Rozsudok Judgement was issued on Friday, April 22, 2016

Súd: Okresný súd Dunajská Streda
Spisová značka: 16C/627/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2215220694
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný

ECLI: ECLI:SK:OSDS:2016:2215220694.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dunajská Streda samosudcom Michalom Novotným v právnej veci žalobcov: 1. C. E., L..

XX. V. XXXX, bytom K. D. XX, 2. C.. G. E., L.. X. S. XXXX, bytom K. D. XX, 3. W.. O. E., G.., L.. XX.
I. XXXX, bytom T. XXX, 4. C.. N. E., L.. XX. L. XXXX, bytom J. XXX, spoločne zastúpených: Prosman
a Pavlovič advokátska kancelária s.r.o., Trnava, proti žalovaným: 1. Slovenská autobusová doprava
Dunajská Streda, akciová spoločnosť, IČO: 36 245 488, so sídlom Bratislavská cesta 918/2, Dunajská
Streda, zastúpenému: JAVOR - TOKÁR advokátska kancelária, s.r.o., Bratislava, 2. KOOPERATIVA
poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, IČO: 00 585 441, so sídlom Štefanovičova 4, Bratislava, o
100.000 €, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaní v 1. rade a 2. rade sú povinní do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť
žalobkyni v 1. rade 12.500 €,
žalobkyni v 2. rade 9.000 €,
žalobkyni v 3. rade 5.000 €,
žalobkyni v 4. rade 4.000 €,
s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného.
II. V časti o spoločné a nerozdielne zaplatenie zo strany žalovaných v 1. a 2. rade sumy

žalobkyni v 1. rade 17.500 €,
žalobkyni v 2. rade 21.000 €,
žalobkyni v 3. rade 15.000 €,
žalobkyni v 4. rade 16.000 €,
sa žaloba zamieta.
III. Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť
žalobkyni v 1. rade trovy konania v sume 265,57 € (trovy právneho zastúpenia),
žalobcovi v 2. rade trovy konania v sume 265,57 € (trovy právneho zastúpenia),

žalobcovi v 3. rade trovy konania v sume 177,05 € (trovy právneho zastúpenia),
žalobcovi v 4. rade trovy konania v sume 177,05 € (trovy právneho zastúpenia),
do troch dní od právoplatnosti rozsudku do rúk Prosman a Pavlovič advokátskej kancelárie, s.r.o.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia sa žalobou došlou súdu 17. decembra 2015 emailom a doplnenou 18. decembra 2015
písomne domáhali voči žalovaným zaplatenia súm uvedených vo výroku. V žalobe predniesli, že 17.
decembra 2013 o 4.55 hod. vodič autobusu žalovaného v 1. rade v Mostovej narazil do stojaceho
mikrobusu, v ktorom následkom toho na zadných sedadlách zomrel E. E., manžel a otec žalobcov.

Vina vodiča bola zistená odsudzujúcim rozsudkom. Žalovaný v 1. rade bol v tom čase poistený proti
zodpovednosti za škodu u žalovaného v 2. rade. Usmrtením manžela a otca žalobcov žalovaný v 1.
rade zasiahol do práva na ochranu osobnosti žalobcov, najmä práva na súkromie (vytváranie vzťahov
s blízkymi osobami), a tento zásah je významný, hlboký a nereparovateľný. Žalobkyňa v 1. rade stratilamanžela a psychicky sa zrútila, žalobcovia v 2. až 4. rade stratili otca, pričom žalobca v 2. rade to
pociťoval intenzívnejšie, keďže s otcom býval v spoločnej domácnosti. Túto ujmu nemožno nahradiť
morálnym zadosťučinením, len náhradou v peniazoch. (Spolu)Zodpovednosť žalovanej v 2. rade ako

poisťovateľa vyplýva z eurokonformného výkladu zákona č. 381/2001 Z. z., v zmysle ktorého má povinné
zmluvné poistenie kryť aj náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých.

2. Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení k žalobe priznal zásah do právo žalobcov. Poukázal však na
spoluzavinenie zomrelého, ktorý nebol pripútaný a sedel ako štvrtý v rade troch sedadiel, teda medzi

dvoma sedadlami. Ďalej poukázal na to, že jeho zodpovednosť je krytá zmluvným poistením u žalovanej
v 2. rade. Konečne spochybnil výšku požadovanej ujmy, ktorú považoval za neprimeranú.

3. Žalovaná v 2. rade obsiahlo spochybnil svoju pasívnu legitimáciu. Namietol, že právo Európskej
únie a judikatúra Súdneho dvora neharmonizujú rozsah zodpovednosti za škodu v rámci právnych
poriadkov členských štátov. Navyše, smernice nemajú priamu aplikovateľnosť a Súdny dvor EÚ nemá

právo vykladať národné právo. Podľa názoru žalovanej slovenský zákon č. 381/2001 Z. z. nekryje
zodpovednosť za nemajetkovú ujmu, ale len náhradu škody. Náhrada škody je plne odlišným inštitútom
od nemajetkovej ujmy. Žalovaná v ďalšom odkázala na rozhodovaciu prax súdov Slovenskej republiky,
ktorá jej pasívnu legitimáciu neuznáva.

4. Súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie (§ 115 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) v
termínoch 18. marca a 22. apríla 2016 za prítomnosti účastníkov. Na pojednávaniach súd vykonal
dokazovanie
- výsluchom žalobkyne v 1. rade (zápisnica o pojednávaní č. l. 61 a 62), žalobcu v 2. rade (zápisnica
o pojednávaní č. l. 62 a 63), žalobcu v 3. rade (zápisnica o pojednávaní č. l. 63 a 64) a žalobcu v 4.

rade (zápisnica o pojednávaní č. l. 64),
- výsluchom svedkýň: C.. W. E. (zápisnica o pojednávaní č. l. 72), C.. R. E. (zápisnica o pojednávaní č.
l. 72 a 73), W.. S. T. (zápisnica o pojednávaní č. l. 73),
- spisom Okresného súdu Galanta sp. zn. 2 T 92/2014 s pripojeným vyšetrovacím spisom, a to: zápisnice
o výsluchu č. l. 31, 87, 162, pitevná správa č. l. 210, fotografie č. l. 420, rozsudok č. l. 660,

a v spojení so všeobecne známymi, resp. nespornými skutočnosťami (§ 121, § 153 ods. 1 O. s. p.) zistil
tento

skutkový stav:

