Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, April 18, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/771/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110228707
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Ilavský

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:1110228707.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Daniela Ilavského a sudcov JUDr.

Kataríny Slováčekovej a JUDr. Zlatice Javorovej, v právnej veci žalobkyne: T. P., nar. XX. U. XXXX,
bytom H. J.. XX, K. P., P., zastúpenej opatrovníkom: Mesto Šamorín a splnomocnenou zástupkyňou: Ing.
T. U., bytom B. XX, P., proti žalovanej: 1/ W. V., nar. X. B. XXXX, bytom W. XX, X., zastúpenej advokátom:
JUDr. Boris Bohunský, so sídlom Kozia 20, Bratislava a žalovanej: 2/ O. W. (predtým X.), nar. X. Y. XXXX,
bytom P. XXX/XX, P., zastúpenej splnomocnenkyňou: Mgr. Eva Gulyášová, Advokátska kancelária s.r.o.,
IČO: 47 251 166, so sídlom Alžbetínske nám. 328, Dunajská Streda, o určenie vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 27. apríla 2015

č. k. 8C 213/2010-604, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v odvolaním napadnutej časti rozhodnutia vo veci samej p o t v r d z
u j e a v časti rozhodnutia o trovách konania r u š í a vec sa v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol. O náhrade trov
konania súd rozhodol tak, že žalovanej 1/ a žalovanej 2/ náhradu trov konania nepriznal. Takéto svoje
rozhodnutie odôvodnil právne § 80 písm. c) O.s.p. (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení jeho neskorších zmien a doplnení) a vecne nedostatkom pasívnej legitimácie žalovanej 1/ z

dôvodu, že v konaní šlo o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, pričom však žalovaná 1/ v čase
rozhodovania súdu prvej inštancie o predmete sporu nebola vlastníkom nehnuteľností zapísaných na
LV číslo XXXX vedenom Správou katastra Dunajská Streda, katastrálne územie P. a to ako byt číslo
X, na X. poschodí bytového domu súpisného čísla XXX postavenom na parcele číslo 2736, 2737 a
2738, podiel priestoru na spoločných častiach a zariadeniach domu a spoluvlastnícky podiel k pozemku
5947/209346 (ďalej len „sporná nehnuteľnosť“) a vlastnícke právo k tejto nehnuteľnosti nebolo zapísané
v jej prospech ani na samotnom LV č. XXXX, ďalej nedostatkom aktívnej legitimácie žalobkyne vo vzťahu

k spoluvlastníckemu podielu 1/2 k celku k spornej nehnuteľnosti, ktorú za svojho života vlastnila nebohá
sestra žalobkyne - T. P. nar. XX. augusta XXXX, ktorá zomrela X. C. XXXX, naposledy bytom P., P. XXX/
XX, ďalej nepreukázaním naliehavého právneho záujmu žalobkyne na určení jej vlastníckeho práva
k spoluvlastníckemu podielu 1/2 k celku k spornej nehnuteľnosti, ako aj potrebou poskytnúť ochranu
žalovanej 2/, ktorá svoje vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti nadobudla dobromyseľne, kúpou od
žalovanej 1/, ktorá v čase uzatvárania kúpnej zmluvy (v roku 2009) bola na liste vlastníctva v evidencii
nehnuteľností vedená ako výlučná vlastníčka spornej nehnuteľnosti, v tom čase ešte nebolo vedené toto

konanie (začalo podaním žaloby až dňa 22. júna 2010) a aj výzva na zaplatenie kúpnej ceny adresovaná
žalovanej 1/ bola datovaná až dňom 3. februára 2010 a odstúpenie od zmluvy až dňom 12. mája 2010,
pričom v konaní nebolo preukázané, že tieto listiny boli riadne doručené žalovanej 1/ - dôvodil ďalej súd
prvej inštancie. V neprospech žalobkyne hodnotil aj skutočnosť, že táto začala spochybňovať vlastníckeprávo žalovanej 1/ až po viac ako pol druha roku od podpisu kúpnej zmluvy, pričom už predtým, v rámci
dedičského konania po svojej nebohej sestre (T. P.) prehlásila, že jej sestra bola v čase smrti nemajetná.
Za takejto situácie považoval za spravodlivé priznať ochranu vlastníckeho práva žalovanej 2/, ktorá

