Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, August 5, 2016

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 23C/84/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112225052
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 08. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mgr. Monika Dubjel

ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2016:7112225052.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I samosudkyňou JUDr. Mgr. Monikou Dubjel v právnej veci žalobcu:

POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko s.r.o.,
Grosslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

Súd zamieta návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného na
Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 7C/6/2010.

Súd zamieta návrh na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej

republiky o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného
sudcu a práva na nestranný súd týkajúcej sa rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach zo dňa
19.10.2012, sp.zn.6NcC/74/2012.

Súd žalobu z a m i e t a .

Žalovanej náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 27.9.2012 domáhal, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť

žalobcovi titulom majetkovej škody sumu 125 Eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 461 Eur. Taktiež
žiadal priznať náhradu trov konania.

2. Žalobu odôvodnil tým, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie
podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. Žalobca ako
oprávnený subjekt v exekučnom konaní navrhol písomným podaním a to postupom podľa ust. §
38 a nasl. zákona č.233/1995 Z.z. (ďalej len "Exekučný poriadok") súdnemu exekútorovi vykonať

exekúciu. Exekúciu žalobca navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku
vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: 9130926 dlžníkom: J. I., nar. XX.XX.XXXX. Po prijatí návrhu na
vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 2952/2010. Exekučný
súd neoznámil žalobcovi spisovú značku, pod ktorou došlo k registrácii exekučného konania na
všeobecnom súde. Súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom vymáhaní pohľadávky žalobcu
efektívne a účinne, predložil návrh žalobcu na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne
a vecne príslušnému Okresnému súdu Košice I (ďalej len "Exekučný súd") a požiadal ho o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
spísanú súdnym exekútorom, prijal na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosť
zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci a to v zákonom ustanovenej
dobe. Vzhľadom k zmenám právnej úpravy procesného postupu exekučného súdu vo veci rozhodovaniao udelení poverenia na vykonanie exekúcie, žalobca považoval za nutné uviesť, že: Podľa ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku platného od 1.6.2011: Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na

podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení
neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. b) Podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
platného od 1.6.2010 do 31.5.2011: Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do
15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí,

ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. V exekučnom konaní vedenom podľa týchto
procesných pravidiel sa robil rozdiel medzi exekučnými titulmi. Povinnosť exekučného súdu rozhodnúť
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia

takejto žiadosti nebola založená vo vzťahu k notárskym zápisniciam a vykonateľným rozhodnutiam
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Sťažovateľ disponuje exekučnými titulmi, ktorými
sú rozsudky Stáleho rozhodcovského súdu v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní
v znení neskorších predpisov. Nejde tu teda o rozhodnutie rozhodcovskej komisie, ale o rozsudok
rozhodcovského súdu. Zákon o rozhodcovskom konaní neobsahuje slovné spojenie rozhodcovská

komisia, a naopak používa slovné spojenie rozhodcovský súd. Platí interpretačné pravidlo predpoklad
racionálneho zákonodarcu, ktorý ak použil dva odlišné pojmy, myslel tým aj dve odlišné veci. Podľa
odbornej literatúry vykonateľným rozhodnutím rozhodcovskej komisie resp. zmierom ňou schváleným
(uvedený inštitút bol pôvodne exekučným titulom podľa Občianskeho súdneho poriadku a neskôr
bol prenesený do Exekučného poriadku) sa rozumeli rozhodnutia v pracovných sporoch vydané

rozhodcovskýmikomisiamivrozhodcovskomkonanípodľa§207Zákonníkapráceavyhláškyč.42/1975
Zb. o prejednávaní a rozhodovaní pracovných sporov rozhodcovskými komisiami. Prejednávanie a
rozhodovanie pracovných sporov bolo ku dňu 01.02.1991 zrušené; rozhodnutia rozhodcovských komisií
a nimi schválené zmiery ostali však i naďalej vykonateľné. Rozhodnutie rozhodcovskej komisie je
teda úplne iný právny inštitút ako rozsudok rozhodcovského súdu. Rozsudok rozhodcovského súdu

je exekučným titulom podľa iného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a neskôr Exekučného
poriadku § 274 písm. h) Občianskeho súdneho poriadku a § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného poriadku ako
iné (ako v zákone výslovne uvedené) vykonateľné rozhodnutia a schválené zmiery, ktorých súdny výkon
pripúšťa zákon. Tento záver je v odbornej literatúre prezentovaný absolútne jednotne. V exekučnom
konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel je založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto
žiadosti ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. c) Podľa ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku platného od 1.2.2002 do 31.5.2010: Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného

titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu.
Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
V exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel sa nerobil rozdiel medzi exekučnými
titulmi a preto exekučný súd mal zákonnú povinnosť rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti a to bez ohľadu na to, či
exekučným titulom pre ktorý sa exekúcia navrhovala vykonať bolo rozhodnutie všeobecného súdu
(štátneho orgánu), rozhodnutie rozhodcovského súdu, alebo exekučným titulom bola napr. notárska
zápisnica. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej
právnej zložitosti ani si nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou

komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 23.11.2010 (konanie pritom začalo dňa 18.03.2010)
a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o poverení tak došlo po
uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 250 dní). Žalobca uviedol, že vyvinul enormnéúsilie, aby docielil posun v exekučnom konaní a primel porušovateľa k vydaniu rozhodnutia, konkrétne
porušovateľ (a to nielen a výlučne vo vzťahu k tejto exekučnej veci, ale v skutkových okolnostiach
prípadu, aj vo vzťahu k rade iných skutkovo a právne porovnateľných stagnujúcich exekučných vecí

na okresných súdoch): a) Dňa 02.07.2009 spísal a podal žiadosť o informáciu o stave konania, kde
namietal porušovanie svojich práv márnym plynutím času a požadoval nielen o oznámenie informácie
o aktuálnom stave konania, ale aj konkretizovanie prekážky, ktorá bráni rozhodnutiu súdu o žiadosti
súdneho exekútora na vydanie poverenia; b) Dňa 23.09.2009 opätovne spísal a podal žiadosť o
informáciuostavekonania,pričomzopakovalsvojunámietkuvovzťahukporušovaniujehoprávmárnym

plynutím času a ešte raz požiadal nielen o oznámenie informácie o aktuálnom stave konania, ale aj
o konkretizovanie prekážky, ktorá bráni rozhodnutiu súdu o žiadosti súdneho exekútora na vydanie
poverenia; c) Dňa 13.11.2009 spísal a podal ďalšiu žiadosť o informáciu o stave konania, opätovne
namietal porušovanie svojich práv márnym plynutím času o požadoval nielen o oznámenie informácie
o aktuálnom stave konania, ale aj konkretizovanie prekážky, ktorá bráni rozhodnutiu súdu o žiadosti
súdneho exekútora na vydanie poverenia. Vyjadril tiež obavu o osud svojich majetkových práv vplyvom

zbytočných prieťahov zo strany súdu; d) Dňa 25.02.2010 spísal a podal žiadosť o informáciu o stave
konania /Podnet na preskúmanie zákonnosti postupu súdu/ - prieťahy v konaní, namietal v poradí už po
piatykrát porušovanie svojich práv márnym plynutím času. Sťažovateľ poukázal na legitimitu zámerov
pri svojich obchodných aktivitách uskutočňovaných v rámci výkonu predmetu podnikania, na nutnosť
aktívneho prístupu zo strany súdu pri procesnom rozhodovaní a to najmä v súvislosti s vymožiteľnosťou

