Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 14, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Cob/52/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3813206224
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3813206224.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek

senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivice Čelkovej v spore žalobcu
CD Consulting s.r.o. so sídlom Politických vězňů 1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká
republika, IČ 264 29 705, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti žalovanému: V. V., nar. XX.X.XXXX, bytom J. XX, o zaplatenie
zmenkového príslušenstva 1 120,87 eur a zmenkovej odmeny 3,74 eur, v odvolacom konaní o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. 9Cb/87/2013-116 zo dňa 4. októbra 2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu o zaplatenie zmenkového príslušenstva 1
120,87 eur a zmenkovej odmeny 3,74 eur. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobou podanou na
vzorovom tlačive nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje
európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa žalobca proti žalovanej domáhal zaplatenia
zmenkového príslušenstva, a to zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne zo sumy 1.120,87 eur od
09.10.2010 do 13.01.2011, zo sumy 1.056,09 eur od 14.01.2011 do 14.03.2011, zo sumy 857,40 eur od

15.03.2011 do 13.04.2011, zo sumy 710,22 eur od 14.04.2011 do 12.05.2011, zo sumy 613,01 eur od
13.05.2011 do 13.06.2011, zo sumy 473,01 eur od 14.06.2011 do 14.08.2011, zo sumy 349,01 eur od
15.08.2011 do 11.09.2011, zo sumy 225,01 eur od 12.09.2011 do 13.10.2011, zo sumy 132,29 eur od
14.10.2011 do 15.11.2011, zo sumy 61,43 eur od 16.11.2011 do 14.12.2011, so 6 % ročným úrokom zo
sumy 1.120,87 eur od 29.11.2010 do 13.01.2011, zo sumy 1.056,09 eur od 14.01.2011 do 14.03.2011,
zo sumy 857,40 eur od 15.03.2011 do 13.04.2011, zo sumy 710,22 eur od 14.04.2011 do 12.05.2011,
zo sumy 613,01 eur od 13.05.2011 do 13.06.2011, zo sumy 473,01 eur od 14.06.2011 do 14.08.2011,

zo sumy 349,01 eur od 15.08.2011 do 11.09.2011, zo sumy 225,01 eur od 12.09.2011 do 13.10.2011,
zo sumy 132,29 eur od 14.10.2011 do 15.11.2011, zo sumy 61,43 eur od 16.11.2011 do 14.12.2011, a
zaplatenia zmenkovej odmeny vo výške 1/3 % zmenkovej sumy, teda 3,74 eur a náhrady trov konania.
Uviedol, že ako indosatár je nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavil žalovaný dňa
30.03.2010 na zmenkovú sumu 1 120,87 eur, pričom sa zaviazal aj k úhrade zmenkového úroku vo
výške 0,25 % denne od 09.10.2010 do zaplatenia. Indosovaná zmenka je vistazmenkou s doložkou
„na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“. Indosant predložil zmenku na zaplatenie, pričom

vystaviteľ doposiaľ na zmenkové príslušenstvo uhradil 45,57 eur a na zmenkovú sumu 1 120,87 eur
- spolu uhradil 1 166,44 eur. V priebehu konania vzal žalobca podaním zo dňa 21.12.2015 (doručené
súdu dňa 22.12.2015) v častio zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19% denne zo sumy 1.120,87 eur od 09.10.2010 do
13.01.2011, zo sumy 1.056,09 eur od 14.01.2011 do 14.03.2011, zo sumy 857,40 eur od 15.03.2011
do 13.04.2011, zo sumy 710,22 eur od 14.04.2011 do 12.05.2011, zo sumy 613,01 eur od 13.05.2011

do 13.06.2011, zo sumy 473,01 eur od 14.06.2011 do 14.08.2011, zo sumy 349,01 eur od 15.08.2011
do 11.09.2011, zo sumy 225,01 eur od 12.09.2011 do 13.10.2011, zo sumy 132,29 eur od 14.10.2011
do 15.11.2011, zo sumy 61,43 eur od 16.11.2011 do 14.12.2011a v tejto časti žiadal konanie zastaviť.
Akceptujúc dispozičnú vôľu žalobcu s predmetom sporu, súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie
zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne zo sumy 1.120,87 eur od 09.10.2010 do 13.01.2011, zo

sumy 1.056,09 eur od 14.01.2011 do 14.03.2011, zo sumy 857,40 eur od 15.03.2011 do 13.04.2011,
zo sumy 710,22 eur od 14.04.2011 do 12.05.2011, zo sumy 613,01 eur od 13.05.2011 do 13.06.2011,
zo sumy 473,01 eur od 14.06.2011 do 14.08.2011, zo sumy 349,01 eur od 15.08.2011 do 11.09.2011,
zo sumy 225,01 eur od 12.09.2011 do 13.10.2011, zo sumy 132,29 eur od 14.10.2011 do 15.11.2011,
zo sumy 61,43 eur od 16.11.2011 do 14.12.2011 v zmysle ustanovenia § 96 O.s.p. uznesením č. k.
9Cb/87/2013-75 z 20.01.2016 konanie zastavil.

