Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Monday, March 20, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/112/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2314200969
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2314200969.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a sudkýň:

JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Martina Valentová, v právnej veci žalobcov v 1. rade: E. U., nar.
XX.XX.XXXX, bytom A. L. XX, XXX XX A. L., v 2. rade: R. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. L. XX, XXX
XX A. L., v 3. rade: R. U. nar. XX.XX.XXXX, bytom A. L. XX, XXX XX A. L., v 4. rade E. U., rod. U., nar.
XX.XX.XXXX, bytom H., všetci právne zastúpení advokátom: Mgr. Ľudovít Paulovič, so sídlom Martina
Rázusa 19, 984 01 Lučenec, proti žalovaným v 1. rade: K. O., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom W. XX/
XX, XXX XX L., zastúpený AK: JAVOR - TOKÁR, advokátska kancelária, s.r.o., Stará Vajnorská cesta
37, 831 04 Bratislava, IČO: 36 264 750, v 2. rade: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance

Group, so sídlom Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.200.000
eur, na odvolanie žalovanej v 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Galanta, č. k. 5C/42/2014-160 zo
dňa 5. novembra 2015, takto

r o z h o d o l :

I. Ruší sa rozsudok súdu I. inštancie v časti priznania náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi v 3. rade
a žalobkyni v 4. rade a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania žalobcom v 1., 2., 3. a 4. rade a
výroku o platení súdneho poplatku a v týchto častiach sa v r a c i a n a nové konanie a rozhodnutie.

II. V ostatnej časti sa rozsudok súdu I. inštancie p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd I. inštancie rozhodol, že žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu 11.000
eur, žalobcovi v 2. rade sumu 11.000 eur, žalobcovi v 3. rade sumu 9.000 eur a žalobkyni v 4. rade
sumu 9.000 eur, pričom v rozsahu plnenia jedného z žalovaných zaniká druhému z nich povinnosť plniť,
a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšnej časti súd návrh zamietol. O trovách konania
rozhodol tak, že žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní zaplatiť žalobcovi v 1. rade, žalobcovi v 2. rade,
žalobcovi v 3. rade, žalobcovi v 4. rade náhradu trov konania ako trovy právneho zastúpenia každému
vo výške 681,18 eur na účet právneho zástupcu žalobcov vedený v L. L., a.s. č. účtu: XXXXXXXXXX/

XXXX, pričom v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných zaniká druhému z nich povinnosť plniť, a to
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. O súdnom poplatku rozhodol tak, že žalovaní v 1. a 2. rade sú
povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť Okresnému súdu Galanta súdny poplatok v sume 1.200 eur,
do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

2. V odôvodnení rozsudku poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. februára
2011 pod sp. zn. 5Cdo/265/2009, že protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie, resp.

práva na rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne
alebo úplne bráni napĺňať jeho citové potreby, t.j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru,
sféru osobnostnú, ...zásah do emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávnym konaním
tretej osoby, následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnostipodľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti. Existenciu neoprávneného zásahu do
práva na súkromie a rodinný život, ktorý bol spôsobený usmrtením blízkeho rodinného príslušníka pri
dopravnej nehode, konštatoval Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí z 20.apríla 2011 sp.

zn. 4Cdo/168/2009. Súd I. inštancie poukázal, že v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu sa uplatňuje
jednotný názor, v zmysle ktorého súčasťou práva na ochranu súkromia chráneného ustanovením § 11
Občianskeho zákonníka, je aj rodinný život spočívajúci v udržiavaní a rozvíjaní vzájomných citových,
morálnych a sociálnych väzieb medzi najbližšími osobami, a konanie, ktoré spôsobilo násilné pretrhnutie
týchto väzieb stratou člena rodiny, je konaním nesúcim znaky neoprávneného zásahu do chránených

osobnostných práv pozostalých členov rodiny. S uvedeným právnym názorom súd stotožnil.

3. Pri preukázaných intenzívnych vzťahoch žalobcov s nebohým C. pred nehodou a neodiskutovateľnej
závažnosti nemajetkovej ujmy vzniknutej žalobcom smrťou blízkej osoby, a tiež zistených okolnostiach,
za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, súd mal za to, že určená
výška peňažnej náhrady zodpovedá spravodlivému usporiadaniu pomerov medzi účastníkmi. Vzťahy

žalobcov a nebohého C. boli neoprávneným zásahom žalovaného v 1. rade definitívne dňa 07.07.2011
ukončené. Intenzita vzťahu žalobcov s nebohým C. pred dopravnou nehodou, ako ju popísali žalobcovia
má oporu vo výsledkoch dokazovania -výsluch žalobcov a svedkov. I keď nebohý C. bol pol roka pred
nehodou v zahraničí, ani v tejto dobe sa nepretrhli, resp. nenarušili väzby s jeho rodinou. Bol s nimi v
kontakte a po svojom návrate zo zahraničia dokonca býval so svojou družkou v rodinnom dome u svojich

rodičov. Z výsluchu svedkov má súd preukázané, že vzťahy mal veľmi dobré nielen so svojimi rodičmi
a súrodencami, ale i s ostatnou rodinou, ktorí jeho smrť taktiež znášali veľmi zle. O to horšie samotná
udalosť pôsobila na rodičov, ktorí ho vychovávali, videli rásť a tiež byť šťastného so svojou družkou. C.
bol oporou nielen pre svoju matku, ale i otca, ktorý bol na invalidnom dôchodku, a v dôsledku čoho im
bol veľkou oporou nielen po fyzickej stránke, nakoľko i podľa svedkov išlo o šikovného chlapca, ktorý

vedel čo to porobiť a opraviť, ale i po psychickej stránke. O to horšie museli znášať jeho odchod a to, že
s jeho smrťou sa doteraz nevedia zmieriť svedčí nielen zhoršenie ich zdravotného stavu (žalobkyňa v 1.
rade doteraz navštevuje psychiatra), ale i to, že stále v dome horia sviečky a rodičia majú doma urnu.
Nepochybne smrť brata zasiahla i do života jeho súrodencov, ktorí týmto stratili nielen blízku osobu, s
ktorou od malička vyrastali, ale i kamaráta.

