Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, March 16, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/33/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114220270
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8114220270.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s. r.
o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o.,
so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava proti žalovaným: 1. Z. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F.
XXXX/X,XXX01X.a2.T.A.,nar.XX.XX.XXXX,trvalebytomF.XXXX/X,XXXXXX.,obochzastúpených
Mgr. Matúšom Mackom, advokátom so sídlom v o Svidníku, Karpatská 804/10, za účasti Združenia -
Pomoc a ochrana spotrebiteľa „POS", so sídlom Nám. Legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 343 828
zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Igor Šafranko, so sídlom ul. Sov. hrdinov 163/66, 089 01

Svidník, o zaplatenie 7.153,75 eura s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov,
č. k. 19C/151/2014-206 zo dňa 28.11.2016, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Priznáva žalovaným a Združeniu - Pomoc a ochrana spotrebiteľa "POS" nárok na náhradu trov
odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol, žalovaným a Združeniu - Pomoc a
ochrana spotrebiteľa „POS“ priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100%.

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a § 92 ods.
8 Zákona o bankách. Výrok o trovách konania § 255 a § 262 CSP.

3. Vychádzal zo zistenia, že predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie dlžnej sumy z
poskytnutej úverovej zmluvy uzavretej medzi Slovenskou sporiteľňou a. s. a žalovanými ako dlžníkmi
dňa 23.2.2009. V danom prípade žalobca dodatočne predložil vyhlásenie mimoriadnej splatnosti

úveru zo dňa 20.5.2013 s tým, že listy v oboch prípadoch sa vrátili Slovenskej sporiteľni neprevzaté
žalovanými s tým, že adresát je neznámy, avšak ako je možné konštatovať z predloženej výzvy zo
dňa 22.6.2011 už ku dňu 31.5.2011 boli žalovaní v omeškaní so splácaním predmetnej pohľadávky v 4
splátkachpredstavujúcich381,67eura.DôkazodoručenítejtovýzvySlovenskásporiteľňa,resp.žalobca
nepredložil, nie je teda zrejmé, či sa dostala na vedomie aj žalovaným. Ak v liste nazvanom Oznámenie
o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zároveň Slovenská sporiteľňa vyzvala žalovaných k splateniu celej
pohľadávky spolu s príslušenstvom, hoci v tom čase už musela uvažovať o postúpení pohľadávky,

v tomto oznámení predmetnú skutočnosť žalovaným neoznámila. Postúpenie pohľadávky uskutočnila
zmluvou dňa 27.6.2013, pričom dátum poslednej úhrady bol 25.2.2011. Z toho vyplýva, že žalovaní
úver splácali dva roky riadne, pričom bola účastníkmi dohodnutá 10-ročná splatnosť úveru a potom
čo prestali úver splácať, v júni 2011 boli upozornení na to, že môže byť pohľadávka postúpená navymáhanie, pričom k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti nedošlo okamžite, ale až s odstupom dvoch
rokov, pričom hneď po vyhlásení mimoriadnej splatnosti bola pohľadávka zo Slovenskej sporiteľne
postúpená na nebankový subjekt, ktorý v tom čase ani nemal oprávnenie na poskytovanie úverov. Z

predloženej výzvy z roku 2011 však vyplýva, že banka vopred neupozornila žalovaných v lehote určenej
zákonom na uplatnenie tohto svojho práva vyhlásenia splatnosti pred tým, ako úver zosplatnila. Z tohto
dôvodu k zosplatneniu úveru došlo v rozpore s vyššie uvedenými ustanoveniami. Banka aj žalobca
si boli zrejme vedomí tejto skutočnosti, preto následne žalobca po postúpení pohľadávky vyhlásil
mimoriadnu splatnosť úveru a to už necelý mesiac po postúpení pohľadávky, pričom si postúpenú

pohľadávku navýšil o náklady vo výške 150 eur, ktoré nijakým spôsobom nešpecifikoval. Vo výzve z
2.8.2013 však uvádza, že je na základe zmluvy o postúpení pohľadávky oprávnený k začatiu inkasa
peňažnej pohľadávky s tým, že úver mal byť splácaný formou splátok riadne a včas a táto zmluvná
povinnosť bola porušená. Pokiaľ by si bola banka vedomá toho, že dodržala všetky ustanovenia zákona
o bankách, tak niet vysvetlenia pre konanie žalobcu, kedy oznámil vyhlásenie mimoriadnej splatnosti
úveru. V danom prípade ako keby bol postúpený tzv. živý úver, ktorý banka na nebankový subjekt