2. Právnu vec súd prvej inštancie posúdil podľa ním citovaných príslušných ustanovení slovenského
hmotného práva, Občianskeho zákonníka, zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, zákona č.
191/1950 Zb. zmenkového a šekového (ďalej len ZZŠ), keď mal z vykonaného dokazovania preukázané,
že predmetom tohto konania je teda nárok žalobcu vyplývajúci z vlastnej vistazmenky vystavenej

žalovaným pôvodne vo forme blankozmenky na zabezpečenie nárokov spoločnosti POHOTOVOSŤ,
s.r.o. zo zmluvy
o úvere. Prieskumu zmenky nebránia ustanovenia zákona č. 191/1950 Zb., najmä čl. I § 10 a § 17
tohto zákona. Aj keď dlžník - spotrebiteľ nevznesie námietky proti zmenke, resp. jej vyplneniu, prípadne
uplatneniu práv zo zmenky podľa zákona č. 191/1950 Zb., je súd oprávnený a povinný skúmať platnosť

zmenky, zmenkovej zmluvy, dohody o jej vyplnení, aktívnu legitimáciu majiteľa zmenky, oprávnenosť
postupu pri vypĺňaní blankozmenky a tiež nekalú povahu zmluvných podmienok dohodnutých v
spotrebiteľskej zmluve, na základe ktorej vznikol záväzok, ktorý zmenka zabezpečuje a ktorou bolo
vydanie zmenky predvídané.
Zmluva o úvere č. XXXXXXXXX je spotrebiteľskou zmluvou, keďže napĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy

uvedené v § 52 Občianskeho zákonníka. Ide o predtlačenú formulárovú (typovú) zmluvu, pri ktorej
spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvňovať jej obsah. Zmluvnými stranami sú POHOTOVOSŤ, s.r.o. ako
veriteľ (dodávateľ), ktorý pri uzatváraní zmluvy koná v rámci svojej podnikateľskej činnosti, a žalovaná
ako fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti, je teda spotrebiteľom. Z úradnej činnosti boli súdu prvej inštancie známe

zmluvy uvedeného veriteľa (v počte niekoľkých desiatok) a takmer v každej takejto zmluve uzatváranej
v danom období (2008-2010) je pri dlžníkovi, ktorý nie je podnikateľ, uvedený účel na výkon povolania
alebo zamestnania. Pritom v iných konaniach (najmä
v exekučnom konaní) boli mnohé tieto zmluvy už právoplatnými rozhodnutiami súdu označené za
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, čo sa stalo v tomto prípade i v súvisiacom exekučnom konaní. V

prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, má dôkazné bremeno na preukázanie
nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ). Súd prvej inštancie bol názoru, že v danom
prípade sa nejedná pojmovo o zmluvu o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka, keďže zo zmluvy
jednoznačne vyplýva, že finančné prostriedky boli veriteľom dlžníkovi fakticky odovzdané a prevzaté po
podpise zmluvy, teda sa jedná

o zmluvu o pôžičke. Zámer zosnovateľa zmluvy uzavrieť túto zmluvu výslovne podľa Obchodného
zákonníka a dať jej režim „absolútneho obchodu“ podľa § 261 ods. 3 Obchodného zákonníka je
vedený úmyslom, aby sa nemohli uplatniť ustanovenia chrániace spotrebiteľa, či už v Zákone o
ochranespotrebiteľa,ZákoneospotrebiteľskýchúverochaleboObčianskomzákonníku.Vtejtosúvislosti
poukázalsúdprvejinštancienarozhodnutieNajvyššiehosúduSRz25.01.2011,sp.zn.5MCdo20/2009,

podľa ktorého sa za neprijateľnú podmienku považuje aj dohoda o uplatnení Obchodného zákonníka.
Aj keby však zmluvné strany uzatvorili predmetnú zmluvu o úvere ako „absolútny obchod“ podľa
príslušných ustanovení Obchodného zákonníka, nie je táto skutočnosť prekážkou prednostnej aplikácie
príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. V danom prípade, ako
bolo už vyššie uvedené, však ide nielen o spotrebiteľskú zmluvu, ale aj

o spotrebiteľský úver podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch. V zmluve o úvere nie je uvedený údaj
o ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN), ani o priemernej RPMN, čo boli v čase uzatvárania
tejto zmluvy povinné údaje vyžadované Zákonom o spotrebiteľských úveroch. Ich neuvedenie má za
následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatku.3. Po preskúmaní celej zmluvy o úvere vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru dospel
súd prvej inštancie k záveru, že zmluva je koncipovaná tak, že je v nej hrubým spôsobom narušená

rovnováha medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a to najmä (ale nielen) v ustanoveniach o
zabezpečovacích prostriedkoch (niekoľkonásobné zmluvné pokuty, blankozmenka) a zároveň sú celá
zmluva a všeobecné podmienky koncipované výlučne na prospech veriteľa, obsahujú prakticky len
povinnosti dlžníka a práva a výhody veriteľa. Vzhľadom na nerovnosť podmienok účastníkov zmluvy
vyjadrenú v takmer všetkých ustanoveniach zmluvy sa celá zmluva (jej obsah i účel) prieči dobrým

mravom a je
v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Skutočnosť, že sa zmluva prieči dobrým mravom
spôsobuje jej absolútnu neplatnosť. Z toho dôvodu nemohlo spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., ako
veriteľovi z uzatvorenej zmluvy o úvere vzniknúť ani právo na vyplnenie blankozmenky podľa bodu
14 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, z čoho vyplýva, že ak zmenka vyplnená bola (napriek
tomu, že právo na jej vyplnenie remitentovi nevzniklo), nie je možné sa na základe takto vyplnenej

