Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, August 5, 2016

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 23C/80/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112224651
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 08. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mgr. Monika Dubjel

ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2016:7112224651.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I samosudkyňou JUDr. Mgr. Monikou Dubjel v právnej veci žalobcu:

POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko s.r.o.,
Grosslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

Zamieta návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného na
Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 7C/6/2010.

Zamieta návrh na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej

republiky o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného
sudcu a práva na nestranný súd týkajúcej sa rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach zo dňa
19.10.2012, sp.zn.6NcC/74/2012.

Žalobu z a m i e t a .

Žalobca n e m á p r á v o na náhradu trov konania.

Žalovanej náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 27.9.2012 domáhal, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť
žalobcovititulommajetkovejškodysumu412,59euratitulomnemajetkovejujmysumu82,52eur.Taktiež
žiadal priznať náhradu trov konania.

2. Žalobu odôvodnil tým, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie
podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. V súlade

s pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený subjekt navrhol písomným podaním spísaným
procedurálnym postupom podľa ust. § 38 a nasl. zákona č.233/1995 Z.z. (ďalej len "Exekučný
poriadok") súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu a to z dôvodu nerešpektovania zmluvných dojednaní
a zákonných ustanovení zo strany dlžníka. Exekúciu žalobca navrhol vykonať pre svoju pohľadávku,
ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: 9070948 dlžníkom: V.. Po
prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX
587/2011.Exekučný súd neoznámil žalobcovi spisovú značku, pod ktorou došlo k registrácii exekučného

konania na všeobecnom súde. Súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom vymáhaní pohľadávky
žalobcu efektívne a účinne, predložil návrh žalobcu na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom
miestne a vecne príslušnému Okresnému súdu Košice I (ďalej len "Exekučný súd") a požiadal ho o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanieexekúcie spísanú súdnym exekútorom, prijal na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému založeniu
jeho povinnosť zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci a to
v zákonom ustanovenej dobe. Podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného od 1.6.2011:

Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie
a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného
podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul
sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo
návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti

písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa
§ 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so
zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto
uzneseniu je prípustné odvolanie. b) Podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného od
1.6.2010 do 31.5.2011: Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh
na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do
15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí,
ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. V exekučnom konaní vedenom podľa týchto

procesných pravidiel sa robil rozdiel medzi exekučnými titulmi. Povinnosť exekučného súdu rozhodnúť
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia
takejto žiadosti nebola založená vo vzťahu k notárskym zápisniciam a vykonateľným rozhodnutiam
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Sťažovateľ disponuje exekučnými titulmi, ktorými
sú rozsudky Stáleho rozhodcovského súdu v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní

v znení neskorších predpisov. Nejde tu teda o rozhodnutie rozhodcovskej komisie, ale o rozsudok
rozhodcovského súdu. Zákon o rozhodcovskom konaní neobsahuje slovné spojenie rozhodcovská
komisia, a naopak používa slovné spojenie rozhodcovský súd. Platí interpretačné pravidlo predpoklad
racionálneho zákonodarcu, ktorý ak použil dva odlišné pojmy, myslel tým aj dve odlišné veci. Podľa
odbornej literatúry vykonateľným rozhodnutím rozhodcovskej komisie resp. zmierom ňou schváleným

(uvedený inštitút bol pôvodne exekučným titulom podľa Občianskeho súdneho poriadku a neskôr
bol prenesený do Exekučného poriadku) sa rozumeli rozhodnutia v pracovných sporoch vydané
rozhodcovskýmikomisiamivrozhodcovskomkonanípodľa§207Zákonníkapráceavyhláškyč.42/1975
Zb. o prejednávaní a rozhodovaní pracovných sporov rozhodcovskými komisiami. Prejednávanie a
rozhodovanie pracovných sporov bolo ku dňu 01.02.1991 zrušené; rozhodnutia rozhodcovských komisií

a nimi schválené zmiery ostali však i naďalej vykonateľné. Rozhodnutie rozhodcovskej komisie je
teda úplne iný právny inštitút ako rozsudok rozhodcovského súdu. Rozsudok rozhodcovského súdu
je exekučným titulom podľa iného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a neskôr Exekučného
poriadku § 274 písm. h) Občianskeho súdneho poriadku a § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného poriadku ako
iné (ako v zákone výslovne uvedené) vykonateľné rozhodnutia a schválené zmiery, ktorých súdny výkon

pripúšťa zákon. Tento záver je v odbornej literatúre prezentovaný absolútne jednotne. V exekučnom
konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel je založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia
takejto žiadosti ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Podľa ust.
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného od 1.2.2002 do 31.5.2010: Súd preskúma žiadosť o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby
vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom,
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je

prípustné odvolanie. V exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel sa nerobil rozdiel
medzi exekučnými titulmi a preto exekučný súd mal zákonnú povinnosť rozhodnúť o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti a to
bez ohľadu na to, či exekučným titulom pre ktorý sa exekúcia navrhovala vykonať bolo rozhodnutie
všeobecného súdu (štátneho orgánu), rozhodnutie rozhodcovského súdu, alebo exekučným titulom

bola napr. notárska zápisnica. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala
prvky nadmernej právnej zložitosti ani si nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá
by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu,
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 25.7.2011 (konanie pritomzačalo dňa 17.01.2011) a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o
poverení tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 189 dní). Žalobca uviedol,
že nedisponuje rovnopisom príslušného exekučného titulu. Žalobca nedisponuje ani rovnopisom

príslušného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý by obsahoval vyznačený dátum doručenia súdu.
Žalobca použil rovnopis exekučného titulu ako nutnú prílohu k návrhu na vykonanie exekúcie a zveril
ho zvolenému súdnemu exekútorovi. Podľa ust. § 39 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej
len „Exekučný poriadok“) k návrhu na vykonanie exekúcie oprávnený pripojí rovnopis rozhodnutia

opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti (exekučný titul). Generálne žalobca inicioval exekučné
konanie formou zápisnice spísanej u zvoleného súdneho exekútora. Návrh na vykonanie exekúcie
zachytený v obsahu zápisnice sa nenachádza v dispozícii žalobcu, ale bol postupom podľa ust. § 44
ods. 1 Exekučného poriadku predložený súdnym exekútorom exekučnému súdu a to so žiadosťou o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Žalobca objektívne nemôže predložiť rovnopis príslušného
návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý by obsahoval vyznačený dátum doručenia súdu aj preto, že

návrh na vykonanie exekúcie (tam kde nedošlo k spísaniu zápisnice), doručoval zvolenému súdnemu
exekútorovi a nie súdu. Podľa ust. § 36 ods. 2 veta prvá Exekučného poriadku exekučné konanie sa
začína dňom, v ktorom bol exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie. Žalobca sa snaží vyriešiť
prekážky vyplývajúce z vyššie uvedených skutočností práve tým, že ako dôkaz označuje príslušný spis
exekučného súdu, ktorý obsahuje všetky podstatné listiny vysvetľujúce právne významné skutočnosti.

