Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, November 29, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/224/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8515200200
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8515200200.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a členov senátu JUDr.

Michala Boroňa a JUDr. Martina Kopinu v právnej veci žalobcu: Friendly Finance Slovakia s.r.o., IČO:
47 243 368 , Hlavná 104, Košice, právne zastúpeného: Mgr. Henrich Schindler, advokát, Janka Kráľa 7,
Banská Bystrica proti žalovanému: A. I., nar. XX.X.XXXX, P. XXXX/X, S. J., o zaplatenie 326,33 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k. 7C/44/2015-28
zo dňa 01.04.2015 takto

r o z h o d o l :

1. P o t v r d z u j e sa rozsudok v napadnutej časti, teda vo výroku o zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie
poplatku za poskytnutie spotrebiteľského úveru vo výške 61,33 Eur s 5,25 % úrokom z omeškania zo

sumy 61,33 Eur od 20.03.2014 do zaplatenia a vo výroku o trovách konania.

2. Náhrada trov odvolacieho konania sa nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol
nasledovne: „Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 200,- eur s 5,25 % ročným
úrokom z omeškania od 20.3.2014 do zaplatenia, všetko v lehote troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.
Vo zvyšnej časti žalobu z a m i e t a.

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 18,77 eur pozostávajúce zo súdneho
poplatku vo výške 3,73 eur a z trov právneho zastúpenia vo výške 15,04 eur, na účet právneho zástupcu
žalobcu Mgr. Henricha Schindlera, advokáta, Janka Kráľa 7, Banská Bystrica, v lehote troch dní do
právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 1 ods. 3 písm. l), § 2 písm. a) a c), § 24 ods. 1, § 9 ods. 1,
§ 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 2 písm. a), c), d), e), § 4 ods. 2, §

13 ods. 3zákona č. 266/2005 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku, § 52 ods.
1 až 4, § 53 ods. 1 až 6, § 53 ods. 10, § 39, § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nar. vlády
SR č. 87/1995 Z.z..

3.Vodôvodneníuviedol,ženazákladevykonanéhodokazovaniadospelkzáveru,žežalobcaakoveriteľ
uzavrel so žalovaným, ako spotrebiteľom v pozícii dlžníka dňa 17.2.2014 Rámcovú zmluvu o poskytnutí
spotrebiteľského úveru, iného úveru a pôžičky a s tým spojených ďalších služieb, v ktorej si zmluvné

strany vymedzili základné práva a povinnosti a v rovnaký deň, teda dňa 17.2.2014, uzavreli Zmluvu o
poskytnutí spotrebiteľského úveru.4. V predmetnej právnej veci súd dospel k záveru, že rámcová zmluva a zmluva o úvere uzavreté
medzi účastníkmi konania nie sú zmluvami o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poukazom na § 1
ods. 3 písm. l) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre

spotrebiteľov, keďže v tomto prípade došlo k poskytnutiu peňažných prostriedkov na dobu 1 mesiaca. Na
tento zmluvný vzťah sa však v zmysle § 24 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov vzťahujú niektoré ustanovenia tohto zákona v tomto ustanovení
citované. Zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania sa tiež spravuje ustanoveniami zákona č. 266/2005
Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku a o zmene a doplnení niektorých zákonov,

nakoľko k uzavretiu týchto zmlúv došlo prostredníctvom internetu, teda prostredníctvom prostriedku
diaľkovej komunikácie. Tiež zmluvné podmienky nesmú byť v rozpore s ustanoveniami § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka, nakoľko v danom prípade aj keď zmluva o úvere a rámcová zmluva nie
sú zmluvami o spotrebiteľskom úvere, sú jednoznačne zmluvami spotrebiteľskými, nakoľko spĺňajú
náležitosti spotrebiteľských zmlúv v týchto ustanoveniach definovaných.

