Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Wednesday, July 4, 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/119/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8709209003
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 07. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8709209003.4

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci navrhovateľa Slovenská republika - Slovenský pozemkový fond,
Bratislava, Búdkova 36, IČO: 17 335 345, právne zastúpeného JUDr. Renátou Bačárovou Miščíkovou,
LL.M., advokátkou, Jarková 2, Prešov, proti odporcom 1) M. T., D. P. XXXX/XX, H. - E., štátne
občianstvo Slovenská republika, 2) H. T., A. XXXX/XX, H. - E., štátne občianstvo Slovenská republika,
3) E. J., G. XXX/XX, H. - E., štátne občianstvo Slovenská republika, všetci zastúpení advokátskou

kanceláriou JUDr. Marcel Mašan, s.r.o., Hviezdoslavova 2, Poprad, v konaní o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam s príslušenstvom, o odvolaní odporcov v 1/ a 3/ rade a odvolaní navrhovateľa
proti rozsudku Okresného súdu Poprad č. k. 12C 97/2009-674 zo dňa 18. 4. 2012 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec sa v r a c i a prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Poprad (ďalej len „prvostupňový súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že

„- parcela KN "C" č. 246/7 - orná pôda o výmere 459 m2, k. ú. E., okr. H., ktorá bola na základe
geometrického plánu č. 202/2008 zo dňa 16.9.2008, overeného pod číslom 61-1043/08 odčlenená od
parcely KN "C" č. 246/1 - orná pôda o výmere 1112 m2, zapísanej na LV č. XXXX, k. ú. E., okr. H.,

- parcela KN "C" č. 245/34 - orná pôda o výmere 329 m2, k. ú. E., okr. H., ktorá bola na základe

geometrického plánu č. 202/2008 zo dňa 16.9.2008, overeného pod číslom 61-1043/08 odčlenená od
parcely KN "C" č. 245/23 - orná pôda o výmere 771 m2, zapísanej na LV č. XXXX, k. ú. E., okr. H.,

- parcela KN "C" č. 246/6 - orná pôda o výmere 777 m2, k. ú. E., okr. H., ktorá bola na základe
geometrického plánu č. 202/2008 zo dňa 16.9.2008, overeného pod číslom 61-1043/08 odčlenená od
parcely KN "C" č. 246/2 - orná pôda o výmere 1884 m2, zapísanej na LV č. XXX, k. ú. E., okr. H.,

- parcela KN "C" č. 245/33 - orná pôda o výmere 60 m2, k. ú. E., okr. H., ktorá bola na základe
geometrického plánu č. 202/2008 zo dňa 16.9.2008, overeného pod číslom 61-1043/08 odčlenená od
parcely KN "C" č. 245/20 - orná pôda o výmere 305 m2, zapísanej na LV č. XXXX, k. ú. E., okr. H.,

- parcela KN "C" č. 949/14 - zastavaná plocha o výmere 38 m2, k. ú. E., okr. H., ktorá bola na základe

geometrického plánu č. 202/2008 zo dňa 16.9.2008, overeného pod číslom 61-1043/08 odčlenená od
parcely KN "C" č. 949/7 - zastavaná plochy o výmere 198 m2, zapísanej na LV č. XXXX, k. ú. E., okr. H.,

sú v celosti vo vlastníctve Slovenskej republiky, v správe Slovenského pozemkového fondu, so sídlom
v Bratislave, Búdková 36, IČO: 17 335 345.

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .Odporcovia s ú p o v i n n í uhradiť súdny poplatok za konanie vo výške 99,50 eur. na účet
Okresného súdu Poprad, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.“

Prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že skutkovo mal za preukázané, že v
pozemnoknižnej zápisnici č. 2229 k. ú. E. boli zapísané, parcela 570, 571 a 572 boli evidované ako role,
v časti B pozemnoknižnej vložky bolo evidované vlastnícke právo k parcele 570 zapísanej zo zápisnice
č. 2082 Čsl. štátu.

V roku 1964 bol evidovaný záznam, podľa ktorého došlo k zlúčeniu parciel 571 - 572/B, v dôsledku
čoho bola vytvorená parcela o celkovej výmere 5496 m2. Z pozemnoknižnej zápisnice č. 21050 k. ú. E.
vyplýva, že v nej sú evidované parcely 3025/b a 3541, vlastníkom ktorých bol M. T. na základe kúpnej
zmluvy a podľa zápisu z roku 1959. Z pozemnoknižnej zápisnice č. 2082 vyplýva, že bola v nej zapísaná
parcela 569, 570 a v záhlaví sa nachádza poznámka o konfiškácii majetku č. 2293/1948. V roku 1964
bol vyhotovený zápis, podľa ktorého parcela 570 bola odpísaná z pozemnoknižnej vložky a zapísaná do

pozemkovoknižnej vložky č. 2229 na základe rozhodnutia ONV Poprad zo dňa 19. 9. 1964.

