Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, May 15, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 23To/10/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3115010579
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Kováč
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3115010579.3

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Františka Kováča a sudcov JUDr.
Beáty Javorkovej a JUDr. Dušana Krč-Šeberu na verejnom zasadnutí konanom dňa 15. mája 2017
prejednal odvolania obžalovaných

V. K.

nar. X.X.XXXX v F. nad M., trvale bytom F. nad M., E. I, XX/XXX, t.č. v mieste bydliska,

D. S.
nar. X.XX.XXXX v C., trvale bytom C., W. W. č. XXX, t.č. v mieste bydliska,

ktoré podali proti rozsudku Okresného súdu Trenčín sp. zn. 2T/36/2014 zo dňa 27.10.2016 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolania obžalovaných z a m i e t a j ú , pretože nie sú dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Trenčín č.k. 2T/36/2014 zo dňa 27.10.2016 boli obžalovaní V. K. a
D. S. uznaní vinnými zo zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák. formou
spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák., pretože 1) obvinený V. K. v úmysle vylákať od poškodeného V.
K. finančné prostriedky, po tom ako tento v mesiaci január 2009 prejavil záujem o kúpu nehnuteľnosti

objektu bývalej materskej školy, nachádzajúcej sa v F. nad M., súpisné číslo XX, parcelné číslo XXX/
XX, ktorej vlastníkom je mesto F. N. M., tak tento od poškodeného po ich predchádzajúcej dohode,
najskôr dňa 15.01.2009 vo vnútorných priestoroch osobného motorového vozidla značky C. šedej farby,
bez bližšej špecifikácie, za prítomnosti svedka V. V., podvodne s prísľubom vybavenia výhodnej kúpnej
ceny za inkriminovanú nehnuteľnosť, ako svoju odmenu za sprostredkovanie tohto obchodu, vylákal
hotovosť vo výške 5.000,-€ a dňa 23.02.2009 v doobedných hodinách pred F. úradom v F. nad M., aj

ďalšie finančné prostriedky a to prostredníctvom osoby vydávajúcej sa za pracovníčku V. v F. nad Váhom
vystupujúcej pod menom J.. A. vo výške 10.000,-€; 2) obvinený V. K. v úmysle vylákať od poškodeného
V. K. aj ďalšie finančné prostriedky, po spoločnej dohode s obvinenou D. S., túto inštruoval takým
spôsobom, aby sa vydávala za pracovníčku V.u v F. nad M. vystupujúc pod menom W., pričom následne
táto pod legendou od poškodeného V. K. najskôr dňa 06.02.2009 v čase okolo 13:00 hod v priestoroch
hotela H. v F. nad M. prevzala finančnú hotovosť vo výške 20.000,-€ a dňa 17.02.2009 v čase okolo

15:00 hod v priestoroch reštauračného zariadenia pizzérie v F. nad M. aj finančnú hotovosť vo výške
40.000,-€, pričom poškodenému V. K. vystavila ako doklad o prevzatí tejto finančnej hotovosti príjmový
pokladničný blok pod číslom 214/09 R na sumu vo výške 60.000,-€, avšak k predaju inkriminovanej
nehnuteľnosti do vlastníctva poškodeného nedošlo, vylákané finančné prostriedky neboli poškodenému
vrátené, čím obvinený V. K. poškodeného V. K. uviedol do omylu a spôsobil mu škodu vo výške
75.000,-€; 3) obvinená D. S. vystupujúca pod menom W. a vydávajúca sa za pracovníčku V. úradu

v F. nad Váhom v úmysle vylákať od poškodeného V. K. finančnú hotovosť, po tom čo poškodený
prejavil záujem o kúpu objektu bývalej V. škôlky v F. nad M., súpisné číslo XX, nachádzajúcej sana LV č. XXXX, parcelné číslo XXX/XX, ktorej vlastníkom je V. F. nad M., do osobného vlastníctva
a to tak, že dňa 06.02.2009 v čase okolo 13:00 hod v priestoroch hotela H. v F. nad M., prevzala
od poškodeného finančnú hotovosť vo výške 20.000,-€ a dňa 17.02.2009 v čase okolo 15:00 hod v

priestoroch reštauračného zariadenia pizzérie F. nad M. finančnú hotovosť vo výške 40.000,-€, pričom
poškodenému V. K. vystavila ako doklad o prevzatí tejto finančnej hotovosti príjmový pokladničný doklad
pod číslom 214/09 R na sumu vo výške 60.000,-€, obvinená D. S. však k sprostredkovaniu tejto kúpy
nemala žiadne oprávnenie, alebo poverenie konať v mene predstaviteľov V. F. nad M., nezabezpečila
odkúpenie predmetnej nehnuteľnosti do vlastníctva poškodeného, uvedenú prevzatú finančnú hotovosť

poškodenému V. K. aj napriek tejto skutočnosti nevrátila, túto si ponechala alebo použila na doposiaľ
nezistené účely, čím spôsobila poškodenému V. K., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. nad M., E. I č.
XX/XX, celkovú škodu vo výške 60.000,-€.

