Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Thursday, March 29, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12Co/48/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111201843
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tóth

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8111201843.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tótha a členov senátu

JUDr. Mareka Košča a JUDr. Mareka Kohúta, v právnej veci žalobcov: 1/ N.. U. V., B.. XX.X.XXXX,
X. W., D. XX, 2/ N.. L. V., B.. XX.X.XXXX, X. L., P. XX, 3/ N.. S. V., B.. XX.X.XXXX, X. I., B.. G. XX,
zastúpených advokátom JUDr. Lukášom Kišeľakom, so sídlom Prešov, Jarková 63, proti žalovanému:
Slovenská republika, Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky, Bratislava,
Dobrovičova 12, IČO: 00 156 621, o zaplatenie 77.502,84 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 15.12.2015 č. k. 12C/20/2011-433, takto

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok súdu prvej inštancie tak, že nárok žalobcov na zaplatenie po 25.834,28 eur s prísl.

zamieta.

Sporovým stranám nepriznáva nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1) Okresný súd Prešov rozsudkom č. k. 12C/20/2011-433 rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť
žalobcovi v 1. rade 25.834,28 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 25.1.2011 do
zaplatenia, v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi
v 2. rade 25.834,28 eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania od 25.1.2011 zo sumy 25.834,28
eur, v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi v 3. rade

25.834,28 eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania od 25.1.2011 zo sumy 25.834,28 eur, v lehote
do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcom v 1. až 3. rade trovy
konania 9.173,98 eur na účet ich právneho zástupcu, v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V
odôvodnení rozhodnutia súd uviedol, že žalobcovia v 1. až 3. rade sa domáhali nárokov z nesprávneho
úradného postupu, pretože Obvodný pozemkový úrad v L. v rozpore s príslušnou právnou úpravou
nerozhodolvčaseod6.7.2005do28.2.2008riadneavčas.Žalobcoviaakooprávnenéosobyvsprávnom
konaní si uplatnili návrh na vydanie nehnuteľností zapísaných v pozemnoknižnej vložke č. XXX, a to

parcely mpč. XXX nachádzajúcej sa v k. ú. U. vo výmere 1701 m2 po pôvodných vlastníkoch T.G. V.,
rod. X. v podiele 1/2 a T. V., rod. P. v podiele 1/2. Parcela prešla do vlastníctva Československého
štátu - Ústav geodézie a kartografie L. na základe Kúpnej zmluvy uzavretej dňa 20.10.1966. Zmluva
bola uzavretá v tiesni, za nápadne nevýhodných podmienok na výstavbu slobodárne a internátu pre
Krajský ústav geodézie a kartografie v L.. Pôvodné vlastníčky boli donútené podpísať kúpnu zmluvu
dodatočne po predchádzajúcom zabratí pozemku. Okresný úrad L. rozhodnutím z 27.1.2000 č. k. C.
XXXX/XXX-X/Sl reštitučný nárok zamietol. Krajský súd v L. po preskúmaní zákonnosti tohto rozhodnutia

zrušil preskúmané rozhodnutie rozsudkom zo dňa 10.4.2001 č. k. 2S/16/2000-13 a vec vrátil na ďalšie
konanie. Okresný úrad L. rozhodnutím zo dňa 6.10.2001 žalobcom v 1. až 3. rade priznal nárok na
náhradu za predmetnú záhradu v náhradnom pozemku o výmere 851 m2, teda len v časti uplatneného
nároku. Žalobcovia podali návrh na opätovné preskúmanie rozhodnutia a Krajský súd v L. opätovnezrušil rozsudkom č.k. 4Sp/14/04-11 rozhodnutie a vec vrátil veci na konanie Obvodnému pozemkovému
úradu. Spis bol vrátený dňa 26.7.2005 správnemu orgánu. Podľa § 49 ods. 1, 2 zákona č. 71/1967
Zb. o správnom konaní, správny orgán má konať bezodkladne, v zložitejších prípadoch do tridsiatich

dní a v zvlášť zložitých prípadoch do šesťdesiatich dní. Od 27.4.2005 nebolo vykonané ďalšie konanie
správneho orgánu, pričom nové rozhodnutie bolo vydané až 28.2.2008 pod č. C. XXXX/XXX-X/Ba
takmer po troch rokoch, odkedy bol správny orgán zaviazaný ku konaniu a rozhodnutiu rozsudkom
Krajského súdu v L. zo dňa 27.4.2005. Zákonom č. 571/2007 Z.z. došlo s účinnosťou odo dňa 1.1.2008
k zmene zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu

majetku, okrem iného v časti § 11 ods. 2, a to tak, že: „náhradný pozemok sa prevedie na oprávnenú
osobu, ak jej bol rozhodnutím priznaný nárok na náhradu za pozemky, alebo za spoluvlastnícky podiel
k pozemkom, ak výška takéhoto nároku predstavuje výmeru nad 400 m2, a ak nárok v peniazoch je
väčší ako 5.000,- Sk. Ak oprávnená osoba nespĺňa podmienky na priznanie nároku na náhradu za
pozemky, náhrada za pozemky sa poskytne v peniazoch“. Aj keď Obvodný pozemkový úrad L. rozhodol,
že žalobcovia v 1. až 3. rade ako oprávnené osoby spĺňajú podmienky § 6 ods. 1 písm. k/ zákona