5. a) Žalobkyňa v 1. rade je manželkou, žalobcovia v 2. až 4. rade sú synmi nebohého E. E.. Žalobkyňa
v 1. rade uzavrela s nebohým E. E. manželstvo v roku 1977, neskôr sa im narodili deti, ktoré spolu
vychovali. Ich manželstvo bolo harmonické, manžel mal rád ju a ona mala rada jeho. Manžel žalobkyňu
v 1. rade a celú rodinu podporoval finančne, pracoval preto aj v zahraničí, snažil sa deťom zabezpečiť
vzdelanie. Žalobkyňa v 1. rade sa viac starala o domácnosť, jej manžel jej však pomáhal, doma

všetko opravil, spoločne záhradkárčili. Obaja sa spoločne s manželom starali najskôr o jeho matku,
ktorá zomrela v roku 2012, potom o matku žalobkyne v 1. rade. Žalobcovi v2 až 3. rade si taktiež
vybudovali intenzívny vzťah k svojmu otcovi, ktorý žalobcov vychoval, podporoval v ich štúdiu, radil
sa s nimi, pomáhal im v každodenných problémoch, oni sa mu za to taktiež odvďačovali podporou
a pomocou. Ich vzťah bol taktiež priateľský, radi trávili voľné chvíle spolu (výlet, kúpalisko), preberali

budúcnosť. Zdravotný stav E. E. bol dobrý, pravidelne chodieval na zdravotné prehliadky, keďže napriek
dôchodkovému veku naďalej pracoval.

b) Dňa 17. decembra 2013 ráno okolo 4.45 hod. E. E. v K. D. nastúpil do mikrobusu EČV: D.-XXXBZ
na cestu do práce, kde si sadol dozadu na stredné sedadlo z troch, po jeho stranách sedela vždy jedna

osoba; bezpečnostnými pásmi sa nepripútal. V obci C. mal mikrobus zobrať ďalšieho cestujúceho, preto
jehovodičzastalnapravejkrajnicicesty.Vtomčasesinazadnétrojsedadlopresadalazostrednéhoradu
ďalšia cestujúca, keď do mikrobusu zozadu narazil autobus EČV: K.-XXXAZ prevádzkovaný žalovaným
v 1. rade na pravidelnej linke, ktorý viedol vodič - zamestnanec žalovaného v 1. rade, jazdiaci v tom
čase vyššou než povolenou rýchlosťou. Nárazom autobusu došlo k deformácii zadnej časti mikrobusu

a prenosu násilia na interiér vozidla a osoba v ňom. Telo E. E. po náraze najskôr narazilo do operadla
sedadla, čím došlo k vyklenutiu hrudnej chrbtice dopredu, k jej zlomeniu, roztrhnutiu srdcovnice a
krvácaniu do brušnej dutiny; hlava E.. E. narazila o opierku hlavy na sedadle. V reakcii nato došlo k
vymršteniu tela E.. E. dopredu, v dôsledku čoho narazil do opierky predných sedadiel. Krvácanie dobrušnej dutiny (strata 2,5 l krvi) viedlo u E.. E. k traumaticko-hemoragickému šoku, opuchu mozgu
a smrti, ktorá bola jednoznačným dôsledkom poranení utrpených pri uvedenom náraze. Pripútanie
bezpečnostným pásom by však nebolo v žiadnom prípade zabránilo vzniku týchto smrteľných poranení.

Smrti E. E. sa taktiež nedalo zabrániť ani okamžitým poskytnutím laickej alebo lekárskej prvej pomoci.
Vodič-zamestnanecžalovanéhov1.radebolzatentoskutok(kvalifikovanýakotrestnýčinvšeobecného
ohrozenia podľa § 285 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na
zdraví podľa § 158 Tr. z.) rozsudkom Okresného súdu Galanta č. k. 2 T 92/2014-660 právoplatným 21.
októbra 2014 odsúdený na trest odňatia slobody 3 roky s podmienečným odkladom na 4 roky a trest

zákazu činnosti na 5 rokov. Okrem toho mu bolo uložené verejne sa ospravedlniť žalobcovi v 3. rade.
Žalovaný v 1. rade bol v tom čase poistený proti zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel u žalovanej v 2. rade.

c) Žalobkyňa v 1. rade sa v dôsledku smrti manžela psychicky zrútila, po určitý čas len ležala a plakala,
nedokázala pochopiť, prečo sa to stalo práve jej. Musela preto vyhľadať aj odbornú psychologickú

a psychiatrickú pomoc, ktorú využíva doteraz a užíva aj ňou predpísané lieky. Zostala sama na
starostlivosť o dom, o matku, ktorá je ťažko chorá. Život žalobkyne sa smrťou jej manžela zmenil v
základoch. Keďže manžel zahynul pred Vianocami, spájajú sa jej odvtedy Vianoce s touto udalosťou.
Žalobca v 2. rade v čase nehody býval s priateľkou (terajšou manželkou) u rodičov. Stratu svojho
otca niesol ťažko, veľa plakal, bol podráždený, a cíti ju dodnes, keďže ich vzťah bol v čase jeho smrti

vďaka spoločnej domácnosti blízky. Pred jeho smrťou sa chceli s priateľkou osamostatniť, smrť otca
osamostatnenie o nejaký čas oddialila, pretože žalobca v 2. rade zostal určitý čas bývať so žalobkyňou
v 1. rade. Okrem toho musel žalobca zastúpiť otca aj v každodenných prácach v dome a domácnosti.
Žalobca v 3. rade býva od roku 2011 so svojou manželkou v obci T. (susedná obec pri K. D.) a v čase
nehody mal 10 mesačnú dcéru, ku ktorej mal zomrelý tiež vrúcny vzťah. Smrť svojho otca bola preňho

šokom, jeho stratu a prázdnotu tým spôsobenú stále cíti, bolesť a smútok sa zabudnúť nedajú. Uzatvoril
sa do seba a nechcel sa rozprávať ani s blízkymi. Po jeho smrti musel taktiež pomáhať matke, ktorá na
nich preniesla časť otcových úloh.
Žalobca vo 4. rade býva od roku 2008 s družkou v J. (okr. Komárno), asi 84 km od K. D., deti nemá.
Po smrti otca bol vo veľmi zlom psychickom stave, mal strach z vlastnej smrti, dlho odmietal uveriť

tomu, čo sa stalo, veril, že otec sa medzi nich vráti. Pred smrťou žalobca vo 4. rade rodičov navštevoval
niekoľkokrát do mesiaca a trávil s nimi všetky sviatky.

5. Takto zistený skutkový stav vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti (§
132 O. s. p.).

Jednotlivé skutkové zistenia v podstate bezrozporne vyplývajú z vykonaných dôkazov. Skutkové závery
o vzťahoch žalobcov k zomrelému E. E., ako aj o vplyve jeho smrti na nich vyplývajú z ich výpovedí, ako
aj výpovedí svedkýň, a v podstate zo strany žalovaných neboli nijako spochybnené. Priebeh dopravnej
nehody a jej vplyv na poranenia a smrť E. E. vyplývajú z obsahu spisu Okresného súdu Galanta 2 T

92/2014 a k nemu pripojeného vyšetrovacieho spisu a jeho zistením a posúdením je súd podľa § 135
ods. 1 O. s. p. viazaný. To, že autobus žalovaného v 1. rade bol krytý poistením u žalovanej v 2. rade,
nebolo v konaní vôbec sporné.