zmenky úspešne domáhať akýchkoľvek práv. Pri konštatovaní nemožnosti vzniku práva na vyplnenie
blankozmenky na základe neplatnosti zmluvy o úvere z vyššie uvedených dôvodov súd vychádzal aj
z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 6.5.2008 sp. zn. 4 Obo 161/2007. Súd prvej inštancie
bol toho názoru, že aj keby nebola neplatná celá zmluva o úvere, právo na vyplnenie blankozmenky
nemohlo vzniknúť aj z toho dôvodu, že dohoda o vyplnení zmenky ako súčasť všeobecných podmienok

poskytnutia úveru, ktorých obsah a ani konkrétne znenie nebolo so spotrebiteľom individuálne
dohodnuté, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou
a z toho dôvodu je neplatná. Hoci použitie zmenky ako uhradzovacieho ako aj zabezpečovacieho
prostriedku v súvislosti so spotrebiteľskými úvermi bolo zákonom zakázané až s účinnosťou od
01.01.2011, to neznamená, že v spotrebiteľských zmluvách uzavretých pred týmto dátumom nemožno

zmluvné ustanovenia o použití zmenky vyhlásiť za neprijateľnú zmluvnú podmienku. V danom prípade
považuje súd dojednanie dohody
o vyplnení zmenky za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho
zákonníka, pretože ide o podmienku, ktorá za nesplnenie záväzku pripúšťa možnosť veriteľa domáhať
sa od spotrebiteľa zaplatenia neprimerane vysokej sumy (úrok 0,25 % denne) ako sankcie spojenej s

nesplnením záväzku. Takisto sa jedná o neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. l) Občianskeho
zákonníka, pretože prijatím zmenky ako zabezpečovacieho prostriedku preniesol dodávateľ povinnosť
niesť dôkazné bremeno na spotrebiteľa (napr. v súvislosti s čl. I § 10, § 17 zákona č. 191/1950 Zb.). Na
rozdiel od situácie, ktorú predvída ustanovenie čl. I § 10 zákona č. 191/1950 Zb. (vyplnenie zmenky
v rozpore s tým, čo bolo dojednané) v danom prípade je celá dohoda o vypĺňacom práve blankozmeniek

neplatná, čo má taký istý právny dôsledok, ako keby nebolo dojednané vôbec nič. Za takýchto okolností
vôbec nevzniklo pôvodnému remitentovi právo na vyplnenie blankozmenky, a teda blankozmenka sa
vôbec nestala zmenkou a pôvodný remitent nemal práva a povinnosti zo zmenky, preto ich ani nemohol
indosamentom previesť (čl. I § 14 ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb.) na žalobcu. Ak by súd pripustil,
že neexistencia dohody o vypĺňacom práve blankozmenky nemá takéto právne dôsledky, ale naopak

znamená právo majiteľa zmenky vyplniť blankozmenku ľubovoľne, bez akýchkoľvek obmedzení, potom
by súd musel konštatovať, že konanie veriteľa (ktorý je spoločnosťou zaoberajúcou sa poskytovaním
úverov v rámci svojej podnikateľskej činnosti, teda spoločnosťou, ktorá by mala poznať právo v tejto
oblasti a mala by tiež postupovať s náležitou starostlivosťou), keď od spotrebiteľa prijme zmenku
s vedomím, že ju môže vyplniť bez akýchkoľvek obmedzení a bez ohľadu na skutočnú výšku dlhu

spotrebiteľa, je možné nepovažovať za zlomyseľnosť alebo aspoň za hrubú nedbanlivosť (čl. I § 10
zákona č. 191/1950 Zb.). Zmenky indosované na žalobcu majú priamy odkaz na zmluvy o úvere.
Žalobcovi zo zmenky nevzniklo právo na žiadne plnenie. Žalobca, ktorý nadobudol zmenku rubopisom
(indosamentom) na škodu dlžníka, sa nemôže úspešne domáhať plnenia titulom zmenky prijatej a
vyplnenej v rozpore s hmotným právom, pretože ide o výkon práva, ktorý nepožíva právnu ochranu ako,

konanie v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom k tomu, že
pôvodného remitentovi nevzniklo právo zmenku prijať, ani právo zmenku vyplniť, nevzniklo mu z takejto
zmenky ani právo na žiadne plnenie. Preto ani navrhovateľ, ktorý nadobudol rubopisom zmenku, na
ktorej vyplnenie právo nevzniklo, a ktorá ani nemohla byť vôbec od dlžníka prijatá, sa nemôže na základe
takejto zmenky s úspechom domáhať vyplatenia zmenkového príslušenstva 1 120,87 eur a zmenkového

