Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, September 12, 2014

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 18C/298/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234339
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Panáková

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2014:5112234339.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred samosudkyňou JUDr. Gabrielou Panákovou, v právnej veci

navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne
zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika,
zast. Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy,

r o z h o d o l :

Súd návrh navrhovateľa zo dňa 05.09.2014 na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti zamieta.

Súd žalobný návrh zamieta v celom rozsahu.

Odporcovi sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Podaným návrhom doručeným Okresnému súdu Žilina dňa 27.09.2012 sa navrhovateľ domáhal
zaviazať odporcu na náhradu majetkovej škody vo výške 596,31 Eur a na náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 119,26 Eur a na náhradu trov konania. Navrhovateľ svoj nárok odôvodnil tým, že nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Žilina mu vznikla škoda. Následne podal žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody na Ministerstvo spravodlivosti SR, ktorej v zákonom stanovenej

6-mesačnej lehote nebolo vyhovené.

Následne po vykonaní všetkých potrebných procesných úkonoch súd nariadil pojednávania, na ktoré
predvolal všetkých účastníkov konania a zástupcov, všetci boli predvolaní riadne a včas.
Pojednávanie nariadené na deň 05.09.2013 bolo odročené na neurčito z dôvodu podania návrhu na
prerušenie konania do rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva
navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd, o ktorom súd rozhodol uznesením zo dňa

28.11.2013 tak, že návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol. Voči rozhodnutiu bolo podané
odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 30.05.2014 tak, že napadnuté
uznesenie potvrdil. Následne súd nariadil ďalšie pojednávanie na 12.09.2014.
Na pojednávanie sa nikto nedostavil, preto súd konal v ich neprítomnosti v zmysle § 101 ods.2 O.s.p.,
pričom svoju neúčasť ospravedlnil iba odporca.
Pred pojednávaním bol súdu doručený dňa 05.09.2014 ďalší návrh navrhovateľa na prerušenie
konania do rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na

zákonného sudcu a na nestranný súd.Ustanovenie § 109 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) upravuje prípady, kedy
súd obligátorne konanie preruší a ustanovenie § 109 ods. 2 O.s.p. prípady, kedy súd môže fakultatívne
konanie prerušiť, pokiaľ neurobí iné vhodné opatrenia.

Podľa § 109 ods. 1 O.s.p., súd konanie preruší, ak a) účastník stratil spôsobilosť konať pred súdom
a nie je zastúpený zástupcom s plnomocenstvom pre celé konanie; b) rozhodnutie závisí od otázky,
ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel
k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom

alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh
ústavnému súdu na zaujatie stanoviska, c) rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev
o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Podľa § 109 ods. 2 O.s.p., pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak a)
sa účastník nemôže konania zúčastniť pre prekážku trvalejšej povahy alebo preto, že jeho pobyt nie je
známy; b) zákonný zástupca účastníka zomrel alebo stratil spôsobilosť konať pred súdom; c) prebieha

konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na
takéto konanie podnet.

Súd posúdil, že návrh na prerušenie konania nie je dôvodný.

Prerušenie občianskeho súdneho konania je svojou povahou výnimočným rozhodnutím súdu, o ktorom
súd rozhodne za splnenia zákonom predpokladaných podmienok aj bez návrhu účastníka, ak má za
to, že na takýto postup existujú konkrétne dôvody, pričom prihliada k základným zásadám občianskeho
súdneho konania - zásadu rýchlosti, hospodárnosti, efektívnosti a na druhej strane na práva účastníka
na súdnu ochranu a na princíp právnej istoty. Rozhodovanie o prerušení konania práve pre dôvody

podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. je vedené v podstatnej miere zásadou občianskeho súdneho konania
vyjadrenou v § 6 O.s.p., teda zásadou hospodárnosti konania.
Súdktakémutoprocesnémurozhodnutiupristúpizásadnevtedy,akprebiehainékonanie(nielensúdne),
v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie vo veci samej, ktorým dôsledkom
prerušenia je zabezpečenie právnej istoty účastníkov konania tým, aby v zásade napr. v skutkovo

rovnakých veciach nedošlo k vydaniu rôznych rozhodnutí.

S poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline č.k. XNcC/XXX/XXXX-XX zo dňa 07.03.2013
zákonná sudkyňa tohto konania nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na
Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 18C/298/2012.

Súd dospel k záveru, že nie je daný dôvod na prerušenie konania ani podľa ust.§ 109 ods.1 písm. b)
O.s.p., nakoľko otázka zákonného sudcu je vyriešená rozhodnutím krajského súdu, ktoré je rozhodnutím
konečným, a teda rozhodnutie súdu vo veci samej nezávisí od žiadnej otázky, ktorú by súd nebol v
tomto konaní oprávnený riešiť.

Podľa záveru súdu nie je dôvod na prerušenie konania ani podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. Toto
ustanovenie umožňuje súdu konanie prerušiť. Nejde o ustanovenie, ktoré by súdu ukladalo povinnosť
konanie prerušiť. Prerušenie konania z tohto dôvodu nie je obligatórne, súd preto konanie neprerušil z
identického dôvodu teda z dôvodu, že otázka zákonného sudcu je vyriešená zákonným spôsobom.

Preto zo všetkých uvedených dôvodov návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva
navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd zamietol.

Súd poznamenáva, že navrhovateľ podal daný návrh opakovane, pričom tomuto predchádzal návrh

podaný dňa 05.09.2013, o ktorom už bolo rozhodnuté tunajším súdom a následne odvolacím súdom
tak, že návrh bol zamietnutý a odvolacím súdom bolo rozhodnutie potvrdené. (l.č. 99 a 118)

Hoci návrh bol podaný opätovne a o obdobnom už bolo rozhodnuté, súd opätovne rozhodol tak, že návrh
navrhovateľa na prerušenie konania zamietol z vyššie uvedených dôvodov. (1.výrok rozsudku)

Súd skúmal vecnú legitimáciu účastníkov konania, ktorou sa rozumie hmotnoprávny vzťah účastníka
konania k prejednávanej veci, pričom aktívnu legitimáciu má navrhovateľ a pasívnu má odporca.
Účastníci konania musia disponovať vecnou legitimáciou. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav podľahmotného práva, podľa ktorého účastník konania je subjektom práv alebo povinností, ktoré sú
predmetom sporu. Nedostatok pasívnej legitimácie znamená, že niekto, o kom žalobca tvrdí, že je
nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, nositeľom hmotnoprávnej povinnosti nie je. Určenie právneho

subjektu, ktorý v danom prípade je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti má zásadný význam z hľadiska
určenia vecnej pasívnej legitimácie na strane žalovaného.

Pasívna legitimácia účastníka konania - Slovenskej republiky je nespochybniteľná.

Posúdenie, ktorý orgán je príslušný konať v mene štátu, má však len procesný význam z hľadiska
predmetu sporu. Otázka, ktorý orgán štátu vzhľadom na obsah a povahu daného sporu má v mene
odporcu konať, nie je otázkou pasívnej legitimácie odporcu, zistené nedostatky v zastúpení odporcu
majú povahu nedostatku procesných podmienok konania (R 48/1967).

V prípade, ak súd je toho názoru, že za štát má konať iný orgán, ako bol označený účastníkom konania

v žalobe, je povinný sa postarať o odstránenie procesnej vady žaloby. Pri odstraňovaní tejto procesnej
vady žaloby je súd povinný žalobcu poučiť o tom, ktorého štátneho orgánu sa prejednávaná vec týka.
Dokonca aj v prípade, ak žalobca neoznačí správne štátny orgán, ktorý konal v mene štátu, je súd
povinný v záujme rýchlo vedeného konania konať s orgánom, ktorý je oprávnený v týchto vzťahoch
menom štátu vystupovať.