č. 229/1991 Zb., že k uzavretiu kúpnej zmluvy došlo v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok,
ale žalobcom ako oprávneným osobám sa nehnuteľnosť nevydáva pri pozemkoch o výmere 1701 m2,
pretože žalobcovia ako 3/16-oví podielníci nemajú nárok na vydanie pozemkov menších ako 400 m2 a
nárok v peniazoch je väčší ako 5.000,- Sk. Keďže žalobcovia ako oprávnené osoby majú nárok len na
výmeru 318,9 m2, nespĺňajú každý samostatne podmienku na vydanie náhradného pozemku. Keďže v

čase nečinnosti od 6.7.2005 do 28.2.2008, t.j. od rozhodnutia Krajského súdu v L. z 27.4.2005 došlo k
zásadnej zmene ust. § 11 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb., už nebolo možné pôvodným vlastníkom vydať
rovnocenné pozemky, ale vyplatiť neakceptovateľnú sumu ako náhradu za odňatý pozemok. Oproti
nároku každého žalobcu na 1.058,55 eur, nie na vydanie pozemku v primeranej kvalite a výmere v obci
L., tak náhradné pozemky o výmere 318,9 m2 by mali trhovú hodnotu 26.892,83 eur (318,9 m2 x 84,33/

m2= 26.892,83 eur). Žalobcovia prezentujú škodu 25.834,28 eur ako rozdiel medzi všeobecnou cenou
náhradného pozemku a vyplatenou náhradou vo výške 1.058,55 eur. Ide o zrejmú príčinnú súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom Obvodného pozemkového úradu a vzniknutou škodou v zmysle
§ 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci. Žalobcovia žiadosťou zo dňa 13.12.2010 sa u žalovaného domáhali podľa § 15 ods. 1 zákona č.

514/2003 Z.z. predbežného prerokovania nároku na náhrady škody, pričom ministerstvo dňa 5.1.2011
vydalo vyjadrenie, že žiadosti na náhradu škody nevyhovuje.

2) Podľa žalovaného vydaniu pozemku bráni zákonná prekážka § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č.
229/1991 Zb.. Preto rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu je správne, pokiaľ oprávneným

osobám priznáva peňažnú náhradu. Najvyšší súd tiež konštatoval, že nebolo možné prihliadnuť na
námietky N.. S. V. a spol. o tom, že Obvodný pozemkový úrad nedodržal základné pravidlá uvedené
v ust. § 3 ods. 3, 4 Správneho poriadku a nerozhodol v lehote podľa ust. § 49 Správneho poriadku,
pričom nebolo preukázané, aby Obvodný pozemkový úrad postupoval v rozpore s právnou normou
ustanovenou v § 3 ods. 3, 4 Správneho poriadku. Podľa žalovaného, žalobcovia pri výpočte výšky

škody nezohľadnili skutočnosť, že zákon č. 229/1991 Zb. aj pred novelizáciou zákonom č. 571/2007 Z.z.
umožňoval Obvodnému pozemkovému úradu rozhodnúť podľa ust. § 14 ods. 1, druhá veta, zákona,
a oprávnenej osobe poskytnúť finančnú náhradu za pozemok, ktorý sa podľa zákona č. 229/1991 Zb.
nevydal,azaktorýnebolposkytnutýinýpozemok.Pretoneobstojítvrdeniežalobcov,žemalibyťukrátení
nečinnosťouObvodnéhopozemkovéhoúraduL.,keďtentorozhodolonárokuažpoprijatínovelyzákona

č. 571/2007 Z.z.. Žalovaný vzniesol námietku premlčania vzhľadom na podanie návrhu až 25.1.2011,
takže došlo k zmeškaniu 3-ročnej lehoty na náhradu škody. Podanie znaleckého posudku N.. G. P. pod
č. 25/2010 a určená fiktívna náhrada 26.892,83 eur nie je podľa žalovaného určujúcou skutočnosťou.
Keďže nebol preukázaný nesprávny úradný postup žalovaného, resp. Obvodného pozemkového úradu
L., nepreukázaná príčinná súvislosť medzi údajným nesprávnym úradným postupom žalovaného, resp.

Obvodného pozemkového úradu L. a vznikom škody a z dôvodov premlčania nároku na náhradu škody i
z dôvodov fiktívnej výšky škody a nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného navrhol žalobu zamietnuť.

