Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 10, 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/52/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6115210966
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 05. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6115210966.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr.
Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcu: Prvá stavebná sporiteľňa, a. s., so
sídlom Bajkalská 30, Bratislava, IČO: 31 335 004, proti žalovaným: 1/ Q. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom E.
XX, K. K., 2/ J. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom E. XX, K. K., , o zaplatenie 7.124,54 Eur s príslušenstvom,
na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 03. novembra 2015, č.

k.: 13C/226/2015-52, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým návrh vo zvyšnej časti zamietol, p o t v r d z u j e.

II. Žalované 1/ a 2/ majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že:
„Odporkyne 1/ a 2/ sú p o v i n n é spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi 7 124,54 Eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 3 % ročne zo sumy 7 029,14 Eur od 15. 04. 2015 do zaplatenia, a

to v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Súd návrh navrhovateľa vo zvyšnej časti z a m i e t a.
Odporkyne 1/ a 2/ sú p o v i n n é spoločne a nerozdielne nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo
výške 427,- Eur, a to v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa domáhal proti žalovaným spoločne a nerozdielne
zaplatenia 7.124,54 EUR spolu s 4,70 % ročným úrokom za úver zo sumy 7 029,14 Eur

od 15. 04. 2015 do zaplatenia, 3 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 7 124,54 Eur
od 15. 04. 2015 do zaplatenia na základe zmluvy o medziúvere a stavebnom - spotrebiteľskom úvere
zo dňa 28. 06. 2010.
3. Tvrdil, že na základe zmluvy o stavebnom sporení č. 2188135 2 04 so žalovanými 1/, 2/ uzatvoril
Zmluva o medziúvere č. 2188135 7 06 a stavebnom - spotrebiteľskom úvere č. 2188135 2 04 zo dňa 28.
06. 2010, v súlade s ktorou poskytol žalovaným medziúver vo výške 20 000,- Eur. Žalované sa zaviazali
do pridelenia cieľovej sumy splácať úroky medziúveru 5,99 % ročne pravidelnými mesačnými splátkami

vo výške 99,84 Eur a do nasporenia 40 % cieľovej sumy vkladať na účet stavebného sporenia pravidelné
mesačné vklady vo výške 50,- Eur. Po pridelení cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení sa žalované
zaviazali splácať stavebný - spotrebiteľský úver vrátane úrokov vo výške 4,70 % ročne pravidelnými
mesačnými splátkami vo výške 175,- Eur. Žalované porušili zmluvne dohodnuté podmienky a stavebný
- spotrebiteľský úver prestali riadne a včas splácať, preto ich žalobca listom zo dňa 25. 03. 2015
vyzvalnadoplatenieomeškanýchsplátoksupozornením,žeaktietonebudúdoplatené,budepožadovať

splatenie celého zostatku úveru s príslušenstvom pred dohodnutou dobou splatnosti. Omeškané splátky
neboli doplatené, preto dňa 14. 04. 2015 vyhlásil mimoriadnu splatnosť zostatku úveru s príslušenstvom.
Ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru 14. 04. 2015 bola celková výška dlžnej sumy 7 124,54Eur, ktorá pozostáva z istiny 7 029,14 Eur, a nezaplatených úrokov ku dňu vyhlásenia mimoriadnej
splatnostivovýške95,40Eur. Spoukazomčl.VI.bod3,4úverovejzmluvynavrhovateľajpozosplatnení
úročí istinu dohodnutým úrokom za úver vo výške 4,70 % ročne a zároveň celý zostatok dlhu úrokom

z omeškania vo výške 3 % ročne.
4. Žalovaná 1/ uviedla, že bola na materskej dovolenke, mala nízky príjem, splátku nemala z čoho
hradiť. Žalovaná 2/ sa k žalobe nevyjadrila.
5. Okresný súd mal preukázané, že medzi stranami sporu bola dňa 28. 6. 2010 uzatvorená zmluva o
medziúvere a stavebnom - spotrebiteľskom úvere podľa § 497 a nasledujúcich Obchodného zákonníka,

pričom ide o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 nasledujúcich Občianskeho zákonníka. Predmetom
zmluvy bolo poskytnutie medziúveru žalovaným vo výške 20.000 EUR. Žalované sa zaviazali do
pridelenia cieľovej sumy splácať úroky medziúveru 5,99 % ročne mesačnými splátkami po 99,84 EUR
do nasporenia 40 % cieľovej sumy vkladať na účet stavebného sporenia mesačné vklady vo výške 50
EUR. Po pridelení cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení sa žalované zaviazali splácať stavebný -
spotrebiteľský úver vrátane úrokov vo výške 4,70 % ročne v mesačných splátkach po 175 EUR.