podľa vyjadrenia jej právneho zástupcu nehnuteľnosť zhodnotila investíciami a ak by bola priznaná
ochrana vlastníckeho práva žalobkyni (nakoľko v konaní mal za nesporné, že pri uzatvorení kúpnej
zmluvy so žalovanou 1/ žalobkyňa nebola spôsobilá na právne úkony), získala by viac ako mala pred
neplatným prevodom, nakoľko by získala nehnuteľnosť rekonštruovanú a teda dá sa predpokladať, že
aj vyššej hodnoty, čo by predstavovalo v rozdiele bezdôvodné obohatenie sa na úkor dobromyseľnej

žalovanej 2/. Okrem toho v neprospech žalobkyne hodnotil aj skutočnosť, že tejto sa v konaní nepodarilo
poprieť tvrdenia žalovanej 1/, že žalobkyni vyplatila sumu okolo 100 000 eur titulom kúpnej ceny za kúpu
spornej nehnuteľnosti. Rozhodnutie o náhrade trov konania právne odôvodnil poukazom na 142 ods.
1 a § 150 ods. 1 O.s.p. a žalovanej 1/ ako aj žalovanej 2/náhradu trov konania nepriznal, napriek ich
úspechu v spore z dôvodov hodných osobitného zreteľa, za ktoré považoval skutočnosť, že žalobkyňa
trpí duševnou poruchou, ktorá ju robí nespôsobilou na právne úkony v celom rozsahu už niekoľko rokov

a je poberateľkou invalidného dôchodku pre mieru poklesu pracovnej schopnosti vo výške 75 %.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podala riadne a včas odvolanie žalovaná 1/ ako aj
žalobkyňa. Žalovaná 2/ odvolanie nepodala.

3. Žalovaná 1/ napadla odvolaním rozsudok len v časti rozhodnutia o nepriznaní jej náhrady trov
konania, z dôvodu jeho nesprávnosti a nepreskúmateľnosti po právnej stránke, s návrhom na jeho
zmenu priznaním jej plnej náhrady trov konania pred súdom prvej inštancie vo výške 8.301,04 eur,
ako aj trov odvolacieho konania v sume 593,68 eur dôvodiac, že žalobkyňa bola v konaní vždy
zastúpená, teda nikdy nekonala sama a dostávalo sa jej počas celého konania odborne erudovaného

právneho zastúpenia a tak nedostatok pasívnej legitimácie žalovanej 1/ mohla zistiť skôr a voči žalovanej
1/ vziať žalobou späť, čím by nedochádzalo ku vzniku trov konania na jej strane. V tejto súvislosti
ďalej dôvodila, že súd prvej inštancie svojím rozhodnutím o nepriznaní trov konania vytvoril stav, kedy
žalobkyňa mohla roky, bez akýchkoľvek nákladov, podstupovať súdne konanie voči jej osobe bez šance
na jej úspech v tomto spore voči jej osobe (pre neexistenciu jej vecnej pasívnej legitimácie), pričom

naopak ona (žalovaná 1/) musela tie isté roky podstupovať súd a konanie s množstvom úkonov (súdnych
pojednávaní), ktorých sa jej advokát riadne zúčastňoval, pričom sa jej za takéto úkony nedostane
náhrady nákladov. Navyše, pokiaľ súd odôvodnil nepriznanie trov konania jej osobe z dôvodu invalidity
a poberania invalidného dôchodku žalobkyne, vytvoril tým nebezpečný precedens pre súdne konania,
nakoľko pri takomto poňatí existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady

trov konania úspešnému účastníkovi sporu môžu potom invalidní dôchodcovia a prípadne aj starobní
dôchodcovia svojvoľne podávať na súd žaloby bez šance na úspech, pričom však nebudú pri neúspechu
znášať náhradu trov konania.