v žiadnom prípade postúpiť nemôže a mohla postúpiť iba nesplatenú časť úveru. Za daného stavu
veci je teda evidentné, že došlo k neplatnému postúpeniu pohľadávky zo Slovenskej sporiteľne na
žalobcu a žalobca nie je aktívne legitimovaný na vymáhanie pohľadávky. Pokiaľ žalobca argumentuje
dobrou vierou pri nadobudnutí pohľadávky, ako aj skutočnosťou, že žalovaní nezaplatili napriek výzve
Slovenskej sporiteľne na tento úver žiadnu sumu, žalovaní úver splácali riadne tri roky a banka pokiaľ sa

chcela správať ako starostlivý správca svojich finančných prostriedkov, mala okamžite jednať v súvislosti
s vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru, avšak za splnenia zákonom požadovaných podmienok a nie
až dva roky od času, kedy konštatovala, že došlo k omeškaniu dlžníkov. Ostatná úhrada žalovanými bola
uskutočnená 23.2.2011. Akékoľvek ďalšie konanie banky nesvedčia o tom, že mala úmysel sa svojich
finančných prostriedkov čím skôr domôcť, pretože v tomto smere neurobila žiadne príslušné zákonné

kroky, resp. dôkazy o tom súdu nepredložila. Preto nie je možné prihliadať k žalobcom tvrdenej dobrej
viere pri nadobudnutí pohľadávky, pretože žalobcovi musela byť táto skutočnosť zrejmá, resp. mala mu
byť zrejmá z dokumentácie patriacej k tomuto úverovému vzťahu, ktorú si mal právo vyžiadať, resp. sa
s ňou oboznámiť. Na výzve k mimoriadnej splatnosti úveru je už uvedená adresa v zahraničí, na ktorej
žalovaní zrejme pôsobili po tom, čo odišli zo Slovenskej republiky, teda žalobca mal už novú kontaktnú

adresu a nie je zrejmé, prečo sa banka obracala v máji 2013 na žalovaných oznámením vyhlásením
mimoriadnej splatnosti, ktoré adresovala ešte na adresu ich trvalého bydliska v X. na F. ul.. Vzhľadom
na genézu celého prípadu bolo na banke, resp. na žalobcovi, aby zvolili ten najoptimálnejší a zákonom
dovolený spôsob postúpenia pohľadávky, tak, aby bola dodržaná ochrana spotrebiteľských práv. Preto
súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu. Výrok o trovách

konania odôvodnil súd prvej inštancie podľa ust. § 255 a 262 CSP. Ustálil, že ako žalovaní tak i v konaní
pôsobiaci vedľajší účastník na strane žalovaných malo vo veci plný úspech, a preto im priznal nárok na
100 % náhradu trov konania.

4. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý namietal, že súd prvej inštancie dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Konštatoval, že v konaní bolo preukázané,
že žalovaní boli v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke
nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní (z platobnej histórie úveru posledná úhrada splátky úveru
pred postúpením pohľadávky bola vykonaná dňa 25.02.2011 a k postúpeniu pohľadávky došlo dňa

27.06.2013) a zároveň bolo preukázané, že žalovaní boli právnym predchodcom žalobcu opakovane
vyzvaní na úhradu omeškaných splátok, a to: 1/ výzvou zo dňa 22.06.2011, 2/ výzvou označenou ako
oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti“ zo dňa 20.05.2013, ku ktorej odvolateľ pripojil kópie
vrátených obálok, ktoré preukazovali doručenie tejto výzvy žalovaným. Na základe uvedeného považuje
žalobca za nesporné, že v konaní bolo preukázané, že žalovaní boli v čase pohľadávky napriek písomnej

výzve banky v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku banky nepretržite dlhšie
ako 90 kalendárnych dní, a teda bolo preukázané, že zo strany právneho predchodcu žalobcu nedošlo
k porušeniu ust. § 92 ods. 8 ZoB a porušeniu bankového tajomstva. Odvolateľ ďalej poukázal na
to, že právny predchodca žalobcu využil svoje oprávnenie zosplatniť pohľadávku a podaním zo dňa
20,05.2013 upozornil žalovaných, že si toto právo uplatňuje. Zároveň žalovaných týmto podaním vyzval

