Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, October 22, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4To/19/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8712010419
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Zeleňáková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8712010419.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martiny Zeleňakovej a sudcov JUDr.
Petra Tobiaša a JUDr. Moniky Halkociovej, na verejnom zasadnutí konanom dňa 22.10.2015, v trestnej
veci obžalovaného C. G. pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm.
a/, písm. b/, ods. 2 písm. d/ Tr. zák., o odvolaní okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu
Poprad sp. zn. 4 T 111/12 zo dňa 09.10.2014, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie okresného p r o k u r á t o r a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa podľa § 285 písm. a/ Tr. por. oslobodil obžalovaného spod
obžaloby okresného prokurátora pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin týrania blízkej osoby a
zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/, písm. b/, ods. 2 písm. d/ Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť
tak, že

- od začiatku mesiaca júl 2010 do konca augusta 2010, v mesiaci október 2010 a od polovice decembra
2010 do januára 2011 v G. - D. D., Ul. N. XXXX/X v záhradnom domčeku umiestnenom na pozemku
rodinného domu patriaceho E. K., neprimerane a fyzicky napádal maloletú K.B., nar. XX.XX.XXXX,
maloletého Š.B., nar. XX.XX.XXXX a maloletého A.B., nar. XX.XX.XXXX, tak, že ich viackrát udieral
otvorenými dlaňami po celom tele, po hlave, kopal ich nohami do oblasti chrbta, chrbtice, obličiek, udieral

ich predmetmi, ktoré mal po ruke, topánkami knihami, metlou, hádzal po nich rôzne predmety, topánky,
knihy, maloletú K.B. chytil za vlasy, keď stála pri otvorených vchodových dverách a rozprávala sa s
kamarátkou a vtiahol ju dnu, viackrát ju ťahal za vlasy aj dnu v záhradnom domčeku, dňa 04.08.2010
maloletú K.B. bil a tá, keď pred ním utekala, tak spadla zo schodov, čím jej spôsobil vyvrtnutie a
natiahnutie členkového kĺbu ľavej nohy, bezdôvodne odopieral maloletým deťom stravu tak, že viackrát
stravu pred nimi skrýval do skrine, pod posteľ, nedával im desiatu do školy, na maloletú K.B. vylial tanier

s polievkou, taniere so stravou hádzal deťom do detskej izby tak, že sa taniere porozbíjali, časť stravy,
ktorú dostali deti od svojho starého otca zjedol a deťom stravu prideľoval po malých častiach alebo takú
stravu zjedol celú, viackrát stravu, ktorú deťom zakúpila matka K. G. zjedol alebo ju ukrýval pred nimi,
vulgárne nadával maloletej K.B. do kuriev, krýs a svoju manželku K. G., s ktorou v tej dobe spoločne
býval, keď sa táto zastarala do svojich detí, aby ich obvinený nebil, udieral otvorenými dlaňami po celom
tele, rukami ju škrtil okolo krku, čo u maloletých detí K.B., Š.B a A.B. a u K. G. spôsobovalo psychické

a fyzické utrpenie,

pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní,
podal okresný prokurátor odvolanie, ktoré neskôr osobitným podaním aj odôvodnil. V písomných

dôvodoch svojho odvolania namietal, že súd prvého stupňa nesprávne posúdil zistený skutkový stav.
Vyjadril názor, že vykonané dokazovanie preukazuje, že skutok sa stal poukazujúc pritom na obsahvýpovede poškodenej K. G., E. K., G. K., mal. T., konštatujúc, že o fyzickom napádaní vypovedali
aj mal. S. a E. pred vyšetrovateľom a poukazujúc aj na závery znaleckého dokazovania z odboru
psychológie, z ktorých vyplynulo, že poškodení nemajú poruchy vnímania, v zmysle halucinácii, ich

pamäťové schopnosti sú priemerné, respektíve znížené do hraničného priemeru, dokážu zreprodukovať
podstatu prežitých udalostí, preto rozpory v ich výpovediach je nutné, podľa jeho názoru, pripísať len
prirodzenému zabúdaniu v dôsledku odstupu času, pričom znalcom konštatovaná zanedbaná výchova
zo strany matky nemôže byť dôvodom ich nedôveryhodnosti. Výpovede ostatných svedkov, najmä
príbuzných obžalovaného, kamarátok poškodenej K. G. a sociálnych pracovníčok, ktoré navyše môžu

posúdiť maximálne výchovné prostredie, nepovažoval odvolateľ za smerodajné, pretože domácnosť
obžalovaného navštevovali len sporadicky a pokiaľ svedkyne X. a B. označili práve poškodenú K. G. za
osobu, ktorá sa mala k deťom hrubo správať, fyzicky ich trestať, neznamená to, podľa názoru odvolateľa,
že sa takého konania nemal dopúšťať aj obžalovaný. Odvolateľ ďalej namietal, že ani konfliktné
manželstvo obžalovaného a poškodenej K. G. nebolo dôvodom pre správanie sa obžalovaného k deťom
vyššie popísaným spôsobom, ťažké príkorie je, podľa jeho názoru, potrebné inak hodnotiť, ak obeťou je

dieťa nie dospelý človek, keďže dieťa vzhľadom na svoj vek a intelekt nie je schopné sa účinne brániť,
preto nebolo možné vo vzťahu ku konaniu obžalovaného, podľa názoru odvolateľa, jednoznačne ustáliť,
že sa nejednalo o konanie takej intenzity, ktoré by bolo možné posudzovať ako ťažké príkorie, a to ani
za situácie, že maloleté deti pod nevhodným vzorom matky a obžalovaného sa konaniu obžalovaného
aj fyzicky bránili. V podstate z týchto dôvodov navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok zrušil a vec

vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.

Na základe takto podaného odvolania postupoval potom krajský súd v intenciách ustanovenia § 317
ods. 1 Tr. por., podľa ktorého ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší
rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,

proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom
na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a po takomto preskúmaní dospel k nasledovným záverom.

Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným

spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých
okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom
konaní alebo niektorá zo strán.

Hodnotenie dôkazov, a to aj súdom prvého stupňa, je teda, ako to vyplýva z citovaného ustanovenia,

založené na voľnej úvahe dôkazov. Samozrejme takáto úvaha nesmie byť svojvôľou, nesmie teda
vybočiť z vyššie naznačených medzí hľadísk stanovených zákonov, znamená ale, že ani odvolací súd
nemôže súdu prvého stupňa prikázať ako má vykonané dôkazy hodnotiť, pokiaľ je jeho hodnotenie
vykonaných dôkazov logické, v súlade s princípmi formálnej logiky, bez vnútorných rozporov, pri
zohľadneníavysporiadanísasovšetkýmidoúvahyprichádzajúcimidôkazmimajúcimivplyvnaustálenie

skutkového stavu, či jeho právneho posúdenia. Pri dodržaní týchto zásad nemôže, a to ani odvolací súd,
odmietnuť hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa len z dôvodu, že podľa jeho názoru by vykonané
dôkazy mali byť inak hodnotené. To ale potom znamená, že aj odvolanie strany v konaní, poukazujúce
len na nesprávne hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa, založené na inej predstave odvolateľa
o správnom hodnotení dôkazov, ponúkajúce takéto iné hodnotenie dôkazov bez požiadavky doplnenia

dokazovania, bez poukázania na nelogickosti v hodnotení dôkazov, rozpory v úvahách súdu a pod.,
požadujúce v podstate len zmenu hodnotenia dôkazov podľa predstav odvolateľa, nemôže byť úspešne,
pretože takýmto odvolaním sa odvolateľ v podstate dožaduje, aby krajský súd, ktorý nemôže sám uznať
vinu obžalovaného, pokiaľ bol obžalovaný spod obžaloby oslobodený, uložil súdu prvého stupňa, aby
vykonané dôkazy, ktorých úplnosť odvolateľ nenamieta, hodnotil ináč bez poukázania na nelogickosť,

rozpornosť a pod. jeho hodnotenia.

Potom už len z dôvodu, že prokurátor sa v podanom odvolaní domáhal len iného hodnotenia dôkazov,
nemohlo byť jeho odvolanie úspešné.

Napriek tomu je potrebné uviesť, že v posudzovanej trestnej veci bolo, podľa názoru krajského súdu,
pred súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie v zásade v takom rozsahu, ako to bolo v zmysle ust.
§ 2 ods. 10 Tr. por. pre správne zistenie skutkového stavu nevyhnutné. Krajský súd považoval ale za
potrebné prečítať ešte úradný záznam zo dňa 11.08.2011 zo spisu Okresného súdu Poprad sp. zn. 14P 186/2011, preto dokazovanie v tomto smere na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní prokurátora
doplnil.

Aj podľa názoru krajského súdu vykonané dokazovanie spoľahlivo bez rozumných a dôvodných
pochybností nepreukázalo, že skutok, tak ako je obsiahnutý v obžalobe, sa stal.
Vina obžalovaného môže byť totiž založená len na takých dôkazoch, ktoré vo svojom úhrne tvoria
logickú, ničím neprerušovanú a uzavretú sústavu dôkazov, navzájom sa doplňujúcich a na seba
nadväzujúcich, ktoré sú v takom príčinnom vzťahu k dokazovanej skutočnosti, že z nich možno vyvodiť

jediný záver nepripúšťajúci inú alternatívu. Pokiaľ teda súd hodnotiac vykonané dôkazy nedospeje k
záveru, že takúto sústavu dôkazov vo vzťahu k vine obžalovaného vytvárajú, nezostáva mu nič iné
len obžalovaného spod obžaloby oslobodiť v zmysle jednej zo základných zásad trestného konania „v
pochybnostiach v prospech obžalovaného“.

V prejednávanej veci niet ani jedného dôkazu, o pravdivosti ktorého by neboli dôvodné a závažné

pochybnosti. Takéto dôkazy potom samé osebe, ale ani vo svojom súhrne nemôžu vinu obžalovaného
preukazovať.

V prvom rade obžalovaného zo spáchania žalovaného skutku mala usviedčať jeho manželka -
poškodená K. G.. Trestné oznámenie v prejednávanej veci však poškodená podala až 10.08.2011.

Pokiaľ teda obžalovaný opustil spoločnú domácnosť najneskôr na konci januára 2011, poškodená
trestné oznámenie na obžalovaného, že ju a jej deti mal týrať, podala s odstupom viac ako pol roka,
pričom prečo konala až s takýmto časovým odstupom, a to práve v čase, keď už týranie viac ako pol
roka pre neprítomnosť obžalovaného netrvalo, pritom po jeho odchode sa, ako to vyplýva z mailovej
komunikácie, ešte snažila ich spolužitie obnoviť, vysvetliť nijakým spôsobom nevedela. V tejto súvislosti

len tvrdila, že na kuratele bola už skôr, no neexistujú o tom žiadne dôkazy, avšak svedkyňa Bc. I. E.,
zamestnankyňa Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Poprad, ktorá opakovane vykonávala šetrenie
v domácnosti poškodenej uviedla, že poškodená sa nikdy nesťažovala na problémy, ktoré by jej mal
robiť obžalovaný, nikdy sa nesťažovala na psychické či fyzické týranie zo strany obžalovaného. Je len
ťažko uveriteľné, že by sa poškodená nikdy, aj keď mala možnosť s kurátorkou rozprávať osamote,

ako to vyplýva z výpovede svedkyne Bc. I. E., na týranie zo strany obžalovaného neposťažovala, ale
následne zašla na sociálnu kuratelu, tam takéto závažné informácie poskytla a úrad práce (ktorý zrejme
pod názvom sociálna kuratela mala na mysli) v prípade tak závažných informácii nekonal, ba dokonca
ani neviedol, podľa vyjadrenia samotnej poškodenej, žiadne záznamy v tomto smere.

V tejto súvislosti naopak nie je možné prehliadnuť, že Okresný súd Poprad predbežným opatrením
sp. zn. 14 P 186/2011, zo dňa 01.07.2011, uložil poškodenej povinnosť odovzdať maloletú C., teda
spoločnú dcéru obžalovaného a poškodenej, do osobnej starostlivosti rodičov obžalovaného, pričom
maloleté dieťa bolo rodičom obžalovaného odovzdané až 26.08.2011 núteným výkonom rozhodnutia,
čo vyplýva jednak z výpovede matky obžalovaného, ako aj obsahu spisu Okresného súdu Poprad

sp. zn. 14 P 186/2011 (kópia ktorého je v tejto časti súčasťou trestného spisu v prejednávanej veci).
Z uvedeného je potom evidentné, že poškodená podala trestné oznámenie v čase „boja“ o maloleté
dieťa, ktoré napriek rozhodnutiu súdu rodičom obžalovaného neodovzdala, a preto jej muselo byť
odňaté. Pokiaľ poškodená uvádzala, že o predbežnom opatrení, na podklade ktorého jej malo byť
odňaté maloleté dieťa sa dozvedela až pri podávaní trestného oznámenia, s týmto jej vyjadrením

nekorešponduje úradný záznam zo dňa 11.08.2011 (v spise sp. zn. 14 P 186/2011), podľa ktorého si
poškodená bola osobne na Okresnom súde Poprad vyzdvihnúť rozhodnutia týkajúce sa maloletej C.,
pričom uviedla, že o ich existencii sa dozvedela od svojho manžela (obžalovaného) telefonicky, teda
nie pri podávaní trestného oznámenia, čo mohlo byť kedykoľvek pred podaním trestného oznámenia.
Je pravdou, že poškodená bližšie nešpecifikovala, kedy sa od obžalovaného telefonicky o predbežnom

opatrení dozvedela, vzhľadom ale na to, že trestné oznámenie podala deň predtým, ako bol úradný
záznam spísaný, mohlo to byť tak v deň podania trestného oznámenia, čo sa ale javí byť ako málo
pravdepodobná náhoda (aby poškodená nič netušiac o predbežnom opatrení o odňatí dieťaťa, keď
trestné oznámenie na obžalovaného nepodala viac ako šesť mesiacov, sa rozhodla trestné oznámenie
podať presne v deň, keď jej zavolal aj obžalovaný a o predbežnom oznámení, ktoré bolo vydané pred

mesiacom a pol, práve v tento deň jej povedal), alebo aj kedykoľvek pred podaním trestného oznámenia,
čo sa s ohľadom na vyššie uvedené javí byť pravdepodobnejšie.Vina obžalovaného však môže byť založená len na spoľahlivo zistenom skutkovom stave, o ktorom
nie sú dôvodné, závažné pochybnosti takého významu, že popri nich už nemôže zistený skutkový stav
obstáť. To potom znamená, že nedokázaná vina sa rovná dokázanej nevine, teda nevina obžalovaného

nemusí byť preukázaná so stopercentnou istotou, postačí, ak s istotou nie je dokázaná jeho vina.

Z vyššie uvedeného potom vyplýva, že pochybnosti o pravdivosti tvrdení poškodenej, a to bez ohľadu
na rozpory v jej tvrdeniach a odôvodnenie ich vzniku, vyvoláva skutočnosť, že poškodená s podaním
trestného oznámenia otáľala viac ako pol roka a podala ho práve potom, čo civilný súd rozhodol

o odobratí maloletého dieťaťa z jej starostlivosti a jeho zverení do osobnej starostlivosti rodičov
obžalovanému, pričom poškodená sa tomuto rozhodnutiu dobrovoľne nepodrobila a dieťa jej muselo byť
nútene odobraté. Za takejto situácie potom nie je možné vylúčiť možnosť, že poškodená sa podaním
trestného oznámenia len snažila odvrátiť odovzdanie maloletého dieťaťa rodičom obžalovaného, ktorý
v tom čase v podstate s rodičmi býval, keďže poškodená aj v odvolaní proti uzneseniu, ktorým bolo
spomínané predbežné opatrenie nariadené (ako to vyplýva zo spisu sp. zn. 14 P 186/2011, ktorého

kópia je v tejto časti súčasťou trestného spisu v prejednávanej veci) argumentuje okrem iného práve
tým, že obžalovaný ju aj jej deti týral a poukazuje práve na to, že obžalovaný žije v spoločnej domácnosti
s rodičmi, ktorým bola maloletá zverená.

Navyšepoškodenápodľazáverovznaleckéhodokazovaniazodborupsychológiemásklonkzbavovaniu

sa zodpovednosti, nerada berie na seba zodpovednosť, má tendenciu ukazovať sa v lepšom svetle,
teda jej všeobecná vierohodnosť je znížená.

Výpoveď poškodenej je pritom v prejednávanej veci podporovaná len výpoveďami jej najbližších
príbuzných, a to detí a otca, ktorí vypovedali, za situácie, že obžalovaný ich matku a dcéru opustil, že jej

bolo odňaté aj najmladšie dieťa (v čase podania trestného oznámenia boli poškodenej odňaté aj ostatné
tri staršie deti, ktoré predtým mala v osobnej starostlivosti, a to 04.07.2011 maloletá T. a E. a 06.07.2011
aj maloletý S.), čo pochybnosti, či ich výpovede nie sú poznamenané snahou poškodenej napomôcť
nepochybne vyvolávajú, a to aj vo svetle skutočnosti, že poškodená sa nikomu inému s týraním zo strany
obžalovaného nezverila, a to ani sociálnej kurátorke ale ani svojim dvom kamarátkam svedkyniam O.

X. a C. B..

Ďalej je potrebné uviesť, že maloletý S. v konaní pred súdom vypočutý nebol a pri výsluchu v prípravnom
konaní len uviedol, že si na čas, keď bývali s mamou a jej manželom C. u dedka nepamätá, preto
v žiadnom prípade násilie zo strany obžalovaného voči poškodeným nepotvrdil. Maloletý E. taktiež

v konaní pred súdom vypočutý nebol, pričom jeho výpoveď z prípravného konania je absolútne
nepoužiteľná, pretože svedok pred svojou výpoveďou nebol nijakým spôsobom poučený a aj keď
záznamopoučenípísomnázápisnicaovýsluchusvedkaobsahuje,zvideozáznamuvýpovedejezrejme,
že svedok poučený nebol. Avšak aj keby jeho výpoveď použiteľná bola, pochybnosti o jeho tvrdeniach,
okrem už vyššie naznačeného príbuzenského pomeru k poškodenej a okolností, za akých k podaniu

trestného oznámenia došlo, vyvolávajú, obdobne ako u maloletej T., aj závery znaleckého dokazovania
z odboru psychológie.

Je potrebné odvolateľovi prisvedčiť, že znalkyňa z odboru psychológie v zásade dospela k záveru, že
spomínané maloleté deti sú schopné správne vnímať zapamätať si a reprodukovať prežité udalosti,

teda v tomto smere im nič nebránilo, aby pravdu vypovedali. Znalkyňa však okrem už uvedeného
zistila, že maloletá T. má tendenciu skresľovať prežité udalosti, zveličovať ich a zovšeobecňovať,
má tendenciu zvýrazňovať negatívne správanie obžalovaného a naopak bagatelizovať podiel matky
na vzniknutej situácii, maloletý E. má tendenciu to, čo si nepamätá, dopĺňať na základe vlastných
predpokladov a skúsenosti, v snahe zlepšiť svoje postavenie je ochotný zatajovať fakty, klamať, má

tendenciu ukazovať sa v lepšom svetle. V takomto prípade potom je nutné už len konštatovať, že u
maloletých detí bola zistená znížená všeobecná vierohodnosť, ktorá v kombinácii s už vyššie uvedenými
okolnosťami podania trestného oznámenia bráni záveru, že by ich výpovede boli takým dôkazmi, o
ktoré by bolo možné oprieť spoľahlivý, rozumnými a závažnými pochybnosťami nezaťažený záver o
vine obžalovaného, pretože blízky príbuzenský pomer k poškodenej, okolnosti, za ktorých bolo podané

trestné oznámenie poškodenou spolu so zníženou všeobecnou vierohodnosťou sú tými skutočnosťami,
ktoré vyvolávajú dôvodné a závažné pochybnosti o pravdivosti ich tvrdení.Nie je možné prehliadnuť ani tú skutočnosť, že maloletá T. na svojich tvrdeniach z prípravného konania
na hlavnom pojednávaní už nezotrvala a naozaj popísala konanie obžalovaného v podstate len ako
občasné nevhodné správanie z jeho strany. Na tomto mieste je nutné zdôrazniť, že krajský súd v

žiadnom prípade nechce bagatelizovať nevhodnosť výchovy maloletých detí spočívajúcej v používaní
vulgárnych výrazov, či používaní bitky, a to ani otvorenou rukou po tvári, či chrbte, keďže samozrejme
používanie vulgárnych výrazov vedie k osvojeniu si takéhoto vyjadrovania sa maloletými deťmi, keďže
maloleté deti ich týmto spôsobom (používajú ich rodičia) budú považovať za bežný a spoločenský
vhodný spôsob komunikácie medzi ľuďmi a používane bitky ako výchovného prostriedku vedie u

maloletých detí k osvojeniu si nesprávneho modelu medziľudských vzťahov založeného na presvedčení,
že problémy či nezhody medzi ľuďmi je možné riešiť agresívnymi prostriedkami, fyzickým násilím a
podobne. Používanie bližšie nekonkretizovaných vulgárnych výrazov za situácie, že ich bežne používala
aj matka, teda poškodená, ktorá mala používať, podľa vyjadrenia maloletej, aj výrazy horšie, čo maloletá
považovala za bežné výchovné prostredie a občasné udretie otvorenou dlaňou po tvári alebo chrbte
nie je možné považovať za tak ťažké príkorie, teda konanie vyznačujúce sa vyšším stupňom hrubosti,

krutosti a bezcitnosti, aby ho bolo možné považovať za týranie. Pri hodnotení konania obžalovaného
popisovaného maloletou T. na hlavnom pojednávaní, pri vyvodzovaní záveru, či ide o týranie, a to
viacerých osôb, si je nutné uvedomiť, že zákonodarca za takéto konanie považuje len konanie skutočne
závažné, keďže zaň stanovuje trest odňatia slobody vo výmere od siedmich rokov do pätnástich rokov,
čomu maloletou poškodenou popisované konania ani, podľa názoru krajského súdu, nezodpovedá.

Maloletá po prečítaní zápisnice o jej výpovedi z prípravného konania síce potvrdila, že v prípravnom
konanívypovedalapravduarozporyvosvojejvýpovedi,tedaodchýleniesaodsvojichtvrdeníodôvodnila
tým, že si na skutočnosti popisované v prípravnom konaní nespomenula. Na tomto mieste je ale nutné
si uvedomiť, že maloletá mala byť podľa obžaloby podrobovaná týraniu, teda bezcitnému, krutému
a hrubému zaobchádzaniu, čo znamená, že aj keby si pre odstup času všetky konkrétne incidenty

nepamätala, tú celkovú „atmosféru“, ten pocit ťažkého príkoria by si musela pamätať, čo ale z jej
výpovede nevyplynulo.

Svedkovia G. K. a E. K., okrem toho, že ide o ďalšiu dcéru a otca poškodenej K. G., priamymi svedkami
konania, ktoré sa obžalovanému kladie za vinu, neboli. Nimi počutý krik z domčeka, kde obžalovaný a

poškodení bývali, naozaj mohol byť znakom týrania, ale mohol byť aj prejavom konfliktného manželstva,
či nezvládania výchovy detí, hodnoverného, presvedčivého dôkazu, ktorý by umožnil prikloniť sa k jednej
alebo druhej alternatíve priebehu skutkového stavu, v prejednávanej veci niet. Pokiaľ svedkovia mali
u detí vidieť modriny, tie obdobne tak naozaj môžu byť prejavom týrania, avšak aj prejavom rôznych
neopatrnosti, či klbčenia sa medzi deťmi, pričom opätovne hodnoverného, presvedčivého dôkazu, ktorý

by umožnil prikloniť sa k niektorej zo spomínaných verzii v prejednávanej veci niet, navyše zo správy
MUDr. Y. G., ošetrujúcej lekárky maloletých detí, zo dňa 02.01.2012 vyplýva, že lekárka pri lekárskych
prehliadkach maloletých detí stopy po fyzickom, psychickom násilí a ani týraní nezistila.

Okrem uvedeného svedkyňa G. K. pri svojej prvotnej výpovedi tvrdila, že konanie obžalovaného voči

maloletým deťom videla na vlastné oči, pri svojich ďalších výpovediach, či už v prípravnom konaní alebo
na hlavnom pojednávaní už uvádzala, že ňou tvrdené skutočnosti, vie len z počutia, po poukázaní na
tento rozpor uvádzala, že pravdou je to, čo tvrdila vo svojej prvotnej výpovedi a na skutočnosť, že útoky
obžalovaného na maloleté deti videla na vlastné oči zabudla, pretože sa snaží na toto obdobie zabudnúť.
K tomu je potrebné uviesť, že naozaj s plynutím času je nevyhnutne spojené aj zabúdanie a je len

prirodzené, že svedok s odstupom času si v dôsledku prirodzeného zabúdania už niektoré detaily aj
udalosti, ktorú vnímal vlastnými zmyslami, nebude pamätať, procesom zabúdania však nie je možné
odôvodniť rozpory všetky. Je pochopiteľné, ak svedok zabudne niektoré nepodstatné detaily, pokiaľ je s
vnímanou udalosťou spojený veľký počet detailov, niektoré z nich si s odstupom času nebude pamätať,
ak ide o dej zložitý, môže sa mýliť v jeho postupnosti, časových súvislostiach a podobne, nemôže ale

zabudnúť, či spornú udalosť vnímal vlastnými zmyslami alebo o nej vie len z počutia, pokiaľ netrpí
duševnou chorobou, poruchou, či iným obdobným obmedzením v tomto smere, čo v prejednávanej veci
zistené nebolo. Takéto nepresvedčivé, neuveriteľné a neakceptovateľné tvrdenie potom ale vyvoláva
pochybnosti aj o ďalších tvrdeniach svedkyne.

Svedok E. K. navyše na obžalovaného podal, ako to vyplýva z vyjadrenia obhajoby, ale aj rozhodnutia
Okresného súdu Poprad sp. zn. 6 T 39/2014 zo dňa 13.05.2015, trestné oznámenie, podľa ktorého mu
obžalovaný mal odcudziť niekoľko hnuteľných vecí, avšak obžalovaný bol spod obžaloby okresného
prokurátora oslobodený, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný. Aj keď samozrejmetáto skutočnosť sama osebe ešte neznamená, že svedok si bol už pri podávaní trestného oznámenia
vedomýtoho,žeobžalovanýsakrádeženedopustil,takútomožnosťniejealemožnévylúčiť,čovyvoláva
ďalšie pochybnosti o pravdivosti tvrdení svedka.

Svedkyne O. X. a C. B., kamarátky poškodenej K. G., sociálna kurátorka, či príbuzní obžalovaného
naozaj priamymi svedkami spolužitia obžalovaného a poškodených neboli, na strane druhej týranie zo
strany obžalovaného nepotvrdili, kamarátky naopak vyjadrili presvedčenie, že ak niekto maloleté deti
neprimerane trestal, tak to bola poškodená nie obžalovaný a pokiaľ teda tieto ich výpovede samé osebe

obžalobu nevyvrátili, nijakým spôsobom ju nepotvrdili.

A jednoznačnú oporu obžalobných tvrdení nie je možné nájsť ani v nejednoznačných záveroch
znaleckého dokazovania z odboru psychológie ohľadom možného následku, keďže znalkyňa u
maloletých detí zistila len poruchy správania, ktoré ale mohli u nich nastať aj v dôsledku dlhodobého
zanedbávania ich potrieb matkou a pokiaľ u poškodenej K. G. boli zistené príznaky odznievajúcej

depresívnej poruchy, ako jej príčinu znalkyňa označila stres bez jeho bližšieho konkretizovania,
pričom pôvodom stresu môžu byť naozaj rôznorodé príčiny, pričom znalkyňa poukázala na odlúčenie
poškodenej od najmladšej dcéry.

Skutočnosti potom, že poškodená K. G. podala trestné oznámenie na obžalovaného s odstupom viac

ako šiestich mesiacov, potom, čo bolo súdom rozhodnuté o odňatí jej maloletého dieťaťa a jeho zverení
do osobnej starostlivosti rodičov obžalovaného, pričom dieťa muselo byť poškodenej nútené odňaté a
boli jej pritom v tom čase odňaté aj všetky ostatné maloleté deti, o ktoré sa starala a zverené do ústavnej
starostlivosti, že tvrdenia poškodenej potvrdzujú len jej najbližší príbuzní, a to dve maloleté deti, ktorých
všeobecná vierohodnosť je znížená a u ďalších dvoch svedkov, ktorí napokon ani priamymi svedkami

sporných udalosti neboli, existujú ďalšie, vyššie naznačené okolnosti spochybňujúce ich tvrdenia, sú
tými závažnými okolnosťami, ktoré vzbudzujú dôvodné pochybnosti o tom, že skutok sa stal, pretože
neumožňujú za situácie, že obžalovaný spáchanie stíhaného skutku poprel, konštatovať, že týmto
svedkom nie je dôvod neveriť.

Takéto dôvodné závažné pochybnosti potom neumožňujú dospieť k spoľahlivému záveru, že žalovaný
skutok sa stal a súd prvého stupňa postupoval správne, keď obžalovaného v zmysle jednej zo
základných zásad trestného konania „v pochybnostiach v prospech obžalovaného“ spod obžaloby
okresného prokurátora oslobodil.

Na základe vyššie uvedených dôvodov potom, nezistiac dôvody pre zrušenie, či zmenu napadnutého
rozhodnutia,krajskýsúdodvolanieokresnéhoprokurátorapostupompodľa§319Tr.por.akonedôvodné
zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.