6. Súd nevykonal navrhované dokazovanie znaleckým posudkom, resp. doplnkom k znaleckému

posudku na posúdenie otázky vplyvu nepripútania sa zomrelého, resp. jeho sedenia medzi sedadlami.
Otázkou vplyvu nepripútania sa zomrelého sa zaoberal už znalecký posudok spracovaný v trestnom
konaní, v ktorom sa jasne konštatuje, že vzhľadom na charakter nehodového deja (náraz zozadu) by ani
pripútanie sa bezpečnostnými pásmi nemalo na vzniknuté zranenia vplyv. V otázke počtu osôb sediacich
na zadnom sedadle mikrobusu možno vyjsť skutočne z toho, že tam v čase nárazu sedeli štyri osoby

(hoci išlo o trojsedadlo). Už z pitevnej správy je však zrejmé, že zranenia zomrelého vznikli práve stretom
telasoperadlomsedadla,naktoromsedel(nárazsmerovalzozadu),takženiejezrejmé,zčohožalovaný
v 1. rade vyvodzuje, že zomrelý za chrbtom opierku nemal. Ako však bude uvedené ďalej, na nároky
žalobcov nemá vplyv, kde zomrelý sedel v čase nárazu, keďže mikrobus v tom čase stál, nastupovalo
sa doňho, čo je práve čas, ktorý je určený aj na prípadné presúvanie sa v rámci neho. Vzhľadom na

to podľa názoru súdu otázka, kde zomrelý sedel, nemá pre posúdenie nárokov žalobcov vplyv a nie je
potrebné na jej zistenie vykonávať ani ďalšie dokazovanie, takže ani dôkaz znaleckým posudkom, ktorý
žalovaný v 1. rade navrhoval.Právne vec súd posúdil takto:

I. Nárok voči žalovanému v 1. rade

7. Podľa § 11 ods. 1 Občianskeho zákonníka má fyzická osoba (človek, § 7 ods. 1 Obč. zák.) právo na
ochranuosobnosti.Podľadnesužustálenejjudikatúry(porov.rozhodnutiaNajvyššiehosúduSRsp.zn.1
Cdo77/2009,5Cdo265/2009,4Cdo168/2009,2Cdo194/2011,3Cdo228/2012,R1/2015)jesúčasťou
práva na ochranu osobnosti i právo na súkromie a rodinný život, ktoré v sebe zahrňuje tiež právo fyzickej

osoby na spolužitie s ďalšími osobami, predovšetkým s členmi rodiny. Súčasťou práva na súkromie je
právo na rodinný život. Podstatou rodinného života je oprávnenie fyzickej osoby utvárať, udržiavať a
rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách. Ak medzi fyzickými osobami
existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného
života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie
druhej z týchto osôb. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva

rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo
úplnebráninaplnonapĺňaťjehocitovépotreby,t.j.nemajetkováujmapostihujúcainúakomajetkovúsféru
osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) ujma. Ak dôjde k smrti
jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku
zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou. Zásah do emocionálnej sféry

fyzickej osoby, spôsobený protiprávny konaním tretej osoby, následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby,
zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane
osobnosti.
Zákon nedefinuje pojem zásah ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť
dotknuté osobnostné práva, najmä právo na súkromný a rodinný život. Je ním však bezpochyby tak

aktívne konanie, ako aj pasívne správanie, ktoré má v zákone uvedené znaky. Týmito znakmi sú
predovšetkým neoprávnenosť zásahu a jeho objektívna spôsobilosť negatívne dopadnúť na chránené
osobnostné práva fyzickej osoby. Medzi neoprávneným zásahom a poškodením (ohrozením) niektorého
z osobnostných práv musí byť vzťah príčinnej súvislosti.

8. Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že nebohý E. E. bol 17. decembra 2013 manželom
žalobkyne v 1. rade a otcom žalovaných v 2. až 4. rade. Medzi žalobcami a zosnulým tak existoval
rodinný - priamy príbuzenský vzťah, ktorý nebol len formálny, ale aktívny živý. Taktiež je dokázané, že
zamestnanec žalovaného v 1. rade, ktorý v rámci svojich pracovných povinností viedol linkový autobus
žalovaného v 1. rade, svojím protiprávnym konaním spôsobil smrť E. E. - manžela a otca žalobcov, za

čo bol aj právoplatne odsúdený rozsudkom trestného súdu. Smrťou E. E. došlo k pretrhnutiu rodinných
a súkromných vzťahov žalobcov k nemu. Podľa už uvedeného výkladu tak toto protiprávne konanie
v priamej príčinnej súvislosti negatívne zasiahlo do práva žalobcov na ochranu súkromia a rodinného
života, teda do zásahu do práva na ochranu osobnosti podľa § 13 ods. 1 Obč. zák.
Pokiaľ ide o zodpovednosť žalovaného v 1. rade za tento zásah, podľa judikatúry (porov. cit. 3 Cdo

228/2012) treba aj v právnych vzťahoch z ochrany osobnosti aplikovať analogicky ustanovenie § 420
ods. 2 Obč. zák., podľa ktorého je škoda spôsobená právnickou osobou aj vtedy, ak bola spôsobená
pri jej činnosti tými, ktorých na túto činnosť použila. V prerokúvanej veci zo zisteného skutkového
stavu vyplýva, že autobus, ktorý narazil do mikrobusu, v ktorom sa viezol E. E., jazdil na pravidelnej
linke žalovaného v 1. rade - prevádzkovateľa verejnej autobusovej dopravy a viedol ho voči - jeho

zamestnanec. Na základe cit. ustanovenia § 420 ods. 2 Obč. zák. tak za škodu spôsobená pri prevádzke
tohto autobusu na pravidelnej linke vodičom zodpovedá žalovaný v 1. rade, keďže prevádzkovanie
autobusovejdopravypatríkjeho„činnosti“anatúto„činnosťpoužilvodiča,ktorýautobusviedolaktorého
protiprávnou činnosti tak došlo k smrti E. E. a zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcov.

9. Podľa § 13 ods. 1 Obč. zák. má fyzická osoba právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, odstránili ich následky a aby jej bolo dané
primerané zadosťučinenie. Citované ustanovenie neobsahuje taxatívny, ale len demonštratívny výpočet
prostriedkov ochrany osobnosti. V prerokúvanej veci neprichádza do úvahy zdržiavacia (negatórna) ani
odstránenie ich následkov, keďže zásah v podobe smrti človeka - aj keď trvá - je (za súčasného stavu

vedeckých poznatkov) neodstrániteľný. Preto je neodstrániteľné prerušenie rodinných a súkromných
vzťahov, ktoré takáto smrť vyvolala, takže uložiť odstránenie následkov by bolo nemožné. Prichádza
preto do úvahy len poskytnutie zadosťučinenia.10. Zo súvislosti § 13 ods. 1 a 2 Obč. zák. možno vyvodiť, že zadosťučinenie by malo byť predovšetkým
morálne, keďže zadosťučinenie v peniazoch možno priznať len pri kvalifikovanom zásahu. Podľa
názoru súdu však smrť blízkeho príbuzného (manžela a otca žalobcov), ku ktorému v čase jeho smrti

existovali intenzívne a živé rodinné väzby, nemožno odčiniť iným spôsobom než poskytnutím finančného
zadosťučinenia podľa § 13 ods. 2 Obč. zák. V takom prípade má súd podľa § 13 ods. 3 Obč. zák. výšku
náhrady určiť s prihliadnutím na závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo.
Vychádzajúc z cit. ustanovenia § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, určenie výšky náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch súdom neustanovuje zákon žiadne medze. Pre určenie spôsobu a

výšky zadosťučinenia možno z § 13 ods. 3 Obč. zák. vyvodiť dve taxatívne dve kritéria: závažnosť
vzniknutej nemajetkovej ujmy (čím závažnejšia je čo do svojej intenzity i svojho trvania, tým vyššia by
mala byť aj čiastka peňažného zadosťučinenia) a ďalej veľmi široko chápané okolnosti, za ktorých k
neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo (pričom vždy musia byť zisťované okolnosti
nielen na strane pôvodcu zásahu, ale aj na strane postihnutej osoby, konkrétne, napríklad, aký je podiel
samotnej postihnutej osoby na priebehu činnosti pôvodcu vyúsťujúcej do neoprávneného zásahu).