4. Žalobcom vznikol v dôsledku zásahu do ich práva aj nárok na primerané zadosťučinenie v peniazoch.
Pre výšku tohto nároku sú stanovené dve kritéria: závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti,
za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Výška peňažnej náhrady je
predmetomvoľnejúvahysúdu,kdesúdvýškutejtonáhradypriznávanazákladetoho,žeprihliadajednak

na nenapraviteľný následok a tiež dôsledky, ktoré tento nenapraviteľný následok vyvolal u dotknutej
osoby. Súd dospel k záveru, že medzi žalobcami a nebohým C. bol silný, dlhoročný, harmonický,
emotívny, pevný zväzok. Boli medzi nimi harmonické vzťahy s tým, že tieto sa nenarušil ani v čase, keď
nebohý bol v zahraničí. Z dokazovania bolo preukázané i to, že nebohý C. mal veľmi silný citový vzťah
ku všetkým príslušníkom svojej rodiny, ako aj k žalobcom. Konaním žalovaného v 1. rade, ktorý spôsobil

dopravnú nehodu, došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcov, konkrétne k zásahu do ich práva
na súkromie, ktorého súčasťou je právo na rodinný život, zahrňujúci najmä sociálne a morálne vzťahy
s blízkymi príbuznými. Tento vzťah nebohého C. a žalobcov bol neoprávneným zásahom žalovaného
v 1. rade definitívne a neodčiniteľne pri dopravnej nehode dňa 07.07.2011 ukončený. Po zohľadnení
aplikačnej praxe, súd dospel k záveru, že suma, ktorú požadujú žalobcovia každý po 30.000 eur ako

nemajetkovú ujmu nie je primeraná, i keď smrť blízkej osoby sa peniazmi asi vyčísliť ani nedá. Súd však
doúvahyzobraltúskutočnosť,žežalobcoviasúštyriaanemajetkováujmanemôžepredstavovaťspôsob
na obohacovanie sa, ale spravodlivé zadosťučinenie. Súd zobral do úvahy aj, že formou spravodlivého
zadosťučinenia je odsúdenie a potrestanie žalovaného v 1. rade. Súd prihliadol i na okolnosti, za
ktorých k porušeniu práva došlo, ale i na to, že žalovaný v 1. rade svoj čin oľutoval a formou listu sa

žalobcom ospravedlnil. Z uvedeného dôvodu, súd priznal žalobcom v 1. a 2. rade ako primeranú výšku
nemajetkovej ujmy každému po 11.000 eur. V čase smrti mal nebohý C. 27 rokov a žil v spoločnej
domácnosti u svojich rodičoch, ktorým i v dôsledku toho, že otec zomrelého bol invalidom značne
pomáhal. Je zrejmé, že silné citové puto medzi matkou, otcom a synom ostáva zachované aj keď
dieťa dospeje a osamostatní sa, ale v tomto prípade bolo puto umocnené práve tým, že nebohý C.

v čase smrti žil so svojimi rodičmi a plánoval s nimi ostať i po tom ako sa ožení a postaví si svoj
dom. Preto smrťou syna žalobcovia v 1. a 2. rade stratili možnosť ďalej rozvíjať svoj vzťah, vidieť syna
starnúť a možno dočkať sa i vnúčat od neho. Smrť syna musela byť žalobcov v 1. a 2. rade veľkým
šokom, ktorý ich ovplyvnil na celý život a preto majú nárok na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazochpodľa ust. § 13 ods. 3 OZ, lebo súd má zato, že forma zadosťučinenia podľa § 13 ods. 1 OZ by
nepostačovala. S prihliadnutím na vyššie uvedené kritéria a skutočnosti, ale i na to, že napriek všetkému
vyššie uvedenému neboli žalobcovia v 1. a 2. rade na syna odkázaní a závislí na ňom či už po finančnej

stráne resp. inej, o čom svedčí i to, že pol roka pred nehodou bol dlhší čas v zahraničí, pri určení výšky
nemajetkovej ujmy v peniazoch súd považoval za primeranú sumu vo výške 11.000 eur tak u oboch
jednotlivo. Pokiaľ ide o žalobcov v 3. a 4. rade súd taktiež zohľadnil uvedené skutočnosti ako aj kritéria
ako u žalobcov v 1. a 2. rade, avšak tu zohľadňoval súd i to, že rodičia prežívajú stratu svojho dieťaťa
intenzívnejšie, a nepochybne svedčí o tom i to, že dosiaľ urnu riadne neuložili. Nebohého C. vychovávali

od malička, strávili s ním celý život a i vzhľadom k veku, sa so stratou svojho syna budú do konca života
zmierovať iba ťažko. Súrodenci nebohého C., nepochybne taktiež jeho smrť prežívali veľmi ťažko, a
určite ich smrť brata zasiahla v značnej miere, avšak sú mladí, nie sú a ani neboli na nebohého C.
odkázaní, a navyše súd zohľadnil i to, že žalobkyňa v 4. rade má deti, a postupom času sa so smrťou
brata zmieria s ohľadom na svoju rodinu resp. žalobcu v 3. rade na svoju možnú budúcu rodinu. Súd
mal za to, že primeraná výška nemajetkovej ujmy u žalobcov v 3. a 4. je vo výške 9.000 eur u každého.