3) Okresný súd pri hodnotení nároku vychádzal z toho, že aplikáciou ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514,
ktorý podrobne upravuje podmienky, za ktorých možno usúdiť na vznik nesprávneho úradného postupu

v podobe prieťahov v konaní, nie je možné aplikovať na právne vzťahy, pri ktorých malo dôjsť k
zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania pred účinnosťou tohto zákonného ustanovenia,
pretože by išlo o retroaktivitu pri aplikácii právneho predpisu. Ust. § 9 ods. 2 zákona bolo zavedené do
zákona č. 514/2003 Z.z. zákonom č. 412/2012 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2013, preto je aplikovateľnélen na právne vzťahy vzniknuté od 1.1.2013. Samotná žaloba ale bola na súd dňa 25.1.2011. Okresný
súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z 21.6.2000 č. k. 25Cdo/1154/2000 pri aplikácii
zákona č. 82/1998 Zb., čo je obdobný zákon Českej republiky o zodpovednosti za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom, že sa použije nový právny predpis na právne vzťahy, ktoré nastali až
po jeho účinnosti. Zákonom č. 412/2012 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2013 pri § 9 vložili nové odseky 2 a 3,
ktoré sú založené na možnosti vychádzania len z výsledkov vybavenia sťažností na prieťahy, žiadosti
o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom
konaní, ak sa rieši otázka porušenia povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom

stanovenej lehote. Okresný súd procesnú podmienku, že zatiaľ nebolo konštatované žiadne porušenie
právnejpovinnostisprávnymorgánomprávomocnýmrozhodnutíminéhosprávnehoorgánunevyžadoval
pre úspešné uplatnenie náhrady škody za nesprávny úradný postup. Samotní žalobcovia podali žiadosť
na Pozemkový úrad v L. dňa 23.12.1992 ako oprávnené osoby, pričom rozhodnutia Okresného úradu
L. z 27.1.2000 či 6.10.2001 boli zrušené rozhodnutiami krajského súdu, naposledy 27.4.2005, ktoré
rozhodnutie je právoplatné 6.7.2005 a vrátené na ďalšie konanie Obvodnému pozemkovému úradu

26.7.2005. Obvodný pozemkový úrad L. rozhodnutím z 28.2.2008 pod č. j. C. XXXX/XXX-X/Ba rozhodol,
že žalobcovia sú oprávnené osoby v zmysle ust. § 6 ods. 1 písm. k/ zákona č. 229/1991 Zb. a týmto
sa podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 229/1991 Zb. v znení zákona č. 412/2012 Z.z. nevydajú
nehnuteľnosti zapísané v pozemnoknižnej vložke č. XXX v k. ú. U., parcela č. XXX o výmere 1701
m2, druh pozemku - záhrada v intraviláne. Najvyšší súd SR rozhodnutím sp. zn. 1Sžo/54/2009 zo

dňa 22.9.2009 potvrdil rozsudok Krajského súdu v L. zo dňa 3.10.2008, č.k. 3Sp/36/2008-10 zo
dňa 3.10.2008, kde v odôvodnení Najvyšší súd konštatoval porušenie § 49 Správneho poriadku, že
rozhodnutie nebolo vydané v zákonnej lehote, aj keď táto skutočnosť nemala za následok nezákonnosť
preskúmavaného rozhodnutia. Čo sa týka dostatku pasívnej legitimácie žalovaného, je nesporné, že
od 24.6.1991 do 31.12.2007 zakotvoval § 11 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. povinnosť oprávnenej

osobe previesť bezodplatne do vlastníctva iné pozemky vo vlastníctve štátu v primeranej výmere a
kvalite, ako boli pôvodné pozemky, a to pokiaľ možno v tej istej obci, v ktorej sa nachádza prevažná
časť pôvodných pozemkov, a to bez ohľadu na výmeru takéhoto nároku a bez ohľadu na výšku nároku
v peniazoch za tento pozemok. Od 1.1.2008 podľa § 11 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. bezodplatné
prevody na oprávnenú osobu boli možné len za splnenia podmienky výmery vydávanej alespoň 400 m2,

a ak bol nárok v peniazoch väčší ako 5.000,- Sk. Preto snaha „preniesť“ zodpovednosť na Slovenský
pozemkový fond pre nevydanie náhradných pozemkov či finančnej náhrady, neobstojí. Čo sa týka
námietky premlčania, rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu bolo vydané 28.2.2008 a nadobudlo
právoplatnosť 30.10.2009. Žaloba podaná na súd 25.1.2011 bola podaná v zákonnej premlčacej lehote.

4) Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného ako pri skutočnej
náhrade škody, ale stratou očakávaného výnosu. Nestačí iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku,
ale musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom chode veci mohol poškodený dôvodne očakávať
zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodovej udalosti).

O tom pojednávajú aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/319/2008 zo dňa 28.4.2010
a Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 25Cdo/296/2006 zo dňa 23.9.2007. Nemožno hovoriť o hypotetickej
škode bez reálneho základu. Slovenský pozemkový fond mohol poskytnúť do 31.12.2007 pozemky v
primeranej výmere a kvalite, pretože aj Slovenský pozemkový fond potvrdil disponovanie náhradnými
pozemkami pre riešenie reštitučných náhrad. Hodnota pozemkov bola predmetom výpočtu znaleckého

posudku č. 132/2015 N.. T. P. na základe uznesenia Okresného súdu X. vo veci sp. zn. 6C/121/2011, keď
určoval všeobecnú hodnotu pozemkov v k.ú. U.. Obdobne aj N.. G. P. v znaleckom posudku ustálil cenu
pozemku na 143.000,- eur a žalobcovia pri výmere 318,9 m2 a cene 84,33 eur/m2, mohli požadovať
finančnú náhradu 26.892,83 eur. V prípade odpočítania finančnej náhrady vyplatenej štátom o výške
1.058,55 eur náhrada škody u žalobcov predstavuje 25.834,28 eur.