Druhé kritérium (okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo), je stanovené zámerne veľmi všeobecne
tým,žebymalobyťuplatnenévovzťahuakokpostihnutejfyzickejosobe,takkosobe,ktoráneoprávnený
zásah spôsobila. Tým je sledovaný cieľ, aby pri určení konkrétnej výšky peňažného zadosťučinenia
bolo možné v rámci voľnej úvahy súdu, ktorá práve na tomto mieste dostáva veľký priestor, a v súlade
s princípom spravodlivosti pružne prihliadnuť na najrôznejšie momenty, za ktorých k neoprávnenému

zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Maximálna čiastka peňažného zadosťučinenia, ktorú môže
súd priznať (inak by postupoval v rozpore s ustanovením § 153 ods. 2 O. s. p.), je ohraničená výškou
navrhovateľom požadovaného peňažného zadosťučinenia, ktorá musí byť zrejmá zo žalobného návrhu
(§ 79 ods. 1 O. s. p.).

11. Pokiaľ ide o druhé kritérium - okolnosti, za ktorých k zásadu došlo, súd vychádza z toho, že konanie
zamestnanca žalovaného v 1. rade naplnilo skutkovú podstatu trestného činu, teda zásah bol naplnený
konaním, ktoré bolo aj trestným činom. Išlo o trestný čin nedbanlivostný. Neboli tvrdené ani zistené
žiadneďalšiepriťažujúce,aleanipoľahčujúceokolnosti,ktorébysanastranežalovanéhov1.rademohli
brať do úvahy (nevyhovujúci technický stav vozidla, nedodržiavanie technických alebo bezpečnostných

predpisov a pod.).
Rovnako však súd nezistil ani žiaden podiel zomrelého E. E. na svojej smrti. Ako už bolo naznačené,
zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že mikrobus, v ktorom sedel, v čase nehody stál na krajnici.
Podľa názoru súdu je práve okamih státia vozidla časom, kedy sa doň nastupuje a vystupuje (porov. §
24 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke v znení účinnom k 17. decembru 2013), čoho dôsledkom

môže byť aj presúvanie osôb vo vozidle, preskupovanie sa na sedadlách a podobne. Vzhľadom na to
podľa názoru súdu práve v čase zastavenia a státia nemožno od osôb vo vozidle očakávať, že budú
mať bezvýhradne zapnuté bezpečnostné pásy, resp. že sa budú bezvýhradne zdržiavať len v sediacej
polohe na určenom sedadle. V tomto zmysle treba vykladať aj povinnosť použiť bezpečnostné pásy v
zmysle § 8 ods. 1 cit. zák. č. 8/2009 Z. z., ako aj požiadavku § 5 ods. 2 nariadenia vlády č. 554/2006

Z. z., aby vo vozidlách používaných v nepravidelnej doprave nebol počet prepravovaných osôb väčší
než počet uvedený v evidencii. Pokiaľ je vozidlo v pohybe a vystupuje a nastupuje sa doň, nemožno od
cestujúcich v ňom očakávať, že budú všetci sedieť so zapnutými pásmi nepohnute na svojich miestach.
To by robilo vystúpenie a nastúpenia celkom nemožným. Preto ani zomrelý nebol v čase svojej smrti
povinný použiť ani bezpečnostný pás, ani sedieť presne na svojom mieste (sedadle). V dôsledku toho

nemožno to, že ho nepoužil alebo tam nesedel, považovať za jeho podiel na svojej smrti.

12. Pri posudzovaní „závažnosti nemajetkovej ujmy“ v rodinných vzťahoch ako druhého kritéria v zmysle
§ 13 ods. 3 Obč. zák. nemožno vychádzať len zo subjektívnych predstáv sudcu o význame toho-ktorého
rodinného a súkromného vzťahu. Naopak, je potrebné čiastočne sa orientovať podľa významu, ktorý

určitému vzťahu priznáva zákonodarca napríklad tým, že určitým vzťahom dáva prednosť pred inými a
pod. V prerokúvanej veci došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcov, ktorí však boli vo
vzťahu k zomrelému v rôznych príbuzenských vzťahoch, ale aj intenzita ich rodinných a súkromných
vzťahov k nemu bola odlišná.

a) Žalobkyňa v 1. rade žila s nebohým E. E. v manželstve a spoločnej domácnosti takmer 37 rokov. Zo
zisteného skutkového stavu je zrejmé, že obaja spolu žili riadnym a harmonickým manželským životom,
spoločne sa starali o domácnosť, o deti a o chorých príbuzných. Zo zisteného skutkového stavu taktiež
nevyplynuli také okolnosti, z ktorých by bolo možné usudzovať na skorú prirodzenú smrť nebohéhoalebo rozpad manželstva so žalobkyňou, v dôsledku čoho bolo možné očakávať, že žalobkyňa bude s
manželom žiť vo vytvorenom vzťahu naďalej. Smrť manžela znamenala pre žalobkyňu v 1. rade náhle
pretrhnutie intenzívnych väzieb na najbližšiu osobu, s ktorou prežila podstatnú časť svojho života a

ku ktorej mala vybudovaný silný a blízky vzťah. Následky toho zásahu sa prejavili nielen v bežnom
pocite zármutku nad stratou príbuzného, ale aj v psychických problémoch, ktoré musela kompenzovať
až medikamentóznou liečbou. Tieto následky pritom pretrvávajú v podstate doteraz. Už zo Zákona o
rodine (č. 36/2005 Z. z.) pritom vyplýva, že vzťah medzi manželmi je najbližším príbuzenským vzťahom,
z ktorého vyplývajú najosobnejšie vzájomné povinnosti (žiť spolu, byť si verný, spoločne sa starať, § 18

Zák. o rodine), z čoho je zrejmé, že aj právny poriadok považuje vzťahy medzi manželmi za mimoriadne
dôležité a ochranyhodné, takže zásah do nich je potrebné hodnotiť osobitne prísne. Vzhľadom na tieto
okolnosti, ako aj na okolnosti opísané vyššie týkajúce sa okolností, za ktorých došlo k zásahu, považoval
súd za primerané finančné zadosťučinenie sumu 12.500 €.

b)Žalobcoviav2.až4.radeakosynovianebohéhoE.E..Podľanázorusúduzovšeobecnýchskúseností

