Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 29, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Cob/166/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3813205999
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3813205999.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek

senátu JUDr. Ivety Záleskej a Mgr. Ivany Šlesarovej, v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o. so
sídlom Politických vězňů 1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČ 264 29 705, právne
zastúpenéhoadvokátskoukanceláriouFridrichPaľko,s.r.o.,sosídlomGrösslingova4,81109Bratislava,
proti žalovanému: A. S., bytom L. XXXX/X, G., o zaplatenie 298 Eur s prísl.,
v odvolacom konaní o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza
č. k. 9Cb/70/2013-96 zo dňa 14. júna 2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu o zaplatenie 298 Eur
s príslušenstvom. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobou podanou na vzorovom tlačive nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach
s nízkou hodnotou sporu sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia zmenkovej sumy 298 Eur,
zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne zo sumy 298 Eur od 25.11.2009 do zaplatenia, so 6 %
ročným úrokom zo sumy 298 Eur od 08.02.2010 do zaplatenia a tiež zaplatenia zmenkovej odmeny

vo výške 1/3 % zmenkovej sumy, čo predstavuje sumu 0,99 Eur a náhrady trov konania. Indosovaná
zmenka je vistazmenkou
s doložkou „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“. Indosant predložil zmenku na
zaplatenie, pričom vystaviteľ doposiaľ na zmenkovú sumu uhradil 0 Eur. V priebehu konania vzal
žalobca podaním zo dňa 22.12.2015 v časti o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19% denne
zo sumy 298 Eur od 25.11.2009 do zaplatenia späť a v tejto časti žiadal konanie zastaviť. Akceptujúc
dispozičnú vôľu žalobcu s predmetom sporu, súd prvej inštancie konanie v tejto časti v zmysle

ustanovenia § 96 O.s.p. uznesením č. k. 9Cb/70/2013-73 zo dňa 20.01.2016 zastavil. Rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť dňa 22.03.2016. Právnu vec súd prvej inštancie posúdil podľa ním citovaných
príslušných ustanovení slovenského hmotného práva, Občianskeho zákonníka, zákona č. 191/1950
Zb. zmenkového a šekového (ďalej len ZZŠ), keď mal z vykonaného dokazovania preukázané,
že predmetom tohto konania je teda nárok žalobcu vyplývajúci z vlastnej vistazmenky vystavenej
žalovaným pôvodne vo forme blankozmenky na zabezpečenie nárokov spoločnosti Z., s.r.o. zo zmluvy
o pôžičke. Prieskumu zmenky nebránia ustanovenia zákona č. 191/1950 Zb., najmä čl. I § 10 a § 17

tohto zákona. Aj keď dlžník - spotrebiteľ nevznesie námietky proti zmenke, resp. jej vyplneniu, prípadne
uplatneniu práv zo zmenky podľa zákona č. 191/1950 Zb., je súd oprávnený a povinný skúmať platnosť
zmenky, zmenkovej zmluvy, dohody o jej vyplnení, aktívnu legitimáciu majiteľa zmenky, oprávnenosť
postupu pri vypĺňaní blankozmenky a tiež nekalú povahu zmluvných podmienok dohodnutých vspotrebiteľskej zmluve, na základe ktorej vznikol záväzok, ktorý zmenka zabezpečuje a ktorou bolo
vydanie zmenky predvídané.
Zmluva o úvere č. XXXXXXX je spotrebiteľskou zmluvou, keďže napĺňa znaky spotrebiteľskej

zmluvy uvedené v § 52 Občianskeho zákonníka. Ide o predtlačenú formulárovú (typovú) zmluvu, pri
ktorej spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvňovať jej obsah. Zmluvnými stranami sú Z., s.r.o. ako veriteľ
(dodávateľ), ktorý pri uzatváraní zmluvy koná v rámci svojej podnikateľskej činnosti a žalovaný ako
fyzická osoba, ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti, je teda spotrebiteľom. Z úradnej činnosti boli súdu prvej inštancie známe

zmluvy uvedeného veriteľa (v počte niekoľkých desiatok) a takmer v každej takejto zmluve uzatváranej
v danom období (2008-2010) je pri dlžníkovi, ktorý nie je podnikateľ, uvedený účel na výkon povolania
alebo zamestnania. Pritom v iných konaniach (najmä v exekučnom konaní) boli mnohé tieto zmluvy už
právoplatnými rozhodnutiami súdu označené za zmluvy o spotrebiteľskom úvere, čo sa stalo v tomto
prípade i v súvisiacom exekučnom konaní. V prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu,
má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ). Súd

prvej inštancie bol názoru, že v danom prípade sa nejedná pojmovo o zmluvu o úvere podľa § 497
Obchodného zákonníka, keďže zo zmluvy jednoznačne vyplýva, že finančné prostriedky boli veriteľom
dlžníkovi fakticky odovzdané
a prevzaté po podpise zmluvy, teda sa jedná o zmluvu o pôžičke. Zámer zosnovateľa zmluvy uzavrieť
túto zmluvu výslovne podľa Obchodného zákonníka a dať jej režim „absolútneho obchodu“ podľa §

