Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, June 30, 2014

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 22C/294/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109230020
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2014:1109230020.12

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v konaní pred sudcom Mgr. Adelou Unčovskou v právnej veci navrhovateľa:

X.. W. D., O. Za V. XX, B. S., zastúpený JUDr. Elenou Ľalíkovou, advokátkou, so sídlom Podbrezovská
34, Bratislava proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Generálnou prokuratúrou Slovenskej
republiky, so sídlom Štúrova 2, Bratislava, o náhradu škody, takto

r o z h o d o l :

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 35 000,- Eur a náhradu
trov konania vo výške 9 609,72 Eur, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Vo zvyšku súd návrh zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom doručeným súdu dňa 13.08.2009 sa navrhovateľ domáhal voči odporcovi zaplatenia 200 000,-

Eur a trov konania z titulu nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu.

Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil tým, že príslušný orgán činný v trestnom konaní uznesením zo
dňa 11.06.2001, č.k. KÚV-25/OVEK-2001 začal voči nemu trestné stíhanie pre rôzne skutky. Úradom
Špeciálneho prokurátora GP SR vydanými uzneseniami zo dňa 25.04.2007 a 16.08.2007, č.k. VII
Gv 158/04-198 /213/ boli všetky trestné stíhania zastavené. V dôsledku vyššie uvedených trestných
stíhaníbolnavrhovateľperzekvovanývzamestnaní,osobnom,verejnomaspoločenskomživote,keďbol

postavený mimo funkcie sudcu okresného súdu, bolo voči nemu zahájených 7 disciplinárnych konaní, v
elektronických a printových médiách bol prezentovaný ako osoba porušujúca zákon a morálne princípy
pre výkon verejnej funkcie. Nálezom Ústavného súdu SR zo dňa 15.12.2004, č.k. IV. ÚS 210/04-25 bolo
vyslovené,žepostupompríslušnéhoorgánučinnéhovtrestnomkonaníboliporušenéprávagarantované
čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, za čo mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v
sume 30 000,- Sk. Ďalším nálezom Ústavného súdu SR zo dňa 27.03.2007, č.k. II. ÚS 325/06 bolo
opäť vyslovené, že príslušný orgán činný v trestnom konaní porušuje voči navrhovateľovi ústavou

garantované právo, za čo mu bolo priznané odškodnenie v sume 60 000,- Sk. Z uvedeného možno
vyvodiť, že postupom polície a prokuratúry bolo trestné konanie neprimerane dlhé, čo možno hodnotiť
ako nesprávny úradný postup orgánov činných v trestnom konaní. Ak po vyše šiestich rokoch bolo
trestné stíhanie zastavené z dôvodu, že stíhané skutky sa nestali, možno konštatovať, že z objektívneho
pohľadu platného práva bolo začaté trestné stíhanie nezákonné. Nesprávny úradný postup možno
vymedziť tak, že ide o porušenie právnej normy, ktorá stanoví predpísaný postup štátneho orgánu,
pričom môže ísť o konanie ako aj nekonanie. S poukazom na dva nálezy ústavného súdu a množstva

sťažností navrhovateľa policajným orgánom a orgánom prokuratúry možno konštatovať, že príslušné
orgány porušovali základné práva navrhovateľa. Nehmotná škoda v požadovanej výške za utrpenú
morálnu ujmu, psychické a fyzické utrpenie, poškodenie dobrého mena a povesti je satisfakciou za
represívne svojvoľné zásahy štátnej moci voči navrhovateľovi.Odporca žiadal návrh v celom rozsahu zamietnuť. Namietal, že vzhľadom k tomu, že navrhovateľov
nárok vychádza z nezákonného rozhodnutia, ktoré vydal vyšetrovateľ Krajského riaditeľstva PZ, Úradu

justičnej a kriminálnej polície PZ v Banskej Bystrici dňa 11.06.2001, na navrhovateľov nárok sa
uplatňuje režim zákona č. 58/1969 Zb., v zmysle ktorého je pasívne legitimovaným výlučne Ministerstvo
spravodlivosti SR, pokiaľ ide o škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Odporca zároveň
nezodpovedá za postavenie navrhovateľa mimo výkon funkcie sudcu, za zahájenie disciplinárnych
konaní voči nemu ani za spôsob, akým o jeho osobe informovali elektronické a printové médiá. Pokiaľ

ide o citované nálezy ústavného súdu, tieto konštatujú porušenie práv navrhovateľa výlučne postupom
vyšetrovateľa Policajného zboru. I za prípadný nesprávny postup zodpovedá do 01.07.2004 Ministerstvo
spravodlivosti SR, preto ani v tomto rozsahu nie je daná pasívna legitimácia Slovenskej republiky -
Generálnej prokuratúry SR. Pre obdobie od 01.07.2004 do 16.08.2007 navrhovateľ neuviedol žiaden
konkrétny nesprávny postup, ktorého by sa mali dopustiť zložky odporcu.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa, obsahom vyšetrovacieho spisu Krajského úradu
vyšetrovania PZ Banská Bystrica ČVS: KÚV-25/OVEK-2001 a listinnými dôkazmi: žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 18.04.2008, odpoveď odporcu o postúpení žiadosti zo
dňa 24.04.2008, uznesenie KÚV PZ v Banskej Bystrici zo dňa 11.06.2001 o začatí trestného stíhania,
uznesenie KP v Banskej Bystrici o zamietnutí sťažnosti zo dňa 18.07.2001, uznesenie ÚŠP GP SR zo

dňa 25.04.2007 o zastavení trestného stíhania, uznesenie ÚŠP GP SR zo dňa 16.08.2007 o zastavení
trestného stíhania, uznesenie GP SR zo dňa 31.07.2001, žiadosť o preskúmanie postupu vyšetrovateľa
zo dňa 05.11.2001, odpoveď odporcu zo dňa 08.01.2002, sťažnosť na nečinnosť prokurátora zo dňa
27.12.2001, sťažnosť zo dňa 11.01.2002 , odpoveď odporcu zo dňa 25.02.2002, žiadosť o preskúmanie
postupu vyšetrovateľa zo dňa 03.02.2003, odpoveď KP v Banskej Bystrici zo dňa 12.03.2003, žiadosť

o preskúmanie zákonnosti zo dňa 30.04.2003, uznesenie odporcu zo dňa 21.05.2003, uznesenie KP
v Banskej Bystrici zo dňa 09.07.2003, list navrhovateľa zo dňa 06.02.2005, list ÚŠP GP SR, zo dňa
07.04.2005, lekárska správa zo dňa 10.05.2011, lekárske potvrdenie zo dňa 11.05.2011, kópie článkov z
denníkovatýždenníkov,žiadosťopredbežnéprerokovanienárokuzodňa16.02.2009,odpoveďodporcu
zo dňa 24.02.2009 a 24.06.2009, odpoveď odporcu zo dňa 24.04.2008, nález Ústavného súdu SR č.k.