ľudského života, ale aj z niektorých noriem právneho poriadku (napr. prednosti manželského výživného
pred výživným pre rodičov) možno dospieť k poznaniu, že vzťah dospelých detí k rodičom nie je
natoľko intenzívny ako napríklad vzťah rodičov k deťom alebo vzájomný vzťah manželov vo fungujúcom
harmonickom manželstve. Tento poznatok je dôsledkom ľudskej prirodzenosti, kedy sa deti postupne
odpútavajú od rodičov, hľadajú si vlastné známosti, lásky a manželstvá, s ktorými zakladajú nové

životné spoločenstvá, ktoré sa stávajú centrom ich záujmu. Tým postupne slabne intenzita rodinných
a súkromných vzťahov detí k rodičom, pretože ťažisko ich súkromného a rodinného života sa v prvom
rade presúva do ich novej rodiny a intenzívnejšie vzťahy sa budujú s manželom (životným partnerom) a
spoločnými deťmi. Napokon, už v Biblii možno čítať, že „muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne
k svojej manželke a budú jedným telom“ (Genesis 2, 24). Neznamená to teda, že by dospelé deti prestali

mať vzťah k svojich rodičom úplne, ale len toľko, že intenzita tohto vzťahu klesá v porovnaní so vzťahom,
ktorý si k sebe vytvárajú manželia alebo ktorý majú rodičia k svojim deťom.
V prerokúvanej veci v čase smrti E. E. žil s ním v spoločnej domácnosti len žalobca v 2. rade, no aj to
s priateľkou, s ktorou sa chceli osamostatniť. Žalobca v 3. rade žil v tom čase už dva roky v susednej
obci, mal manželku a dcéru. Napokon, žalobca vo 4. rade žil už viac než päť rokov v úplne inom okrese.

Uvedené skutkové okolnosti podľa názoru súdu jednoznačne preukazujú, že v čase smrti E. E. s ním
ako s otcom spomedzi synov mal najintenzívnejšie rodinné a súkromné vzťahy žalobca v 2. rade, ktorý
s ním bol v každodennom kontakte a ktorý bol jeho smrťou aj najviac zasiahnutý. Preto súd považoval
v jeho prípade za primeranú sumu 9.000 €. Žalobcovia v 3. a 4. rade naopak neboli so svojím otcom v
každodennom kontakte, pretože žili so svojimi manželkami/partnerkami a tieto rodiny sa stali centrom

ich rodinných vzťahov. Preto aj keď obaja títo žalobcovia, a osobitne žalobca vo 4. rade, boli otcovou
smrťou zasiahnutý, nemožno podľa názoru súdu hodnotiť ich vzťah k otcovi (ako súčasť ich rodinného
a súkromného života) za natoľko intenzívny, ako je tomu v prípade žalobkyne v 1. rade, resp. žalobcu
v 2. rade. Preto súd považoval nemajetkovú ujmu na rodinnom a súkromnom živote u týchto žalobcov
v 3. a 4. rade za výrazne menšiu než u zvyšných dvoch žalobcov a považoval za primeranú priznať im

náhrady 5.000 €, resp. 4.000 €.

13. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súd okrem iného vychádzal aj z dostupných
rozhodnutí Najvyššieho súdu SR v podobných prípadoch. Tak napr. v už citovanej veci 4 Cdo 139/2011
priznali súdy rodičom dieťaťa zomrelého pri dopravnej nehode sumu 15.000 €, pričom ako bolo uvedené,

rodinné a súkromné vzťahy rodiča k dieťaťu sú omnoho silnejšie než smerom naopak. Vo veci 3 Cdo
228/2012 bolo priznaných pri strate manželky a syna, teda dvoch najbližších osôb, 23.000 €. Taktiež vo
veci 1 Cdo 77/2009 bolo priznaných 6.600 € za úmrtie syna a brata a vo veci 2 Cdo 194/2011 8.300
€ za smrť manžela.
Súd sa v tejto súvislosti nestotožnil s poukazmi žalobcov na rozsudky iných súdov, ktoré v podobných

situáciách priznali 22.130, 30.000, čiu dokonca 100.000 €. Predovšetkým, úlohou súdov pri priznávaní
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je „súperiť“ o to, kto prizná pozostalým viac. Naopak,
ako vyplýva z judikatúry najvyššieho súdu, každé priznanie určitej sumy musí byť riadne a spoľahlivo
odôvodnené skutkovými okolnosťami prípadu. Na druhej strane však povaha náhrady nemajetkovej
ujmy vylučuje možnosť akokoľvek spoľahlivej kvantifikácie. V týchto prípadoch sa totiž peniazmi

odškodňuje niečo, čo samo osebe žiadnu majetkovú hodnotu nemá (osobnosť človeka), a preto je
akákoľvek presnejšia kvantifikácia uplatňovaných súm nemožná. Práve preto však súd musí pristupovať
k priznávaniu týchto súm obozretne a triezvo a nepriznávať excesívne sumy, ktoré síce lahodia
žalobcom, ale sú zjavne nereálne vo vzťahu k priemerným majetkovým a príjmovým pomerom vSlovenskej republike (ak ide o nároky podľa slovenského práva). Priznanie súm, ktoré niekoľkodesať- a
stonásobne prevyšujú napríklad priemerný mesačný zárobok a sú preto (najmä z hľadiska priemerného
pôvodcu zásahu) reálne nesplatiteľné, nemožno v žiadnom prípade považovať za primerané finančné

zadosťučinenie za akýkoľvek zásah do práv na ochranu osobnosti. Osobitne je potrebné vyvarovať
sa toho, aby boli priznávané náhrady nemajetkovej ujmy v takmer „trestnej“ výške, teda vo výške,
ktorá pôsobí viac ako trest pre pôvodcu zásahu než náhrada pre dotknuté osoby. Takéto trestné
sumy (známe napr. v Spojených štátoch amerických pod označením punitive damages) sú totiž
kontinentálnemu právu, ku ktorému sa radí aj Slovenská republika, neznáme (porov. napr. rozsudok

Spolkového súdneho dvora sp. zn. IX ZR 149/91, ktorým bol pre rozpor s verejným poriadkom odopretý
výkon rozsudku odsudzujúceho na platenie punitive damages). Ak by sa však rozlišovalo v sumách
priznávaných voči fyzickým osobám a právnickým osobám podľa ich schopnosti platiť, znamenalo by to,
že náhrada nemajetkovej ujmy by mala jednoznačne trestný charakter, keďže jej výška by sa určovala
s prihliadnutím na osobu pôvodcu (páchateľa), čo je typický rys trestného práva. Z toho vyplýva, že
náhradu nemajetkovej ujmy možno voči fyzickým a právnickým osobám priznávať len podľa tých istých

kritérií, a pri určovaní ich celkovej výšky prihliadať aj na ich všeobecnú primeranosť v podmienkach
Slovenskej republiky.
V neposlednom rade treba taktiež súhlasiť s názorom žalovaného v 1. rade, že je z hľadiska právnej
istoty a hodnotovej jednoty právneho poriadku ťažko zlučiteľné, aby priznávané náhrady nemajetkovej
ujmy za smrť blízkych príbuzných niekoľkonásobne prevyšovali sumy jednorazového odškodnenia, na

ktoré by tieto osoby mali nárok podľa zákona č. 461/2003 Z. z. v prípade úmrtia pri pracovnom úraze.