261 ods. 3 Obchodného zákonníka je vedený úmyslom, aby sa nemohli uplatniť ustanovenia chrániace
spotrebiteľa, či už v Zákone o ochrane spotrebiteľa, Zákone
o spotrebiteľských úveroch alebo Občianskom zákonníku. V tejto súvislosti poukázal súd prvej inštancie
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 25.1.2011, sp. zn. 5 MCdo 20/2009, podľa ktorého sa za
neprijateľnú podmienku považuje aj dohoda o uplatnení Obchodného zákonníka. Aj keby však zmluvné

strany uzatvorili predmetnú zmluvu o úvere ako „absolútny obchod“ podľa príslušných ustanovení
Obchodného zákonníka, nie je táto skutočnosť prekážkou prednostnej aplikácie príslušných ustanovení
Občianskeho zákonníka
o spotrebiteľských zmluvách. Po preskúmaní celej zmluvy o úvere vrátane všeobecných podmienok
poskytnutia úveru dospel súd prvej inštancie k záveru, že zmluva je koncipovaná tak, že je v nej

hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a to najmä
(ale nielen) v ustanoveniach o zabezpečovacích prostriedkoch (niekoľkonásobné zmluvné pokuty,
blankozmenka) a zároveň sú celá zmluva a všeobecné podmienky koncipované výlučne na prospech
veriteľa, obsahujú prakticky len povinnosti dlžníka a práva a výhody veriteľa. Vzhľadom na nerovnosť
podmienok účastníkov zmluvy vyjadrenú v takmer všetkých ustanoveniach zmluvy sa celá zmluva

(jej obsah i účel) prieči dobrým mravom a je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku.
Skutočnosť, že sa zmluva prieči dobrým mravom spôsobuje jej absolútnu neplatnosť. Z toho dôvodu
nemohlo spoločnosti Z., s.r.o., ako veriteľovi z uzatvorenej zmluvy o úvere vzniknúť ani právo na
vyplnenie blankozmenky podľa bodu 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, z čoho vyplýva, že
ak zmenka vyplnená bola (napriek tomu, že právo na jej vyplnenie remitentovi nevzniklo), nie je možné

sa na základe takto vyplnenej zmenky úspešne domáhať akýchkoľvek práv. Pri konštatovaní nemožnosti
vzniku práva na vyplnenie blankozmenky na základe neplatnosti zmluvy o úvere z vyššie uvedených
dôvodov súd vychádzal aj
z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 06.05.2008 sp. zn. 4 Obo 161/2007. Súd prvej inštancie
bol toho názoru, že aj keby nebola neplatná celá zmluva o úvere, právo na vyplnenie blankozmenky

nemohlo vzniknúť aj z toho dôvodu, že dohoda o vyplnení zmenky ako súčasť všeobecných podmienok
poskytnutia úveru, ktorých obsah a ani konkrétne znenie nebolo so spotrebiteľom individuálne
dohodnuté, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou
a z toho dôvodu je neplatná. Hoci použitie zmenky ako uhradzovacieho ako aj zabezpečovacieho
prostriedku v súvislosti so spotrebiteľskými úvermi bolo zákonom zakázané až s účinnosťou od

01.01.2011, to neznamená, že v spotrebiteľských zmluvách uzavretých pred týmto dátumom nemožno
zmluvné ustanovenia o použití zmenky vyhlásiť za neprijateľnú zmluvnú podmienku. V danom prípade
považuje súd dojednanie dohody
o vyplnení zmenky za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho
zákonníka, pretože ide o podmienku, ktorá za nesplnenie záväzku pripúšťa možnosť veriteľa domáhať

sa od spotrebiteľa zaplatenia neprimerane vysokej sumy (úrok 0,25 % denne) ako sankcie spojenej s
nesplnením záväzku. Takisto sa jedná o neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. l) Občianskeho
zákonníka, pretože prijatím zmenky ako zabezpečovacieho prostriedku preniesol dodávateľ povinnosťniesť dôkazné bremeno na spotrebiteľa (napr. v súvislosti s čl. I § 10, § 17 zákona č. 191/1950 Zb.). Na
rozdiel od situácie, ktorú predvída ustanovenie čl. I § 10 zákona č. 191/1950 Zb. (vyplnenie zmenky
v rozpore s tým, čo bolo dojednané) v danom prípade je celá dohoda o vypĺňacom práve blankozmeniek

neplatná, čo má taký istý právny dôsledok, ako keby nebolo dojednané vôbec nič. Za takýchto okolností
vôbec nevzniklo pôvodnému remitentovi právo na vyplnenie blankozmenky, a teda blankozmenka sa
vôbec nestala zmenkou a pôvodný remitent nemal práva a povinnosti zo zmenky, preto ich ani nemohol
indosamentom previesť (čl. I § 14 ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb.) na žalobcu. Ak by súd pripustil,
že neexistencia dohody o vypĺňacom práve blankozmenky nemá takéto právne dôsledky, ale naopak

