Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 29, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/1292/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113218362
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3113218362.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a sudcov
Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v právnej veci žalobcu A. N., bytom A. XXX/X, H.
H., zast. JUDr. Jurajom Klimčom, advokátom so sídlom v Trenčianskych Tepliciach, SNP 9, proti
žalovanému V s.r.o., IČO: 36 316 521, so sídlom O. XXX, O.-U., zast. JUDr. Jánom Kanabom ml.
advokátom so sídlom v Trenčíne, J. Zemana 3141/101, o zaplatenie 126.117 eur s príslušenstvom,

na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 21. septembra 2015, č. k.
11C/89/2014-353, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal proti
žalovanému zaplatenia sumy vo výške 126.117 eur s 5,5% ročným úrokom z omeškania od 17.07.2013

do zaplatenia. V rozhodnutí konštatoval, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia žalovanej
peňažnej sumy pôvodne titulom zmluvy o pôžičke uzavretej dňa 23.02.2010 v znení dodatku č. 1 zo dňa
22.04.2013. Keďže zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje
skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. V danej veci z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že k odovzdaniu peňazí, žalovanej sumy podľa dojednania účastníkov zo dňa 23.02.2010
preukázateľne nedošlo, čo v priebehu dokazovania potvrdili obe sporové strany. Na základe uvedeného

súd prvej inštancie konštatoval, že medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky zo dňa 23.02.2010
platne nevznikol. Žalovanému tak nevznikol záväzok žalovanú sumu na základe tvrdenej zmluvy o
pôžičke zo dňa 23.02.2010 vrátiť. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že pokiaľ následne žalobca
tvrdil, že predmetná zmluva nahrádza zmluvy o pôžičke uzavreté medzi ním a žalovaným v rokoch
2006 až 2008 v tom zmysle, že jej predmetom je zostatok peňažných prostriedkov nevrátených mu
žalovaným ku dňu jej uzavretia, s týmto tvrdením sa súd nestotožnil. Uviedol, že v zmluve zo dňa
23.02.2010 nebol nepochybne vyjadrený úmysel a nevyplývala z nej vôľa účastníkov založiť nový

záväzkový vzťah nahradzujúci ich pôvodný, doterajší záväzok (novácia), nemožno ani konštatovať,
že uvedeným došlo k odstráneniu spornosti alebo pochybnosti, ktoré mali zmluvné strany ohľadne
týchto záväzkov a došlo medzi nimi k urovnaniu. Keďže z dohody jednoznačne nevyplýva, že vôľa
strán smerovala k zániku doterajších záväzkov a k ich nahradeniu novým záväzkom, prichádzalo by do
úvahy, že vedľa seba existujú pôvodný a nový záväzok, avšak len za predpokladu, že nový záväzok
vznikol platne. V danej veci však v dôsledku absencie reálneho odovzdania peňažných finančných

prostriedkov k jeho platnému vzniku nedošlo. Ďalej konštatoval, že uzavretie zmluvy zo dňa 23.02.2010
nemožno považovať ani za zmenu v obsahu záväzku podľa § 516 Občianskeho zákonníka, keďže
zmluvné strany svoju vôľu v tomto smere nevyjadrili určito a zrozumiteľne ako to vyžaduje ustanovenie§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, takže nie je zrejmé, ktoré konkrétne vzájomné práva a povinnosti,
u ktorej konkrétnej zmluvy mali v úmysle a akým spôsobom zmeniť. Na základe týchto skutočností
dospel súd prvej inštancie k záveru, že titulom zmluvy zo dňa 23.02.2010 záväzok žalovaného zaplatiť

žalobcovi žalovanú sumu nevznikol. V ďalšom sa zaoberal skutočnosťou, či žalovanému nevyplýva
táto povinnosť zo zmlúv o pôžičkách uzavretých medzi účastníkmi v rokoch 2006 až 2008, a to podľa
§ 657 Občianskeho zákonníka, ako vyplýva z textu v ich záhlaví. Uviedol, že v zmysle dojednaní
bola splatnosť u každej požičanej sumy dohodnutá tak, že táto nastane po tom, čo veriteľ dlžníka o
plnenie požiada výzvou podanou v lehote sedem dní vopred. Splatnosť pôžičiek na základe výzvy zo

dňa 15.02.2010 preto nastala dňa 22.02.2010, žalobca si potom mohol tento nárok uplatniť na súde
v období od 23.02.2010 (deň nasledujúci po splatnosti) do 23.02.2013. Žalobca podal žalobu na súde
dňa 27.07.2013, teda po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby a žalovaný vzniesol námietku
premlčania. Na základe uvedeného preto konštatoval, že právo žalobcu na zaplatenie žalovanej
pohľadávky titulom predložených zmlúv je premlčané a nemožno ho priznať. Z uvedených dôvodov
žalobu žalobcu zamietol. O trovách konania nerozhodol s tým, že v zmysle ust. § 151 ods. 3 O.s.p. o

