Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Monday, October 5, 2015

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 4C/55/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114208141
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2015:1114208141.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v konaní pred sudcom Mgr. Adelou Unčovskou v právnej veci navrhovateľa:

X. C., I. A. XX/XXXX, XXX XX G. - Š., Č. X., zastúpený: JUDr. Lubomír Müller, euroadvokát, so sídlom
Symfonická 1496/9, 158 00 Praha 5, Česká republika proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti SR, Župné nám. 13, 813 11 Bratislava, o náhradu nemateriálnej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi 1 000,- Eur a nahradiť mu trovy konania vo výške 367,95
Eur na účet právneho zástupcu navrhovateľa v Č. K. Z. Z. - centrum Černý most č. XXXXXXXXX/XXXX
S.: T., U.: T., to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom doručeným súdu dňa 18.03.2014 sa navrhovateľ domáhal voči odporcovi zaplatenia náhrady
nemateriálnej ujmy vo výške 1 000,- Eur z dôvodu nezákonného väznenia.

Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil tým, že rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa
08.07.1982, sp.zn. T 84/82 bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v
ozbrojenýchsiláchaodsúdenýnatrestodňatiaslobodyvtrvaní22mesiacovspodmienečnýmodkladom
na skúšobnú dobu 3 rokov. Uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 12.04.2013, č.k. 1Nt 6/2013-112
bol uvedený rozsudok zrušený, rovnako ako všetky ďalšie obsahovo nadväzujúce rozhodnutia.
Následným uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 25.06.2013, č.k. 2Tv 2/2013-120 bolo trestné

stíhanie navrhovateľa zastavené, pretože žalovaný skutok nie je trestným činom. Navrhovateľ požiadal
odporcu o odškodnenie, okrem iného aj v položke náhrady nemateriálnej ujmy, a to vo výške 1 000,- Eur
za vykonanú väzbu od 02.06.1982 do 01.07.1982. Odporca žiadosti navrhovateľa čiastočne vyhovel,
náhradu nemateriálnej ujmy mu však nepriznal. V návrhu poukázal na to, že sa nedomáha náhrady
nemateriálnej ujmy na základe špeciálneho ustanovenia § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb., ale
na základe výsledkov konania vedeného podľa všeobecných predpisov pre trestné konanie. Zároveň
upozornil, že nie je správny výklad uvedeného ustanovenia, podľa ktorého náhradu nemateriálnej ujmy

nemožno priznať, nakoľko ustanovenie predkladá iba demonštratívny výpočet položiek. Zadosťučinenie
je možné priznať i na základe priamej aplikácie čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd. Počas konania argumentoval aj tým, že nárok vychádza aj z čl. 9 ods. 5 a čl. 14 ods.
6 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.

Odporca sa k návrhu vyjadril písomným podaním doručeným súdu dňa 30.04.2014, v ktorom uviedol, že
nie je daný právny titul pre priznanie nemateriálnej ujmy podľa zákona č. 119/1990 Zb., ani podľa zákona

č. 58/1969 Zb., poukazujúc v tejto súvislosti na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3 Listiny základných
práv a slobôd zavedené zákonom č. 23/1991 Zb. s tým, že ani na základe uvedených predpisov a ani na
základe čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je daný právny titul pre
priznanie nemajetkovej ujmy. Aj pre súdy v danom prípade platí príkaz upravený v čl. 2 ods. 2 ÚstavySR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu, ktorý
ustanoví zákon. Ústava SR, Listina základných práv a slobôd, prípadne Dohovor o ochrane ľudských
práv a základných slobôd vo svojich článkoch, upravujúcich právo na náhradu škody, priamo právo na

náhradu nemateriálnej ujmy v súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami orgánu štátu nepriznávajú, ale
odkazujú v podrobnostiach na vnútroštátne zákony, resp. možnosť toto právo uplatniť pred nezávislými
súdmi.

Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi - uznesenie Okresného súdu Prešov, č.k. 1Nt 6/2013-112

zo dňa 12.04.2013, uznesenie Okresného súdu Prešov, č.k. 2Tv 2/13-120 zo dňa 25.06.2013, žiadosť
navrhovateľa zo dňa 23.09.2013, rozhodnutie MS SR o odškodnení zo dňa 24.01.2014, písomným
vyjadrením navrhovateľa, na základe ktorých ustálil nasledovný skutkový stav:

Uznesením Okresného súdu Prešov, č.k. 1Nt 6/2013-112 zo dňa 12.04.2013 bola povolená obnova
konania v trestnej veci navrhovateľa, ktoré bol skončené právoplatným rozsudkom Vojenského

obvodového súdu Prešov, sp.zn. T 84/1982 zo dňa 08.07.1982. Zároveň bol zrušený výrok o vine a
treste v uvedenom rozsudku, ako aj všetky ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad.