znamená právo majiteľa zmenky vyplniť blankozmenku ľubovoľne, bez akýchkoľvek obmedzení, potom
by súd musel konštatovať, že konanie veriteľa (ktorý je spoločnosťou zaoberajúcou sa poskytovaním
úverov v rámci svojej podnikateľskej činnosti, teda spoločnosťou, ktorá by mala poznať právo v tejto
oblasti a mala by tiež postupovať s náležitou starostlivosťou), keď od spotrebiteľa prijme zmenku
s vedomím, že ju môže vyplniť bez akýchkoľvek obmedzení a bez ohľadu na skutočnú výšku dlhu
spotrebiteľa, je možné nepovažovať za zlomyseľnosť alebo aspoň za hrubú nedbanlivosť (čl. I § 10

zákona č. 191/1950 Zb.). Zmenky indosované na žalobcu majú priamy odkaz na zmluvy o úvere.
Žalobcovi zo zmenky nevzniklo právo na žiadne plnenie. Žalobca, ktorý nadobudol zmenku rubopisom
(indosamentom) na škodu dlžníka, sa nemôže úspešne domáhať plnenia titulom zmenky prijatej a
vyplnenej v rozpore s hmotným právom, pretože ide o výkon práva, ktorý nepožíva právnu ochranu ako,
konanie v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom k tomu, že

pôvodného remitentovi nevzniklo právo zmenku prijať, ani právo zmenku vyplniť, nevzniklo mu z takejto
zmenky ani právo na žiadne plnenie. Preto ani žalobca, ktorý nadobudol rubopisom zmenku, na ktorej
vyplnenie právo nevzniklo, a ktorá ani nemohla byť vôbec od dlžníka prijatá, sa nemôže na základe
takejto zmenky s úspechom domáhať vyplatenia zmenkovej sumy
a zmenkového úroku 0,25% denne resp. ani 6% ročného úroku zo zmenkovej sumy, zmenkovej odmeny

tak, ako sú špecifikované v návrhu. Na základe všetkých vyššie uvedených dôvodov súd prvej inštancie
dospel k jednoznačnému záveru, že návrhu nie je možné vyhovieť, a preto ho zamietol. O náhrade trov
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Náhradu trov si v konaní uplatnil len žalobca, ktorý však bol
v konaní v celom rozsahu neúspešný, a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorým napadol
rozsudok v celom rozsahu z dôvodov, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, v konaní došlo k vadám uvedeným v § 365 ods.
1 písm. b/ CSP, keď súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie

súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h/
CSP. V odvolaní poukázal na to, že súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa
so zmluvou o úvere, exekučným spisom a ďalšími listinnými dôkazmi. Žalobca ani žalovaný dokazovanie
v tomto rozsahu nenavrhli. Ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p. umožňuje súdu vykonať v sporovom
konaní aj iné dôkazy ako navrhli účastníci konania, avšak tento postup je možný len výnimočne, ak je

vykonanie nenavrhovaných dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie veci a nevykonanie nejakého dôkazu
môže byť príčinou toho, že súd nemôže rozhodnúť. Potreba vykonať ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo
samotného dokazovania. V danej veci súd mohol a mal rozhodnúť len z predloženej zmenky. Súd musí
k otázke vykonania iných ako účastníkmi navrhovaných dôkazov pristupovať vyvážene a svoj postup
musí náležite odôvodniť. V danom konaní súd prvého stupňa svoj postup nezdôvodnil. Zmenka je listinný

cenný papier, ktorý inkorporuje v listine samo právo žalobcu. Vo vzťahu k žalobcovi ako indosatárovi je
zmenka jediným legitimizačným prostriedkom, ktorý nie je možné ničím iným nahradiť. Žalovaný mohol
na základe čl. 5 ods. 3 a ods. 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak tak však neurobil, musia
byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej
Nariadením. Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu žalovaného, a na ťarchu žalobcu, vykonal dokazovanie,

ktoré údajne preukázalo charakter žalovaného ako spotrebiteľa. Žalovaný sa tejto obrany nedomáhal,
pohľadávku nerozporoval a svojím konaním ju fakticky uznal. Súd nevykonal žiadne dokazovanie nad
rámec navrhnutých dôkazov v prospech uplatnenej pohľadávky
a neobjektívne podporil v konaní žalovaného. Konanie súdu prvého stupňa predstavuje výrazný zásah
do práva na spravodlivý proces garantované v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v článku