úroku 0,25% denne resp. ani 6% ročného úroku zo zmenkovej sumy, zmenkovej odmeny tak, ako sú
špecifikované v návrhu. Na základe všetkých vyššie uvedených dôvodov súd prvej inštancie dospel k
jednoznačnému záveru, že návrhu nie je možné vyhovieť a preto ho zamietol. O náhrade trov konaniarozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Náhradu trov si v konaní uplatnil len žalobca, ktorý však bol v konaní
v celom rozsahu neúspešný a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z
dôvodov, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§
365 ods. 1 písm. d/ CSP), účastníkovi konania sa postupom súdu znemožnilo, aby uskutočňoval
jemu patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods.
1 písm. b/ CSP) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). V odvolaní poukázal na to, že súd prvého stupňa vo veci vykonal
dokazovanie oboznámením sa so zmluvou o úvere, exekučným spisom a ďalšími listinnými dôkazmi.
Žalobcaanižalovanýdokazovanievtomtorozsahunenavrhli.Ustanovenie§120ods.1O.s.p.umožňuje
súdu vykonať v sporovom konaní aj iné dôkazy ako navrhli účastníci konania, avšak tento postup je
možný len výnimočne, ak je vykonanie nenavrhovaných dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie veci a
nevykonanie nejakého dôkazu môže byť príčinou toho, že súd nemôže rozhodnúť. Potreba vykonať

ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samotného dokazovania. V danej veci súd mohol a mal rozhodnúť
len z predloženej zmenky. Súd musí k otázke vykonania iných ako účastníkmi navrhovaných dôkazov
pristupovať vyvážene a svoj postup musí náležite odôvodniť. V danom konaní súd prvého stupňa svoj
postup nezdôvodnil. Zmenka je listinný cenný papier, ktorý inkorporuje v listine samo právo žalobcu. Vo
vzťahu k žalobcovi ako indosatárovi je zmenka jediným legitimizačným prostriedkom, ktorý nie je možné

ničím iným nahradiť. Žalovaný mohol na základe čl. 5 ods. 3 a ods. 6 Nariadenia vzniesť námietky voči
zmenke, ak tak však neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia
koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením. Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu žalovaného, a na
ťarchu žalobcu, vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter žalovaného ako spotrebiteľa.
Žalovaný sa tejto obrany nedomáhal, pohľadávku nerozporoval a svojím konaním ju fakticky uznal. Súd

nevykonal žiadne dokazovanie nad rámec navrhnutých dôkazov v prospech uplatnenej pohľadávky a
neobjektívne podporil v konaní žalovaného. Konanie súdu prvého stupňa predstavuje výrazný zásah do
práva na spravodlivý proces garantované v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v článku
6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd prvého stupňa dospel k rozhodnutiu
na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej interpretácie príslušných

právnych predpisov a práva Európskej únie. Žalobca je majiteľom zmenky na základe indosamentu
a nie je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu, pričom ide o zmenku platnú, ktorá je
abstraktným samostatným záväzkom neakcesorickej povahy a nie je možné ju spájať ani podmieňovať
inými okolnosťami než tými, ktoré sú uvedené na zmenke. Okresný súd sa aplikáciou príslušných
ustanovení o zmene upravených v zákone č. 191/1950 Zb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet

sporu. Súd predovšetkým ignoroval § 17 ZŠZ. Žalovaný vo všeobecnosti nie je oprávnený vznášať
tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jeho vzťahov s pôvodným majiteľom
zmenky. Keďže tak v sporom konaní nemôže činiť žalovaný, tým menej tak môže činiť sám súd. Je
síce prípustné za určitých okolností uplatňovať tzv. kauzálne námietky či žalobcovi, avšak námietka
musí byť vznesená zo strany žalovaného a predovšetkým žalovaný v tejto situácii nesie dôkazné

bremeno na preukázanie svojich tvrdení. Nie je prípustné, aby túto úlohu a iniciatívu na seba prevzal
súd a suploval aktivitu žalovaného. Uvedené námietky majú hmotnoprávny charakter, preto v záujme
zachovania rovnosti strán, súd nie je oprávnený žalovaného na nich ani upozorniť. Súd prvého stupňa
vyhodnotil zmenku ako neplatný právny úkon. Uvedený záver súdu však vychádza len z kauzálnych
námietok, ktoré žalovaný v konaní nevzniesol, ani ich nikto z účastníkov nepreukazoval. Zmluvný vzťah

žalovaného s remitentom je po indosovaní irelevantný. Naviac žalobcovi nie je známy obsah údajného
zmluvného záväzku. V danom prípade boli splnené všetky podmienky konania v zmysle O.s.p. a nárok
je vymáhateľný súdnou cestou. Žalobca uzavrel, že nikto (okrem súdu) v konaní netvrdil, že žalovanému
bol poskytnutý spotrebiteľský úver, teda nie úver v súvislosti s jeho podnikateľkou činnosťou, a nikto
túto skutočnosť v konaní ani nepreukazoval. Napriek tomu z tejto skutočnosti súd prvého stupňa pri

rozhodovaní vychádzal. Napadnutý rozsudok je podľa názoru žalobcu prekvapivým rozhodnutím, čo
predstavujeodňatiemožnostikonaťpredsúdom.Súdprvéhostupňavodôvodneníuviedol,žeprerozpor
so zákonom spočívajúci v jeho obchádzaní je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatná dohoda o
vyplnenízmenky,nazákladektorejspotrebiteľpodpísalvprospechpodnikateľazmenkuapretoajztohto
dôvodu žalobu zamietol. Podľa žalobcu súd prvého stupňa svoje tvrdenia zovšeobecňuje, vychádza len

zo zaužitej praxe súdu v iných právne a skutkovo obdobných veciach, uvádza, že dochádza k zneužitiu
postavenia voči žalovanému tým, že spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o. dala vystaviť zmenku, pričom
následky zmenky nemohli byť vzhľadom na náročnú právnu úpravu zmenkového a šekového zákona
žalovanému známe a jasné. Nepochybne dochádza k porušeniu základného práva na spravodlivý súdnyproces a k odňatiu možnosti konať pred súdom. Odvolacie dôvody žalobca oprel o názory a závery
rozsudku Najvyššie ho súdu ČR zo dňa 22.08.2002, sp.zn. 25Cdo 1839/2000, uznesenie Krajského
súdu v Prešove zo dňa 05.09.2013, sp.zn. 10Co/79/2013, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici

zo dňa 21.11.2013, sp.zn. 43CoZm/10/2013. Žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého
stupňa zmenil tak, že návrhu vyhovie v celom rozsahu a žalobcovi prizná náhradu trov odvolacieho
konania, ktoré v odvolaní vyčíslil.

5. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril.

6. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
C.s.p.), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov.

7. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 C.s.p.
a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa

§ 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §
385 ods. 1 C.s.p., keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie
pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

8. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo

dňom jeho účinnosti.

9. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom

prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

10. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy

vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v § § 191 C.s.p. a zo zisteného skutkového stavu
vyvodil správny právny záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia Občianskeho zákonníka,
Obchodného zákonníka, zákona o spotrebiteľských úveroch a zákona zmenkového a šekového žalobu
zamietol. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie podrobne a presvedčivo odôvodnil. Odvolací súd sa v
celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov, na ktoré
v podrobnostiach odkazuje.

11. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie namietal, že súd prvej inštancie vykonal
nikým nenavrhnuté dokazovanie, svojvoľne rozšíril rozsah dokazovania, a najmä neumožnil účastníkom

konania vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu (koncentračná zásada v zmysle čl. 5 Nariadenia).
Poukázal na to, že súd samotný nie je legitimizovaný vznášať za žalovaného námietky voči zmenke,
pretože tým porušil princíp kontradiktórnosti konania a rovnosti strán sporu ako súčasti práva na
spravodlivý proces.

12. Kľúčovými cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu stanovenými v článku 1
nariadenia sú zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných
sporoch v rámci EÚ a zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup k spravodlivosti. Pri plnení týchto
cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly a určovať postup, ktorý treba v rámci európskeho
konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu dodržiavať, ako aj primeraným spôsobom uplatňovať

vnútroštátne procesné právo, čo vyplýva z článku 19 Nariadenia. V zmysle bodu 9 preambuly Nariadenia
by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu najmä pri
rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania, o dôkazných prostriedkoch a rozsahu, v akom sa
vykonávajú dôkazy.

13. Jedna zo zásadných odvolacích námietok žalobcu spočívala v tom, že žalovaný sa v konaní
žiadnej obrany nedovolával, námietky voči zmenke nevzniesol, a preto mal súd prvej inštancie
vo veci rozhodnúť vyhovujúcim rozhodnutím. Tento názor je však nesprávny. Článok 4 Nariadenia
upravuje zjednodušený, a v zásade písomný spôsob vedenia konania s nízkou hodnotou sporu amôže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícii iné dôkazné prostriedky než v ňom uvedené, a nemá
v zásade možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou.
Podľa názoru odvolacieho súdu nebolo však cieľom Nariadenia obmedziť sudcov pri zadovážení si

dôkazov potrebných pre rozhodnutie veci, ale umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov
v záujme toho, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom
( čl. 9 ods. 3 Nariadenia). Z článkov 8 a 9 Nariadenia jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach s
nízkou hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonať potrebné dokazovanie a napr. aj nariadiť
ústne pojednávanie, ak to považuje za potrebné. Aj napriek zjednodušenej forme tohto druhu konania

považoval odvolací súd postup súdu prvej inštancie za správny, pričom súd prvej inštancie rešpektoval
ustálenú judikatúru Súdneho dvora, v zmysle ktorej je súd povinný ex offo prihliadať na nekalosť
zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Aj keď súčasné procesné predpisy vo všeobecnosti
prenechávajú do značnej miery smerovanie konania v dispozícii strany sporu (zvyšujúci sa dôraz na
dispozitívnosť a kontradiktórnosť konania), nemožno pripustiť, aby sa súdy (sudcovia)
dostali do postavenia, aby len automaticky vytvárali exekučné tituly vychádzajúce iba z formálnych

náležitostí podkladov rozhodnutia. Takýto prístup by bol v rozpore so s § 2 ods. 2 zákona č. 385/2000
Z.z., v ktorom je zakotvené právo aj povinnosť sudcov byť pri výkone svojej funkcie nezávislý, zákony
a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia;
rozhodovať nestranne a spravodlivo. Preto, v akokoľvek formalizovanom procesnom postupe musí súd
dbať, aby neprestal byť orgánom ochrany práv. Ani náležitý procesný postup tak nemôže viesť k vydaniu

rozhodnutia, ktoré by učinilo vykonateľným nárok založený na takých excesoch, ako je zjavná absolútna
neplatnosť právneho úkonu, zneužitie práva, šikanózny výkon práva a podobne. To neznamená, že
by zodpovednosť za výsledok sporu nemala byť zásadne na strane sporu a ani to, že by súd mal
nahrádzať jeho pasivitu. Je však potrebné vnímať hranicu, po ktorú môže byť nepriaznivý výsledok
sporu odôvodniteľný prístupom účastníka k uplatneniu jeho práv v konaní, ale za ktorou je súd povinný