IV. ÚS 210/04-25 zo dňa 15.12.2004, nález Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 325/06-57 zo dňa 27.03.2007,
návrh MS SR na vykonanie ďalšieho dokazovania v disciplinárnom konaní zo dňa 18.05.2005, žiadosti
NS SR zo dňa 21.11.2003, žiadosť OR PZ vo Veľkom Krtíši zo dňa 19.12.2003, uznesenie ÚS SR zo
dňa 10.10.2006, žiadosť GP SR o udelenie súhlasu na trestné stíhanie zo dňa 27.11.2006, z ktorých
ustálil nasledovný skutkový stav:

Uznesením Krajského úradu vyšetrovania PZ v Banskej Bystrici, sp.zn. ČVS:KÚV-25/OVEK-2001 zo
dňa 11.06.2001 bolo voči navrhovateľovi začaté trestné stíhanie pre trestný čin zneužívania právomoci
verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a), b) Trestného zákona (skutok č. 1), § 158 ods. 1 písm.) a),
c),ods.2,písm.a) Trestnéhozákona(skutokč.2),§158ods.1písm.a),b),ods.2,písm.a),c)Trestného

zákona (skutok č. 3), § 158 ods. 1, písm. a), b), ods. 2, písm. a) Trestného zákona a prijímania úplatku
podľa § 160 ods. 1, 2, 3 Trestného zákona (skutok č. 4). Uznesením Krajskej prokuratúry v Banskej
Bystrici č.k. Kv 55/01-26 zo dňa 18.07.2001 bola zamietnutá sťažnosť navrhovateľa proti uzneseniu
o vznesení obvinenia. Uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry SR č.k. VII Gv 158/04-198 zo dňa
25.04.2007 bolo trestné stíhanie navrhovateľa za skutky č. 1 až 3 zastavené z dôvodu, že tieto nie sú

trestným činom. Uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry SR č.k. VII Gv 158/04-213 zo dňa 16.08.2007
bolo trestné stíhanie navrhovateľa za skutok č. 4 zastavené z dôvodu, že trestné stíhanie je premlčané.

Nálezom Ústavného súdu SR č.k. IV. ÚS 210/04-25 zo dňa 15.12.2004 bolo konštatované porušenie
základného práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vo vyššie uvedenom

trestnom konaní. Navrhovateľovi bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 30 000,- Sk.

Nálezom Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 325/06-57 zo dňa 27.03.2007 bolo konštatované porušenie
základného práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Úradu justičnej a
kriminálnej polície KR PZ v Banskej Bystrici bolo prikázané konať bez zbytočných prieťahov a

navrhovateľovi bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 60 000,- Sk.

Z výsluchu navrhovateľa súd zistil, že po vznesení obvinenia ako účastník konania využil všetky svoje
práva v každom štádiu, ktoré mu umožňoval právny poriadok, podával opravné prostriedky, podnety,návrhy a žiadosti a tiež osobne hovoril s predstaviteľmi prokuratúry. Jeho trauma spočívala v tom, že
orgány činné v trestnom konaní nekonali, pričom išlo o dlhodobú nečinnosť. Počas konania ho orgány
činné v trestnom konaní informovali, že trestné stíhanie bude v určitej dobe skončené, čo sa však

nestalo. Trestné stíhanie bolo nakoniec zastavené, a to v jednom prípade z dôvodu premlčania a v
druhom prípade z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. V čase, keď sa celý prípad uzatváral,
bol podaný podnet Generálnej prokuratúry SR na Ústavný súd SR na súhlas s trestným stíhaním
za ďalšie skutky, pričom to bolo v období, keď už bolo v jednej veci trestné stíhanie zastavené, čo
vnímal ako snahu o pokračovanie traumatizovania jeho osoby. Následne Ústavný súd SR rozhodol, a

bolo rozhodnuté o zastavení trestného stíhania aj ohľadne štvrtého skutku. Počas celej doby trestného
stíhania mal pozastavený výkon funkcie sudcu, bola mu tým spôsobená trauma, ktorú treba posudzovať
v súvislosti s jeho postavením sudcu vzhľadom na teritórium, v ktorom pôsobil. Nesprávny úradný postup
videl predovšetkým v tom, že trestné stíhanie a vyšetrovanie prípadu sa neuzavrelo v danej dobe a
v prekrývaní nečinnosti vyšetrovateľa a dozorujúceho prokurátora. Výšku nemajetkovej ujmy považuje
za primeranú vzhľadom k jeho postaveniu, nakoľko zrejme už nebude na Slovensku sudca, ktorý bol