6. Pretože žalované porušili zmluvu tým, že sa dostali do omeškania s úhradou viac než dvoch splátok,
keď posledná úhrada bola zo dňa 20. 8. 2014, žalobca pristúpil k zosplatneniu úveru ku dňu 14. 4.
2015. K tomuto dňu prestavoval dlh žalovaných 7124,54 EUR, z toho nezaplatená istina 7.029,14 EUR,
nezaplatené úroky 95,40 EUR. Pretože žalované dlh nezaplatili, súdy zaviazal zaplatiť sumu 7.124,50
EUR, teda dlžnú sumu 7.029,14 EUR a zmluvný úrok do zosplatnenia úveru vo výške 95,40 EUR podľa

§ 502 ods. 1 Obchodného zákonníka.
7. Súd zamietol zmluvný úrok 4,70 % ročne z istiny 7.029,14 EUR od 15. 4. 2015 do zaplatenia, t. j.
po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru, nakoľko po splatnosti úveru je dlžník v omeškaní a musí
platiť úroky z omeškania, nie však už zmluvné úroky. Poukázal pritom na viaceré rozhodnutia súdov
Slovenskej republiky, v zmysle ktorých niet zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal

povinnosť zo zákona platiť úroky popri úrokoch z omeškania.
8. Pokiaľ si žalobca uplatnil úroky z omeškania vo výške 3 % ročne z celkového zostatku dlhu, teda
zo sumy 7124,54 EUR od 15. 4. 2015 do zaplatenia podľa článku VI bod 4 zmluvy, súd nárok nepriznal
v uplatnenom rozsahu, pretože žalované sa dostali do omeškania splatením celého úveru odo dňa
nasledujúceho po jeho zosplatnení, teda od 15. 4. 2015, súd preto podľa § 517 ods. 2 Občianskeho

zákonníka a 3 ods. 1 nariadenia vlády číslo 87/1995 Z. z. zaviazal zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania v
uplatnenej výške 3 % ročne zo sumy čistej istiny 7.029,14 EUR od 15. 4. 2015 do zaplatenia a vo zvyšku
návrh zamietol. Záverom uviedol, že právo požadovať po dlžníkovi príslušenstvo z príslušenstva (úroky
z omeškania zo zmluvných úrokov) veriteľ nemá preto, že tak Občiansky a ani Obchodný zákonník túto
možnosť nepriznávajú. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 CSP.

9. Proti rozsudku sa odvolal žalobca. Odvolanie podal proti výroku II. s poukazom na § 205 ods. 2 písm.
a) O.s.p., § 221 ods. 1 písm. h) a podľa § 205 ods. 2 písm. d) a. f) O.s.p. Žiadal zrušiť napadnutý výrok
a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
10. Namietal nesprávne právne posúdenie. Súdu prvej inštancie vytkol, že opomenul obligatórnu
odplatnosť zmluvy o úvere, pričom neuviedol žiadne konkrétne ustanovenie právneho predpisu, z

ktorého vyplýva ním uvedený záver o zániku nároku na úrok za úver zosplatením úveru. Nárok
žalobcu na úrok za úver za obdobie po vyhlásení mimoriadnej splatnosti nevylučujú žiadne ustanovenia
Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka, prípadne iného právneho predpisu prijatého na
ochranu spotrebiteľa. Práve naopak, vyplýva priamo z ustanovení Obchodného zákonníka (§ 497, §
502, § 503), ďalej z ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ako aj z ďalších ustanovení

právnych predpisov. Tvrdenie, podľa ktorého žalobca stráca nárok na úroky sa úver po splatnosti úveru
sa prieči charakteru úveru ako odplatného právneho úkonu a v neposlednom rade i dobrým mravom,
nakoľko nezohľadňuje znevýhodnenie dlžníkov platičov a dopad na veriteľa, ktorý svoje povinnosti plnil
riadne a včas. Nárok na úrok za úver vyplýva priamo zo zákona, nejde o zmluvné dojednanie, zmluvnú
podmienku podľa § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