5. Z obsahu zmluvy o úvere je zrejmé, že žalobca poskytol žalovanému bezúčelový a bezúročný
úver vo výške 200,- Eur s jednorázovým čerpaním, ktorý bol žalovaný povinný žalobcovi zaplatiť do
19.3.2014 v celosti. Súd mal tiež zo žalobcom predloženého výpisu z účtu žalobcu preukázané, že
žalobca dňa 18.2.2014 sumu poskytnutého úveru žalovanému vyplatil bezhotovostným prevodom na
účet žalovaného. Žalovaný si však svoju povinnosť zaplatiť sumu 200,- eur v lehote splatnosti a ani

doposiaľ nesplnil. Súd tak nárok žalobcu v časti zaplatenia sumy 200,- eur považoval za dôvodný a v
tejto časti žalobe vyhovel.

6. Súd sa ďalej zaoberal ostatnými nárokmi žalobcu, ktoré tvoria žalovanú sumu. Súd v prvom rade
poukazuje na rozpor v tvrdeniach žalobcu v podanej žalobe, kde sa uvádza, že žalobca sa zaväzuje

poskytnúť žalovanému krátkodobý bezúčelový, bezúročný úver vo výške 200,- eur. Zo zmluvy o úvere
tiež vyplýva, že žalobca sa zaväzuje poskytnúť žalovanému krátkodobý bezúčelový, bezúročný úver
vo výške 200,- eur. V skutočnosti však tomu tak nie je. Žalobca si napriek tvrdeniu o bezúročnosti
poskytnutého úveru uplatňuje aj celkové náklady (príslušenstvo) za poskytnutie úveru vyjadrených
pevnou sumou vo výške 61,33 eur. Táto suma fakticky odráža odplatu žalobcu za poskytnutie úveru.

Žalovaný ako dlžník sa musel zaviazať k tomu, že okrem istiny 200,- eur zaplatí veriteľovi celkovú sumu
261,33 eur. Suma 61,33 eur podľa žalobcu predstavuje celkové náklady za poskytnutie úveru tvorené
poplatkom za poskytnutie úveru vyjadreným pevnou sumou. Už podľa výšky tejto sumy, ktorá tvorí
takmer jednu tretinu poskytnutého úveru je zrejmé, že nejde o poplatok za nejaký úkon, ale o odplatu
za poskytnutie úveru. Tak ako už bolo uvedené, za poskytnutie sumy 200,- eur na dobu 1 mesiaca mal

žalovaný zaplatiť žalobcovi sumu 61,33 eur, čo tvorí 30,67 % poskytnutej sumy. V prípade prepočtu
na ročnú úrokovú sadzbu ide o úver s takmer 368,04 % ročným úrokom. Takéto navýšenie úveru je
podľa názoru súdu neprijateľné, spôsobujúce nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa ako aj v rozpore s dobrými mravmi. Takáto výška odplaty podstatne prevyšuje
odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za úvery v obdobných prípadoch. Dohodnutú odplatu

vo výške 61,33 eur tak, treba podľa názoru súdu zmysle § 39 Občianskeho zákonníka považovať
za absolútne neplatnú. Z neplatnej zmluvnej podmienky tak nevzniklo žalobcovi právo na plnenie a
žalovanému povinnosť plniť. Žalovaný tak je povinný vrátiť žalobcovi iba to čo mu bolo zo strany žalobcu
poskytnuté. Súd vzhľadom na tieto skutočnosti tento nárok žalobcu vo výške 61,33 eur, ktorý predstavuje
celkové náklady spotrebiteľa tvorené poplatkom za poskytnutie úveru zamietol ako nedôvodný.