Žalobca používa na označenie exekučnej veci všetky informácie, ktoré má k dispozícii a ktoré pozná.
Exekučný súd neoznámil žalobcovi spisovú značku, pod ktorou došlo k registrácii exekučného konania
na všeobecnom súde. Žalobca má za to, že nesprávny úradný postup charakterizovaný: a) nevydaním
rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov; b)
vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok; bol príčinou konkrétneho následku,

ktorý sa prejavili vznikom materiálnej škody a nemajetkovej ujmy na strane žalobcu. Exekučný súd
vykonaním postupu podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (preskúmanie žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu - rozsudok
rozhodcovského súdu sp.zn.: SR 10117/10, vykonateľný: 25.11.2010) spôsobom odporujúcim zákonu,
t.j. vykonaním procedúry preskúmania bez splnenia zákonných podmienok, keď súd bez ďalších

legálnych predpokladov založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces
zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených
právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci (úhrada pohľadávky veriteľa na
základe uzatvorenej Zmluvy o úvere) na ust. § 44 ods. 2 zákona č. Exekučného poriadku, čím sa
postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučné titulu metódou, ktorá

mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží a teda prekročil mieru možného
rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenským vzťahov a porušil tak fundamentálnu
zásadu právneho štátu - zásadu legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Všeobecný súd, ktorý
koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému
komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť

vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený.
Ak všeobecný súd v pozícii exekučného súdu koná tak, že sám rozhoduje vo veci samej (len v závere
konania z dôvodu absolútnej nemožnosti vydať zamietavé meritórne rozhodnutie sa obmedzí na využitie
iného druhu rozhodnutia - uznesenia, ktorým odmietne vydať poverenie na vykonanie exekúcii - avšak
s rovnakými účinkami pre veriteľa a dlžníka spočívajúcimi v zániku vykonania práva), uskutočňuje

činnosť, ktorá by mu náležala len vtedy, ak by konal v pozícii meritórneho súdu odvodzujúceho svoju
právomoc od ust. § 40 a nasl. zákona č.244/2002 Z.z. (ďalej len „ZoRK“). Exekučný súd nie je súdom
v zmysle ust. § 40 a nasl. ZoRK, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani
nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej
žalobe. Zákonodarca kreáciou ust. § 40 a § 43 ZoRK prejavil vôľu poveriť všeobecný súd meritórnym

rozhodovaní o veci na ktorú by bol inak príslušný rozhodcovský súd len vtedy, ak dôjde k splneniu
formálny a materiálnych podmienok definovaných v ust. § 40 ZoRK a ak takéto splnenie podmienok
nastane včas, tj. v lehote upravenej v ust. § 41 ZoRK. Inými slovami, ak nedôjde k včasnému splneniu
formálnych a materiálnych podmienok obsiahnutých v ust. § 40 ZoRK zanikne právomoc všeobecného
súdu meritórne rozhodovať o veci zrealizovaním úplného judiciálneho procesu zahŕňajúceho zistenie

skutkovéhostavuveci,výberuprávnychnoriemaaplikácieainterpretáciezvolenýchprávnychnoriemna
skutkový stav. Dôsledkom realizácie právomoci všeobecného súdu upravenej v ust. § 40 ZoRK je inter
alia zrušenie rozhodcovského rozsudku. K zrušeniu dochádza s cieľom autoritatívne zamedziť účinkom
rozhodcovskéhorozsudkunaprávnepostaveniežalovaného(dlžníka).Zhľadiskaprincípuprávnejistoty,ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd -
dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku
naprávnepostaveniežalovaného(dlžníka)tam,kdeneexistujúatopreto,žezvôlezákonodarcuexistujú

na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Ak v zákone existuje obmedzenie
právomoci všeobecného súdu v rámci konania o opravnom prostriedku, je potrebné pripomenúť, že
tieto obmedzenia sú zákonodarcom nastavené proporcionálne k ochrane základného práva žalobcu,
a to nielen v rovine normatívnej, ale tiež pri posudzovaní konkrétneho prípadu v rovine výkladu
a aplikácie takýchto obmedzení. Základné práva totiž nevytvárajú len rámec obsahu jednoduchého

práva, ale aj rámec jeho interpretácie a aplikácie. Všeobecný súd si preto musí byť pri výklade a
aplikácii podmienok pripustenia revízie rozhodnutia vedomý toho, že zasahuje do právneho postavenia
účastníkov konania, čím degraduje ochranu ich subjektívnych práv a to bez ohľadu na to, aký iný
účel revízneho konania sleduje štát (napr. posilňovanie pozície spotrebiteľa a pod.) Tento účel nemôže
prevážiť nad ochranou subjektívnych práv účastníka konania tak, že sa ochrana subjektívnych práv
celkom vyprázdni, resp. vôbec nezabezpečí. Ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi

vymedzená procesná cesta (v okolnostiach prípadu cesta aplikácie ust. § 40 a nasl. ZoRK), ktorou
súdna oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou zvláštnou povahou bez pochybností je, nie
je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť a to cestou kontroly
rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom ktorej účel je odlišný. Exekučný súd tým, že svojím
nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu v časti istiny a

to bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup, formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku
veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi žalobcom ako oprávneným a dlžníkom ako povinným
odvíjajúceho svoju podstatu od uzatvorenej, vyššie označenej, zmluvy o úver. Na jednej strane totižto
exituje právne relevantný exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu ktorý nie je možné zrušiť
pre uplynutie lehoty ust. § 41 ZoRK a chýbajúci subjektívny prvok, ktorý vyvolá právne účinky, avšak

je z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný a na druhej strane, nie je možné zo strany
žalobcu iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva na zaplatenie istiny
s príslušenstvom, pretože existenciou rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená prekážka veci
právoplatne rozhodnutej. Prekážka právoplatne rozhodnutej veci tvorí neodstrániteľnú vadu konania,
na ktorú je súd povinný prihliadať ex offo. Podľa platnej právnej úpravy je rozsudok rozhodcovského

súdu rovnocenným exekučným titulom s rozsudok vydaným všeobecným súdom v občianskom súdnom
konaní. Opísaný postup exekučného súdu žalobca hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom,
konkrétne ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by
umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu
rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe a

rovnako tak neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala vytvoriť stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť
istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej. Nečinnosť okresného súdu nie je ničím
ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali
smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa žalobca v predmetnej veci počas súdneho konania
nachádzala, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky.

Žalobca si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej
škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčíslil nasledovne: Žalobcovi vznikla majetková
škoda vo výške 412,59 eur predstavujúca náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť
priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti
dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere. Nemôže preto nastať

akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny a príslušenstva zo strany exekučného súdu. Zároveň si
žalobca uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia
práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa žalobcovho názoru dôsledkom jeho
nesústrednejčinnostitakejintenzity,ktorámázanásledokzmarenienútenejvymožiteľnostimajetkového
práva žalobcu. Nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu legitímneho očakávania žalobcu,
že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Žalobca mohol vďaka skorému
rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov

smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej
príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Postup exekučného
súdu zamedzil žalobcovi správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára.Žalobca uvádza aj ďalšie dôvody na podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy: a)
Neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať
vniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v spojení

s absolútnou nemožnosťou súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva, vyvolala u žalobcu,
resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti,
nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti; b) Vytvorenie absolútnej
nemožnosti súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva spôsobilo v súvislosti s vymáhanou
pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj

zánik už vytvorených podnikateľský plánov. Vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila
hospodárskustratunastranežalobcu,aleajnastranejehomajiteľov;c)Nezákonnýmzásahomvyvolaná
situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších
rozhodnutí, ktoré mohol prijať.
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci
rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku

Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala
a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci
vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu
súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná,
platná a účinná právna úprava. Všeobecný súd pri realizácii základného práva na súdnu ochranu podľa

Ústavy Slovenskej republiky a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je povinný
aplikovaťústavnúpožiadavkujednoduchéhopráva,žekaždýmáprávonarozhodnutiepodľarelevantnej
právnej normy. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi
súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a
používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené základné

právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany
všeobecných súdov musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým
je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a
oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť
toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom. Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má

svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a
primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu.
Žalobca si uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych
očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v

spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie (spôsobené v priamej
príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) sumu 82,52 eur, t.j. 20% z
uplatnenej istiny s prísl. (hodnoty majetkového práva postihnutého procesnou deformáciou).
V danom prípade sa žalobca domáha podanou žalobu náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Košice I. Žalobca postupoval podľa

ust. § 15 ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal žalovaného o predbežné
prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Žalovaný však do podania tejto žaloby na žiadosť pozitívne
nereagoval. S poukazom na vyššie uvedenú skutkovú a právnu argumentáciu žalobca tvrdí, že je nutné:
a) deklarovať porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva
na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, pretože súdna ochrana nebola poskytnutá v zákonom predpokladanej kvalite;
b) deklarovať porušenie princípov právneho štátu nesprávnym úradným postupom exekučného súdu
(Okresný súd Košice I.), konkrétne princípu legality, princípu ochrany legitímnych očakávaní, princípu
ochrany dôvery v právo, princípu právnej istoty; c) nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu a majetkovú
škodu, ktorá mu bola spôsobená v priamej príčinnej súvislosti s porušením práv označených pod písm.

a) a b) a princípov právneho štátu označených pod písm. b) a preto žiada, aby súd a) medzitýmnym
rozsudkom v zmysle ust. § 152 ods. 2 veta druhá in fine OSP rozhodol o základe veci tak, že žalovaná
je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Košice I, pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnom
konaní vedenom pre pohľadávku žalobcu zo Zmluvy o úvere č.: 9070948 dlžníkom (povinným): V.