v lehote 15 dní od prevzatia tohto oznámenia k dobrovoľnej úhrade pohľadávky, t.j. k zosplatneniu úveru
prišlo márnym uplynutím lehoty na zaplatenie v zmysle ust. 8 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Podľa
odvolateľa právny predchodca žalobcu toto svoje právo využil v súlade s ust. § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka pre nesplnenie splátky, ktorá využitiu tohto práva predchádzala po dobu 3 mesiacov, právnypredchodca žalobcu pri vyhlasovaní mimoriadnej splatnosti teda postupoval v súlade s ust. § 53 ods.
9 Občianskeho zákonníka. Namieta, že aj prípadné porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 92 ods. 8
ZoB nemožno spojiť s občianskoprávnym následkom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže

norma obsiahnutá v 8 92 ods. 8 ZoB, nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi
banky, v tomto prípade žalovaným, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou
Slovenska podľa § 50 ods. 1 ZoB. Odvolateľ napáda aj rozhodnutie o trovách konania, kedy súd bez
bližšieho odôvodnenia v rozpore s ust. § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej aj „CSP“) priznal združeniu nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Vzhľadom na vyššie

uvedené, odvolateľ žiada, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že
žalobe vyhovie, prípadne napadnuté rozhodnutie zruší a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

5. K odvolaniu sa vyjadrili žalovaní, ktorí poukázali na to, že žalobca nie je subjektom, ktorý predmetný
úver poskytol. Navyše, žalobca v čase postúpenia pohľadávky nijakým spôsobom nedokladoval, že je
schopný na 100 % plniť všetky povinnosti so správou úveru tak, ako ich mala banka, pričom aktivity

žalobcu nepodliehali povoleniam NBS, preto je na mieste obava o zhoršení zabezpečenia pohľadávky
spotrebiteľa. Žalovaný poukázal na ust. § 92 ods. 8 zák. o bankách, v zmysle ktorého postupca
môže postúpiť pohľadávku iba po predchádzajúcej písomnej výzve dlžníka, čo však zo strany žalobcu
preukázané nebolo. Právny predchodca žalobcu tiež nevyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, na ktorú
skutočnosť súd prvej inštancie správne poukázal. Žalovaný tiež uviedol, že namietaná arbitrárnosť, resp.

nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia nebola opodstatnená, lebo odôvodnenie rozhodnutia je
jasné, zrozumiteľné a spĺňa náležitosti vyplývajúce z ust. § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.
Z uvedených dôvodov žalovaný navrhol napadnutý rozsudok, ako vecne správny potvrdiť a priznať mu
právo na náhradu trov odvolacieho konania.

6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 357 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj

webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 08.03.2017 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
nie je dôvodné.

7. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že medzi právnym predchodcom žalobcu (Slovenská sporiteľňa,
a.s.) a žalovanými bola dňa 23.2.2009 uzatvorená Zmluva o splátkovom úvere č. 0504915837, na

základe ktorej bol žalovaným poskytnutý úver vo výške 5.000,-Eur. Konečná splatnosť úveru bola
dohodnutá na deň 25.01.2019. Predmetná zmluva je v zmysle § 52 a nasl. OZ a v zmysle § 2 písm. b/
zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch s účinnosťou v čase uzatvorenia zmluvy, zmluvou
spotrebiteľskou. Dňa 27.06.2013 bola podpísaná Zmluva o postúpení pohľadávok č. 0655/2013/CE
medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. a EOS KSI Slovensko, s.r.o. (žalobca v tomto konaní). Z prílohy č.

1 k Zmluve o postúpení pohľadávok vyplýva, že žalovaní boli v omeškaní 851 dní. Zo spisu vyplýva,
že záväzkový vzťah, ktorý je predmetom tohto konania vznikol z bankového úveru, regulovaného
špeciálnou právnou úpravou ZoB. Banka je štátom autorizovaná inštitúcia, ktorej činnosť v zmysle §
ustanovenia 2 ods. 3 ZoB podlieha bankovému povoleniu na činnosť bánk, zároveň podlieha dohľadu
Národnej banky Slovenska. Bez bankového povolenia nemôže nikto vykonávať bankovú činnosť.