4. Žalobkyňa napadla rozsudok súdu prvej inštancie včasným odvolaním v celom rozsahu s návrhom

na jeho zmenu vyhovením jej žalobe v celom rozsahu, prípadne jeho zrušenie a vrátenie veci súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie z dôvodu, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Za nesprávny považoval záver súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej legitimácie
žalobkyne domáhať sa určenia jej vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu podielu 1/2 k celku k spornej
nehnuteľnosti, ktorú vlastnila jej nebohá sestra, nakoľko už v žalobe žalobkyňa uviedla, že v konaní

vystupujejednakakožalobkyňa1/,aleajakoprávnanástupkyňasvojejsestryT.P..Vkonanípreukázala,
že je univerzálnou právnou nástupkyňou svojej nebohej sestry, nakoľko je jediným dedičom po nej.
Podľa jej názoru, okamihom smrti svojej sestry zdedila všetky práva ktorými disponovala jej sestra ku
dňu smrti, pričom takýmto právom bolo aj právo domáhať sa určenia vlastníckeho práva z neplatnej
kúpnej zmluvy. Na takomto jej práve nič nemení ani skutočnosť, že v dedičskom konaní uviedla,

že jej nebohá sestra nezanechala žiaden majetok. Obdobne nesprávnym bol aj záver súdu prvej
inštancie o nepreukázaní naliehavého právneho záujmu žalobkyne domáhať sa určenia vlastníckeho
práva k spornej nehnuteľnosti z dôvodu, že určením vlastníckeho práva nebudú vyriešené všetky
otázky, ktoré vznikli z daného právneho vzťahu, najmä ak nebola vyriešená otázka vrátenia kúpnej
ceny a všetkých ostatných plnení, ak rozsah plnení, ktoré mala žalobkyňa obdržať v súvislosti s

predajom spornej nehnuteľnosti žalovanej 1/ zostal v konaní sporným a súd prvej inštancie sa vôbec
nezaoberal skutočnosťou, či žalovaná 1/ vôbec disponovala takouto sumou peňazí a vyplatenie kúpnej
ceny žalobkyni nevyplynulo ani z výpovedí v konaní vypočutých svedkov. Súd prvej inštancie ďalej vinila
aj z toho, že sa vôbec nezaoberal otázkou spôsobilosti žalobkyne na právne úkony napriek tomu, žesúdu bolo predložených niekoľko vyjadrení lekárov, ktoré prinajmenšom jej spôsobilosť na právne úkony
v čase uzatvárania kúpnej zmluvy spochybňujú. Súd v tomto smere nevykonal znalecké dokazovanie
ani potom, ako mu bolo predložené rozhodnutie súdu o pozbavení spôsobilosti žalobkyne na právne

úkony. Ak by bolo totiž preukázané, že žalobkyňa v čase podpisu kúpnej zmluvy nebola spôsobilá na
právne úkony, tak by bola samotná zmluva absolútne neplatná. Rovnako by bolo neplatné aj prehlásenie
žalobkyne o tom, že prijíma kúpnu cenu. Za nesprávny žalobkyňa považuje aj názor súdu, že by si
zmluvné strany z predmetnej kúpnej zmluvy mali vrátiť všetko, čo podľa nej obdržali a teda aj sumu cca
100.000,- Sk, ktorá nevychádzala z kúpnej zmluvy, ale bola výsledkom zrejme ústneho návrhu žalovanej

1/, a táto suma mala slúžiť na vypratanie bytu a vymaľovanie. Bola teda akousi odplatou, resp. náhradou
nákladov za vypratanie bytu a jeho vymaľovanie, ak tak v súvislosti s ňou nemožno hovoriť o povinnosti
žalobkyne túto sumu vrátiť. O naliehavosti právneho záujmu žalobkyne na určení jej vlastníckeho práva
k sporným nehnuteľnostiam svedčí skutočnosť, že na liste vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam je ako
vlastníčka vedená žalovaná 2/ a bez žalovaného určenia vlastníckeho práva žalobkyne nie je možné
dosiahnuť na príslušnej správe katastra zmenu vlastníckych vzťahov. V tejto súvislosti žalobkyňa ďalej

dôvodila, že súd prvej inštancie si nesprávne vyložil § 457 O.z., ktorého aplikácia súdnom v konaní
predpokladá, aby bola podaná žaloba v zmysle § 80 písm. b) O.s.p., teda žaloba na plnenie, čo však
nebol prípad práve prejednávanej veci. Poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 21. augusta 1997 spis. zn. 3Cdo 151/1996, Stanovisko občianskoprávneho kolégia a obchodného
kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky z 19. apríla 2006 k výkladu ustanovenia § 48 ods. 2 zákona