7. Žalobca si zároveň v zmysle článku IV bod. 5 rámcovej zmluvy uplatnil nárok na náhradu nákladov
za zaslanie upomienok v celkovej výške 65,- Eur. Súd tento nárok žalobcu nepovažuje za dôvodný.
Právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným je spotrebiteľského charakteru (§ 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). Žalobca svoj nárok na náhradu nákladov odvodil od ustanovení rámcovej zmluvy, ktoré

neboli podľa názoru súdu individuálne dojednané. Na jednej strane žalobca tvrdí, že sa jedná o skutočne
vynaložené náklady, na strane druhej ich vopred a paušálne stanovil v zmluvnom dojednaní bez toho,
aby bolo zrejmé, aké boli skutočné náklady potrebné na vyhotovenie a zaslanie upomienok. Preto súd
v zmysle § 53 ods. 1, 2 a 5 Občianskeho zákonníka považuje túto časť rámcovej zmluvy za neprijateľnú
zmluvnú podmienku, čím je zároveň táto časť neplatná. Súd navyše poukazuje na skutočnosť, že

náklady na upomienky predstavujú takmer tretinu výšky samotného úveru, čo samo o sebe svedčí o
neprimeranosti tohto nároku a odôvodňuje záver súdu o tom, že toto ustanovenie spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Preto súd žalobu
v prevyšujúcej časti predstavujúcej náklady vynaložené na upomienky vo výške 65,- eur zamietol.8. Žalovaný neuhradil žalobcovi poskytnutý úver. Keďže žalovaný tak neurobil, dňom nasledujúcim po
dni splatnosti úveru sa dostal do omeškania so splnením svojho dlhu, a keďže ide o peňažný dlh, vznikla

mu priamo zo zákona povinnosť zaplatiť žalobcovi aj úrok z omeškania v sadzbe určenej podľa § 517
Občianskeho zákonníka v spojení s Nariadením vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým
sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, t.j. o 5 percentuálnych bodov vyššej ako
bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu (ku dňu 20.3.2014). Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k

prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu (ku dňu 20.3.2014) bola 0,25 %, žalobcovi preto
vznikol nárok na úrok z omeškania v sadzbe 5,25 % ročne. Súd tak priznal žalobcovi úrok z omeškania
v tejto výške. Omeškanie žalovaného so zaplatením sumy 200,- eur trvá, preto súd uložil žalovanému
zaplatiť žalobcovi popri istine 200 ,- eur aj úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 200,- eur
od 20.3.2014 do zaplatenia. Súd nepriznal žalobcovi pokračujúci úrok z omeškania z častí žalovanej
sumy, , ktoré zamietol, teda zo sumy 61,33 eur a zo sumy 65,- eur spolu zo sumy, spolu je to úrok z

omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 126,33 eur od 20.3.2014 do zaplatenia.

9. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2, § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

10. Proti rozsudku, a to proti výroku o zamietnutí nároku na zaplatenie odplaty vo výške 61,33

Eur s príslušenstvom podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Uviedol, že táto suma
predstavuje jednorazový poplatok za poskytnutie úveru, pričom sa nejedná o úroky z omeškania. Zmluva
o poskytnutí spotrebiteľského úveru v spojení s rámcovou zmluvou obsahuje všetky zákonné náležitosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Žalovaný bol okrem istiny úveru povinný žalobcovi zaplatiť aj poplatok
za poskytnutie úveru vo výške 61,33 Eur. Nepredstavuje úroky ale jednorazovú odplatu. Žalovaný si

výšku úveru a taktiež aj výšku jednorazovej odplaty zvolil sám, pričom výška odplaty bola vyjadrená
určito a jasne v závislosti od zvolenej výšky úveru a doby splatnosti. Žalobca poukázal na rozsudok
Okresného súdu Kežmarok č.k. 9C/96/2015 zo dňa 22.04.2015 a znenie § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Zmluva bola uzatvorená na diaľku prostredníctvom internetovej stránky, kde si žalovaný
sám nastavil výšku úveru, pričom na číselníku ihneď videl výšku odplaty a celkovú sumu, ktorú má v