Ďalej mal za preukázané, že v roku 1947 Povereníctvo poľnohospodárstva a pozemkovej reformy v
Bratislave vydalo pod č. 17583/47-V/B D. H. a manželke I. výmer, ktorým vyhoveli ich žiadosti o osídlenie
a uložilo im povinnosť presídliť sa na pôdohospodársky majetok po bývalom vlastníkovi J. S. o celkovej

výmere 10 ha do domu č. XXX.

Podľa výkazu nehnuteľností skonfiškovaných a pridelených D. H., bytom E. č. XXX, ktorý požiadal v
roku 1948 Národný výbor Matejovce o prídel, boli mu pridelené parcely o celkovej výmere 12,5001 ha
v k. ú. E.. Ďalej z listu vlastníctva č. XXX k. ú. E. zistil, že do roku 2004 na tomto liste vlastníctva boli

vedené parcely 245/20, 245/22, ako vlastníci boli uvedení M. T. a manželka D. na základe osvedčenia
obsiahnutého v notárskej zápisnici č. 213/95 a rozhodnutia správy katastra č. C 265-12/2002.

Ďalej prvostupňový súd zistil, že bol D. C. a manželke vydaný výmer o vlastníctve pôdy pridelenej podľa
Nariadenia vlády č. 104/45 Zb. a týkal sa parcely 496 a 247. V roku 1957 menovaný do majetku JRD

vniesol nehnuteľnosť.

Skutkovo mal ďalej preukázané, že Mesto Poprad oznámilo Slovenskému pozemkovému fondu listom
zo dňa 2. 6. 2009, že na základe právnej analýzy sporné pozemky, pôvodne zapísané vo vložke 2229
nemajú byť vlastníctvom Mesta Poprad, ale vlastníctvom štátu, a preto si nebude uplatňovať vlastnícke

právo, keďže ide o poľnohospodársku pôdu, ktorú mesto nikdy neužívalo.

Prvostupňový súd ďalej zistil, že v roku 1964 bol odpredaný stavebný pozemok vo vlastníctve
Československého štátu MNV Matejovce, zapísaný vo vložke č. 2229, č. 496 a 493 E. T.. Skutkovo mal
preukázané, že v roku 1995 bola vyhotovená notárska zápisnica o osvedčení vyhlásenia o vydržaní, do

ktorej bolo pojaté vyhlásenie M. T. a D. T., rod. H. o vydržaní k parcelám 496, 497/2, ktoré boli zapísané
v zápisnici č. 2229 k. ú. E.. Prílohu notárskej zápisnice tvorila identifikácia parciel.

Ďalej prvostupňový súd vychádzal z listu vlastníctva č. XXXX k. ú. E., z geometrického plánu
vyhotoveného Ing. J., čestného prehlásenia Ing. O. B., znaleckého posudku znalca E. P. zo dňa 12. 12.

2005, ohliadky na mieste samom, svedeckých výpovedí A. J., O. T., D. T., Ing. L. E., U. B., R. E., E. B.
mladšieho a E. B. staršieho.

Na takto zistený skutkový stav prijal právny názor, podľa ktorého mal za preukázané, že návrh
navrhovateľa je dôvodný a je aktívne legitimovaným. V čase účinnosti zákona č. 229/1991 Zb. boli

sporné pozemky evidované ako orná pôda vo vlastníctve štátu. Až v neskoršom období časť pozemkov
na základe geometrických plánov bola prekvalifikovaná ako stavebný pozemok. Súd nezistil, aby tieto
sporné nehnuteľnosti mali prejsť v roku 1990 do vlastníctva Mesta Poprad podľa zákona č. 138/1991
Zb. Má za to, že navrhovateľ preukázal naliehavý právny záujem na určení vlastníctva, pretože sú ako
vlastníci spornej nehnuteľnosti vedení odporcovia.

Pokiaľ ide o preukázanie užívacieho stavu, prvostupňový súd mal za to, že fakticky začal spornú
nehnuteľnosť užívať právny predchodca odporcov až v roku 2004.Prijal názor, podľa ktorého nemôžu byť odporcovia vlastníkmi spornej nehnuteľnosti titulom vydržania
ich právnych predchodcov.