(kde po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo
587/2011) postupom v ktorom by správne interpretoval a aplikoval ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku
a rozsudkom zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi z titulu majetkovej škody sumu 412,59 eur a z titulu
nemajetkovej ujmy sumu 82,52 eur.3. Žalovaná k žalobe uviedla, že v žalobnom návrhu sa v tomto prípade vyskytujú viaceré nedostatky,

napr. že žalobca nedokázal uviesť ani len spisovú značku príslušného exekučného konania, pod
ktorou je vedené na súde, chýbajú relevantné údaje ako dátum doručenia podania na súd, ktoré majú
význam pre posúdenie celej veci a dátum, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody. Vo všeobecnosti
žalovaná musí namietať, že žalobca nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval vôbec
existenciu predmetného exekučného konania, vznik skutočnej škody, nemajetkovej ujmy, atď... Žalobca

síce uviedol časť dôkazov, najmä odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú
povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša žalobca sám. Žalovaná zdôrazňuje,
že tvrdenie žalobcu, že nemá vedomosť o spisovej značke ním namietaného exekučného konania,
sa nezakladá na pravde, má charakter zavádzajúceho tvrdenia minimálne pre to, že kto iný ako
oprávnený v exekučnom konaní, ktorý si v súvislosti s ním uplatňuje právo na náhradu škody, má
mať možnosť a záujem relevantným a jednoznačným spôsobom identifikovať konanie, v ktorom mu

mala byť spôsobená škoda. Neoznačenie spisovej značky exekučného konania, v ktorom malo dôjsť k
nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu (teda nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí), bolo jedným z dôvodov, pre ktoré Ústavný súd SR odmietol sťažnosti žalobcu na porušenie
jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného súdu (príkladmo rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn.
II. ÚS 211/2012, sp. zn. IV. ÚS 366/2012, sp. zn. IV. ÚS 374/2012).

Nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Žalobca uvádza rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, čo by sa mohlo vysvetliť ako namietanie nezákonného
rozhodnutia, ale zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov. Z takto formulovanej
žaloby nie je jednoznačne jasné, na základe akého titulu si žalobca uplatňuje škodu, keďže v žalobe sa
tieto tituly prelínajú a žalobca jednoznačne neuvádza, z ktorého titulu/titulov si uplatňuje svoj nárok. Nie

je zrejmé, či si žalobca uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov, z
dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom
stanovenej lehote. Čo sa týka uvádzaných prieťahov v konaní v prvom rade je potrebné poznamenať,
že žalobca neuvádza kroky, ktoré podnikol na odstránenie neželaného stavu. Žalobca neuviedol, ani po
vyžiadanej súčinnosti v rámci predbežného prerokovania zo strany žalovanej, či využil možnosť podania

sťažnosti na zbytočné prieťahy v príslušnom konaní predsedovi okresného súdu, resp. možnosť podania
ústavnej sťažnosti (t. z. či využil účinné právne prostriedky nápravy na urýchlenie konania). Judikatúra
Ústavného súdu SR, konkrétne v náleze z 03.05.2011, č.k. III. ÚS 69/2011-25, taktiež poukazuje na
skutočnosť, že sťažovateľ má predovšetkým postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura (každý nech
si stráži svoje právo). To, že tak žalobca nekonal, je možné pripísať iba jemu. V druhom rade, žalovaná

má za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v
konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR (bližšie v časti o Existencii
prieťahov v konaní). Žalovaná poukazuje na to, že dňa 23.4.2012 jej boli doručené prvé žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 23.4.2012. Vzhľadom na skutočnosť, že už
dňa 27.09.2012 bola okresnému súdu doručená predmetná žaloba vo veci, je zrejmé, že žalobca ju

nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr. Z ust. § 15 ods. 1 a § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon č. 514/2003 Z.z.") vyplýva, že poškodený sa práva na
náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich
mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti (doručenia na príslušný orgán) o predbežné prerokovanie

nároku na náhradu škody. Predbežné prerokovanie nároku je zákonom ustanovenou podmienkou, aby
o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne konanie (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.
zn. 2 Cz 38/76, uverejnené pod publikačným číslom R 28/1978). Preto má žalovaná za to, že ide o
predčasne uplatnený nárok na súde. Zároveň žalovaná informuje súd, že napriek opakovaným výzvam
na doplnenie žiadostí, ktoré Ministerstvo spravodlivosti SR adresovalo žalobcovi po doručení prvotných

žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, Ministerstvu spravodlivosti SR bola
doručená všeobecná odpoveď, kde žalobca nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané
informácie, dátumy, kedy sa žalobca dozvedel o škode, doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú
škodu, uviesť skutočnosť, či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy/ústavné sťažnosti, ani
doklady preukazujúce "ohrozenie" práv zánikom povinného, resp. jeho insolvenciou, stratou kontaktu s

povinným, ktorými odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy. Vcelku žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť
na predbežné prerokovanie podaných žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať
nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal. Ministerstvo spravodlivosti SR akoorgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. preto nárok žalobcu nepovažuje za
predbežne prerokovaný.
Zákon č. 514/2003 Z.z. ustanovuje nasledujúce všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát

zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: 1/ nezákonné
rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, 2/vznik škody, 3/príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Pre vznik zodpovednosti štátu
musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne.
Pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v údajnom porušení povinnosti

súdu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote žalovaná odkazuje na ustanovenie § 9 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne
je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení
povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, pričom žalobca doposiaľ
dôkazy potrebné pre posúdenie tejto otázky, predpokladané týmto ustanovením, nepredložil. Ďalej je
potrebné uviesť, že prax ukázala už dávnejšie, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou

toho,abymohlisúdyobjektívneposúdiťzákonnosťexekúcie,akexekučnýmtitulomjenotárskazápisnica
alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Prejavilo sa to vo veľkom počte nezákonných exekúcií a
zbytočnom vzniku trov exekučného konania. V tomto smere je dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ
(Asturcom C-40/08), ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní. Unáhlené

konanie zo strany súdov, by mohlo viesť k nedostatočnému a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a tým
aj otázky, či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritéria zákonnosti. V tomto kontexte je však potrebné
poukázať aj na ustanovenia Exekučného poriadku. Žalobca uvádza znenie ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011 a § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, pričom má
za to, že z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva skutočnosť, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia

neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule. Toto znenie je účinné od 1.6.2011,
kedy bol Exekučný poriadok novelizovaný zákonom č. 102/2011 Z.z., čo znamená, že akýkoľvek
nárok žalobcu vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia v 15-dňovej
lehote v namietaných exekučných konaniach začatých po 1.6.2011 nemá žiadnu oporu v zákone. Pred
1.6.2011 § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku znel "vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských

komisií a zmierov nimi schválených". V samotnej dôvodovej správe, je k novelizovanému ustanoveniu
§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia
na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojim autentickým výkladom aj Národná
rada Slovenskej republiky ako zákonodarný zbor SR. Skutočnosť, že sa do formulácie vložili slová
"rozhodnutí rozhodcovských súdov", predstavovala len explicitnejšie ujasnenie litery zákona, aby sa

predišlo mylným interpretáciám tohto ustanovenia. Argumentácia žalobcu je v interpretácii toho, čo
zamýšľal zákonodarca, nefundovaná a nepravdivá a § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku sa
správne aplikoval na rozhodcovské rozsudky aj pred 1.6.2011. Vo všeobecnosti je taktiež potrebné
poukázať na judikatúru Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02 ktorá konštatuje, že "Pri posúdení, či došlo
alebonedošlokporušeniuprávanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahovzaručenéhovčl.48ods.