Podľa § 21 ods.4 veta prvá O.s.p. za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti
ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného
predpisu.
Podľa § 79 ods.1 veta piata O.s.p. ak je účastníkom štát, návrh musí obsahovať označenie štátu a

označenie príslušného štátneho orgánu, ktorý bude za štát konať.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže
konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods.2 O.s.p. ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno odstrániť, súd urobí pre
to vhodné opatrenia. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale nesmie vydať rozhodnutie, ktorým

sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok podmienky konania odstrániť, konanie zastaví.

Predmetná žaloba je podaná proti odporcovi, v mene ktorého koná príslušný orgán v zmysle zák.č.
514/2003 Z.z., pričom je povinnosťou navrhovateľa označiť tento orgán.
Navrhovateľ označil Ministerstvo spravodlivosti SR, u ktorého zároveň navrhovateľ podal žiadosť o

prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Podľa oznámenia Ministerstva spravodlivosti SR, žiadosti navrhovateľa nevyhovel.

Následne navrhovateľ podal predmetnú žalobu na náhradu škody.

Podľa § 1 písm. a) zák.č. 514/2003 Z.z. tento zákon upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.

Podľa § 3 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej

moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 uvedeného zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Je nepochybné, že pasívne legitimovaným je Slovenská republika a bolo vecou navrhovateľa označiť
aj zastupujúci orgán, keďže predmetom konania bola náhrada škody, ktorá mala byť navrhovateľovi

spôsobená nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. v znení do 31.12.2012 vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátua) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak
1. škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje
inak,

2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,
3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu,
b) Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ
Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, a

1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného
príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo
2. vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe
záväzného pokynu prokurátora,
c) Ministerstvo financií Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní spôsobil škodu vyšetrovateľ
finančnej správy alebo poverený pracovník finančnej správy,3) a
1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného
pracovníka finančnej správy a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo
2. vyšetrovateľ finančnej správy alebo poverený pracovník finančnej správy nekonal na základe
záväzného pokynu prokurátora.

d) ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v
oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej
správy a aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú
samosprávu podľa osobitného predpisu,
e) ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak v dôsledku nesprávneho prebratia smernice

Európskej únie alebo ak v dôsledku nedodržania lehoty určenej na jej prebratie vznikla škoda pri výkone
verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného
orgánu štátnej správy,
f) Generálna prokuratúra SR, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom
súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní,

g) Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia
ním vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jeho nesprávnym úradným postupom,
h) Národná banka Slovenska, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou vydaného
alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom,
i) verejnoprávna inštitúcia, záujmová samospráva alebo právnická osoba, ktorej zákon zveril

rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb a právnických
osôb v oblasti verejnej správy, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou vydaného
alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom,
j) Národná rada Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou
vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom,

k) Súdna rada Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou
vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom,
l) Úrad pre reguláciu sieťových odvetví, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ním
vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jeho nesprávnym úradným postupom,
m) orgán príslušný podľa písmen a) až l), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie

nároku (§ 15 ), ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých
orgánov verejnej moci; ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo
veci začal konať ako prvý.

Podľa § 15 zák.č. 514/2003 Z.z.:
(1) Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním
alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo
rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné

prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
(2) Ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť
príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.Podľa § 16 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. (v znení do 31.12.2012) ak príslušný orgán neuspokojí nárok
na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 16 ods.4 zák.č. 514/2003 (v znení od 01.01.2013) ak príslušný orgán neuspokojí nárok na
náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak
príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa
poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku
na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný,

a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému
aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

Súd mal preukázané, že navrhovateľ skutočne podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na

náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, nakoľko exekučný súd rozhodol o žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 28.10.2009 doručenej súdu dňa 05.11.2009, až dňa
26.01.2011, a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, teda k rozhodnutiu došlo podľa
uvedenia navrhovateľa až po uplynutí zákonom stanovenej lehoty.
Hoci súdu nebola predložená žiadosť o predbežné prerokovanie a doklad o jej podaní odporcovi,

medzi účastníkmi nebolo sporné, že žiadosť bola podaná, odporca toto nerozporoval. Dokonca odporca
predložil súdu v iných konaniach zoznam týchto žiadosti, medzi ktorými je evidovaná u odporcu táto
žiadosť z titulu nesprávneho úradného postupu a nemajetkovú ujmu.
Z predložených listín mal súd zistené, že žiadosti navrhovateľ podal u odporcu v rozmedzí od 23.04.2012
do 25.09.2012 (viac ako 45.000), ktorým odporca nevyhovel z dôvodu neposkytnutia súčinnosti, čím bol

proces predbežného prerokovania zmarený.

Súd mal zistené, že žiadosť navrhovateľa bola odporcovi doručená, zároveň odporcom nevybavená v
zákonnej lehote, pričom aj keď nie je zrejmé, kedy presne bola žiadosť doručená odporcovi, súd má
za to, že vzhľadom na označenia obdobia doručovania žiadostí (posledné doručenie dňa 25.09.2012) a

vzhľadomnadátumrozhodovanianasúd,zákonomstanovenálehotanavybaveniežiadostinepochybne
uplynula, a to bez ohľadu na to, či bola poskytnutá súčinnosť navrhovateľa alebo nie, a bez ohľadu na
skúmanie, či bola potrebná a nevyhnutná súčinnosť požadovaná odporcom.
Je totiž nepochybné, že nárok na náhradu škody alebo jeho časť nebol uspokojený do šiestich mesiacov
odo dňa prijatia žiadosti, pričom navrhovateľ sa domáhal na súde tohto nároku z totožného titulu a v

nižšom rozsahu než u odporcu.
Teda podmienka pre súdne konanie bola splnená.

Navrhovateľ v návrhu zo dňa 21.9.2012 žiadal, aby mu odporca nahradil škodu vo výške 1.136,25 Eur
a nemajetkovú ujmu vo výške 227,25 Eur. Škoda podľa uvedenia navrhovateľa vznikla nesprávnym

úradným postupom súdu. Nesprávny úradný postup súdu spočíval v prieťahoch v konaní (k rozhodnutiu
o žiadosti došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby, s omeškaním viac ako 191 dní) a vo vydaní
nezákonného rozhodnutia - žiadosť o vydanie poverenia bola zamietnutá, súd porušil zásadu právnej
istoty, nerešpektoval právoplatné rozhodnutie rozhodcovského súdu ako rovnocenný exekučný titul,
porušil prekážku právoplatne rozhodnutej veci.

V príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom súdu vznikla navrhovateľovi škoda v žalovanej
výške.

Skutočná škoda vo výške 596,31 Eur vznikla navrhovateľovi tým, že bol úspešným účastníkom konania
pred rozhodcovským súdom. Rozhodcovský súd zaviazal odporcu (povinného) zaplatiť navrhovateľovi

sumu 210,59 Eur s príslušenstvom a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 112,22 Eur.
V exekučnom konaní proti povinnému K..Š.Č. - R. XXXXX/XX (XXEr/XXXX/XX) navrhovateľ svoju
pohľadávku voči povinnému nemohol vymôcť, pretože mu to znemožnil nesprávny úradný postup súdu.

V príčinnej súvislosti s tým žiadal aj nemajetkovú ujmu vo výške 119,26 Eur, ktorá podľa tvrdenia

navrhovateľa predstavuje 20 % z uplatňovanej istiny s príslušenstvom. Túto sumu považoval za hodnotu
majetkového práva postihnutého procesnou deformáciou, za satisfakciu porušenia zákonných nárokov a
základných práv navrhovateľa, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote v spojení s porušenímpráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.2 Ústavy SR a práva na
prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl.6 ods.1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú neprávnym

úradným postupom.
Nesprávny úradný postup je podľa názoru navrhovateľa dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej
intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových
práv poškodeného.
Mal za to, že exekučný súd bol bezdôvodne nečinný viac ako 464 dní.