11. Poukázal na § 497 Obchodného zákonníka, ktorý zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť
a zaplatiť úroky. Toto ustanovenie priznáva veriteľovi právo požadovať nielen vrátenie poskytnutých
peňažných prostriedkov, ale zároveň právo na úroky z úveru za stav nedostatku, absencie požičanej
sumy istiny. Veriteľ totiž až do reálneho vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov nemá skutočnú
možnosť disponovať s týmito prostriedkami a stráca zisk. Úroky za úver sú plnením zo strany žalovaných

ako cena obetovanej príležitosti žalobcu nakladať s poskytnutými peňažnými prostriedkami a dosiahnuť
zisk. Možnosť disponovať peňažnými prostriedkami žalobca nemá až do momentu ich vrátenia,
nielen do momentu splatnosti úveru. Oprávnenie žalobcu požadovať vrátenie poskytnutých peňažnýchprostriedkov v celosti vyhlásením splatnosti úveru nemožno stotožňovať s oprávnením disponovať s
peňažnými prostriedkami.
12.Splatnosťouúverunezanikápovinnosťdlžníkavrátiťposkytnutépeňažnéprostriedkyazaplatiťúroky,

menia sa len podmienky, za ktorých je dlžník povinný uvedenú povinnosť splniť. Povinnosť dlžníka
vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky za úver nie je novou povinnosťou, ktorú by dlžník
predtým nemal. Zmena podmienok potom spočíva okrem iného v tom, že sa celá pohľadávka stáva
splatnou na žiadosť veriteľa bez ohľadu na dohodnutú lehotu vrátenia. Zároveň poukázal na ustanovenie
§ 502 a 503 Obchodného zákonníka. Ustanovenie § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka spája splatnosť

záväzku platiť úroky so splatnosťou záväzku vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky. A contrario, pokiaľ
nedôjde k vráteniu poskytnutých peňažných prostriedkov, dlžník je povinný platiť úroky z úveru, a teda
nielen do doby vyhlásenia splatnosti úveru. Predmetom plnenia dlžníka v prípade zmluvy o úvere nie
je len vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov, ale i platenie úrokov za úver. Bolo by nelogické
a v rozpore s dobrými mravmi požadovať od dlžníka, ktorý neplní svoje zmluvné a zákonné povinnosti
menej ako od toho, ktorý plní v súlade so zmluvou o úvere, hoci v oboch prípadoch ide o nevrátené

peňažné prostriedky.
13. Právna argumentácia súdu prvej inštancie spočívajúca v referenciách na niektoré rozhodnutia
súdov tak vedie k nelogickým záverom, a to prípustnosť požičania finančných prostriedkov a ich
nesplácanie riadne včas; následná strata nároku na odplatu za naďalej užívané, respektíve nevrátené
peňažné prostriedky v dôsledku omeškania dlžníka, inak povedané užívanie peňažných prostriedkov po

splatnosti úveru zadarmo; pozícia veriteľa ako disponenta s peňažnými prostriedkami, ktoré poskytol sa
zhoršuje, nakoľko naďalej nemá možnosť s peniazmi obchodovať, stráca zisk a zároveň úroky; uvedené
zvýhodňujedlžníkovneplatičovoprotitýmdlžníkom(vrátanespotrebiteľov),ktorísiplniasvojepovinnosti
riadne a včas, ale priamo navádza k nesplácaniu úveru, nakoľko sadzba úrokov z omeškania je spravidla
nižšia ako sadzba úrokov za úver.