2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone (porovnaj napr.
rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 64/97, na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje), ale
ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto
prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48
ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené

v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého
štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať
ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00)." Z uvedeného vyplýva, že samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, neznamená automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových
okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je zrejmé,

že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s
ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv.
Žalobca si v súvislosti so zamietnutím návrhu na vydanie poverenia uplatňuje svoj nárok titulom
nesprávneho úradného postupu, ktorý podľa neho spočíva v nesprávnej aplikácii právnych predpisov.
Napriek absencii legálnej definície pojmu nesprávny úradný postup v samotnom zákone je v súlade

so závermi rozhodovacej praxe v tejto oblasti nutné dospieť k záveru, že ide o tie prípady vzniku
škôd, ktoré sú vyvolané inou činnosťou orgánov verejnej moci než rozhodovacou. Nesprávnym úradným
postupom je porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre postup štátnych orgánov pri ich
činnosti a to najmä takej, ktorá nevedie k vydaniu rozhodnutia. Hoci nie je vylúčené, aby škoda, zaktorú štát zodpovedá bola spôsobená aj nesprávny úradným postupom realizovaným v rámci činnosti
rozhodovacej, avšak pre túto formu zodpovednosti je určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy
o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak by aj bolo rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho

obsahu neprejavia. Žalovaná odkazuje v tejto súvislosti na nasledovné judikáty: rozsudok NSČR zo
dňa 29.06.1999 sp. zn. 2Cdon 129/97 (Zodpovednosť za škodu z nesprávneho úradného postupu
orgánu štátu nezakladajú vady konania (napr. zhromažďovanie podkladov pre rozhodnutie, hodnotenie
zistených skutočností a právne posúdenie), ak mali za následok nesprávne rozhodnutie), rozsudok
NSSR sp. zn. 4Cdo/24/04 (Všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný

postup vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho
orgánu, resp. o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosťou
štátneho orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí),
uznesenie NSČR zo dňa 25.08.2009, sp. zn. 25Cdo 1018/2007 (Rozhodovací činnost, jež je podstatou
soudnictví, totiž nelze hodnotit jako nesprávný úřední postup ve smyslu § 13 odst. 1 zákona č. 82/1998
Sb.). Je nepochybné, že posúdenie veci a vyjadrenie právneho názoru súdu vo vzťahu k žiadosti

o vydanie poverenia, ktoré sa naplno odrazili v rozhodnutí, ktorým ju súd zamietol, nie je možné
považovať za nesprávny úradný postup ale za splnenia ďalších zákonných podmienok by mohli viesť
len k záveru o existencii nezákonného rozhodnutia. Žalovaná poukazuje na ustanovenia § 6 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z.z., a ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011,
pričom má za to, že z citovaných ustanovení je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je o. i. nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia bola
konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto už právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení
alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu. Táto podmienka
nepochybne nie je v prípadoch zamietnutia žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
namietaných žalobcom splnená. Predmetné rozhodnutie okresného súdu nie je možné považovať za

nezákonné a zároveň jeho zákonnosť/nezákonnosť nie je možné posudzovať v tomto konaní. Otázku
správnosti postupu pri rozhodovaní o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia taktiež nie je na mieste
posudzovať. Ide o namietanie samotného rozhodnutia, a preto nie je možné hovoriť o nesprávnom
úradnom postupe.
Zo samotnej dikcie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie

rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia. 15-dňová lehota sa týka prípadu, keď
súd poverí exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu (okrem exekučného titulu podľa
§ 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku). Ak ho súd nepoverí, 15-dňová lehota neplatí a ani sa
logicky nedá predpokladať, že by to bol zámer zákonodarcu, keďže ide o zložitý proces posudzovania
žiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcie,návrhunavykonanieexekúcieaexekučnéhotitulu.

Žalobca ďalej uvádza, že súd prekročil svoju rozhodovaciu právomoc, keď vykonal "opätovné posúdenie
práva žalobcu na zaplatenie dlhu". V tejto veci, je potrebné uviesť, že v zmysle uznesenia Ústavného
súdu SR z 3. marca 2011, č. k. IV. ÚS 60/2011-13, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 13. októbra
2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 26. septembra 2011 sp. zn. 3
MCdo 11/2010 a uznesenia Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2011 sp. zn. 5 Cdo 291/2010,

vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku,
nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa,
preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a to v
takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných
prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky

dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby
spotrebiteľ nebol prípadne nekalou doložkou viazaný. Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach
daného prípadu (právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu v právnej veci spotrebiteľa) z uvedeného
vyplýva, že pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností
prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon

rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom postup všeobecného
súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je legitímny.
Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca na niektorých miestach vo svojom žalobnom návrhu namieta
prieťahy v konaní, žalovaná aj vo vzťahu k otázke existencie zbytočných prieťahov v konaní odkazuje
na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z., kde je explicitne

uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu
spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní. V zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z. súd konajúci o náhrade škody môže pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať
z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak by tieto boli konštatované vo výsledkochvybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom
rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil
disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatnom rozhodnutí

Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky
o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca si vo vzťahu k predpokladom posúdenia existencie
zbytočných prieťahov v konaní nesplnil ani povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich preukázania a teda

žalovaná vzhľadom na vyššie uvedené nepovažuje existenciu prieťahov v konaní za preukázanú.
Žalobkyňa z opatrnosti vzniesla námietku premlčania všetkých nárokov, ktorým premlčacia doba
uplynula pred dňom 23.4.2009 (t.j. tri roky pred doručením prvých žiadostí o predbežné prerokovanie
nároku) vzhľadom na moment vedomosti žalobcu o tvrdených prieťahoch resp. od momentu
právoplatnosti rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia.
Žalovaná k žalobcom domáhanej sa náhrady materiálnej škody vo výške istiny s príslušenstvom

vymáhanej od povinného uviedla, že podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., uhrádza
sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Pre úspešné uplatnenie
nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je o. i. nevyhnutné preukázať existenciu
škody. Podľa názoru žalovanej žalobca nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje,
je možné považovať za hypotetické. Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody žalobcu

neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana
osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií, teda skutočnosti, ktorými žalobca
exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje. Čo sa týka prípadov uplatnenia majetkovej
škody vo výške istiny s príslušenstvom je potrebné poukázať na nasledovné. Žalobca v prvom rade
nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie toho, čoho sa domáha. V druhom

rade nepreukázal existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
a v treťom rade ani nevymožiteľnosť pohľadávky. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že nie je možné
vymôcť pohľadávku od dlžníka žalobcu a tvrdeniu, že rozhodnutie v podobe zamietnutia žiadosti o
udelenie poverenia spôsobuje nevymožiteľnosť pohľadávky, poukazuje žalovaná na to, že rozhodnutie
o zamietnutí iba preukázalo nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť exekučným

titulom. Nulitný rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku res iudicatae pre uplatnenie nároku
žalobcu na súde, v tejto súvislosti žalovaná poukazuje na judikatúru zaoberajúcu sa touto otázkou napr.
uznesenie KS v Trnave zo dňa 31.5.2012 sp. zn. 10CoE 308/2011 (V závere odvolací súd odmietol
i ďalšiu námietku oprávneného, týkajúcu sa existencie právoplatného a vykonateľného rozhodnutia
a založenia ním údajnej prekážky právoplatne rozsúdenej veci; keďže nulitný (z pohľadu práva