Uznesením Okresného súdu Prešov, č.k. 2Tv 2/13-120 zo dňa 25.06.2013 bolo zastavené trestné
stíhanie navrhovateľa ako obžalovaného pre trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa

§ 269 ods. 1 Trestného zákona, pretože tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie
veci.

Navrhovateľ listom zo dňa 23.09.2013 požiadal Ministerstvo spravodlivosti SR o odškodnenie náhrady
mzdy, nákladov väzby, nákladov pôvodného trestného konania, nákladov obhajoby v pôvodnom konaní,

nákladov právneho zastúpenia v konaní o povolenie obnovy konania a nemateriálnej ujmy vo výške 1
000,- Eur.

Ministerstvo spravodlivosti SR rozhodnutím zo dňa 24.01.2014, č. 42962/2013-1531/17 priznalo
navrhovateľovi odškodnenie v sume 919,39 Eur ako náhradu za stratu na zárobku, náhradu trov

trestného konania, náhradu nákladov väzby, náhradu nákladov právneho zastúpenia a náhradu
cestovných nákladov. V časti o náhradu nemajetkovej ujmy žiadosti nevyhovelo.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii účelom zákona je zrušiť odsudzujúce
súdne rozhodnutia za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej

občianske politické práva a slobody zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch
a medzinárodných právnych normách zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie
prípadov osôb takto protiprávne odsúdených v dôsledku porušovania zákonnosti na úseku trestného
konania, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám
spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených nezákonností

vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali.

Podľa § 1 ods. 2 cit. zákona činy, ktoré smerovali k uplatneniu práv a slobôd občanov zaručených
ústavou a vyhlásených vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv a v nadväzujúcich medzinárodných
paktoch o občianskych a politických právach, boli česko-slovenskými trestnými zákonmi vyhlásené za

trestné v rozpore s medzinárodným právom a medzinárodnému právu odporovalo aj ich trestné stíhanie
a trestanie.

Podľa § 23 ods. 1 cit. zákona nárok na odškodnenie zahŕňa najmä:
a) náhradu za stratu na zárobku za každý mesiac za väzbu a výkon trestu odňatia slobody vo výške

83 eur, pokiaľ poškodený nepožiada, aby sa mu namiesto tejto náhrady poskytla náhrada za stratu na
zárobku počas väzby a výkonu trestu odňatia slobody podľa všeobecných predpisov,
b) náhradu škody na zdraví, ku ktorej došlo v súvislosti s väzbou alebo výkonom trestu odňatia slobody,
pokiaľ táto náhrada nepatrí podľa iných predpisov,
c) náhradu trov trestného konania vo výške 6,70 eura, výkonu väzby vo výške 20 eur za každý mesiac

väzby a výkonu trestu odňatia slobody vo výške 5 eur za každý mesiac výkonu trestu, pokiaľ poškodený
nepožiada, aby mu bola namiesto týchto náhrad poskytnutá náhrada skutočne zaplatených trov,
d) náhradu zaplatených trov obhajoby v pôvodnom trestnom konaní,e)náhraduzaplatenéhopeňažnéhotrestualeboúhrnuvykonanýchzrážokzodmenyzaprácuprivýkone
trestu nápravného opatrenia.

Podľa § 23 ods. 2 cit. zákona osobitný zákon upraví podmienky uplatňovania nárokov vyplývajúcich zo
zrušených výrokov o treste prepadnutia majetku, prepadnutia veci alebo zhabania veci, ako aj spôsob
náhrady a rozsah týchto nárokov.

Podľa § 23 ods. 3 cit. zákona odškodnenie v plnom rozsahu sa poskytuje len vtedy, ak bolo odsudzujúce

súdne rozhodnutie úplne zrušené podľa druhého alebo piateho oddielu alebo také rozhodnutie bolo
úplne zrušené podľa tretieho oddielu a poškodený bol oslobodený spod obžaloby. Ak dôjde len k
čiastočnej zmene odsudzujúceho súdneho rozhodnutia, poskytne sa odškodnenie len so zreteľom
na rozdiel medzi trestami vykonanými na základe pôvodného rozsudku a ustanovenými primeranými
trestami alebo novouloženými trestami.