zamedziť tomu, aby svojou autoritou aproboval nežiaduce použitie práva. Práve takéto postavenie
súdu je nevyhnutným atribútom právneho štátu a spravidla je vyjadrené v procesných ustanoveniach
predpisov stanovujúcich ich základné princípy vychádzajúce z hodnotových základov spoločnosti. V
prípade Nariadenia je to jednoduchý odkaz na spravodlivosť ako vodiaci princíp, na ktorý priamo
odkazuje v bode 1 preambuly. Nebolo by možné považovať za spravodlivé také rozhodnutie, ktoré by

súd vydal napriek závažným principiálnym pochybnostiam o dôvodnosti uplatneného nároku iba preto,
že bol dodržaný procesný postup, ktorý sám o sebe dovoľuje uplatnenému nároku vyhovieť. Vzhľadom
na to bol súd prvej inštancie aj v procese podľa Nariadenia oprávnený rozhodnúť inak ako vyhovením
návrhu (a to aj za situácie, že by žalovaná v žalobnej odpovedi nárok prípadne akceptovala), a bol
oprávnený aj na vykonanie dôkazov, ktoré strany sporu nenavrhli, pretože boli nevyhnutné pre také

rozhodnutie vo veci, ktoré zabránilo aprobovaniu zjavne neprimeraného použitia zmenky.

14. Žalobou v predpísanej podobe (tlačivo A) podanou podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotu sporu, sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia zmenkového príslušenstva 1 120,87

eur, zmenkovej odmeny a náhrady trov konania. Podľa článku 5 ods. 1 Nariadenia má konanie vo
veciach s nízkou hodnotou sporu písomnú formu. Súd nariadi ústne pojednávanie iba vtedy, ak to
považuje za potrebné alebo ak to navrhnú účastníci, príp. niektorý z nich. V súlade s článkom 19
Nariadenia ak Nariadenie neustanovuje inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa
riadi slovenským procesným právom. Procesný postup súdu je upravený v článku 5 ods. 2 - 7, článku 6,

7, 8, 9, článku 12 ods. 2 Nariadenia, v ostatnom sa tento postup riadi Občianskym súdnym poriadkom.
Kľúčovými cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu stanovenými v článku 1
Nariadenia sú zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných
sporoch v rámci Európskej únie zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup k spravodlivosti. Pri
plnení týchto cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly a určovať postup, ktorý treba v rámci

európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu dodržiavať, ako aj primeraným spôsobom
uplatňovať vnútroštátne procesné právo, čo vyplýva z článku 19 Nariadenia. V zmysle bodu 9 preambuly
Nariadenia by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu
najmä pri rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania, o dôkazných prostriedkoch a rozsahu, v akom
sa vykonávajú dôkazy. Povinnosť súdu kontrolovať a určovať postup v rámci európskeho konania vo

veciach s nízkou hodnotou sporu sa posilňuje v zmysle článku 12 ods. 2 Nariadenia, ktorým sa súdu
ukladá povinnosť podporovať strany sporu, pokiaľ ide o procesnoprávne veci, a to
poskytovaním informácií o procesnoprávnych otázkach, pričom z odôvodnenia čl. 9 vyplýva, že súd
musí v záujme zabezpečenia spravodlivosti konania voči obidvom stranám sporu postupovať rovnakýmspôsobom. Povinnosť informovať strany o procesnoprávnych otázkach si súd môže v závislosti
od vnútroštátnych postupov plniť rôznym spôsobom.

15. Odvolací súd v konaní nezistil, že pred súdom prvej inštancie došlo k vadám v postupe súdu podľa
čl. 7 ods. 1 Nariadenia pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania.
Z úradnej činnosti súd prvej inštancie pripojil do spisu zmluvu o úvere a všeobecné podmienky
poskytnutia úveru. Súd prvej inštancie doručil stranám sporu poučenie účastníka konania podľa v
tom čase platného a účinného Občianskeho súdneho poriadku ako aj zmluvu o úvere a všeobecné

podmienky. Doručované písomnosti boli právnemu zástupcovi žalobcu ako aj žalovanej doručené.
Pripojením týchto listín bez návrhu účastníkov konania, vykonal súd prvej inštancie skutkové zistenia,
ktoré posúdil ako právne významné pre rozhodnutie
o uplatnenom nároku a následne vo veci rozhodol na pojednávaní dňa 4. októbra 2016, na ktorom aj
vyhlásil rozsudok.

16. V súlade s bodom 22 preambuly, článkom 12 ods.2 a 19 tohto Nariadenia je súd povinný poučiť
účastníkov o ich procesných právach. Je potrebné postupovať v súlade
s vnútroštátnym právom, ktoré jednoznačne v § 120 ods. 4 O.s.p. platného a účinného do 30.06.2016
ukladá povinnosť súdu prvého stupňa pred rozhodnutím vo veci samej poučiť účastníkov, že všetky
dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej,

pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy
uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a O.s.p. (§ 366 CSP).