14. Vychádzajúc z uvedeného súd prvej inštancie povýšil princíp zvýšenej ochrany spotrebiteľa
(porušujúceho povinnosti) ako slabšej strany nad princíp právnej istoty, čo je v právnom štáte
neprípustné.
15. Pokiaľ poukazuje na rozhodnutia súdov odkazujúce na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4 Obo/143/1998, namietal, že toto rozhodnutie sa nezaoberá právnou argumentáciou nároku veriteľa

na úroky za úver po splatnosti úveru. Nemožno súhlasiť ani s názorom, že požadovanie úrokov za
úver po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru by dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu na ťarchu
spotrebiteľa. Právo požadovať úrok z omeškania by nevznikol, ak by plnenie zo strany žalovaných bolo
riadne a včasné. Úroky za úver predstavujú odmenu za užívanie istiny, nie sú súčasťou sankčného
mechanizmu, preto nezávisle od úrokov z omeškania možno ich požadovať aj po splatnosti úveru. Z

týchto dôvodov mal žalobca za to, že jeho nárok na 4,7 % ročný úrok za úver bol nesprávne posúdený
a tento mu patrí zo sumy 7.029,14 EUR až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov, teda aj
za dobu od 15. 4. 2015 do zaplatenia.
16. Súd prvej inštancie taktiež dospel k nesprávnemu záveru aj pokiaľ ide o nárok na 3 % ročný úrok z
omeškania zo sumy 95,40 EUR. Tento nárok na úrok z omeškania je zrejmý nielen z čl. VI. bod 4 Zmluvy,

ale vyplýva priamo z § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. Žalované boli ku dňu vyhlásenia mimoriadnej
splatnosti úveru v omeškaní nielen s istinou vo výške 7.029,14 EUR, ale aj so zaplatením úrokov za
úver vo výške 95,40 EUR. Úroky z úveru sú súčasťou peňažného záväzku dlžníka, preto dôsledkom
omeškania s ich platením je zákonná povinnosť platiť úroky z omeškania. Toto potvrdzuje aj rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo/143/98.

17. Záverom žalobca poukázal na to, že rozhodnutie odvolacieho súdu má zásadný význam z hľadiska
svojho všeobecného dopadu na právne pomery iných sporov, preto žiadal pripustiť dovolanie.
18. Žalované sa k odvolaniu písomne nevyjadrili, kópia odvolania im bola doručená dňa 1. 2. 2016 až
14. 1. 2016, ako to vyplýva z poštových doručeniek (strana spisu č.63 p.v.).
19. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia

pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP
v napadnutej časti potvrdil ako vecne správny.
20. Vzhľadom na to, že od 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon číslo 160/2015 Z. z., Civilný sporový
poriadok (CSP), odvolací súd pri preskúmaní veci postupoval v súlade s ustanovením § 470 CSP, keď
podľa odseku 1 platí, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom

nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa odseku 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
21. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutéhorozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
22. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v

napadnutom výroku vecne správne, taktiež sa stotožňuje s jeho odôvodnením v celom rozsahu. Okresný
súd vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, správne ustálil skutkový stav, taktiež správne aplikoval
príslušné právne normy.
23. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd poukazuje na čl. 2 ods. 1 zákona č. 160/2015
Z. z. (CSP), podľa ktorého ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov

musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Podľa ods. 2 právna istota
je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v
ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.
24. Žalobca v odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie súdom pravej inštancie, pričom
predovšetkým zdôrazňoval, že splatnosťou úveru nezaniká povinnosť dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné

prostriedky a zaplatiť úroky, pričom sa menia podmienky, za ktorých je dlžník povinný túto povinnosť
splniť. V tejto súvislosti žalobca poukazuje na ustanovenia Obchodného zákonníka, zvlášť § 497 a §
502, 503. Odvolací súd nerozporuje výklad citovaných ustanovení, na ktoré poukazuje žalobca, ktoré
však možno v danom prípade použiť v obmedzenom rozsahu, pretože na daný prípad je potrebné
aplikovať právne normy vzťahujúce sa na spotrebiteľské právo, ktoré determinujú výklad použitý