Podľa § 23 ods. 4 cit. zákona pre spôsob a rozsah náhrady za stratu na zárobku a náhrady škody na
zdraví platia ustanovenia Občianskeho zákonníka;
a)priemernýmzárobkompredpoškodenímsarozumiepriemernýzárobokvčasepredzačatímtrestného
stíhania,
b) náhrada za stratu na zárobku počas väzby a výkonu trestu odňatia slobody nesmie presiahnuť sumu

995,90 eura za 1 rok.

Podľa § 23 ods. 5 cit. zákona náhrada sa vypláca v hotovosti alebo sa na žiadosť oprávnenej osoby
prevedie na ňou uvedený účet v banke alebo v pobočke zahraničnej banky, ktorá má sídlo v Slovenskej
republike.

Podľa § 24 ods. 1 cit. zákona pri uplatňovaní nárokov podľa § 23, 26 a 27 sa postupuje podľa zákona
č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 24 ods. 2 cit. zákona nárok treba uplatniť na súde v lehote troch rokov od právoplatnosti
oslobodzujúceho rozhodnutia alebo rozhodnutia odsudzujúceho na miernejší trest alebo rozhodnutia,
ktorým sa trestné stíhanie zastavilo; inak nárok zaniká. Počas predchádzajúceho prerokúvania nároku
podľa § 9 zákona č. 58/1969 Zb., najviac však šesť mesiacov táto lehota pre uplatnenie nároku neplynie.

Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na
škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona (od
1.7.2004).

Podľa§27ods.2zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmoci
a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané
pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred
nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi ( zákon č. 58/1969 Zb).

Podľa § 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo
jeho nesprávnym úradným postupom, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím,
ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako
aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o

väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Štát
zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie
vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli. Tejto zodpovednosti sa
nemožno zbaviť.

Podľa § 2 zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú
tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní.Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť
podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť.

Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím
tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.

Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má
voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo ak
bol spod obžaloby oslobodený.

Podľa § 5 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody nemá ten,
a) kto si väzbu zavinil sám, najmä tým, že pokusom o útek alebo iným svojím konaním dal príčinu pre

obavy, ktoré boli dôvodom väzby alebo jej predĺženia,
b) kto bol spod obžaloby oslobodený alebo proti komu bolo trestné stíhanie zastavené len preto, že nie
je za spáchaný trestný čin trestne zodpovedný alebo že mu bola udelená milosť alebo že trestný čin
bol amnestovaný.

Podľa § 6 ods. 3 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody podľa predchádzajúcich odsekov nemá
ten,
a) kto si privodil svoje odsúdenie úmyselne alebo
b) proti komu bolo neskoršie trestné stíhanie zastavené len preto, že mu bola udelená milosť alebo že po
právoplatnosti pôvodného rozsudku bola udelená amnestia vzťahujúca sa na čin, za ktorý bol pôvodný

trest uložený.

Podľa § 10 zákona č. 58/1969 Zb., ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do šiestich
mesiacov odo dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať priznania nároku alebo jeho
neuspokojenej časti na súde.

V danom prípade súd posudzoval nárok navrhovateľa ako náhradu za nemajetkovú ujmu vzniknutú v
dôsledku vykonania väzby na navrhovateľovi v celkovej dĺžke 30 dní, v rámci trestného konania, ktoré
bolo ukončené na základe právoplatného rozhodnutia súdu, pričom v dôsledku obnovy konania boli
výroky o vine a treste zrušené a následne trestné stíhanie vedené proti navrhovateľovi bolo zastavené.

Na základe uvedeného je možné konštatovať, že rozhodnutie Vojenského obvodového súdu Prešov,
sp.zn. 4T 194/87 zo dňa 08.12.1987, spĺňa charakter nezákonného rozhodnutia v zmysle § 6 ods. 1
zákona č. 58/1969 Zb., pričom nárok na náhradu škody je v zmysle § 6 ods. 3 cit. zákona vylúčený, čo
však nie je prípad navrhovateľa.