Poukázal na ust. § 70 ods. 1, 2 zákona o katastri nehnuteľností, § 100 ods. 2 OZ, § 2 ods. 1 a 4 zákona
č. 293/1992 Zb., § 2 ods. 1, 7 zákona č. 138/91 Zb., § 130 ods. 1 OZ, § 134 ods. 1, 4 OZ.

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Úspešnému navrhovateľovi nepriznal právo
na ich náhradu, pokiaľ ide o odmenu za poskytnutú právnu službu z dôvodu, že navrhovateľ je inštitúcia,

ktorej štát zveril plnenie úloh s odkazom na ust. § 34 ods. 14 zákona č. 330/1991 Zb.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie odporcovia v 1/ až 3/ rade. navrhli, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na nové konanie a rozhodnutie vo veci.

V odvolaní ďalej uviedli, že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Uviedli, že súd pri dokazovaní o spôsobe užívania sa zaoberal obdobím 80-tych a 90-tych rokov
20. storočia, ale nemá preukázaný užívací stav koncom 40-tych a 50-tych rokov 20. storočia a ušla mu
zásadná skutočnosť, že všetky pozemky, ktoré boli konfiškované podľa dekrétov prezidenta v roku 1945,
boli v roku 1964 síce dané do správy MsNV Poprad a následne užívané Štátnym majetkom Poprad, ale

všetky tieto pozemky prešli do majetku Mesta Poprad na základe zákona o majetku obcí č. 138/1991
Zb. a navrhovateľ nemá aktívnu legitimáciu na podanie žaloby.

Ďalej v odvolaní uviedli, že navrhovateľ nepreukázal žiadnym zákonným spôsobom, žeby najmenej
od roku 1964 nakladal s pozemkami ako s vlastnými, odkedy prešli pozemky pod správu MsNV a

tieto pozemky boli dané do užívania. Ďalej v odvolaní uviedli, že súd sa nezaoberal ďalšou námietkou
odporcov, že žaloba bola podaná po objektívnej premlčacej lehote 10 rokov, teda po 14 rokoch a je síce
pravdou, že zákon konštatuje, že vlastnícke právo je nepremlčateľné, ale v danom prípade uplynula v
roku 2005 10 ročná lehota, pretože právni predchodcovia odporcov nadobudli tieto pozemky na základe
notárskej zápisnice o vydržaní vlastníckeho práva N 213/1995.

Pri ustálení skutkového stavu, predovšetkým sa opieral prvostupňový súd o výpovede svedkyne E. a
rodiny B., pričom je zrejmé, že tieto osoby sú zainteresované na výsledku tohto sporu a iniciovali práve
tento spor, pričom na Slovenskom pozemkovom fonde majú žiadosť o výmenu týchto pozemkov za iné
pozemky, ktoré vlastnia.

V odvolaní uviedli, že rozsudok súdu sa javí ako nepreskúmateľný, lebo sa nevysporiadal s obranou
odporcov a konštatoval len skutkový stav, ktorý zistil, pričom aj tento považujú za zistený jednostranne,
neúplne, pričom konštatuje užívací stav v poslednom období, nie však v rozhodnom období 50-tych a
60-tych rokov.

Navrhovateľ podal odvolanie proti výroku prvostupňového súdu o nepriznaní náhrady trov konania.

Navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok a priznal navrhovateľovi náhradu trov konania v
plnej výške, ako aj náhradu trov odvolacieho konania.

Odporcovia v 1/ a 3/ rade podali písomné vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa a uviedli, že odvolanie
navrhovateľa považujú za nedôvodné a výrok o nepriznaní náhrady trov konania navrhujú potvrdiť ako
vecne správny.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu
predchádzajúce v súlade s ust. § 212 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení
(ďalej len „O.s.p.“), vo veci nariadil pojednávanie, doplnil dokazovanie výsluchom svedka a dospel k
záveru, že neboli splnené podmienky pre potvrdenie rozsudku (§ 219 O.s.p.) ani pre jeho zmenu (§ 220
O.s.p.).

Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie.Podľa ust. § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca)
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania,
stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých

dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Preskúmateľným, teda zrozumiteľným a riadne odôvodneným je rozhodnutie, ktoré v súlade s
požiadavkami ustanovenými v § 157 ods. 2 O.s.p. obsahuje stručný a jasný výklad o tom, ktoré

skutočnosti mal súd za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými
úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov, prípadne prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a z
akéhodôvodunerealizovalžiadnezisteniazniektorýchvykonanýchdôkazov.Nevyhnutnoupožiadavkou
riadneho odôvodnenia rozhodnutia je súdom prijatý záver o skutkovom stave veci a naň nadväzujúcom
právnom posúdení veci.

V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd aj na závery vyslovené v rozhodnutiach Ústavného súdu SR,
Najvyššieho súdu SR, ako aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí ústavného súdu vyplýva, že tak
základné právo podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru v sebe

okrem iných práv a záruk zahŕňajú aj právo na odôvodnenie rozhodnutia.

Ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil záver, že „súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru je aj právo
účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením
nároku a s obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolenéúčastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnením rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, je realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces“.

Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že „právo na spravodlivý proces zahŕňa
ajprávonaodôvodneniesúdnehorozhodnutia.Odôvodnenierozhodnutiavšakneznamená,ženakaždý
argumentsťažovateľajesúdpovinnýdaťpodrobnúodpoveď.Splneniepovinnostiodôvodniťrozhodnutie

je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgias v. Grécko) „Právo na
spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený
v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument, ktorý je z hľadiska súdneho rozhodnutia
považovaný za rozhodujúci“ (Ruistoria v. Španielsko. Rozsudok z roku 1994).

Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí prijal záver, že: „Rozhodovacia činnosť súdov predstavuje jeden
zo spôsobov realizácie objektívneho práva za účelom nápravy jeho nesprávneho chápania zo strany
fyzických a právnických osôb pri realizácii právnych vzťahov. Autoritatívna povaha rozhodovacej činnosti
zakladá pre súdy zodpovednosť v zmysle požiadavky náležitého výkladu z hľadiska odbornosti, ktorá
však nesmie ísť na úkor všeobecnej zrozumiteľnosti a jednoznačnosti vysloveného právneho názoru.

Vyžaduje sa teda, aby súd nielen vyslovil svoj záver, ale aj vyložil úvahy, ktorými sa spravoval pri
hodnotenídôkazovaktoréhoviedlikaplikáciiprávezvolenýchpredpisov.Vprípade,akúčastníkkonania
vyžaduje, aby sa vec posudzovala podľa iných zákonných ustanovení, súd je povinný zaoberať sa nimi
a vyložiť, prečo posúdenie veci v zmysle návrhov účastníka nie je po právnej stránke správne“ (porovnaj
uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. 7. 2010, sp. zn. 2 M Cdo 7/2009).

Napadnuté súdne rozhodnutie prvostupňového súdu nie je presvedčivé. Prvostupňový súd sa
nevyrovnal náležitým spôsobom s obranou odporcov v 1/ a 3/ rade a dostatočným spôsobom

nezdôvodnil prijatý právny záver, ktorý má vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci. Adekvátne
právne posúdenie veci pritom nevyhnutne musí byť posudzovaním skutkových zistení, bez zhrnutia
ktorých ho ani nie je možné vykonať. Nepresvedčivé je v prvom rade odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia dotýkajúce sa obrany odporcov v 1/ a 3/ rade, pokiaľ ide o otázku vydržania vlastníckehopráva. Prvostupňový súd poukázal na skutočnosť, že sporná nehnuteľnosť bola v roku 1990 daná do
užívania rodine Bekešovej a právnemu predchodcovi odporcov, pričom fakticky mal začať užívať túto
nehnuteľnosť právny predchodca odporcov až v roku 2004, a preto nemôžu byť vlastníkmi spornej

nehnuteľnosti titulom vydržania ich právnych predchodcov.

Podľa § 124 OZ všetci vlastníci majú rovnaké práva a povinnosti a poskytuje sa im rovnaká právna
ochrana.

Podľa § 129 OZ držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba.
Držať možno veci, ako aj práva, ktoré pripúšťajú trvalý alebo opätovný výkon.

Podľa § 130 ods. 1 OZ ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec
alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

Podľa § 132 OZ vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením,
rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom. Ak sa
vlastníctvo nadobúda rozhodnutím štátneho orgánu, nadobúda sa vlastníctvo dňom v ňom určeným, a
ak určený nie je, dňom právoplatnosti rozhodnutia.