žalobcom, na ktorý tento vôbec neprihliada. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje napr. na komentár
k ustanoveniu § 502, Jozef Suchoža kolektív: Obchodný zákonník a súvisiace predpisy. Komentár.
Bratislava: Eurounion 2016, str. 1025 , ktorý k danej problematike zaujíma také stanovisko: „keďže sa
úprava úveru v obchodnom zákonníku nevzťahuje na zmluvy o spotrebiteľských úveroch, nebudú sa na
ne vzťahovať ani pravidlá o úrok kovanie, vrátane určenia výšky úrokov.“ Odvolací súd, poukazuje na

súdu prax, týkajúcu sa tejto otázky, a to na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4 Obo 143/98, Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 476/2012-14, z ktorých vyplýva, že dohodnuté úroky
(zmluvné úroky) z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je
dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. Takýto záver je logický, pretože v opačnom prípade
by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu a to jednak v podobe úrokov z úveru,

ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi.
Žalované ako dlžníci, boli povinné na základe uzavretej zmluvy platiť z poskytnutých prostriedkov úroky,
tieto úroky boli splatné mesačne. Úroky sú peňažným plnením a dôsledkom omeškania s ich platením
je povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania. Je to zákonný dôsledok vyplývajúci z ustanovenia § 369
ods. 1 Obchodného zákonníka bez toho, že by to museli účastníci právneho vzťahu dohodnúť. Úroky z

omeškania patria za celú dobu, po ktorú je dlžník s platením úrokov v omeškaní. Platí to však len pre
omeškanie s platením úrokov z poskytnutých prostriedkov, nie o úrokoch z omeškania. Keďže povinnosť
platiť úroky z omeškania je už dôsledkom omeškania, za omeškanie s ich platením už ďalej úroky z
omeškania nepatria. Odvolací súd v tejto súvislosti upozorňuje, že dohodnuté úroky z poskytnutých
prostriedkov (úveru) patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a

musí platiť úroky z omeškania.
25. V citovanom rozhodnutí Ústavný súd SR sa zaoberal námietkou, ktorá je aj predmetom tohto
konania, a to, že z uvedených ustanovení nepochybne vyplýva (§ 497, 502, 503 Obz), že pri poskytnutí
peňažných prostriedkov na základe zmluvy o úvere, má veriteľ nárok na úroky až do doby zaplatenia
poskytnutých peňažných prostriedkov (ako odplatu za poskytnutie úveru). Ústavný súd v tejto súvislosti

nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že závery súdov v tomto smere by
bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo
zmysel práva na súdnu ochranu. Pokiaľ veriteľ (v danom prípade žalobca) pristúpil k tomu, že považuje
celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a nie
už úrokov z úveru. Správne túto situáciu analyzoval súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia

a v závislosti od toho upravil sumy, ktoré je možné priznať žalobcovi a správne uzavrel, že nie je možné
priznať úroky z úveru v čase po splatnosti celého úveru.
26. Podľa článku VIII. zmluvy - Záverečné ustanovenia - bod 1. právny vzťah medzi zmluvnými stranami
sa riadi právnym poriadkom SR, Obchodným zákonníkom, Občianskym zákonníkom a zákonom č.
310/92 Zb. o stavebnom sporení v znení neskorších noviel, 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a

o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení noviel a Všeobecnými podmienkami. Predmetný
právny vzťah súd posudzoval ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka, nakoľko ide o zmluvu, ktorú uzatváral žalobca ako dodávateľ a žalované ako spotrebiteľ,
pričom obsah zmluvy s dodatkom, ako aj Všeobecných podmienok bol daný žalobcom bez možnostižalovaných privodiť akúkoľvek zmenu. Odvolací súd nemá pochybnosti o tom, že úver je odplatným
právnym úkonom. Odplatu (cenu) predstavujú spravidla úroky. Úverové obdobie, teda čas, na ktorý sa
peňažné prostriedky poskytujú, medzi podstatné náležitosti úveru nepatrí. Pokiaľ však si účastníci úveru

dohodnú úverové obdobie a dlžník poskytnuté peňažné prostriedky do dohodnutej doby (do splatnosti
úveru) nevráti, prichádzajú do úvahy za obdobie po splatnosti úveru úroky z omeškania. Ide o odlišný
inštitút oproti odplatným úrokom a ten má sankčnú povahu. Jeho typickým znakom v občianskoprávnych
veciach je jeho administratívny strop (limit).
27. Žalobca zosplatnil celý úver, teda týmto dňom sa stal splatný celý úver, súd preto dospel k záveru, že