neúčinný) rozhodcovský rozsudok žiadnu prekážku následného prejednania a tiež rozhodnutia veci
všeobecným súdom nepredstavuje.) či uznesenie KS v Žiline zo dňa 11.07.2012 sp. zn. 20CoE 94/2012
("uznesenie exekučného súdu o zamietnutí poverenia oprávneným zvoleného súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie obdobne ako uznesenie okresného súdu o zastavení
exekučného konania prelamuje materiálnu právoplatnosť rozhodcovského rozsudku, pričom zaniká

prekážka rozsúdenej veci. Nadobudnutím právoplatnosti napadnutého uznesenia pre oprávneného
odpadá prekážka res iudicatae na uplatnenie jeho práva na súde."). Žalobca mal možnosť získať
iný exekučný titul, a to napríklad podaním návrhu na začatie konania, resp. platobným rozkazom, čo
nevykonal a svojou nečinnosťou sám prispel k situácii, ktorú v žalobách namieta. Rovnako upozorňuje
žalovaná na to, že ak by aj nastala situácia, že si toto právo žalobca uplatnil novým návrhom, musel

by preukázať v prvom rade, že by mu súd bez akýchkoľvek pochybností priznal požadovaný nárok od
dlžníka v sume, v ktorej ho požaduje od žalovanej (čo však nepreukázal a ani preukázať nemôže) a v
druhom rade, že pohľadávky sú nevymožiteľné v dôsledku pochybenia okresného súdu; to znamená,
že nebyť nesprávneho úradného postupu okresného súdu, došlo by k riadnemu a plnohodnotnému
vymoženiu pohľadávky. Túto skutočnosť však žalobca nepreukázal a ani nepreukáže, a to najmä

(ale nielen) s ohľadom na skutočnosť, že niektorí dlžníci by boli insolventní, niektorí dlžníci by boli po
smrti, atď... Na základe všetkých uvedených skutočností je žalovaná toho názoru, že nemôže niesť
zodpovednosť a nahrádzať žalobcovi materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože
žalobca nepreukázal jednak vznik a ani výšku škody.
Žalovaná uvádza k žalobcom domáhanej sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 20%

z istiny a príslušenstva, ktorá má byť spravodlivou satisfakciou za utrpený zásah do základných práv
a má kompenzovať každé porušenie práva na súdnu ochranu, ktoré žalobca uplatňoval jednotlivo
podaním všeobecných návrhov na začatie občianskeho súdneho konania: Podľa ustanovenia § 17 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočnýmzadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Podľa
ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa

odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie,
v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c)
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré
vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. V prvom rade, je potrebné poznamenať, že vznik
nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov

spoločnosti v podobe "frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery" sú irelevantné v predmetnom konaní,
keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Samotná
judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011, kde
je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi
v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým
spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Žalobca uvádza aj "zánik podnikateľských aktivít

a podnikateľských plánov", ale tieto nie sú bližšie konkretizované. Taktiež žalobca nespresnil, v čom a
ako situácia "ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu." V druhom rade požadovaná náhrada
nemajetkovej ujmy vo výške 20% z istiny a príslušenstva nie je podložená akýmikoľvek reálnymi
skutočnosťami či rozumnou úvahou. Žalovaná považuje za krajne nesprávny spôsob určenia náhrady
nemajetkovejujmypercentuálnoučiastkouztvrdenejskutočnejškody.Žalobcazároveňzjavneopomína,

že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie
porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žalobného návrhu nevyplýva a z
toho dôvodu žalovaná nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala
poskytovať jej náhrada v peniazoch. Podľa žalovanej akcentujúc zohľadnenie ustanovenia § 3 os.
1 OZ a § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z., nemožno dospieť k záveru o potrebe priznať

žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ani v prípade, ak by inak boli splnené predpoklady
vzniku zodpovednosti za škodu. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní,
v ktorých malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej
činnosti žalobcu a povedomí, ktoré je okolo žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou
vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu

spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila
najmä činnosť žalobcu na trhu spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu
spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť
k nesprávnemu úradnému postupu. Žalovaná v tejto súvislosti upozorňuje a dokladá list Európskej
komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ] 1360 adresovaný

stálemupredstaviteľoviSlovenskejrepublikypriEurópskejúnii,vktoromEurópskakomisiapoukázalana
to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov,
ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto
praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku
267ZFEÚpodalKrajskýsúdvPrešove(VecC-76/10).Žalovanádávadopozornosticelýtextpriloženého

listu, pričom poukazuje príkladmo na niektoré výňatky: "Problémy v spojitosti s týmito praktikami
sa týkajú predovšetkým skutočnosti, že zmluvné podmienky sú stanovené prostredníctvom vopred
formulovaných podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia. Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi
tvrdé a ich zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv, ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na
ochranu spotrebiteľa. Jedným z osobitných aspektov je uplatňovanie nárokov zo strany nebankových

inštitúcií, okrem iného prostredníctvom systematického využívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa
javia ako predpojaté, a v prípade ktorých sa zdá, že vôbec neuplatňujú právne predpisy na ochranu
spotrebiteľa." "Formulár zmluvy spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. navyše obsahuje časť s názvom
Všeobecné podmienky poskytovania úveru (VP), ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na
ochranu spotrebiteľa, a/alebo pomerne flagrantne znevýhodňujú spotrebiteľov vo viacerých dôležitých

aspektoch, z ktorých niektoré uvádzame ďalej." "Celkové náklady úverov poskytovaných spoločnosťou
POHOTOVOSŤ s.r.o., ktoré pozostávajú z úrokov a iných poplatkov, sa javia byť veľmi vysoké. Zdá sa,
že prinajmenšom v niektorých prípadoch predstavujú náklady takmer 100 % ročne zo sumy získanej od
spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. Najväčšiu časť poplatkov tvoria náklady na vypracovanie a uzavretie
zmluvy o úvere, ktoré sa javia mnohonásobne vyššie ako poplatky, ktoré si účtujú banky." "Podľa

bodu 6 VP je dlžník povinný zaplatiť v prípade nesplnenia zmluvných záväzkov sankciu vo výške 0,25
% denne, čiže 91,25 % ročne." "Podľa bodu 8 VP dlžník môže splatiť veriteľovi dlžnú sumu pred
termínom splatnosti, to ho však nezbavuje povinnosti zaplatiť poplatok (95,6 % z úveru) v plnej výške."
"Zásadným problémom je skutočnosť, že predmetné podmienky vylučujú uplatňovanie pravidiel naochranu spotrebiteľa..." Okrem vyššie uvedeného o negatívnej percepcii žalobcu verejnosťou, resp. aj
špecializovanými organizáciami na ochranu spotrebiteľov (napr. Spotrebiteľské centrum) svedčí napr.
článok v denníku SME zo dňa 16.7.2012, z ktorého napr. vyplýva, že žalobca obišiel zákaz vymáhať

pohľadávku exekúciou. Podľa uvedeného článku Okresný súd Prešov označil konanie v prejednávanej
veci za mimoriadne závažnú nečestnú činnosť, pričom článok popisuje aj niektoré prípady, keď sa
jednotliví spotrebitelia napokon domohli svojich práv (s odkazom na rozhodnutie Súdneho dvora v
Luxemburgu, ktorý poukázal na nezrovnalosti v zmluve, chýbajúcu RPMN a neprimerané sankcie a
úroky). Z článku vyplýva aj nemenej významná skutočnosť, že Asociácia organizácií splátkového

predaja, ktorá sa nestotožňuje s konaním žalobcu, vylúčila žalobcu zo svojich radov. Z popísaného je
zrejmé,žežalobcaajehopraktikysúvnímanéverejnosťounegatívne,bolipredmetomzáujmuEurópskej
komisie, súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská
činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej
moci. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé
finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Nie je možné opomenúť, že v takomto prípade

aj súdna moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek podanie žalobcu, a to najmä v prípade návrhu
na vykonanie exekúcie, kde v prípade žalobcu automaticky nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo
porušenia práva spotrebiteľa (povinného v exekučnom konaní). Uvedené má vplyv aj na otázku
samotného posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže súdy v prípade posudzovania návrhu
žalobcu na vykonanie exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú

a pod., s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. S prihliadnutím
na popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu považuje žalovaná za konanie v rozpore s
dobrými mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda
malažalobcovivzniknúťpráveprispornejanegatívnevnímanejpodnikateľskejaktivitežalobcu.Súčasne
v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva žalobcu už samotné konštatovanie porušenia

práv musí byť považované za dostačujúce. Uvedené vylučuje možnosť priznania prípadného nároku
žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaná zastáva
názor, že žalobca nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu žalobcu
sdobrýmimravmi,akoajnedostatočnosťkonštatovaniaporušeniapráva.Zároveňaplikujúcustanovenie
§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. po zohľadnení osoby poškodeného a vnímania doterajšieho

pôsobenia žalobcu (ako spoločnosti s negatívnou povesťou využívajúcu neprijateľné podmienky),
minimálnej závažnosti prípadnej ujmy a následky, ktoré žalobcovi mohol namietaný nesprávny úradný
postup spôsobiť, nemôže byť podľa žalovanej žalobcovi priznaná žiadna náhrada nemajetkovej ujmy
v peniazoch.
Z ust. § 5 ods. 1 a § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie práva na

náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je nevyhnutné okrem existencie nesprávneho úradného
postupu/nezákonného rozhodnutia, vzniku škody či nemajetkovej ujmy, preukázať aj príčinnú súvislosť
medzi týmito zložkami. Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť, ako ďalší predpoklad vzniku
zodpovednosti za škodu, je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav
(príčina) vyvoláva druhý jav (následok). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná

(sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti, ako

priameho a bezprostredného vzťahu príčiny a následku, nemožno tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda
postupom okresného súdu.
Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností je žalovaná toho názoru, že žalobca nepreukázal,
že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal
vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná

súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu (spočívajúcim v tom, že rozhodol o zamietnutí
návrhu na vydanie poverenia, a to po zákonom stanovenej lehote) a uplatnenou majetkovou škodou
a nemajetkovou ujmou. Žalovaná má skôr za to, že stav, v ktorom sa žalobca ocitol, si zavinil sám,
a to spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv, a najmä je
už v súčasnosti zrejmé, že žalobca si uplatňuje ničím neodôvodnené a ničím nepreukázané čiastky, či

už v podobe majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy. Z dôvodu nepreukázania splnenia základných
zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003
Z.z., považuje žalovaná žalobu za právne neopodstatnenú a žiada, aby ju súd v celom rozsahu zamietol
a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania.4. Žalobca vo svojej žalobe namietal tiež zaujatosť sudcov Okresného súdu Košice I, pričom o tejto
námietke bolo rozhodnuté uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 19.10.2012 č. konania :

6NcC/74/2012-20 tak, že sudkyňa Okresného súdu Košice I JUDr. Dana Bystrianská nie je vylúčená z
prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn.: 23C/80/2012.

5. Žalobca v podaní zo dňa 29.11.2013, doručenom súdu dňa 02.12.2013, ako aj v podaní zo
dňa 17.04.2014, doručenom súdu dňa 22.04.2014 navrhol súdu „prerušenie konania pod sp. zn.

23C/80/2012 do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti,
ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný
súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu
povereného prejednaním veci“ (6NcC/74/2012).

6. Z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky II.ÚS 18/2014-10 zo dňa 15.01.2014 súd

zistil, že vo veci namietania porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6NcC/74/2012, bola sťažnosť
obchodnej spoločnosti Pohotovosť, s.r.o. odmietnutá.

7. V podaní zo dňa 26.03.2015 doručenom dňa 27.03.2015 ako aj v podaní zo dňa 23.04.2015
doručenom súdu 24.04.2015 žalobca opätovne zaslal návrh na „prerušenie konania pod sp. zn.
23C/80/2012 do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti,
ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný
súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu

povereného prejednaním veci“ (6NcC/74/2012).

8. Žalobca elektronickým podaním zo dňa 26.03.2015 doručenom súdu dňa 27.03.2015 a elektronickým
podaním zo dňa 23.04.2015 doručenom súdu 24.04.2015 navrhol prerušenie konania do právoplatného
skončenia konania o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie vedenom na Okresnom súde

Prešov pod sp.zn. 7C/6/2010, ktorého sa mal podľa žalobného návrhu dopustiť Okresný súd Prešov v
exekučnom konaní vedenom proti žalobkyni na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom sa
vymohlo plnenie na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, ako aj v rozpore so zákonmi schválenými
z dôvodu transpozície smerníc Európskej únie zameranými na ochranu spotrebiteľa na finančnom trhu.
a to vzhľadom ku skutočnosti, že v uvedenom konaní Okresného súdu Prešov sp. zn. 7C/6/2010 budú

Súdnemu dvoru Európskej únie predložené prejudiciálne otázky - ktoré navrhla predložiť Slovenská
republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie súdu o návrhu
žalobcu v predmetnom konaní. Žalobca vo svojom návrhu uviedol znenie položených otázok.

9. Uznesením zo dňa 30.12.2015 sp.zn. 23C/80/2012 - 175 súd zamietol návrh zo dňa 27.03.2015

žalobcu na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania o náhradu škody pre porušenie
práva Európskej únie vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 7C/6/2010 v súvislosti s konaním
vedenom na Súdnom dvore Európskej únie o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla položiť Slovenská
republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR a to z dôvodu, že vzhľadom na predmet tohto
konania nie je zrejmé, aké otázky a skutočnosti relevantné pre toto konanie majú byť v konaní o

predmetných prejudiciálnych otázkach zodpovedané, prerušenie konania by bolo v takomto prípade v
rozpore s požiadavkou rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov konania.

10. Žalobca elektronickým podaním zo dňa 24.06.2016 opäť navrhol prerušenie konania do
právoplatného skončenia konania o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie vedenom na

Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 7C/6/2010 z vyššie uvedených dôvodov.

11. Účastníci konania sa na pojednávanie vo veci nariadené na deň 05.08.2016 nedostavili. U oboch mal
súd doručenie predvolania riadne preukázané, lehota na prípravu na pojednávanie bola u účastníkov
zachovaná. Žalovaná svoju neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnila, nežiadala o odročenie termínu

pojednávania. Žalobca a jeho právny zástupca svoju neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnil, pričom
poukázal na zásadu hospodárnosti konania vzhľadom k výške uplatňovanej pohľadávky nežiadal
o odročenie termínu pojednávania, a uviedol, že nemá námietky s tým, aby sa vo veci otvorilopojednávanie. Súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. rozhodol, že vec prejedná v neprítomnosti
účastníkov konania.

12. Súd považoval za vhodné sa najprv vysporiadať s opakovanými návrhmi žalobcu na prerušenie
konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorej
predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd
a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného
prejednaním veci“ (6NcC/74/2012) ako aj s návrhom na prerušenie konania do právoplatného skončenia

konania o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie vedenom na Okresnom súde Prešov pod
sp.zn. 7C/6/2010.

13. Podľa § 164 CSP, ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne
alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo
ak súd dal na takéto konanie podnet.

14. Podľa § 162 ods. 3 CSP, o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s
rozhodnutím vo veci samej.

15. Súd opäť z opatrnosti (aj keď už súd takýto skorší návrh žalobcu totožného obsahu zamietol), o

opakovanom návrhu na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania o náhradu škody pre
porušenie práva Európskej únie vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 7C/6/2010 rozhodol,
tak, že ho zamietol nakoľko tunajší súd dospel k záveru, že zodpovedanie v návrhu uvedených
prejudiciálnych otázok nemôže mať význam pre rozhodnutie súdu v konaní sp.zn. 23C/80/2012.

16.SúdtaktiežzamietolnávrhyžalobcunaprerušeniekonaniadoprávoplatnéhorozhodnutiaÚstavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva
žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia
krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednaním veci“ (6NcC/74/2012), poukazujúc
na to, že Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením II. ÚS 18/2014-10 zo dňa 15.01.2014 vo veci

namietania porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6NcC/74/2012, už rozhodol a to tak, že sťažnosť
obchodnej spoločnosti Pohotovosť, s.r.o. bola odmietnutá.

17. Súd vykonal dokazovanie a to oboznámením sa s obsahom listín nachádzajúcich sa v spise ako
aj oboznámením sa s pripojený spisom Okresného súdu Košice I sp. zn.: 20 Er/554/2011 a zistil tento
skutkový stav :

XX. Z pripojeného spisu tunajšieho súdu sp. zn.: 20 Er/554/2011 bolo zistené, že: Žiadosť súdneho

exekútora JUDr. K. Krutého sp.zn. EX587/11 vo veci oprávneného Pohotovosť, s. r. o. proti povinnému
V. pre vymoženie 54,97 eur s prísl. na základe exekučného titulu rozsudku Stáleho rozhodcovského
súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., č.k. SR 10117/10 z 26.10.2010, bola doručená
Okresnému súdu Košice I dňa 14.02.2011. Súčasťou exekučného spisu bola i zápisnica spísaná pred
súdnym exekútorom obsahujúca návrh na vykonanie exekúcie zo dňa 17.01.2011, Zmluva o úvere

uzavretá medzi spoločnosťou Pohotovosť s. r. o. a V. zo dňa 12.11.2008 č. 9071084, všeobecné
podmienky poskytnutia úveru, zmenka vystavená dňa 12.11.2008 V. na rad Pohotovosť s. r. o. na
sumu 1.656,03 EUR, plná moc vystavená spoločnosťou Pohotovosť s. r.o. spoločnosti Advocate s. r.
o., výtlačok výpisu z obchodného registra ohľadne spoločnosti Pohotovosť s. r.o., rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s. sp.zn. SR10117/10

Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 26.10.2010, ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi
54,97 EUR so zmenkovým úrokom 0,25% denne zo sumy 54,97 EUR od 19.07.2009 do zaplatenia a
zákonným úrokom vo výške 6% ročne zo sumy 57,97 EUR od 10.08.2010 do zaplatenia a nahradiť trovy
rozhodcovského konania vo výške 116,60 EUR do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Uznesením
tunajšieho súdu sp.zn. 20Er 554/2011-10 zo dňa 23.06.2011 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá. V odôvodnení súd uviedol, že exekučný súd preskúmal
podmienky zákonnosti exekučného konania a zistil, že rozhodcovský súd, ktorý vydal exekučný titul v
rozpore so zákonom vydal rozsudok iba na základe zabezpečujúcej zmenky, ktorá nespĺňa náležitosti
podľa § 4 ods. 6 ZSÚ, neposudzoval právny vzťah medzi oprávneným a povinným v zmysle ustanovenío ochrane spotrebiteľa obsiahnutých v OZ a ZSÚ. Súd vyslovil názor, že rozhodcovský rozsudok
povinného zaväzuje na plnenie ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko jeho vydaniu predchádzalo
konanie, v ktorom neboli rešpektované základné ustanovenia na ochranu spotrebiteľa a preto žiadosť o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Podľa doručenky uznesenie o zamietnutí žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia bolo právnemu zástupcovi oprávneného doručené 13.07.2011.
Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 29.07.2011. Následne súd uznesením sp.zn. 20Er 554/2011
- 13 zo dňa 27.09.2011 exekučné konanie zastavil a súdnemu exekútorovi nepriznal náhrada trov
exekúcie. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 01.11.2011.

19.Podľa§3ods.1,2zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnej
moci, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená
orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným
rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c)
rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným

postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

20. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému
vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

21. Podľa ust. § 4 ods.1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, ak 1. škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená
nesprávnym úradným postupom súdu, 2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci, 3. škodu

spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného
predpisu.

22. Podľa § 6 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo
zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody,
je viazaný rozhodnutím tohto orgánu Právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený
podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie
tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

23. Podľa ust. § 9 ods.1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012 štát zodpovedá
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný

nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

24. Podľa ust. § 9 ods.2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012 právo na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená
škoda.

25. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný
postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné

prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a
právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej
radySlovenskejrepublikyprivýkonejejpôsobnostipodľačl.86písm.a)ad)ÚstavySlovenskejrepubliky
a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm.
b) Ústavy Slovenskej republiky.

26. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej mocialebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného
vdisciplinárnomkonaní,ktorýmsarozhodlootom,žesudcasadopustildisciplinárnehoprevinenia,ktoré

má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikykonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov.

27. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím,
zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo
rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné

prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

28. Podľa § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V
prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom

na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

29. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak

je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia,
plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo
zrušené právoplatné rozhodnutie.

30. Podľa § 44 ods. 1 až 3 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, v

znení platnom v čase rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia, exekútor, ktorému bol doručený
návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr
do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Ak je uznesenie, ktorým sa žiadosť zamietla, právoplatné,

súd exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

31. Podľa § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti,
podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených.

32. Podľa § 45 ods. 1,2,3 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení platnom v čase
rozhodovania o predmetnej žiadosti na vydanie poverenia pre súdneho exekútora, súd príslušný na
výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov (§ 45 EP) na návrh účastníka konania,
proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo

exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, (§ 57 EP), b) ak rozhodcovský
rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b), alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom. Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon
rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní

nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). Proti rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1 a 2 je prípustný
opravný prostriedok.33. Predmetom tohto konania je náhrada škody a nemajetkovej ujmy, ktorej sa žalobca domáha
poukazujúc na nesprávny úradný postup súdu vo vyššie uvedenom exekučnom konaní.

34. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovanej, že v tomto prípade ide o predčasne uplatnený nárok na súde, súd
poukazuje, že v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. predpokladom zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je predbežne prerokovanie tohto nároku na základe
písomnej žiadosti poškodeného príslušným orgánom. Žalovaná v písomnom vyjadrení potvrdila, že zo
strany žalobcu jej boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a

to dňa 23.4.2012. V čase rozhodovania súdu teda už uplynula 6 mesačná lehota od prijatia týchto
žiadosti. Vzhľadom k tomu má súd za to, že žalobca si splnil svoju povinnosť, keďže podal žalovanej
pred podaním návrhu žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom súd nemal
preukázané, aby nárok žalobcu na náhradu škody alebo jeho časť bol do rozhodnutia súdu uspokojený.

35. Nakoľko žalovaná vzniesla námietku premlčania v tomto konaní, bolo povinnosťou súdu sa

vysporiadať s touto námietkou premlčania. Z obsahu podania žalovanej zo dňa 19.03.2013 je zrejmé,
že žalovaná vznáša námietky premlčania pri všetkých nárokoch, ku ktorým malo dôjsť uplynutím 15
- dňovej lehoty od doručenia žiadosti o udelenie poverenia. Z obsahu exekučného spisu je zrejmé,
že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa
14.02.2011, t.j. až po dni 23.04.2009( t.j. tri roky predo dňom, kedy boli žalovanej doručené prvé žiadosti

o predbežné prerokovanie nároku) a preto vznesená námietka premlčania nie je dôvodná. V danej
veci 3-ročná premlčacia doba mohla začať plynúť až momentom doručenia rozhodnutia o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie žalobcovi resp. jeho právnemu zástupcovi v
exekučných konaniach, keďže až vtedy sa žalobca mohol dozvedieť o škode, ku ktorej malo dôjsť práve
rozhodnutiami o zamietnutí žiadostí súdneho exekútora. Z predmetného exekučného spisu bolo zistené,

že o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté Okresným súdom Košice I
ako súdom exekučným uznesením zo dňa 23.06.2011, ktoré bolo právnemu zástupcovi oprávneného
doručené 13.07.2011. Žaloba bola podaná dňa 27.9.2012 t.j. v rámci plynutia 3-ročnej premlčacej doby.