6 rokov trestne stíhaný a viedlo sa proti nemu disciplinárne konanie. Zároveň poukázal na skutočnosť,
že jeho prípad bol sledovaný médiami, v ktorých bol prezentovaný ako prototyp nesprávneho sudcu.
Okrem toho, trestné stíhanie prebiehalo aj v súvislosti s rozhodnutiami, ktoré pri svojej činnosti sudcu
nevydával, o nesprávnom úradnom postupe svedčí aj fakt, že došlo k výmene vyšetrovateľa a špeciálny
prokurátor vec následne uzavrel. Navrhovateľ uviedol, že sa nebál, že bude odsúdený, iba chcel, aby

sa vo veci konalo. V súvislosti s prieťahmi v konaní boli vydané nálezy Ústavným súdom SR, ktorý
konštatoval prieťahy v konaní. Čo sa týka zásahu do jeho osobnostných práv, poukázal na skutočnosť,
že na mestský a obecný úrad prichádzali dotazy na jeho rodičov ohľadom jeho majetkových pomerov,
financovania svojich detí, rovnako bol v médiách označovaný ako sudca úplatkár a korupčník. Trestné
stíhanie malo vplyv na rodinnú sféru navrhovateľa, keď jeho manželka, ktorá pracovala v Sociálnej

poisťovni, odkiaľ musela napokon odísť, nezniesla tlak médií, ktorý sa prejavoval aj u nej v práci, keď
si jej kolegovia čítali články o navrhovateľovi, šírili sa reči, že ide o úplatkára a podobne, veľakrát prišla
domov s plačom, nevedela uniesť nepriaznivú situáciu v práci. Dcéra prežívala nepríjemné pocity, keď
musela čeliť situácii, že v dôsledku tlaku médií boli robené zo strany vyšetrovateľa dopyty na školu, či
oprávnene poberá štipendium a keď sa na ňu pozerali s otázkou, čo to má za otca. Podobne to bolo aj u

syna navrhovateľa, ktorý študoval na strednej škole, kde takisto prebiehali dotazy. Navrhovateľ dostával
iba 30% funkčného platu plus 10% na neplnoleté dieťa, na splácanie hypotekárneho a iných úverov
si musel požičať peniaze. Keď si syn navrhovateľa zriadil obchodnú spoločnosť, tak v podstate živil
navrhovateľa, pretože bol takmer 6 rokov ochromený na plate. Navrhovateľ stratil mnoho kamarátov,
mnohí boli na pochybách, či je navrhovateľ naozaj takýto alebo je to inak. Trestné konanie malo dopad aj

na jeho zdravotný stav, bol viackrát hospitalizovaný, je presvedčený, že jeho diagnóza dna, ktorá sa mu
začala zásadne prejavovať, vznikla v dôsledku psychického tlaku a stresu spôsobených týmto obdobím,
rovnako ako aj jeho zvýšený krvný tlak.

Súd po uvedenom vykonanom dokazovaní rozhodol vo veci rozsudkom zo dňa 29.03.2012, č.k. 22 C

294/2009-231 tak, že návrh zamietol a odporcovi nepriznal náhradu trov konania.

Krajský súd v Bratislave rozhodol na odvolanie odporcu uznesením č.k. 3Co 513/2012-249 zo dňa
31.05.2013, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že je potrebné, aby súd prvého stupňa zabezpečil

zo strany navrhovateľa špecifikáciu, aká časť žalovanej sumy zodpovedá jednotlivým zásahom, ktoré
mali byť navrhovateľovi zo strany štátu, a teda príslušných orgánov spôsobené, v novom konaní má súd
zistiť, akou hodnotou navrhovateľ ocenil jednotlivé nároky. Zároveň poukázal na ústavne konformný
výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o
začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k takému rozhodnutiu

došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky
ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. V súvislosti
s namietaným zásahom do osobnostných práv navrhovateľa odvolací súd uviedol, že má za to, že
predmetným trestným stíhaním mohlo dôjsť k závažnému a kvalifikovanému zásahu do osobnostnej
sféry navrhovateľa a na margo nedostatku dôkazov poukázal na aplikáciu § 120 ods. 1 O.s.p., pričom

však mal z konania pred súdom prvého stupňa ako aj zo súdneho spisu preukázanú existenciu
viacerých svedeckých výpovedí preukazujúcich okolnosti, odôvodňujúce vznik zásahu do osobného
života navrhovateľa. Odvolací súd ďalej poukázal na zásadu "iura novit curia" a v tejto súvislosti
uviedol, že nárok navrhovateľa je potrebné posúdiť nielen z hľadiska ochrany základných práv a slobôdgarantovaných Ústavou SR, ale aj z hľadiska ochrany poskytovanej Dohovorom o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. Pokiaľ ide o časť náhrady škody, resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej
uznesením o začatí trestného stíhania, je potrebné aplikovať ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. V

prípade prieťahov spôsobených v súdnom konaní, ktorých vznik spadal do obdobia pred účinnosťou
zákona č. 514/2003 Z.z. , avšak prieťahy pretrvávali aj po nadobudnutí účinnosti tohto zákona, je
potrebné navrhovateľom uplatnený nárok na náhradu škody posudzovať podľa ustanovení uvedeného
zákona. Nakoľko navrhovateľ v konaní predložil nálezy Ústavného súdu SR konštatujúce prieťahy v
prípravnom konaní, odvolací súd mal za to, že navrhovateľ dostatočným spôsobom preukázal existenciu

prieťahov v konaní a tiež osvedčil existenciu predpokladov pre vznik nemajetkovej ujmy. Odvolací súd
sa nestotožnil s názorom súdu prvého stupňa, ktorý pri posudzovaní rozsahu spôsobenej ujmy či medzí
zodpovednosti skonštatoval, že disciplinárne konanie nebolo vedené orgánmi odporcu. I keď nebolo
začaté zo strany odporcu, úzko súviselo s trestným stíhaním, nakoľko bolo podmienené právoplatným
záverom trestného konania. V dôsledku prieťahov v trestnom konaní došlo k jeho neúmernému
predlžovaniu, nakoľko disciplinárne konanie bolo obligatórne prerušené do skončenia trestného konania

voči navrhovateľovi, čo malo za následok aj predĺženie trvania opatrení spojených s disciplinárnym
konaním voči navrhovateľovi, a to predovšetkým postavenie navrhovateľa mimo funkcie sudcu ako aj
jehoďalšiaspoločenskádifamácia.Odvolacísúdzároveňvosvojomrozhodnutíuviedol,žeikeďodporca
nezodpovedá za vydanie článkov, predložených v konaní, je potrebné skonštatovať, že medializácia
navrhovateľa bola vyvolaná práve trestným stíhaním voči navrhovateľovi, nakoľko je samozrejmé, že

trestné stíhanie sudcu bude ostro a detailne sledované zo strany médií. Podľa názoru odvolacieho súdu
priznanie zadosťučinenia nálezom Ústavného súdu SR nemožno považovať za dostatočnú satisfakciu,
nakoľko toto zadosťučinenie je priznávané už za predpokladu existencie prieťahov v konaní, bez
potreby preukazovania ako aj odškodňovania ujmy eventuálne vzniknutej sťažovateľovi. V súvislosti
so spôsobom vedenia trestného konania odvolací súd skonštatoval, že navrhovateľ bol ako obvinený

povinný znášať či strpieť jednotlivé štandardné úkony vedené v trestnom konaní a na margo namietanej
vecnej nesprávnosti jednotlivých úkonov a rozhodnutí poukázal na aplikáciu riadnych a mimoriadnych
opravných prostriedkov.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu

štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom
konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o
rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny
orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej

organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.

Podľa § 1 ods. 2 cit. zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 2 cit. zákona právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú tí, ktorí sú

účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní.

Podľa § 3 cit. zákona ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti
nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť.

Podľa § 4 ods. 1 cit. zákona nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je
súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.

Podľa § 4 ods. 2 cit. zákona ako výnimku z ustanovenia odseku 1 možno uplatniť nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vykonateľným bez ohľadu na jeho právoplatnosť, ak toto
rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku (§ 3) zrušené alebo zmenené.

Podľa § 9 ods. 1 cit. zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako aj

nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné vopred prerokovať
s ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní,
ako aj v konaní pred štátnym notárstvom alebo miestnym ľudovým súdom, je ústredným orgánom
Ministerstvo spravodlivosti tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom stupni.Ak však ide o rozhodnutie vydané v trestnom konaní proti osobám podliehajúcim vojenskej súdnej
právomoci, je týmto orgánom ústredný orgán, ktorý vykonáva správu vojenských súdov. V ostatných
prípadoch je týmto orgánom,

a)akideovecpatriacudopôsobnostiČeskoslovenskejsocialistickejrepubliky,federálnyústrednýorgán,
do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané,
b) ak ide o vec patriacu do pôsobnosti Českej alebo Slovenskej socialistickej republiky, ústredný orgán
republiky, do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie
vydané, a ak niet takého ústredného orgánu, Ministerstvo spravodlivosti; to platí aj v prípade, keď

nezákonné rozhodnutie vydal orgán spoločenskej organizácie (§ 1 ods. 1).

Podľa § 9 ods. 2 cit. zákona ak bola žiadosť o predbežné prerokovanie podaná na ústrednom orgáne,
ktorý nie je príslušný, postúpi ju orgánu príslušnému. Účinky podania žiadosti sa v tomto prípade
zachovávajú.

Podľa § 10 cit. zákona ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do šiestich mesiacov odo dňa
podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 18 ods. 1 cit. zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov
a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí

tieto úlohy plnia.

Podľa § 18 ods. 2 cit. zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu,
ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo

d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 cit. zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 4 ods. 1 cit. zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa

§ 3 ods. 1, koná v mene štátu
a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak
1. škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu,
2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,

3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu,
b) Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ
Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, a
1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného

príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo
2. vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe
záväzného pokynu prokurátora,
c) Ministerstvo financií Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní spôsobil škodu vyšetrovateľ finančnej
správy alebo poverený pracovník finančnej správy, a

1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného
pracovníka finančnej správy a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo
2. vyšetrovateľ finančnej správy alebo poverený pracovník finančnej správy nekonal na základe
záväzného pokynu prokurátora.
d) ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v

oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej
správy a aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú
samosprávu podľa osobitného predpisu,e) ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak v dôsledku nesprávneho prebratia smernice
Európskej únie alebo ak v dôsledku nedodržania lehoty určenej na jej prebratie vznikla škoda pri výkone
verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného

orgánu štátnej správy,
f) Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného
predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní,
g) Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia
ním vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jeho nesprávnym úradným postupom,

h) Národná banka Slovenska, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou vydaného
alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom,
i) verejnoprávna inštitúcia, záujmová samospráva alebo právnická osoba, ktorej zákon zveril
rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb a právnických
osôb v oblasti verejnej správy, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou vydaného
alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom,

j) Národná rada Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou
vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom,
k) Súdna rada Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou
vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom,
l) Úrad pre reguláciu sieťových odvetví, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ním

vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jeho nesprávnym úradným postupom,
m) orgán príslušný podľa písmen a) až l), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie
nároku (§ 15), ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov
verejnej moci; ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal
konať ako prvý.

Podľa § 4 ods. 2 cit. zákona ak nemožno príslušný orgán určiť podľa odseku 1, koná v mene štátu
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

Podľa § 4 ods. 3 cit. zákona ak bol nárok na náhradu škody uplatnený na orgáne, ktorý nie je príslušný vo
veci konať podľa odsekov 1 a 2, je tento orgán povinný bezodkladne postúpiť žiadosť (§ 15) príslušnému
orgánu a upovedomiť o tom žiadateľa. Účinky uplatnenia nároku zostávajú zachované.

Podľa § 9 ods. 1 cit. zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo
výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a

d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone
jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.

Podľa § 9 ods. 2 cit. zákona pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v
porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti

pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov
vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného
rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil
disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 9 ods. 3 cit. zákona pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu vyšetrovateľa Policajného

zboru, povereného príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného
pracovníka finančnej správy spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch
v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľaPolicajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo
povereného pracovníka finančnej správy prokurátorom.
Podľa § 9 ods. 4 cit. zákona právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má

ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 cit. zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 15 ods. 2 cit. zákona ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný
bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti

zostávajú zachované.

Podľa § 16 ods. 4 cit. zákona ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí
iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi
poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia

nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený
požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne
prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota
omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na
náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí

začiatok jej plynutia neskôr.

V danom prípade nárok navrhovateľa vychádzal z nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného
postupu.