majetkových práv sťažovateľa, tiež na nutnosť uskutočňovať procesné činnosti sústredene a zároveň
podal podnet na preskúmanie zákonnosti postupu súdu, sudcov a poverených súdnych úradníkov v
predmetnej veci; e) Dňa 30.08.2010 spísal a podal sťažnosť o podnet na preskúmanie zákonnosti
postupu súdu - prieťahy v konaní, opätovne namietal porušovanie svojich práv márnym plynutím času.
Sťažovateľ poukázal na konkrétne závery krajských súdov, ktoré odmietajú nelegálne predlžovanie

exekučného konania nesprávnym postupom exekučného súdu v štádiu rozhodovania o žiadosti o
udelenie poverenia, najmä tým, že dochádza k preskúmavaniu právoplatného exekučného titulu.
Sťažovateľ zároveň podal podnet na preskúmanie zákonnosti postupu súdu, sudcov a poverených
súdnych úradníkov v predmetnej veci pre porušenie jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky; f) Dňa 23.11.2010 spísal a podal

sťažnosť na prieťahy v konaní a to v nadväznosti na nesprávny procesný postup súdu. Sťažovateľ
sťažnosť formuloval v zmysle ust. § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z.z. a na podklade jasne a zreteľne
vyjadrených skutkových a právnych argumentov, judikatúry a citovanej právnej doktríny žiadal, aby došlo
k prijatiu a zabezpečeniu vykonania opatrení na odstránenie nedostatkov v podobe okamžitého vydania
rozhodnutíožiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúcii;g)Dňa25.05.2011

opätovne spísal a podal sťažnosť na prieťahy v konaní a to v nadväznosti na nesprávny procesný
postup súdu. Sťažovateľ sťažnosť formuloval v zmysle ust. § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z.z. a na
podklade opakovane zvýrazňovaných, právne udržateľných argumentov, judikatúry a citovanej právnej
doktríny žiadal, aby došlo k prijatiu a zabezpečeniu vykonania opatrení na odstránenie nedostatkov
v podobe okamžitého vydania rozhodnutí o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcií. Sťažovateľ explicitne upozornil na fakt, že v dôsledku zbytočných prieťahov vzniká
a zväčšuje sa na jeho strane škoda spočívajúca v nemožnosti výkonu práva priznaného exekučným
titulom, v oslabení vymožiteľnosti pohľadávky, poklese bonity dlžníka a nebezpečenstve, že sa dlžník
bude zbavovať svojho majetku. Opísaný postup exekučného súdu žalobca hodnotí ako nesprávny
a v rozpore so zákonom, konkrétne ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade

neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými
prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil
až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas
špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej
neistoty, v ktorej sa žalobca v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzala, čo je základným

účelom práva zaručeného v článku 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky. Žalobca poukázal na to,
že o všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do spôsobenej škody, po doručení
upovedomenia o začatí exekúcie. Žalobca si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného
súdu uplatňuje náhradu majetkovej škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčísľuje
nasledovne: Žalobcovi vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov

spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré
zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím
o ne. Žalobca vynaložil v tomto období: na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačnéhosystému sumu 40 eur, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu,
na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu sumu, na
poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom

súde sumu 15 eur. Celkovo vynaložil žalobca vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v období,
ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a
rozhodnutím o nej a to výlučne vplyvom nesústredenej činnosti exekučného súdu márne sumu 125
eur. Táto suma by nezaťažila žalobcu, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o
udelení poverenia na vykonanie exekúcie by dodržal zákonom stanovenú dobu. Zároveň si žalobca

uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva
na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v
spojení s porušovaním práva na prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu je

podľanášhonázorudôsledkomjehonesústrednejčinnostitakejintenzity,ktorámázanásledokzmarenie
nútenej vymožiteľnosti majetkového práva žalobcu. Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené
legitímne očakávania žalobcu, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a
taktiež došlo k vyvolaniu nasledovných rizík: neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k
zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a k insolvencii povinného,

najmä žalobca mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne
a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia
vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia
bola zamietnutá. Postup exekučného súdu zamedzil žalobcovi správať sa so starostlivosťou riadneho
hospodára. Akokoľvek, náhradu nemajetkovej ujmy žalobca vníma ako spravodlivú satisfakciu za

konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov a základných práv. Do obsahu základného práva na
súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej
normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy,
ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna úprava (Nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 77/02). Všeobecný súd pri realizácii základného
práva na súdnu ochranu podľa Ústavy Slovenskej republiky a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd je povinný aplikovať ústavnú požiadavku jednoduchého práva, že každý má právo

na rozhodnutie podľa relevantnej právnej normy (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.
ÚS 120/2010 z 12. mája 2010). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá,
že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom
výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené
základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy. Výklad a aplikácia zákonných predpisov

zo strany všeobecných súdov musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu,
ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana
práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno
obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom. Potreba náhrady nemajetkovej
ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej

nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Pri určovaní
primeranej náhrady nemajetkovej ujmy žalobca vychádzal pre možnú analógiu z doktríny prijatej
ústavným súdom, podľa ktorej pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v konaní je spravodlivé, ak sa za každý
rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia 20.000 Sk, t.j. cca 660 eur s poukazom na niektoré
nálezy ústavného súdu. Žalobca si uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné

zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho
práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu
dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie
(spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) sumu
461 Eur. Žalobca uskutočnil výpočet nároku alikvotným pomerom 55 eur za každý mesiac omeškania

v činnosti exekučného súdu a to práve na základe aplikácie vyššie uvedenej doktríny ústavného súdu,
teda 660 eur za rok : 12 mesiacov v roku = 55 eur za mesiac. V danom prípade sa žalobca domáha
podanou žalobu náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Košice I. Žalobca postupoval podľa ust. § 15 ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z.a písomnou žiadosťou požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody.
Žalovaný však do podania tejto žaloby na žiadosť pozitívne nereagoval. S poukazom na vyššie uvedenú
skutkovú a právnu argumentáciu žalobca tvrdí, že je nutné: a) deklarovať porušenie práva žalobcu

na rozhodnutie o žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v
spojení s porušením jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2
ÚstavySRaprávanaprejednanievecivprimeranomčasezaručenéhočl.6ods.1Európskehodohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd; b) deklarovať porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného

čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože súdna ochrana
nebola poskytnutá v zákonom predpokladanej kvalite; c) deklarovať porušenie princípov právneho štátu
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu (Okresný súd Košice I.), konkrétne princípu legality,
princípu ochrany legitímnych očakávaní, princípu ochrany dôvery v právo, princípu právnej istoty; d)
nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu a majetkovú škodu, ktorá mu bola spôsobená v priamej príčinnej
súvislosti s porušením práv označených pod písm. a a b) a princípov právneho štátu označených pod

písm. b), a preto žiada, aby súd: a) medzitýmnym rozsudkom v zmysle ust. § 152 ods. 2 veta druhá
in fine OSP rozhodol o základe veci tak, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi
nesprávnymúradnýmpostupomOkresnéhosúduKošiceI,pretožetentonerozhodoložiadostiovydanie
poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku žalobcu zo Zmluvy
o úvere č.: 9130926 dlžnikom: J. I., nar. XX.XX.XXXX (Ex 2952/2010) b) rozsudkom rozhodol tak, že

žalobe vyhovie.