Boli za to odsúdení obžalovaný V. K. podľa § 221 ods. 3 Tr. zák., podľa § 42 ods. 1 Tr. zák. na

súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 9 rokov nepodmienečne. Podľa § 48 ods. 1 písm. b) Tr. zák.
súd obžalovaného pre výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným
stupňom stráženia. Podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. súd zároveň zrušil výroky o trestoch v rozsudku
Okresného súdu Trenčín sp. zn. 8T/58/2009 zo dňa 24.8.2010, rozsudku Okresného súdu Trenčín
sp. zn. 3T/136/2011 zo dňa 4.5.2012, rozsudku Okresného súdu Trenčín sp. zn. 1T/162/2011 zo dňa

27.3.2013 a trestného rozkazu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 3T/116/2013 zo dňa 27.11.2013, ako i
všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu ku ktorej došlo
zrušením, stratili svoj podklad.
Obžalovaná D. S. podľa § 221 ods. 3 Tr. zák. na trest odňatia slobody v trvaní 3 roky. Podľa § 51 ods.
1, ods. 2 Tr. zák. s poukazom na § 49 ods. 1 Tr. zák. súd obžalovanej výkon trestu odňatia slobody

podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 3 roky za súčasného uloženia probačného dohľadu.
Podľa § 51 ods. 4 písm. g) Tr. zák. súd obžalovanej uložil povinnosť v skúšobnej dobe podmienečného
odsúdenia podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom sociálnemu výcviku alebo
inémuvýchovnémuprogramu.Podľa§287ods.1 Tr.por.súdobochobžalovaných zaviazalkpovinnosti
spoločne a nerozdielne uhradiť poškodenému V. K., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. N. M., E. X XX/

XX, škodu vo výške 60.000 €.
Proti tomuto rozsudku hneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní zahlásil obžalovaný V. K.
odvolanie, ktoré smerovalo proti výroku o vine, treste a náhrade škody. V písomných dôvodoch
odvolania namietal, že prvostupňový súd pri hodnotení dôkazov bral do úvahy aj také skutočnosti, ktoré
nevyplynuli z dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, podľa jeho názoru je možné dôvodne

konštatovať, že hodnotenie dôkazov z jeho strany nezodpovedá ustanoveniu § 2 ods. 12 Tr. por. V
tomto smere dáva do pozornosti odvolaciemu súdu na hodnotenie výpovede poškodeného V. K. zo
strany prvostupňového súdu. Vo vzťahu k jeho výpovedi totiž súd uviedol, že poškodený V. K. mal
vypovedať spontánne, bez náznakov fabulácie, keď mal aj logicky odpovedať na otázky obhajoby. Sám
prvostupňový súd však počas hlavého pojednávania kládol poškodenému viaceré doplňujúce otázky,

keďže tento nevedel vysvetliť svoje konanie pri údajnom obstarávaní kúpy materskej škôlky. Prísediaci
sa poškodeného tiež pýtal, či sa bol informovať priamo v meste. Na viaceré otázky obhajoby nevedel
poškodený V. K. poskytnúť priamu odpoveď a predkladal skôr svoje domnienky. Prvostupňový súd
však následne videl za logický postup poškodeného V. K. v tom, že mal poskytnúť sumu v celkovej
výške 75.000 € osobám, s ktorými sa predtým nepoznal na základe ich ústneho prísľubu, že mu

zabezpečia kúpu nehnuteľnosti bývalej materskej škôlky v F. N. M.. Týmto spôsobom mal poškodený
konať napriek tomu, že v tom čase mal dlh vo výške 5 mil. Sk a podnikal viacero rokov. Za logické
takéto konanie zo strany poškodeného V. K. považoval prvostupňový súd z toho dôvodu, že ho mal
s obžalovaným zoznámiť V. V., s ktorým sa poznal a mal k nemu dôveru. Pritom sám svedok V.
uviedol, že na žiadnom sprostredkovaní nehnuteľnosti sa nepodieľal a jeho s poškodeným V. K. nikdy

nezoznámil. Ďalším dôkazom pochybenia zo strany prvostupňového súdu je tiež tá skutočnosť, že
do skutkovej vety prevzal tvrdenie poškodeného, že mal odovzdať sumu vo výške 10.000 € osobe s
menom J.. A. bez toho, aby bola táto skutočnosť preukázaná. Do dnešného dňa totiž vôbec nie je
zrejmé, či uvedená osoba existuje, keďže nebola ani stotožnená, čo napokon priznal aj poškodený V.
K. vo svojej výpovedi. Podľa jeho názoru sa nesprávne prvostupňový súd vysporiadal tiež s námietkou,