Zo spisu Okresného súdu Žilina č.k. XXEr/XXXX/XX mal súd zistené, že dňa 05.11.2009 bola doručená
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci R. XXXXX/XX a to na základe exekučného
titulu - Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu č.k. D. XXXXX/XX zo dňa 05.08.2009, právoplatný dňa
07.09.2009 a vykonateľný dňa 10.09.2009.
Uznesením zo dňa 19.11.2010 súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 29.12.2010.
Voči danému rozhodnutiu bolo podané odvolanie, ktoré následne navrhovateľ zobral späť, preto
odvolacie konanie bolo zastavené. (l.č. 46)

Podľa § 41 ods.2 Exekučného poriadku v znení do 31.05.2011 podľa tohto zákona možno vykonať

exekúciu aj na podklade
a) rozhodnutí orgánov Európskej únie,
b) rozhodnutí osvedčených ako európsky exekučný titul,
c) notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba
a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s

vykonateľnosťou súhlasila,
d) vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených,
e) osvedčení o dedičstve, vykonateľných rozhodnutí bývalých štátnych notárstiev a dohôd nimi
schválených,
f) vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu

nezaplatenú na mieste,
g) platobných výmerov, výkazov nedoplatkov vo veciach daní a poplatkov, ako aj zmierov schválených
týmito orgánmi,
h) vykonateľných rozhodnutí a výkazov nedoplatkov vo veciach sociálneho zabezpečenia, sociálneho
poistenia, starobného dôchodkového sporenia a vo veciach verejného zdravotného poistenia,

i) iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon,
j) dokladov vydaných podľa právneho predpisu platného v inom členskom štáte Európskej únie, ak ide
o vymáhanie pohľadávky podľa osobitného predpisu.

Podľa § 44 ods.2 Exekučného poriadku

- v znení do 14.12.2009 Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo
návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
- v znení do 31.05.2010 Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo

návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
- v znení do 31.05.2011 Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od

doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.Z citovaných ustanovení je nepochybné, že okresný súd v konaní XXEr/XXXX/XX bol podľa platnej
právnej úpravy v čase podania žiadosti povinný udeliť poverenie v lehote 15 dní od doručenia žiadosti.

V prípade, že zistí rozpor so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia zamietne. V takom prípade nie je
stanovená lehota. Tá je stanovená iba v prípade, že nie je rozpor a teda pre prípad udelenia poverenia,
pokiaľ nejde o výnimku podľa § 41 ods.2 písm.c) a d). V čase vydania rozhodnutia však pre daný
exekučný titul už neplatila 15-dňová lehota ani pre vydanie poverenia.
Je nepochybné, že žiadosť bola doručená súdu dňa 05.11.2009 na základe exekučného titulu

rozhodcovského rozsudku.
Súd preskúmal exekučný titul, na základe čoho posúdil rozpor so zákonom, a preto žiadosť zamietol
uznesením.
Exekučný súd v rámci konania XXEr/XXXX/XX konštatoval výkon práv oprávneného podľa
rozhodcovskejdoložkyzanezlučiteľnýsdobrýmimravmianormaminaochranuspotrebiteľaapovažoval
za dôvodné aplikovať § 45 ZRK.

Je nepochybné, že spotrebiteľské spory vzhľadom na právne zvýšenú ochranu spotrebiteľov a v
spojitosti s rozhodcovskými konaniami sú zložitejšie a náročnejšie, a teda aj časovo náročnejšie na
preskúmaniecelejveci.Taktiežjerozdielmedzirozhodnutímoudelenépovereniaarozhodnutím,ktorým
sa taká žiadosť zamieta.

V dôsledku toho súd vydal uznesenie až dňa 19.11.2010, teda cca po 11 mesiacoch od podania žiadosti.
Súd však opätovne zdôrazňuje, že jednak nie je zákonom stanovená lehota pre prípad zamietnutia
žiadosti a jednak vydanie takého rozhodnutia s poukazom na všetky okolnosti týkajúce sa veci
(spotrebiteľ, ochrana spotrebiteľa, rozhodcovský rozsudok) je právne a časovo náročné. Zároveň mal
súd zistené, že exekučný súd zabezpečoval podklady potrebné pre rozhodnutie, a preto vyzýval

rozhodcovský súd o predloženie listín a súd žiadal aj o predĺženie lehoty. (čo vyplýva aj z predložených
listín a kópií listín zo spisu XXEr/XXXX/XXXX a čísel jednotlivých strán - potvrdenie o prijatí návrhu l.č.
7, rozhodnutie l.č. 18)
Teda aj napriek tomu, že rozhodnutie bolo vydané cca po 11 mesiacoch, súd má za to, že s poukazom
na uvedené skutočnosti, rozhodnutie bolo vydané v primeranej lehote, pričom zo spisu je zrejmé, že

exekučný súd vykonával úkony potrebné pre zabezpečenie podkladov pre vydanie rozhodnutia a teda
vyzýval exekútora, aj rozhodcovský súd.

Hoci navrhovateľ mal za to, že súd nebol oprávnený skúmať exekučný titul, s týmto súd nesúhlasí,
a to s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Q. XX/XX S. P. D. G. Q. O.

L., podľa ktorého smernicu 93/13 treba vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje
o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa,
musí, pokiaľ má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave, aj bez
návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim
alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať

takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Ak ide o neprimeranú
doložku, prináleží tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho
práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný. (bod 59).
Súd poukazuje aj na pripomienky Európskej komisie v právnej veci vedenej pred Súdnym dvorom
Európskej únie Q.-XX/XX G., v ktorých uviedla: „z toho vyplýva, že v prejednávanej veci sa nezdá, že

by bolo problematické uplatnenie zásady res iudicata, keďže právo, dokonca povinnosť vnútroštátnych
súdov zastaviť nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu zakotvuje už vnútroštátne právo.
Riešenie, ktoré si vnútroštátny zákonodarca zvolil v rámci procesnej autonómie členských štátov, sa
zdá byť v súlade s cieľom smernice 93/13/EHS zabezpečiť, aby nekalé podmienky v spotrebiteľských
zmluvách nezaväzovali spotrebiteľov. Pokiaľ ide o zásadu efektivity, t.j. o požiadavku, aby vnútroštátne

procesné predpisy neznemožnili alebo nesťažili nadmerne výkon práv uznaných právom Únie, zdá sa,
že pokiaľ sa ust. § 45 ods.2 zákona o rozhodcovskom konaní uplatňuje aj na prípady, keď požadované
plnenie je c rozpore s právom Únie, povinnosť vnútroštátneho súdu zastaviť exekučné konanie aj bez
návrhu (ex offo) predstavuje dostatočné zabezpečenie uplatnenia tejto zásady. (čl. 32, 33)

S poukazom na uvedené súd posúdil väčšiu zložitosť a náročnosť danej veci po právnej stránke a
nevyhnutnosť skúmania rozhodcovského rozhodnutia.Pre rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia nie je postačujúca len žiadosť, ale aj ďalšie podklady,
ktoré však príslušným súdnym exekútorom zvyčajne nie sú zasielané súdu.
Súd nie je len nejaký „štatista“, ktorý automaticky udeľuje poverenia na žiadosť exekútora. Ide predsa

o súdne rozhodnutie, ktoré musí vychádzať z objektívneho zistenia a posúdenia, na čo potrebuje určité
podklady.
Exekučný súd pre také rozhodnutie nemal k dispozícii všetky potrebné podklady, pričom súd poukazuje
aj na závažnosť a obtiažnosť veci (spotrebiteľskej) pri dodržiavaní zvýšenej ochrany spotrebiteľov.
Závažnejšie by tak bolo porušenie povinnosti chrániť spotrebiteľov.

Teda má za to, že súd rozhodol v primeranej lehote, pričom poukazuje aj na to, ako je vykonávanie
úkonov súdu počas tej doby na zabezpečovanie podkladov pre rozhodnutie s poukazom na zvýšenú
ochranu spotrebiteľov.

S poukazom na uvedené súd má za to, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia
je oprávnený, ak nie povinný, skúmať také skutočnosti, hoci je právoplatné rozhodcovské rozhodnutie.

Dokonca v čase rozhodovania exekučného súdu už bol aj v zmysle Exekučného poriadku povinný také
rozhodnutie skúmať.