číslo 40/1964 Sb. spis. zn. Cpjn 201/2006, uverejnené pod číslom 40 v Zbierke súdnych rozhodnutí a
stanovísk, ročník 2006, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo 14. júna 2006 spis. zn. 31Cdo
2808/2004, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. júla 2011 spis. zn. 6Sžo 229/2010.

5. Žalovaná 2/ vo svojom vyjadrení sa k odvolaniu sa žalobkyne navrhla rozsudok súdu prvej inštancie

ako vecne správny potvrdiť.

6. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení sa k odvolaniu sa žalovanej 1/ navrhla rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdiť, kedy za dôvody hodné osobitného zreteľa považoval aj skutočnosť, že
žalobkyňa bola pri údajnom predaji spornej nehnuteľnosti obeťou cieleného konania osôb, ktoré zneužili

jej nižšiu schopnosť chápať význam vykonaných právnych úkonov. Zároveň namietla aj spôsob výpočtu
žalovanou 1/ uplatnených trov právneho zastúpenia, keď podľa jej názoru pri výpočte trov právneho
zastúpenia v spore o určenie vlastníckeho práva treba pri stanovení základu tarifnej odmeny vychádzať
zo sadzby stanovenej pre spory s neoceniteľnou hodnotou veci podľa § 11 ods. 1 vyhlášky MS SR číslo
655/2004 Z.z. a nie podľa § 10 ods. 2 tejto vyhlášky.

7. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej C.s.p.),
ktorý nahradil a zrušil do 30. júna 2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej
O.s.p.). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe
prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C.s.p. (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento

zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa C.s.p.. Keďže ale
odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa
právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení O.s.p..
Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov C.s.p. o spravodlivosti
ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty,

vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za
účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 C.s.p.), ako aj potreba ústavne konformného
i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 C.s.p.).

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku

účinného od 1. júla 2016 - ďalej len C.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1
v čase podania odvolania účinného zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku - ďalej O.s.p.,
aktuálne § 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie
vydané (§ 201 O.s.p., akt. § 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon
odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 201 a 202 O.s.p., akt. § 355 ods. 1 C.s.p., po skonštatovaní,

že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p., akt. § 127 a § 365 C.s.p.) a že
odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., ktoré má ekvivalent
v § 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§
379 C.s.p.) a dôvodmi odvolaní (§ 380 ods. 1 C.s.p.), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúcesa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 C.s.p.), súc pritom viazaný skutkovým stavom
ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 C.s.p.),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario), keď miesto a čas

verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne
5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 C.s.p.), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nie
je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v tejto časti vo výroku
vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2
C.s.p.. a že odvolanie žalovanej 1/ čo do náhrady trov konania je opodstatnené, pretože rozhodnutie

v tejto časti nešlo považovať za vecne správne, nakoľko súd prvej inštancie neposúdil vec správne po
právnej stránke a v dôsledku toho nezistil celkom dostatočne ani skutkový stav v rozsahu potrebnom
pre rozhodnutie.

9. Podľa ust. § 387 ods.1 a 2 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne (1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (2).

10. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s argumentáciou použitou súdom prvej inštancie na
podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia vo veci samej. U dôvodov predostretých súdom prvej

inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať
ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 C.s.p.), odvolací súd však vzhľadom na
potrebu vyporiadať sa s námietkami odvolateliek (žalobkyne a žalovanej 1/) dopĺňa (§ 387 ods.2 C.s.p.
in fine) nasledovné:

11. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie je žaloba o určenie, že žalobkyňa je výlučným
vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV číslo XXXX vedenom Okresným úradom Dunajská Streda,
katastrálny odbor, katastrálne územie P. a to bytu číslo X, na X. poschodí bytového domu súpisného
čísla XXX postaveného na parcele číslo 2736, 2737 a 2738, podielu priestoru na spoločných častiach
a zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu na pozemku 5947/209346.