Žalobca v konaní nepreukázal, aby disponoval takýmto povolením, na základe ktorého by mohol
vykonávať správu nezosplatnených úverov poskytovaním fyzickým osobám bankami, teda bankovou
činnosťou. V uvedenom kontexte je potrebné vyhodnotiť aj Zmluvu o postúpení pohľadávky vyplývajúcej
z bankovej činnosti právneho predchodcu žalobcu. Z ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB je možné vyvodiť, že
spôsobilým predmetom postúpenia pohľadávky zo strany banky môže byť len pohľadávka alebo časť

pohľadávky, ktoré sú už splatné. Teda banka má oprávnenie postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým
je dlžník aktuálne po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Teda pohľadávka
zodpovedajúca takémuto peňažnému záväzku je nesplácaný určitú dobu dlh. Bolo by pritom v rozpore
s účelom zákona o bankách a viedlo by k neúnosnému právnemu stavu, ak by banky postupovali „živý
úver“ na akýkoľvek subjekt, ktorého činnosť nespadá v zmysle zákona o bankách pod dohľad NBS. V

takomto prípade by sa spotrebitelia vstupujúci do zmluvného vzťahu s bankou ocitli v zmluvnom vzťahu s
iným nebankovým subjektom. Uvedené by bolo v rozpore s požiadavkou náležitej odbornej starostlivosti,
ktorá je od dodávateľa vyžadovaná v súlade so smernicou o nekalých obchodných praktikách.8. Podľa § 92 odsek 8 ZoB, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej
klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného
záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej

banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej
osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo
banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky
uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane
jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho

istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri
postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom.

9. Banka má nepochybne právo postúpiť aj pohľadávku z celého úverového vzťahu. Pre takýto postup
banky je nevyhnutné, aby pristúpila v súlade so zákonom a obchodnými podmienkami k vyhláseniu
predčasnej mimoriadnej splatnosti celého úveru, čo je jej výlučným oprávnením, ktoré môže banka
realizovať pred postúpením pohľadávky. Žalobca však takéto oprávnenie podľa názoru odvolacieho

súdu nemá. Odvolací súd ešte uvádza, že spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ustanovenia §
92 ods. 8 ZoB môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už splatnými (dospelé splátky), a to
za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90
kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpeniu
pohľadávky banky. Musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Z uvedeného odvolací súd vyvodil

aj pochybnú aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu. Odvolací súd ďalej poukazuje na skutočnosť, že z prílohy
č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok vyplýva, že omeškanie žalovaných trvalo k uvedenému dňu 851.
Za toto obdobie, ak právny predchodca žalobcu by iba predpisoval splátky, poplatky a úroky, takýto
postup by nebol postupom a konaním s náležitou odbornou starostlivosťou banky.

10. Špecifické pôsobenie bánk, na ktoré dohliada centrálna banka, opodstatňuje záver, že s bankovým
úverom, ktorý nie je splatný, nemôže nakladať nebankový subjekt. Nesplatný úver od banky je
produktombanky,naktorýdopadádohľadcentrálnejbankysprísnestanovenýmipravidlamiprebankový
sektor. Nebankový subjekt nie je oprávnený používať (akokoľvek) bankové oprávnenia a ani používať
bankové úvery. Termín používať prirodzene zahŕňa aj zosplatnenie úveru alebo určité zavŕšenie vzťahu

vyplývajúceho zo zmluvných podmienok banky.

11. Postúpenie pohľadávky je pomerne bežným právnym úkonom. Pokiaľ sa však cesia týka bankovej
pohľadávky z bankového produktu, osobitný predpis dopĺňa zákonné pravidlá pre platné postúpenie.
Postúpiť tak možno bankovú pohľadávku v tej časti, ktorá je po splatnosti, iba po výzve na splnenie

pričom výzva musí byť písomná a musí byť zo strany banky a omeškanie trvá viac ako 90 dní.

12.Odvolacísúdzdôrazňuje,žežiadnymspôsobomnespochybňujeprávobankypostúpiťajpohľadávku
z celého úverového vzťahu, avšak pre takéto postúpenie je nevyhnutné pristúpiť v súlade so zákonom
a obchodnými podmienkami k vyhláseniu predčasnej mimoriadnej splatnosti celého úveru. Vyhlásiť

predčasnú splatnosť bankového úveru je však výlučným oprávnením banky, pričom toto oprávnenie
môže banka realizovať ešte pred postúpením pohľadávky.