6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd prvého stupňa dospel k rozhodnutiu na
základeaplikácienesprávnychprávnychpredpisov,akoajnesprávnejinterpretáciepríslušnýchprávnych
predpisov a práva Európskej únie. Žalobca je majiteľom zmenky na základe indosamentu a nie je
účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu, pričom ide o zmenku platnú, ktorá je abstraktnýmsamostatným záväzkom neakcesorickej povahy a nie je možné ju spájať ani podmieňovať inými
okolnosťami než tými, ktoré sú uvedené na zmenke. Súd prvej inštancie sa aplikáciou príslušných
ustanovení o zmene upravených v zákone č. 191/1950 Zb. vôbec nezaoberal

a ignoroval predmet sporu. Súd predovšetkým ignoroval § 17 ZŠZ. Žalovaný vo všeobecnosti nie
je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jeho vzťahov
s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporom konaní nemôže činiť žalovaný, tým menej tak
môže činiť sám súd. Je síce prípustné za určitých okolností uplatňovať tzv. kauzálne námietky či
žalobcovi, avšak námietka musí byť vznesená zo strany žalovaného a predovšetkým žalovaný v tejto

situácii nesie dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení. Nie je prípustné, aby túto úlohu a
iniciatívu na seba prevzal súd a suploval aktivitu žalovaného. Uvedené námietky majú hmotnoprávny
charakter, preto v záujme zachovania rovnosti strán, súd nie je oprávnený žalovaného na nich ani
upozorniť. V danom konaní následkom bolo nesprávne rozhodnutie veci. Súd prvej inštancie porušil
poučovaciu povinnosť prekročením § 5 ods. 1 O.s.p., keď porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých
dôkazov a prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť

v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia vykonaného bez návrhu. V odôvodnení rozhodnutia
súd prvej inštancie poukázal na § 79 ods. 3 O.s.p. (v znení účinnom ku dňu vydania rozhodnutia),
na ktoré viaže založenie povinnosti žalobcu, pričom na prebiehajúce konanie sa toto ustanovenie
neaplikuje. Logickým dôsledkom je potom neexistencia premietanej povinnosti pre žalobcu. Európske
konanie obsahuje špeciálne procesné ustanovenia regulujúce priebeh konania a v rámci neho začatie

konania s nízkou hodnotou sporu (čl. 4 a 5 Nariadenia). Ustanovenie § 79 ods. 3 O.s.p. je zaradené
do vnútroštátneho procesného práva, upravujúce priebeh konania. Ustanovenie § 372y ods. 1
O.s.p. používal pojem „ na konania„ pričom ide o občianske súdne konanie. Súd však podľa návrhu
žalobcu vedie Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Priebeh a začatie Európskeho
konania Nariadenie ustanovuje inak ( čl. 4 a 5 Nariadenia). Nariadenie je prameňom úniového práva.

Prednosťúniovéhoprávapredprávomvnútroštátnymjejednouzozákladných zásadprávnehoporiadku
EÚ. Povinnosť vyplývajúca z § 79 ods. 3 O.s.p. sa nemôže aplikovať na podania podané pred
účinnosťou novely č. 438/2015. Žalobca poskytol súdu dostatočne jasné a primerané informácie o
uplatňovanej pohľadávke, ktorá vyplýva z platnej zmenky. Žalobca súdu predložil originál zmenky a v
konaní uplatňuje majetkové práva zo zmenky a nie z pohľadávky. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k

záveru, že dohoda o vyplňovacom práve blankozmenky by mala predstavovať neprijateľnú zmluvnú
podmienku pri poskytovaní spotrebných úverov, žalobca poukázal na to, že samotný zákon č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch pripúšťal, aby na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského
úveru bola vystavená zmenka. Limitovaná bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške
dlhu v čase jej vyplnenia. Zmenka mohla byť používaná v prostredí spotrebiteľských úverov. Z formulácie

§ 4 ods. 6 tohto zákona vyplýva, že dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná a nemohla
byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Odvolacie dôvody žalobca oprel o názory a závery rozsudku
Najvyššie ho súdu ČR zo dňa 22.08.2002, sp.zn. 25Cdo 1839/2000, uznesenie Krajského súdu v
Prešove zo dňa 05.09.2013, sp.zn. 10Co/79/2013 a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa
21.11.2013, sp.zn. 43CoZm/10/2013. Žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie

zmenil tak, že návrhu vyhovie v celom rozsahu a žalobcovi prizná náhradu trov odvolacieho konania,
ktoré v odvolaní vyčíslil.

3. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril.

4. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP),
ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov.

5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380
ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako

vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

6. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo

dňom jeho účinnosti.

7. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňomnadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

8. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy
vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v § § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu
vyvodil správny právny záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia Občianskeho zákonníka,

Obchodného zákonníka, zákona o spotrebiteľských úveroch a zákona zmenkového a šekového žalobu
zamietol. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie podrobne a presvedčivo odôvodnil. Odvolací súd sa v
celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov, na ktoré
v podrobnostiach odkazuje.

9. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie namietal, že súd prvej inštancie vykonal
nikým nenavrhnuté dokazovanie, svojvoľne rozšíril rozsah dokazovania, a najmä neumožnil účastníkom
konania vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu (koncentračná zásada v zmysle čl. 5 Nariadenia).
Poukázal na to, že súd samotný nie je legitimizovaný vznášať za žalovaného námietky voči zmenke,
pretože tým porušil princíp kontradiktórnosti konania a rovnosti strán sporu ako súčasti práva na

spravodlivý proces.