mu vznikol nárok na úroky z úveru iba do dňa 14. 14. 2015, potom už nastupuje režim platenia úrokov z
omeškania.VtomtoodvolacísúdpoukazujenarozhodovaciupraxsúdovSRanaobdobnénázorysúdov
(Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29.10.2014 sp. zn. 5Co/223/2014, Krajského súd v Prešove sp. zn.
3Co/85/2013 zo dňa 25.10.2013, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Co/83/2013 zo dňa 07.05.2014).
28. Aplikačná prax súdov sa otázkou priznania úrokov za úver po splatnosti pohľadávky a teda
či popri úroku z omeškania a iných sankciách tieto patria už zaoberala, ako bolo vyššie uvedené.

Existuje však aj odlišný názor, podľa ktorého dispozitívna norma neobsahuje dobu na poskytnutie
finančných prostriedkov a kým úroky z omeškania sú sankciou, tak úroky sú odmenou za užívanie
peňazí a preto ich treba platiť až do ich vrátenia (napr. NS ČR z 27.06.2007 sp. zn. 33Odo/657/2005).
Zásadný posun v uvedenej otázke však predstavuje v spotrebiteľských právnych veciach judikatúra
Súdneho dvora Európskej únie. Výkladom smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v

spotrebiteľských zmluvách súdny dvor stanovil zásadné pravidlo pre kvalifikáciu zmluvnej podmienky
za nekalú, ak sa odkláňa od dispozičných noriem zákona v neprospech spotrebiteľa (napr. C-416/11,
AZI), čl. 3 ods. 1 uvedenej smernice sa má vykladať tak, že pojem „značná nerovnováha“ (poškodiť
spotrebiteľa) treba posúdiť na základe analýzy vnútroštátnych právnych predpisov uplatňovaných v
prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami s cieľom posúdiť, či a prípadne v akej miere je

právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie, než právne postavenie zakotvené
v platnom vnútroštátnom práve; a na účely určenia, či dôjde k nerovnováhe napriek požiadavke dôvery
treba preveriť, či predajca alebo dodávateľ, ktorý zaobchádza so spotrebiteľom čestne a rovnocenne,
mohol rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s dotknutou podmienkou po individuálnom
dojednaní. Bez pochýb je to, že za úver možno dohodnúť úroky a že možno dohodnúť aj obdobie na

užívanie finančných prostriedkov, t. j. úverové obdobie. Zákon teda umožňuje dodávateľovi na určitú
dobu, teda do splatnosti podľa jeho predstáv poskytnúť úver a žiadať si za to dohodnuté úroky. Od
počiatku sú v záujme dodávateľa úroky na dohodnutú dobu, a to až do splatnosti úveru. Rovnako
so zákonom stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má dodávateľ právo splatnosť posunúť.
Niet však zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť

úroky popri úrokoch z omeškania aj po dobe splatnosti. Ak úrok nie je splatný do splatnosti, zákon
priznáva za zadržiavanie finančných prostriedkov sankcie a to či už zákonné napr. úroky z omeškania
s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr. dohodnutú zmluvnú pokutu). Je nepochybné,
že prípadná dohoda o úrokoch po splatnosti popri ďalších úrokoch za omeškania a ďalších sankciách
indikuje neprimeraný nárast dlhu v neprospech spotrebiteľa. Je potom nevyhnutná otázka vykonania

súdnej kontroly prijateľnosti takejto dohody ohľadom úrokov popri úrokoch z omeškania a prípadných
ďalších sankciách. Takýto odklon od dispozície právnej normy, ktorý sleduje úroky popri úrokoch z
omeškania či iných sankciách, je v neprospech žalovanej. Zákon totiž umožňuje po splatnosti priznať
úroky z omeškania v zmysle § 3a nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.
29. Odvolací súd uvádza, že predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej podstate jednostranný

sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové a okamžité
vrátenie celej požičanej istiny. Kým dohodnutý úrok predstavuje cenu za ktorú veriteľ poskytuje dlžníkovi
istinu k dispozícii. Tento zisk predstavuje práve dohodnutý úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru
v režime dojednaného záväzku. Takýto úrok predstavuje kapitalizovanú odplatu za celé obdobie
postupného splácania úveru v splátkach. Pri predčasnom a mimoriadnom zosplatnení úveru vzniká

veriteľovi nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu
zosplatnenia úveru. Teda zosplatnením úveru nastáva stav, keď veriteľ má právo získať okamžite späť
celúsumupožičanýchpeňažnýchprostriedkov,vdôsledkučohonajehostraneodpadáobmedzeniejeho
práva na dispozíciu s istinou úveru, s ktorou môže disponovať. Tým teda stráca nárok veriteľ na úroky
za požičané peňažné prostriedky od spotrebiteľa. Ak teda spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné

prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ požadoval od neho úroky, ktoré
by mu patrili, ak by spotrebiteľ mal právo držby finančných prostriedkov. Inak by nastal nespravodlivý
a ústavne nekonformný stav pre spotrebiteľa, ktorý by bol vystavený sankciám vynútenia povinnosti a
plnenia a veriteľ by naďalej mal nárok na úroky zo zmluvy. Išlo by teda o stav, podľa ktorého by sapopreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by mal nárok na dohodnuté úroky,
ako keby k zmene záväzku nedošlo. Spotrebiteľ by nemal žiadne garantované práva, ktoré mu plynuli zo
zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Navyše došlo by k hrubej nadváhe veriteľa, ak by bol

tento nečinný pri vymáhaní svojej pohľadávky, a odplatné úroky by si nárokoval aj pri svojej potenciálnej
nečinnosti. Takáto správanie dodávateľa nemôže byť podporované a nemôže požívať právnu ochranu.
Niet kogentnej úpravy, podľa ktorej by bolo možné priznať úroky dohodnuté popri rokoch z omeškania.
Dohodnuté úroky za úver zákon reguluje bez časovej úpravy a preto dohoda o takýchto úrokoch je
odklonom od dispozitívnej úpravy a je v neprospech spotrebiteľa a tiež vyvoláva hrubú nerovnováhu v

neprospech slabšej zmluvnej strany. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu , že žalobcovi nepatrí
nárok na dohodnutý úrok zo zmluvy po zosplatnení úveru. Dohoda, podľa ktorej má spotrebiteľ popri
úrokoch z omeškania platiť ďalšie sankcie aj po splatnosti pohľadávky, a to aj úroky za poskytnutie úveru,
spôsobuje značnú nerovnováhu ku škode spotrebiteľa, a tým zhoršuje postavenie spotrebiteľa oproti
zákonnej úprave, ktorá chráni spotrebiteľa v úverových vzťahoch pred nadmerným navýšením dlhu vo
vzťahu k výške úveru. Je preto viac než nepravdepodobné, aby si spotrebiteľ takúto dohodu individuálne

vyjednal s dodávateľom, ktorý by zaobchádzal so spotrebiteľom čestne a rovnocenne.
30. K námietkam žalobcu preto odvolací súd uvádza, že úroky z omeškania patria pri každej neskoro
zaplatenej cene, a preto patria aj z úrokov za úver, ale len do zosplatnenia úveru. Po zosplatnení úveru
patrí žalobcovi právo na úrok z omeškania z celej zosplatnenej sumy, ktorá predstavuje istinu a ktorá
bola žalobcovi priznaná. V zmysle uvedeného odvolací súd považuje závery rozhodnutia vyslovené

súdom prvej inštancie sa správne.
31. Pokiaľ žalobca v bode V. žiadal, aby odvolací súd pripustil dovolanie, v tomto smere bližšie odkazuje
na poučenie uvedené v závere rozsudku v zmysle ustanovenie § 419 a nasledujúcich CSP. Odvolací
súd podľa novej procesnej úpravy (CSP) prípustnosť dovolania už nevyslovuje vo výroku rozhodnutia.
32. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP, §

25 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní boli v celom rozsahu úspešné žalované, preto
im odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

33. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,

b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).