Keďže je možné vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva
s poukazom na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie, súd má za to, že exekučný súd je oprávnený

posudzovať dané skutočnosti aj v rámci exekučného konania pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie
poverenia.

Na základe toho exekučný súd bol oprávnený tak postupovať.

Hoci v § 44 ods.2 Exekučného poriadku je daná výnimka, kedy neplatí lehota 15 dní, ide o lehotu na
vydanie poverenie, nie aj na rozhodnutie o zamietnutí. To znamená, že súd po doručení žiadosti skúma,
či sú splnené podmienky pre udelenie poverenia. Ak sú splnené podmienky a nie je žiadny rozpor,
je povinný vydať poverenie v lehote 15 dní okrem exekučných titulov uvedených § 44 Exekučného
poriadku.

V danom prípade súd zistil rozpor so zákonom, preto žiadosť zamietol. V takom prípade nie je stanovená
lehota pre také rozhodnutie.

Súd sa teda nestotožňuje s názorom navrhovateľa, že postup súdu bol nesprávny.
Podľa § 9 zák.č. 514/2003 Z.z. v znení do 31.12.2012

(1) Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup
sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom
ustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
(2) Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým

postupom spôsobená škoda.

Podľa § 9 zák.č. 514/2003 Z.z. v znení od 01.01.20013
(1) Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny
úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo

vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa
nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone
jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej
republiky a postup alebo výsledok

postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119
písm. b) Ústavy Slovenskej republiky .(2) Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci
alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na

prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného
vdisciplinárnomkonaní,ktorýmsarozhodlootom,žesudcasadopustildisciplinárnehoprevinenia,ktoré
má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým

ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikykonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov.
(3) Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného
príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej
správyspočívajúcehovporušenípovinnostiurobiťúkonalebovydaťrozhodnutievzákonomustanovenej
lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať

len z výsledkov vybavenia žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného
príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej
správy prokurátorom.
(4) Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda.

Zákonom č. 412/2012 Z.z. došlo k doplneniu §
9 o nové odseky

3 a vnadväznostinamožnosť
dotknutých osôb domáhať sa ochrany svojich práv v prípade prieťahov v konaní pred súdom

alebo iným orgánom, a to s využitím inštitútu ústavnej sťažnosti podľa ustanovenia § 127 ods.
1 Ústavy SR . Otázku, či
v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy

SR , je kompetentný preskúmať
Ústavný súd SR, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom
na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných
kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 41/02).

Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č.
514/2003 Z.z. , ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti
(resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy). Opačný výklad by znamenal, že by existovalo
niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z

hľadiska vzniku zbytočných prieťahov.
Vzhľadom na uvedené zákon výslovne ustanovuje, že všeobecný súd môže pristúpiť k priznávaniu
náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z. z. až v
prípade, ak o existencii prieťahov v konaní bolo právoplatne rozhodnuté v inom konaní, a to buď v

rámci disciplinárneho konania, v konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva, alebo v konaní pred
Ústavným súdom SR.
Toto však bolo vnesené do právnej úpravy až novelou účinnou od 01.01.2013.
Je nepochybné, že v danom prípade navrhovateľ poukazuje na nesprávny úradný postup a na vznik
škody, ktorej náhradu si uplatnil, všetko pred účinnosťou novelizovaného znenia zák.č. 514/2003 Z.z.

Aj z logického výkladu je zrejmé, že na predmetné konanie je nutné aplikovať právny stav v čase vzniku
škody, resp. uplatnenia náhrady škody. Je neprípustné a bolo by aj nelogické, keby sa obdobné konanie
v rámci súdneho konania, resp. predbežného rokovania nároku na náhradu škody odporcom, spravovalipredchádzajúcim znením zákona č. 514/2003 Z.z. a zároveň v priebehu konania by sa začal aplikovať
novelizovaný predpis. (hmotnoprávny bez prechodného ustanovenia)
Navrhovateľ si uplatnil nárok na náhradu škody u odporcu, ako aj na súde v čase platnosti

predchádzajúceho znenia zák.č. 514/2003 Z.z. Je neprípustné aplikovať novelizované znenie na nárok
navrhovateľa, ktorý si ho uplatnil a aj vznikol v čase pred novelou.
Vzhľadomnato,žeustanovenie§9zák.č.514/2003Z.z.jehmotnoprávneustanovenie,pričomkdátumu
01.01.2013, t.j. k účinnosti novely, ktorou bolo ust. § 9 cit.zák. novelizované, nie je žiadne prechodné
ustanovenie, je nutné aplikovať pre daný prípad, t.j. pre nárok navrhovateľa, znenie § 9 cit.zák. v znení

v čase uplatnenia jeho nároku, t.j. znenie do 31.12.2012.
Keďže ide o hmotnoprávne ustanovenie a nie je dané prechodné ustanovenie k danej novele, musí sa
aplikovať ustanovenie platné v čase vzniku nároku, resp. uplatnenia, a to v súlade s právnou teóriou.
Ak by sa aplikovalo na daný prípad ustanovenie § 9 cit.zák. v znení od 01.01.2013, tak by sa postupovalo
podľa nesprávneho ustanovenia, bolo by použité nesprávne ustanovenie.
Na základe uvedeného súd sa nestotožnil s tvrdením odporcu, že v zmysle § 9 cit.zák. môže prieťahy

konštatovať len Ústavný súd SR,..., nakoľko taká úprava je platná až od 01.01.2013. Keďže ide o
hmotnoprávne ustanovenie bez prechodného ustanovenia, pre danú vec je nutné aplikovať znenie do
31.12.2012.
Na základe uvedeného súd aplikoval znenie cit.zák platné do 31.12.2012.
Nesprávny úradný postup má značný význam i pri vzniku škody účastníkovi konania v príčinnej súvislosti

s prieťahmi v konaní. Úprava zodpovednosti za konanie orgánov verejnej moci za prieťahy v konaní ako
dôsledkov nesprávneho úradného postupu umožňuje riešiť spory už na vnútroštátnej úrovni a nie pred
Ústavným súdom SR alebo Európskym súdom pre ľudské práva. Vnútroštátny prostriedok nápravy musí
byť podľa judikatúry ESĽP teoreticky a prakticky efektívnym prostriedkom, musí byť dostupný, musí byť
v stave zabezpečiť nápravu vo veci sťažovateľa a poskytnúť mu dostatočnú nádej na úspech (Akdivaris

and others v. Turecko, rozsudok zo 16. septembra 1996).
Rýchlosť a účinnosť súdneho konania je objektívne podmienená charakterom, ako aj právnou a
faktickou zložitosťou prejednávanej veci, ďalej správaním účastníkov súdneho konania a napokon
aj činnosťou, resp. súčinnosťou štátnych a iných orgánov, ktoré sa zúčastňujú na súdnom konaní.
Prvoradou povinnosťou súdu a sudcu je však organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby

sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa osoba obrátila na súd so žiadosťou
o jeho rozhodnutie.

Podľa článku 48 ods. 2 prvá veta Ústavy SR každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa článku 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a
nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Tvrdené prieťahy a nezákonný úradný postup súdu v konaní nemožno konštatovať s poukazom na Nález
Ústavného súdu SR III-ÚS/69/2011-25 zo dňa 3.5.2011 („každý nech si stráži svoje právo“). Navrhovateľ
nevyužil účinné právne prostriedky nápravy, nakoľko podal síce opravný prostriedok - odvolanie, ktoré

však následne zobral späť.

Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ak § 26 neustanovuje inak, právne vzťahy vrátane
predbežného prerokovania nároku podľa tohto zákona sa spravujú občianskym zákonníkom.

Navrhovateľ si uplatnil náhradu škody z dôvodu neprávneho úradného postupu nevydaním rozhodnutia
v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a vykonaním úradného postupu bez splnenia
podmienok, keďže neakceptoval právoplatné rozhodnutie rozhodcovského súdu.