5. Pokiaľ ide námietku žalobcu v 2. rade ohľadom nedostatku svojej pasívnej legitimácie, tu súd
poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ z 24. októbra 2013, C-22/12 (prípad Haasová) keď v
ňom uviedol, že článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych
predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými

vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej
smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov
týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej
a doplnenej smernicou európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005, a článok 1 prvý
odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských

štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa
majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí
usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu
upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Tak sa súd I. inštancie stotožnil s

eurokonformným výkladom ust. § 4 ods. 2 písm. a) zákona o PZP. Ďalej poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/168/2009 a odlišné stanovisko JUDr. Rudolfa Čirča, kde je uvedené
“pre účely zákona o povinnom zmluvnom poistení treba pojem škoda vykladať extenzívne v tom zmysle,
že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za
zásah do osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný

život spôsobený úmrtím blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov. Účelom poistenia za
škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v
súvislosti s touto prevádzkou a podľa dôvodovej správy k zákonu o PZP je usmrtenie pri dopravnej
nehode najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa ustálenej súdnej praxe usmrtenie pri
dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu, ale aj občianskoprávnu

zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom
poistného krytia....“ Z uvedeného vyplýva povinnosť súdov pri uplatňovaní vnútroštátneho práva a
najmä ustanovení právnej úpravy osobitne prijatej s cieľom vykonania požiadaviek smernice vykladať
vnútroštátne právo v maximálnej možnej miere vo svetle znenia a účelu predmetnej smernice na
dosiahnutie smernicou sledovaného cieľa. Podstatnou je skutočnosť, aby uplatňovaný nárok mal pôvod

v prevádzke motorového vozidla a pokiaľ tomu tak je, je možné v súlade so smernicami a rozhodnutiami
Súdneho dvora výkladom textu ust. § 4 ods. 2 zákona o PZP tento vykladať tak, že škodou tak nie je len
škoda na majetku, ale i akákoľvek osobná nemajetková ujma a do rozsahu krytia povinného zmluvného
poistenia možno zahrnúť i nemajetkovú ujmu. K veci súd ešte udával, že pokiaľ išlo o návrh žalobcu v
2. rade o vypočutie znalcov MUDr. Gabana a MUDr. Kyslíka, tento súd nepripustil, nakoľko i v prípade

ak by sa preukázalo, že nebohý C. mal poškodenú pečeň v dôsledku požívania alkoholu, uvedené by
nemalo vplyv na rozhodnutie súdu.

6. Žalovaných v 1. a 2. rade súd zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť Okresnému súdu Galanta
súdnypoplatokvovýške 1200eurpodľapoložky7bpísm.b)Sadzobníkasúdnychpoplatkov(3%zvýšky

uplatnenej nemajetkovej ujmy), keď žalobcovia v 1. až 4. rade boli v tomto konaní oslobodení od platenia
súdnych poplatkov. Zákon totiž nezužuje toto oslobodenie len na osobu samotného poškodeného, preto
pre vznik nároku na oslobodenie podľa tohto ustanovenia je rozhodujúca len právna povaha nároku, t.j.náhrada škody alebo nemajetkovej ujmy a príčina jeho vzniku, t.j. trestný čin. Na základe uvedeného
súd zaviazal žalobcov (podľa ust. § 2 ods. 2 z.č. 71/1992 Z.z.) i na zaplatenie súdneho poplatku.

7. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 3 OSP, kde aj keď mal účastník vo veci úspech len
čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti
alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom
prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.
Žalobcovi v 1. rade súd priznal náhradu trov konania vo výške 681,18 eur, žalobcovi v 2. rade vo výške

681,18 eur, žalobcovi v 3. rade vo výške 681,18 eur, žalobcovi v 4. rade vo výške 681,18 eur. K žiadosti
žalovaného v 1. rade, aby nebol zaviazaný na povinnosť nahradiť trovy s ohľadom na postoj žalovaného
v 1. rade a na to, že žalovaný v 2. rade bol povinný oprávnené nároky žalobcov likvidovať a preto
on nezadal príčinu tohto konania, súd poukázal na to, že je na žalobcoch, či a koho budú žalovať o
zaplatenie nemajetkovej ujmy, pričom iba na samotné ospravedlnenie žalovaného v 1. rade a jeho
potrestanie v trestnom konaní z hľadiska trov konania súd nemohol prihliadnuť. Pokiaľ podľa jeho názoru

povinnosť likvidovať oprávnené nároky mal žalovaný v 2. rade, tento vzťah je iba medzi nimi a súd
nemôže túto okolnosť posudzovať voči žalobcom, keďže práve im majú byť uhradené trovy konania.
Preto súd zaviazal oboch žalovaných na zaplatenie trov konania.

8. Odvolanie voči rozsudku súdu I. inštancie podal žalovaný v 2. rade z dôvodov podľa ust. § 205

ods. 2 písm. a) OSP v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f), h); ust. § 205 ods. 2 písm. c) OSP, ust.
§ 205 ods. 2 písm. d) OSP, ust. § 205 ods. 2 písm. f) OSP,. Konajúci súd v odôvodnení rozhodnutia
odcitoval odlišné stanovisko sudcu JUDr. Rudolfa Čirča k uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 20. apríla 2011 sp. zn. 4Cdo/168/2009 a následne jednou vetou toto stanovisko zhrnul.
Rozhodnutie neobsahuje ani konkrétne dôvody, ktoré súd k prípadnej aplikácii viedli a ani úvahy, akými

sa pritom riadil. Konajúci súd teda jasne a zrozumiteľne nevysvetlil svoj myšlienkový postup, na základe
ktorého dospel k záveru, že žalovaný v 2. rade je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti v konaní o
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Odvolateľ tak poukazuje na Ústavný súd SR, ktorý vo svojich
rozhodnutiach stabilne uvádza: „riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a

zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho
rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Žalovaný v 2. rade v priebehu súdneho konania
doručil konajúcemu súdu písomné vyjadrenie s rozsiahlou právnou argumentáciou, pričom konajúci
súd sa v napadnutom rozhodnutí touto vôbec nezaoberal. Má za to, že KOOPERATIVA poisťovňa,
a.s. Vienna Insurance Group nie je v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy pasívne legitimovaná.