Podľa § 133 ods. 2 O.s.p. ak sa prevádza nehnuteľná vec na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo
vkladom do katastra nehnuteľností podľa osobitných predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

Podľa § 134 OZ oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch
rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Takto nemožno nadobudnúť

vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo k veciam, ktoré môžu byť len
vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb (§ 125). Do doby podľa odseku 1 sa
započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca. Pre začiatok a trvanie doby
podľa odseku 1 sa použijú primerane ustanovenia o plynutí premlčacej doby.

Prvostupňový súd nezistil presvedčivo všetky náležitosti vydržania. Právo platné na Slovensku do
31. 12. 1950, ako aj zákon č. 141/1950 Zb. vyžadovali dobromyseľnú a nepretržitú držbu, pričom za
dobromyseľného sa držiteľ považoval vtedy, ak so zreteľom na všetky okolnosti mohol byť presvedčený
o tom, že mu vec patrí. Právo platné na Slovensku do 31. 12. 1950 vyžadovalo dobromyseľnosť pri
nastúpení do držby, kým podľa zákona č. 141/1950 Zb. bola potrebná počas celého behu vydržacej

lehoty. Vydržanie bolo prípustné s výnimkou vydržania medzi manželmi a od 1. 1. 1951 do 31. 3. 1964
s výnimkou nescudziteľných vecí, ktoré boli v socialistickom vlastníctve (§ 115 zákona č. 141/1950 Zb.)
prípustné voči každému. Je na odporcoch v 1/ a 3/ rade, aby preukázali titul a vstup do držby, resp.
udalosť, ktorá odôvodnene mohla u užívateľa vyvolať presvedčenie, že sa stal vlastníkom.

V tomto smere je potrebné súhlasiť s odvolateľmi, že prvostupňový súd poukázal iba na obdobie 80-
tych a 90-tych rokov 20. storočia. V odôvodnení rozsudku poukazuje na rok 2004.

Je potrebné uviesť, že je na odporcoch, aby náležitým spôsobom preukázali oprávnenosť a nepretržitosť
počas celej zákonom ustanovenej doby. Preukázali , že oprávnenosť držby odvíjajú od udalostí, na

základe ktorých sa ich právni predchodcovia cítili byť vlastníkmi sporných nehnuteľností. Ich tvrdenia
musia byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že ich presvedčenie (vôľa
nakladať s vecou ako so svojou v dobrej viere, že držiteľovi vec patrí), a to nielen pri vstupe do držby,
ale aj po celú dobu, bolo dôvodné. Musia preukázať, že ich právni predchodcovia boli so zreteľom na
všetky okolnosti dobromyseľnými a ich dobromyseľnosť nebola nikdy narušená ani spochybnená.

Podľa názoru odvolacieho súdu sa prvostupňový súd náležitým spôsobom nevysporiadal s otázkou
uplynutia doby stanovenej v § 2 ods. 2 zákona č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov
k nehnuteľnostiam.

Právna úprava občianskeho súdneho konania aj v sporovom konaní vyžaduje zabezpečiť spravodlivú
ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov konania (§ 1 ods. 1 O.s.p.).Odvolací súd ďalej udáva, že nie je možné súhlasiť s námietkou odvolateľov dotýkajúcej sa aktívnej
legitimácie navrhovateľa.

Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu -
žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny
nárokuplatňovať.Preskúmavanievecnejlegitimácie,čiužaktívnej(existenciatvrdenéhoprávanastrane
žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou
každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden

z účastníkov konania nenamieta. To, že sa súd výslovne k vecnej legitimácii nevysloví, neznamená,
že sa ňou v konaní nezaoberal (porovnajrozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. 6. 2010, sp. zn. 2Cdo
205/2009).

Podľa názoru odvolacieho súdu aktívna legitimácia žalobcu vyplýva zo zákona č. 229/1991 Zb. účinného
ku dňu 24. 6. 1991, z ktorého vyplýva, že Slovenský pozemkový fond spravuje všetky pozemky, ktoré

boli v tom čase evidované ako druh pozemku orná pôda. Slovenský pozemkový fond spravoval všetky
pozemky označené ako orná pôda a má aktívnu legitimáciu na podanie predmetnej žaloby.
Prvostupňový súd nedostatočne zistil skutkový stav veci a nesprávne právne vec posúdil, čo je dôvodom
pre jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa (§ 221 ods. 1 písm. h) O.s.p.).

Úlohou prvostupňového súdu sa bude vyrovnať s uvedenými námietkami a vo veci opätovne rozhodnúť.

Odvolací súd zároveň rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.