že je nelogické, aby si požičiaval od J.. R. sumu vo výške 66.388 €, keď potreboval len sumu vo výške
40.000 €. Pokiaľ totiž prvostupňový súd poukázal na výpoveď poškodeného, keď uviedol, že zvyšok
mal použiť na rekonštrukciu nehnuteľnosti, tak toto tvrdenie neobstojí, keďže následne v odôvodnení
rozsudku sám prvostupňový súd konštatuje, že poškodený V. K. pôžičku spoločnosti W.. spláca, keďzaplatil prvé dve splátky vo výške 13.320 €. Pokiaľ teda prvostupňový súd uzavrel, že poškodený V. K.
nemal úmysel od J.. R. vylákať peniaze, je namieste otázka z akého dôvodu mu nevrátil nepoužitú
časť pôžičky vo výške 23.320 €. S touto skutočnosťou sa prvostupňový súd však vôbec nezaoberal, čo

je tiež dôkazom toho, že pri hodnotení dôkazov nepostupoval v súlade s § 2 ods. 12 Tr. por. Na hlavnom
pojednávaní na položenú otázku poškodený V. K. odpovedal, že pani W. pred ním vypísala doklad
na sumu 20.000 €. Zo záverov doplňujúceho znaleckého dokazovania však jednoznačne vyplýva, že
sporný pokladničný doklad nebol vypísaný V. K., V. K. a na základe zistených rozdielnych znakov nie je
možné uznať ani D. S. ako pisateľku textu a číselných znakov na pokladničnom doklade. M. na vyššie

uvedené skutočnosti má za to, že domnienky prvostupňového súdu, ktoré sa nachádzajú v odôvodnení
rozsudku nie sú správne a sú v rozpore s vykonaným dokazovaním. S poukazom na nejednoznačnosť
záverovznaleckéhodokazovaniaatieždoplnenéhoznaleckéhodokazovania,ktoréeštektomuvyvracia
výpoveď poškodeného nemožno podľa jeho názoru v žiadnom prípade príjmový pokladničný doklad
č. 214/09 R považovať za dôkaz, ktorý by mal jeho vinu a vinu obžalovanej S. preukazovať. Práve
naopak, podľa jeho názoru s poukazom na vyššie uvedené závery znaleckého skúmania, ktorému bol

tiež podrobený tento ich vinu vyvracia. Nestotožňuje sa s právnym názorom prvostupňového súdu,
keď poukazuje na uznesenie NS SR, sp. zn. 2Tdo/35/2013 zo dňa 13.8.2016, v zmysle ktorého princíp
ultima ratio možno v rámci trestného konania použiť v zúženom zmysle. Daný názor považuje za
nesprávny, pričom poukazuje na tú skutočnosť, že právny poriadok Slovenskej republiky je veľmi
podobný právnemu poriadku Českej republiky, keď oba sú založené na zásadách demokratického

právneho štátu. Nemožno tiež opomenúť tú skutočnosť, že tiež Ústavný súd SR sa hlási k princípu
ultima ratio, a to v jeho širšom poňatí. S poukazom na uvedené mám za to, že tak pri samostatnom
hodnotení svedeckej výpovede poškodeného V. K. ako aj pri jej hodnotení vo vzťahu k ostatným
dôkazom vykonaným v rámci hlavného pojednávania bolo nevyhnutné aplikovať tiež princíp ultima ratio,
a teda posudzovať, či konal s obvyklou mierou opatrnosti vzhľadom na jeho postavenie podnikateľa,

ktorý nepochybne platil miestne dane a poplatky za odpad, a preto musel vedieť akým spôsobom sa
obvykle uskutočňujú platby mestu a tiež, kto je oprávnený v mene mesta konať. Podľa jeho názoru
nie je pravdou, že by mali výpoveď poškodeného V. K. dopĺňať tiež svedecké výpovede P. S., R. A.
a C. C., čím majú tvoriť reťaz dôkazov, ktoré majú preukazovať jeho vinu. Je teda zrejmé, že v tomto
súdnom konaní existujú dve skupiny dôkazov, pri ktorých jednotlivom a vzájomnom hodnotení podľa

jeho názoru nie je možné ustáliť, že by sa skutok stal tak ako je uvedený v skutkovej vete výrokovej časti
rozsudku. Naviac je potrebné poukázať na to, že v skutkovej vete sa uvádza meno J.. A., avšak do
končenia dokazovania nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by takáto osoba existovala, stretla
sa s poškodeným V. K., ale najmä to, že by mala konať na základe jeho príkazu a jemu odovzdať sumu
vo výške 10.000 €. Tu je potrebné poukázať, že sám prvostupňový súd pripustil, že daná osoba nebola

do dnešného dňa identifikovaná, avšak uveril výpovedi poškodeného V. K., ktorý ju sám nevedel popísať
a identifikovať. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti má za to, že v žiadnom prípade neobstojí
skutkový stav tak ako ho ustálil prvostupňový súd, keďže nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Táto
skutočnosť bola podľa jeho názoru dôsledkom vyššie uvedených pochybení zo strany prvostupňového
súdu, keď tento nerešpektoval ustanovenia § 2 ods. 4, ods. 10, ods. 19 Tr. por., čo malo za následok,