V prípade nezákonného rozhodnutia, ktoré bolo vydané dňa 11.06.2001 vyšetrovateľom PZ bolo
potrebné použiť v súvislosti so zodpovednosťou štátu ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. (s poukazom
na prechodné ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. upravené v ust. § 27). Podľa uvedeného právneho
predpisujepotrebnéprerokovaťnároknanáhraduškodysústrednýmorgánom,ktorýjevdanomprípade
Ministerstvo spravodlivosti SR.

V prípade nesprávneho úradného postupu, návrh navrhovateľa vychádzal z predpokladu, že celé
trestné konanie bolo poznačené nesprávnym úradným postupom, predovšetkým pre jeho neprimeranú
dĺžku. Neskôr navrhovateľ špecifikoval svoj nárok vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu v
tom smere, že za nesprávny úradný postup považuje okrem iného obsah podaní, ktoré predložil na

pojednávaní dňa 17.03.2011 a ich negatívne vyhodnotenie zo strany odporcu. Išlo o uznesenie GP
SR zo dňa 31.07.2001 o neodňatí veci Krajskej prokuratúre v Banskej Bystrici, žiadosť navrhovateľa
zo dňa 05.11.2001 adresovanú Krajskej prokuratúre v Banskej Bystrici, v ktorej namietal prieťahy v
trestnomkonaní,odpoveďKrajskejprokuratúryzodňa08.01.2002,vktorejkonštatovala,ževyšetrovateľ
nespôsobil pri vyšetrovaní prieťahy a nezistila ani žiadne závady v postupe vyšetrovateľa, sťažnosť

navrhovateľa na nečinnosť dozorujúceho prokurátora s návrhom na jeho vylúčenie zo dňa 27.12.2001
adresovaný Krajskej prokuratúre v Banskej Bystrici, sťažnosť navrhovateľa zo dňa 11.01.2002 proti
uzneseniu Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici, ktorým nebol vylúčený prokurátor z výkonu dozoru
v trestnej veci navrhovateľa, list GP SR zo dňa 25.02.2002 o odložení podnetu navrhovateľa zo dňa
04.01.2002 namietajúcom postup prokurátora, žiadosť navrhovateľa zo dňa 03.02.2003 o preskúmanie

postupu vyšetrovateľa adresovaná Krajskej prokuratúre v Banskej Bystrici ohľadom jeho nečinnosti, list
Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici zo dňa 12.03.2003, v ktorom konštatuje, že nezistila prieťahy vo
vyšetrovaní ani závady v postupe vyšetrovateľa, žiadosť navrhovateľa zo dňa 30.04.2003 adresovaná
GP SR o preskúmanie zákonnosti v trestnej veci s vydaním záväzného pokynu na ďalší postup ohľadom
prieťahov v konaní, uznesenie GP SR zo dňa 21.05.2003 o neodňatí veci Krajskej prokuratúre v

Banskej Bystrici, uznesenie Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici zo dňa 09.07.2003, ktorým bola
zamietnutá sťažnosť navrhovateľa o pribratí právnickej osoby na podanie znaleckého posudku, list
navrhovateľa zo dňa 06.02.2005 adresovaný Úradu špeciálneho prokurátora, ktorým oznamuje a zasiela
nález Ústavného súdu SR, list ÚŠP GP SR zo dňa 07.04.2005 o tom, že navrhovateľ bude upovedomenýo vybavení jeho podania ohľadom porušenia práv obvineného. Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľ
namietal nesprávny úradný postup aj počas účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z., preto v danom prípade
možno použiť na uvedený uplatňovaný nárok aj ustanovenia uvedeného právneho predpisu. Na základe

ustan. § 4 ods. 1 písm. f) cit. zákona prichádzal do úvahy orgán zastupujúci štát Generálna prokuratúra
SR(akškoduspôsobilštátnyorgánpodľaosobitnéhopredpisuvobčianskomsúdnomkonaní,vtrestnom
konaní alebo správnom konaní), a to z dôvodu, že práve tento orgán označil navrhovateľ ako orgán,
ktorý sa dopustil nesprávneho úradného postupu a ktorého postup aj v konaní označil. Neobstojí
argument odporcu, že dozor prokuratúry je výlučne trestnoprávnym inštitútom, ktorý nemožno vzťahovať

na prípady náhrady škody, nakoľko v danom prípade napádaný postup odporcu navrhovateľom priamo
súvisel s jeho činnosťou (nečinnosťou) pri vyhodnocovaní jeho žiadostí týkajúcich sa prieťahov v konaní.

Pokiaľ ide o ustálenie orgánu konajúceho v mene štátu, súd prvého stupňa zotrval na svojom pôvodnom
právnom názore, ktorý nebol spochybnený ani rozhodnutím odvolacieho súdu.

Súd teda vychádzal pri posudzovaní orgánu, ktorý má štát v danom konaní zastupovať z názoru, že
ak existuje viacero orgánov, ktoré môžu zastupovať štát v konaní o náhradu škody vplyvom rôznych
právnych úprav (v danom prípade Ministerstvo spravodlivosti SR podľa zákona č. 58/1969 Zb. a
Generálna prokuratúra SR podľa zákona č. 514/2003 Z.z.), je možné, aby štát v danom prípade
zastupoval jeden z týchto orgánov a nemôže byť na ťarchu účastníka, že právne predpisy neriešia danú

situáciu (ust. § 4 zákona č. 514/2003 Z.z. upravuje iba postup v situácii, keď ide o prípad aplikácie
za účinnosti tohto zákona). Zároveň je potrebné skonštatovať, že ak by v danom prípade prichádzalo
do úvahy viacero orgánov zastupujúcich štát z dôvodu nesprávneho úradného postupu spadajúceho
do obdobia účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. (Ministerstvo vnútra SR a Generálna prokuratúra SR),
zákon v ust. § 4 ods. 1 písm. k) rieši túto situáciu spôsobom, že orgánom zastupujúcim štát je orgán,

u ktorého bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, ak ku škode došlo v oblasti verejnej
moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci, čo je aj prípad nároku navrhovateľa.
Ten podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku u odporcu dňa 18.04.2008 (žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom vo výške 5 mil.
Sk), ktorú odporca postúpil na Ministerstvo spravodlivosti SR a dňa 16.02.2009 (žiadosť o predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody vo výške 200 000,- Eur), ktorú odporca vyhodnotil tak, že ju
odmietol uspokojiť z dôvodu, že navrhovateľ neoznačil konkrétny nesprávny úradný postup, ktorého sa
mal dopustiť odporca. Vzhľadom k uvedenému možno konštatovať, že navrhovateľ uplatnil u odporcu
nárok na náhradu škody, a to v plnej výške uplatňovanej v návrhu na začatie konania, pričom nie
je podstatné, z akých dôvodov odporca neuznal jeho nárok, nakoľko zákon neustanovuje náležitosti