nich rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu,
ktorý žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
eventuálne, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel. V rozhodnutí namietal, že

všetky konštatované zmluvy o pôžičkách sú evidentne predmetom bezpodielového spoluvlastníctva
manželov žalobcu a jeho manželky L., preto žalobca opakovane navrhoval vypočuť svoju manželku
k predmetnej veci, súd však vykonanie daného dôkazu bez akéhokoľvek zdôvodnenia uznesením
zamietol. Formálne síce do zápisnice z pojednávania uviedol, že uznesenie bolo odôvodnené, avšak v
skutočnosti žiadne dôvody neuviedol a najmä žiadne dôvody v danom smere v súlade s ust. § 157 ods.

2 O.s.p. neuviedol ani v rozsudku. Žalobca preto nemohol uniesť dôkazné bremeno a preukázať náležite
skutkový stav veci. Namietal tiež, že súd napriek návrhu žalobcu nevypočul ani svedka - zástupcu Tatra
banky, a.s., v dôsledku čoho nemohol žalobca jednoznačne vyvrátiť tvrdenie žalovaného, že predmetná
zmluva o pôžičke bola údajne urobená iba pro forma a že jej obsahom nebolo reálne plnenie. Takto
žalobca nemohol uniesť dôkazné bremeno a súd v podstate skrátil jeho právo konať pred súdom, pokiaľ

odmietol vykonať dôkazy ním navrhnuté. Konštatovanie súdu, že v priebehu dokazovania nebolo medzi
účastníkmi sporné, že k reálnemu odovzdaniu peňazí nedošlo, považoval za nepravdivé. Uviedol, že
žalobca iba na otázku právneho zástupcu žalovaného, či on vyplácal sumu 126.117 eur v hotovosti
dňa 23.02.2010 skratkovite odpovedal, že nie; v danom prípade pritom nešlo a nemohlo z jeho strany
ísť o vyplácanie danej sumy, keďže on bol v danom prípade veriteľom, ale mohlo z jeho strany ísť len

o poskytnutie jeho peňazí spoločnosti, teda na zmätočnú otázku bola daná zmätočná odpoveď. Súd
neprihliadol ani na okolnosť, že priamo v zmluve o pôžičke je uvedené a podpismi oboch zmluvných
strán potvrdené, že peňažná suma bude dlžníkovi odovzdaná pri podpise zmluvy, a to vyplatením v
hotovosti.Pokiaľ existujepríjmovýpokladničnýdokladžalovaného,ktorýpreukazujeprevzatiepožičanej
žalovanej sumy žalovaným v plnej výške, pokiaľ existuje zmluva o pôžičke, v ktorej zmluvné strany

konštatujú prevzatie peňazí v hotovosti a pokiaľ sú tu aj ostatné okolnosti uzatvorenia zmluvy o prevode
nehnuteľností a prevode obchodného podielu, z ktorých je úplne evidentné, že zmluva o pôžičke bola
reálnym právnym základom pre konanie oboch strán, má za to, že nie je možné len z okolností, že
žalovaný dodatočne a vierolomne zneužijúc situáciu poprel reálnosť kontraktu zmluvy o pôžičke vyvodiť,
že zmluva je neplatná. Nestotožnil sa ani so záverom súdu, že v danom prípade nejde o zmenu v obsahu

záväzku podľa § 516 Občianskeho zákonníka s ohľadom na neurčitosť a nezrozumiteľnosť. Poukázal
tiež na okolnosť, že vo všetkých zmluvách o pôžičke sa jednalo o absolútne obchody vyplývajúce zo
vzťahu medzi spoločníkom a obchodnou spoločnosťou pri zariaďovaní záležitosti spoločnosti v zmysle
ust. § 261 ods. 6 písm. a/ Obchodného zákonníka, preto bolo na dané vzťahy potrebné uplatňovať
štvorročnú premlčaciu lehotu.

3. Žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu v písomnom vyjadrení k odvolaniu žiadal rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na rozporné vyjadrenia žalobcu, keď tento
spočiatku tvrdil, že žalovanú sumu uplatňuje z titulu jednej uzatvorenej zmluvy o pôžičke a až na
pojednávaní dňa 31.03.2015, teda po roku a pol od podania žaloby a po troch pojednávaniach vo veci

uvádza, že peňažná suma 127.000 eur predstavuje sumár pôžičiek, ktoré boli poskytnuté žalovanému
v rokoch 2005-2010. Tiež žalobca uviedol, že sa jednalo o 9 možno 10 zmlúv, pričom účtovníčke sa
nechcelo predkladať všetky zmluvy, preto sa to spočítalo do jednej. Sám žalobca pritom uviedol, že
niektoré pôžičky boli vrátené, niektoré čiastočne a niektoré neboli vrátené vôbec. Poukázal na to, žepríjmový doklad sa vystavuje iba pri reálnom prevzatí financií. Žalobca predložil príjmové doklady aj k
ostatným predloženým pôžičkám; teda s ohľadom na argumentáciu žalovaného nie je jasná a nijako
logicky vysvetliteľná existencia príjmového dokladu zo dňa 23.02.2010, ak teda malo ísť o náhradu

pôvodných súm z pôvodných pôžičiek. Pokiaľ sa žalobca v rámci odvolania odvoláva na vôľu účastníkov,
ktorá je podľa neho úplne jasná a zrozumiteľná, poukázal na to, že na otázku právneho zástupcu
žalovaného dňa 31.03.2015 k tomu, či ostatné zmluvy o pôžičke zanikli a boli nahradené novou zmluvou
uviedol žalobca: „... k tomu sa neviem vyjadriť, ja nie som právnik “. Súd prvej inštancie správne
vyhodnotil aj údajnú nováciu pôvodných zmlúv. K otázke premlčania uviedol, že súd prvej inštancie

vyhodnotil vznesenú námietku premlčania správne, nakoľko všetky zmluvy o pôžičke predložené
žalobcom boli uzatvárané podľa § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka.

4. Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 379 a § 380 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový
poriadok, ďalej len CSP) a zistil, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdiť. Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, podľa ktorého nie je

potrebné nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu.

5. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalobcom
vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie.
Odvolacie námietky žalobcu vo veci samej sú v podstate totožné s námietkami, ktoré uplatnil pred súdom

prvej inštancie a tieto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli
preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z uvedeného
dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne v zmysle ust.
§ 387 ods. 2 CSP odkazuje a len pre nutnosť vyrovnať sa so všetkými odvolacími námietkami žalobcu
dodáva nasledovné:

6. Predovšetkým je potrebné uviesť, že v posudzovanej veci súd prvej inštancie rozhodol a odvolanie
žalobcu bolo podané pred 01.07.2016. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zák. č. 160/2015 Z. z.,
Civilný sporový poriadok, ktorý upravuje postup súdu pri prejednávaní a rozhodovaní sporov. Civilným
sporovým poriadkom bol zrušený zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok.

7. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti Civilného sporového poriadku, zostávajú zachované. V zmysle uvedeného zákonného
ustanovenia odvolací súd v danej veci posudzoval žalobcom uplatnené odvolacie dôvody podľa zákona
účinného v čase podania odvolania, teda podľa vtedy platného procesného predpisu - zák. č. 99/1963

Zb. - Občiansky súdny poriadok (ďalej len O.s.p.).

8. Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, bolo možné odôvodniť len skutočnosťami uvedenými v ust. § 205 ods. 2 písm. a/ až f/ O.s.p..

9. V preskúmavanej veci žalobca v odvolaní neuvádza žiadne odvolacie dôvody. Len z obsahu jeho
odvolania možno vyvodiť, že uplatňuje odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (súd prvého
stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností), odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. (súd prvého stupňa dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam), odvolací dôvod podľa § 205 ods.

2 písm. f/ O.s.p. (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci),
ako aj vyčíta súdu prvej inštancie, že odôvodnenie jeho rozhodnutia nemá atribúty uvedené v ust. § 157
ods. 2 O.s.p. v tej súvislosti, že v rozhodnutí neuvádza, prečo nevykonal všetky ním navrhnuté dôkazy.

10.Podľa§157ods.2O.s.p.vodôvodnenírozsudkusúduvedie,čohosanavrhovateľ(žalobca)domáhal

a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,
jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

11. Odôvodnenie rozhodnutia je obsahovou náležitosťou písomného vyhotovenia rozhodnutia, ktoré má
stručne, jasne, výstižne a presvedčivo uviesť, čoho a z akých dôvodov sa žalobca domáhal, ako sa
vyjadril žalovaný a vysvetliť, ktoré skutočnosti považoval súd za (ne) preukázané, z ktorých dôkazov
(ne) vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil.12. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia,

pričomúčastníkovikonaniamusídaťodpoveďnapodstatné(zásadné)otázkyanámietkyspochybňujúce
závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach.
Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby
transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu
(rozhodnutia).