10. Kľúčovými cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu stanovenými v článku 1
nariadenia sú zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných
sporoch v rámci EÚ a zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup k spravodlivosti. Pri plnení týchto

cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly a určovať postup, ktorý treba v rámci európskeho
konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu dodržiavať, ako aj primeraným spôsobom uplatňovať
vnútroštátne procesné právo, čo vyplýva z článku 19 Nariadenia. V zmysle bodu 9 preambuly Nariadenia
by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu najmä pri
rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania, o dôkazných prostriedkoch a rozsahu, v akom sa

vykonávajú dôkazy.

11. Jedna zo zásadných odvolacích námietok žalobcu spočívala v tom, že žalovaný sa v konaní
žiadnej obrany nedovolával, námietky voči zmenke nevzniesol, a preto mal súd prvej inštancie
vo veci rozhodnúť vyhovujúcim rozhodnutím. Tento názor je však nesprávny. Článok 4 Nariadenia

upravuje zjednodušený, a v zásade písomný spôsob vedenia konania s nízkou hodnotou sporu a
môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícii iné dôkazné prostriedky než v ňom uvedené, a nemá
v zásade možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou.
Podľa názoru odvolacieho súdu nebolo však cieľom Nariadenia obmedziť sudcov pri zadovážení si
dôkazov potrebných pre rozhodnutie veci, ale umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov

v záujme toho, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom (čl.
9 ods. 3 Nariadenia). Z článkov 8 a 9 Nariadenia jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach s nízkou
hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonať potrebné dokazovanie a napr. aj nariadiť
ústne pojednávanie, ak to považuje za potrebné. Aj napriek zjednodušenej forme tohto druhu konania
považoval odvolací súd postup súdu prvej inštancie za správny, pričom súd prvej inštancie rešpektoval

ustálenú judikatúru Súdneho dvora, v zmysle ktorej je súd povinný ex offo prihliadať na nekalosť
zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Aj keď súčasné procesné predpisy vo všeobecnosti
prenechávajú do značnej miery smerovanie konania v dispozícii strany sporu (zvyšujúci sa dôraz na
dispozitívnosť a kontradiktórnosť konania), nemožno pripustiť, aby sa súdy (sudcovia)
dostali do postavenia, aby len automaticky vytvárali exekučné tituly vychádzajúce iba z formálnych

náležitostí podkladov rozhodnutia. Takýto prístup by bol v rozpore so s § 2 ods. 2 zákona č. 385/2000
Z.z., v ktorom je zakotvené právo aj povinnosť sudcov byť pri výkone svojej funkcie nezávislý, zákony
a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia;
rozhodovať nestranne a spravodlivo. Preto, v akokoľvek formalizovanom procesnom postupe musí súd
dbať, aby neprestal byť orgánom ochrany práv. Ani náležitý procesný postup tak nemôže viesť k vydaniu

rozhodnutia, ktoré by učinilo vykonateľným nárok založený na takých excesoch, ako je zjavná absolútna
neplatnosť právneho úkonu, zneužitie práva, šikanózny výkon práva a podobne. To neznamená, že
by zodpovednosť za výsledok sporu nemala byť zásadne na strane sporu a ani to, že by súd mal
nahrádzať jeho pasivitu. Je však potrebné vnímať hranicu, po ktorú môže byť nepriaznivý výsledoksporu odôvodniteľný prístupom účastníka k uplatneniu jeho práv v konaní, ale za ktorou je súd povinný
zamedziť tomu, aby svojou autoritou aproboval nežiaduce použitie práva. Práve takéto postavenie
súdu je nevyhnutným atribútom právneho štátu a spravidla je vyjadrené v procesných ustanoveniach

predpisov stanovujúcich ich základné princípy vychádzajúce z hodnotových základov spoločnosti. V
prípade Nariadenia je to jednoduchý odkaz na spravodlivosť ako vodiaci princíp, na ktorý priamo
odkazujevbode1preambuly.Nebolobymožnépovažovaťzaspravodlivétakérozhodnutie,ktorébysúd
vydal napriek závažným principiálnym pochybnostiam o dôvodnosti uplatneného nároku iba preto, že bol
dodržaný procesný postup, ktorý sám o sebe dovoľuje uplatnenému nároku vyhovieť. Vzhľadom na to

bol súd prvej inštancie aj v procese podľa Nariadenia oprávnený rozhodnúť inak ako vyhovením návrhu
(a to aj za situácie, že by žalovaný v žalobnej odpovedi nárok prípadne akceptoval), a bol oprávnený
aj na vykonanie dôkazov, ktoré strany sporu nenavrhli, pretože boli nevyhnutné pre také rozhodnutie vo
veci, ktoré zabránilo aprobovaniu zjavne neprimeraného použitia zmenky.