Žalovaný v 2. rade preto považuje za potrebné opätovne poukázať na povinnosť členského štátu
transponovať smernicu do svojho vlastného právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou
v podobe všeobecne záväzného právneho predpisu. Zákon č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon o PZN“) zohľadňuje všetky smernice európskej únie, ktoré sa

týkajú poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Ide o smernice
č. 72/166/EHS z 24.04.1972, 84/5/EHS z 30.12.1983 zmenenej a doplnenej smernicou európskeho
parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11.5.2005, 90/232/EHS z 11.05.1990 (ďalej len „motorové smernice
alebo smernice“). Ak by obsahom smerníc malo byť skutočne to, že povinné poistenie pokrýva aj
nárok z neoprávnených zásahov do osobnosti človeka, potom by to bolo možné vyjadriť jednoznačným

spôsobom legislatívne v texte zákona. Čo sa týka nepriameho účinku smerníc je možný cez ich aplikáciu
založenú na eurokonformnej interpretácii vnútroštátneho práva. Povinnosť eurokonformného výkladu
relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená aj všeobecnými zásadami práva, najmä
právnou istotou a nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva contra legem (Inpact,
C-268/06, 15.04.2008; Adeneler, C-212/04, 04.07.2006). Priama aplikácia smernice prichádza do úvahy

výlučne len v sporoch, kde je žalovaným členský štát, resp. akýkoľvek orgán konajúci v jeho mene.
Rozsudok európskeho súdneho dvora zo dňa 24.10.2013 C-22/12 Haasová/Rastislav Petrík a Blanka
Holingová (ďalej len „rozsudok“), pre celkový komplexný obraz uvádza, že Krajský súd v Prešove položil
európskemu súdnemu dvoru (ďalej len „ESD“) prejudiciálnu otázku ESD následne na položenú otázku
odpovedal:„...čl.3ods.1prvejsmernice,čl.1ods.1a2druhejsmerniceačl.1prvýodsektretejsmernice

sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí
usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu
upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.“. Vnútroštátne právo v zákone o PZP delege lata upravuje náhradu majetkovej, ako aj nemajetkovej ujmy, avšak výlučne v rozsahu §§ 444 - 449
Občianskeho zákonníka, pričom § 444 Občianskeho zákonníka pokrýva zodpovednosť za nemajetkovú
ujmu na zdraví vo forme náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v rozsahu

nárokov podľa osobitného právneho predpisu. Nároky z titulu ochrany osobnosti podľa § 13 a nasl.
Občianskeho zákonníka však do okruhu pôsobnosti Zákona o PZP nezahŕňa. Vnútroštátne právo
upravujúce rozsah poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla vo
svojich ust. § 4 ods. 2 Zákona o PZP. Právna úprava rozsahu poistenia zodpovednosti za škodu
v ust. § 4 ods. 2 Zákona o PZP podáva taxatívny výpočet prípadov, ktoré podliehajú poistnému

krytiu, plne v zhode s právnou úpravou spôsobu a rozsahu náhrady škody v Občianskom zákonníku
ustanovenou v § 442 a nasl., vrátane ust. § 444 občianskeho zákonníka. Pod takto vymedzenú škodu
zákon o PZP neumožňuje subsumovať náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcu z ust. § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka, pokiaľ sa tak poistený s poisťovňou nadštandardne nedohodne v poistnej
zmluve. Uvedené je podporené § 5 ods. 1 písm. d) zákona o PZP. Zákonodarca odkazom k tomuto
ustanoveniu stanovil jednoznačný a uzavretý okruh zákonného poistného krytia, a to konkrétnym

odkazom na ust. § 442 až § 449 Občianskeho zákonníka a na zákon č. 437/2004 Z. z. o náhrade
za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia,
o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriadení rezortných, odvetvových, podnikových a
občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 461/2008 Z. z.

(ďalej len „zákon č. 437/2004 Z. z.). Iné nároky vnútroštátne právo upravujúce rozsah poistného
krytia nepripúšťa. Na podporu prezentovanej právnej argumentácie poukazuje na to, že Slovenská
republika, v konaní vedenom na ESD pod č. k. C22-2012 prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti
SR zaslala svoje vyjadrenie k inštitútu zodpovednosti za škodu a inštitútu zodpovednosti za zásah do
osobnostných práv v slovenskom vnútroštátnom práve. Podľa názoru Slovenskej republiky ide totiž o

dva samostatné a rozdielne režimy občianskoprávnej zodpovednosti. Preto podľa platnej slovenskej
právnej úpravy možno náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv uplatňovať len mimo
rámca inštitútu zodpovednosti za škodu. Slovenská vnútroštátna úprava však takéto ustanovenie, ktoré
by priznávalo náhradu nemajetkovej ujmy pozostalým po obeti dopravnej nehody v dôsledku zásahu
do ich osobnostných práv z poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových

vozidiel, nezavádza. Právo európskej únie de iure neustanovuje všeobecnú záväznosť rozhodnutí súdov
európskej únie. Prejudiciálny rozsudok je spolu s výkladom alebo posúdením platnosti práva Únie
záväzný pre vnútroštátny súd, ktorý podal prejudiciálnu otázku (Benedetti, 52/76), ako aj pre súdu, ktoré
budú rozhodovať v tej istej veci o opravných prostriedkoch. Pre iné súdy však uvedený rozsudok nie je
záväzný. Svoje stanovisko žalovaný v 2. rade opiera o judikát Najvyššieho súdu SR č. 4Cdo/168/2009 zo

dňa 20.04.2011: „...Povinnosť poskytnúť zadosťučinenie podľa § 13 OZ je teda subjektívne spätá s tým,
kto sa zásahu do týchto práv iného dopustil. Jedná sa preto o výlučne osobnú povinnosť tohto subjektu,
ktorá neprechádza na ďalšiu osobu. Občiansky zákonník nemá ani ustanovenie, ktoré by umožňovalo
prípadný prechod tejto povinnosti na ďalšiu osobu ako osobu z tohto hmotnoprávneho vzťahu povinnú.
Z uvedených úvah teda vyplýva, že v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do

osobnostných práv, je v zmysle § 11 a nasl. OZ nositeľom hmotnoprávnej povinnosti ten subjekt, ktorý
neoprávnene zásah do osobnostných práv spôsobil. Žalovaná v 1. rade, ako poisťovňa, ktorá bola len
účastníkom poistného vzťahu zo zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla,
žiadnym spôsobom nezasiahla do osobnostných práv žalobcov. V konaní o náhradu nemajetkovej ujmy
v zmysle § 13 ods. 2 OZ, nie je preto nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide.“. Súd tak