II. Nárok voči žalovanému v 2. rade

14. Nárok voči žalovanej v 2. rade zakladajú žalobcovia na tom, že ako poisťovateľ je povinný uhradiť za

svojho poisteného - žalovaného v 2. rade, resp. jeho vodiča, škodu spôsobenú premávkou motorového
vozidla.

15. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v znení účinnom k 17. decembru 2013 sa poistenie

zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla uvedeného v poistnej zmluve. Podľa § 4 ods. 2 písm. a) cit. zákona má poistený z poistenia
zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému nároky na náhradu (okrem
iného) nákladov pri usmrtení, ak ku škodovej udalosti, pri ktorej táto škoda vznikla a za ktorú poistený
zodpovedá, došlo v čase trvania poistenia zodpovednosti (ods. 4). Podľa § 15 ods. 1 cit. zákona potom

poškodený môže svoj nárok uplatniť priamo voči poisťovateľovi. Z citovaných ustanovení tak vyplýva, že
predpokladom priameho nároku poškodeného voči poisťovateľovi je jednak vznik nároku, ktorý je vôbec
krytý poistením zodpovednosti (spomedzi nárokov určených v § 4 ods. 2 cit. zákona), jednak existencia
poistenia zodpovednosti prevádzkovateľa vozidla za takúto škodu. Trvanie poistenia žalovaného v 1.
rade u žalovanej v 2. rade v čase nehody (17. decembra 2013) v konaní nebolo sporné. Preto súd

skúmal, či je splnená podmienka existencie krytého nároku.

16. V prerokúvanej veci žalobcovia uplatňujú nie nárok na náhradu škody, ale nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy podľa § 13 Občianskeho zákonníka. Žalovaná v 2. rade pritom tvrdí, že ide o odlišný
nárok než nárok na náhradu škody, preto tento nárok nie je krytý uzavretým povinným zmluvným

poistením. V tomto smere možno so žalovanou súhlasiť, tak, ako to uviedol už Najvyšší súd SR v
rozsudku sp. zn. 4 Cdo 168/2009, na ktorý sa žalovaná odvoláva.

17. Ustanovením § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 381/2001 Z. z. sa do slovenského právneho poriadku
implementovali ustanovenia smernice Rady 72/166/EHS o aproximácii právnych predpisov členských

štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly
plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, ako aj druhej smernice Rady 84/5/EHS o aproximácii
právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel (v súčasnosti kodifikované v spoločnej smernici č. 2009/103/ES o
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a kontrole plnenia tejto

povinnosti). Z tabuľky zhody predloženej na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky (II. volebné
obdobie, parlamentná tlač 979) vyplýva, že ustanovením § 662 Obch. zák. sa implementuje čl. 1
smernice č. 72/166/ESH a čl. 3 smernice č. 84/5/EHS.Podľa čl. 1 druhého bodu smernice č. 2009/103/ES „poškodený“ znamená akúkoľvek osobu oprávnenú
na náhradu, pokiaľ ide o akúkoľvek škodu spôsobenú motorovými vozidlami. Podľa čl. 3 cit. smernice
každý členský štát prijme... všetky vhodné opatrenia, aby zabezpečil, že zodpovednosť za škodu

spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území je pokrytá poistením. Rozsah
krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia sa určia na základe opatrení uvedených v prvom
pododseku... Poistenie... povinne pokrýva... ujmy na zdraví.
Výkladom citovaných ustanovení (resp. obsahovo totožných ustanovení smerníc 72/166/EHS a 84/5/
EHS) sa zaoberal Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozsudku z 24. októbra 2013 vo veci C-22/12,

Katarína Haasová proti Rastislavovi Petríkovi, Blanke Holingovej, v ktorom rozhodol že (citácie po
rekodifikácii, pozn.) čl. 3 ods. 1 smernice 2009/103/ES sa má vykladať tak, že povinné zmluvné poistenie
má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej
nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo
uplatniteľné v spore vo veci samej. Súdny dvor EÚ v tejto súvislosti vyslovil, že smernica ponecháva
členským štátom právo určiť, aká škoda bude krytá a aké budú podmienky poistenia, no ich sloboda

v tomto smere bola neskôr obmedzená (ods. 43 a 46). Medzi jazykovými verziami čl. 3 poslednej vety
smernice 2009/103/EHS sú rozdiely, avšak s prihliadnutím na ich účel a štruktúru treba tento pojem
interpretovať tak, že medzi škody, ktoré sa musia nahradiť, patrí nemajetková ujma, ktorej náhrad na
základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore
(ods.47až50).SúdnydvorEÚnavyšedodal,ženaveciničnemeníanizaradenie§11a13Občianskeho

zákonníkadoinejčastinežúpravynáhradyškody-Aktotižzodpovednosťpoistenéhovzniklazdopravnej
nehody a mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje
vnútroštátnehmotnéprávozodpovednostizaškodu,naktoréodkazujúuvedenésmernice(ods.57a58).

18. Podľa názoru súdu uvedený rozsudok jednoznačným spôsobom rieši otázku zodpovednosť

žalovanej v 2. rade a jej námietky celkom zjavne ignorujú jasné závery vyslovené Súdnym dvorom EÚ.
Uvedeným rozsudkom je prekonaný aj skorší názor Najvyššieho súdu SR v konaní 4 Cdo 168/2009,
na ktorý žalovaná v 2. rade odkazuje, takže právnym názorom v ňom vysloveným sa nemožno ďalej
riadiť. Argumenty žalovanej o systematickej odlišnosti nároku na náhradu škody a náhrady nemajetkovej
ujmy sú vyvrátené závermi Súdneho dvora EÚ v ods. 57 a 58 uvedeného rozsudku. V týchto odsekoch,

na rozdiel od tvrdenia žalovanej, Súdny dvor EÚ nevykladal naše národné právo. Naopak, Súdny
dvor vykladal právo Európskej únie. Podstatou citovaných odsekov nie je tvrdenie, že nárok podľa §
13 ods. 2 Obč. zák. je nárokom na náhradu škody podľa práva Slovenskej republiky. V citovaných
odsekoch však Súdny dvor zdôrazňuje, že bez ohľadu na systematické zaradenie určitého ustanovenia v
národnom právnom predpise, ak toto ustanovenie upravuje občianskoprávnu zodpovednosť vznikajúcu

v prípade dopravnej nehody, má sa takéto ustanovenie považovať za „opatrenie... určujúce rozsah
krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia“ v zmysle čl. 3 prvej a druhej vety smernice 2009/103/
EHS. Inak povedané, Súdny dvor v tomto odseku v podstate vyslovil, že pojem „zodpovednosť za
škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel“ používaný v smernici 2009/103/EHS treba vykladať
čiastočneautonómneapodradiťpodeňajtakénároky,ktorénárodnéprávonezaraďujemedzinároky„na

náhradu škody“ v prísnom slova zmysle, ak ich podstata je podobná (teda občianskoprávny charakter
a vznik v dôsledku protiprávnej udalosti - dopravnej nehody). Už z výkladov v bodoch 7 až 13 tohto
rozsudku vyplýva, že z ustanovenia § 13 ods. 2 Obč. zák. vzniká v prípade protiprávnej udalosti
- dopravnej nehody nárok na náhradu nemajetkovej ujmy aj v peniazoch. Tento nárok má pritom
občianskoprávny charakter a v podstate sa svojou povahou približuje objektívnej zodpovednosti za