3. Žalobca ako dôkaz označil súdny spis súdu (Okresný súd Košice I) založený pre exekučné konanie
vedené medzi oprávneným: POHOTOVOSŤ, s.r.o. IČO: 35 807 598 so sídlom Pribinova 25, Bratislava a
povinnýmRostislavZöldy,nar.15.08.1969prevymoženiepeňažnejpohľadávky,ktorávzniklaneplnením

záväzku povinného vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 9130926 (registrácia súdneho exekútora
EX2952/2010). Žalobca tiež uviedol, že nedisponuje rovnopisom príslušného exekučného titulu.
Žalobca nedisponuje ani rovnopisom príslušného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý by obsahoval
vyznačený dátum doručenia súdu. Žalobca použil rovnopis exekučného titulu ako nutnú prílohu k návrhu
na vykonanie exekúcie a zveril ho zvolenému súdnemu exekútorovi. Podľa ust. § 39 ods. 2 zákona č.

233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) k návrhu na vykonanie exekúcie oprávnený pripojí
rovnopis rozhodnutia opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti (exekučný titul). Generálne žalobca
inicioval exekučné konanie formou zápisnice spísanej u zvoleného súdneho exekútora. Návrh na
vykonanieexekúciezachytenývobsahuzápisnicesanenachádzavdispozíciižalobcu,alebolpostupom

podľa ust. § 44 ods. 1 Exekučného poriadku predložený súdnym exekútorom exekučnému súdu a
to so žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Žalobca objektívne nemôže predložiť
rovnopis príslušného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý by obsahoval vyznačený dátum doručenia
súdu aj preto, že návrh na vykonanie exekúcie (tam kde nedošlo k spísaniu zápisnice), doručoval
zvolenému súdnemu exekútorovi a nie súdu. Podľa ust. § 36 ods. 2 veta prvá Exekučného poriadku

exekučné konanie sa začína dňom, v ktorom bol exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie.
Žalobca sa snaží vyriešiť prekážky vyplývajúce z vyššie uvedených skutočností práve tým, že ako
dôkaz označuje príslušný spis exekučného súdu, ktorý obsahuje všetky podstatné listiny vysvetľujúce
právne významné skutočnosti. Žalobca používa na označenie exekučnej veci všetky informácie, ktoré
má k dispozícii a ktoré pozná. Exekučný súd neoznámil žalobcovi spisovú značku, pod ktorou došlo k

registrácii exekučného konania na všeobecnom súde.

4. Žalobca vo svojej žalobe namietal tiež zaujatosť sudcov Okresného súdu Košice I, pričom o tejto
námietke bolo rozhodnuté uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 22.10.2012 č. konania :
4NcC/46/2012-20 tak, že sudkyňa Okresného súdu Košice I JUDr. Dana Bystrianská nie je vylúčená z

prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn.: 23C/84/2012.

5. Žalovaná k žalobe uviedla, že v žalobnom návrhu sa v tomto prípade vyskytujú viaceré nedostatky,
napr. že žalobca neuviedol ani len spisovú značku príslušného exekučného konania, pod ktorou je
vedené na súde, chýbajú relevantné údaje ako dátum doručenia podania na súd, ktoré majú význam

pre posúdenie celej veci a dátum, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody. Vo všeobecnosti žalovaná
musí namietať, že žalobca nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval vôbec existenciu
predmetného exekučného konania, vznik skutočnej škody, nemajetkovej ujmy, atď... Žalobca síce
uviedol časť dôkazov, najmä odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznúpovinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša žalobca sám. Žalovaná zdôrazňuje,
že tvrdenie žalobcu, že nemá vedomosť o spisovej značke ním namietaného exekučného konania,
sa nezakladá na pravde, má charakter zavádzajúceho tvrdenia minimálne pre to, že kto iný ako

oprávnený v exekučnom konaní, ktorý si v súvislosti s ním uplatňuje právo na náhradu škody, má
mať možnosť a záujem relevantným a jednoznačným spôsobom identifikovať konanie, v ktorom mu
mala byť spôsobená škoda. Neoznačenie spisovej značky exekučného konania, v ktorom malo dôjsť k
nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu (teda nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí), bolo jedným z dôvodov, pre ktoré Ústavný súd SR odmietol sťažnosti žalobcu na porušenie

jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného súdu (príkladmo rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn.
II. ÚS 211/2012, sp. zn. IV. ÚS 366/2012, sp. zn. IV. ÚS 374/2012).
Nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Zo žaloby nie je jednoznačne jasné, na základe akého
titulusižalobcauplatňuješkodu,keďževžalobesatietotitulyprelínajúažalobcajednoznačneneuvádza,
z ktorého titulu/titulov si uplatňuje svoj nárok. Nie je zrejmé, či si žalobca uplatňuje nárok z titulu
nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o

vydanie poverenia alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Čo sa týka uvádzaných
prieťahov v konaní v prvom rade je potrebné poznamenať, že žalobca síce uvádza kroky, ktoré podnikol
na ich odstránenie, avšak formou „žiadostí o informáciu o stav ekonania“ nie je možné považovať za
riadn yprostriedok, ktorý by smeroval k zabráneniu tvrdených prieťahov a k ich účinnému odstráneniu.
Judikatúra Ústavného súdu SR, konkrétne v náleze z 03.05.2011, č.k. III. ÚS 69/2011-25, taktiež

poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ má predovšetkým postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura
(každý nech si stráži svoje právo). V druhom rade, žalovaná má za to, že všeobecný súd v konaní o
náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda
súdu alebo Ústavný súd SR (bližšie v časti o Existencii prieťahov v konaní). Žalovaná poukazuje na to,
že dňa 23.4.2012 jej boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody

zo dňa 23.4.2012. Vzhľadom na skutočnosť, že už v septembri 2012 bola okresnému súdu doručená
predmetná žaloba vo veci, je zrejmé, že žalobca ju nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr.
Z ust. § 15 ods. 1 a § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon
č. 514/2003 Z.z.") vyplýva, že poškodený sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej

moci môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti (doručenia
na príslušný orgán) o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Predbežné prerokovanie
nároku je zákonom ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne
konanie (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2 Cz 38/76, uverejnené pod publikačným
číslom R 28/1978). Preto má žalovaná za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde. Zároveň

žalovaná informuje súd, že napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadostí, ktoré Ministerstvo
spravodlivosti SR adresovalo žalobcovi po doručení prvotných žiadostí o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody, Ministerstvu spravodlivosti SR bola doručená všeobecná odpoveď, kde
žalobca nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané informácie, dátumy, kedy sa žalobca
dozvedeloškode,dokladypreukazujúcevyčíslenúmajetkovúškodu,uviesťskutočnosť,čibolipodávané

sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy/ústavné sťažnosti, ani doklady preukazujúce "ohrozenie" práv
zánikom povinného, resp. jeho insolvenciou, stratou kontaktu s povinným, ktorými odôvodňuje vznik
nemajetkovej ujmy. Vcelku žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných
žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého
prerokovanie sám požiadal. Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm.