5) Súd pri hodnotení nároku vychádzal z toho, že existuje právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov v správnom konaní, čím sa odstraňuje právna neistota, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia. Vec sama bola prerokovávaná od r. 2001, preto súd dospel k záveru,
že nečinnosťou správneho orgánu došlo k porušeniu právom chránených záujmov fyzických osôb.

Škoda podľa § 3 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, v znení účinnom do 1.1.2013, je založená na nezákonnom rozhodnutí či nesprávnom
úradnom postupe. Podľa § 9 ods. 1 zákona účinného do 1.1.2013, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnymúradnýmpostupom.Žalobcovianijakýmspôsobomnebránilivydaniurozhodnutiasprávnymorgánom od r. 2001, pričom ak by správny orgán rozhodol včas, t.j. v zákonom stanovenej lehote, bol
by žalobcom vydaný Slovenským pozemkovým fondom náhradný pozemok v k. ú. U., pričom všetky
pozemky v intraviláne L. mali podľa vyhlášky č. 289/1990 Zb. účinnej k 24.6.1991 cenu 100,- Sk/m2. Po

bezodplatnom prevode pozemky mali trhovú hodnotu, preto škoda vzniká ako rozdiel medzi finančnou
náhradou vyplatenou oprávneným osobám za pozemky a trhovou cenou stanovenou N.. T.C. P.. Potom
súd vyhovel návrhu a zaviazal žalovaného vyplatiť každému zo žalobcov po 25.843,28 eur, ako náhradu
škody (ušlý zisk), vrátane úroku z omeškania. Podľa § 517 ods. 1, 2 OZ, ak ide o omeškanie s plnením
peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania. Konkrétna

výška úrokov z omeškania vyplýva z Nariadenia vlády č. 87/1995 Zb.. Preto súd rozhodol tak, ako je
uvedené vo výrokovej časti rozsudku.

6) O trovách konania účastníkov bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p., pričom neúspešný žalovaný
je povinný nahradiť žalobcom trovy konania 9.173,98 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

7) Proti rozsudku okresného súdu dal odvolanie žalovaný. Súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový
stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Súd
akceptoval len účelové dôkazy a stanoviská uvedené a predložené žalobcami. Existuje tu určitá
zaujatosť, keď už raz bol medzitýmny rozsudok zrušený uznesením Krajského súdu v L. a vrátený
na ďalšie konanie. Súd nerešpektoval právny záver krajského súdu, z ktorého vychádzala možnosť

zamietnutia žaloby. Krajský súd poukázal na to, že zatiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté žiadnym
orgánom o tom, aby bol konštatovaný nesprávny úradný postup správneho orgánu. Ak nie je
konštatované porušenie právnej povinnosti správnym orgánom o nároku žalobcov rozhodnúť bez
prieťahu, kde žalobcovia nepreukázali zmenšenie majetku v dôsledku porušenia povinnosti správneho
orgánu, preto nie je ani daná zodpovednosť štátu za škodu. Aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn.

lSžo/54/2009 zo dňa 22.9.2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v L. č. k. 2Sp/36/2008-10 zo dňa
3.10.2008, konštatoval, aby sa nepostupovalo v rozpore s právnou normou, a to § 3 ods. 3, 4 Správneho
poriadku. Ak žalobcom bola priznaná finančná náhrada, tak nie je pravdivé tvrdenie žalobcov, podľa
ktorých mali byť ukrátení nečinnosťou Obvodného pozemkového úradu L., ktorý o nárokoch žalobcov
rozhodol až po prijatí novely zákona č. 571/2007 Z.z.. Citovaný zákon ale rieši otázku finančnej náhrady,

ak je výmera menšia a náklady spojené s vytvorením takéhoto pozemku sú nepomerne väčšie, ako je
hodnota náhrady. Odvolateľ upriamuje pozornosť na to, že žalobcovia neodôvodnili škodu ako škodu
v dôsledku prieťahov Obvodného pozemkového úradu, ale tým, že v čase rozhodovania nadobudol
účinnosť zákon č. 571/2007 Z.z., takže žalobcovia sa cítia byť ukrátení prijatím nového zákona č.
571/2007 Z.z., nie nečinnosťou Obvodného pozemkového úradu L.. Ak žalobcovia podali návrh na

súd 25.1.2011, tak zmeškali 3-ročnú premlčaciu lehotu na náhradu škody, pričom žaloba na prieťahy a
nečinnosť je podaná až po 19 rokoch od podania žaloby 23.12.1992. Žalobcom nemôže byť priznaná
fiktívnanáhradavyčíslenejškodyvovýške77.502,84eurbezúrokovzomeškania.Vzmyslekogentného
ustanovenia § 16 ods. 4, veta druhá, zákona č. 514, navrhovatelia pri platení nároku na súde môžu
požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ani túto námietku súd