17. Súd prvej inštancie dodržal v konaní procesný postup, ktorý vyplýva z Nariadenia
a v spojení s ním z príslušných ustanovení O.s.p. platného a účinného v čase rozhodovania, pričom

postupoval v súlade s § 120 O.s.p. platného a účinného do 30.06.2016, a účastníkov konania poučil
podľa § 120 ods. 4 O.s.p. platného a účinného do 30.06.2016 o dôkaznej povinnosti. Túto povinnosť
má súd bez ohľadu na to, či je účastník konania právne zastúpený. V nadväznosti na oznámenie súdu
adresované účastníkom konania, že vykoná z vlastnej iniciatívy aj iné, než účastníkmi predložené
dôkazy, sa toto poučenie javilo ako potrebné. Splnenie tejto poučovacej povinnosti má rozhodujúci

vplyv na rozhodnutie vo veci samej, na možnosť napadnúť toto rozhodnutie v riadnom, prípadne aj
v mimoriadnom opravnom konaní, pretože jeho obsahom je významné obmedzenie predkladať alebo
označovať
v ďalšom konaní dôkazné prostriedky a skutočnosti, hoci objektívne existujú. Súd prvej inštancie musí
splniťtútopoučovaciupovinnosťsosobitnýmzreteľomnato,žespravidlaideoposlednúreálnumožnosť

predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky a skutočnosti, ktoré by mohli priniesť skutkové poznatky
nevyhnutné na úspech žaloby alebo účinnú obranu proti nej.

18. Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť
vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom, ktoré súd prvého stupňa pripojil do spisu bez návrhu

účastníkov konania podľa § 120 ods. 1 posledná veta O.s.p. platného a účinného do 30.06.2016 a ktoré
pri rozhodovaní posúdil ako významné pre zistenie skutkového stavu a právne posúdenie žalobcom
uplatneného peňažného nároku zo zmenky podľa § 123 O.s.p. platného a účinného do 30.6.2016.
Citované zákonné ustanovenie dáva súdu možnosť vykonať aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli účastníci
konania, za účelom zistenia skutkového stavu, zvlášť za situácie aká nastala v danom spore. Ide vlastne

o prelomenie zásady formálnej pravdy v sporovom konaní. Tento postup je výnimočný a je možné ho
využiť vtedy, keď je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd prvého
stupňa mal zo žalobcom predloženej vlastnej zmenky preukázané, že pôvodným majiteľom zmenky bola
spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o., na rad ktorej vystavil dňa 30.03.2010 žalovaný zmenku, na líci ktorej
sa nachádza číslo zmluvy XXXXXXXXX. Práve tieto skutočnosti boli podkladom pre postup súdu prvej

inštancie podľa
§ 120 ods. 1 posledná veta O.s.p. platného a účinného do 30.06.2016, pretože vznikli pochybnosti,
či zmenka vystavená žalovaným má alebo nemá zabezpečovací charakter, či zabezpečovala alebo
nezabezpečovala plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, prípadne i zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

19. Ochrana spotrebiteľa ako povinnosť súdu vyplýva nielen z predpisov hmotného práva, ale aj z
práva Európskej únie. Ak zmenka vznikla na zabezpečenie splnenia dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy,
ide o spotrebiteľskú zmenku, v rámci ktorej existujú odlišnosti oproti zmenke z iného právneho
vzťahu. Jednou z odlišnosti spotrebiteľskej zmenky je zohľadnenie kauzy právneho vzťahu, z ktoréhozmenka vznikla. Ďalšou odlišnosťou spotrebiteľskej zmluvy je ex offo súdna kontrola neprijateľnosti
podmienok zmluvy, z ktorej zmenka vznikla a zmluvných podmienok jej vyplnenia. To platí aj v právnych
veciach podľa Nariadenia, v ktorých má žalovaný postavenie spotrebiteľa. Súdny dvor Európskej únie

vo viacerých rozsudkoch týkajúcich sa smernice 93/13/EHS (C-240-244/98, Oceano Grupo Editorial,
C-243/08, Pannon GSM) vyslovil, že národný súd musí mať možnosť skúmať neprijateľné podmienky v
spotrebiteľských zmluvách ex offo, neskôr (C-137/08, VB Pénzügyi Lízing) dokonca vyslovil, že ich musí
skúmať ex offo a (C-618/10, Banco Espa?ol de Credito), že odporuje európskemu právu, ak ich súd
nemôže skúmať a limine (t.j. ak ich môže skúmať len ex post). V takých prípadoch musí národný súd

vykladať národné procesné i hmotné právo konformne s právom Európskej únie. Z ustanovenia § 17
zákona č. 191/150 Zb. nevyplýva zákaz skúmania kauzálnych námietok ex offo. Nariadenie neobsahuje
žiadne ustanovenie, ktoré by zakazovalo alebo neumožňovalo súdu skúmať kauzálne vzťahy, na ktorých
zabezpečenie bola vystavený zmenka. Čl. 7 ods. 3 Nariadenia stanovuje, že súd
v prípade pasivity žalovaného len "vydá rozsudok", nestanovuje, že súd žalobe musí vyhovieť. Odvolací
súd je toho názoru, že v danom prípade súdu prvého stupňa nič nebránilo, aby z úradnej povinnosti

skúmal, či základom zmenky je spotrebiteľská zmluva
a či táto zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Pripojením zmluvy o úvere
a všeobecných podmienok poskytnutia úveru súd prvého stupňa neporušil koncentračnú zásadu, a tým,
že účastníkom konania zaslal pripojené listiny, s obsahom ktorých sa súd prvého stupňa oboznámil a
tieto posúdil ako dôkazy na zistenie skutkového stavu, neporušil ani princíp kontradiktórnosti súdneho

konania a ani rovnosť účastníkov konania.

20. Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, ktorý vo viacerých rozhodnutiach
poukázal na to, že spotrebiteľ sa či už z dôvodu nevýhodnej vyjednávacej pozície alebo z
dôvodu neinformovanosti dostáva do nevýhodnejšieho postavenia a túto nerovnováhu súd môže

odstrániť ex offo zbavením účinku nečestných zmluvných podmienok (porov. Océano Gruppo editoriale
spojené prípady C-240 až C-244/98). Súdny dvor zároveň judikoval, že existuje nezanedbateľné
nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nedokáže poukázať na nekalú povahu zmluvnej podmienky
(spojené prípady C-240 až C-244/98). Vyhodnotenie zmluvnej podmienky ako nečestnej nie je
jednoduchá záležitosť. Smernica indikatívnym spôsobom vypočítava, čo všetko sa má pritom zohľadniť

(posúdenie zmyslu posudzovanej klauzuly, posúdenie ostatných zmluvných podmienok, ich porovnanie
s ostatnými zmluvami, vyhodnotenie všetkých okolnosti prípadu a iných; čl.4 ods.1 smernice). Súdny
dvor stanovil jasnú požiadavku na ochranu pred nečestnými klauzulami pri štandardných produktoch
obdobne ako vyžadujú vnútroštátne pravidla verejného poriadku teda vždy za každých okolností (porov.
C-76/10 POHOTOVOSŤ/Korčkovská, bod 50,51).

21. Proces podľa Nariadenia nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov súdneho dvora a ex offo súdnej
kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zmenka je náročná na formality a aj v zmenkových
právnych veciach je dôležité zaoberať sa ex offo neprijateľnosťou zmluvných podmienok zmluvy, ktorú
zmenka zabezpečuje.

22. Žalobca, ktorý sa stal majiteľom niekoľkotisíc zmeniek indosamentom od spoločnosti
POHOTOVOSŤ s.r.o. si musel byť vedomý, že v skutočnosti ide o zmenkových dlžníkov ako
spotrebiteľov, na ktorých dopadá osobitná ochrana (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka)
a ktorých postavenie nie je možné nijako zhoršovať oproti postaveniu, ktoré garantuje Občiansky

zákonník (§ 54 ods.1). Zmenky indosované na žalobcu majú priamy odkaz na zmluvy o úvere.

23. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s hmotných právom,
keď riešil kauzu zmenky a zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu obsahujúcu neprijateľné
zmluvné podmienky. Ako základnú a významnú neprijateľnú zmluvnú podmienku posúdil súd prvej

inštancie dohodu o vyplnení zmenky ako súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru podľa §
53 ods. 4 písm. k/ Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil aj neprijateľnosť
zmluvnej podmienky podľa § 53 ods. 4 písm. l/ Občianskeho zákonníka, nakoľko prijatím zmenky
preniesol veriteľ povinnosť dôkazného bremena na spotrebiteľa (čl. 1 § 10 a § 17 zákona č. 191/1950
Zb.).

24. Odvolací súd považuje za potrebné v danej veci dodať, že zmluva o úvere je nielen zmluvou
spotrebiteľskou, ale aj zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 258/2001 Z.z., na vystavenie
ktorej a na prijatie ktorej treba aplikovať § 4 ods. 6 citovaného zákona. Podľa tohto ustanovenia moholveriteľ zmenku vystavenú dlžníkom, ktorý mal v záväzkovom vzťahu postavenie spotrebiteľa, prijať
len ak išlo o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia bola maximálne vo výške
aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva vo výške maximálne 30 % istiny

poskytnutého úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s týmto ustanovením, veriteľ
nesmie prijať a je povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku
platí aj v prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky (znenie od 1.1.2008 do
31.12.2010). V danom prípade spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o. poskytla žalovanej úver vo výške 500
eur a po vyplnení zmenky (dohoda o vyplnení zmenky podľa článku 14 všeobecných podmienok) sumou

1 120,87 eur a dátumu začiatku úročenia zmenkovej sumy zmenku rubopisom previedla na žalobcu.
Odvolací súd konštatuje, že zmenka bola vyplnená vyššou zmenkovou sumou než pripúšťa zákonné
ustanovenie, pretože daný spotrebiteľský úver treba považovať pre absenciu podstatných náležitostí
zmluvy o spotrebiteľskom úvere za úver poskytnutý bez úrokov a bez poplatkov (absencia RPMN).

25. Odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie, je toho názoru, že pôvodnému majiteľovi zmenky,

remitentovi, nevzniklo právo zmenku vyplniť pre absolútnu neplatnosť dohody o vyplňovacom práve ani
zmenku vystavenú žalovanou prijať. Žalobcovi zo zmenky nevzniklo právo na žiadne plnenie. Žalobca,
ktorý nadobudol zmenku rubopisom na škodu dlžníka, sa nemôže úspešne domáhať plnenia titulom
zmenky prijatej a vyplnenej v rozpore
s hmotným právom, pretože ide o výkon práva, ktorý nepožíva právnu ochranu ako konanie

v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

26. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne
správne podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. účinného od 1.7.2016 potvrdil.

27. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení
s § 255 ods. 1 C.s.p. Keďže úspešnej žalovanej trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd jej
nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods.

2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.)

- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 424 C.s.p.)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie jepodané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 C.s.p.)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 C.s.p.)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
C.s.p.). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).