12. Žalobou v predpísanej podobe (tlačivo A) podanou podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho

parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotu sporu, sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia zmenkovej sumy 298 Eur s
príslušenstvom a náhrady trov konania. Podľa článku 5 ods. 1 Nariadenia má konanie vo veciach s
nízkou hodnotou sporu písomnú formu. Súd nariadi ústne pojednávanie iba vtedy, ak to považuje za
potrebné alebo ak to navrhnú účastníci, príp. niektorý z nich.

V súlade s článkom 19 Nariadenia ak Nariadenie neustanovuje inak, európske konanie vo veciach s
nízkou hodnotou sporu sa riadi slovenským procesným právom. Procesný postup súdu je upravený v
článku 5 ods. 2 - 7, článku 6, 7, 8, 9, článku 12 ods. 2 Nariadenia,
v ostatnom sa tento postup riadi Občianskym súdnym poriadkom. Kľúčovými cieľmi európskeho konania
vo veciach s nízkou hodnotou sporu stanovenými v článku 1 Nariadenia sú zrýchlenie, zjednodušenie

konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných sporoch v rámci Európskej únie zníženie
nákladov, čím sa zjednoduší prístup
k spravodlivosti. Pri plnení týchto cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly
a určovať postup, ktorý treba v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu
dodržiavať, ako aj primeraným spôsobom uplatňovať vnútroštátne procesné právo, čo vyplýva z článku

19 Nariadenia. V zmysle bodu 9 preambuly Nariadenia by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý
proces a zásadu kontradiktórneho procesu najmä pri rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania,
o dôkazných prostriedkoch a rozsahu, v akom sa vykonávajú dôkazy. Povinnosť súdu kontrolovať a
určovať postup v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa posilňuje v zmysle
článku 12 ods. 2 Nariadenia, ktorým sa súdu ukladá povinnosť podporovať strany sporu, pokiaľ ide

o procesnoprávne veci, a to poskytovaním informácií o procesnoprávnych otázkach, pričom z
odôvodnenia čl. 9 vyplýva, že súd musí v záujme zabezpečenia spravodlivosti konania voči obidvom
stranám sporu postupovať rovnakým spôsobom. Povinnosť informovať strany o procesnoprávnych
otázkach si súd môže v závislosti od vnútroštátnych postupov plniť rôznym spôsobom.

13. Odvolací súd v konaní nezistil, že pred súdom prvej inštancie došlo k vadám v postupe súdu podľa
čl. 7 ods. 1 Nariadenia pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania.
Z úradnej činnosti súd prvej inštancie pripojil do spisu zmluvu o úvere a všeobecné podmienky
poskytnutia úveru. Súd prvej inštancie doručil stranám sporu poučenie účastníka konania podľa v
tom čase platného a účinného Občianskeho súdneho poriadku ako aj zmluvu o úvere a všeobecné

podmienky. Doručované písomnosti boli právnemu zástupcovi žalobcu ako aj žalovanému doručené.
Pripojením týchto listín bez návrhu účastníkov konania, vykonal súd prvej inštancie skutkové zistenia,
ktoré posúdil ako právne významné pre rozhodnutie
o uplatnenom nároku a následne vo veci rozhodol na pojednávaní dňa 14.06.2016, na ktorom aj vyhlásil
rozsudok.

14. V súlade s bodom 22 preambuly, článkom 12 ods.2 a 19 tohto Nariadenia je súd povinný poučiť
účastníkov o ich procesných právach. Je potrebné postupovať v súlade
s vnútroštátnym právom, ktoré jednoznačne v § 120 ods. 4 O.s.p. platného a účinného do 30.06.2016
ukladá povinnosť súdu prvého stupňa pred rozhodnutím vo veci samej poučiť účastníkov, že všetky

dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej,
pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy
uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a.15. Súd prvej inštancie dodržal v konaní procesný postup, ktorý vyplýva z Nariadenia
a v spojení s ním z príslušných ustanovení O.s.p. platného a účinného v čase rozhodovania, pričom
postupoval v súlade s § 120 O.s.p. platného a účinného do 30.06.2016, a účastníkov konania poučil

podľa § 120 ods. 4 O.s.p. platného a účinného do 30.06.2016 o dôkaznej povinnosti. Túto povinnosť
má súd bez ohľadu na to, či je účastník konania právne zastúpený. V nadväznosti na oznámenie súdu
adresované účastníkom konania, že vykoná z vlastnej iniciatívy aj iné, než účastníkmi predložené
dôkazy, sa toto poučenie javilo ako potrebné. Splnenie tejto poučovacej povinnosti má rozhodujúci
vplyv na rozhodnutie vo veci samej, na možnosť napadnúť toto rozhodnutie v riadnom, prípadne aj

v mimoriadnom opravnom konaní, pretože jeho obsahom je významné obmedzenie predkladať alebo
označovať
v ďalšom konaní dôkazné prostriedky a skutočnosti, hoci objektívne existujú. Súd prvej inštancie musí
splniťtútopoučovaciupovinnosťsosobitnýmzreteľomnato,žespravidlaideoposlednúreálnumožnosť
predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky a skutočnosti, ktoré by mohli priniesť skutkové poznatky
nevyhnutné na úspech žaloby alebo účinnú obranu proti nej.

16. Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť
vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom, ktoré súd prvého stupňa pripojil do spisu bez návrhu
účastníkov konania podľa § 120 ods. 1 posledná veta O.s.p. platného a účinného do 30.06.2016 a ktoré
pri rozhodovaní posúdil ako významné pre zistenie skutkového stavu a právne posúdenie žalobcom

uplatneného peňažného nároku zo zmenky podľa § 123 O.s.p. platného a účinného do 30.06.2016.
Citované zákonné ustanovenie dáva súdu možnosť vykonať aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli účastníci
konania, za účelom zistenia skutkového stavu, zvlášť za situácie aká nastala v danom spore. Ide vlastne
o prelomenie zásady formálnej pravdy v sporovom konaní. Tento postup je výnimočný a je možné
ho využiť vtedy, keď je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd

prvej inštancie mal zo žalobcom predloženej vlastnej zmenky preukázané, že pôvodným majiteľom
zmenky bola spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o., na rad ktorej vystavil dňa 21.05.2009 žalovaný zmenku,
na líci ktorej sa nachádza číslo zmluvy XXXXXXX. Práve tieto skutočnosti boli podkladom pre postup
súdu prvej inštancie podľa § 120 ods. 1 posledná veta O.s.p. platného a účinného do 30.6.2016,
pretože vznikli pochybnosti, či zmenka vystavená žalovaným má alebo nemá zabezpečovací charakter,

či zabezpečovala alebo nezabezpečovala plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, prípadne i zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere.

17. Ochrana spotrebiteľa ako povinnosť súdu vyplýva nielen z predpisov hmotného práva, ale aj z
práva Európskej únie. Ak zmenka vznikla na zabezpečenie splnenia dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy,

ide o spotrebiteľskú zmenku, v rámci ktorej existujú odlišnosti oproti zmenke z iného právneho
vzťahu. Jednou z odlišnosti spotrebiteľskej zmenky je zohľadnenie kauzy právneho vzťahu, z ktorého
zmenka vznikla. Ďalšou odlišnosťou spotrebiteľskej zmluvy je ex offo súdna kontrola neprijateľnosti
podmienok zmluvy, z ktorej zmenka vznikla a zmluvných podmienok jej vyplnenia. To platí aj v právnych
veciach podľa Nariadenia, v ktorých má žalovaný postavenie spotrebiteľa. Súdny dvor Európskej únie

vo viacerých rozsudkoch týkajúcich sa smernice 93/13/EHS (C-240-244/98, Oceano Grupo Editorial,
C-243/08, Pannon GSM) vyslovil, že národný súd musí mať možnosť skúmať neprijateľné podmienky v
spotrebiteľských zmluvách ex offo, neskôr (C-137/08, VB Pénzügyi Lízing) dokonca vyslovil, že ich musí
skúmať ex offo a (C-618/10, Banco Espanol de Credito), že odporuje európskemu právu, ak ich súd
nemôže skúmať a limine (t.j. ak ich môže skúmať len ex post). V takých prípadoch musí národný súd

vykladať národné procesné i hmotné právo konformne s právom Európskej únie. Z ustanovenia § 17
zákona č. 191/150 Zb. nevyplýva zákaz skúmania kauzálnych námietok ex offo. Nariadenie neobsahuje
žiadne ustanovenie, ktoré by zakazovalo alebo neumožňovalo súdu skúmať kauzálne vzťahy, na ktorých
zabezpečenie bola vystavený zmenka. Čl. 7 ods. 3 Nariadenia stanovuje, že súd
v prípade pasivity žalovaného len "vydá rozsudok", nestanovuje, že súd žalobe musí vyhovieť. Odvolací

súd je toho názoru, že v danom prípade súdu prvej inštancie nič nebránilo, aby z úradnej povinnosti
skúmal, či základom zmenky je spotrebiteľská zmluva
a či táto zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Pripojením zmluvy o úvere
a všeobecných podmienok poskytnutia úveru súd prvej inštancie neporušil koncentračnú zásadu a tým,
že účastníkom konania zaslal pripojené listiny, s obsahom ktorých sa súd prvej inštancie oboznámil a

tieto posúdil ako dôkazy na zistenie skutkového stavu, neporušil ani princíp kontradiktórnosti súdneho
konania a ani rovnosť účastníkov konania.18. Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, ktorý vo viacerých rozhodnutiach
poukázal na to, že spotrebiteľ sa či už z dôvodu nevýhodnej vyjednávacej pozície alebo z
dôvodu neinformovanosti dostáva do nevýhodnejšieho postavenia a túto nerovnováhu súd môže

odstrániť ex offo zbavením účinku nečestných zmluvných podmienok (porov. Océano Gruppo editoriale
spojené prípady C-240 až C-244/98). Súdny dvor zároveň judikoval, že existuje nezanedbateľné
nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nedokáže poukázať na nekalú povahu zmluvnej podmienky
(spojené prípady C-240 až C-244/98). Vyhodnotenie zmluvnej podmienky ako nečestnej nie je
jednoduchá záležitosť. Smernica indikatívnym spôsobom vypočítava, čo všetko sa má pritom zohľadniť