škodu. Z uvedených dôvodov treba v zmysle záverov citovaného rozsudku Súdneho dvora článok 3 ods.
1 smernice 2009/103/ES vykladať tak, že pod pojem „opatrenie... určujúce rozsah krytia zodpovednosti a
podmienkytohtokrytia“samusízaradiťaj§13ods.2Obč.zák.upravujúcitentonárokatentonárokmusí
byťpodľanárodnéhoprávakrytýpoistenímzodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkoumotorového
vozidla.

19. Možno v ďalšom súhlasil so žalovanou v 2. rade, že smernice nemôžu ukladať povinnosti
jednotlivcom, ale len členským štátom. No podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sa musia
vnútroštátne ustanovenia v konaní vo veci samej v čo najväčšej miere vykladať a uplatňovať v súlade
so smernicami. Vnútroštátne súdy teda musia vnútroštátne právo v najväčšej možnej miere vykladať v

zmysle znenia a účelu smernice, aby bol dosiahnutý výsledok, ku ktorému táto smernica smeruje (porov.
z posledného obdobia napr. rozsudok SD z 25. apríla 2013, C-81/12, Asociaţia ACCEPT proti Consiliul
Naţional pentru Combaterea Discriminării, ods. 71). Vyžaduje sa, aby vnútroštátne súdy urobili všetko,
čo je v ich právomoci, berúc do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatniac ich výkladové metódy, s cieľomzaručiť úplnú účinnosť predmetnej smernice a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným
smernicou(porov.zposlednéhoobdobiarozsudokSDz24.januára2012,C-282/10,MaribelDominguez
proti Centre informatique du Centre Ouest Atlantique a Préfet de la région Centre, ods. 27).

Z citovaných zásad tak pre súdy Slovenskej republiky vyplýva povinnosť, aby pri výklade ustanovení
zákona č. 381/2001 Z. z. v čo najväčšej možnej miere vzali do úvahy znenie a účel tých ustanovení
smernice, na ktorých implementáciu bolo toto ustanovenie do nášho právneho poriadku zavedené, aby
zaručili tejto smernici úplnú účinnosť. Podľa už uvedeného bolo toto ustanovenie zavedené do právneho
poriadku na účel implementácie čl. 1 a čl. 3 smernice 2009/103/EHS. Preto je povinnosťou súdov

prihliadať na znenie a účel tohto ustanovenia smernice pri výklade ustanovení uvedeného zákona.

20. Ako už bolo uvedené, rozsah poistného krytia je upravený v § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.
z. Podľa názoru súdu možno znenia a účel smernice dosiahnuť výkladom pojmov uvedených v tomto
ustanovení, a to konkrétne pojmu „náklady pri usmrtení“. Pojem „náklady“ totiž - na rozdiel od názoru
žalovanej - nevyžaduje nevyhnutne obmedzenie len na vynaložené peňažné sumy na určité konkrétne

účely. Takýto výklad by možno vyžadovalo slovo „výdavky“, nie však slovo „náklady“. Náklad je totiž
širší pojem než výdavok, pretože označuje každé negatívne zaťaženie určitou peňažnou sumou, nielen
priamo vynaložené peňažné výdavky. Pod pojem náklad teda možno subsumovať aj nároky tretích osôb,
ktoré je v súvislosti s usmrtením potrebné uspokojiť, aj keď im nepredchádzali žiadne peňažné výdavky
v pravom slova zmysle. Na základe toho tak možno pod tento pojem podradiť aj nároky podľa § 13

ods. 2 Obč. zák., keďže aj tu ide o nároky, ktoré je potrebné v súvislosti s usmrtením vynaložiť, teda
na ktoré vznikne nositeľom osobnostných práv nárok. Týmto výkladom je možné zabezpečiť, že právo
Slovenskej republiky bude v súlade s právom Európskej únie, konkrétne v súlade s čl. 1 a čl. 3 smernice
2009/103/ES tak, ako ju interpretoval Súdny dvor Európskej únie v rozsudku vo veci C-22/12.
Na základe toho tak treba uzavrieť, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. treba

vyložiť tak, že poistenie zodpovednosti kryje (za splnenia ostatných podmienok v ods. 4) aj nároky
pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a pozostalí (ako
poškodení) môže tieto nároky v zmysle § 15 ods. 1 cit. zákona uplatniť priamo proti poisťovateľovi, a
to rovnako ako všetky ostatné nároky na náhradu škody. V prerokúvanej veci z bodov 7 až 13 tohto
rozsudku vyplýva, že žalobcovia majú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanému v 1. rade.

Túto ujmu tak v zmysle § 4 ods. 2 a 4 zákona č. 381/2001 Z. z. kryje poistenie zodpovednosti za škodu,
ktoré mal žalovaný v 1. rade uzavreté u žalovanej v 2. rade, takže žalovaná v 2. rade je povinná nahradiť
žalobcom aj túto ujmu. Preto žalobcovia dôvodne podľa § 15 ods. 1 Obč. zák. uplatňujú svoje nároky aj
proti žalovanej v 2. rade, a ich žaloba je opodstatnená aj voči nej.

III. Povaha záväzku žalovaných

21. Žalobcovia žiadali žalovaných zaviazať na solidárne zaplatenie ich nárokov. Podľa § 511 ods.
1 Obč. zák. však možno spoločné a nerozdielne zaplatenie od viacerých dlžníkov žiadať len vtedy,
ak to ustanovuje zákon, rozhodnutie alebo dohoda. Dohoda ani rozhodnutie v prerokúvanej veci nie

sú základom nároku žalobcov voči žalovaným. Zo zákona (§ 15 zákona č. 381/2001 Z. z., ale ani z
iného predpisu) však povinnosť poisťovateľa plniť spoločne a nerozdielne so škodcom, resp. pôvodcom
zásahu nevyplýva. Z tohto dôvodu súd nemohol vyhovieť žalobe žalobcov v takom znení, v akom ju
podali, teda aby boli žalovaní zaviazaní zaplatiť im žalované plnenie spoločne a nerozdielne.