lehote (ktorú si taktiež zvolil) vrátiť. Výška odplaty sa odvíjala od výšky poskytnutej sumy a od lehoty na
vrátenie. Všetky tieto podmienky si žalovaný určil sám. A teda boli individuálne dojednané. Nemôže sa
preto jednať o neprijateľnú podmienku. Výška RPMN uvedená v zmluve skutočne neodzrkadľuje reálnu
hodnotu RPMN, nakoľko jej výpočet predpokladá ročný základ celkovej súčasnej hodnoty čerpaných
prostriedkov. V súlade s vyhláškou MF SR č. 289/2010 je ohlásená priemerná hodnota RPMN pre

zmluvnú splatnosť od 3 do 6 mesiacov k 31.3.2013 vo výške 418 %. Napriek tomu, že súd nemôže
skúmať hlavný predmet plnenia a primeranosť ceny, samotná odplata v pomere predstavuje 30,67 %
z celkovej čiastky úveru. Nárok na odplatu vo výške 61,33 Eur je zákonný a dôvodný. Z uvedených
dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi
sumu 261,33 Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,25 % zo sumy 261,33 Eur od 20.03.2014

do zaplatenia a trovy konania. Alternatívne žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť a vrátiť vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania.

11. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

12. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP v spojení s § 470 ods.
1 a 2 CSP, bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

13. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a vo veci správne rozhodol. Právne posúdenie
prejednávanej veci súdom prvej inštancie je správne a odvolací súd sa s ním v plnej miere stotožňuje.

14. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 17.02.2014 uzatvorili strany sporu prostriedkami diaľkovej
komunikácie podľa zákona č. 266/2005 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku

zmluvy označené ako Rámcová zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru, iného úveru a pôžičky a
s tým spojených ďalších služieb a Zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru. Na základe uvedených
zmlúv sa veriteľ (žalobca) zaviazal poskytnúť žalovanému krátkodobý, bezúčelový a bezúročný úver
vo výške 200,- Eur a spotrebiteľ (žalovaný) sa zaviazal vrátiť veriteľovi úver v celkovej výške 261,33,-Eur. Celková výška sumy, ktorú mal spotrebiteľ vrátiť veriteľovi pozostávala zo sumy poskytnutého
úveru vo výške 200,- Eur a celkových nákladov spotrebiteľa tvorených poplatkom za poskytnutie úveru
vyjadreného pevnou sumou vo výške 61,33 Eur. Zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru bola

uzatvorená na dobu určitú so splatnosťou dňa 19.03.2014.

15. Je nepochybné, že rámcová zmluva ako aj zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru uzatvorená
medzi účastníkmi dňa 17.02.2014 je spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko žalobca vystupoval v postavení
dodávateľa,pretožepriuzatváraníspotrebiteľskejzmluvykonalvrámcipredmetusvojejobchodnejalebo

inejpodnikateľskejčinnostiažalovanýjespotrebiteľ,keďžepriuzatváraníaplneníspotrebiteľskejzmluvy
nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z uvedeného
je zrejmé, že na predmetné zmluvy je nutné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sa
týkajú spotrebiteľských zmlúv (§ 52 a nasl.).

16. Odvolací súd konštatuje, že zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru má formulárovú podobu. V

zmluve sa uvádza, že veriteľ spotrebiteľovi poskytuje bezúročný úver. Uvedené vyznieva rozporuplne
a vo vzťahu k spotrebiteľovi zavádzajúco, berúc do úvahy, že dvojstranný právny úkon, ktorého znenie
predformuloval veriteľ, označil ako „zmluvu o spotrebiteľskom úvere“, pričom pojmovým znakom zmluvy
o úvere je poskytnutie finančných prostriedkov za odplatu v podobe úroku. Za stavu, kedy bol spotrebiteľ
v zmysle zmluvy povinný zaplatiť veriteľovi tzv. „poplatok za poskytnutie úveru“ v sume 61,33 Eur, čo

predstavuje 30,67 % z istiny, je dôvodné dospieť k záveru, že tento poplatok v skutočnosti predstavuje
odplatu za poskytnutie úveru, a teda jeho podstata a účel je rovnaký ako je to pri úroku. Je za hranicou
rozumnéhoúsudku,abypoplatokvovýšketakmer1/3sumyposkytnutéhoúverusledovalreálnevýdavky
spojené s poskytnutím úveru. Z kauzálneho hľadiska poplatok plní funkciu odplaty za poskytnutie
peňažných prostriedkov, a teda funkciu úrokov.

17. Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom
zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa
a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia
možná bez nekalých podmienok (článok 6 bod 1Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).

18. Odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora z 27.02.2014 vo veci sp. zn. C-470/12, bod
41, v ktorom Súdny dvor výslovne deklaroval, že „možnosť súdu skúmať nekalosúťažné podmienky aj
bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice

93/13, teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň
na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať
odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so
spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00,
Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25)“ .

19. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

20. Odvolací súd zdôrazňuje tú skutočnosť, že odplata, úroky za poskytovanie peňažných

prostriedkov podliehajú súdnej kontrole vo svetle princípu dobrých mravov. Doterajšia judikatúra súdov
nespochybnila, že neprimerané úroky sú v rozpore s pravidlami správania sa, ktoré sú v spoločnosti v
prevažnej miere uznávané a predstavujú základný hodnotový poriadok. Cena plnenia nie je vyňatá zo
súdnej kontroly, pokiaľ ide o jej primeranosť a ani spod kontroly podľa generálnej klauzuly (§ 53 ods.
1, 6, § 39 Občianskeho zákonníka). Rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C 484/08 - Caja de

Ahorros y Monte de Piedad de Madrid proti Asociación de Usuarios de Servicios Bancarios (Ausbanc):
1. Článok 4 ods. 2 a článok 8 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách sa musia vykladať v tom zmysle, že nebránia takej vnútroštátnej právnej
úprave, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá umožňuje súdne preskúmanie nekalej
povahy zmluvných podmienok týkajúcich sa definície hlavného predmetu zmluvy alebo primeranosti

medzi cenou a odmenou na jednej strane a službami či tovarmi poskytnutými v protihodnote na strane
druhej, aj keď sú tieto podmienky formulované jasne a zrozumiteľne.
2. Článok 2 ES, článok 3 ods. 1 písm. g) ES a článok 4 ods. 1 ES nebránia takému výkladu článku
4 ods. 2 a článku 8 smernice 93/13, podľa ktorého členské štáty môžu prijať vnútroštátnu právnuúpravu umožňujúcu súdne preskúmanie nekalej povahy zmluvných podmienok týkajúcich sa definície
hlavného predmetu zmluvy alebo primeranosti medzi cenou a odmenou na jednej strane a službami či
tovarmi poskytnutými v protihodnote na strane druhej, aj keď sú tieto podmienky formulované jasne a

zrozumiteľne.

21. Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje
úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokových sadzbám
uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú

taktiež súčasťou finančného trhu sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať
vyššie úroky, rozhodne nie však viac ako o 100 % oproti priemeru bánk. Výška zmluvných úrokov,
pokiaľ tieto úroky prevýšia priemer úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere o viac ako 100 % je
neprijateľná a odporuje dobrým mravom. Preto správne postupoval súd prvej inštancie, ak za v rozpore
s dobrými mravmi považoval úroky predstavujúce viac ako 100 % oproti priemeru úrokov na trhu pri
porovnateľnom úvere (v čase uzavretia zmluvy, t.j. 02/2014 - 6,99 % ročne v zmysle údajov zverejnených

NBS o priemerných úrokových sadzbách pre úvery s dobou fixácie úrokovej sadzby do 1 roka). V
tejto súvislosti odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že pokiaľ je dojednanie o výške odplaty neplatné v
celom rozsahu, nemožno ju ďalej ani moderovať. Táto okolnosť totiž spôsobuje značnú nerovnováhu v
postavení účastníkov v neprospech spotrebiteľa v zmysle § 53 ods. 1, 5 Občianskeho zákonníka a za
týchto okolností je potrebné hodnotiť dohodu o výške odplaty ako absolútne neplatnú (porov. rozsudok

Súdneho dvora EÚ C-618/10); druhý výrok.