36. K samotnému nároku žalobcu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy súd uvádza, že

predpokladomzodpovednostištátuzaškoduvzmyslezákonač.514/2003Z.z.jesúčasnésplnenietroch
podmienokatopreukázanieexistencienezákonnéhorozhodnutiaresp.nesprávnehoúradnéhopostupu,
existencia škody t.j. majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch resp. nemajetkovej ujmy a preukázanie
príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom a škodou.
Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v zmysle § 3 zákona č. 514/2003 Z.z.

jeobjektívnouzodpovednosťou,ktorejsaštátnemôžezbaviťazasplneniavyššieuvedenýchpodmienok
za túto škodu zodpovedá. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť pritom splnené všetky zákonom
požadované podmienky súčasne. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup, súd uvádza, že ustanovenie §
9 ods.2 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného v čase posudzovania žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, kedy ešte neplatilo súčasné znenie ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č.

514/2003Z.z.,ktorébolodozákonazavedenéažsúčinnosťouod01.01.2013.Vtomto rozhodnomčase
neobsahovalo, ako je zrejme z vyššie uvedenej citácie tohto znenia čo možno považovať za nesprávny
úradný postup, to však neznamená, že súd nemôže podporne na výklad tohto pojmu použiť právne
významné okolnosti uvedené v ustanovení § 9 ods.2 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 01.01.2013
a to v kontexte skúmania, ktoré musí súd vykonať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu v

rámci danom mu ustanovením § 9 ods.1 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného v čase, keď mal vzniknúť
zodpovednostný vzťah medzi účastníkmi konania v preskúmanej exekučnej veci. Vychádzajúc z tohto
mal súd po vykonanom dokazovaní za to, že nebola preukázaná prvá podmienka zodpovednosti za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a to nesprávny úradný postup súdu. Súd poukazuje
na to, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov, je kompetentný preskúmať Ústavný súd..

37. Podľa žalobcu k nesprávnemu úradnému postupu v danej veci malo dôjsť tým, že súd v exekučnom
konaní, v ktorom žalobca mal procesné postavenie oprávneného zamietol žiadosť súdneho exekútora
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a to po zákonnej 15-dňovej lehote určenej v § 44

ods. 2 Exekučného poriadku, pričom exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preskúmaval exekučný titul nad rámec právomoci zverenej
exekučnému súdu tým, že preskúmaval skutkový stav veci a konal tak, akoby sám rozhodoval vo veci
samej, čím vykonal úradný postup bez splnenia zákonných podmienok. Z predmetného exekučnéhospisu súd zistil, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo zamietnuté, exekučným titulom
mal byť rozsudok rozhodcovského súdu. Je nepochybné, že posúdenie veci a vyjadrenie právneho
názoru súdu vo vzťahu k žiadosti o vydanie poverenia, ktoré sa naplno odrazili v rozhodnutí, ktorým ju

súd zamietol, nie je možné považovať za nesprávny úradný postup. Právny vzťah medzi oprávneným
a povinným bol hodnotený exekučným súdom ako spotrebiteľský právny vzťah a to, či už na základe
predloženej úverovej zmluvy resp. aj na základe skutočností uvedených v odôvodneniach exekučného
titulu. Poukazujúc na ustanovenie § 44 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z., v danom prípade exekučný
súd je nie len oprávnený, ale aj povinný a to v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania t.j. aj pri

rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, skúmať zákonnosť exekučného
titulu t.j. rozhodcovského rozsudku. V tejto súvislosti súd poukazuje napr. na rozhodnutia NS SR sp.
zn. 5Cdo 439/2012, sp. zn. 6Cdo 290/2012, či Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 278/2013, sp. zn. IV.
ÚS 55/2011. Posudzovanie zákonnosti rozhodcovských rozsudkov v rámci exekučného konania tak
nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup. K skutočnosti, že súd rozhodol o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zákonnej 15-dňovej lehote, súd má za to,

že podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zákonná 15-dňová lehota platí v prípadoch,
kedy exekučný súd vo veci vydá poverenie na vykonanie exekúcie, a teda nie pre prípad zamietnutia
žiadosti súdneho exekútora, ako to bolo v danom prípade. V súvislosti s tým, súd poukazuje na tú
skutočnosť, že v uvedenej veci súd okrem žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie
a exekučného titulu považoval za potrebné sa zaoberať aj zmluvou o úvere s prílohami a rozhodcovským

spisom z dôvodu, že sa jednalo o spotrebiteľskú zmluvu. Okrem toho, že exekučný súd mal oprávnenie
preskúmavať exekučný titul súd uvádza, že v uvedených veciach nie je možné konštatovať nezákonnosť
rozhodnutí exekučného súdu t.j. rozhodnutí o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Predmetné rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie totiž nebolo zrušené resp. zmenené pre nezákonnosť.

38. Žalobca v konaní nepreukázal existenciu rozhodnutia, ktoré by konštatovalo prieťahy v danom
exekučnom konaní a teda nepreukázal nesprávny úradný postup spočívajúci v nečinnosti súdu v
uvedenej exekučnej veci. Súd v súvislosti s prieťahmi v exekučnom konaní, na ktoré poukazuje žalobca
a ku ktorým malo dôjsť neskorým rozhodnutím exekučného súdu, poukazuje na článok 48 ods. 2 Ústavy

SR s tým, že porušenie uvedeného článku na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov patrí do
právomoci Ústavného súdu SR. Tunajší súd nemá právomoc konštatovať prieťahy v súdnom konaní.
Navyše, ako konštatoval samotný Ústavný súd SR napr. v rozhodnutiach sp. zn. II. ÚS 64/97, I. ÚS
63/00, nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného
základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci, so zreteľom

na ktoré je potrebné skúmať, či ide o také významné prieťahy, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako
zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Súd poukazuje na znenie ust. § 9 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z.z., kde sa výslovne uvádza, že súd konajúci o náhrade škody môže pri posudzovaní
nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak by
tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia

sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo
o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,
právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa

porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

39. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a to nepredloženie rozhodnutia príslušného orgánu o
existencii prieťahov v daných exekučných konaniach a neprávomoc tunajšieho súdu na rozhodnutie o
prieťahoch,másúdzato,ževuvedenýchveciachnebolzostranyžalobcupreukázanýnesprávnyúradný

postup exekučného súdu a v tomto smere teda žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal
existenciu nečinnosti resp. prieťahov pri rozhodovaní o žiadosti na vydanie poverenia v exekučnom
konaní. Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti súd konštatuje, že zo strany žalobcu nebol
v konaní preukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu v uvedenom exekučnom konaní,
ani nezákonnosť rozhodnutia exekučného súdu. Hmotnoprávne podmienky uplatnenia nároku škody a

nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom musia byť splnené súčasne, pričom zo
stranyžalobcunebolapreukázanáužprvázvyššieuvedenýchpodmienok. Súdpretoprenepreukázanie
existencie podmienok priznania náhrady škody a nemajetkovej ujmy zo strany žalobcu, jeho návrh v
celom rozsahu zamietol.40. Výškou uplatneného nároku predstavujúceho majetkovú i nemajetkovú ujmu sa súd z dôvodu
hospodárnosti konania ani nezaoberal, keďže žalobca nepreukázal základ nároku - vznik škody.

41. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

42. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

43. Vzhľadom na neúspech žalobcu v konaní tento v súlade s citovaným zák. ustanovením nemá právo
na náhradu trov konania. Úspešnej žalovanej v konaní žalovanej vzniklo právo na náhradu trov konania,
ktoré si uplatnila vo svojom vyjadrení k žalobe, avšak z obsahu spisu jej žiadne trovy nevyplynuli, preto
jej súd náhradu trov nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu môže strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, podať odvolanie
na Okresný súd Košice I do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia, v dvoch písomných vyhotoveniach
(§ 355 ods. 1 C.s.p.).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 ods. 1 C.s.p.) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha (§ 363 C.s.p.).

Odvolanie možno odôvodniť len tým (§ 365 ods. 1 C.s.p.), že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (364 C.s.p.). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 C.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.