Súd opätovne zdôrazňuje, že lehota 15 dní bola stanovená len na vydanie poverenia. Nevzťahuje sa

na prípady zamietnutia návrhu na vydanie poverenia, čo vyplýva priamo z ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku. Ak súd exekútora nepoverí pre rozpor so zákonom, 15-dňová lehota neplatí.
Taktiež lehota neplatí, ak ide o výnimku zákonom stanovenú.Za nesprávny úradný postup však nemožno považovať samotné rozhodnutie, ktorým súd návrh na
vydaniepovereniazamietol(NajvyššísúdČR2Cdom129/97zodňa29.6.1999,podľaktoréhonesprávny
úradný postup nezakladajú vady konania - napríklad zhromažďovanie podkladov pre rozhodnutie,

hodnotenie zistených skutočností, právne posúdenie, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie;
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 4Cdo 24/04 - nesprávny úradný postup možno vymedziť tak, že ide
o porušenie právnou normou predpísaného postupu štátneho orgánu, alebo účelu postupu štátneho
orgánu, či už súvisí alebo nesúvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, ak tento postup nenašiel
svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí; uznesenie Najvyššieho súdu ČR 25Cdo 1018/07 zo

dňa 25.8.2009 - rozhodovaciu činnosť, ktorá je podstatou súdnictva, nemožno hodnotiť ako nesprávny
úradný postup).
Je teda zrejmé, že posúdenie veci a vydanie rozhodnutia nemožno považovať za nesprávny úradný
postup. Za splnenia podmienok podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/03 Z.z. (ak bolo právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným
orgánom) posúdenie veci a vydanie rozhodnutia možno považovať len za vydanie nezákonného

rozhodnutia. Preto rozhodnutia exekučných súdov, ktorými boli zamietnuté žiadosti o vydanie poverenia
a skúmanie materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku, nekalej povahy rozhodcovskej doložky,
nemožno považovať za nesprávny úradný postup súdu. Uvedené rozhodnutie za nezákonné možno
považovať len vtedy, ak bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím
podľa zákona č. 514/2003 Z.z., je osobitnou zodpovednosťou a zodpovednosťou objektívnou (§ 3 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z.z.). Všetky zákonné podmienky vzniku tejto zodpovednosti musia byť splnené
kumulatívne. Pri nesplnení čo i len jednej podmienky zodpovednosť za škodu nevznikne. Pri splnení
všetkých podmienok naraz sa zodpovednosti za škodu nemožno zbaviť.

Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
alebo nezákonným rozhodnutím sú:
1) Porušenie právnej povinnosti orgánom verejnej moci, ktoré spočíva v nezákonnom rozhodnutí alebo
nesprávnom úradnom postupe, pričom za nesprávny úradný postup sa považuje aj nečinnosť (prieťahy,

§ 3 ods. 1 písm. a), b) zákona č. 514/2003 Z.z., § 5 ods. 1, § 6, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z.).
2) Vznik a existencia škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom (§
3 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, 4, § 18 zákona č. 514/2003 Z.z., ako aj všeobecné ustanovenia občianskeho
zákonníka).
3) Príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, ktorá porušením povinností vznikla.

Navrhovateľ tvrdil, že súd porušil svoje zákonné povinnosti nesprávnym úradným postupom, ktorý
spočíval v nečinnosti - prieťahoch v konaní, pretože o žiadosti rozhodoval po uplynutí zákonnej lehote
15 dní, ale s omeškaním viac ako 191 dní.

Súd poukazuje na to, že nie každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť ako zbytočný prieťah v konaní.
Nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje vždy automaticky za porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy SR). Sú rozhodujúce všetky
okolnosti danej veci. Musí ísť o významné prieťahy v konaní, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné
prieťahy, neefektívny postup. (I ÚS 16/02, I ÚS 63/00)

1) Porušenie právnej povinnosti súdom, ktoré spočíva v nezákonnom rozhodnutí, nesprávnom úradnom
postupe.

V tomto prípade navrhovateľ tvrdil, že súd porušil svoje zákonné povinnosti:

a) Nesprávnym úradným postupom, ktorý spočíval v nečinnosti - prieťahoch v konaní, pretože
nerozhodol o žiadosti v zákonnej lehote 15 dní, ale s omeškaním, po uplynutí 464 dní. (tento údaj je
však navrhovateľom zavádzajúcim údajom, nakoľko súd vydal rozhodnutie skôr než 464 dní)
b) Nesprávnym úradným postupom súdu, nesprávnou aplikáciou zákona. Napriek žiadosti o vydanie
poverenia na základe právoplatného exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku), ktorý je rovnocenný

s inými exekučnými titulmi, žiadosť o vydanie poverenia zamietol. Porušil tým zásadu právnej istoty a
prekážku právoplatne rozhodnutej veci.Podľa§3ods.1zákonač.514/2003Z.z.štátzodpovedázapodmienokustanovenýchtýmtozákonomza
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej
moci:

a) nezákonným rozhodnutím,
d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 uvedeného zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý

rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený
podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie
tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa článku 48 ods. 2 prvá veta Ústavy SR každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa článku 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a
nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Súd zastáva názor, že zákonná 15-dňová lehota podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa vzťahuje

len na prípad, keď súd poverenie vydá. Nevzťahuje sa na prípad, keď súd poverenie nevydá. Vyplýva
to z gramatického a logického výkladu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Teda súd nemal zákonom stanovenú lehotu pre vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia.

Súd má zato, že nedošlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia, ani k nesprávnemu úradnému postupu
súdu, ktorý by spočíval v nesprávnej aplikácii právnych predpisov.

Samotné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia nemožno považovať za nesprávny
úradnýpostupsúdu,pretožepostupsúdunašielvyjadrenievrozhodnutí,nebolneefektívny.(rozhodnutie

Najvyššieho súdu ČR 2Cdom 129/97 zo dňa 29.6.1999)
Výsledkom rozhodovacej činnosti súdu je, že súd žiadosti o vydanie poverenia vyhovie, alebo žiadosť
zamietne. Zo zákona nevyplýva, že kogentne musí vždy súd žiadosti navrhovateľa vyhovieť. Práve táto
rozhodovacia činnosť je podstatou súdnictva a nemožno ju vyhodnotiť ako nesprávny úradný postup
(uznesenie Najvyššieho súdu ČR 25Cdo 1018/07 zo dňa 25.8.2009).

Súd nie je žiadny „štatista“, ktorý automaticky udelí poverenie, a to bez skúmania všetkých potrebných
skutočností, a to aj s poukazom na rozhodnutia vo veci C-76/10 POHOTOVOSŤ/T., C-40/08 Asturcom
Telecomunicaciones SL proti Q. O.N. L.,...

Preto rozhodnutie exekučného súdu, ktorým zamietol žiadosť na vydanie poverenia, súd nevyhodnotil

ako nesprávny úradný postup. Ako nesprávny úradný postup nevyhodnotil ani procesný postup
exekučného súdu pred vydaním rozhodnutia. Procesný postup smeroval k vydaniu rozhodnutia o
zamietnutí žiadosti, jeho výsledkom bolo vydané rozhodnutie, preto procesný postup bol efektívny. Nešlo
o nesprávny úradný postup.
Dokonca voči rozhodnutiu bolo prípustné odvolanie, ktoré navrhovateľ podal, ale následne ho zobral

späť.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 4Cdo/24/04 konštatuje, že nesprávny úradný postup možno
vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou predpísaného postupu štátneho orgánu, alebo účelupostupu štátneho orgánu, či už súvisí alebo nesúvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu a ak
tento postup nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí.

Rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia preto súd nevyhodnotil ako nesprávny úradný
postup podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Nevyhodnotil tak ani procesný postup súdu, ktorý mu
predchádzal.
Z uvedených dôvodov za splnenia zákonných podmienok podľa § 6 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z.
rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia bolo možné skúmať len z hľadiska jeho

nezákonnosti. Navrhovateľ však nesplnil zákonné podmienky - nepodal riadny opravný prostriedok. Súd
nezistil žiadne rozhodnutie, ktorým by bolo rozhodnutie zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť a
ktorým by bol súd viazaný. Preto súd ustálil, že rozhodnutie, ktorým exekučný súd zamietol žiadosť na
vydanie poverenia, je zákonné.