v predmetnom konaní neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy. Tým konaním
súdu bola v konaní porušená „zásada rovnosti zbraní“, spočívajúca v rovnakom postavení účastníkov
súdneho konania. Zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v
znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon ZSP“) upravuje dva druhy oslobodenia od povinnosti platiť
súdnypoplatok-vecnéoslobodenieaosobnéoslobodenieaOSPupravujeeštetretídruhoslobodenia,a

to oslobodenie na žiadosť. Právny zástupca žalobcov v žalobnom návrhu uviedol, že cit.: „Navrhovatelia
sú oslobodení od súdneho poplatku v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 71/1992 Zb.“.
Nakoľko sa jedná o osobné oslobodenie od poplatkovej povinnosti nemožno právnu argumentáciu
súdu prezentovanú v napadnutom rozhodnutí aplikovať. Uvedené oslobodenie je viazané výslovne na
status žalobcu, ako priamo poškodeného. Má za to, že žalobcov v predmetnom konaní preto nemožné

považovať za „poškodených“ v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. i) zákona o súdnych poplatkoch. Právny
názor žalovaný v 2. rade týkajúci sa oslobodenia žalobcov podľa § 4 ods. 2 písm. i) zákona opieral o
rozhodnutie KS Nitra 6Co/8/2014 zo dňa 31.1.2014. Má za to, že povinnosť uhradiť súdny poplatok za
podaný návrh na náhradu nemajetkovej ujmy je prostriedkom pre zamedzenie „ulietavania“ uplatnenýchnárokov do niekoľko miliónových výšok. S poukazom na uvedené, odvolateľ má za to, že konajúci súd
nepostupoval správne, pričom žalobcovia boli povinní zaplatiť súdny poplatok podľa položky 7b ZoSP.
K výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy uvádza. Poisťovňa, ako subjekt, ktorý do práv žalobcov

nezasiahol, nie je schopný žalobcom poskytnúť morálne zadosťučinenie, to znamená nie je schopná
sa ospravedlniť za konanie svojho klienta, nakoľko tento zásah nespôsobila ani ho nijakým spôsobom
nevedela ovplyvniť, a preto nemôže byť pasívne legitimovaná v danom spore. Len v prípade, že morálne
zadosťučinenie nie je postačujúce prichádza do úvahy priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ak
na odstránenie zásahu do práva podľa § 11 Občianskeho zákonníka nepostačuje zadosťučinenie

podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nemôže byť dostatočným zadosťučinením za tento zásah
náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá je poskytnutá inou osobou ako tým, kto takýto zásah
spôsobil,keďžepocitzadosťučineniaprirodzenenevyplývazprijatéhofinančnéhoprospechu,alezujmy,
ktorou je takouto povinnosťou postihnutý protiprávne konajúci subjekt. Občiansky zákonník explicitne
neupravuje to, aký nárok a voči komu majú pozostalí príbuzní za psychickú bolesť a ujmu na kvalite
života spôsobenú protiprávnou smrťou svojho príbuzného. Právo sa v rovine zákona k obdobnému

nároku explicitne vyjadruje len v ust. § 94 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v
znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého manžel, manželka a nezaopatrené dieťa poškodeného,
ktorý zomrel v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania, majú nárok na jednorazové
odškodnenie. Ustanovenie § 2 písm. a) zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených
násilnými trestnými činmi, na účely tohto zákona sa poškodeným rozumie osoba, ktorej bola v dôsledku

trestného činu spôsobená ujma na zdraví, ak táto osoba v dôsledku tohto činu zomrela (ďalej len
„zomretý“), pozostalý manžel po zomretom a pozostalé dieťa po zomretom, a ak ich niet, pozostalý
rodič po zomretom, a ak ho niet, osoba, ku ktorej mal zomretý vyživovaciu povinnosť. Analogicky
možno dospieť k záveru, že i v prípade občianskoprávnych vzťahov možno náhradu za smrť príbuznej
osoby priznať len úzkemu okruhu najbližšej rodiny tvorenej manželom a nezaopatrenými deťmi. Súd v

odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, cit.: „Súrodenci nebohého C., nepochybne taktiež jeho
smrť prežívali veľmi ťažko, a určite ich smrť brata zasiahla v značnej miere, avšak sú mladí, nie sú a
ani neboli na nebohého C. odkázaní (...) a postupom času sa so smrťou brata zmieria (...). Preto súd
má za to, že primeraná výška nemajetkovej ujmy u žalobcov v 3. a 4. rade je vo výške 9.000 eur u
každého a preto im takúto nemajetkovú ujmu i priznal.“. Súdom stanovenú sumu vo výške 9.000 eur

priznanú žalobkyni v 4. rade i žalobcovi v 3. rade považuje odvolateľ za neprimerane vysokú. Poukazuje
na rozsudok Krajského súdu v Bratislave 6Co/111/2011 zo dňa 4.6.2012, ktorým bol potvrdený rozsudok
Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 12C/385/2008 zo dňa 15.6.2011, kde bola žalobcovi, ktorý pri
dopravnej nehode prišiel o manželku a syna nemajetková ujma vo výške 23.000 eur. Súd zohľadnil to, že
žalobca v jednom okamihu stratil manželku aj syna, s ktorým žil v spoločnej domácnosti, vek zomretých

ako aj majetkové pomery žalovaného a za primeranú náhradu, ktorá je spôsobilá aspoň sčasti zmierniť
následky neoprávneného zásahu do práv na ochranu osobnosti žalobcu určil sumu 23.000 eur. Ako
analógiu k určeniu výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch treba poukázať na zákon č. 215/2006 Z. z.
o odškodňovaní osôb poškodených násilným trestným činom, kde podľa § 5 ods. 1 „Ak bola trestným
činom spôsobená smrť, poškodený má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiat násobku

