Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, March 13, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/239/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115202646
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2115202646.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a sudkýň:

JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Ľubica Bundzelová, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o.,
so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovaným: 1/ L. P., nar. XX.X.XXXX,
naposledy bytom U. XXXX/X, XXX XX O., 2/ Q. P. - V., nar. X.X.XXXX, bytom V. XX, O., o zaplatenie
5.999,20 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č. k.
18C/67/2015-113 zo dňa 3. februára 2016, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .

II. Žalovaným 1/ a 2/ sa priznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania v 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd I. inštancie zamietol žalobu žalobcu a nepriznal žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov konania.
Odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že dňa 21.11.2007 bola medzi právnym predchodcom žalobcu ako
veriteľom a žalovanými ako dlžníkmi uzatvorená zmluva o splátkovom úvere. Podľa názoru súdu
predmetná zmluva je zmluvou spotrebiteľskou, a to s poukazom na § 52 Občianskeho zákonníka, v
zmysle ktorého spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára
dodávateľ so spotrebiteľom. Predchodca žalobcu ako dodávateľ v danom prípade pri uzatváraní

spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Žalovaní 1/ a 2/ v predmetnom spore vystupujú ako spotrebitelia, keďže sa jedná o fyzické osoby,
ktoré pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti. V danom prípade ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, na ktorú sa subsidiárne vzťahuje Občiansky zákonník.

2. V prvom rade sa súd zaoberal aktívnou vecnou legitimáciou žalobcu, ktorou sa rozumie také

hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi ním uplatňované právo (nárok),
respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie
vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane navrhovateľa), alebo pasívnej
(existencia tvrdenej povinnosti na strane odporcu) je imanentnou súčasťou súdneho konania (porov.
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.6.2010, sp. zn. 2Cdo/205/2009). Postúpenie
pohľadávky (cesia) spočíva v tom, že do existujúceho záväzku namiesto doterajšieho veriteľa (postupcu,
cedenta) vstúpi nový veriteľ (postupník, cesionár) na základe zmluvy uzavretej medzi nimi. Postúpením

pohľadávky teda dochádza k zmene v osobe veriteľa tak, že novým veriteľom sa stane postupník a
nadobúda pohľadávku s príslušenstvom a právami s ňou spojenými. Pri postúpení pohľadávky nie je
účelom zmena obsahu postúpenej pohľadávky, ale zmena v osobe veriteľa. Postúpením pohľadávky sa
dlžníkovo postavenie nemení, najmä sa nemôže zhoršiť jeho právne postavenie. Žalobca - nebankovýsubjekt uzavrel dňa 27.6.2012 Zmluvu o postúpení pohľadávok s právnym predchodcom - bankou. V
zmysle § 92 ods. 8 zákona číslo 483/2001 z. z. o bankách môže banka, teda postupca, postúpiť svoju
pohľadávku voči klientovi, teda žalovanému, ak je klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v

omeškanísosplnenímčolenčastisvojhopeňažnéhozáväzkuvočibanke,atoajnapriekpísomnejvýzve
banky. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky a
musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky.

3. V konaní bolo preukázané, že právny predchodca žalobcu vyzval iba žalovaného 1/ listom zo

dňa 19.6.2009 na zaplatenie dlžnej sumy ku dňu 31.5.2009 vo výške 301,13 eur. Z predloženej
platobnej histórie je zrejmé len, že žalovaný uhradili spolu 1.169,37 eur, posledná splátka bola
vykonaná dňa 19.7.2011. Navrhovateľ nepreukázal doručenie výzvy žalovaným 1/ a 2/ jeho právnym
predchodcom na uhradenie dlžnej sumy ku dňu postúpenia pohľadávky. Toto netvrdil ani žalobca a
táto skutočnosť nevyplynula ani z obsahu spisu. Navyše, podľa žalobcu konečná splatnosť úveru
nastala dňom vyhlásením mimoriadnej splatnosti 6.8.2012, avšak zmluva o postúpení pohľadávok bola

uzatvorená už dňa 27.6.2012. Mimoriadnu splatnosť vyhlásil až postupník - terajší žalobca s tým, že
mimoriadna splatnosť nastala dňa 6.8.2012. Oznámenie bolo žalovaným zaslané dňa 16.7.2012 s
tým, že pohľadávka mala byť uhradená v lehote do 26.7.2012. Z uvedených skutočností vyplýva, že v
predmetnej veci došlo k postúpeniu tzv. živej pohľadávky, teda Zmluva o postúpení pohľadávok bola
uzatvorená pred splatnosťou splátok úveru splatných pred postúpením pohľadávky, navyše žalobca

nepredložil ani doklad o tom, že jeho právny predchodca vyzval žalovaných 1/ a 2/ na úhradu splatných
pohľadávok.Onáhradetrovkonaniažalobcuažalovanýchrozhodolsúdpodľa§142ods.1Občianskeho
súdneho poriadku tak, že v konaní úspešným žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov konania nepriznal, nakoľko
títo si náhradu trov konania neuplatnili.