Z uvedených dôvodov mal súd preukázané, že navrhovateľ nesplnil prvú podmienku zodpovednosti

za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím. Nepreukázal
nesprávny úradný postup ani nezákonné rozhodnutie.

Keďže všetky podmienky musia byť splnené kumulatívne, pri aplikácii logického výkladu je nadbytočné
a nehospodárne dokazovať splnenie ďalších podmienok. Súd by mohol návrh zamietnuť pri nesplnení

čo i len jednej podmienky. Preto nesplnenie ďalších dvoch podmienok súd zdôvodňuje len okrajovo a
nad rámec zákonnej povinnosti.

-Vznikaexistenciaškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím,nesprávnymúradnýmpostupomsúdu.

Podľa § 3 ods. 1 písm. a), d) zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci:
a) nezákonným rozhodnutím,
d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 5 ods. 1 uvedeného zákona právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má
účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 17 ods. 1 uvedeného zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis

neustanovuje inak.
Podľa § 17 ods. 2 uvedeného zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné ju
uspokojiť inak.

Podľa § 17 ods. 3 uvedeného zákona výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje
najmä s prihliadnutím na:
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
Podľa § 17 ods. 4 uvedeného zákona výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2
nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi
podľa osobitného predpisu.

Podľa § 25 ods. 1 uvedeného zákona ak § 26 neustanovuje inak, právne vzťahy vrátane predbežného
prerokovania nároku podľa tohto zákona sa spravujú občianskym zákonníkom.

Z uvedeného je zrejmé, že aj na prípad osobitnej zodpovednosti za škodu, ktorou je aj nárok
na náhradu škody za nesprávny úradný postup a nezákonné rozhodnutie, sa podporne aplikujú

všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Z týchto dôvodov súd podporne aplikoval ustanovenia
Občianskeho zákonníka, najmä spoločné ustanovenia o náhrade škody uvedené v treťom oddiele
občianskeho zákonníka. Z úradnej moci je potrebné zaoberať sa aj spoluúčasťou poškodeného
navrhovateľa a jeho právneho zástupcu na vzniku škody podľa § 441 Občianskeho zákonníka.Podľa § 441 Občianskeho zákonníka ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu
pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.

Skutočnosť, že aplikácia ustanovenia § 441 Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy nielen
v prípade zodpovednosti škodcu za zavinené konanie (§ 420 Občianskeho zákonníka), ale aj v
prípade zodpovednosti za škodu na základe princípov objektívnej zodpovednosti, vyplýva z rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR (R 80/1970 a R 28/1973).

Súd má zato, že škoda je skutočná majetková ujma. V tomto štádiu konania navrhovateľ nepreukázal
vznik škody (majetkovej ujmy).
Z ničoho nevyplýva výška majetkovej škody, ktorú si navrhovateľ uplatnil. Tvrdil, že táto škoda je
dôsledkom toho, že daná výška už nemôže byť viac priznaná a keďže bola žiadosť o udelenie poverenia
zamietnutá, tak ani vymôcť sa daná suma už nedá.

Zo žiadosti o udelenie poverenia vyplýva suma pre vymoženie vo výške 150,59 Eur s príslušenstvom.
V tomto konaní si však uplatňuje majetkovú škodu vo výške 596,31 Eur, čo je niekoľkonásobne vyššia,
ako bola priznaná istina rozhodcovským súdom. Navrhovateľ nekonkretizoval, z čoho pozostáva suma
uplatnená v tomto konaní.

Je nepochybné, že navrhovateľ ako veriteľ vo viacerých zmluvných vzťahoch nepreveroval finančnú
situáciu dlžníkov, dokonca im aj opakovane poskytoval úver, hoci tie predchádzajúce nesplácali.
Z toho je zrejmý predpoklad, že ani po vydaní exekučného titulu nebude veriteľ uspokojený dlžníkom.

Súd zároveň poukazuje aj na to, že rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 07.09.2009,

ale až dňa 05.11.2009 bola podaná na súd žiadosť o udelenie poverenia, teda cca 2 mesiace
od právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutia, teda takto si navrhovateľ aj sám zavinil daný stav
nevymoženej pohľadávky.

- Príčinná súvislosť medzi porušením právnych povinností (nezákonným rozhodnutím, nesprávnym

úradným postupom) a škodou, ktorá porušením povinnosti vznikla.

Z dôvodu neunesenia dôkazného bremena súd v tejto časti ohľadom majetkovej škody žalobný návrh
zamietol.

NEMAJETKOVÁ UJMA
Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy, navrhovateľ uviedol, že považuje to za satisfakciu za porušenie
jeho zákonného nároku, absolútnu nemožnosť strateného času, čo vyvolalo u navrhovateľa neistotu,
nedôveru v právo a rovnosť v spoločnosti, úzkosť, pocit frustrácie; zánik ďalších podnikateľských aktivít,
spôsobenie neistoty v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.

Súd však s týmto nesúhlasí a považuje to za účelovú a špekulatívnu obranu navrhovateľa.

Dokoncanavrhovateľaniničímnepreukázalúdajné„následky“,akojepocitúzkosti,frustrácie,neistoty,...
Ani nijako nešpecifikoval, či nekonkretizoval zánik podnikateľských aktivít. Nepresnil, ani nepreukázal,
ako daná situácia ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy.

(Je nepochybné, že navrhovateľ naďalej vykonáva svoju podnikateľskú činnosť.)
Súd poukazuje na to, že pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie,... sú
irelevantné v predmetnom konaní, keďže náhradu si uplatňuje právnická osoba. Odškodnenie právnickej
osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na
fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká

ujma priamo. (30Cdo 675/2011)

Jevšaknepochybné,žesúdrozhodolpocca4mesiacochoddoručeniažiadosti.(navrhovateľnesprávne
uvádzal viac ako 191 dní)
Súdmávšakzato,ženebolastanovenázákonnálehota.Stanovená15-dňoválehotaneplatíprevydanie

takého rozhodnutia.
ZároveňzospisuXXEr/XXXX/XXvyplýva,žesúdsizabezpečovalvšetkypotrebnénevyhnutnépodklady
pre rozhodnutie o žiadosti, pričom zároveň išlo o zložitejšiu vec po právnej stránke vzhľadom na zvýšenú
ochranu spotrebiteľov a rozhodcovské rozhodnutie. Všetky potrebné listiny neboli predložené spolu sožiadosťou o udelenie poverenia, preto súd musel vykonať potrebné procesnú úkony, čo spôsobilo dlhšiu
lehotu pre vydanie rozhodnutia.
Teda ak aj došlo k prieťahom, neboli výlučne zo strany súdu.

Vzhľadom na dĺžku konania súdu do samotného rozhodnutia, súd má za to, že rozhodnutie bolo vydané
v primeranej lehote prihliadnuc na všetky okolnosti - zložitosť, zabezpečenie podkladov, spotrebiteľská
vec, druh exekučného titulu...

Všetky kritéria je potrebné vyhodnotiť nielen z hľadiska konania súdu, ale aj z hľadiska navrhovateľa a

jeho právneho postavenia ako právnickej osoby.

Navrhovateľ si uplatňuje nemajetkovú ujmu.
Pojem ujma predstavuje ohrozenie subjektívnych občianskych práv a zároveň je aj jedným z
predpokladov občianskoprávnej zodpovednosti.

Nemajetková ujma je adekvátna, keď ide o stratu dôveryhodnosti, spochybnenie serióznosti a poctivosti
ich konania (vrátane podnikateľských aktivít )
Ujma sa často stotožňuje so škodou, čo je nesprávne. Vzťah ujma - škoda ako pojmy netreba
stotožňovať, nakoľko škoda sa preukazuje a ujma sa zdôvodňuje.
Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy je potrebné predovšetkým zohľadňovať:

- závažnosť a intenzita konania
- dosah konania motívy konania
- úmysel konania
- dĺžka protiprávneho konania.