nevyhodnotil. Žalobcovia mali preukázateľne priznanú a vyplatenú finančnú náhradu, ktorú dobrovoľne
od štátu prijali. Preto im nemohla vzniknúť škoda vo všeobecnosti ako ujma uvedená v bodoch a/ až
c/ zákona. Naviac, znalecký posudok N.. T. P. nebol vypracovaný v tomto konaní, ale len na základe
rozhodnutia Okresného súdu X. vo veci sp. zn. 6C/121/2011, pričom pojednávajúci Okresný súd L.
nemal brať takýto dôkaz na vedomie z hľadiska jeho nedôveryhodnosti a predpojatosti znalca. Znalecký

posudok nezohľadňoval skutočnosť, že každému zo žalobcov mal by byť vydaný pozemok v rozlohe
318,9 m2, čo nie je pozemok výmerou vhodný na výstavbu. Znalec vyčíslil náhradu škody pri fikcii
optimálnych podmienok za neexistencie novely zákona č. 571/2007 Z.z., a takýto dôkaz je v konaní
právne irelevantný. Aj pred novelou zákona č. 229/1991 Zb., prijatím zákona č. 571 bolo možné namiesto
náhradnéhopozemkuposkytnúťoprávnenýmosobámfinančnúnáhradu(§14ods.1,vetadruhá,zákona

č.229).Žalobcomakooprávnenýmosobámnebolomožnévydaťpozemokovýmeremenšejako400m2
(žalobcom prislúchali pozemky vo výmere len 318,9 m2). Bolo možné rozhodovať len o výplate finančnej
náhrady. Nie je možné ani predpokladať jednotkovú cenu stanovenú znalcom N.. G. P. na 84,33 eur/
m2. Žalovaný nesúhlasí ani s náhradou 87,01 eur/m2 v znaleckom posudku N.. T. P.. Ak sa nevydávajú
pozemky, platí sa finančná náhrada. Súdom prvej inštancie nebol dostatočne zdôvodnený nesprávny

úradný postup pre nečinnosť, nepreukázaná príčinná súvislosť so vznikom škody, keďže zatiaľ nebolo
rozhodnuté príslušným orgánom a o nesprávnom úradnom postupe. Naviac žalovaný poukazuje na
námietku premlčania práva na náhradu úrokov z omeškania. Žalovaný je toho názoru, že nedodržanie
lehoty na rozhodnutie podľa § 49 Správneho poriadku nemôže mať za následok záver o nečinnostiObvodného pozemkového úradu L.. Navrhuje rozhodnutie zmeniť a žalobu zamietnuť v celom rozsahu,
prípadne zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.

8) Zástupca žalobcov vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol potvrdiť rozhodnutie súdu prvej
inštancie ako vecne správne. Keď sa vytýka nevykonávanie navrhnutých dôkazov či nezaoberanie
sa právnou argumentáciou obsiahnutou v písomnom vyjadrení žalovaného, tak platí zásada
kontradiktórnosti občianskeho súdneho konania, pričom zástupca žalovaného sa neustanovoval na
termíny súdnych konaní. Pravidelne udeľoval súhlas na konanie v jeho neprítomnosti. Nemohlo dôjsť

k neúplnému zisteniu skutkového stavu pre nevykonanie žalovaným navrhnutých dôkazov. Čo sa
týka nerešpektovania právneho názoru odvolacieho súdu a porušenie § 226 O.s.p. prvoinštančným
súdom, aj táto námietka nie je dôvodná. Po rozhodnutí krajským súdom zo dňa 12.11.2013 boli
vyprodukovanéajďalšiedôkazy,čoprinieslozásadnýposunskutkovéhostavuapreukázaniedôvodnosti
uplatneného nároku. Žalobcovia doložili viacero súdnych judikatúr, ktoré ustanovili príčinnú súvislosť
medzi porušením povinnosti štátnym orgánom a vznikom škody a je pri menej flagrantnom porušení

zákona, ako sa dopustil správny orgán voči žalobcom v reštitučnom konaní. Nemožno opomenúť ani
tú skutočnosť, že o nároku žalobcov bolo v správnom konaní rozhodované až po 19 rokoch správneho
konania. Čo sa týka výšky náhrady škody, nárok uplatnený v súdnom konaní je o čosi nižší ako výška
istiny uplatnenej pri predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody postupom podľa zákona č.
514/2003 Z.z.. Nie je možné hovoriť o právnej irelevancii znaleckých posudkov N.. P. a N.. P., pričom tieto

znalecké posudky sú dôkazné prostriedky, predložené v listinnej podobe v súdnom konaní. Žalovanému
nič nebránilo, aby predložil iný znalecký posudok, resp. aby navrhol takéto vykonanie dokazovania
znalcompredOkresnýmsúdomL..Nesprávnyúradnýpostupjeajporušeniepovinnostíorgánovverejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote (§ 9 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z.z.). Až novelou účinnou od 1.1.2013 došlo k zmene ustanovenia § 9 zákona č. 514 a stanovená