12. Predmetom odvolacieho konania je (vzhľadom na jednoznačný záver súdu prvej inštancie o
neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobkyňou a jej sestrou T. P. (zom. X. C. XXXX) ako
predávajúcimi a žalovanou 1/ ako kupujúcou zo dňa 25. septembra 2008 z dôvodu nespôsobilosti
žalobkyne na právne úkony v čase jej uzatvárania) posúdiť, či súd prvej inštancie dôvodne v

prejednávanej veci uprednostnil princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej
viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom štáte) a poskytol ochranu nadobudnutiu
vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti žalovanej 2/ ako jej dobromyseľnej nadobúdateľke na úkor
princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere
potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sa má), teda žalobkyne

a v prípade, že takáto ochrana vlastníckeho práva žalovanej 2/ by bola nedôvodná, posúdiť správnosť
záveru súdu prvej inštancie o nedostatku pasívnej legitimácie žalovanej 1/ v tomto spore, nedostatku
aktívnej legitimácie žalobkyne na určení vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu podielu 1/2 k celku k
sporným nehnuteľnostiam, teda k spoluvlastníckemu podielu, ktorý pred svojou smrťou vlastnila nebohá
sestra žalobkyne a nakoniec aj správnosť záveru súdu prvej inštancie o nepreukázaní naliehavého

právneho záujmu žalobkyne na určení jej vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti.

13. Podľa článku 20 ods. 1 veta prvá a veta druhá Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č.
460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky) každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých
vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

14. Z tohto ustanovenia jednoznačne vyplýva povinnosť verejnej moci konať tak, aby do vlastníckeho
práva jednotlivca sama nezasahovala, ale rovnako povinnosť poskytnúť vlastníkovi ochranu v prípade,
keď jeho vlastnícke právo je rušené či obmedzované zo strany tretích subjektov s tým, že primárnym
cieľom a zmyslom civilného procesu je ochrana porušených alebo ohrozených subjektívnych práv
sporovej strany. Aj, keď občiansky zákonník explicitne neupravuje všeobecný spôsob nadobudnutia

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej viery nadobúdateľa, s
výnimkou vydržania nemožno bezvýnimočne tvrdiť, že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu
spôsobuje automaticky neplatnosť zmluvy o prevode vlastníckeho práva. V tomto smere došlo k
výraznému posunu aj v doterajšej judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky v riešení otázky"nemo plus iuris" (I. ÚS 50/2010) o nové interpretačnej závery najmä zmysle zásadnej ochrany tej
osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou v určitý - jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav,
navyše, ak bol potvrdený údajmi z verenej štátom vedenej evidencie a najmä, keď ho potom aproboval

aj príslušný orgán verejnej moci (správa katastra nehnuteľností a podobne) čo badať najmä v náleze
ÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyI.ÚS549/2015zo16.marca2016, zktoréhozáverovokreminého
vyplýva, že v prípade kolízie ústavných hodnôt - princípu ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa
a princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka treba prihliadnuť na princíp všeobecnej
spravodlivosti (pravdaže pokiaľ nemožno zachovať maximum obidvoch základných práv, čo bol aj prípad

práve prejednávanej veci), keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných
práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu s tým, že vyššie riziko má niesť
nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o
tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom
(katastrálnom) konaní (ako to správne namietala aj žalovaná 2/). V záujme zachovania princípu
všeobecnej spravodlivosti musí súd skúmať dobrú vieru dobromyseľného nadobúdateľa a musí na ňu aj

pri meritórnom rozhodnutí prihliadnuť. V judikatúre ústavného súdu bola rovnako stanovená povinnosť
pre všeobecné súdy zohľadňovať špecifické okolnosti a individuálne súvislosti každého konkrétneho
prípadu tak, aby bolo dosiahnuté spravodlivé vyriešenie veci, t. j. také, aby úzkostlivé lipnutie na
litere zákona v prospech jednej procesnej strany nespôsobilo do očí bijúcu nespravodlivosť druhej
procesnej strany. Princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z

kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi
vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana,
pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istým svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s
poňatím materiálneho právneho štátu (porovnaj aj R 14/2009).

