospotrebiteľských
úveroch obsahovali určité náležitosti. Ich absenciu pritom sankcionuje rôznymi následkami (bezúročnosť

a bezpoplatkovosť úveru, zákaz požadovať úroky a poplatky neuvedené v zmluve a pod.). Súdu je pritom
z úradnej činnosti známe, že zmluvy používané žalobcom týmto náležitostiam v niektorých prípadoch
nevyhovujú a dlžníci tak nie sú povinní splatiť všetky sumy, ktoré od nich veriteľ podľa takýchto zmlúv
požaduje. Podobne je súdu známe, že tieto zmluvy niekedy obsahujú úrokovú sadzbu, ktorá je v
rozpore s dobrými mravmi (§ 39 OZ), prípadne nárok na zmluvné pokuty, sankcie a poplatky, ktoré sú

neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. je pritom
povinnosťou súdu aj bez návrhu prihliadať na všetky námietky proti nároku zo spotrebiteľskej zmluvy,
ktoré by spotrebiteľ mal. Také námietky nepochybne zahŕňajú aj námietku neplatnosti dohody o novácii
(zmluvy o novom úvere) pre neexistenciu pôvodného - nahrádzaného (refinancovaného) záväzku. Súd
preto v súlade s uvedeným ustanovením skúmal predpoklady platnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere

z 13.5.2013 z tohto hľadiska. Keďže žalobca nepreukázal spôsob a dôvod vzniku pôvodného záväzku
z titulu revolvingového úveru (nepreukázal napr. obsah zmluvy o tomto úvere, výšku úrokovej sadzby,
históriu splácania žalovanej atď.), súd nemohol zodpovedne posúdiť napr. otázku, či sa uzavretím
novej zmluvy o pôžičke nemajú navonok novovať (nahrádzať) záväzky, ktoré v skutočnosti neexistujú
(sú neplatné) práve pre rozpor s citovanými ustanoveniami zákonov č. 258/2001 Z. z. a 129/2010 Z.

z., prípadne § 39 a 53 OZ. Inak povedané, nie je zrejmé, či takýto postup v skutočnosti nesleduje
alebo nespôsobuje obídenie zákonných následkov, ktoré by žalobcovi ako veriteľovi hrozili, ak by svoje
nároky uplatňoval na základe pôvodnej zmluvy. Zo všetkých uvedených dôvodov tak súd žalobu žalobcu
zamietol, keďže nebolo preukázané, že v čase poskytnutia úveru podľa zmluvy z 13.5.2013 skutočnemala žalovaná záväzky z revolvingového úveru č. 72615645069100 vo výške, v akej jej bola poskytnutá
pôžička, teda vo výške 1.454 eura.

6. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP).
Žalobca si trovy uplatnil, no bol neúspešný, preto súd o jeho návrhu na ich priznania (§ 151 ods. 1 OSP)
rozhodol tak, že mu ich nepriznal. Žalovaná zasa žiadne trovy nežiadala, takže tu nebol návrh, o ktorom
by sa malo rozhodovať (§ 151 ods. 1 a contrario OSP).

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu.
V odvolaní uviedol, že právna konštrukcia súdu prvej inštancie odporuje uzavretej zmluve. Žalobca
neuzavieral zmluvu sám so sebou, ale so žalovanou. Otázka, na čo boli finančné prostriedky použité,
nie je rozhodujúca na posúdenie nároku. Predložil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Netvrdil, že
sa jedná o dohodu o zmene záväzku v zmysle § 516 OZ a z tohto dôvodu nepredložil ani dôkazy na
preukázanie tohto tvrdenia. Súd ani nevyzval žalobcu na preukázanie týchto tvrdení a tento záver je

uvedenýažvodôvodnenírozsudku.Aksúddospelkzáveru,žežalobcanedoložildôkazynapreukázanie
svojich tvrdení, potom podľa jeho názoru v danom prípade neprichádzalo do úvahy zamietnutie návrhu
rozsudkom, ale jeho odmietnutie uznesením. Ak súd v danom prípade vyzval žalobcu v predvolaní
na pojednávanie zo dňa 4.9.2015, aby navrhol dôkazy a žalobca tak podľa názoru súdu neurobil
súd následne z tohto dôvodu nemohol posúdiť nárok žalobcu podľa právnej konštrukcie súdu, ale