podmienka výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti a prešetrenia vybavenia sťažnosti na
prieťahy z platného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca
sa previnil disciplinárneho previnenia. Takéto podmienky nadobudli účinnosť od 1.1.2013. Preto ani
žalobcovianemalizákonnúpovinnosťdokladovaťnečinnosťsprávnehoorgánurozhodnutímpríslušného
orgánu pri vybavení sťažnosti na prieťahy, či z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom

konaní o prieťahoch v súdnom konaní. Žalobcovia opätovne poukazujú na odôvodnenie rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 1Sžo/54/2009, že treba súhlasiť s tvrdením žalobcov, že v danej
veci správny orgán nerozhodol v lehote ust. v § 49 Správneho poriadku. Vzhľadom na vyššie uvedené
žalobcovia navrhli potvrdiť rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne.

9) Odvolací súd vyzval účastníkov na vyjadrenie k možnosti posudzovania splnenia podmienky, resp.
neexistencie rozhodnutia o nečinnosti a prieťahov v rozhodovaní správneho orgánu ako podmienky
pre uplatnenie nároku z náhrady škody proti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. K tejto požiadavke
odvolacieho súdu žalobcovia zaujali doterajší postoj, že takáto podmienka nebola v zákone č. 514 do
31.12.2012. Nemožno opomenúť stanovisko Najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 1Sžo/54/2009 o tom, že

je potrebné súhlasiť s tvrdením žalobcu, že vo veci správny orgán nerozhodol v lehote ustanovenej
v § 49 Správneho poriadku. Preto Okresný súd L. správne posúdil porušenie povinnosti správneho
orgánu rozhodnúť v zákonnej lehote podľa § 49 Správneho poriadku ako prejudiciálnu otázku a hodnotil
nesprávny úradný postup správneho orgánu.

10) Žalovaný zdôrazňoval možnosť posúdenia splnenia podmienky, resp. neexistencie rozhodnutia
o nečinnosti a prieťahov v rozhodovaní správneho orgánu, ako podmienky pre uplatnenie nároku
na náhradu škody proti štátu podľa zákona č. 514. Tu poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v
Nitre vo veci sp. zn. 5Co/9/2008 o možnosti posudzovať nesprávny úradný postup len v súvislosti s
konkrétnym zistením nesprávneho orgánu konštatovaným iným príslušným správnym úradom. Najvyšší

súd v rozhodnutí sp. zn. 1Sžo/54/2009 konštatoval, že nebolo preukázané, aby Obvodný pozemkový
úrad L. postupoval v rozpore s právnou normou. Súd prvej inštancie ale nerozlišoval medzi škodou
spôsobenou nezákonným rozhodnutím a škodou spôsobenou nesprávnym úradným postupom, ktorý
si uplatňujú žalobcovia. Nie je možné považovať za nesprávny úradný postup prípadné pochybenie a
nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán, v danom prípade správny orgán, nesprávne vyhodnotil

podmienky vydania rozhodnutia. Aj keď súd prvej inštancie konštatuje nesprávny úradný postup
bývalého Obvodného pozemkového úradu a rieši zodpovednosť žalovaného za škodu spôsobenú
žalobcom, pričom poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu SR či Najvyššieho súdu ČR, tak stále platí
stanovisko Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 4Cdo/116/2012, že všeobecné súdy nie sú oprávnenémimo rámca správneho súdnictva skúmať vecnú správnosť správnych aktov vydaných príslušným
orgánom. Preto ani nie je splnená podmienka vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú
nezákonnýmrozhodnutím.Nestačípoukazovaťnato,žeorgánštátunepostupovalvsúladesozákonom,

nesprávny úradný postup musí byť konkrétne a presne pomenovaný, v rozpore s ktorým ustanovením
konkrétneho zákona je. Naviac, žalovaný namieta premlčanie nároku. Navrhuje rozhodnutie zrušiť a
vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie, prípadne zmeniť rozhodnutie a návrh zamietnuť v celom
rozsahu.

11) Krajský súd prejednal vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal preskúmania napadnutého
rozhodnutia (§ 380 ods. 1 CSP č. 160/2015 Z.z., že odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný) a
dospel k záveru, že je potrebné zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie a návrh žalobcov zamietnuť.
Žalobcovia v konaní uplatnili právo na náhradu škody vyplývajúcej zo zmeny právnej úpravy, keď po
31.12.2007reštituentomakooprávnenýmosobámniejemožnévydaťnáhradnépozemky,akichvýmera
je menšia ako 400 m2, resp. ak nárok v peniazoch je väčší ako 5.000,- Sk. Jedná sa o zmenu § 11

ods. 1 písm. d/ zákona č. 229/1991 Zb., ktoré ustanovenie bolo menené zákonom č. 571/2007 Z.z.
účinného od 1.1.2008. Podľa názoru žalobcov ako oprávnených osôb, v prípade rozhodnutia správneho
orgánu do 1.1.2008 mali by nárok na vydanie pozemkov, ale v menšej výmere ako 400 m2, pričom sa im
mali vydať pozemky podľa možností rovnocenné, ktoré by v prípade trhovej ceny stanovenej doloženým
znaleckým posudkom N.. P. by predstavovali až hodnotu 26.892,83 eur. Zo strany štátu mala byť