15. Zo spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie sa v prebiehajúcom konaní správne
sústredil aj na skúmanie dobromyseľnosti žalovanej 2/ v súvislosti s nadobudnutím jej vlastníckeho
práva spornej nehnuteľnosti, v tomto smere vykonal dostatočné dokazovanie a dospel aj k správnym
záverom o potrebe uprednostnenia princípu ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa a poskytnutiu
ochrany nadobudnutiu vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti práve žalovanej 2/, na úkor

princípu ochrany vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti pôvodného vlastníka, teda žalobkyne. Z
vykonaného dokazovania totiž jednoznačne vyplynulo, že žalovaná 2/ nadobudla vlastnícke právo k
spornej nehnuteľnosti od žalovanej 1/ platnou kúpnou zmluvou z 15. júla 2009, na základe ktorej vklad
vlastníckeho práva k sporenej nehnuteľnosti v prospech žalovanej 2/ bol povolený Katastrálnym úradom
v Trnave, Správou katastra Dunajská Streda pod číslom konania V 3375/09 dňa 6. augusta 2009. V

konaní bolo nesporné, že v čase uzatvárania tejto kúpnej zmluvy podľa evidencie nehnuteľností (LV č.
XXXX) výlučnou vlastníčkou kupovaných nehnuteľností bola žalovaná 1/ a žalovaná 2/ nemala žiadne
pochybnosti o tom, že by vlastnícke právo žalovanej 1/ k spornej nehnuteľnosti bolo spochybňované.
Ako to správne uzatvoril aj súd prvej inštancie, z vykonaného dokazovania bolo možné prijať
jednoznačný záver, že k spochybňovaniu vlastníckeho práva žalovanej 1/ zo strany žalobkyne došlo až

v roku 2010, v teda v období kedy vlastnícke právo spornej nehnuteľnosti bolo už evidované v prospech
žalovanej 2/. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaná 2/ vzhľadom na
všetky okolnosti nadobudnutia jej vlastníckeho práva spornej nehnuteľnosti nemala dôvod pochybovať
o spornosti vlastníckeho práva žalovanej 1/, z ktorého dôvodu potom možno konštatovať že vlastnícke
právo nadobudla v dobrej viere na ktorú bolo potrebné prihliadnuť aj pri meritórnom rozhodovaní v tejto

veci.

16. Pokiaľ ide o ostatné odvolacie námietky žalobkyne je potrebné uviesť, že niektoré bolo potrebné
považovať za nepatričné ako bola napríklad námietka, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal so
spôsobilosťou žalobkyne na právne úkony v čase uzatvárania kúpnej zmluvy, keďže z odôvodnenia

odvolaním napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že v konaní mal súd prvej inštancie za
nesporné, že žalobkyňa pri uzatváraní kúpnej zmluvy so žalovanou v 1. rade nebola spôsobilá na právne
úkony (tu pozri č.l. 10 rozsudku) a ostatné (ako námietka o správnosi záveru súdu prvej inštancie o
nedostatku pasívnej legitimácie žalovanej 1/ v tomto spore, nedostatku aktívnej legitimácie žalobkyne
na určení vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu podielu 1/2 k celku k sporným nehnuteľnostiam, teda

k spoluvlastníckemu podielu, ktorý pred svojou smrťou vlastnila nebohá sestra žalobkyne a nakoniec
aj námietka o nesprávnosti záveru súdu prvej inštancie o nepreukázaní naliehavého právneho záujmu
žalobkyne na určení jej vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti, ktoré by prichádzali do úvahy lenv prípade, že vyššie citovaná ochrana vlastníckeho práva žalovanej 2/ by bola nedôvodná), vzhľadom
na vyššie uvedené za právne irelevantné pre rozhodnutie v tejto veci.

17. Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské
práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky
povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

(napr. sp. zn. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Rozsah povinnosti odôvodniť
súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na
okolnosti každého prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 163/2015
zo 17. marca 2016).

18. Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení svojho

rozhodnutia vo veci samej uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh
konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval
právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery,
ktoré primerane vysvetlil. Z pohľadu logiky a argumentačnej súdržnosti nebolo možné odôvodneniu
napadnutého rozhodnutia vo veci samej súdu prvej inštancie vytknúť závažné nedostatky. Do práva

na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04)
a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda
aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkou a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Odvolacia
námietka žalobkyne, týkajúca sa nedostatku obsahových náležitostí napadnutého rozhodnutia, ako i

jeho arbitrárnosti, preto nemohla obstáť, rovnako ako ani argument o porušení práva na spravodlivý
proces.

19. Pokiaľ ide o rozhodnutie o trovách konania odvolací súd dodáva:

20. Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. (procesného predpisu účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie)
účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie
alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

21. Podľa§150ods.1O.s.p. aksútudôvodyhodnéosobitnéhozreteľa,nemusísúdvýnimočnenáhradu

trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa
priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí,
ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

22. Aplikácia ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do

úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak sú
tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré súd náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Súd je
povinný skúmať, či vo veci neexistujú zvláštne okolnosti, na ktoré je potrebné pri uložení povinnosti
uhradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť (viď napr. rozhodnutie ÚS ČŘ sp. zn. I. ÚS 401/2006).
Musí však ísť o výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť

môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri
posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a
inépomeryvšetkýchúčastníkovkonania,atiežnaokolnosti,ktoréviedliúčastníkovkuplatneniuprávana
súde a ich postoj v konaní. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam
konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako

neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi a aby neodporovalo dobrým mravom.

23. Odvolací súd zistil, že prvoinštančný súd takto dôsledne právne vec neposudzoval a z hľadiska
aplikácie ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. ani neodôvodňoval z pohľadu okolností relevantných pre
rozhodovanie o náhrade trov. Z obsahu spisu vyplynulo, že súd prvej inštancie rozhodol bez toho, že

by zisťoval a vyhodnotil osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a
okolnosti, ktoré viedli žalobkyňu k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní a teda zaoberal sa
aj otázkou či tu nie sú dôvody hodné osobitného zreteľa pre ktoré nemusí výnimočne náhradu trov
konania celkom alebo sčasti priznať (§ 150 ods. 1 O.s.p.) najmä z dôvodu že povinnosť nahradiť trovykonania stanovená podľa § 142 O.s.p. sa môže v konkrétnom prípade javiť ako neprimeraná tvrdosť.
Pre takéto rozhodnutie len poukaz na skutočnosť, že žalobkyňa trpí duševnou poruchovou, ktorá ju
robí nespôsobilou na právne úkony v celom rozsahu už niekoľko rokov a je poberateľkou invalidného

dôchodku pre mieru poklesu pracovnej schopnosti vo výške 70% bol ako to správne namietala aj
žalovaná v 1/ nedostatočným, znemožňujúcim strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

24. Odvolaciemu súdu za takejto situácie preto neostávalo iné, než rozhodnutie v časti o náhrade trov

konania zrušiť v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní riadiť sa
názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 391 ods. 2 C.s.p. viazaný, v naznačenom smere posúdiť
osobné, majetkové, sociálne a ďalšie pomery všetkých sporových strán, okolnosti, ktoré viedli žalobkyňu
k podaniu žaloby a postoj sporových strán v konaní a následne znovu rozhodnúť o trovách konania tak,
aby jeho rozhodnutie vychádzalo z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci a bolo v naznačenom

smere aj riadne a zákonu zodpovedajúcim spôsobom odôvodnené.

25. O trovách konania potom odvolací súd nerozhodoval, nakoľko tu predovšetkým s prihliadnutím k
výsledku odvolacieho konania o týchto rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí.

26. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná
veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a § 393 ods. 2 posledná
veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).