minimálnej mzdy. Ak právo na odškodnenie majú viacerí poškodení, rozdelí sa uvedená suma medzi
nich rovnakým dielom.“. Uvedená suma predstavuje približne sumu 17.600 eur. S poukazom na všetky
uvedené skutočnosti, má odvolateľ za to, že súd nesprávne právne vyhodnotil daný stav, keď mal za to,
že spoločnosť KOOPERATIVA poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group ako poisťovateľ (žalovaný v 2.
rade) pokrýva nároky nemajetkovej ujmy z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti. Predmetom

poistného krytia nie je nemajetková ujma, čo svojím rozhodnutím potvrdil aj Najvyšší súd SR, pričom
uvedené nezmenilo ani rozhodnutie ESD C-22/12 a má za to, že tento nebol rešpektovaný zo strany
okresného súdu, čím vytvoril právnu neistotu tým, že rozhodol odlišne od právneho stanoviska NS SR
ako nadriadenému orgánu. Vzhľadom na skutočnosť, že v danom prípade ide o rozhodnutie po právnej
stránkezásadnéhovýznamu(ajkeďžalovanýv2.radezastávaprávnynázoruvedenývyššie,pričommá

za to, že odvolací súd nemá dôvod odchýliť sa od doterajšej súdnej praxe) žiada súd, aby v prípade, že
potvrdí rozhodnutie okresného súdu vo svojom rozsudku pripustil možnosť podania dovolania. Navrhuje,
aby odvolací súd rozsudok súdu I. inštancie v celom rozsahu zmenil v zmysle § 220 OSP a to tak,
že nárok žalobcov v 1. až 4. rade na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanému v 2. rade v celom
rozsahu zamietne

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase
podania odvolaní účinného zák. č. 99/1963 Z.z. Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP, aktuálne §362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektami - zároveň stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie
vydané (§ 201 OSP, akt. § 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon
odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 201 a 202 OSP, akt. § 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní,

že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ
žalovaný v 2. rade použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm.a) OSP, ktoré má
ekvivalentv§365ods.1písm.f)CSP;§205ods.2písm.f)OSP,ktorémáekvivalentv§365ods.1písm.
h) CSP ; § 205 ods. 2 písm. h) OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. a), b) CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných a) rozsahom (§ 379 CSP), ale aj podľa § 379 písm. a) CSP

v trovách, lebo od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý nebol napadnutý a b) dôvodmi
(§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na
verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP),

a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie
je v napadnutých častiach pasívnej legitimácie žalovaného v 2. rade a priznania nemajetkovej ujmy
žalobcom v 1. a 2. rade vecne správne, ale v časti priznania nemajetkovej ujmy žalobcom v 3. a 4. rade,
zaplatenia súdneho poplatku a súvisiacom výroku o trovách konania považoval odvolanie odvolateľa
za dôvodné.

10. Na základe rozsudku č.k. 3T/82/20013-476 zo dňa 07.08.2013 vydaného OS Galanta, ktorý
nadobudol právoplatnosť 07.08.2013, bol žalovaný v 1. rade uznaný vinným, že dňa 07.07.2011 v
čase o 20.00 hod. po ceste č. II/576 za obcou Dlhá nad Váhom v smere na obec Šoporňa, viedol
osobné motorové vozidlo zn. Audi S4, evidenčné číslo ZV 540 CB, nevenoval dostatočnú pozornosť

riadeniu motorového vozidla a situácii v cestnej premávke, pričom pri rýchlosti 135 km/hod. (povolená
rýchlosť 90 km/hod.) predchádzal pred ním idúce nákladné motorové vozidlo zn. DAF, evidenčné číslo
SA 33 BT a počas predchádzania narazil do oproti idúceho osobného motorového vozidla zn. Škoda
Felicia, evidenčné číslo GA 894 CL, ktoré viedol C. U.. Ten pri zrážke utrpel ťažké zranenia, ktorým
XX.XX.XXXX podľahol. Spolujazdkyňa vo vozidle zn. Škoda Felicia U. F., nar. XX.XX.XXXX utrpela

zlomeninukľúčnejkostivpravo,zmliaždeniepľúcvpravo,zmliaždeniepravéhohrudníka,udretiepravého
ramena. Uvedené zranenia si u nej vyžiadali liečenie a práceneschopnosť do 6 týždňov. Svojím konaním
porušil ustanovenie § 4 odsek 1 písm. c) a § 15 odsek 5 písm. c) z.č. 8/2009 Z.z. Odvolací súd sa
stotožňuje so záverom súdu I. inštancie, že konaním žalovaného v 1. rade, ktorý spôsobil dopravnú
nehodu, došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcov, konkrétne k zásahu do ich práva na súkromie,

ktorého súčasťou je právo na rodinný život, zahrňujúci najmä sociálne a morálne vzťahy s blízkymi
príbuznými.

11. Pri posudzovaní namietanej pasívnej legitimácii žalovanej 2. (resp. vo všeobecnosti poisťovne)
treba dať do pozornosti uznesenie ÚS SR č. k. III. ÚS 645/2015-30 zo dňa 16.12.2015, ktorým ústavný

súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú sťažnosť obchodnej spoločnosti KOOPERATIVA poisťovňa, a.
s., Vienna Insurance Group, ktorou namietala porušenie základného práva vlastniť majetok, na súdnu
ochranu a na spravodlivé súdne konanie rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4Co/658/2014-158
z 21.05.2015 (ktorým odvolací súd potvrdil prvoinštančný rozsudok zaväzujúci na plnenie náhrady
nemajetkovej ujmy vzniknutej pozostalým z dopravnej nehody aj poisťovňu). V tomto rozhodnutí ÚS