vyplatená náhrada 1.058,55 eur. Na odvolacom pojednávaní ale žalobca spresnil, že ani táto finančná
náhrada im nebola vyplatená, ale uplatnili si nárok ponížený o túto im prislúchajúcu náhradu zatiaľ
nevyplatenú. Žalobcovia videli nesprávny úradný postup Okresného úradu L., odboru pozemkového,
ktorýoichreštitučnomnárokurozhodoval19rokovanáslednevydalrozhodnutieažvroku2008,keďako
oprávnené osoby už nemali právo na vydanie náhradných pozemkov, ak tieto náhradné pozemky mali

menšiu výmeru ako 400 m2. Obvodný pozemkový úrad nekonal v čase od 6.7.2005 do 28.2.2008 o ich
reštitučnom nároku, teda nekonal takmer 3 roky, došlo k zmene právnej úpravy, pričom nárok na náhradu
škody u žalobcov predstavuje ušlý zisk, ktorý predstavuje hodnotu rozdielu medzi budúcou vyplatenou
finančnou náhradou a predpokladanou trhovou cenou nehnuteľnosti, ktoré im mali byť vydané v prípade
rozhodnutia správneho orgánu do 31.12.2007. Žalobcovia v konaní doložili rozhodnutia českých súdov,

a to rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. IV.ÚS 696/06 zo dňa 14.8.2007, ktorý takisto riešil otázku
tzv. hypotetickej škody a možného rozmnoženia majetku, nebyť škodovej udalosti, pričom nesprávny
úradný postup a vydanie rozhodnutia po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Kto je takýmto postupom
dotknutý, má právo na náhradu škody, a teda aj ušlého zisku, kedy škodcovi sa má nahradiť to, čo by
poškodený nadobudol pri bežnom chode veci, kedy by nebol v škodovej udalosti. Obdobne Ústavný súd

ČR vo veci sp. zn. II.ÚS 2635/15 konštatuje, že zmena judikatúry sama o sebe nie je porušením princípu
predvídateľnosti práva a nemôže byť dôvodom pre kasáciu napadnutého rozhodnutia, ale skutočnou
príčinou vzniku škody je aj porušenie povinnosti vydať rozhodnutie v primeranej lehote. Pri nečinnosti
môže oprávnená osoba prísť o možnosť uspokojenia nároku na náhradu škody spôsobenej porušením
povinnosti vydať vec voči povinnej osobe. Aj Ústavný súd ČR vo veci sp. zn. I.ÚS 437/03 konštatoval,

že nový spôsob vyporiadania reštitučných nárokov môže byť menej výhodný, než predchádzajúci, čo
zakladá právo na odškodnenie v prípade porušenia povinnosti pri nesprávnom úradnom postupe a ak
reštitučný nárok sťažovateľa nebol uspokojený v lehote pri prejednaní veci v primeranej lehote. Pri
odčinení reštituentov a majetkových krívd nemajú byť vytvárané krivdy nové.

12) Odvolací súd poukazuje na to, že otázku nesprávneho úradného postupu nemôže súd riešiť
ako predbežnú otázku a konštatovanie nesprávneho úradného postupu nemôže byť odvolávka na
odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 1Sžo/54/2009 zo dňa 22.9.2009, že
správny orgán nerozhodol v lehote stanovenej v § 49 Správneho poriadku. Tu aj Najvyšší súd konštatuje,
že táto skutočnosť ale nemala za následok nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia. Keď odvolací

súd v zrušujúcom uznesení zo dňa 12.11.2013 č. k. 12Co/1/2013-296 konštatoval, že zatiaľ nie je vydané
žiadne právoplatné rozhodnutie žiadneho orgánu o tom, že tu bol nesprávny úradný postup správneho
orgánu s dôsledkami podľa § 9 zákona č. 514 s možnosťou žalobcov na náhradu škody proti správnemu
orgánu. Ďalej sa uvádza, že zatiaľ nie je právomocným rozhodnutím konštatovanie porušenia právnej
povinnosti správnym orgánom rozhodnúť o nároku žalobcov bez prieťahov.