(posúdenie zmyslu posudzovanej klauzuly, posúdenie ostatných zmluvných podmienok, ich porovnanie
s ostatnými zmluvami, vyhodnotenie všetkých okolnosti prípadu a iných; čl.4 ods.1 smernice). Súdny
dvor stanovil jasnú požiadavku na ochranu pred nečestnými klauzulami pri štandardných produktoch
obdobne ako vyžadujú vnútroštátne pravidla verejného poriadku teda vždy za každých okolností (porov.
C-76/10 POHOTOVOSŤ/Korčkovská, bod 50,51).

19. Proces podľa Nariadenia nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov súdneho dvora a ex offo súdnej
kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zmenka je náročná na formality a aj v zmenkových
právnych veciach je dôležité zaoberať sa ex offo neprijateľnosťou zmluvných podmienok zmluvy, ktorú
zmenka zabezpečuje.

20. Žalobca, ktorý sa stal majiteľom niekoľkotisíc zmeniek indosamentom od spoločnosti Z. s.r.o. si
musel byť vedomý, že v skutočnosti ide o zmenkových dlžníkov ako spotrebiteľov, na ktorých dopadá
osobitná ochrana (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka)
a ktorých postavenie nie je možné nijako zhoršovať oproti postaveniu, ktoré garantuje Občiansky
zákonník (§ 54 ods.1). Zmenky indosované na žalobcu majú priamy odkaz na zmluvy o úvere.

21. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s hmotných právom,
keď riešil kauzu zmenky a zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu obsahujúcu neprijateľné
zmluvné podmienky. Ako základnú a významnú neprijateľnú zmluvnú podmienku posúdil súd prvej
inštancie dohodu o vyplnení zmenky ako súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru podľa §

53 ods. 4 písm. k/ Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil aj neprijateľnosť
zmluvnej podmienky podľa § 53 ods. 4 písm. l/ Občianskeho zákonníka, nakoľko prijatím zmenky
preniesol veriteľ povinnosť dôkazného bremena na spotrebiteľa (čl. 1 § 10 a § 17 zákona č. 191/1950
Zb.).

22. Odvolací súd považuje za potrebné v danej veci dodať, že zmluva o úvere je nielen zmluvou
spotrebiteľskou, ale aj zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 258/2001 Z.z., na vystavenie
ktorej a na prijatie ktorej treba aplikovať § 4 ods. 6 citovaného zákona. Podľa tohto ustanovenia mohol
veriteľ zmenku vystavenú dlžníkom, ktorý mal v záväzkovom vzťahu postavenie spotrebiteľa, prijať
len ak išlo o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia bola maximálne vo výške

aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva vo výške maximálne 30 % istiny
poskytnutého úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s týmto ustanovením, veriteľ
nesmie prijať a je povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku
platí aj v prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky (znenie od 01.01.2008
do 31.12.2010). V danom prípade spoločnosť Z. s.r.o. poskytla žalovanému úver vo výške 200

Eur a po vyplnení zmenky (dohoda o vyplnení zmenky podľa článku 17 všeobecných podmienok)
sumou 298 Eur a dátumu začiatku úročenia zmenkovej sumy zmenku rubopisom previedla na žalobcu.
Odvolací súd konštatuje, že zmenka bola vyplnená vyššou zmenkovou sumou než pripúšťa zákonné
ustanovenie, pretože daný spotrebiteľský úver treba považovať pre absenciu podstatných náležitostí
zmluvy o spotrebiteľskom úvere za úver poskytnutý bez úrokov a bez poplatkov (absencia RPMN).

23. Odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie, je toho názoru, že pôvodnému majiteľovi zmenky,
remitentovi, nevzniklo právo zmenku vyplniť pre absolútnu neplatnosť dohody o vyplňovacom práve ani
zmenku vystavenú žalovaným prijať. Žalobcovi zo zmenky nevzniklo právo na žiadne plnenie. Žalobca,
ktorý nadobudol zmenku rubopisom na škodu dlžníka, sa nemôže úspešne domáhať plnenia titulom

zmenky prijatej a vyplnenej v rozpore
s hmotným právom, pretože ide o výkon práva, ktorý nepožíva právnu ochranu ako konanie
v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.24. Pokiaľ sa jedná o námietku žalobcu v odvolaní, týkajúcu sa postupu súdu prvej inštancie podľa §
79 ods. 3 a § 372y ods. 1 O.s.p., odvolací súd zdôrazňuje, že tento jeho procesný postup nemal vplyv
na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia .

25. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne
správne podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP účinného od 01.07.2016 potvrdil.

26. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP. v spojení s

§ 255 ods. 1 CSP. Keďže úspešnému žalovanému trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd
mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 424 CSP)

- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)

- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).