4. Proti rozhodnutiu vo veci samej podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej
lehoteodvolaniezdôvodunesprávnehoprávnehoposúdeniavecianedostatočnéhozisteniaskutkového
stavu, ktoré odôvodnil nasledovne. Podľa názoru žalobcu, ani z ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách
nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť len splatná pohľadávka. Predmetné ustanovenie je
potrebné vykladať tak, že pokiaľ je dlžník v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného

záväzku, môže banka postúpiť pohľadávku zodpovedajúcu celej výške peňažného záväzku, nielen časť,
s ktorou je dlžník v omeškaní. Podľa dôvodovej správy k ust. § 92 ods. 7 (teraz ods. 8) ZoB v odseku 7 sa
upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to
aj osobe, ktorá nie je bankou. Je zrejmé, že pod slovným spojením „nesplácaný dlh“ je treba rozumieť dlh
dlžníka v podobe vrátenia celého poskytnutého úveru veriteľovi, nakoľko tento dlh vzniká už poskytnutím

úveru dlžníkovi, ktorý ho má len možnosť vrátiť v splátkach postupným splácaním za zmluvne
dohodnutých podmienok. Žalobca však zároveň zastáva názor, že ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách
nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Účelom predmetného
ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia
pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva.

Aj podľa dôvodovej správy bol hlavným účelom predmetného ustanovenia prelomenie bankového
tajomstva a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky
uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky.
Poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 24.4.2014, sp. zn. 19C/34/2012,
rozhodnutie Okresného súdu Prievidza zo dňa 12.10.2015, sp. zn. 8C/67/2013. Podľa rozhodnutia

Krajského súdu v Žiline zo dňa 4.11.2015, sp. zn. 7Co/540/2015: „Krajský súd však nepovažuje za
správny záver okresného súdu, že v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 (Zákona o bankách) a na
základe Zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s., ako postupcom a
navrhovateľom ako postupníkom z 27.6.2013 došlo len k postúpeniu časti pohľadávky a z tohto dôvodu,
že by bolo dôvodné priznať len postúpené pohľadávky do dňa postúpenia. Zo znenia ust. § 92 ods. 8

Zákona o bankách takýto výklad nevyplýva.“. Oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky
spolu s podacím hárkom preukazuje odoslanie tejto písomnosti žalovanému, ktoré bez ďalšieho zakladá
aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto
oznámenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o
postúpení. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 11.6.2003, sp. zn. 4Obo/210/01, dlžník sa

v takomto prípade nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky alebo jeho
neexistencie. Navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok preskúmal a v zmysle ust. § 220 OSP ho
zmenil tak, že návrhu na začatie konania vyhovie v plnom rozsahu, resp. § 221 ods. OSP ho zrušil a
vrátil vec súdu I. inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatňuje voči žalovaným 1/ a 2/ trovy konaniaa právneho zastúpenia v prvoinštančnom a odvolacom konaní. Trovy právneho zastúpenia v odvolacom
konaní pozostávajú z jedného úkonu právnej služby vo výške 252,97 eur s DPH a režijného paušálu k
právnemu úkonu vo výške 10,30 eur s DPH (podanie odvolanie), spolu 263,27 eur.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku - ďalej len CSP), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému
zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné

náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365
ods. 1 písm. h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a
dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných
podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil
súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP
a contrario a dospel k záveru, že vo veci samej a v časti náhrady trov konania žalovaného odvolaniu

nemožno priznať odvolaniu úspech, čiastočne iba v časti náhrady trov konania Občianskeho združenia
Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov.

6. Z obsahu spisu vyplýva, že Zmluva o splátkovom úvere bola uzavretá dňa 21.11.2007 pod č.
202628090, súčasťou ktorej boli všeobecné obchodné podmienky, na základe ktorej zmluvy bol

žalovaným poskytnutý úver 4.979,08 eur (150.000 Sk), ktorý úver sa žalovaní zaviazali splácať v
splátkach po 74,98 eur mesačne, pri počte splátok 119 s tým, že splatnosť prvej splátky istiny bola dňom
20.12.2007 a konečná splatnosť úveru mala nastať dňom 20.10.2014.

7. Neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o splátkovom úvere boli Všeobecné obchodné podmienky (ďalej len

„VOP“), podľa ktorých bodu 7.6.1. písm. a) ak je klient v omeškaní so splatením jednej splátky istiny
alebo úrokov, ktoré trvá viac ako 10 dní, banka je oprávnená a) vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, t.
j. požadovať splatenie pohľadávky zo zmluvy o úvere a klient je povinný splatiť pohľadávku zo zmluvy
o úvere v lehote, ktorú banka určí v oznámení o mimoriadnej splatnosti. Podľa bodu 10.3. VOP pri
doručovaní písomností v poštovom styku sa zásielka považuje za doručenú v tuzemsku tretí deň po

jej odoslaní. Podľa bodu 18.14. VOP klient výslovne súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek
postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené
alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či
banka vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou akúkoľvek požiadavku, alebo nie, voči klientovi na
tretiu osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu osobu. Klient je oprávnený postúpiť svoje

pohľadávky voči banke alebo previesť svoje záväzky voči nej na tretiu osobu len s predchádzajúcim
písomným súhlasom banky.

8. Z oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 18.7.2011 vyplýva, že veriteľ (Slovenská sporiteľňa
a.s.) oznámil žalovanému, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej dňa 28.6.2012,

postúpila svoju pohľadávku voči dlžníkovi vo výške 7.720,06 eur spoločnosti EOS KSI Slovensko, s.r.o..
Zásielka o doručovaní oznámenia o postúpení pohľadávky, resp. potvrdenie o tom, že bola zasielaná
sa v spise nenachádza.

9. Dňa 27.6.2012 bola medzi žalobcom ako postupníkom a Slovenskou sporiteľnou, a.s. ako postupcom

uzatvorená Zmluva o postúpení pohľadávok č. 0900/2012/CE. Podľa prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení
pohľadávok zo dňa 28.6.2012 aktíva je zostatok pohľadávky 7.720,06 eur, z čoho istina je vo výške
6.570,98 eur a úroky celkom 1.149,08 eur.

10. Žalobca listom zo dňa 18.7.2012, oznámil vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru a vyzval

žalovaného, aby najneskôr do 28.7.2012 uhradil žalobcovi sumu vo výške 7.904,09 eur. Nepreukázal
zaslanie tohto oznámenia žalovanému.

11. Súd prvej inštancie postupoval správne, ak sa v prvom rade zaoberal otázkou aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu.

12. Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu,
o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti
nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný,závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený
nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva
a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v

občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie
nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť
účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie
je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-
právnehooprávnenia(žalobca),niejenositeľomtohohmotno-právnehooprávnenia,oktorévkonaníide;

o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom
hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide
(por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/192/2004).

13.Súdprvejinštanciezároveňdospelksprávnemuzáveru,ževdanomprípadesažalobcovinepodarilo
preukázať jeho aktívnu legitimáciu, keď nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre postúpenie

predmetnej pohľadávky pôvodného veriteľa Slovenskej sporiteľne a.s. voči žalovanému ako dlžníkovi.

14. Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky
zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo
len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo

pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť
písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením

čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok

a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

15. Banka je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas oprávnená
vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, po doručení výzvy dlžníkovi, za podmienok stanovených v zákone
o bankách, alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť, v súlade so všeobecnými

obchodnými podmienkami. Slovenská sporiteľňa túto možnosť v danom prípade zrejme nevyužila a
žalobcovi postúpila pohľadávku bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť, resp. aby zmluvný
vzťah zanikol inak (výpoveďou, odstúpením). Pokiaľ ale nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru,
resp. pokiaľ zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou alebo odstúpením od zmluvy, nie je možné urobiť
záver o tom, že by predmetný úver bol ku dňu postúpenia splatný. Splatnými do tej doby sa mohli stať

len jednotlivé splátky úveru, so zaplatením ktorých bol dlžník v omeškaní.

16. Podľa názoru odvolacieho súdu úpravou § 92 ods. 8 (predtým 7) mal zákonodarca na mysli
oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek
písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie by banku malo motivovať k tomu, aby

podnikla určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkového vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru
dlžníkom a nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky,
poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie
banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane
spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek,

počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá
napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu
zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom
upravenou činnosťou.

17. Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky,
ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať
práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne
spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákonač. 483/2001 Z. z. o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto
požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením
pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom

mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi
veriteľom-postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie
§ 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v
ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na
uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. dovoľuje banke postúpiť

jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak
predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky
klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady
nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods.
1 Obč. zák.. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné,
zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako

také je neplatné v zmysle § 39 Obč. zák., a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok,
voči dlžníkovi. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej
identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no
voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Obč. zák. účinné, ak mu ho oznámi postupca,
v prípadoch uvedených v § 525 Obč. zák. ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Obč.

zák. nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby bol
oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení.