že hodnotenie dôkazov z jeho strany vybočuje z rámca ustanovenia § 2 ods. 12 Tr. por. Podľa jeho
názoru v odôvodnení prvostupňový súd prezentuje svoje subjektívne názory a pohľady, ktoré však
nekorešpondujú s vykonaným dokazovaním a tiež s postupom prvostupňového súdu v rámci hlavného
pojednávania, keď považoval konanie poškodeného za nelogické. Týmto je podľa jeho názoru naplnený
jednak odvolací dôvod v zmysle ustanovenia § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por., keďže skutková veta

výrokovej časti rozsudku je nesprávna, a to v dôsledku toho, že súd sa nevysporiadal so všetkými
okolnosťami dôležitými pre rozhodnutie, čoho najlepším dôkazom je uvedenie osoby J.. A. v skutkovej
vete bez toho, aby bolo vôbec preukázané, že takáto osoba existuje a tiež že mu odovzdala sumu
vo výške 10.000 €. Podľa jeho názoru vyššie uvedené skutočnosti tiež napĺňajú odvolací dôvod v
zmysle ustanovenia § 321 ods. 1 písm. c) Tr. por., keďže tieto jednoznačne preukazujú, že existujú

dôvodné pochybnosti o správnosti skutkových zistení, ku ktorým prvostupňový súd dospel. Podľa jeho
názoru zo strany prvostupňového súdu došlo k porušeniu ustanovenia § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr.
zák. v jeho neprospech, čím je daný odvolací dôvod v zmysle ustanovenia § 321 ods. 1 písm. d) Tr.
por. Napokon má za to, že došlo tiež k naplneniu odvolacieho dôvodu v zmysle ustanovenia § 321
ods. 1 písm. f) Tr. por., keď rozsudok je v rozpore so zákonom v časti týkajúcej sa náhrady škody. K

tomu je potrebné poukázať, že vyššie uvedené skutočnosti preukazujú, že nedošlo k skutku tak ako je
uvedenývovýrokovejčastirozsudku,apretonemohlavzniknúťpoškodenémuV.K.aniškoda.Opätovne
poukázal na to, že žiadnym spôsobom nebolo preukázané, že by mal od poškodeného vylákať sumu vo
výške 75.000 €. Pokiaľ ho teda prvostupňový súd zaviazal spoločne a nerozdielne s obžalovanou S. nanáhradu škody vo výške 60.000 € poškodenému V. K., konal v rozpore s ustanovením § 287 ods. 1 Tr.
por. V tomto smere poukázal tiež na ustanovenie § 46 ods. 3 Tr. por., podľa ktorého: „Poškodený, ktorý
má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom,

je tiež oprávnený navrhnúť, aby sú v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť
túto škodu; návrh musí poškodený uplatniť najneskoršie do skončenia vyšetrovania alebo skráteného
vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu škody
uplatňuje“. Podľa jeho názoru vo vzťahu k rozhodnutiu o nároku na náhradu škody dané náležitosti
v odôvodnení rozsudku úplne absentujú, a preto je v tejto časti nepreskúmateľný. Daná skutočnosť

tiež podľa jeho názoru o napĺňa odvolací dôvod v zmysle ustanovenia § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por.
S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti týmto navrhol, aby Krajský súd v Trenčíne ako
príslušný odvolací súd v súlade s ustanovením § 321 ods. 1 písm. b), c), d) f) Tr. por. zrušil rozsudok
Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 2T/36/2014 zo dňa 27.10.2016 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Ďalej odvolanie obžalovaný doplnil rozhodnutím Okresného súdu Trnava sp. zn. 34PP/217/2016 zo
dňa 16.11.2016, z ktorého vyplynulo, že dňom 16.11.2016 bol podmienečne prepustený z výkonu trestu

odňatia slobody so stanovením skúšobnej doby na 6 rokov, čo nasvedčuje tomu, že doterajší výkon
trestu odňatia slobody u neho splnil svoj účel. Taktiež doplnil odvolanie o rodné listy dvoch mal. detí,
ku ktorým má vyživovaciu povinnosť a tiež o pracovnú zmluvu, z ktorej vyplýva, že si našiel riadne
zamestnanie. Uvedené okolnosti sú podľa jeho názoru dostatočným dôvodom k tomu, aby eventuálne
odvolací súd u neho aplikoval ustanovenie § 44 Tr. zák. a upustil od uloženia súhrnného trestu.

Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní obžalovaného zotrval na
písomných dôvodoch podaného odvolania a jeho doplnenia a dal do pozornosti súdu ďalšie podľa neho
procesné pochybenie súdu prvého stupňa spočívajúce v tom, že podľa § 274 ods. 2 Tr. por. na hlavnom
pojednávaní prítomný poškodený sa v rámci záverečnej reči nevyjadril, resp. nebola mu daná možnosť,
a preto obžalovaný nemohol na jeho záverečnú reč reagovať. Žiadal preto, aby odvolací súd podľa §

321 ods. 1 písm. b), c), d), e), f) Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok a podľa § 322 ods. 3 Tr. por. z dôvodu
§ 285 písm. a) Tr. por. obžalovaného spod obžaloby oslobodil, prípadne, aby vec podľa § 322 ods. 1
Tr. por. vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie a napokon dal návrh, aby odvolací
súd zvážil u tohto obžalovaného, vzhľadom na už uvedené okolnosti týkajúce sa predchádzajúceho
odsúdenia a jeho osoby, upustenie od uloženia súhrnného trestu v zmysle § 44 Tr. zák.

V zákonnej lehote podala proti napadnutému rozsudku odvolanie aj obžalovaná D. S.. Odvolanie
smerovalo proti výroku o vine, treste a náhrade škody. V písomných dôvodoch odvolania obžalovaná
namietala, že obžalovaní V. K. a D. S. od počiatku popierali, že by mali s podvodným predajom budovy
bývalej materskej škôlky v F. akýkoľvek súvis. Obžalovaná D. S. uviedla, že nepozná obžalovaného
V. K., ani poškodeného V. K., tiež uviedla, že nepozná žiadneho z vypočúvaných svedkov, okrem V. V..

Poukázala na to, že výpoveď poškodeného V. K. na hlavnom pojednávaní bola plná neistých, mätúcich
a odporujúcich si vyjadrení. B. V. V., o ktorom poškodený uviedol, že zaevidoval žiadosť o odkúpenie na
mestskom úrade, ako aj obžalovaný V. K., na hlavnom pojednávaní popreli, že by akúkoľvek žiadosť
pre poškodeného V. K. spísali. Vo svojej výpovedi z prípravného konania zo dňa 23.3.2009 poškodený
uviedol, že mu dňa X.X.XXXX osoba vystupujúca pod menom W. ukázala kúpnu zmluvu zo dňa

28.1.2009 medzi ním (t.j. poškodeným) a mestom F. nad M.. Na hlavnom pojednávaní na otázku
obhajcu však poškodený uviedol, že kúpnu zmluvu ani návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľností nikdy nevidel, nepodpísal a nikdy neposkytol obžalovaným svoje osobné údaje pre účely
vyhotoveniakúpnejzmluvy. Poukázalanato,ževýpoveďpoškodenéhojevrozporesvýpoveďousvedka
C. C., ktorý uviedol, že poškodený V. K. mu ukázal kúpnu zmluvu, ktorej predmetom kúpy bola budova

materskej škôlky v F. nad M.. C. mala byť podľa jeho výpovede tiež podpísaná zo strany mesta F. nad
M., bol na nej tiež odtlačok úradnej pečiatky mesta. K vyššie uvedenému súd prvého stupňa uviedol,
že jednotlivé odlišnosti medzi výpoveďami poškodeného V. K. a svedka C. C. nie sú podľa názoru
prvostupňového súdu takého charakteru, že by do dokazovania viny obžalovaných vnášali zásadný
rozpor. Naopak, ide o odlišnosti vyplývajúce z trochu odlišného vnímania reality. Vyššie citovaný záver

súdu prvého stupňa nemožno považovať za postačujúci, súd predsa nemôže vychádzať pri svojich
úvahách z pocitov, ale z faktov. Ďalej je potrebné poukázať na osobu T. R., ktorý mal na kúpu materskej
škôlkyposkytnúťpoškodenémuV.K.sumuspoluvovýške66.388€, atonazákladezmluvyouzatvorení
budúcej kúpnej zmluvy. Na priamu otázku obhajcu na hlavnom pojednávaní, prečo si poškodený od
J.. T. R. požičal sumu vo výške 66.388 €, hoci na doplatenie kúpnej ceny potreboval iba 40.000 €,

poškodený uviedol, že zvyšná časť, t.j. suma vo výške 26.388 €, mala byť použitá na rekonštrukciu
objektu materskej škôlky v F. M.. Poukázala na to, že uvedená skutočnosť však nebola spomenutá v
Zmluve o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy zo dňa 16.2.2009 medzi V. K. ako budúcim predávajúcim a J.
T. R. ako budúcim kupujúcim. K. cena za 1 budovy materskej škôlky bola stanovená na sumu 66.388€. Ďalej poukazovala na osobu poškodeného V. K., ktorý uviedol, že v čase kedy malo dôjsť ku kúpe
budovy bývalej materskej škôlky, mal dlhy spolu vo výške cca 5 miliónov Sk, a aj napriek tomu sa
ďalej zadĺžil a zvýšil svoj dlh o ďalšie 2 milióny SK. Poškodený vedel, že zmluvu, ktorej predmetom bude

budova materskej škôlky uzatvorí s mestom F. nad M., napriek tomu nekontaktoval mesto, neoveril si, či
komunikuje skutočne so zamestnancami mesta, neinformoval sa na úradnej výveske mesta. Poškodený
údajne investoval 75.000 € do kúpy nehnuteľnosti, ktorú si predtým, ako ju mal kúpiť ani len neprezrel,
túto nenavštívil, neinformoval sa na jej technický stav a podobne. W. V. K. ako podnikateľ si bez pochyby
vedieúčtovníctvo,musímaťtedavšeobecnúznalosťotom,žepeniazenemožnoodovzdávaťvigelitke,v

hotovosti, že pokiaľ tieto neputujú bankovým prevodom, je potrebné vyhotoviť príjmový doklad. Napriek
tomu, ako poškodený V. K. sám uviedol, na sumu vo výške 15.000 € nežiadal vyhotoviť príjmový doklad
a odovzdal spolu 75.000 € predtým jemu neznámym osobám. Poukázala aj na to, že poškodený V.
K. vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní uviedol, že budovu bývalej materskej škôlky mal kúpiť
práve od mesta F. nad M., nakoľko to bolo podľa jeho názoru výhodnejšie, ako kupovať od súkromnej
osoby. Nehnuteľnosť mal kúpiť za sumu 1,5 milióna slovenských korún, a táto kúpna cena sa mu zdala

výhodná, nakoľko trhová hodnota nehnuteľností bola podľa neho o dosť vyššia, a to 2 až 3 milióny
slovenských korún. Nedáva zmysel to, že kúpna cena za nehnuteľnosť mala byť podľa poškodeného
1,5 milióna slovenských korún, t.j. 49.791 €. Prečo teda poškodený obžalovaným vyplatil až 75.000 €,
teda o zhruba 25.000 € viac ako bola pôvodne dohodnutá kúpna cena. Pokiaľ ide o výpovede svedkov
P. S. a R. A., súd prvého stupňa uviedol, že tieto podporujú výpoveď poškodeného V. K.. Svedok P. S.

však vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní uviedol, že v čase spáchania skutku bol vo výkone
trestu odňatia slobody. Osobne teda nebol prítomný na žiadnom stretnutí, nevie sa preto k veci vyjadriť.
O predaji objektu materskej škôlky nevie nič podrobnejšie, len to, čo sa dopočul. Napriek tomu súd
považoval výpoveď svedka P. S. z prípravného konania, v ktorom uviedol, že sa mu obžalovaný V. K.
zdôveril, za dôveryhodnú, opomenul však to, že svedok P. S. uviedol už v prípravnom konaní vo svojej

výpovedi zo dňa 8.11.2013, že osobu obžalovanej D. S. nepozná a nikdy ju nevidel. Svedok P. S. nebol
priamym svedkom skutku. B. R. A. uviedol, že obžalovanú D. S. naložil spolu so svedkom Q. Q. do auta.
Táto si mala nasadiť parochňu, prezliecť si kabát. Y. D. S. zaviezol a vyložil v motoreste E.. Obhajoba
spochybňuje pravdivosť jeho výpovede nakoľko svedok R. A. uviedol, že spoločne so svedkom Q. Q.
viackrát viezol v aute obžalovanú D. S., jeho výpoveď však svedok Q. Q. nepotvrdil. Naopak, svedok

Q. Q. uviedol, že obžalovanú D. S. nepozná. Súd prvého stupňa nevzal do úvahy to, že svedok R.
A., ktorý opoznal obžalovanú D. uviedol, že si táto mala nasadiť parochňu a vypchať brucho, že sa
maskovala. Poškodený však nikdy neuviedol, že osoba vystupujúca pod menom W. by bola tehotná,
prípadne by mala väčšie brucho či parochňu. Trvá na tom, že svedkovia P. S. a R. A. neboli priamymi
svedkami skutku, a preto nie je možné vziať do úvahy ich výpovede, ktoré vychádzajú len z toho, čo sa

dopočuli, či z toho, čo im niekto povedal. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že v danej trestnej veci došlo
k znaleckému dokazovaniu, t.j. „preskúmaniu príjmového dokladu 214/09 R ( na 60.000 €). Poukázala
na to, že na príjmovom doklade 214/09 R nie je uvedená mena, na ktorú tento znie. Zo znaleckého
posudku č. 3/2016 zo dňa 15.1.2016 vyhotovenému znalcom W.. W.. Z. B. vyplynulo, že znalkyňa
nemohla jednoznačne určiť, že podpis na príjmovom doklade č. 214/09 R zo dňa 17.2.2009 je podpisom

obžalovanej D. S., čo potvrdzuje aj záver znaleckého posudku, v ktorom sa uvádza, že „podpis osoby
konajúcej pod menom W. je vysokou mierou pravdepodobnosti podpisom obžalovanej D. S..“ Nejde
teda o jednoznačný záver, že podpis na príjmovom doklade 214/09 R zo dňa 17.2.2009, je podpisom
obžalovanej D. S.. Ďalej vzhľadom na výpoveď poškodeného V., ktorý na otázku sudcu uviedol, že
príjmový doklad na 60.000 € podpísala priamo pred ním obžalovaná, bolo potrebné doplniť znalecký

posudok č. 3/2016 a určiť, kým bol pokladničný doklad vypísaný. Z doplňujúceho znaleckého posudku
vyplynulo, že tento nebol vypísaný ani obžalovaným V. ani poškodeným V. K. a ani obžalovanou D. S..
Je potrebné uviesť, že poškodený V. K. od počiatku (t.j. už v prípravnom konaní) tvrdil, že príjmový
doklad 214/09 R vypísala obžalovaná D. S., toto však súd prvého stupňa nevzal do úvahy, naopak,
výpoveď poškodeného vyhodnotil úplne inak, ako tento vypovedal. Podľa § 2 ods. 10 Tr. por., orgány

činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné
pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti.
Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou
objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v
oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Pokiaľ ide o osobu

obžalovanej D. S., táto predložila súdu listinný dôkaz, a to notársky overenú fotokópiu zo zdravotnej
karty maloletej dcéry M. Z. F., z ktorej je zrejmé, že maloletá bola dňa 23.1.2009, kedy malo dôjsť k
prvému stretnutiu obžalovanej a poškodeného, na lekárskom vyšetrení. Dňa 17.2.2009, teda v deň
kedy mala obžalovaná prevziať od poškodeného sumu vo výške 40.000 € a vyhotoviť skúmaný príjmovýdoklad 214/09 R, bola maloletá M. Z. F. opäť na lekárskom vyšetrení. Nie je možné, aby stihla
v tak krátkom čase s niekoľkomesačným dieťaťom absolvovať cestu z C. do F. nad M., stretnúť sa
s poškodeným V. K., vrátiť sa späť do C. a absolvovať lekárske vyšetrenie. Poukázala na to, že je

nemysliteľné, aby s tak malým dieťaťom zvládla komunikovať, či stretávať sa s poškodeným V. K., s čím
sa súd prvého stupňa nestotožnil. Obohatením seba alebo iného sa rozumie neoprávnené rozmnoženie
majetku páchateľa alebo nejakej inej osoby, či už rozšírením majetku alebo ušetrením nákladov, ktoré by
inak boli z majetku páchateľa alebo inej osoby vynaložené. Z vykonaného dokazovania však vyplynulo,
že žiadny zo svedkov nepotvrdil, že by poškodený V. K. odovzdal osobe vystupujúcej pod menom

W., obžalovanej sumu vo výške 20.000 € a sumu vo výške 40.000 €. Naopak, tvrdenie poškodeného
V. K. vyvrátili závery znaleckého dokazovania, a poprela ho aj samotná obžalovaná. Má za to, že
nebolo preukázané, že by konaním obžalovanej došlo k naplneniu povinných znakov objektívnej stránky
skutkovej podstaty trestného činu podvodu a tiež to, že by mala úmysel spôsobiť škodu na majetku
poškodeného. Spoukazomnaustanovenie§2ods.12Tr.por.nemožnotakustáliť,žesastalskutok,tak
ako je uvedené v obžalobe. Obhajkyňa obžalovanej D. S. na verejnom zasadnutí naviac namietla tiež

procesný postup súdu prvého stupňa porušením ustanovenia § 271 ods. 1 Tr. por., pretože obžalovanej
nebola daná možnosť vyjadriť sa k výpovediam svedkov, ktorí boli vypočúvaní 5-7 júla na hlavnom
pojednávaní. Vzhľadom na uvedené dôvody odvolania žiadala zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť
súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie, prípadne rozhodnúť na odvolacom konaní o
oslobodení obžalovanej spod obžaloby, pretože podľa jej názoru, za súčasného stavu dôkaznej situácie

nebolo preukázané, že by sa obžalovaná dopustila skutkov tak, ako sú uvedené vo výrokovej časti
napadnutého rozsudku.
Prokurátorkakrajskejprokuratúrynaverejnomzasadnutíkonanomoodvolaniach obžalovanýchuviedla,
že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa pokladá vo všetkých jeho výrokoch za zákonný a správny,
podľa jej názoru sa okresný súd v rámci konania na súde prvého stupňa vysporiadal so všetkými

rozhodnými skutočnosťami a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil. Navrhla preto odvolania oboch
obžalovaných podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietnuť.
Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, nezistiac dôvody pre zamietnutie odvolaní podľa § 316
ods. 1 Tr. por. a ani dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Tr. por., na
podklade podaných odvolaní vykonal verejné zasadnutie a postupom podľa § 317 ods. 1 Tr. por.

preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré
mu predchádzalo. Uvedeným postupom zistil, že odvolania obžalovaných nie súd dôvodné. Nezistil
pritom chyby, ktoré neboli odvolaniami vytýkané a ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371
ods. 1 Tr. por.
V rámci preskúmavania súdom prvého stupňa zisteného a ustáleného skutkového stavu odvolací súd

dospel k záveru, že súd prvého stupňa vykonal vo veci všetky do úvahy prichádzajúce dôkazy v rozsahu
nevyhnutnom na objasnenie skutkového stavu veci a tieto správne vyhodnotil jednotlivo i v ich súhrne
tak, ako mu ukladajú ustanovenia § 2 ods. 10 a 12 Tr. por. a dospel ku správnym skutkovým zisteniam
i právnym záverom. Tieto v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. podrobne a vecne správne
odôvodnil v napadnutom rozsudku. Úvahy a závery okresného súdu založené na zásadách logického

konania a uvažovania sú vecne správne a odvolací súd sa s nimi v plnom rozsahu stotožňuje. Súd
prvého stupňa každý jednotlivý dôkaz podrobne vyhodnotil z hľadiska jeho vierohodnosti a svoje závery
následne o takéto vyhodnotenie aj oprel. Odvolací súd po preskúmaní veci, vzhľadom na uvedené,
dospel k rovnakým skutkovým a právnym záverom ako súd prvého stupňa a osvojil si tiež dôvody
a úvahy, ktorými súd rozviedol a vysvetlil svoje zistenia a právne závery. Všetky odvolacie námietky

boli už súdu prvého stupňa známe, pretože vyplývali nielen z priebehu hlavného pojednávania, keď
sa obhajoba aj obžalovaní vyjadrovali k výpovediam svedkov (nie je teda pravda, že by im takáto
možnosť daná nebola, tak ako to namietala obhajkyňa obžalovanej S. na verejnom zasadnutí,, pretože
zo zvukového záznamu z hlavného pojednávania vyplýva úplný opak), ale tiež zo záverečných
rečí obhajcov na hlavnom pojednávaní. Pritom súd prvého stupňa sa v dôvodoch napadnutého

rozsudku všetkými námietkami týkajúcimi sa vierohodnosti výpovedí poškodeného, svedkov S., A.
a C. a ďalších namietaných okolností týkajúcich sa aj princípu ultima ratio, či sporného podpisu na
potvrdenke podrobne zaoberal a odvolací súd si závery súdu prvého stupňa vyplývajúce z odôvodnenia
napadnutého rozsudku v celom rozsahu osvojil a s týmito sa stotožnil. Pokiaľ obhajoba na verejnom
zasadnutí namietala, že poškodenému po ukončení hlavného pojednávania nebola daná možnosť

záverečnej reči, ku ktorej by sa on mohol vyjadriť, tu odvolací súd uvádza, že poškodený mal na
hlavnom pojednávaní splnomocnenca, ktorý sa vyjadril, ale predovšetkým poškodený uplatnil nárok na
náhradu škody na začiatku hlavného pojednávania riadne a včas a okrem toho, že už tu mal obžalovaný
možnosť sa k uplatnenému nároku na náhradu škody vyjadriť, mal možnosť vyjadriť sa aj k výpovedipoškodeného na hlavnom pojednávaní, čo aj urobil. Ani odvolací súd nemal žiadne pochybnosti o
pravdivosti výpovedí vo veci vypočutého poškodeného, aj keď vzhľadom na odstup času je logické,
že na hlavnom pojednávaní si už na jednotlivé podrobnosti ohľadne predmetného skutku nepamätal.

Týka sa to aj odvolaním obžalovanej namietanej okolnosti, či videl predmetnú kúpnu zmluvu, tak ako
to tvrdil aj svedok C. na hlavnom pojednávaní, resp. keď na hlavnom pojednávaní už poškodený sa
nevedel k existencii kúpnej zmluvy vyjadriť. V tomto smere potom pokiaľ nielen súd prvého stupňa, ale aj
odvolací súd považoval výpoveď poškodeného V. K. za vierohodnú, nemal dôvod pochybovať ani o
existencii osoby J.. A., ktorej mal poškodený odovzdať sumu 10.000 €. Pritom výpoveď poškodeného

je dostatočne podporená výpoveďami svedkov S., A. aj C.. Aj keď títo pri odovzdávaní peňazí priamo
neboli, vedeli o celej akcii obžalovaných V. K. a D. S. dosť podrobností.
Ani postup poškodeného V. akým spôsobom sa snažil získať predmetnú materskú školu do vlastníctva
sa odvolaciemu súdu nejaví nelogický. Pokiaľ ho chcel získať spôsobom vybavovania po známosti
prostredníctvom osôb majúcich kontakty na V. (obžalovaný V. K.), resp. osôb zamestnaných na tomto
úrade (nestotožnená J.. A. a obžalovaná D. S. vystupujúca pod menom W.) konal tak, ako konal,

teda priamo týmto osobám odovzdával peniaze. Je len samozrejmé, že sa osobne na mestský úrad
informovať o veci nešiel, aby svoje aktivity neprezradil. Ani to, že v tom čase mal dlh 5.000.000,- Sk, nie
je takou okolnosťou, ktorá by vierohodnosť výpovede poškodeného spochybňovala. Práve naopak,
získanie predmetnej materskej školy do vlastníctva, jej zrekonštruovanie (prostredníctvom peňazí vo
forme pôžičky od Ing. R.) a následný odpredaj so slušným ziskom by mu v jeho finančnej situácii len

pomohlo. Záverom odvolací súd musí podotknúť, že pokiaľ proti sebe stoja výpovede obžalovaného,
ktorý sa už v minulosti dopustil podvodného konania, za ktoré bol odsúdený a dokonca bol vo výkone
trestu odňatia slobody a na druhej strane výpoveď poškodeného dovtedy bezúhonnej osoby podporená
výpoveďami ďalších svedkov, jednoznačne sa priklonil k výpovedi poškodeného. Pokiaľ sa teda týka
uznania viny, v tejto časti napadnutého rozsudku nepovažoval odvolací súd odvolania obžalovaných

za dôvodné.
Ani po preskúmaní výrokov o treste nezistil odvolací súd zo strany súdu prvého stupňa žiadne
pochybenie. Tresty uložené súdom prvého stupňa obžalovaným V. K. a D. S. odvolací súd považuje
za primerané a zákonné a zohľadňujúce všetky okolnosti prípadu, osoby páchateľov a možnosti ich
nápravy tak, aby bol účel trestu vyžadovaný zákonom splnený. Aj keď na jednej strane by bolo možné

uvažovať u obžalovaného V. K. o upustení od uloženia súhrnného trestu, tak ako sa toho domáhal
svojím odvolaním a ním uvedené okolnosti pre tento postup, sú zreteľa hodné, na druhej strane prístup
obžalovaného k spáchanej trestnej činnosti podľa názoru odvolacieho súdu tento postup neumožňuje.
Keďže odvolací súd nezistil ani pochybenie zo strany súdu prvého stupňa pri rozhodovaní o náhrade
škody, nepovažoval odvolania obžalovaných ani pokiaľ sa týka tohto výroku za dôvodné a vzhľadom

na hore uvedené dôvody preto podané odvolania smerujúce proti výroku o vine, treste a náhrade
škody v rozsudku súdu prvého stupňa podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný
prostriedok.