a) zákona č. 514/2003 Z.z. preto nárok žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný.
Zákon č. 514/2003 Z.z. ustanovuje nasledujúce všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát
zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: 1/ nezákonné
rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, 2/vznik škody, 3/príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Pre vznik zodpovednosti štátu

musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne.
Pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v údajnom porušení povinnosti
súdu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote žalovaná odkazuje na ustanovenie § 9 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne
je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení

povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, pričom žalobca doposiaľ
dôkazypotrebnépreposúdenietejtootázky,predpokladanétýmtoustanovením,nepredložil. Rovnakoje
potrebné uviesť, že prax ukázala už dávnejšie, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou
toho,abymohlisúdyobjektívneposúdiťzákonnosťexekúcie,akexekučnýmtitulomjenotárskazápisnicaalebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Prejavilo sa to vo veľkom počte nezákonných exekúcií a
zbytočnom vzniku trov exekučného konania. V tomto smere je dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ

(Asturcom C-40/08), ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní. Unáhlené
konanie zo strany súdov, by mohlo viesť k nedostatočnému a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a tým
aj otázky, či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritéria zákonnosti. V tomto kontexte je však potrebné
poukázať aj na ustanovenia Exekučného poriadku. Žalobca uvádza znenie ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011 a § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, pričom má

za to, že z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva skutočnosť, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia
neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule. Toto znenie je účinné od 1.6.2011,
kedy bol Exekučný poriadok novelizovaný zákonom č. 102/2011 Z.z., čo znamená, že akýkoľvek
nárok žalobcu vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia v 15-dňovej
lehote v namietaných exekučných konaniach začatých po 1.6.2011 nemá žiadnu oporu v zákone. Pred
1.6.2011 § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku znel "vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských

komisií a zmierov nimi schválených". V samotnej dôvodovej správe, je k novelizovanému ustanoveniu
§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia
na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojim autentickým výkladom aj Národná
rada Slovenskej republiky ako zákonodarný zbor SR. Skutočnosť, že sa do formulácie vložili slová
"rozhodnutí rozhodcovských súdov", predstavovala len explicitnejšie ujasnenie litery zákona, aby sa

predišlo mylným interpretáciám tohto ustanovenia. Argumentácia žalobcu je v interpretácii toho, čo
zamýšľal zákonodarca, nefundovaná a nepravdivá a § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku sa
správne aplikoval na rozhodcovské rozsudky aj pred 1.6.2011.Zároveň v tejto súvislosti zdôrazňuje
žalovaná tú skutočnosť, že so samotnej dikcie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15
dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia. 15 dňová

lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu.
Ak ho súd nepoverí, 15 dňová lehota neplatí a ani sa logicky nedá predpokladať, že by to bol zámer
zákonodarcu, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu. Žalovaná tiež poukazuje na judikatúru
Ústavnéhosúdusp.zn.I.ÚS16/02ktorákonštatuje,že"Priposúdení,čidošloalebonedošlokporušeniu

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd
prihliadasícenalehoty,ktorésúuvedenévústavealebovzákone(porovnajnapr.rozhodnutieústavného
súdu sp. zn. II. ÚS 64/97, na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje), ale ich nedodržanie
nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú
rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je

pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S
ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu
nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné
prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00)." Z uvedeného vyplýva, že samotné nedodržanie
zákonom stanovenej lehoty, neznamená automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností, ktoré

sa týkajú rozhodovania o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je zrejmé, že skúmanie
vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s ohľadom na to,
že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv.
Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca na niektorých miestach vo svojom žalobnom návrhu namieta
prieťahy v konaní, žalovaná aj vo vzťahu k otázke existencie zbytočných prieťahov v konaní odkazuje

na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z., kde je explicitne
uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu
spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní. V zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z. súd konajúci o náhrade škody môže pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať
z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch

vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom
rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil
disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatnom rozhodnutí
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky

o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca si vo vzťahu k predpokladom posúdenia existencie
zbytočných prieťahov v konaní nesplnil ani povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich preukázania a teda
žalovaná vzhľadom na vyššie uvedené nepovažuje existenciu prieťahov v konaní za preukázanú.Ako vyplýva zo skutkových okolností uvádzaných žalobcom v niektorých žalobách, k nesprávnemu
úradnému postupu okresného súdu malo dôjsť v období pred marcom 2009. Žalobkyňa vzniesla
námietku premlčania všetkých nárokov, ktorým premlčacia doba uplynula pred dňom 23.4.2009 (t.j. tri

rokypreddoručenímprvýchžiadostíopredbežnéprerokovanienároku)vzhľadomnamomentvedomosti
žalobcu že došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Žalovaná k žalobcom domáhanej sa náhrady
materiálnej škody v paušálnej sume 125 Eur uviedla, že podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Pre
úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je o. i. nevyhnutné

preukázať existenciu škody. Podľa názoru žalovanej žalobca nepreukázal existenciu škody a nároky,
ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Podľa tvrdení žalobcu, tento vyčíslil uplatnenú
škodu na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré spočívajú v administratívnych,
funkčných, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca a to bez ohľadu na
dĺžku trvania prieťahov, pričom škoda zaťažila žalobcu výlučne v období medzi doručením žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Ako podstatné zložky vyčíslenej sumy

uvádza správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného
systému, udržiavanie a správu informačného systému a administratívne spracovanie textov urgencií,
publikačné výdaje, poštovné. Žalobca neuvádza, či predmetné vecné náklady predstavujú skutočnú
škodu alebo ušlý zisk. Skutočná škoda je trvalé zmenšenie majetku poškodeného a ušlý zisk predstavuje
ušlý majetkový prospech resp. nerozmoženie majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne

očakávať nebyť škodovej udalosti, s ohľadom na pravidelný beh vecí. na základe ustálených definícii
skutočnej škody a ušlého zisku, žalovaná má za to, že žalobca doposiaľ neuniesol bremeno tvrdenia
tým, že nekonkretizoval, či si uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Paušalizáciu vecných nákladov
nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného ani za ušlý majetkový prospech, teda
logicky nie je možné domáhať sa ich náhrady podľa zák. č. 514/2003 Z.z. Ďalej žalovaná upriamuje

pozornosť na skutočnosť, že žalobca by v tomto konaní na preukázanie vzniku škody musel produkovať
dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. V prvom rade žalovaná má za to,
že žalobca ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľským úvermi, k svojej činnosti nepochybne
potrebuje a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Takýto systém
musel využívať nielen počas domnelých prieťahov ale aj pred týmto obdobím, ako aj po ňom, nielen

na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcií, ale aj takých, pri ktorých žiadne exekúcie
neprebiehali, resp. prebiehali bez namietaných nedostatkov. Akákoľvek výška nákladov prevádzkovania
na správu informačného systému vznikala/vznikla žalobcovi bez ohľadu na tvrdené prieťahy a jej
uplatnenie považuje žalovaná za účelové. Žalobca uvádza ako ďalšiu položku majetkovej škody
"udržiavanie" systému. Tu ide taktiež o činnosť, ktorú musí žalobca vykonávať na každodennej báze,

najmä pri poskytovaní úverov v takom rozsahu, ako ich poskytuje žalobca, aby sa naplnil účel
fungovania spoločnosti daného druhu. Spoločnosť, ktorá sa špecializuje na poskytovanie úverov musí
mať informačný systém. Požadovať paušálne sumy za spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti,
je nesprávne a znovu účelové. V súvislosti s uvedeným, ako aj s paušálnou sumou na administratívne
spracovanie urgencií exekučnému súdu a publikačné výdaje, je viac ako zrejmé, že si žalobca uplatňuje