18. Z už uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia s § 525 Obč. zák., ktoré má za následok
absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ďalej z toho

vyplýva, že ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr.
tie uvedené v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., bol postupca v súdnom konaní, v ktorom takto
postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 120 ods. 1 OSP (aktuálne § 132 ods. 1CSP) tvrdiť
a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného
postúpenia. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný

tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie
jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní.
Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka.

19. V danom prípade zo zisteného skutkového stavu bolo zrejmé, že žalobca nedokázal, že by v čase

27.6.2012, kedy mala byť pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovanému postúpená naňho,
boli tieto podmienky postúpenia splnené. Možno síce považovať za dokázanú požiadavku 90-dňového
omeškania (s časťou záväzku, keďže nedošlo zo strany Slovenskej sporiteľne k vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti alebo vypovedaniu zmluvy), nebolo však dokázané, že by bol žalovaný aj písomne (porov. §
92 ods. 8 cit. zákona) vyzvaný na splnenie svojho záväzku zo zmluvy o úvere. Žalobca tak nedokázal,

že pohľadávka voči žalovanému bola v čase jej postúpenia na žalobcu spôsobilá na postúpenie v
zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto
postúpenie je platné (aj keby zmluva o postúpení bola účinná) a že žalobca je oprávnený pohľadávku
vočižalovanémuuplatňovaťpredsúdom.Vzhľadomnauvedenétrebauzavrieť,žežalobcanepreukázal,
že sa platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu

na jej uplatňovanie, a preto bol správny postup súdu prvej inštancie, ktorý z tohto dôvodu žalobu v celom
rozsahu zamietol.

20. V zmysle § 120 ods. 1 OSP, platného a účinného v čase rozhodnutia súdom prvej inštancie,
účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených

dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

21. V zmysle § 132 OSP, platného a účinného v čase rozhodnutia súdom prvej inštancie, dôkazy hodnotí
súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom

starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.

22. Citované ustanovenia zakotvujú dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, teda povinnosť
označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranáchkonania. Strana, ktorá neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného
na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy

o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že
dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany. Zákon určuje dôkazné bremeno ako
procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného
dokazovania. Dôsledkom toho je, že tvrdenie strany nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho
nepovažuje za pravdivé na základe navrhnutých dôkazov, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie.

23. Hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 OSP (aktuálne § 191 ods. 1 CSP) je činnosť súdu, pri ktorej
hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri
hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska
pravdivostiten-ktorýdôkazhodnotiť.Uplatňujesatedazásadavoľnéhohodnoteniadôkazov.Hodnotiaca
úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto

skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný
žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

24. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých
súd skonštatoval, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy

napreukázaniesvojichtvrdení.Vzmysle§120ods.1OSPvšaksúdrozhodneotom,ktorézoznačených
dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani
nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto
nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou
tým prípustnosť dovolania. (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené

v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod
R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s následkom prípustnosti dovolania nezakladá bez
ďalšiehoaniprípadnáskutočnosť,žebybolomožnémaťvýhradyvočidôvodom,prektorésúdnavrhnuté
dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. apríla 2012, sp. zn. 6Cdo/51/2012). Súd pri
vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy

vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie
možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá OSP je vecou
súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy
účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.9.2011, sp. zn. 6Cdo/153/2011).

25. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra 2010, v ktorom súd skonštatoval, že dokazovanie v občianskom
súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie
a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou
účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené

predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie
dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie
skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom,
ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať
určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť,

prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 Občiansky súdny poriadok). Skutočnosť, že
okresný súd a ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené
sťažovateľom, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva
na súdnu ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu
Slovenskej republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní

účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna
úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy,
ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície
ako druhá strana v konaní.

26.Odvolacísúdmátedazato,žežalobcanazákladevyššieuvedenéhonezvládol dôkaznéhobremeno
a nepreukázal aktívnu legitimáciu na priznanie ním uplatneného nároku. Pretože bol žalobca neúspešný
bolo tiež správne rozhodnuté v zmysle ust. § 142 ods. 1 OSP o náhrade trov konania a inak úspešným
žalovaným, ktorým trovy nevznikli a ani si ich neuplatnili, ich náhradu súd nepriznal.27. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, preto vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie s
poukazom na vyššie uvedené vo veci samej a v časti náhrady trov konania žalovaného odvolací súd

podľa ust. § 387 ods. 2 CSP potvrdil.

28. V odvolacom konaní úspešným žalovaným vznikol nárok podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1
CSP na náhradu trov konania voči v odvolaní neúspešnému žalobcovi. O jej výške rozhodne súd prvej
inštancie v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP.

29. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).