22. Zmluvne „dojednaná“ odplata za poskytnutý úver vo výške 30,67 % mesačne, teda 368,04 % ročne
je v rozpore s dobrými mravmi, pretože viac ako 52 - násobne (!) prevyšuje priemerné úrokové miery
podobného úveru v čase uzavretia zmluvy o úvere. Odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1M Cdo 1/2009 zo dňa 31.07.2009, podľa ktorého: „Hoci maximálna
výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej finančnej čiastky) pri peňažných pôžičkách ani pri
úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných
strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov totiž musí byť v súlade s ustanovením § 39
Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou

je absolútne neplatný. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov
poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy.“

23. Žiadny všeobecne záväzný predpis nijako neobmedzil súdy, aby korigovali neprimerane vysoké
úroky, ktoré sú síce zložkou pre výpočet RPMN, no nie sú vyňaté z posudzovania dodržania imperatívu

dobrých mravov zo strany súdu. Sadzba úrokov 368,04 % ročne je úplne drastická a nemá žiadne
opodstatnenie v demokratickej spoločnosti. Súdy sa značne kriticky vyjadrili už aj k nižším úrokovým
sadzbám (5Cdo 26/2011 (48%), 1MCdo 1/09 (60%), Krajský súd v Prešove vo veci 3Co 67/2008 (25%).
NemeckýBGHvrozsudkuz13.3.1990AZXIZR252/89vyhlásilúversrozdielomo12%percentuálnych
bodov oproti priemeru na trhu pre obdobný úver za nemravný a žalobu zamietol pre rozpor plnenia s

dobrými mravmi (civilnoprávna úžera). Švajčiarsky spolkový súd znížil v roku 1967 rozhodnutím z 1. 4.
1967 úrokovú sadzbu v prípadoch úverov pre spotrebiteľov z 26% na 18% a sadzbu 26% vyhlásil za
odporujúcu dobrým mravom.

24. Žalovaný si zvolil len výšku žiadaných finančných prostriedkov a ak chcel zmluvu uzavrieť, musel

súhlasiť s výškou odplaty stanovenej žalobcom. Výška odplaty sa odvíjala od výšky úveru a doby jeho
splatnosti, preto pri konkrétnej sume poskytnutého úveru a konkrétnej dobe jeho splatnosti bola výška
odplaty určená žalobcom, a preto žalovaný ako spotrebiteľ buď zmluvu ako celok prijal alebo ju mohol
ako celok odmietnuť. „Dojednanie“ odplaty sa viaže výlučne na výšku úveru a dobu splatnosti a nie
na rokovanie zmluvných strán. Uvedené napokon vyplýva aj z vyjadrenia samotného žalobcu, ktorý v

odvolaní uviedol, že žalovaný si sám nastavil výšku úveru a na číselníku hneď videl výšku odplaty. Nešlo
teda o podmienku individuálne dojednanú (§ 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

25. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobcovi nevznikol nárok na zaplatenie sumy 61,33 Eur, nevznikol mu
ani nárok na zaplatenie príslušenstva z tejto sumy. Súd prvej inštancie preto správne žalobu v časti o

zaplatenie sumy 61,33 Eur s príslušenstvom zamietol.

26. Správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania.27. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku a v
súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

28. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods.
1 CSP a § 263 ods.1 CSP. V odvolacom konaní žalobca úspešný nebol a úspešný žalovaný si trovy
odvolacieho konania neuplatnil, preto odvolací súd rozhodol tak, že náhrada trov odvolacieho konania
sa nepriznáva.

29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).