SR konštatoval: „hoci Súdny dvor v rozsudku vo veci sp. zn. C-22/12 z 24. októbra 2013 viackrát
zdôraznil,ženiejeoprávnenývykladaťustanoveniavnútroštátnehopráva,jezjavné,žeakovnútroštátne
právo Českej republiky, tak aj vnútroštátne právo Slovenskej republiky prostredníctvom konkrétnych
ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 11 a § 13, pozn.) každého z týchto štátov umožňuje blízkym
osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má byť

krytá z povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.“

12. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sa musia vnútroštátne ustanovenia v konaní vo veci
samej v čo najväčšej miere vykladať a uplatňovať v súlade so smernicami. Vnútroštátne súdy teda
musia vnútroštátne právo v najväčšej možnej miere vykladať v zmysle znenia a účelu smernice, aby bol

dosiahnutývýsledok,kuktorémutátosmernicasmeruje(porov.zposlednéhoobdobianapr.rozsudokSD
z 25. apríla 2013, C-81/12, Asociaţia ACCEPT proti Consiliul Naţional pentru Combaterea Discriminării,
ods.71).SúdnydvorEÚvrozsudkuz24.októbra2013,vecC-22/12(prípadHaasová)uviedol,žečlánok
3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členskýchštátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly
plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/
EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou
európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005, a článok 1 prvý odsek tretej smernice
Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom
zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má

pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej
nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo
uplatniteľné v spore vo veci samej. Tu sa odvolací súd stotožňuje s názorom o eurokonformnom výklade
ustanovení § 4 ods. 2 písm. a) zákona o PZP.

13. Povinnosť krytia poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú tretím osobám motorovými vozidlami

je zabezpečená a definovaná právnou úpravou európskej únie (rozsudok SD C-22/12 Haasová, bod
39) a preto aj v tejto veci je nutné riešiť spornú právnu otázku v súlade s komunitárnym právom
(právna oblasť je harmonizovaná právom európskej únie). Tzv. motorové smernice (smernica Rady
72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto

zodpovednosti, smernica Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov
členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel, zmenená a doplnená smernicou európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005
a smernica Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov
týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ako i

smernica Rady 209/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel) na účely účinnej realizácie spoločného trhu smerujú na jednej strane
k zabezpečeniu voľného pohybu motorových vozidiel nachádzajúcich sa na území európskej únie, ako
aj osôb vo vozidle a na druhej strane k zabezpečeniu porovnateľného zaobchádzania s poškodenými
účastníkmi nehôd spôsobených týmito vozidlami, bez ohľadu na miesto nehody na únijnom území.

14. S použitím eurokonformného výkladu (Smernica EP a Rady 2009/103/ES zo 16.9.2009) pojmov
„náhrada škody, škoda na zdraví“ v ust. § 4 ods. 1, 2, 4 a § 15 ods.1 zák. č. 381/2001 Z.z. o
povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
a s prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia, z hľadiska zodpovednosti za

neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorových vozidiel sa v rámci
náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody, za
ktorú možno priznať náhradu peňažnou formou podľa § 13 OZ, ktorú v širšom ponímaní treba považovať
za škodu na zdraví podľa § 4 ods.2 písm. a) zák.č. 381/2001 Z.z. Takáto náhrada nemajetkovej
ujmy v peniazoch preto spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia. Ustanovením § 4 ods.

1 a 2 zákona č. 381/2001 Z. z. sa do slovenského právneho poriadku implementovali ustanovenia
smernice Rady 72/166/EHS o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto
zodpovednosti, ako aj druhej smernice Rady 84/5/EHS o aproximácii právnych predpisov členských
štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel

(v súčasnosti kodifikované v spoločnej smernici č. 2009/103/ES o poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a kontrole plnenia tejto povinnosti). Podľa čl. 1 druhého
bodu Smernice č. 2009/103/ES „poškodený“ znamená akúkoľvek osobu oprávnenú na náhradu, pokiaľ
ide o akúkoľvek škodu spôsobenú motorovými vozidlami. Podľa čl. 3 cit. Smernice každý členský štát
prijme všetky vhodné opatrenia, aby zabezpečil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou

vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území je pokrytá poistením. Rozsah krytia zodpovednosti
a podmienky tohto krytia sa určia na základe opatrení uvedených v prvom pododseku. Poistenie
povinne pokrýva ujmy na zdraví. Účel smernice možno dosiahnuť výkladom pojmov uvedených v tomto
ustanovení, a to konkrétne pojmu „náklady pri usmrtení“. Pojem „náklady“ totiž - na rozdiel od názoru
žalovanej - nevyžaduje nevyhnutne obmedzenie len na vynaložené peňažné sumy na určité konkrétne

účely. Takýto výklad by možno vyžadovalo slovo „výdavky“, nie však slovo „náklady“. Náklad je totiž
širší pojem než výdavok, pretože označuje každé negatívne zaťaženie určitou peňažnou sumou, nielen
priamo vynaložené peňažné výdavky. Pod pojem náklad teda možno zahrnúť aj nároky tretích osôb,
ktoré je v súvislosti s usmrtením potrebné uspokojiť, aj keď im nepredchádzali žiadne peňažné výdavkyv pravom slova zmysle. Na základe toho tak možno pod tento pojem podradiť aj nároky podľa § 13 ods.
2 Občianskeho zákonníka, keďže aj tu ide o nároky, ktoré je potrebné v súvislosti s usmrtením vynaložiť,
teda na ktoré vznikne nositeľom osobnostných práv nárok. Týmto výkladom je možné zabezpečiť, že

právo Slovenskej republiky bude v súlade s právom európskej únie, konkrétne v súlade s čl. 1 a čl. 3
Smernice 2009/103/ES tak, ako ju interpretoval Súdny dvor európskej únie v rozsudku vo veci C-22/12.
Odlišnosť inštitútov náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy vo vnútroštátnom práve (Občiansky
zákonník), na ktorú poukazuje aj žalovaný 2. nemôže brániť aplikácii komunitárneho práva, v oblasti
harmonizovanej právom európskej únie, ako ani napĺňaniu cieľov smerníc.

15. Z odlišného stanoviska k rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. apríla 2011 sp.
zn. 4Cdo/168/2009 člena senátu JUDr. Rudolfa Čirča treba poukázať na to, „... že pojem škoda je
potrebné vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu
občiansko-právnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv pozostalých spočívajúcich v zásahu
do práva na súkromie a rodinný život spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných

prostriedkov.“.