A zároveň podľa § 17 cit.zák. je potrebné zohľadňovať
- osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
- závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
- závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
- závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Je nepochybné, že navrhovateľ ako veriteľ vo viacerých zmluvných vzťahoch nepreveroval finančnú
situáciu dlžníkov, dokonca im aj opakovane poskytoval úver, hoci tie predchádzajúce nesplácali.
Z toho je zrejmý predpoklad, že ani po vydaní exekučného titulu nebude veriteľ uspokojený dlžníkom.

Navrhovateľ v konaní nepreukázal ani porušenie povinností (nesprávny úradný postup, nezákonné
rozhodnutie), ani škodu a nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi tvrdeným porušením povinností a
tvrdenou škodou.
Tvrdená škoda nemá bezprostrednú a priamu príčinnú súvislosť s rozhodnutím exekučného súdu,
tvrdenými prieťahmi. Navrhovateľ nepreukázal, že bez vydania rozhodnutia exekučného súdu, bez

tvrdených prieťahov exekučného súdu, by nebolo došlo k vzniku tvrdenej škody.

Tým zároveň súd ustálil, že navrhovateľ nepreukázal splnenie ani jednej podmienky, ktorú zákon
vyžaduje, aby súd mohol konštatovať zodpovednosť odporkyne za vzniknutú škodu. Preto návrh na
náhradu škody za nesprávny úradný postup a nezákonné rozhodnutie voči odporkyni v celom rozsahu

zamietol.

Odporca sa k veci vyjadril písomne podaním zo dňa 10.07..2013 doručeného súdu dňa 12.07.2013.
Odporca má za to, že všeobecný súd konajúci o nároku na náhradu škody za nesprávny úradný postup
nemá právo konštatovať prieťahy v konaní. Prieťahy v konaní môžu byť konštatované v rámci vybavenia

sťažnosti na prieťahy v konaní, v rámci disciplinárneho konania, rozhodnutia Európskeho súdu pre
ľudské práva, rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti (§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.).
V opačnom prípade by mohlo dôjsť aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve.
- takýto výklad sa však týka ustanovení v znení od 01.01.2013, čo však nemožno aplikovať pre daný
prípade vzhľadom na čas podania návrhu a na to, že ide o hmotnoprávne ustanovenie bez prechodného

ustanovenia.
Odporca správne poukázal aj na to, že nie každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť ako zbytočný
prieťah v konaní.Nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje vždy a automaticky za porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy SR). Sú rozhodujúce
všetky okolnosti danej veci. Musí ísť o významné prieťahy v konaní, ktoré možno kvalifikovať ako

zbytočné prieťahy, neefektívny postup (I.ÚS 16/02, I.ÚS 63/00). Ak neexistuje príčinná súvislosť medzi
postupom súdu a porušením základného práva alebo slobody, treba považovať takú sťažnosť za zjavne
neopodstatnenú. Samotná dĺžka konania sama o sebe ešte nemusí bez ďalšieho znamenať závažné
porušenie práv sťažovateľa (I.ÚS 476/2012, IV.ÚS 92/04, III.ÚS 168/05, II.ÚS 93/03).
Odporca poukázal na to, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 exekučného

poriadku neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku,
teda exekučný titul, ktorý sa týka rozhodnutí rozhodcovských súdov. Od 01.06.2011 bol exekučný
poriadoknovelizovanýzákonomč.102/2011Z.z.Prižiadostiachdoručenýchsúdupo01.06.2011nejdeo
porušenie zákonnej lehoty v uvedených prípadoch. Je správne, keď analogicky rovnako súdy postupujú
aj v prípadoch pred 01.06.2011.
(S týmto nie je možné súhlasiť, nakoľko taký výklad je v rozpore s platnými právnymi predpismi.)

Súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR 2Cdom 129/97 zo dňa 29.6.1999, podľa ktorého
nesprávny úradný postup nezakladajú vady konania - napríklad zhromažďovanie podkladov pre
rozhodnutie, hodnotenie zistených skutočností, právne posúdenie, ak mali za následok nesprávne
rozhodnutie; rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 4Cdo 24/04 - nesprávny úradný postup možno vymedziť
tak, že ide o porušenie právnou normou predpísaného postupu štátneho orgánu, alebo účelu postupu

štátneho orgánu, či už súvisí alebo nesúvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, ak tento postup
nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí; uznesenie Najvyššieho súdu ČR 25Cdo
1018/07 zo dňa 25.8.2009 - rozhodovaciu činnosť, ktorá je podstatou súdnictva, nemožno hodnotiť
ako nesprávny úradný postup). Je teda zrejmé, že posúdenie veci a vydanie rozhodnutia nemožno
považovať za nesprávny úradný postup. Za splnenia podmienok podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/03

Z.z. (ak bolo právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, zrušené alebo zmenené pre
nezákonnosť príslušným orgánom) posúdenie veci a vydanie rozhodnutia možno považovať len za
vydanie nezákonného rozhodnutia. Preto rozhodnutia exekučných súdov, ktorými boli skúmané žiadosti
o vydanie poverenia a skúmanie materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku, nekalej povahy
rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za nesprávny úradný postup súdu.

Odporca zároveň vzniesol námietku premlčania podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/03 Z.z. K tvrdenému
nesprávnemu úradnému postupu došlo pred marcom 2009, ku dňu podania žaloby 27.09.2012 uplynula
3-ročná premlčacia lehota.
Namietal, že navrhovateľ nepreukázal vznik a výšku škody, nevymožiteľnosť pohľadávky. Pokiaľ
uplatňuje nemajetkovú ujmu, nemožno stotožňovať kritéria nemajetkovej ujmy pre fyzické osoby

s kritériami nemajetkovej ujmy pre právnické osoby. Škodu navrhovateľ presvedčivo nevyčíslil,
nezdôvodnil. Podmienkou je preukázať, že konštatovanie porušenia je nedostatočné. Pri priznávaní
nemajetkovej ujmy sa prihliada aj na rozpor s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
V tomto prípade práve navrhovateľ koná v rozpore s dobrými mravmi, keď opakovane požaduje od
spotrebiteľov v rozpore so zákonom neprimerane vysoké úroky, poplatky a iné sankcie. Opakovane

porušuje práva spotrebiteľov. Tvrdená škoda mala vzniknúť práve pri negatívne vnímanej podnikateľskej
aktivite navrhovateľa.
Odporca uviedol, že nie je daná príčinná súvislosť medzi tvrdeným porušením povinností súdu a
vzniknutou škodou (§ 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z.). Tento stav si zavinil samotný navrhovateľ
spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv.

Čo sa týka námietky premlčania, súd ju nepovažoval za opodstatnenú z nasledovných dôvodov:
Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody sa premlčí za 3 roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)

rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.
Podľa § 19 ods. 2 uvedeného zákona najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za 10 rokov odo
dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to
neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú podľa § 7 a 8.
Podľa § 19 ods. 3 uvedeného zákona lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa §

15, odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas 6 mesiacov.

O tvrdenej škode sa navrhovateľ dozvedel/mohol dozvedieť vydaním rozhodnutia zo dňa 19.11.2010,
právoplatným dňa 29.12.2010. Prvýkrát právo mohol uplatniť dňa 19.11.2010, 3-ročná premlčacia lehotaby uplynula dňa 19.11.2013. Premlčacia lehota by uplynula najskôr dňa 19.11.2013, pričom táto lehota
spočíva v zmysle § 19 ods.3 cit.zák. najviac 6 mesiacov z dôvodu predbežného prerokovania u odporcu.
Návrh bol podaný dňa 27.9.2012, teda v zákonnej lehote. Námietka premlčania je teda neopodstatnená.