mal žalobu odmietnuť. Súd vec nesprávne právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav veci.
Rozsudok súdu prvej inštancie nie je v súlade s § 157 ods. 2 OSP, je nepreskúmateľný, súd vo výzve
neuviedol, k akým právnym záverom má žalobca podať súdu dôkazy, pričom k tvrdeniam v žalobe
žalobca dôkazy predložil. Podľa názoru žalobcu súd mal v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na
jeho celkovú presvedčivosť, t.j. závery, ku ktorým dospel, musia byť pre adresáta prijateľné, racionálne a

v konečnom dôsledku aj spravodlivé a presvedčivé. Posudzovanie predchádzajúceho právneho vzťahu
nebolo dôvodné. Navrhol, aby odvolaní súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil k novému
prerokovaniu veci. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.

8. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového

poriadku (ďalej len CSP), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb.
OSP, pričom podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§

362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil
zákonomprípustnéodvolaciedôvody(§365ods.1písm.f)ah)CSP),preskúmalnapadnutérozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez

nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie je vecne správne.

10. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania na súde prvej inštancie, ako aj celého
obsahu spisového materiálu uzavrel, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom

pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam
a vec správne právne posúdil. Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach
riadne odôvodnil, pričom zároveň sa vysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre
rozhodnutie, odvolací súd sa s odôvodnením súdu stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať iba
nasledovné:

11. Predmetom nároku žalobcu bolo zaplatenie istiny 1.566,81 eura spolu so zmluvným úrokom vo výške
15% ročne zo sumy 1.454 eura od 03.12.2013 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 5,25%
ročne z istiny 1.566,81 eura od 04.12.2013 do zaplatenia. Žalobca odvodzuje nárok uplatnený žalobou
zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavretej medzi účastníkmi dňa 13.05.2013.

12. V danom prípade nebolo sporným, že ide o spotrebiteľskú zmluvu uzavretú podľa § 52 a nasl. OZ
a podľa zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, keďže ide o nárok zo spotrebiteľskej zmluvy,
súd je oprávnený a povinný preskúmavať právne úkony (zmluvy a ich súčasti) z hľadiska ich platnosti,resp. skúmať neprijateľné zmluvné podmienky v zmluvách a nároky žalobcov ex offo v zmysle § 5b zák.
č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a chrániť tým záujmy spotrebiteľa ako slabšej strany sporu.

13.Súdprvejinštanciežalobuzamietolvpodstatezdôvodu,žezmluva,ktorouveriteľdlžníkoviposkytuje
úver (pôžičku) na refinancovanie jeho skorších záväzkov u toho istého veriteľa, je síce platná, nejde však
zmluvu o úvere alebo pôžičku v pravom slova zmysle. Takáto zmluva je svojím obsahom v skutočnosti
dohodou o zmene záväzku (privatívnou nováciou) v zmysle § 516 OZ, ktorým sa doterajší záväzok
nahrádza záväzkom novým z titulu úveru alebo pôžičky. Podmienkou platnosti dohody o novácii je ale

existencia pôvodného záväzku, ktorý sa má novým úverom resp. pôžičkou nahradiť. V prerokúvanej
veci je tak podmienkou platnosti zmluvy úverovej zmluvy z 13.5.2013, podľa ktorej sa má poskytnutým
úverom uhradiť (nahrádzať) skorší záväzok žalovanej voči žalobcovi, existencia takéhoto záväzku
žalovanej voči tejto spoločnosti. Pokiaľ by takýto záväzok neexistoval, bola by zmluva z 13.5.2013
neplatná a žalobca by tak z nej nemohol od žalovanej nič požadovať.

14. Zo skutkového stavu vyplýva, že žalobca nepreukázal existenciu takéhoto pôvodného záväzku
žalovanej.

15. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil a svoje
rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave veci. Pokiaľ nedoložil dôkazy, ktoré boli

podľa názoru žalobcu nad rámec podanej žaloby a posudzovanie predchádzajúceho právneho vzťahu
nebolo dôvodné, mal súd správne žalobu odmietnuť a nie zamietnuť.

16. Súd v konaní rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na
základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné (§ 153 ods. 1 OSP). Strany konania boli a

sú povinné prispieť k dosiahnutiu účelu konania pravdivým a úplným opísaním potrebných skutočností a
označením dôkazných prostriedkov v zmysle § 101 ods. 1 OSP, platného a účinného v čase rozhodnutia
súdom prvej inštancie (aktuálne podľa § 149 až 151 CSP). Podľa § 120 ods. 1, 4 OSP platného a
účinného v čase rozhodovania súdom prvej inštancie sú účastníci konania povinní označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení, pričom na základe poučenia súdu sú povinní všetky dôkazy a skutočnosti

predložiť a označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, pretože na
dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr sa zásadne, teda bez splnenia podmienok podľa
§ 205a ods. 1 OSP, v odvolacom konaní neprihliada. Aby strana sporu mohla splniť svoju zákonnú
povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia; predpokladom
dôkaznej povinnosti je totiž povinnosť tvrdenia rozhodujúcich skutočností. Pokiaľ strana sporu nesplní

svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, tak spravidla nemôže
ani splniť dôkaznú povinnosť. Pokiaľ ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, neunesenie
bremena tvrdenia o tejto skutočnosti, bude mať pre stranu sporu väčšinou za následok pre neho
nepriaznivé rozhodnutie, teda v prípade žalobcu je to zamietnutie žaloby a nie odmietnutie, ako tvrdil
žalobca. V prípade, ak strana sporu aj tvrdí určitú skutočnosť, je jej povinnosťou tvrdenú skutočnosť

preukázať.

17. V prejednávanej veci je potrebné zdôrazniť, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal
svoje tvrdenia, na základe ktorých by mu vznikol nárok na zaplatenie uplatneného nároku žalobou
zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere z 13.05.2013 uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanou. Podľa

zmluvy poskytol žalobca žalovanej úver vo výške 1.454 eur, pričom sa dohodli, že úver bude použitý
na vyplatenie predchádzajúceho revolvingového úveru č. 42615645069100 poskytnutého žalovanej
žalobcom, čím tento revolvingový úver zanikne.

18. Podľa § 1 ods. 6 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, platného a účinného v čase

uzavretia zmluvy, ak spotrebiteľ a veriteľ z dôvodu neplnenia záväzkov spotrebiteľa vyplývajúcich z
pôvodnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavrú novú zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorou sa
odkladajú splátky alebo sa mení spôsob splácania a ktorej účelom je zabrániť prípadnému súdnemu
konaniu o nárokoch veriteľa, pričom podmienky splácania vyplývajúce z novej zmluvy o spotrebiteľskom
úvere nie sú pre spotrebiteľa horšie ako podmienky splácania vyplývajúce z pôvodnej zmluvy o

spotrebiteľskom úvere, vzťahujú sa na novú zmluvu o spotrebiteľskom úvere ustanovenia § 1 až 3, §
4 ods. 5, § 5, § 6, § 8, § 9 ods. 1 a ods. 2 písm. a) až l) a o) a t), ods. 4 a 6 až 8, § 11, § 12, § 14, §
16, § 18 až 23 a § 25 až 27.19. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie podľa ktorého, ak existencia
záväzkov žalovanej voči žalobcovi, ktoré sa mali uvedenou zmluvou o spotrebiteľskom úvere nahradiť
nie je dokázaná, nemožno prijať záver, že existovali. Z obsahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa

13.5.2013 vyplýva, že finančné prostriedky ňou poskytnuté sa mali použiť na úhradu predchádzajúceho
revolvingového úveru č. 42615645069100, ktorý však bližšie špecifikovaný v žalobe nebol a žalobca
nenavrhol vykonať dokazovanie zmluvou o poskytnutí predchádzajúceho revolvingového úveru.

20. V zmysle vyššie citovaného § 1 ods. 6 zák. č. 129/2010 Z.z. je predpokladom uzatvorenia novej

zmluvy skutočnosť, aby podmienky splácania úveru vyplývajúce z novej zmluvy o spotrebiteľskom
úvere neboli pre spotrebiteľa horšie ako podmienky splácania úveru vyplývajúce z pôvodnej zmluvy.
K zhoršeniu podmienok splácania uzatvorením novej zmluvy by mohlo dôjsť napríklad v prípade,
ak predchádzajúce záväzky boli premlčané, alebo boli dojednané neprimerane vysoké úroky, úver
poskytnutý zmluvou mohol byť posúdený pre absenciu náležitostí zmluvy ako bezúročný a bez poplatkov
a pod. Takýmto spôsobom by si uzatvorením novej zmluvy veriteľ mohol zabezpečiť vymoženie

pohľadávok, na ktoré by inak nemal nárok. Z dôvodu, že žalobca zmluvu o revolvingovom úvere č.
42615645069100 súdu ako dôkaz nepredložil a bolo na žalobcovi preukázať, že k uvedenému zhoršeniu
podmienok splácania spotrebiteľom uzatvorením novej zmluvy nedošlo, neuniesol dôkazné bremeno a
v spore nemohol byť úspešný.