Navrhovateľovi na základe uvedeného vznikol nárok na odškodnenie, a to na základe zákona č.
119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii (primerané hmotné odškodnenie). Uvedené hmotné odškodnenie
pritom zákon stanovil vo forme náhrady za stratu na zárobku, náhrady škody na zdraví, náhrady
trov trestného konania, náhrady zaplatených trov obhajoby v pôvodnom trestnom konaní a náhrady
zaplateného peňažného trestu alebo úhrnu vykonaných zrážok z odmeny za prácu pri výkone trestu

nápravného opatrenia. Navrhovateľovi bola na základe uplatneného nároku vyplývajúce z uvedeného
právneho predpisu priznaná náhrada materiálnej škody vo výške 919,39 Eur ako náhrada za stratu
na zárobku, náhradu trov trestného konania, náhradu nákladov väzby, náhradu nákladov právneho
zastúpenia a náhradu cestovných nákladov. V ostatnej časti žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy
nebolo vyhovené.

Odporca argumentoval tým, že zákon č. 119/1990 Zb. navrhovateľom navrhované odškodnenie
nemajetkovejujmyžiadnymspôsobomneupravuje,resp.nepriznávapoškodenýmosobámatentonárok
nevyplýva ani z Ústavy SR, Listiny základných práv a slobôd, prípadne Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.

Súd pri posúdení nároku navrhovateľa dospel k nasledovnému právnemu záveru. Zákon č. 119/1990
Zb. o súdnej rehabilitácii je špeciálnou úpravou vo vzťahu k zákonu č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom ( príp.aj k zákonu č. 513/2004 Zb.), nakoľko osobitne upravuje prípady poškodených osôb v súvislosti so
zrušenými odsudzujúcimi súdnymi rozhodnutiami za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej
spoločnosti zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov týchto osôb, odstrániť

neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú
rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky
proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali. Pri uplatňovaní nárokov na
odškodnenie týchto osôb pritom zákon odkazuje na postup podľa zákona č. 58/1969 Zb. Ani jeden z
uvedených predpisov neumožňoval poškodeným osobám domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v

súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami alebo nesprávnym úradným postupom. Ustálená judikatúra v
súlade s ústavnokonformným a eurokonformným výkladom však pripúšťa právo poškodenej osoby na
náhradu nemajetkovej ujmy, hoci jeho nárok je posudzovaný podľa predpisu, ktorý výslovne takýto nárok
nepriznáva (zákon č. 58/1969 Zb.). Súd vychádzajúc z uvedeného názoru dospel k záveru, že tak ako
osoby poškodené vadným pozbavením osobnej slobody uplatňujúce si nárok podľa zákona č. 58/1969
Zb., aj osoby uplatňujúce si nárok vzniknutý v zmysle zákona č. 119/1990 Zb. majú právo domáhať sa

náhrady nemajetkovej ujmy, pričom analogicky uplatňoval právny názor vo veci nemajetkovej ujmy, ktorý
je uvedený nižšie.

Súd má za to, že na danú vec treba aplikovať aj príslušné články Ústavy SR o ľudských právach
a základných slobodách, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky ako aj príslušné

ustanovenia Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Podľa článku 17 ods. 2 Ústavy SR, nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy SR, každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným
postupom.

Podľa článku 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo

na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov,
pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;
b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osoby preto, že sa nepodrobila rozhodnutiu vydanému
súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny
orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať
sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní;
d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu
alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb,
alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na
územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na
odškodnenie.

Podľa čl. 9 ods. 5 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (zverejnený v Zbierke
zákonov vyhláškou č. 120/1976 Zb.) každý, kto sa stal obeťou nezákonného zatknutia alebo väzby,

má vymáhateľné právo na náhradu (dňom 23. marca 1976 nadobudol platnosť pre Československú
socialistickú republiku).

Súd v danej veci vychádzal aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31.5.2007 sp.
zn. 4 Cdo 177/2005 v zmysle ktorého "nárok na náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v

súvislosti s článkom 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, i keď
nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa ustanovenia §5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.". Najvyšší
súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že "podstatnou otázkou pre rozhodnutie o uplatnenom
nároku bola otázka, či v súvislosti so zodpovednosťou štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbepodľa § 5 zákona č. 58/1969 zb. možno priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vyvolanej vo sfére
osobnostnýchprávtohto,nakombolaväzbavykonaná.Trestnéstíhanie avrámcinehoiprípadnývýkon
väzby predstavujú vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvolávajú i ďalšie negatívne dopady