13) Žalobcovia poukázali na to, že sprísnenie podmienky uplatneného nároku na náhradu škody v §
9 zavedením odsekov 2 a 3 v novele č. 412/2012 Z.z., že pri posudzovaní nesprávneho úradného
postupu je možné vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenievybavenia sťažnosti na prieťahy, právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy
v súdnom konaní, tak odvolací súd je toho názoru, že pri § 9 ods. 2, 3 zákona č. 514 sa jedná

o nepravú retroaktivitu, kde nová právna úprava zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus
uplatnenia práv, pokiaľ právam nadobudnutým zo skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti
neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti
(uznesenie Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 4Cdo/98/2010 zo dňa 29.6.2010). Štát môže meniť
určité existujúce povinnosti do budúcnosti, pričom ak sa pravá retroaktivita (spätá účinnosť) v zásade

odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu právneho štátu, nepravá retroaktivita za určitých okolností
sa akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie ustanovených a skutočne významných cieľov verejnej
moci. Ide potom o také konanie zákonodarcu, pri ktorom v novom právnom predpise uzná právne
skutočnosti, ktoré vznikli počas platnosti porušením zákona, a zároveň prinesie určité zmeny práv (alebo
povinností), ktoré vznikli na základe týchto právnych skutočností alebo na ich základe zavedie nové
pravidlá alebo povinnosti. V tomto prípade zákon č. 412/2012 Z.z., účinný od 1.1.2013, precizoval

posudzovanie nesprávneho úradného postupu, teda aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, či zbytočné prieťahy v konaní, pričom
podľa názoru odvolacieho súdu nemožno konštatovať nesprávny úradný postup len ako predbežnú
otázku, ktorú rieši súd pri uplatnenom nároku na náhradu škody. Zatiaľ nebol doložený žiaden listinný
dôkaz preukazujúci nesprávny úradný postup a porušenie povinnosti orgánom verejnej moci, že bolo

vydané rozhodnutie príslušným orgánom, že správny orgán nedodržal zákonné povinnosti a nevydal
rozhodnutie v stanovenej lehote. Odvolací súd je toho názoru, že nebola splnená zákonná podmienka
na priznanie nároku na náhradu škody, a to, že existuje právoplatné rozhodnutie, ktoré by konštatovalo
nesprávny úradný postup spočívajúci v nečinnosti správneho orgánu. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp.
zn. 4Cdo/116/2012 uvádza, že všeobecné súdy nie sú oprávnené mimo rámca správneho súdnictva

skúmať vecnú správnosť správnych aktov vydaných príslušným orgánom, čo analogicky znamená, že
aj všeobecné súdy nie sú ani oprávnené pri rozhodovaní veci samej vytvárať rozhodnutia o nesprávnom
úradnom postupe a povinností orgánu verejnej moci urobiť úkon v zákonom stanovenej lehote a na
základe takto prejudiciálneho vyriešenia otázky zodpovednosti správneho orgánu za nesprávny úradný
postup vyvodzovať nároky z náhrady škody.

14) Pri riešení otázky náhrady škody v zmysle § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. (ďalej
len „OZ“), že každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti, pričom spôsob
a rozsah náhrady škody vyplýva z § 442 ods. 1 OZ, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému
ušlo (ušlý zisk), tak zatiaľ neexistuje základný predpoklad na vyriešenie otázky zodpovednosti za škodu,

a to konštatovanie nesprávneho úradného postupu pri porušení povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Ak sa pri náhrade škody skúma príčinná
súvislosť, t.j. vzťah medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, tak zatiaľ nesprávny
úradný postup nebol nikdy konštatovaný príslušným zodpovedným orgánom. Preto chýba jedna z
náležitostí nároku na náhradu škody, a to konštatovanie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným

postupom a vznikom škody. Ak základným predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je porušenie
právnej povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou
a zavinenie, tak porušenie právnej povinnosti spočíva v existencii takého úkonu, ktorý je v rozpore
s objektívnym právom. K porušeniu právnej povinnosti môže dôjsť buď protiprávnym konaním alebo
opomenutím toho, čo malo byť v súlade s právom vykonané. Existencia príčinnej súvislosti musí byť v

každom konkrétnom prípade bezpečne preukázaná, nemožno ju len predpokladať. V danom prípade
nie je preukázané porušenie právnej povinnosti, kde protiprávne konanie zatiaľ nebolo preukázané
rozhodnutím príslušného správneho orgánu. Pri chýbajúcej jednej z podmienok zodpovednosti za vznik
škody, a to porušenie právnej povinnosti konštatovanej príslušným orgánom, nie je možné riešiť ani
otázku zodpovednosti za škodu, a tým aj právo poškodeného na prípadný ušlý zisk v zmysle § 442 ods.

1 OZ. Aj závery predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia krajského súdu z 12.11.2013, že zatiaľ ešte
žiaden orgán nerozhodol o nesprávnom úradnom postupe správneho orgánu vo vzťahu ku žalobcom,
zatiaľ nie je právomocným rozhodnutím konštatované porušenie právnej povinnosti správnym orgánom
rozhodnúť o nároku žalobcov bez prieťahov. Preto nie sú naplnené podmienky § 9 ods. 1 zákona č.
514/2003Z.z.ozodpovednostištátuzaškoduspôsobenúnesprávnymúradnýmpostupom.Pretokrajský

súd mení rozsudok súdu prvej inštancie a návrh žalobcov zamieta.15) O trovách konania účastníkov bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP č. 160/2015 Z.z. v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP. Neúspešní žalobcovia nemajú právo na náhradu trov konania. Úspešný žalovaný si
náhradu trov konania neuplatnil, preto sporovým stranám nie je priznaný nárok na náhradu trov konania.

16) Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, posledná
veta, CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).