13. Ústavný súd SR vo svojom uznesení z 23.06.2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdje ajprávoúčastníkakonanianatakéodôvodneniesúdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia“.

14. Z obsahu odvolania žalobcu možno vyvodiť, že podľa jeho názoru rozhodnutie súdu prvej inštancie

neobsahuje dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, najmä z dôvodu, že
súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí neuvádza, prečo nevykonal ním navrhnuté dôkazy výsluchom
jeho manželky a pracovníka Tatra banky k ním tvrdených skutočnostiach. Zároveň tento argument
použil aj ako odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. tvrdiac, že súd prvej inštancie neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností.

15. Odvolací súd opodstatnenosť tohto odvolacieho dôvodu ani nedostatky odôvodnenia rozhodnutia
súdu prvej inštancie nezistil. Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvej inštancie bol toho názoru, že jeho
rozhodnutie obsahuje atribúty uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., keď súd prvej inštancie vo svojom

rozhodnutí jasne a podrobne uviedol, aké dôkazy v danej veci vykonal, vykonal hodnotenie dôkazov
spôsobom uvedeným v § 132 O.s.p. a dostatočným spôsobom vysvetlil, ktoré skutočnosti v danej veci
považoval za preukázané a ktoré nie, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne
posúdil. Z obsahu spisu je pritom zrejmé, že súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 03.09.2015 (č.
l. 348 spisu) návrh žalobcu na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov, ako aj vykonaním ďalších

dôkazov zamietol, pričom z obsahu zápisnice je zrejmé, že súd prvej inštancie toto uznesenie vyhlásil a
aj odôvodnil. Odvolací súd nemal dôvod pochybovať o správnosti obsahu zápisnice súdu prvej inštancie
a mal za to, že tak ako bolo uvedené v zápisnici z pojednávania, súd po vyhlásení uznesenia o tom,
že zamieta návrhy na doplnenie dokazovania, svoje rozhodnutie prítomným stranám sporu riadne
zdôvodnil. Napokon, pokiaľ by sa jednalo o opak, žalobca by nepochybne žiadal o opravu zápisnice.

Z uvedených dôvodov nebolo potom už potrebné, aby súd aj v písomnom vyhotovení rozhodnutia
opakoval, prečo žalobcom navrhované dôkazy nevykonal. Z cit. ustanovenia § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
je pritom zrejmé, že súd ani nemusí vykonať všetky účastníkmi navrhované dôkazy, ale len tie, ktoré
sú potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností, pričom súd prvej inštancie nepochybne žalobcom
navrhované dôkazy pre riadne zistenie skutkového stavu veci nepovažoval za potrebné. Z uvedených

dôvodov odvolací súd žalobcom uplatnený dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p., ako aj námietky
voči nedostatočnému odôvodneniu rozhodnutia súdu prvej inštancie v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p.
nepovažoval za dôvodné.

16. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., jeho nedostatok spočíva

predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. Za
skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní sa rozumie taký výsledok hodnotenia
dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p., podľa ktorého hodnotí
súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,
pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne

hodnotenie dôkazov by preto bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do
úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, alebo inak
nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadnepoznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti,
zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporovalo
ustanoveniam § 133 až 135 O.s.p.. Odvolacím dôvodom podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. bolo

teda možné napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na nesprávnosť ktorého je možné
usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne
pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

17. Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. bol daný v prípade mylnej aplikácie právnej

normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno
použiť.

18. V posudzovanej veci súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym
skutkovým záverom a vec aj správne posúdil. V danej veci je nepochybné, že žalobca v podanej žalobe
síce svoj nárok právne nekvalifikoval, avšak z obsahu žaloby a z jeho tvrdení je zrejmé, že pôvodne

sa zaplatenia sumy vo výške 126.117 eur s príslušenstvom domáhal titulom uzavretej zmluvy o pôžičke
zo dňa 23.02.2010, ktorú k žalobe priložil. Neskôr v priebehu konania svoje skutkové tvrdenia zmenil
v tom zmysle, že začal tvrdiť, že žalovaná suma predstavuje sumár predchádzajúcich pôžičiek, pričom
o ich počte a sume predkladal súdu rozdielne tvrdenia; zároveň tvrdil, že niektoré z týchto pôžičiek už
mohli byť zaplatené, ale nevedel uviesť ani skutočný počet poskytnutých pôžičiek ani to, aké sumy a z