na jeho osobný život a životný osud. Zasahujú do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej
povesti, preto sú spôsobilé, okrem porušenia práva na osobnú slobodu garantovaného čl. 17 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, obmedziť, či porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného
a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky. Je teda nepochybné, že trestné stíhanie, výkon väzby, prípadne výkon uloženého

trestu, ktoré boli realizované v rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom, sú spôsobilé vyvolať
vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv. Medzi prípady
vadného pozbavenia osobnej slobody patria aj prípady, v ktorých sú splnené podmienky zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe podľa § 5 zákona č. 58/1969 Zb. Tento záver vyplýva už
len z toho, že zákon aj tieto prípady pozbavenia osobnej slobody (napriek inak zákonnému rozhodnutiu
o väzbe) sankcionuje zodpovednosťou štátu za škodu, ktorá nastala v príčinnej súvislosti s väzbou. V

zmysle článku 5 ods. 1 a 5 Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť a každý, kto bol
obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie.
Podmienkou práva na odškodnenie je porušenie niektorého ustanovenia článku 5 ods. 1 až 4 Dohovoru,
alebo že pozbavenie osobnej slobody je v rozpore s vnútroštátnym právom. Predpokladom nároku je
vznik škody v príčinnej súvislosti s namietaným porušením článku 5. Podľa Judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva sa pod škodou v zmysle článku 5 ods. 5 Dohovoru rozumie ako škoda materiálna,
tak nemateriálna. Ustanovenie § 5 zákona č. 58/1969 Zb. zakladá zodpovednosť za škodu spôsobenú
rozhodnutím o väzbe, uväznenie alebo iné pozbavenie slobody. Subjektmi tejto zodpovednosti sú štát na
jednej strane a na druhej strane ten, na kom bola väzba (uväznenie) vykonaná. Podmienkami tejto
zodpovednosti sú rozhodnutie o väzbe (o treste odňatia slobody), škoda a príčinná súvislosť medzi nimi.

Predpokladom zodpovednosti je skutočnosť, že voči tomu, na kom bola väzba (trest odňatia slobody)
vykonaná, bolo trestné stíhanie zastavené, alebo bol oslobodený spod obžaloby".

Súd ďalej vychádzal z právneho názoru, že výklad zákona č. 58/1969 Zb a teda aj zákona č. 119/1990
Zb. je potrebné smerovať tak, aby bol tento bol konformný s Ústavou SR a teda, že pod pojmom náhrada

škody treba rozumieť aj škodu vo forme nemajetkovej ujmy. Nepripustením možnosti odškodnenia
nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia a vzatí do väzby
podľa zákona č. 58/1969 Zb., by došlo k situácii, že by poškodené osoby, ktorým škoda vznikla z tohto
dôvodu pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z., boli oproti osobám, ktorým škoda vznikla z toho istého
dôvodu, avšak už za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. (ktorý náhradu nemajetkovej ujmy už upravuje),

znevýhodnené a nedošlo by u nich k odškodneniu nemajetkovej ujmy, ktorá im preukázateľne vznikla.

AkodporcaargumentovalrozhodnutímEurópskehosúdupreľudsképrávavoveciKopeckýv.Slovenská
republika zo dňa 28.09.2004, súd konštatuje, že nárok navrhovateľa je potrebné posudzovať aj podľa
čl. 9 ods. 5 a čl. 14 ods. 6 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ktorý bol účinný

pre ČSSR od roku 1976, teda v čase odsúdenia a väzby navrhovateľa.

Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že je daný právny nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za
nezákonné rozhodnutie, na základe ktorého bol vo väzbe.

Súd má ďalej za to, že v prípade uplatňovania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
je potrebné v konaní preukázať závažnosť ujmy a závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému
v súkromnom živote, príp. v spoločenskom uplatnení, príp. ďalších skutočností, a to predovšetkým z
dôvodu ustálenia výšky takejto peňažnej náhrady. Súd môže peňažné zadosťučinenie priznať iba v
prípade, ak dospeje k záveru, že v konkrétnom prípade došlo ku skutočnému závažnému následku na

poškodenom a tento zásah má značnú intenzitu, pričom dôkazné bremeno je na navrhovateľovi.

Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že navrhovateľ v uvedenom smere preukázal
závažnosť ujmy ako aj následkov, ktoré vznikli navrhovateľovi ako poškodenému. Hoci samotná
skutočnosť, že na navrhovateľovi bola vykonaná väzba, znamenala intenzívny zásah do života

navrhovateľa,podstatnúmieruzásahupredstavovalaajhrozba,ženavrhovateľbudenaďalejopakovane
odsúdený (rozsudok Vojenského obvodového súdu Prešov, sp.zn. T 84/1982 zo dňa 08.07.1982 bol v
poradí druhý, ktorým bol navrhovateľ odsúdený za rovnaký trestný čin s vykonaným trestom odňatia
slobody v trvaní 15 mesiacov), pričom bolo možné dôvodne predpokladať, že opakované odsúdenieza rovnaký trestný čin bude trvať až do skončenia brannej povinnosti navrhovateľa. Ako vyplynulo
z písomnej výpovede navrhovateľa, odňatie slobody vážnym spôsobom ovplyvnilo jeho psychický
stav a aj vzhľadom na jeho vek (23 rokov) to bola traumatizujúca skúsenosť, nakoľko bol pod

veľkým psychickým tlakom aj vzhľadom na zdravotné problémy, ktoré mal už v čase vzatia do väzby
a ktoré sa zhoršovali až po súčasnosť, kedy je odkázaný na pomoc iných. Konanie navrhovateľa
(nenastúpenie služby v ozbrojených silách), ktoré vyplynulo z jeho náboženského presvedčenia, viedlo
k jeho dvojnásobnému odsúdeniu, pričom mu hrozilo, že aj napriek zdravotným problémom bude stále
povolávaný na vojenskú službu až do skončenia brannej povinnosti. Zároveň bolo väznenie zásahom

do jeho rodinného života, keď musel odložiť plánovanú svadbu z dôvodu jeho vzatia do väzby.
V posudzovanom prípade ujmu, ktorá navrhovateľovi vznikla v dôsledku výkonu trestu odňatia slobody
a výkonu väzby, a s tým spojené traumatizujúce pocity, ktoré navrhovateľ prežil, s priamym dopadom na
jeho rodinný život, možno odstrániť iba priznaním nemajetkovej ujmy. V danom prípade má súd za to,
že sú splnené predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko následky boli takej
intenzity a závažnosti, že sa nejaví za postačujúce poskytnutie iného zadosťučinenia.

K určeniu výšky nemajetkovej ujmy súd dospel voľnou úvahou, pričom zároveň prihliadol na ustanovenie
§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.
Z vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že v konaní bolo preukázané, že došlo k zásahu do
osobnostných práv navrhovateľa, ktorý mal dôsledok v negatívnom dopade na jeho súkromný život, v
psychických útrapách, a to v takej výške, ktorú súd považoval za adekvátnu následkom spôsobeným

nezákonným rozhodnutím so zreteľom na všetky skutočnosti a okolnosti, ktoré vyšli v konaní najavo.
O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, a
priznal navrhovateľovi ako plne úspešnému účastníkovi konania náhradu trov konania voči odporcovi,
ktorý vo veci úspech nemal.
Náhrada trov konania spočíva v trovách právneho zastúpenia navrhovateľa vo výške 347,95 Eur a

súdneho poplatku vo výške 20,- Eur. Pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej
služby podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb (ďalej len "vyhláška") vychádzal súd z priznanej sumy 1 000,- Eur,
potom za jeden úkon právnej služby á 61,41 Eur. V danej veci vykonal právny zástupca navrhovateľa
5 úkonov právnej služby, a to prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom (§ 14

ods. 1 písm. a) vyhlášky), 2 × písomné podanie na súd -návrh na začatie konania, stanovisko zo dňa
31.07.2014 (§ 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky), zastúpenie na pojednávaní dňa 22.06.2015 a 05.10.2015
(§ 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky), za ktoré mu patrí režijný paušál 3 ×8,04 Eur, 2x 8,39 Eur (§ 16 ods.
3 vyhlášky).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote do 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd
Bratislava I, písomne, v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 42 ods. 3 O. s. p. uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje
za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku možno odôvodniť len dôvodmi

uvedenými v § 205, ods. 2 O. s. p. Podľa § 205 ods. 2 0bčianskeho súdneho poriadku odvolanie proti
rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené ( § 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

V prípade, že účastník svoju povinnosť uloženú týmto rozhodnutím po nadobudnutí právoplatnosti
nesplní dobrovoľne, môže byť podaný návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.