22. Na druhej strane však podľa konštantnej judikatúry platí, že súd nie je pri vydávaní rozsudku viazaný
doslovným znením petitu žalobcu, ale môže ho upraviť tak, aby zodpovedal zákonu (stála judikatúra,
porov. napr. rozsudok NS SR 5 Cdo 254/2009, nález ÚS SR I. ÚS 122/2012, ale aj uzn. Krajského súdu
v Trnave 25 Co 357/2014). Jediným limitom pre súd je ustanovenie § 153 ods. 2 a contrario O. s. p.,
ktoré okrem výnimočných prípadov zakazuje súdu priznať žalobcovi viac než čoho sa domáha. Súd

však v zmysle citovaného ustanovenia nie je viazaný ani tou časťou petitu, ktorou sa žalobca domáha,
aby bola viacerým žalovaným uložená povinnosť plniť spoločne a nerozdielne (porov. uznesenie NS SR
sp. zn. 1 Co 2/98, uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 51/1998). Ak súd zistí, že žalovaní
nezodpovedajú spoločne a nerozdielne, nič mu nebráni, aby - za rešpektovania obmedzenia § 153 ods.
2 O. s. p. - zaviazal žalovaných v správnom pomere.

23. V prerokúvanej veci sa teda žalobca domáhal zaplatenia žalovanej sumy voči obom žalovaným
spoločne a nerozdielne, hoci ich solidarita z právneho predpisu nevyplýva. Súd však touto solidaritou
nie je viazaný, nemôže ale prekročiť rozsah návrhu. Ako možno dovodiť z judikatúry, ktorý riešila povahuzáväzku veriteľa a dlžníka (porov. R 2/1968, R 2/1975) a ktorá je vo svojej podstate použiteľná aj pre
riešenie vzťahu poisťovateľa a škodcu, po obsahovej stránke nie je vzťah záväzku poisťovateľa a škodcu
v ničom odlišný od solidarity - veriteľ sa môže (ak sú splnené zákonné podmienky) domáhať splnenia

záväzku voči ktorémukoľvek z nich (alebo obom) a splnením niektorého z nich zanikne aj záväzok
voči druhému povinnému. Keďže ide obsahovo o to isté, mohol súd upraviť nesprávny petit žalobcu
do správnej, obsahovo však v podstate totožnej podoby. Preto (analogicky k už citovanému judikátu
R 2/1975) súd uložil žalovaným zaplatiť sumy priznaného zadosťučinenia v peniazoch tak, že plnením
jedného zanikne v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného (výrok I). V prevyšujúcej časti žalobu

zamietol (výrok II).

IV. Povaha záväzku žalovaných

24. O náhrade trov rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 a 3 O. s. p. Žalobcovia síce nemalo vo veci
plný úspech, ale priznaná suma finančného zadosťučinenia závisela od úvahy súdu, v dôsledku čoho

majú napriek tomu nárok na náhradu všetkých trov konania. Účelne vynaložené trovy žalobcov, ktorí sú
oslobodení od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 2 písm. i) zák. č. 71/1992 Zb., predstavujú len trovy
právneho zastúpenia. Tarifná hodnota veci ochrany osobnosti s požadovanou náhradou nemajetkovej
ujmy sa podľa § 10 ods. 8 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. určuje jednotne sumou 2.000 €. Základná sadzba
tarifnej odmeny z tejto sumy (v zmysle § 13 ods. 2 znížená o 50 % za zastupovanie dvoch a viacerých

žalobcov) v zmysle § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. predstavuje 45,65 €. Súd za nahraditeľné trovy
právneho zastúpenia považoval u každého žalobcu, ktorí boli spoločne zastúpení, sumu 259,85 €, ktorá
pozostáva zo
- základnej sadzby odmeny za 4 úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia, podanie žaloby,
účasť na 2 termínoch pojednávania - § 13a ods. 1 písm. a/, c/ a d/ vyhl. 655/2004 Z. z.) po 45,65 €,

teda celkovo 182,60 €,
- paušálnej náhrady (§ 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z.) za dva úkony v roku 2015 po 8,39 € a dva
úkony v roku 2016 po 8,58 €, teda celkovo 33,94 €,
- dane z pridanej hodnoty (§ 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z.) vo výške 20 % zo sumy 182,60+33,94=
43,31 €,

a navyše sumu 276,31 € u všetkých žalobcov spolu, ktorá pozostáva z
- cestovných náhrad na pojednávanie 18. marca 2016 (§ 16 ods. 4 vyhl. č. 655/2004 Z. z.) za cestu
Trnava - Dunajská Streda a späť, celkovo 118 km, v tom:
- tzv. kilometrovné vo výške 0,183 €/km, teda spolu 21,59 €,
- pohonné hmoty - spotreba (neuvádzaná v osvedčení o evidencii) bola určená na 6,6 l/100km,

priemerná cena pohonných hmôt 0,994 €/l, celkové náklady na pohonné hmoty preto predstavujú
(1,18x6,6x0,994=) 7,74 €,
- cestovných náhrad na pojednávanie 22. apríla 2016, v tom:
- tzv. kilometrovné 21,59 €,
- pohonné hmoty - spotreba 6,6 l/100km, priemerná cena pohonných hmôt 0,994 €/l, celkové náklady

na pohonné hmoty preto predstavujú (1,18x6,6x0,994=) 7,74 €,
- náhrady za stratu času za cestu na dve pojednávania v roku 2016 vždy po 6 polhodín po 14,30 € (§
17 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z.), teda celkovo (85,80 + 85,80=) 171,60 €,
- daň z pridanej hodnoty (§ 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z.) vo výške 20 % zo sumy
21,59+7,74+21,59+7,74+171,60= 46,05 €.

Po zohľadnení počtu účastníkov tak majú žalobcovia nárok na náhradu celkovo 4x259,85 + 276,31 €,
teda 1.315,71 €.
Keďže si však právny zástupca žalobcov vyúčtoval trovy právneho zastúpenia vo výške len 885,25 €,
nemohol mu súd priznať viac (§ 153 ods. 2 O. s. p. per analogiam).
Pri rozdelení náhrady trov medzi účastníkov na jednej strane súd vychádzal per analogiam z § 140 ods.

1 druhej vety O. s. p., podľa ktorého spoločné trovy platia účastníci podľa pomeru účasti na veci a na
konaní. Pomer žalobcov na konaní bol udaný pomerom nimi žiadaných súm, teda 30 : 30 : 20 : 20, a
v tomto pomere im treba priznať aj náhradu trov konania. Žalobkyni v 1. rade tak patrí 30 %, ostatným
žalobcom po 20 % zo sumy vyčíslenej ich právnym zástupcom. Solidárna zaviazanosť žalovaných bola
vyslovenásohľadomnato,žeichpomernakonanísa(akoužbolouvedené)najbližšiepodobásolidarite.

Priznanú náhradu treba zaplatiť do rúk advokátskej kancelárie (§ 149 O. s. p.).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 dní od doručenia jeho rovnopisu
písomne na podpísanom súde alebo ústne do zápisnice na ktoromkoľvek okresnom súde.

V odvolaní treba popri označení súdu, ktorému je adresované, dátume a podpise odvolateľa uviesť tiež,
v akom rozsahu sa tento rozsudok napáda, v čom sa tento rozsudok alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti tomuto rozsudku možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový
stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a
O. s. p.), alebo f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak žalovaní dobrovoľne nesplnia povinnosť uloženú týmto rozhodnutím, môžu sa žalobcovia domáhať
jej uspokojenia v exekúcii.