ktorých pôžičiek mu boli žalovaným vrátené. Na pojednávaní dňa 31.03.2015 na otázku žalovaného, či
došlo k vyplateniu sumy 126.117 eur v hotovosti dňa 23.02.2010 žalobca uviedol, že nedošlo, zároveň
uviedol, že „ ...táto suma, bola spočítaním súm, ktoré sa predtým dávali žalovanému, preto sa nedala
vyplatiť v hotovosti...“. Na pojednávaní dňa 16.04.2015 na otázku, aby sa žalobca vyjadril, aká bola vôľa
účastníkov tejto zmluvy žalobca uviedol: „..ako som už povedal, okolnosti boli také, že v súvislosti s

potrebou kontokorentného úveru, musel sa predložiť banke doklad o pôžičke, keďže p. O. sa nechcelo
spočítavať spolu so štatutárnym zástupcom žalovaného sumy na jednotlivých zmluvách, vypracovala
sa jedna zmluva ...“. V rovnaký deň pri svojej výpovedi pred súdom žalobca uviedol, že nevylučuje
okolnosť, že takáto pôžička v účtovníctve spoločnosti nie je. Z uvedeného je zrejmé, že žalobcove
tvrdenia v priebehu konania ohľadne uplatneného nároku boli rozdielne a nepodarilo sa mu v konaní

preukázať dostatočným spôsobom, že 23.02.2010 došlo k reálnemu odovzdaniu sumy vo výške 126.117
eur žalovanému. Keďže zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou a k jej uzavretiu zákon vyžaduje aj
skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi, potom skutkový a právny záver súdu prvej
inštancie (keď z vykonaného dokazovania vyplynulo, že k reálnemu odovzdaniu peňazí žalovanému dňa
23.02.2010 nedošlo), že právny vzťah z pôžičky zo dňa 23.02.2010 platne nevznikol, bol správny. Za

správny považoval odvolací súd aj záver súdu prvej inštancie o tom, že zo zmluvy zo dňa 23.02.2010
nevyplýva, že by predmetná zmluva nahrádzala zmluvy o pôžičkách uzavreté medzi žalobcom a
žalovaným v rokoch 2006 až 2008, nakoľko z obsahu zmluvy zo dňa 23.02.2008 nevyplýva, že by došlo
k zmene v obsahu záväzku podľa § 516 Občianskeho zákonníka, došlo k novácii pôvodného záväzku
alebo k urovnaniu vzťahov medzi účastníkmi záväzkového vzťahu. Správny bol preto záver súdu, že

titulom zmluvy zo dňa 23.02.2010 záväzok žalovaného vrátiť žalobcovi žalovanú sumu nevznikol.

19. Súd prvej inštancie sa následne správne zaoberal aj tým, či žalovanému nevyplýva povinnosť vrátiť
žalobcovi tvrdenú sumu z titulu zmlúv o pôžičkách uzavretých medzi účastníkmi konania v r. 2006 až
2008 a po zistení, že splatnosť týchto pôžičiek nastala na základe výzvy žalobcu dňom 22.02.2010

správne uzavrel, že pri uplatnení trojročnej premlčacej doby v zmysle ust. § 101 Občianskeho zákonníka
je uplatnený nárok žalobcu z týchto právnych titulov premlčaný, keď premlčacia doba uplynula dňa
23.02.2013 a žalobca podal žalobu o zaplatenie na súd dňa 27.07.2013. Obrana žalovaného, že na
danú vec je potrebné aplikovať štvorročnú premlčaciu dobu podľa Obchodného zákonníka odvolací
súd nepovažoval za dôvodnú, nakoľko predmetné zmluvy o pôžičkách boli uzavreté podľa § 657

Občianskeho zákonníka, čo vyplýva z obsahu zmlúv a zároveň nejde o záväzkové vzťahy, ktorý by
sa spravovali Obchodným zákonníkom v zmysle ust. § 261 ods. 6 písm. a/ Obchodného zákonníka,
pretože nešlo o vzťahy týkajúce sa účasti na spoločnosti, vzťahy zo zmlúv, ktorými sa prevádza podiel
spoločníka, medzi štatutárnym orgánom alebo členom štatutárnych a dozorných orgánov spoločnosti
a obchodnou spoločnosťou, vzťahy medzi spoločníkom a obchodnou spoločnosťou pri zariaďovaní

záležitostí spoločnosti alebo záväzkové vzťahy medzi prokuristom a spoločnosťou pri výkone jeho
poverenia.20. Z uvedených dôvodov odvolacie námietky žalobcu posúdil odvolací súd ako nedôvodné, a preto
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods.
1 a § 255 ods. 1 tak, že úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100%. V zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne
súd prvej inštancie.

22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).