16.Zásahdoosobnostnýchprávžalobcov(doichprávanasúkromnýarodinnýživot),vdôsledkuktorého
utrpeli psychickú ujmu (nemateriálnu alebo nemajetkovú škodu na zdraví), bol spôsobený prevádzkou
motorového vozidla, na ktoré sa vzťahovalo povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu u

žalovaného 2. ako poisťovateľa zodpovednosti žalovaného 1. Preto žalobcom prislúchalo právo, aby im
tento poisťovateľ (žalovaný 2.) nahradil (ako poškodeným subjektom) žalobou uplatňovaný nárok a to s
poukazomeurokonformnývýkladustanovenia§4ods.2 podľa čl. 34
Dohovoru o ľudských právach, ktorú objasnil európsky súd pre ľudské práva v prípade Scordino proti

Taliansku v rozhodnutí zo 6. marca 2007 sťažnosť č. 43662/98, ako i v prípade Stanková v. Slovenská
republika v rozhodnutí z 9. októbra 2007 č. sťažnosti 7205). Ohľadom kritérií na strane zodpovednej
osoby (žalovaného v 1. rade), konkrétne jeho majetkových pomerov, odvolací súd uvádza, že toto
konkrétne kritérium nie je jediné ako jedno z viacerých, ktoré sa v danej konkrétnej veci v súvislosti so
zodpovednou osobou berú do úvahy, pričom schopnosť zodpovednej osoby zaplatiť, t.j. jej solventnosť

neodôvodňuje automaticky prekročenie hranice primeranosti v kontexte s ďalšími kritériami nielen na
strane zodpovednej osoby ale aj poškodenej osoby Vzťahy s nebohým bratom však musia byť zistené
dosť presne a adresne, aby bolo možné posúdi adekvátnu primeranosť priznania výšky nemajetkovej
ujmy u každého z žalobcov v 3. a 4. rade adresne nielen vzhľadom na zistené citové väzby, ale aj na
intenzitu a rozsah ich vzťahov práve v čase pred nehodou. Rozhodovanie o výške peňažnej náhrady

v zmysle § 13 ods. 2 OZ musí vychádzať z kritérií uvedených v § 13 ods. 3 OZ (závažnosť vzniknutej
ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo), pritom sa prihliada na nenapraviteľný následok,
ktorý vznikol v súkromnom a rodinnom živote žalobcov 3. a 4. Odvolací súd (vzhľadom na rozhodnutie
I. ÚS 2844/14 zo dňa 22.12.2015 ČR v bodoch 53 a 54) poukazuje, že súd I. inštancie musí skúmať
na strane poškodeného kritériá pre posúdenie primeranosti : intenzitu vzťahu žalobcov so zomrelým,

vek zomrelého a pozostalých, otázku prípadnej hmotnej závislosti pozostalých na usmrtenej osobe,
prípadné poskytnutie inej satisfakcie, tiež dôsledne neprihliadol na okolnosti, ktoré treba skúmať na
strane zodpovednej osoby -postoj žalovaného (ľútosť, náhrada škody, ospravedlnenie a pod.), dopad
udalosti do duševnej sféry pôvodcu - fyzickej osoby, jeho majetkové pomery, mieru zavinenia.

33. Podľa ust. § 2 ods. 2 Zák. o súdnych poplatkoch, ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd
jeho žalobe alebo návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť
žalovaný alebo žalobca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený.

34. V konaní boli žalobcovia v 1. až 4. rade boli v tomto konaní oslobodení od platenia súdnych

poplatkov v zmysle § 4 ods. 2 písm. i) z.č. 71/1992 Z.z. o súdnych poplatkoch. Súd I. inštancie
žalovaných v 1. a 2. rade zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť Okresnému súdu Galanta súdny
poplatok vo výške 1.200 eur podľa položky 7b písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov (3 % z výšky
uplatnenej nemajetkovej ujmy. Súd zaujal stanovisko, že sa nestotožňuje s názorom žalobcu v 2. rade,
že osobné oslobodenie sa vzťahuje na osobu, ktorej priamym konaním škodcu (smerovaním proti nemu)

vznikla určitá majetková alebo nemajetková ujma a táto osoba je potom v občianskom súdnom konaní
oslobodená od povinnosti zaplatiť súdny poplatok za návrh na náhradu nemajetkovej alebo majetkovej
škody a zákon totiž nezužuje toto oslobodenie len na osobu samotného poškodeného, preto pre vznik
nároku na oslobodenie podľa tohto ustanovenia je rozhodujúca len právna povaha nároku, t.j. náhrada
škody alebo nemajetkovej ujmy a príčina jeho vzniku, t.j. trestný čin. Tento názor považuje odvolací súd

za správny.

35. V zmysle ust. § 2 ods. 2 Zák. o súdnych poplatkoch však platí, že keď je poplatník od poplatku
oslobodený (to sú v danom prípade žalobcovia v zmysle § 4 ods. 2 písm. i/ z. č. 71/1992 Z.z. o súdnychpoplatkoch), zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť žalovaný alebo žalobca,
ak nie je tiež od poplatku oslobodený. Keďže súd I. inštancie bude na základe tohto rozhodnutia
rozhodovať ešte o nárokoch žalobcu 3. a 4. rade o poplatku alebo pomernej časti, preto musí rozhodnúť

až v tomto konečnom rozhodnutí podľa výsledku konania.

36. Výrok o trovách konania, musel byť ako súvislý výrok zrušený, pretože od rozhodnutia o napadnutom
výroku je tento výrok závislý a aj v tejto časti musela byť vec vrátená na nové konanie a rozhodnutie
(§ 379 písm. b/ CSP).

37. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie,rozhodneonáhradetrovsúdprvejinštancievnovomrozhodnutíoveci.Pretobudepovinnosťou
súd I. inštancie rozhodnúť aj o trovách tohto odvolacieho konania.

38. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).