Vzhľadom na vykonané dokazovanie súd žalobný návrh v celom rozsahu zamietol, keďže posúdil, že
nedošlokprieťahomvkonaní20Er/3919/09,anikporušeniuExekučnéhoporiadku,keďbolorozhodnutie
vydané cca po 11 mesiacoch od podania žiadosti, pričom toto rozhodnutie bolo napadnuté opravným
prostriedkom, ale následne bolo odvolanie vzaté späť, preto odvolacím súdom bolo odvolacie konanie

zastavené. Rozhodnutie nebolo ani zrušené pre nezákonnosť.
Zároveň navrhovateľ ani nepreukázal výšku majetkovej škody Teda navrhovateľ neuniesol v tej časti
dôkazné bremeno.
Taktiež súd poukazuje na to, že žiadnym príslušným orgánom neboli konštatované prieťahy v danom
konaní,pričomsúdpoukazuje,žeexekučnýsúdnemalzákonomstanovenúžiadnulehotunazamietnutie
žiadosti. Bol povinný postupovať len v zmysle § 6 O.s.p., čo súd v tomto konaní vzhľadom na všetky

okolnosti posúdil, že exekučný súd konal primerane.
Súd zároveň poukazuje na to, že aj v prípade, že by súd konštatoval prieťahy, keďže súdu „trvalo“
11 mesiacov rozhodnúť o žiadosti, vzhľadom na všetky skutočnosti a okolnosti, by posúdil, že iba
samotné konštatovanie porušenia práva je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Avšak tento názor je irelevantný pre dané konanie, nakoľko súd

zamietol žalobný návrh z vyššie uvedených dôvodov, keďže súd do rozhodnutia priebežne konal a
zabezpečoval si podklady, ktoré neboli predložené spolu so žiadosťou.

Navrhovateľ navrhoval vo svojom elektronickom podaní doplnenie dokazovania, a to dodatočným
predložením znaleckého posudku, ktorý si navrhovateľ objednal, a to na zodpovedanie otázok týkajúcich

sa interpretácie a aplikácie smernice Rady 93/13/EHS.

Navrhovateľ na tunajší súd doručil znalecký posudok pre všetky obdobné konania vedené na tunajšom
súde, ktorý bol zaevidovaný pod č. 1SprV/563/2014, o čom dokonca navrhovateľ ani riadne neinformoval
súd v jednotlivých konaniach, ale jedným podaním bez konkretizácie jednotlivých konaní. Takýto postup

navrhovateľa je neštandardný, ak nie až šikanózny voči súdu, keďže len na tunajšom súde je daných
konaní cca 900, ale navrhovateľ predložil znalecký posudok tak, ako je vyššie uvedené, a predsa je
neprípustné, aby súd nahliadal do daného jedného znaleckého posudku vedeného pod SprV v cca 900
veciach
Napriektomusúdsavdanejvecioboznámilsoznaleckýmposudkomakznaleckémuposudkusavyjadril

aj odporca podaním zo dňa 04.07.2014, v ktorom, znalecký posudok spochybnil. Považuje znalecký
posudokzajednostranný,pričomsamotnýznalecuviedol,ževychádzalzoskutočností,ktorébolizistené
len z podkladov predložených navrhovateľom. (Odporca výslovne uviedol, že nežiada zaslanie daného
znaleckého posudku v každej veci, nakoľko mu bol zaslaný priamo navrhovateľom.)
Súd však poukazuje na to, že pre vznik škody je nutné naplnenie jej skutkovej podstaty, k čomu však

vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nedošlo.
Súd zároveň poukazuje na to, že znalecký posudok je pre množstvo konaní, avšak nie všetky konania
sú identické, dokonca aj tie konania, ktorých základ je totožný, nie je postup súdu identický, či už v
právnej úprave, v zákonom stanovených lehotách, vo vykonávaní procesných úkonov v jednotlivých
konaniach,...

Súd sa stotožnil s názorom odporcu, že znalecký posudok je len prepočtom nepreukázaných a
navrhovateľom tvrdených sumárnych údajov. Predložený posudok žiadnym relevantným spôsobom
nepreukazuje navrhovateľom tvrdené skutočnosti.
Súd sa stotožnil v celom rozsahu s vyjadrením odporcu zo dňa 04.07.2014 k znaleckému posudku.
V tejto súvislosti súd poukazuje aj na to, že znalecký posudok bol vypracovaný na základe údajov

predložených navrhovateľom, bez použitia exekučných spisov, či spisov vedených na tunajšom súde,
bez riadnych vedomostí ohľadom vykonávania procesných úkonov súdu a dôvodov nerozhodnutia v
určitých lehotách. Dokonca je nepochybné, že navrhovateľom neboli poskytované skutočné údaje, čo
vyplýva aj z listín založených v spise, keďže navrhovateľ v žalobnom návrhu tvrdí, že súd bol v omeškaní
viac ako 469 dní, pričom je zrejmé, že žiadosť o udelenie poverenia bola súdu doručená dňa 05.11.2009

a rozhodnuté bolo uznesením zo dňa 19.11.2010, čo nie je viac ako 469 dní.
Navrhovateľ tak zavádzal nielen súd, ale aj znaleckú organizáciu.Navrhovateľ po predložení znaleckého posudku a po doručení vyjadrenia odporcu k znaleckému
posudku, ďalšie návrhy na dokazovanie nenavrhol.

Pokiaľ pôvodne navrhovateľ navrhoval vykonanie/doplnenie dokazovania znaleckým posudkom, ktorý
si navrhovateľ objednal, a to na zodpovedanie otázok týkajúcich sa interpretácie a aplikácie smernice
Rady 93/13/EHS, súd poukazuje na to, že navrhnutý dôkaz je pre rozhodnutie súdu za tohto skutkového
a právneho stavu právne irelevantný. Naviac znalecký posudok by mal preukázať správnosť skutkových
tvrdení navrhovateľa, čo nemôže nahrádzať skutkové tvrdenia, či právne posúdenie. Daný dôkaz však

podľa uvedenia navrhovateľa by mal zodpovedať otázky týkajúce sa interpretácie a aplikácie smernice
Rady 93/13/EHS, čo je však v danom prípade neprípustné, aby bol znaleckým posudkom predkladaný
nejaký právny názor, či stanovisko na interpretáciu, či aplikáciu smernice, toto je na posúdení súdov,
berúc ohľad na zásadu „iura novit curia“.

Spoukazomnauvedenéskutočnostisúdmázato,ženebolanaplnenáskutkovápodstataškodyapokiaľ
aj navrhovateľ preukazoval znaleckým posudkom nejakú škodu, táto nebola relevantným spôsobom
preukázaná.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods.1 O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci

plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti
účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 151 ods. 1 O.s.p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh. Spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný

trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

V konaní bol úspešný odporca, ktorému patrí právo na náhradu trov konania. Keďže si trovy konania
uplatnil, pričom ich nevyčíslil, súd mu náhradu trov konania nepriznal, pričom ani nezistil vznik trov na
jeho strane.

Podľa § 4 ods. 1 písm. k) zákona o súdnych poplatkoch od poplatku je oslobodené súdne konanie
vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
Okresného súdu v Žiline, ku Krajskému súdu v Žiline.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho
robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností,
súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz
neboli uplatnené (§ 205a),

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ustanovenia § 221 ods. 1 OSP, súd rozhodnutie zruší, len ak
sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov.
ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania.
účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát,
h) súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy.
Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 OSP, skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom
prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len
vtedy, ak

sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho)
alebo obsadenia súdu,
mábyťnimipreukázané,ževkonanídošlokvadám,ktorémohlimaťzanásledoknesprávnerozhodnutie
vo veci samej,
odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu

prvého stupňa.
Podľa ustanovenia § 205a ods. 2 OSP, ustanovenie § 205a ods. f) OSP sa nepoužije v konaniach podľa
§ 120 ods. 2.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden
rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak

účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková
povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady
súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci (zákon č. 65/2001 Z.z.
o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov ).