Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, October 9, 2015

Súd: Okresný súd Dunajská Streda
Spisová značka: 16C/222/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214222324
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný

ECLI: ECLI:SK:OSDS:2015:2214222324.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dunajská Streda samosudcom Michalom Novotným v právnej veci žalobcu: CETELEM

SLOVENSKO a. s., IČO: 35 757 783, so sídlom Panenská 7, Bratislava, zastúpeného: JUDr. Helena
Strachotová, usadená euroadvokátka v Martine, proti žalovanej: P. F., Q.. XX. J. XXXX, bytom X. XXX/
X, T. J., o 1.566,81 € s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Žaloba o zaplatenie 1.566,81 € s 15 % ročným úrokom zo sumy 1.454 € od 3. decembra 2013 a 5,25
% ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.566,81 € od 4. decembra 2013 sa zamieta.
II. Žalobcovi sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou došlou súdu 10. decembra 2014 domáhal voči žalovanej zaplatenia súm
uvedených vo výroku. V žalobe predniesol, že 13. mája 2013 jej poskytol úver 1.454 € na nákup

spotrebného tovaru. Žalovaná sa ho zaviazala splácať v splátkach, no nesplácala ho. Vzhľadom na to sa
úver stal splatný 3. decembra 2013 a žalobca eviduje voči žalovanému pohľadávku 1.566,81 €. Okrem
toho sa domáhal aj zaplatenia pokračujúceho úroku a úroku z omeškania.

2. V podaní z 30. septembra 2015 žalobca spresnil, že žalovaná suma pozostáva z nesplatenej istiny
1.454 €, dlžných úrokov do splatnosti 105,91 € a poistného 6,90 €.

3. Žalovaná, ktorej bola žaloba doručená do vlastných rúk 8. apríla 2015, sa k nej nevyjadrila.

4. Súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie (§ 115 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), na
ktoré sa účastníci nedostavili. Žalobca sa ospravedlnil podaním z 30. septembra 2015 a súhlasil s
rozhodnutím bez pojednávania. Žalovaná, ktorej bolo predvolanie doručené na adrese, na ktorej sa
zdržiava, postupom podľa § 46 ods. 2 O. s. p. (porov. judikát R 11/1994), sa neospravedlnila ani
nepožiadala o odročenie. Preto súd pojednával v neprítomnosti účastníkov (§ 101 ods. 2 O. s. p.). Na

pojednávanívykonaldokazovanielistinami,ato:zmluvaospotrebiteľskomúvere(č.l.5až7),oznámenie
o vyhlásení mimoriadnej splatnosti (č. l. 8) a v spojení so všeobecne známymi, resp. nespornými
skutočnosťami (§ 121, § 153 ods. 1 O. s. p.) súd zistil tento

skutkový stav:

5. a) Žalobca je spoločnosť, ktorej predmetom podnikania je okrem iného poskytovanie úverov z

vlastných zdrojov. Žalobca pred 7. májom 2013 bol so žalovanou v právnom vzťahu označenom ako
revolvingový úver č. XXXXXXXXXXXXXX (zmluva č. l. 5, ods. 1.2). Nebolo však zistené, aký bol obsah
tohto vzťahu a či a na akom konkrétnom základe vznikli záväzky žalovanej z tohto vzťahu voči žalobcovi.b) Dňa 7. resp. 13. mája 2013 žalobca a žalovaná podpísali listinu označenú ako „Zmluva o
spotrebiteľskom úvere“ na formulári žalobcu (č. l. 5 až 7). V jej ods. 1.1 sa dohodlo, že veriteľ
(žalobca) poskytuje klientovi (žalovanej) ako dlžníkovi účelový úver („Pôžička Cetelem - konsolidácia

revolvingového úveru...“) vo výške 1.454 € s úrokovou sadzbou 15 % ročne splatný v 60 mesačných
splátkach po 35,74 € splatných v vždy 15. dňa v mesiaci. Okrem toho je v ods. 1.1 určená RPMN,
priemerná RPMN, dohodnuté tzv. základný súbor poistenia s poplatkom 3,33 % zo splátky.
Listina obsahuje okrem iného toto ustanovenie:
„1.2 Cetelem poskytol na základe zmluvy o revolvingovom spotrebiteľskom úvere revolvingový úver č.

XXXXXXXXXXXXXX. Cetelem a Klient sa dohodli, že na vyplatenie uvedeného revolvingového úveru
Cetelem poskytne Klientovi úver. Klient súhlasí s tým, aby sa Úver použil na vyplatenie jeho vyššie
uvedeného revolvingového úveru. Poskytnutím Úveru vyššie uvedený revolvingový úver zanikne...“

c) Žalobca listom z 9. decembra 2013 (č. l. 8) oznámil žalovanej, že jej záväzok zo zmluvy o
spotrebiteľskom úvere sa stal splatným 3. decembra 2013 a vyzval ju na zaplatenie istiny 1.454 € a

dlžných úrokov, poplatkov a poistného 112,81 €.

6. Takto zistený skutkový stav vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti (§
132 O. s. p.).
Skutkové zistenia v bode 5 sú v podstate len reprodukciou príslušných listinných dôkazov, resp. ich

častí, voči pravosti ktorých neboli vznesené žiadne námietky, ako aj z tvrdení žalobcu, ktoré žalovaná
nespochybnila.
Žalobca, hoci bol na to podľa § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, nepredložil, ani neoznačil
dôkazy na dokázanie, aké boli záväzky žalovanej voči žalobcovi ku dňu uzavretia novej zmluvy zo 7/13.
mája 2013, akými konkrétnymi skutkami (konaním) a na akom právnom základe (zmluvné dojednanie,

zákon a pod.) vznikli. Ako však bude odôvodnené ďalej, podľa názoru súdu zaťažovalo žalobcu dôkazné
bremeno v otázke, či a v akej výške takéto záväzky existovali. Nepredložením, ani nenavrhnutím
konkrétnych dôkazov na ich preukázanie tak žalobca svoje dôkazné bremeno neuniesol.
Súd len dopĺňa, že nebolo jeho povinnosťou v tomto smere nahrádzať dôkaznú aktivitu žalobcu výzvou
na odstránenie nedostatkov podania v zmysle § 43 ods. 1 O. s. p. Nepredloženie listín, resp. vo

všeobecnosti nenavrhnutie alebo neoznačenie dôkazov totiž nie je vadou, ktorá by bránila prejednaniu
žaloby, ale má za následok nedokázanie hmotnoprávnych skutočností, o ktoré žalobca opiera svoje
uplatňované nároky (porov. v tomto zmysle uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo 179/2012). Žalobca si pritom
mal byť vedomý, že tieto skutočnosti musí dokázať, ak chce dokázať svoj nároky založený na úverovej
zmluve poskytnutej na refinancovanie úveru. Zároveň sa mohol dostaviť na pojednávanie, kde by ho

samosudca bol mohol oboznámiť s tým, čo považuje za sporné (§ 118 ods. 2 O. s. p.); ak tak žalobca
neurobil, musí znášať negatívne dôsledky z toho plynúce.

7. Súd nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy navrhnuté žalobcom (výpis z úverového účtu, prehľad
splátok, amortizačná tabuľka, sadzobník poplatkov), pretože ich dokazovanie by malo význam až pri

posudzovaní opodstatnenosti konkrétnych položiek, z ktorých sa žalovaný nárok skladá (istina, úroky,
poplatky, poistné). Ak súd dospel k záveru, že nie je preukázaný elementárny predpoklad vzniku
záväzku, a to existencia predošlého (úverového) záväzku žalovanej v určitej konkrétnej výške z určitých
konkrétnych dôvodov, nie je dôvod vykonáva dôkazy na preukázanie jednotlivých položiek tohto nového
úverového záväzku.

Právne vec súd posúdil takto:

8. Žalobca sa domáha svojich nárokov z titulu zmluvy o „spotrebiteľskom úvere“ a v žalobe tvrdil, že ide
o úver na financovanie spotrebného tovaru. Z obsahu zmluvy však vyplýva, že ňou mal byť poskytnutý

úver nie dlžníkovi (žalovanej) alebo tretej osobe (na účet žalovanej, napr. na úhradu jej záväzku u tretej
osoby), ale priamo žalobcovi na „konsolidáciu“ iného úverového záväzku žalovanej voči nemu. Takúto
právnu konštrukciu je potrebné najskôr analyzovať.

9. Ustanovenie § 497 Obchodného zákonníka upravujúce zmluvu o úvere (ktoré je ako také kogentné,

§ 263 Obch. zák.), ale aj § 658 Občianskeho zákonníka predpokladajú ako pojmový znak oboch
týchto zmlúv prenechanie peňažných prostriedkov (resp. pri pôžičke aj iných druhovo určených vecí)
do vlastníctva dlžníka. Samozrejme, nie je vylúčené ani poskytnutie úveru (pôžičky) nepriamo formou
poukážky tak, že veriteľ za dlžníka splní jeho záväzok voči tretej osobe (teda jej poukáže finančnéprostriedky v prospech úhrady záväzku dlžníka) a dlžník sa zaviaže takto vzniknutý úverový záväzok
splácať rovnako, ako keby bol poskytnutý priamo jemu. Takúto úpravu pôžičky, resp. úveru pripúšťa
aj judikatúra (porov. rozhodnutie českého Najvyššieho súdu sp. zn. 33 Cdo 3912/2010, podobne

rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. Obdo V 47/2001, podobne napr. 4 Obdo 157/2004). Vo
všetkých týchto prípadoch je však podstatné, že veriteľ skutočne poskytne časť svojich finančných
prostriedkov (zo svojho majetku).
Ak má však podľa zmluvy o úvere resp. pôžičke poskytnúť veriteľ peňažné prostriedky na uhradenie
záväzku, ktorý má dlžník voči nemu, nejde v skutočnosti o zmluvu o pôžičke, resp. o úvere. Veriteľ

totiž v takom prípade nemôže poskytnúť plnenie sebe samému, pretože je to pojmovo nemožné (porov.
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 M Obdo 4/2010). Tunajší súd sa však nestotožňuje s názorom
vysloveným v posledne citovanom rozsudku, podľa ktorého ide v prípade úverov na refinancovanie iných
úverov u toho istého veriteľa o „finančno-účtovné neprípustné operácie, majúce za následok neprípustne
účtovne zlikvidovať úver“. Existenciu takýchto úverov totiž výslovne pripúšťa napríklad § 1 ods. 6 zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov. Okrem toho by takýto výklad

právnych úkonov odporoval aj základnému princípu súkromného práva, ktorým je preferencia výkladu
zachovávajúceho platnosť právnych úkonov (porov. nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07).

10. Podľa názoru súdu zmluva, ktorou veriteľ dlžníkovi poskytuje úver (pôžičku) na refinancovanie jeho
skorších záväzkov u toho istého veriteľa, je síce platná, nejde však zmluvu o úvere alebo pôžičku

v pravom slova zmysle. Takáto zmluva je svojím obsahom v skutočnosti dohodou o zmene záväzku
(privatívnou nováciou) v zmysle § 516 Občianskeho zákonníka, ktorým sa doterajší záväzok nahrádza
záväzkom novým z titulu úveru alebo pôžičky. Podmienkou platnosti dohody o novácii je ale existencia
pôvodného záväzku, ktorý sa má novým úverom resp. pôžičkou nahradiť (porov. uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 6 Cdo 313, 314, 315/2012). V prerokúvanej veci je tak podmienkou platnosti zmluvy zo

7/13. mája 2013, podľa ktorej sa má poskytnutým úverom uhradiť (nahrádzať) skorší záväzok žalovanej
voči žalobcovi, existencia takéhoto záväzku žalovanej voči tejto spoločnosti. Pokiaľ by takýto záväzok
neexistoval, bola by zmluva zo 7/13. mája 2013 neplatná a žalobca by tak z nej nemohol od žalovanej
nič požadovať.
Zo skutkového stavu vyplýva, že žalobca bezpečne nepreukázal existenciu takéhoto pôvodného

záväzku žalovanej. Za dôkaz jeho existencie nemožno považovať ustanovenie odseku 1.2 zmluvy zo
7/13. mája 2013, ktoré len deklaruje, že takýto vzťah existoval, nie však spôsob, dôvod vzniku a výšku
záväzku žalovanej z tohto vzťahy. Taktiež dôkazom existencie záväzku z „revolvingového úveru“ nie je
uvedenie sumy 1.454 € v odseku 1.1 zmluvy zo 7/13. mája 2013. Ani z jedného z týchto ustanovení
nemožno zistiť, ako sa k uvedenej sume dospelo. Ak existencia záväzkov žalovanej voči žalobcovi, ktoré

sa mali uvedenou zmluvou o spotrebiteľskej úvere nahradiť, nie je dokázaná, nemožno prijať záver, že
existovali. Nemožno teda ani prijať záver, že spotrebiteľský úver poskytnutý žalobcom žalovanej na ich
splatenie (teda dohoda o novácii pôvodného záväzku) je platná.

11. Preukázanie týchto predpokladov má však aj ďalší podstatný aspekt. Žalobca je totiž podnikateľ v

zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 11. júna
2010, ale aj v zmysle § 2 písm. b) už citovaného zákona č. 129/2010 Z. z. účinného od uvedeného
dňa. Úvery, ktoré poskytoval a poskytuje fyzickým osobám - spotrebiteľom v zmysle § 3 ods. 2 zákona
č. 258/2001 Z. z. a v zmysle 2 písm. a) zák. č. 129/2010 Z. z. sú tak spotrebiteľskými úvermi v
zmysle uvedených zákonov. Tak zákon č. 258/2001 Z. z. v § 4, ako aj zákon č. 129/2010 Z. z. v §

9 vyžadujú, aby zmluvy o spotrebiteľských úveroch obsahovali určité náležitosti. Ich absenciu pritom
sankcionuje rôznymi následkami (bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, zákaz požadovať úroky a
poplatky neuvedené v zmluve a pod.). Súdu je pritom z úradnej činnosti známe, že zmluvy používané
žalobcom týmto náležitostiam v niektorých prípadoch nevyhovujú a dlžníci tak nie sú povinní splatiť
všetky sumy, ktoré od nich veriteľ podľa takýchto zmlúv požaduje. Podobne je súdu známe, že tieto

zmluvy niekedy obsahujú úrokovú sadzbu, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi (§ 39 Obč. zák), prípadne
nárok na zmluvné pokuty, sankcie a poplatky, ktoré sú neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských
zmluvách. Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. je pritom povinnosťou súdu aj bez návrhu prihliadať
na všetky námietky proti nároku zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré by spotrebiteľ mal. Také námietky
nepochybne zahŕňajú aj námietku neplatnosti dohody o novácii (zmluvy o novom úvere) pre neexistenciu

pôvodného - nahrádzaného (refinancovaného) záväzku. Súd preto v súlade s uvedeným ustanovením
skúmal predpoklady platnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo 7/13. mája 2013 z tohto hľadiska.
Keďže žalobca nepreukázal spôsob a dôvod vzniku pôvodného záväzku z titulu revolvingového úveru
(nepreukázal napr. obsah zmluvy o tomto úvere, výšku úrokovej sadzby, históriu splácania žalovanejatď.), súd nemohol zodpovedne posúdiť napr. otázku, či sa uzavretím novej zmluvy o pôžičke nemajú
navonok novovať (nahrádzať) záväzky, ktoré v skutočnosti neexistujú (sú neplatné) práve pre rozpor s
citovanými ustanoveniami zákonov č. 258/2001 Z. z. a 129/2010 Z. z., prípadne § 39 a 53 Občianskeho

zákonníka. Inak povedané, nie je zrejmé, či takýto postup v skutočnosti nesleduje alebo nespôsobuje
obídenie zákonných následkov, ktoré by žalobcovi ako veriteľovi hrozili, ak by svoje nároky uplatňoval
na základe pôvodnej zmluvy.

12. Zo všetkých uvedených dôvodov tak súd žalobu žalobcu zamietol, keďže nebolo preukázané,

že v čase poskytnutia úveru podľa zmluvy zo 7/13. mája 2013 skutočne mala žalovaná záväzky z
revolvingového úveru č. XXXXXXXXXXXXXX vo výške, v akej jej bola poskytnutá pôžička, teda vo výške
1.454 € (výrok I).

13. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O. s. p. Žalobca si trovy uplatnil, no bol neúspešný,
preto súd o jeho návrhu na ich priznania (§ 151 ods. 1 O. s. p.) rozhodol tak, že mu ich nepriznal.

Žalovaná zasa žiadne trovy nežiadala, takže tu nebol návrh, o ktorom by sa malo rozhodovať (§ 151
ods. 1 a contrario O. s. p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 dní od doručenia jeho rovnopisu
písomne na podpísanom súde alebo ústne do zápisnice na ktoromkoľvek okresnom súde.

V odvolaní treba popri označení súdu, ktorému je adresované, dátume a podpise odvolateľa uviesť tiež,
v akom rozsahu sa tento rozsudok napáda, v čom sa tento rozsudok alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti tomuto rozsudku možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože

nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový
stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a
O. s. p.), alebo f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.