neprimerané čiastky (najmä s ohľadom na to, že väčšina žiadostí o poskytnutie informácií sa mohla
hospodárnejšie vykonať elektronicky). Na druhej strane, samotný zástupca žalobcu uvádza vo svojom
stanovisku k žiadostiam o doplnenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa
2.7.2012, že disponuje jednotnou a nedeliteľnou databázou návrhov v elektronickej forme a že, návrhy
boli spracované v elektronickej forme a súdom boli odoslané v tejto forme rovnako tak elektronicky. Z

tohto dôvodu žalovaná má znovu za to, že uplatňovanie nároku na majetkovú škodu je nepodložené
a uplatňovať si 125 eur paušálne za každého dlžníka je nielenže nadhodnotené, ale aj nepreukázané.
Skutočnú škodu je potrebné dokázať listinami/skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok, v
opačnom prípade by mohlo dochádzať k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčíslovaniu škody zo strany
žalobcu a preskúmanie predmetného nároku je znemožnené. Od povinnosti riadne preukázať vznik a

výšku škody žalobcu neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní,
ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií, teda skutočnosti, ktorými
žalobca exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje. Žalobca nepreukázal vznik ani
výšku škody. V majetkoprávnych vzťahoch fyzických a právnických osôb štát nemôže byť univerzálnym
ani singulárnym sukcesorom preberajúcim zodpovednosť za vzájomné záväzky týchto osôb, pokiaľ je

možné uspokojenie týchto záväzkov dosiahnuť iným spôsobom. Žalobca sa vo svojej žalobe domáha
aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v pomernej výške k 660 eur (čiastka, v ktorú v niektorých
nálezoch Ústavný súd priznal za prieťahy za rok) podľa toho, ako dlho trvalo domnelé omeškanie,
pričom má isť o spravodlivú satisfakciu za utrpený zásah do základných práv a má kompenzovaťkaždé porušenie práva na súdnu ochranu, ktoré žalobca uplatňoval jednotlivo podaním všetkých
návrhov na začatie občianského súdneho konania. V časti žalobcovho nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch poukazuje žalovaná na dve skutočnosti. V prvom rade, žalobca poukazuje na

viacero nálezov Ústavného súdu SR, kde rozhodoval o poskytnutí finančného zadosťučinenia za
zbytočné prieťahy. Poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému
skúmaniu okolností prípadu zo strany súdu, teda vychádzať z paušálnej sumy 660Eur alebo 663,88
Eur, ktorá musí byť priznaná za každý rok prieťahov je nesprávna úvaha. Navyše pri rozhodovaní
Ústavný súd SR vychádzal aj z významu sporu pre žalobcu, pričom v tomto prípade ide o veľkú

spoločnosť poskytujúcu úvery fyzickým osobám. V druhom rade je potrebné poznamenať, že vznik
nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov
spoločnosti v podobe "frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery" sú irelevantné v predmetnom konaní,
keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Samotná
judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011, kde
je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi

v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým
spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Žalobca uvádza aj "zánik podnikateľských aktivít
a podnikateľských plánov", ale tieto nie sú bližšie konkretizované. Taktiež žalobca nespresnil, v čom
a ako situácia "ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu." Žalobca zároveň zjavne opomína,
že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie

porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žalobného návrhu nevyplýva a z
toho dôvodu žalovaná nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala
poskytovať jej náhrada v peniazoch. Podľa žalovanej akcentujúc zohľadnenie ustanovenia § 3 os.
1 OZ a § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. pri formovaní záveru o potrebe priznať žalobcovi
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch náhrady ani v prípade, ak by inak boli splnené predpoklady

vzniku zodpovednosti za škodu. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní,
v ktorých malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej
činnosti žalobcu a povedomí, ktoré je okolo žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou
vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu
spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila

najmä činnosť žalobcu na trhu spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu
spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť
k nesprávnemu úradnému postupu. Žalovaná v tejto súvislosti upozorňuje a dokladá list Európskej
komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ] 1360 adresovaný
stálemupredstaviteľoviSlovenskejrepublikypriEurópskejúnii,vktoromEurópskakomisiapoukázalana

to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov,
ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto
praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku
267ZFEÚpodalKrajskýsúdvPrešove(VecC-76/10).Žalovanádávadopozornosticelýtextpriloženého
listu, pričom poukazuje príkladmo na niektoré výňatky: "Problémy v spojitosti s týmito praktikami

sa týkajú predovšetkým skutočnosti, že zmluvné podmienky sú stanovené prostredníctvom vopred
formulovaných podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia. Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi
tvrdé a ich zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv, ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na
ochranu spotrebiteľa. Jedným z osobitných aspektov je uplatňovanie nárokov zo strany nebankových
inštitúcií, okrem iného prostredníctvom systematického využívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa

javia ako predpojaté, a v prípade ktorých sa zdá, že vôbec neuplatňujú právne predpisy na ochranu
spotrebiteľa." "Formulár zmluvy spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. navyše obsahuje časť s názvom
Všeobecné podmienky poskytovania úveru (VP), ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na
ochranu spotrebiteľa, a/alebo pomerne flagrantne znevýhodňujú spotrebiteľov vo viacerých dôležitých
aspektoch, z ktorých niektoré uvádzame ďalej." "Celkové náklady úverov poskytovaných spoločnosťou

POHOTOVOSŤ s.r.o., ktoré pozostávajú z úrokov a iných poplatkov, sa javia byť veľmi vysoké. Zdá sa,
že prinajmenšom v niektorých prípadoch predstavujú náklady takmer 100 % ročne zo sumy získanej od
spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. Najväčšiu časť poplatkov tvoria náklady na vypracovanie a uzavretie
zmluvy o úvere, ktoré sa javia mnohonásobne vyššie ako poplatky, ktoré si účtujú banky." "Podľa
bodu 6 VP je dlžník povinný zaplatiť v prípade nesplnenia zmluvných záväzkov sankciu vo výške 0,25

% denne, čiže 91,25 % ročne." "Podľa bodu 8 VP dlžník môže splatiť veriteľovi dlžnú sumu pred
termínom splatnosti, to ho však nezbavuje povinnosti zaplatiť poplatok (95,6 % z úveru) v plnej výške."
"Zásadným problémom je skutočnosť, že predmetné podmienky vylučujú uplatňovanie pravidiel na
ochranu spotrebiteľa..." Okrem vyššie uvedeného o negatívnej percepcii žalobcu verejnosťou, resp. ajšpecializovanými organizáciami na ochranu spotrebiteľov (napr. Spotrebiteľské centrum) svedčí napr.
článok v denníku SME zo dňa 16.7.2012, z ktorého napr. vyplýva, že žalobca obišiel zákaz vymáhať
pohľadávku exekúciou. Podľa uvedeného článku Okresný súd Prešov označil konanie v prejednávanej

veci za mimoriadne závažnú nečestnú činnosť, pričom článok popisuje aj niektoré prípady, keď sa
jednotliví spotrebitelia napokon domohli svojich práv (s odkazom na rozhodnutie Súdneho dvora v
Luxemburgu, ktorý poukázal na nezrovnalosti v zmluve, chýbajúcu RPMN a neprimerané sankcie a
úroky). Z článku vyplýva aj nemenej významná skutočnosť, že Asociácia organizácií splátkového
predaja, ktorá sa nestotožňuje s konaním žalobcu, vylúčila žalobcu zo svojich radov. Z popísaného je

zrejmé,žežalobcaajehopraktikysúvnímanéverejnosťounegatívne,bolipredmetomzáujmuEurópskej
komisie, súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská
činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej
moci. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé
finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Nie je možné opomenúť, že v takomto prípade
aj súdna moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek podanie žalobcu, a to najmä v prípade návrhu

na vykonanie exekúcie, kde v prípade žalobcu automaticky nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo
porušenia práva spotrebiteľa (povinného v exekučnom konaní). Uvedené má vplyv aj na otázku
samotného posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže súdy v prípade posudzovania návrhu
žalobcu na vykonanie exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú
a pod., s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. S prihliadnutím

na popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu považuje žalovaná za konanie v rozpore s
dobrými mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda
malažalobcovivzniknúťpráveprispornejanegatívnevnímanejpodnikateľskejaktivitežalobcu.Súčasne
v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva žalobcu už samotné konštatovanie porušenia
práv musí byť považované za dostačujúce. Uvedené vylučuje možnosť priznania prípadného nároku

žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaná zastáva
názor, že žalobca nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu žalobcu
sdobrýmimravmi,akoajnedostatočnosťkonštatovaniaporušeniapráva.Zároveňaplikujúcustanovenie
§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. po zohľadnení osoby poškodeného a vnímania doterajšieho
pôsobenia žalobcu (ako spoločnosti s negatívnou povesťou využívajúcu neprijateľné podmienky),

minimálnej závažnosti prípadnej ujmy a následky, ktoré žalobcovi mohol namietaný nesprávny úradný
postup spôsobiť, nemôže byť podľa žalovanej žalobcovi priznaná žiadna náhrada nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Z ust. § 5 ods. 1 a § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie
práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je nevyhnutné okrem existencie nesprávneho
úradného postupu/nezákonného rozhodnutia, vzniku škody či nemajetkovej ujmy, preukázať aj príčinnú

súvislosť medzi týmito zložkami. Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť, ako ďalší predpoklad
vzniku zodpovednosti za škodu, je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden
jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná
(sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti

je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti, ako
priameho a bezprostredného vzťahu príčiny a následku, nemožno tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda
postupom okresného súdu. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností je žalovaná toho názoru,

že žalobca nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému
postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom
neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu (spočívajúcim v tom, že
rozhodol o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia, a to po zákonom stanovenej lehote) a uplatnenou
majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Žalovaná má skôr za to, že stav, v ktorom sa žalobca ocitol,

si zavinil sám, a to spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv,
a najmä je už v súčasnosti zrejmé, že žalobca si uplatňuje ničím neodôvodnené a ničím nepreukázané
čiastky, či už v podobe majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy. Z dôvodu nepreukázania splnenia
základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č.
514/2003 Z.z., považuje žalovaná žalobu za právne neopodstatnenú a žiada, aby ju súd v celom rozsahu

zamietol a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania.6. Súd na podľa údajov uvedených žalobcom v žalobe na označenie exekučnej veci vykonal dňa
24.01.2013 lustráciou v súdnom registri oddelenie Er, pričom bolo zistené že na okresnom súde Košice
I sa neviedlo a ani nevedie exekučné konanie oprávneného POHOTOVOSŤ s.r.o. proti povinnému J. I.,

nar. XX.XX.XXXX (úradný záznam na č.l. - 26)

7. Súd listom zo dňa 18.10.2013 vyzval žalobcu aby súdu, písomne oznámil na ktorom súde a pod
akou spisovou značkou sa vedie alebo viedlo exekučné konanie oprávneného POHOTOVOSŤ s.r.o.
proti povinnému J.. XX.XX.XXXX. Výzva súdu zo dňa 18.10.2013 doručená žalobcovi dňa 23.10.2013.

8. Žalobca v podaní zo dňa 29.11.2013, navrhol súdu „prerušenie konania pod sp. zn. 23C/84/2012
do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorej
predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd
a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného

prejednaním veci“ (4NcC/46/2012).

9. Súd vyzval žalobcu listom zo dňa 25.03.2014 aby oznámil súdu číslo konania pod ktorým mala
byť sťažnosť na Ústavnom súde Slovenskej republiky vedená. Žalobca na uvedenú výzvu nereagoval.
Z úradného záznamu spísaného vyšším súdnym úradníkom, súd zistil, že Ústavný súd Slovenskej

republiky vyššie uvedenú sťažnosť odmietol (úradný záznam na č.l. - 101).

10. Žalobca oznámil súdu listom zo dňa 13.06.2014 že tunajšiemu súdu predložil originál znaleckého
posudku č. 1/2014 zo dňa 17.01.2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v
Bratislave vo veci stanovenia majetkovej škody, pričom táto majetkoví škoda je predmetom tohto

súdneho konania. Uvedený znalecký posudok je založený pod sp. zn. 38C/24/2012.

11.Súdopakovanelistomzodňa18.01.2016vyzvalžalobcu,abyoznámilčíslospisovejznačkypodakou
sa viedlo exekučné konanie voči povinnému: Rostislav Zöldy, nar. 15.08.1969, nakoľko súd lustráciou
na oddelení Er zistil, že sa žiadne exekučné konanie proti takto označenému povinnému neviedlo.

12. Súd dňa 17.04.2016 zistil, že sa voči povinnému: J. vedie na Okresnom súde Košice II exekučné
konanie pod sp. zn. 39Er/3424/2010.

13. Žalobca elektronickým podaním zo dňa 24.06.2016 navrhol prerušenie konania do právoplatného
skončenia konania o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie vedenom na Okresnom
súde Prešov pod sp.zn. 7C/6/2010 z vyššie uvedených dôvodov. právoplatného skončenia konania o
náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp.zn.
7C/6/2010, ktorého sa mal podľa žalobného návrhu dopustiť Okresný súd Prešov v exekučnom konaní

vedenom proti žalobkyni na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom sa vymohlo plnenie
na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, ako aj v rozpore so zákonmi schválenými z dôvodu
transpozície smerníc Európskej únie zameranými na ochranu spotrebiteľa na finančnom trhu. a to
vzhľadom ku skutočnosti, že v uvedenom konaní Okresného súdu Prešov sp. zn. 7C/6/2010 budú
Súdnemu dvoru Európskej únie predložené prejudiciálne otázky - ktoré navrhla preldožiť Slovenská

republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie súdu o návrhu
žalobcu v predmetnom konaní. Žalobca vo svojom návrhu uviedol znenie položených otázok.

14. Súd opakovane vyzval žalobcu o oznámenie spisovej značky predmetného exekučného konania
(výzva doručená dňa 18.07.2016).

15. Účastníci konania sa na pojednávanie vo veci nariadené na deň 05.08.2016 nedostavili. U oboch mal
súd doručenie predvolania riadne preukázané, lehota na prípravu na pojednávanie bola u účastníkov
zachovaná. Žalovaná svoju neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnila, nežiadala o odročenie termínu
pojednávania. Žalobca a jeho právny zástupca svoju neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnil, pričom

poukázal na zásadu hospodárnosti konania vzhľadom k výške uplatňovanej pohľadávky nežiadal
o odročenie termínu pojednávania, a uviedol, že nemá námietky s tým, aby sa vo veci otvorilo
pojednávanie. Súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. rozhodol, že vec prejedná v neprítomnosti
účastníkov konania.16. Súd považoval za vhodné sa najprv vysporiadať s návrhom žalobcu na prerušenie konania
do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorej

predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd
a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného
prejednaním veci“ (4NcC/46/2012) ako aj s návrhom na prerušenie konania do právoplatného skončenia
konania o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie vedenom na Okresnom súde Prešov pod
sp.zn. 7C/6/2010.

17. Podľa § 164 CSP, ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne
alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo
ak súd dal na takéto konanie podnet.

18. Podľa § 162 ods. 3 CSP, o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s

rozhodnutím vo veci samej.

19. Súd o návrhu na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania o náhradu škody pre
porušenie práva Európskej únie vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 7C/6/2010 rozhodol,
tak, že ho zamietol nakoľko tunajší súd dospel k záveru, že zodpovedanie v návrhu uvedených

prejudiciálnych otázok nemôže mať význam pre rozhodnutie súdu v konaní sp.zn. 23C/84/2012. SR a
to z dôvodu, že vzhľadom na predmet tohto konania nie je zrejmé, aké otázky a skutočnosti relevantné
pre toto konanie majú byť v konaní o predmetných prejudiciálnych otázkach zodpovedané, prerušenie
konania by bolo v takomto prípade v rozpore s požiadavkou rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov
konania.

20. Súd taktiež zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva
žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia
krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednaním veci“ (4NcC/46/2012), poukazujúc

na to, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci namietania porušenia základných práv zaručených
v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením krajského súdu v Košiciach sp.
zn. 4NcC/46/2012, už rozhodol a to tak, že sťažnosť obchodnej spoločnosti Pohotovosť, s.r.o. bola
odmietnutá.

21. Súd vykonal dokazovanie a to oboznámením sa s obsahom listín nachádzajúcich sa v spise ako aj
oboznámením sa s pripojeným spisom Okresného súdu Košice II sp. zn.: 39Er/3424/2010 a zistil tento
skutkový stav :

22. Z pripojeného spisu Okresného súdu Košice II vedeného pod sp. zn.: 20 Er/554/2011 bolo
zistené, že: Žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého sp.zn. EX17007/10 vo veci oprávneného
Pohotovosť, s. r. o. proti povinnému J.ČO: 44440065 pre vymoženie 1.032 Eur s prísl. na základe
exekučného titulu rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a.
s., č.k. SR 18666/09 z 08.10.2010, bola doručená Okresnému súdu Košice II dňa 23.12.2011. Súčasťou

exekučného spisu bola i zápisnica spísaná pred súdnym exekútorom obsahujúca návrh na vykonanie
exekúcie zo dňa 19.11.2010, Zmluva o úvere č. 9130906 uzavretá medzi spoločnosťou Pohotovosť
s. r. o ako veriteľom . a Rostislavom Zöldym ako dlžníkom zo dňa 12.01.2009 pričom dlžník bol v
zmluve identifikovaný rodným číslom 690815/0051 ako aj údajom IČO: 44440065 a číslom živn. reg.
820-64548, všeobecné podmienky poskytnutia úveru, zmenka vystavená dňa 12.01.2009 Rostislavom

Zöldym na rad Pohotovosť s. r. o. na sumu 1032 Eur, plná moc vystavená spoločnosťou Pohotovosť s.
r.o. spoločnosti Advocate s. r. o., výtlačok výpisu z obchodného registra ohľadne spoločnosti Pohotovosť
s. r.o., rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.
s. sp.zn. SR18666/09 zo dňa 08.10.2010, ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi 1032 Eur so
zmenkovým úrokom 0,25% denne zo sumy 1032 EUR od 25.06.2009 do zaplatenia a zákonným úrokom

vo výške 6% ročne zo sumy 1032 Eur od 08.09.2009 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského
konaniavovýške266,48Eurdotrochdníodprávoplatnostirozsudku,PoverenieOkresnéhosúduKošice
II zo dňa 14.01.2011, ktorým poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého vykonaním exekúcie na
základe vyššie uvedeného rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu.23. Dňa 1. 7. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“), pričom podľa jeho prechodných ustanovení, a to konkrétne § 470 ods. 1 ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

24. Podľa Čl.8 CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci
a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

25. Podľa § 132ods. 1, 2, 3 CSP, v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie

strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a
žalobný návrh. Opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy.
Žalobca k žalobe pripojí dôkazy, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny
pripojiť.

26. Podľa § 150 ods. 1, 2 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce

skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd
strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia.

27.Podľa§3ods.1,2zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnej
moci, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená

orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným
rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c)
rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným
postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

28. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému
vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

29. Podľa ust. § 4 ods.1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená

orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, ak 1. škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená
nesprávnym úradným postupom súdu, 2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci, 3. škodu
spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného
predpisu.

30. Podľa § 6 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo
zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody,

je viazaný rozhodnutím tohto orgánu Právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený
podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie
tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

31. Podľa ust. § 9 ods.1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012 štát zodpovedá

za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

32. Podľa ust. § 9 ods.2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012 právo na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená
škoda.

33. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný
postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné
prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb aprávnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej
radySlovenskejrepublikyprivýkonejejpôsobnostipodľačl.86písm.a)ad)ÚstavySlovenskejrepubliky
a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm.

b) Ústavy Slovenskej republiky.

34. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci

alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného
vdisciplinárnomkonaní,ktorýmsarozhodlootom,žesudcasadopustildisciplinárnehoprevinenia,ktoré
má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým

ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikykonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov.

35. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím,

zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo
rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

36. Podľa § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V
prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

37. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak
je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia,
plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo

zrušené právoplatné rozhodnutie.

38. Podľa § 44 ods. 1 až 3 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, v
znení platnom v čase rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia, exekútor, ktorému bol doručený
návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr

do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o

exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Ak je uznesenie, ktorým sa žiadosť zamietla, právoplatné,
súd exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

39. Podľa § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti,
podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených.

40. Podľa § 45 ods. 1,2,3 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení platnom v čase

rozhodovania o predmetnej žiadosti na vydanie poverenia pre súdneho exekútora, súd príslušný na
výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov (§ 45 EP) na návrh účastníka konania,
proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo
exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, (§ 57 EP), b) ak rozhodcovskýrozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b), alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom. Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon

rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní
nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). Proti rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1 a 2 je prípustný
opravný prostriedok.

41. Súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v súlade s údajmi uvedenými žalobcom v žalobe, tunajší

súd vykonal opakovane niekoľko lustrácii (ako aj výziev adresovaných žalobcovi) v súdnom registri za
účelom identifikácie predmetného exekučného konania. Po neúspešných lustráciach súd zisťoval, či sa
predmetné exekučné konanie neviedlo na Okresnom súde Košice II, kde bolo zistené, že na Okresnom
súde Košice II sa vedie exekučné konanie oprávneného POHOTOVOSŤ s.r.o. proti povinnému: J.y pod
sp. zn. 39Er/3424/2010. Súd si uvedený spis vyžiadal na nahliadnutie.

42. Súd z pripojeného exekučného spisu zistil, že síce sa jedná o totožné osoby oprávneného a
povinného, ale uvedené exekučné konanie sa vedie vo vzťahu k inej Zmluve o úvere a to č. 9130906
(žalobca v žalobe uviedol Zmluvu o úvere č. 9130926), taktiež žalobca v žalobe uviedol odlišné
číslo exekučnej veci, ktoré pridelil súdny exekútor a to EX 2952/2010 pričom z pripojeného spisu je
zrejmé, že vec vedená na okresnom súde Košice II pod sp. zn. 39Er/342/2010 má číslo pridelené

súdnym exekútorom EX 17007/00. Súd znova zdôrazňuje, že opakovane vyzýval žalobcu na uvedenie
doplňujúcich informácii, aby bolo možné predmetné exekučné konanie identifikovať, žalobca však ani
na jednu výzvu nereagoval.

43. Z uvedeného má súd za to, že žalobca napriek tomu, že si splnil povinnosť tvrdenia a označil

exekučné konanie osobou oprávneného a osobou povinného, ako aj registračným číslom prideleným
súdnym exekútorom a číslom zmluvy o úvere avšak neoznačil resp. neuviedol také údaje, ktoré
by nepochybne identifikovali predmetné exekučné konanie, čo súd vyhodnocuje tak, že žalobca
nepreukázal existenciu (ani napriek úsiliu vyvinutému súdom) exekučného konania a tým súd nemal
možnosť overiť žalobcom ďalšie tvrdené skutočnosti a preto súd žalobu zamietol. (Súd pre úplnosť

uvádza, že ak mala byť v žalobcom uvádzanom exekučnom konaní zamietnutá žiadosť o vydanie
poverenia, tak takého rozhodnutie - uznesenie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia je doručované oprávnenému, z ktorého mal žalovaný možnosť zistiť údaje potrebné pre
identifikáciu konania.)

44. Súd považuje za potrebné tiež uviesť: Keďže, predmetom tohto konania je náhrada škody a
nemajetkovej ujmy, ktorej sa žalobca domáha poukazujúc na nesprávny úradný postup súdu vo
vyššie uvedenom exekučnom konaní, tak k samotnému nároku žalobcu na náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy súd uvádza, že predpokladom zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z. je súčasné splnenie troch podmienok a to preukázanie existencie nezákonného

rozhodnutia resp. nesprávneho úradného postupu, existencia škody t.j. majetkovej ujmy vyjadriteľnej v
peniazoch resp. nemajetkovej ujmy a preukázanie príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím
resp. nesprávnym úradným postupom a škodou. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v zmysle § 3 zákona č. 514/2003 Z.z. je objektívnou zodpovednosťou, ktorej sa štát
nemôže zbaviť a za splnenia vyššie uvedených podmienok za túto škodu zodpovedá. Pre vznik

zodpovednosti štátu musia byť pritom splnené všetky zákonom požadované podmienky súčasne. Pokiaľ
ide o nesprávny úradný postup, súd uvádza, že ustanovenie § 9 ods.2 zákona č. 514/2003 Z. z.
účinnéhovčaseposudzovaniažiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúcie,
kedy ešte neplatilo súčasné znenie ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré bolo do
zákona zavedené až s účinnosťou od 01.01.2013. V tomto rozhodnom čase neobsahovalo, ako je

zrejme z vyššie uvedenej citácie tohto znenia čo možno považovať za nesprávny úradný postup,
to však neznamená, že súd nemôže podporne na výklad tohto pojmu použiť právne významné
okolnosti uvedené v ustanovení § 9 ods.2 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 01.01.2013 a to v
kontexte skúmania, ktoré musí súd vykonať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu v rámci
danom mu ustanovením § 9 ods.1 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného v čase, keď mal vzniknúť

zodpovednostný vzťah medzi účastníkmi konania v preskúmanej exekučnej veci. Vychádzajúc z tohto
mal súd po vykonanom dokazovaní za to, že nebola preukázaná prvá podmienka zodpovednosti za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a to nesprávny úradný postup súdu. Súd poukazujena to, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, je kompetentný preskúmať Ústavný súd.

45. Žalobca v konaní tiež nepreukázal existenciu rozhodnutia, ktoré by konštatovalo prieťahy v žalobcom
označenom exekučnom konaní a teda nepreukázal nesprávny úradný postup spočívajúci v nečinnosti
súdu v uvedenej exekučnej veci. Súd v súvislosti s prieťahmi v exekučnom konaní, na ktoré poukazuje
žalobca a ku ktorým malo dôjsť neskorým rozhodnutím exekučného súdu, poukazuje na článok 48 ods.
2 Ústavy SR s tým, že porušenie uvedeného článku na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov patrí

do právomoci Ústavného súdu SR. Tunajší súd nemá právomoc konštatovať prieťahy v súdnom konaní.
Navyše, ako konštatoval samotný Ústavný súd SR napr. v rozhodnutiach sp. zn. II. ÚS 64/97, I. ÚS
63/00, nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného
základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci, so zreteľom
na ktoré je potrebné skúmať, či ide o také významné prieťahy, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako
zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Súd poukazuje na znenie ust. § 9 ods. 2 zákona

č. 514/2003 Z.z., kde sa výslovne uvádza, že súd konajúci o náhrade škody môže pri posudzovaní
nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak by
tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia
sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo
o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,

právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

46. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a to nepredloženie rozhodnutia príslušného orgánu o
existencii prieťahov v danej exekučnej veci a neprávomoc tunajšieho súdu na rozhodnutie o prieťahoch,
súd konštatuje, že zo strany žalobcu nebol v konaní preukázaný nesprávny úradný postup exekučného
súdu v uvedenom exekučnom konaní, ani nezákonnosť rozhodnutia exekučného súdu. Hmotnoprávne
podmienky uplatnenia nároku škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom

musia byť splnené súčasne, pričom zo strany žalobcu nebola preukázaná už prvá z vyššie uvedených
podmienok. Súd preto konštatuje, že pre nepreukázanie existencie podmienok priznania náhrady škody
a nemajetkovej ujmy zo strany žalobcu, je tu ďalší dôvod na zamietnutie žaloby v celom rozsahu.

47. Výškou uplatneného nároku predstavujúceho majetkovú i nemajetkovú ujmu sa súd z dôvodu

hospodárnosti konania ani nezaoberal, keďže žalobca nepreukázal základ nároku - vznik škody.

48. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

49. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

50. Vzhľadom na neúspech žalobcu v konaní tento v súlade s citovaným zák. ustanovením nemá právo
na náhradu trov konania. Úspešnej žalovanej v konaní žalovanej vzniklo právo na náhradu trov konania,

ktoré si uplatnila vo svojom vyjadrení k žalobe, avšak z obsahu spisu jej žiadne trovy nevyplynuli, preto
jej súd náhradu trov nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu môže strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, podať odvolanie
na Okresný súd Košice I do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia, v dvoch písomných vyhotoveniach

(§ 355 ods. 1 C.s.p.).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 ods. 1 C.s.p.) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha (§ 363 C.s.p.).Odvolanie možno odôvodniť len tým (§ 365 ods. 1 C.s.p.), že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (364 C.s.p.). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do

uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 C.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.