21. Súd prvej inštancie žalobcu poučil o následkoch včasného nepredloženia dôkazov (v zmysle §
120 ods. 4 OSP). Žalobca nevyužil možnosť zúčastniť sa pojednávania 9.10.2015, na ktoré bol riadne
predvolaný, svoju neprítomnosť ospravedlnil a súhlasil s tým, aby súd vec rozhodol v jeho neprítomnosti.
Žalobca si tak sám zmaril možnosť vyjadriť sa k dôkazom vykonaným na pojednávaní a k skutočnostiam,
ktoré súd považoval za sporné. Neobstojí preto námietka žalobcu, že súd prvej inštancie nedostatočne

zistil skutkový stav a nevyzval žalobcu na doloženie potrebných listín. Súdu zo žiadneho ustanovenia
zákona nevyplýva poučiť žalobcu o tom, aké konkrétne dôkazy má predložiť na preukázanie svojho
tvrdenia. Žalobca má povinnosť tvrdiť (žaloba má obsahovať pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich
skutočností, ktoré budú v logickej zhode s petitom) a svoje tvrdenia preukázať. Iné postavenie má
žalovaná ako spotrebiteľ a slabšia strana v spore a v záujme ochrany práv spotrebiteľa je súd oprávnený

a povinný vykonávať dôkazy aj bez toho, aby ich v spore navrhla vykonať a pri výklade úkonov, resp.
noriem použiť ten, ktorý je pre spotrebiteľa výhodnejší.

22. Z uvedených dôvodov odvolací súd vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej s
použitím§387ods.1a2CSPpotvrdilsvýnimkourozhodnutiaotrováchkonania,vktorejčastipovažoval

odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie za nesprávne.

23. V zmysle § 142 ods.1 OSP účinnom v čase rozhodovania súdom prvej inštancie, súd prizná
účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo
bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

24. V prípade, ak súd žalobu zamietol, mal rozhodnúť len o trovách úspešnej strany sporu, t.j. o náhrade
trov konania žalovanej (výrokom, že jej náhradu trov konania nepriznáva, lebo jej žiadne nevznikli, a
neuplatnila si ich) . Aj keď si žalobcovi trovy konania vznikli, uplatnil si ich a vyčíslil, o trovách konania
žalobcu ako neúspešnej strany sporu súd nemal vôbec rozhodovať. Z uvedených dôvodov odvolací súd

s použitím § 388 CSP zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku II.

25. Podľa § 33b ods. 2 OZ plnomocenstvo zaniká smrťou splnomocniteľa, ak z jeho obsahu
nevyplýva niečo iné. Zánikom právnickej osoby, ktorá je splnomocnencom alebo splnomocniteľom,
zaniká plnomocenstvo len vtedy, ak jej práva a záväzky neprechádzajú na inú osobu.

26. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že plnomocenstvo právnej zástupkyne žalobcu v súlade
s citovaným ustanovením OZ nezaniklo, pretože práva a záväzky pôvodne označeného žalobcu,
spoločnosti Cetelem Slovensko s.r.o. prešli na žalobcu označeného v úvodnej časti tohto rozsudku.
Odvolací súd preto právnu zástupkyňu žalobcu uviedol v úvodnej časti rozsudku.

27. Žalovaná má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaná bola v odvolacom konaní v celom
rozsahu úspešná. Z dôvodu, že žalovaná ale preukázateľne a účelne nevynaložila žiadne výdavky vsúvislosti s týmto konaním, ako to predpokladá § 251 CSP, odvolací súd jej náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal s poukazom na čl. 4 ods. 2 CSP.

28. Toto uznesenie bolo prijaté v odvolacom senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).