13. V zmysle uvedeného žalobca nemohol platne nadobudnúť pohľadávku, ktorá je predmetom daného
konania, keď bez platného postúpenia záväzku niet na strane žalobcu dostatok aktívnej legitimácie

uplatňovať bankovú pohľadávku.

14. Rovnako nedôvodnou je odvolacia námietka žalobcu poukazujúceho na nesprávny postup súdu
prvej inštancie, pokiaľ priznal Združeniu - Pomoc a ochrana spotrebiteľa „POS“ nárok na náhradu trov
konania.

15. Podľa ust.§ 25 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa združenie môže podať návrh
na vydanie predbežného opatrenia podľa § 21 ods. 1 orgánu dozoru alebo návrh na začatie konania
na súde vo veci ochrany práv spotrebiteľov, a to vrátane konania vo veci ochrany kolektívnych záujmovspotrebiteľov, alebo môže byť účastníkom konania a) ak sú takéto ciele hlavnou náplňou jeho činnosti
alebo b) je uvedené v zozname oprávnených osôb vedenom Európskou komisiou (ďalej len "zoznam
oprávnených osôb"), bez toho, aby bolo dotknuté právo súdu preskúmať, či je tento subjekt oprávnený

v danom prípade podať návrh na začatie konania.

16. Podľa ust.§ 25 ods. 2 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa združenie podľa ods. 1 môže
na základe plnomocenstva zastupovať spotrebiteľa v konaniach pred štátnymi orgánmi o uplatňovaní
jeho práv vrátane náhrady ujmy spôsobenej porušením práv spotrebiteľa.

17. Podľa ust. § 52 ods. 3 O.s.p., dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

18. Podľa ust.§ 52 ods. 4 O.s.p., spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

19. Z ustanovenia § 93 ods. 3 O.s.p. účinného do 30.06.2016 vyplýva, že vedľajší účastník (vrátane
právnickej osoby, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu) môže do
konania vstúpiť z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom
súdu. Vedľajší účastník je teda procesne samostatný, čo vyplýva aj z § 93 ods. 4 O.s.p.. Ak účastník,

na strane ktorého vedľajší účastník vystupuje, vyjadrí nesúhlas so vstupom vedľajšieho účastníka do
konania alebo s ďalším trvaním pôsobenia vedľajšieho účastníka v súdnom konaní, ide o návrh na
vyriešenie prípustnosti vedľajšieho účastníctva a súd sa ním bude zaoberať po podaní takéhoto návrhu
zo strany účastníka.

20. Odvolací súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (PL. ÚS 1/2014),
v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky poukázal na to, že je potrebné pripomenúť aj záväzky
SlovenskejrepublikyplynúcezprávaEurópskejúnie,konkrétneSmerniceRadyč.93/13/EHS,vúvodnej
časti ktorej Rada Európskych spoločenstiev deklaruje, že osoby a organizácie, ktoré majú oprávnený
záujem na tejto záležitosti, musia mať prostriedky na podanie podnetu na začatie postupov týkajúcich

sa zmluvných podmienok navrhovaných pre všeobecné uplatňovanie v zmluvách uzatvorených so
spotrebiteľmi a najmä nekalých podmienok buď pred súdom alebo správnym orgánom príslušným na
rozhodnutie sťažnosti alebo na podanie návrhu na začatie príslušných súdnych konaní. S prihliadnutím
na uvedené považoval Ústavný súd SR za odôvodnenú existenciu verejného záujmu na rozšírení okruhu
subjektov, ktoré sa môžu stať vedľajšími účastníkmi súdneho konania, aj o právnické osoby, ktorých

predmetom je ochrana práva podľa osobitného predpisu, ktoré sami o sebe nemajú právny záujem
na výsledku konania, svoju činnosť však vykonávajú v záujme ochrany práv niektorého z účastníkov
konania alebo tretích osôb (napr. spotrebiteľov), ktorí sa pri ochrane svojich práv nachádzajú oproti
druhej strane sporu spravidla v nevýhodnejšom postavení.