žiadosti, ale z hľadiska posúdenia nároku je dôležité, že odporca tento neuznal ani v priebehu súdneho
konania,vktoromdošlokupresneniudôvodovnároku.Nazáversúdpovažujezapotrebnéskonštatovať,
že námietka odporcu o nedostatku jeho pasívnej legitimácie v spore nie je dôvodná, nakoľko v danom
prípade je pasívne legitimovaným štát ako taký, teda Slovenská republika, ktorú aj navrhovateľ označil
v návrhu na začatie konania a príslušný orgán iba zastupuje štát v súdnom konaní.

Súd na základe rozhodnutia odvolacieho súdu vec opätovne prejednal a nárok posúdil v intenciách
odôvodnenia uznesenia krajského súdu.

V prvom rade zabezpečil špecifikáciu nároku navrhovateľa, ktorý navrhovateľ rozdelil na sumu 120 000,-

Eur z titulu nezákonného rozhodnutia a 80 000,- Eur z titulu nesprávneho úradného postupu.

Čosatýkasamotnéhonárokunavrhovateľavychádzajúcehoznezákonnéhorozhodnutia,súdvychádzal
z právneho názoru, že zastavenie trestného stíhania ako aj oslobodenie spod obžaloby majú rovnaké
dôsledky, ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, ak k nim došlo z určitých

dôvodov,atovpodstatepreto,žepredpokladospáchanítrestnéhočinuvyslovenývuzneseníovznesení
obvinenia nebol potvrdený. V danom prípade možno vyvodiť záver, že ten, proti ktorému bolo trestné
stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných
predpokladov podľa ustanovení § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody
spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Uvedené právo nemá ten, kto si obvinenie zavinil sám a

ten, kto bol spod obžaloby oslobodený alebo bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené len preto, že
nie je za spáchaný trestný čin zodpovedný, alebo že mu bola udelená milosť, alebo že trestný čin bol
amnestovaný, čo však nie je prípad navrhovateľa. Ustanovenia § 5 ods. 2 a § 6 ods. 3 citovaného zákona
vymedzujú prípady, kedy poškodený nemá právo na náhradu škody, spôsobenej rozhodnutím o väzbea o treste, pričom tieto ustanovenia je potrebné použiť analogicky aj pre prípad vznesenia obvinenia
v súlade so zásadou systematického výkladu zákonov. V tomto smere teda súd prvého stupňa už vo
svojom prvom rozhodnutí zaujal rovnaký právny názor ako odvolací súd.

Pokiaľ ide o nárok navrhovateľa z titulu nesprávneho úradného postupu, tento mal spočívať v úkonoch
odporcu, ktoré navrhovateľ špecifikoval počas konania (a sú uvedené vyššie v odôvodnení tohto
rozhodnutia) a tiež v prieťahoch v trestnom konaní. V súlade s právnym názorom odvolacieho súdu,
ktorým je prvostupňový súd viazaný, vecná nesprávnosť jednotlivých úkonov a rozhodnutí vedených v

trestnom konaní podlieha aplikácii riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, pričom navrhovateľ
ako obvinený bol povinný znášať či strpieť jednotlivé štandardné úkony vedené v trestnom konaní. Inými
slovami, jednotlivé úkony, špecifikované a označené navrhovateľom nemožno považovať za nesprávny
úradný postup. Za nesprávny úradný postup však možno považovať prieťahy v trestnom konaní, a to na
základe nálezov Ústavného súdu SR, ktoré boli vydané práve v súvislosti s porušením základného práva
navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na prejednanie jeho záležitosti v

primeranej lehote. Uvedené nálezy tak tvoria právny podklad na konštatovanie nesprávneho úradného
postupu.

Navrhovateľ uplatnil v návrhu na začatie konania náhradu nemajetkovej ujmy (po jej špecifikácii) vo
výške 120 000,- Eur, ktorá mu bola spôsobená nezákonným rozhodnutím a 80 000,- Eur, ktorá mu bola

spôsobená nesprávnym úradným postupom. Vzhľadom k tomu, že ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb.
neobsahujú úpravu náhrady nemajetkovej ujmy, a teda podľa názoru odporcu ju ani nepripúšťajú, súd
vychádzal zo záveru, že na danú vec treba aplikovať aj príslušné články Ústavy SR o ľudských právach
a základných slobodách, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.

Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy SR, každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným
postupom.

Súd ďalej vychádzal z právneho názoru, že výklad zákona č. 58/1969 Zb je potrebné smerovať

tak, aby bol tento bol konformný s Ústavou SR a teda, že pod pojmom náhrada škody treba
rozumieť aj škodu vo forme nemajetkovej ujmy. Nepripustením možnosti odškodnenia nemajetkovej
ujmy, ktorá vznikla nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia a vzatí do väzby podľa zákona
č. 58/1969 Zb., by došlo k situácii, že by poškodené osoby, ktorým škoda vznikla z tohto dôvodu
pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z., boli oproti osobám, ktorým škoda vznikla z toho istého

dôvodu, avšak už za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. (ktorý náhradu nemajetkovej ujmy už upravuje),
znevýhodnené a nedošlo by u nich k odškodneniu nemajetkovej ujmy, ktorá im preukázateľne vznikla.
V intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu je potrebné uvedený nárok posudzovať aj z hľadiska
ochrany poskytovanej Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, i keď sa odvolací
súd obmedzil iba na uvedenie čl. 154c ods. 1 Ústavy SR o jeho prednosti pred zákonom, a zrejme

mal na mysli ust. čl. 5 ods. 5 Dohovoru, hoci uvedený článok sa týka iba odškodnenia za nezákonné
zatknutie alebo zadržanie. Nič to však nemení na skutočnosti, že prvostupňový súd dospel v súlade s
názorom odvolacieho súdu k záveru, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku nezákonného
rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu je možné poškodenému priznať (za splnenia ďalších
zákonných podmienok), i keď zákon č. 58/1969 Zb. takúto možnosť neupravuje.

Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je existencia
nezákonného rozhodnutia, existencia škody a príčinná súvislosť medzi škodou (ujmou) a nezákonným
rozhodnutím, za splnenia podmienky využitia riadnych opravných prostriedkov a zrušenia nezákonného
rozhodnutia.

Navrhovateľ v konaní definoval a súd z výsluchu navrhovateľa zistil, že ujma spočívala v pozastavení
výkonu funkcie sudcu, obmedzení na funkčnom plate, v strpení zisťovania informácií ohľadom
majetkových pomerov navrhovateľa ako aj jeho rodičov a poberania štipendia jeho dcéry. V danom
prípade súd viazaný právnym názorom odvolacieho súdu dospel k záveru, že i keď disciplinárne konanie

nebolo začaté zo strany odporcu, úzko s ním súviselo a bolo podmienené právoplatným záverom
trestného konania. Ujma navrhovateľa spočívajúca v postavení navrhovateľa mimo funkcie sudcu a jeho
ďalšia spoločenská difamácia (úkony, ktoré boli vykonané zo strany Ministerstva spravodlivosti SR -
návrh na vykonanie ďalšieho dokazovania zo dňa 18.05.2005 vo vzťahu k disciplinárnemu konaniu,Najvyššieho súdu SR - disciplinárne rozhodnutia, žiadosť zo dňa 21.11.2003 o oznámenie majetkových
pomerov rodičov manželky navrhovateľa a rodičov navrhovateľa v súvislosti s disciplinárnym konaním)
bola v príčinnej súvislosti so začatím trestného stíhania navrhovateľa a predovšetkým v príčinnej

súvislosti s prieťahmi v trestnom konaní, ktoré mali za následok neúmerné predlžovanie disciplinárneho
konania, ktoré bolo obligatórne prerušené do skončenia trestného konania. V prípade žiadosti OR PZ vo
Veľkom Krtíši zo dňa 19.12.2003 o zistenie skutočností pri realizácii stavebných prác na prestavbe domu
navrhovateľa išlo o úkon orgánu činného v trestnom konaní, ktorého posúdenie nespadá do právomoci
občianskeho súdu, tak, ako to bolo už vyššie spomenuté a nemožno ho považovať za nesprávny úradný

postup.
Navrhovateľ ďalej ako ujmu uviedol medializáciu svojej trestnej veci v printových a elektronických
médiách, čo v konaní preukazoval kópiami príslušných článkov. V danom prípade súd rovnako v súlade s
právnym názorom odvolacieho súdu vyvodil, že medializácia navrhovateľa bola vyvolaná práve trestným
stíhaním voči navrhovateľovi, a teda ako dôsledok konania odporcu ju možno považovať za ujmu v
príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím.

Ďalšou ujmou, ktorú navrhovateľ v konaní uvádzal, bolo zhoršenie jeho zdravotného stavu. Súd v
tomto prípade konštatuje, že v tomto ohľade navrhovateľ nepreukázal príčinnú súvislosť medzi trestným
stíhaním a zhoršením jeho zdravotného stavu, pričom lekárske správy predložené navrhovateľom
konštatujúce možnosť zhoršenia zdravotného stavu vplyvom stresových situácií nemožno považovať za

preukázanie danej podmienky nároku na náhradu škody, pričom navrhovateľ v tomto ohľade nenavrhol
v konaní žiadne ďalšie dôkazy. Otázka uvedeného čiastkového nároku nebola predmetom rozhodnutia
odvolacieho súdu.

Čo sa týka ďalšej ujmy, ktorú navrhovateľ považoval za spôsobenú dôsledkom trestného stíhania,

spočívajúcu v strate priateľov a nepriaznivom psychickom dopade na manželku navrhovateľa, súd v
tomto smere doplnil dokazovanie, a to navrhovateľom navrhnutým výsluchom manželky navrhovateľa.

Súd vzhľadom na vykonané dokazovanie dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je čiastočne dôvodný.

Po skonštatovaní existencie nezákonného rozhodnutia (uznesenie o začatí trestného stíhania a
vznesení obvinenia voči navrhovateľovi) a nesprávneho úradného postupu (prieťahy v trestnom konaní),
súd vyvodil, že navrhovateľovi vznikla v príčinnej súvislosti s týmto rozhodnutím a postupom preukázaná
ujma. Ako vyplynulo z výpovede navrhovateľa, ujma spočívala v traume, psychickom tlaku a stresu
navrhovateľa v dôsledku začatia trestného stíhania a jeho neúmerného trvania, čo uvedenú traumu

predlžovalo a prehlbovalo. Vzhľadom na následnú medializáciu prípadu navrhovateľa s ohľadom na
široký okruh osôb, ktorým sa dostali informácie o trestnom stíhaní navrhovateľa do dispozičnej sféry
s poukazom na malé teritórium, v ktorom navrhovateľ a jeho rodina žila a pôsobila, bola spoločenská
difamácia navrhovateľa značne vysoká. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na skutočnosť, že
navrhovateľ zastával pozíciu sudcu, teda povolanie, ktoré si vyžaduje vyššiu mieru bezúhonnosti, pričom

súdna moc musí požívať dôveru verejnosti, ktorú treba chrániť pred neopodstatnenými deštruktívnymi
útokmi. Preto v súvislosti s negatívnym vytváraním obrazu navrhovateľa ako prototypu nesprávneho
sudcu mal nepriaznivé dôsledky na jeho profesionálnu česť a spoločenské postavenie, a to vo vyššej
miere ako u iných povolaní. V dôsledku trestného stíhania došlo aj k neúmernému predlžovaniu
disciplinárneho konania, preto ďalšou ujmou navrhovateľa bolo jeho postavenie mimo výkon funkcie

sudcu a s tým spojené predlžovanie opatrení voči nemu (obmedzenia na funkčnom plate a pokračovanie
v zisťovaní informácií ohľadom majetkových pomerov navrhovateľa a jeho rodiny). Trestné stíhanie
navrhovateľa malo nepriaznivé dôsledky aj na jeho rodinu. Ako vyplynulo z výpovede manželky
navrhovateľa, psychickou traumou z trestného stíhania trpela nielen ona, ale aj ich deti, predovšetkým
staršia dcéra a syn, ktorí boli konfrontovaní s negatívnymi poznámkami a pohľadmi okolia, takisto

museliznášaťdôsledkyúkonovspočívajúcichvzisťovanímajetkovýchpomerovnavrhovateľa.Manželka
navrhovateľa bola priamo vystavená negatívnym, posmešným až šikanóznym konaniam v práci, z ktorej
napokon pod takto vyvolaným psychickým tlakom musela odísť. Ujma navrhovateľa bola v konaní
preukázaná aj sťažením pracovného uplatnenia navrhovateľa, keď po skončení trestného stíhania
vykonával funkciu predsedu okresného súdu, z ktorej bol odvolaný ministerkou spravodlivosti SR práve

z dôvodu trestného stíhania (dodatočne vykonaný dôkaz na návrh navrhovateľa - odvolanie z funkcie
predsedu Okresného súdu Veľký Krtíš zo dňa 09.05.2011).Navrhovateľovi v súvislosti s nálezmi Ústavného súdu SR bolo priznané primerané zadosťučinenie za
porušenie základného práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na
prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote v celkovej výške 90 000,- Sk. V súlade s názorom

odvolacieho súdu nemožno uvedené zadosťučinenie v peniazoch považovať za dostatočnú satisfakciu,
nakoľko v danom prípade nie je preskúmavaná a odškodňovaná ďalšia ujma eventuálne vzniknutá
sťažovateľovi, a ktorá bola preukázaná práve v tomto konaní o náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy.

Súd vyhodnotil všetky skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo a dospel k záveru, že v danom

prípade vzhľadom na spôsobenú ujmu samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením a navrhovateľovi je potrebné priznať nemajetkovú ujmu v peniazoch. S ohľadom na
osobu navrhovateľa, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy
a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote a závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení, považoval súd
nemajetkovú ujmu vo výške 35 000,- Eur za primeranú a vo zvyšnej časti návrh zamietol. Pokiaľ ide o

argumentáciu navrhovateľa, že v danom prípade je potrebné uplatniť ust. § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003
Z.z., podľa ktorého výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako
výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu,
súd konštatuje, že uvedené ustanovenie je svojou povahou hmotnoprávnym ustanovením, preto ho nie
je možné aplikovať v čase rozhodovania súdu (ako procesnoprávne ustanovenie) vzhľadom k tomu,

že nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup vznikol za účinnosti predchádzajúcej právnej
úpravy, ktorá takéto obmedzenie neupravovala. Aj pri snahe o proporcionalitu súd pri ustálení výšky
nemajetkovej ujmy v súvislosti s novou právnou úpravou nemohol opomenúť neobvyklú neúmernosť
trvania trestného konania (6 rokov), a s tým spojenú ujmu, ktorú navrhovateľ v konaní preukázal.
Uvedené v spojitosti s ostatnými zistenými skutočnosťami preto vzal do úvahy pri určení výšky

nemajetkovej ujmy, ktorú navrhovateľovi priznal vo výške takmer dvojnásobku v súčasnosti stanovenej
najvyššej možnej výšky nemajetkovej ujmy.

Navrhovateľ mal vo veci čiastočný úspech. Vzhľadom k tomu, že rozhodnutie súdu o výške plnenia
záviselo od od úvahy súdu, súd o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a navrhovateľovi

priznal náhradu trov konania v plnej výške, pričom základnú sadzbu tarifnej odmeny advokáta vypočítal
z výšky súdom priznaného plnenia. Náhrada trov konania spočíva v trovách právneho zastúpenia
navrhovateľa vo výške 9 609,72 Eur. Pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej
služby podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb (ďalej len "vyhláška") vychádzal súd z priznanej sumy 35 000,- Eur,

potom za jeden úkon právnej služby á 492,93 Eur. V danej veci vykonal právny zástupca navrhovateľa
16 úkonov právnej služby, a to prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom (§
14 ods. 1 písm. a) vyhlášky), 4 × písomné podanie na súd -návrh na začatie konania, vyjadrenie
zo dňa 18.08.2011, odvolanie zo dňa 28.05.2012, vyjadrenie zo dňa 20.06.2014 (§ 14 ods. 1 písm.
c) vyhlášky), 11 x zastúpenie na pojednávaní dňa 17.03.2011, 11.07.2011, 16.08.2011, 06.10.2011,

01.12.2011, 09.02.2012, 29.03.2012, 12.12.2013, 30.01.2014, 26.05.2014, 30.06.2014 (§ 14 ods. 5 cit.
vyhlášky), za ktoré mu patrí režijný paušál 2x á 6,95 Eur, 6 × 7,41 Eur, 3 × 7,63 Eur, 1 × 7,81 Eur, 4 x
8,04 Eur (§ 16 ods. 3 vyhlášky) + 20% DPH.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote do 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd

Bratislava I, písomne, vo dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 42 ods. 3 O. s. p. uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje
za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku možno odôvodniť len dôvodmi
uvedenými v § 205, ods. 2 O. s. p. Podľa § 205 ods. 2 0bčianskeho súdneho poriadku odvolanie proti

rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené ( § 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

V prípade, že účastník svoju povinnosť uloženú týmto rozhodnutím po nadobudnutí právoplatnosti
nesplní dobrovoľne, môže byť podaný návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.