21. Podľa bodu 50 uznesenia Súdneho dvora zo dňa 16.11.2010 vo veci C-76/10 (Pohotovosť s.r.o. proti
IveteKorčkovskej)„Vzhľadomnapovahuavýznamvšeobecnéhozáujmu,naktoromsazakladáochrana
spotrebiteľov, ktorú smernica 93/13 zabezpečuje, jej článok 6 musí byť považovaný za ustanovenie,
ktoré je rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku
majú právnu silu noriem verejného poriadku (rozsudok Asturcom Telecomunicaciones, bod 52). Podľa

názoru odvolacieho súdu nie je vo všeobecnom záujme, ak by sa mala spotrebiteľovi odoprieť možnosť
poskytnutie ochrany podľa článku 6 smernice Rady 93/13/EHS na to špecializovanými subjektmi.

22. Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 05.02.2013, sp. zn. 3 Cdo 188/2012
jasne vyplýva záver, že absencia výslovného nesúhlasu účastníka konania, na ktorého strane by mal

vystupovať, nebráni naplneniu samotného účelu jeho účasti ako vedľajšieho účastníka v konaní. V
tomto prípade preto súhlas odporcu so vstupom do konania za účinnosti právnej úpravy v čase vstupu
vedľajšieho účastníka ani nebol potrebný, nakoľko vedľajší účastník vstúpil do konania dňa 14.08.2014.
Súd prvej inštancie si zároveň splnil oznamovaciu povinnosť o vstupe vedľajšieho účastníka do konania.

23. Jednou zo súčastí koncepcie spravodlivého súdneho konania je tiež princíp rovnosti zbraní, ktorý
okreminéhovyžaduje,abykaždýúčastníkmalprimeranúmožnosťpredložiťsvojenávrhyzapodmienok,
ktoré nie sú podstatne nevýhodnejšie než podmienky, za ktorých touto možnosťou disponuje druhýúčastník (napr. rozsudky ESĽP Ankerl v. Švajčiarsko, 1996 - V, s. 1567, Helle v. Fínsko, 1997 - VIII.,
s. 2928 a pod.).

24. Vstup vedľajšieho účastníka do konania sa neprieči ani cieľom konania podľa Nariadenia (ES)
č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, teda
zjednodušenie a zrýchlenie konania a zníženie nákladov na takéto spory. Európske konanie vo veciach
s nízkou hodnotou sporu sa využíva na cezhraničné spory obhajované ako aj neobhajované, čo vyplýva
z čl. 5 ods. 1 nariadenia, v zmysle ktorého môže súd nariadiť aj ústne pojednávanie, ak to považuje za

potrebné, alebo ak o to požiada niektorá z procesných strán. Európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotou sporu nie je typickým skráteným konaním, v ktorom je účasť vedľajšieho účastníka vylúčená.

25. Aktuálna úprava v Civilnom sporovom poriadku inštitút vedľajšieho účastníka nepozná, avšak
Združenie vstúpilo do konania ako vedľajší účastník v čase, keď mu to právna úprava umožňovala.
Združenie teda účinne vstúpilo do konania, oprávnene sa konania zúčastnilo a účelne vynaložilo trovy,

na ktorých náhradu mu vznikol nárok za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku do 30.06.2016.

26. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6Cdo 181/2015 z 22.11.2016, v ktorom Najvyšší súd SR ustálil, že na procesných právach
a povinnostiach subjektu vystupujúceho v konaní (spore) ako vedľajší účastník nič nezmenila zmena

právnej úpravy spočívajúca v zrušení Občianskeho súdneho poriadku a v nadobudnutí účinnosti
Civilného sporového poriadku od 01. júla 2016. Aj oznámenie určitého subjektu, že vstupuje do konania
ako vedľajší účastník na žalujúcej alebo žalovanej strane, je totiž procesným úkonom, ktorého účinky -
vznik vedľajšieho účastníctva - zostávajú v zmysle § 470 ods. 2 veta prvá C. s. p. zachované. Navyše,
Civilný sporový poriadok explicitne neupravil zánik inštitútu vedľajšieho účastníka k 01.07.2017.

27. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;

uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd
so zreteľom na vyššie uvedené nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami
žalobcu, ktoré nemohli spôsobiť zmenu právneho posúdenia veci.

28. Súd prvej inštancie správne rozhodol aj o nároku žalovaných a združenia na náhradu trov konania.

29. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil
(§ 387 CSP).

30. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1

CSP, kde úspešným žalovaným a zduženiu (odvolanie žalobcu bolo nedôvodné) bol priznaný nárok na
náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu.

31. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia

odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom

odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.