Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 28, 2013

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 1CoE/541/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6304111883
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Segeč
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6304111883.1

Uznesenie

H. súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený P. K., s.r.o., Grösslingova 4, 811
09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: M. O., J. XX.XX.XXXX, Y. XX, XXX XX L., vedenej
pod sp. zn.: EX 99/2004 súdnym exekútorom JUDr. Stanislavou Kolesárovou, so sídlom exekútorského
úradu Prof. Sáru 5, 974 01 Banská Bystrica, pre vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške XXX,XX-

Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen, číslo konania
11Er/443/2004-22 zo dňa 13.04.2011, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd konajúci ako súd exekučný vyhlásil v danej veci exekúciu za
neprípustnú a zastavil podľa § 57 ods.1 písm. g) zákona č.233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (ďalej aj ako „Exekučný poriadok“).
V odôvodnení predmetného uznesenia okresný súd uviedol, že exekučným titulom v danej veci je
notárska zápisnica č. N XXXX/XXXX, NZ XXXXXX/XXXX, spísaná notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom
dňa 11.11.2003, v ktorej advokát Mgr. Tomáš Kušnír uznal v mene povinného dlh voči oprávnenému.

V zmluve o úvere zo dňa XX.XX.XXXX, uzatvorenej medzi oprávneným a povinným, je obsiahnuté
splnomocnenie pre advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného
titulu.Určenímosobykonajúcejzapovinnéhovopredvsplnomocnení,došlokspochybneniuzákladného
predpokladupreudelenieplnejmoci,ato,žesplnomocnenecbude jednoznačnehájiťzáujmypovinného
(v zmysle § 22 ods.2 Občianskeho zákonníka) ako aj slobodnej voľby pri voľbe splnomocnenca. Ak
v čase uzavretia zmluvy o úvere a o splnomocnení Mgr. Tomáša Kušníra neexistoval dlh a nebola

známa ani jeho výška, nemohol v tom čase povinný realizovať svoje právo dlh uznať alebo nie a taktiež
nemohol splnomocniť Mgr. Tomáša Kušníra na uvedené právo, takáto dohoda je absolútne neplatná
podľa § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej len ako „OZ“). Na základe uvedeného, tak uznanie dlhu
ako aj súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice sú právne úkony, ktoré splnomocnený zástupca
povinného urobil v rozpore s jeho záujmami. Teda svojím účelom odporovali zákonu, a preto sú v zmysle
§ 39 OZ absolútne neplatné. Okresný súd poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.

8Sžo17/2007. Na základe uvedeného exekučný súd uzavrel, že notársku zápisnicu nemožno považovať
za spôsobilý exekučný titul, preto rozhodol podľa § 57 ods.1 písm. g) Exekučného poriadku, pretože
je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Vzhľadom na uvedené o návrhu o oprávneného
na zmenu súdneho exekútora, doručenom súdu dňa 30.08.2010, nerozhodoval. O trovách exekúcie
rozhodne po nadobudnutí právoplatnosti daného uznesenia.Protipredmetnémurozhodnutiuokresnéhosúdupodaloprávnenýprostredníctvomprávnehozástupcu v
zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom okrem iného uviedol, že sa nestotožňuje s rozhodnutím
predmetného uznesenia z nasledovných dôvodov:

- všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať
úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto
rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie
akoby bol exekučný titul zrušený, k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd
preskúmal súlad exekučného titulu s výsledkom absolútnej nerozpornosti,

- bol to predovšetkým notár, ktorý pri výkone verejnej moci ex offo povinne posúdil súlad úkonu
obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi, práve
notár napráva takéto situácie napríklad v prípade neúmerne vysokých úrokov v zmluvách o pôžičke,
neúmerne vysokých zmluvných pokút alebo neprimeraných plnení, nie exekučný súd,
-z hľadiska princípuprávnejistoty,ktorý musídotvárať stavústavnosti vprávnomštáte,nemôžeštátny
orgán - všeobecný súd - dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom

notárskej zápisnice na právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle
zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje,
- exekučný súd musí s notárskou zápisnicou ako exekučným titulom nakladať ako s rozsudkom
všeobecného súdu, v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti,
-exekučnýsúd konalprirevíziinotárskejčinnosti mimorámec zverenejprávomoci,čohovmanévrovalo

do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov notárskeho úkonu úplne ignoroval
všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou,
- exekučný súd svojim postupom porušil princíp rovnosti zbraní, s negatívnym dopadom pre
oprávneného,
- plnomocenstvo vôbec nebolo možné považovať za neprijateľnú podmienku, pretože nebolo zmluvným

ustanovením, a preto nebolo možné naň aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok
obsiahnutú v ust. § 53 OZ.

V závere odvolania navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Odvolaciemu súdu bol spolu s podaným odvolaním doručený aj návrh oprávneného zo dňa 26.07.2012
na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len ako „O.s.p“) a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému
odvolaniu. Návrh na prerušenie konania odôvodnil oprávnený potrebou, aby boli predložené Súdnemu

dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky v nasledovnom znení:

1) Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do

výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?

2) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS

zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Povinný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Napadnutérozhodnutievovecibolovydanévyššímsúdnymúradníkomokresnéhosúdu.Zákonnýsudca

predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu, nakoľko odvolaniu nemienil vyhovieť (§ 374 ods. 4
O.s.p.).

Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd preskúmal vec v rozsahu danom § 212 ods. 1 O.s.p. a
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. Napadnuté uznesenie exekučného súdu podľa

§ 219 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Čo sa týka vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že
poverenie na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora vydal exekučný súd dňa 10.03.2004.Súčasťou návrhu na vykonanie exekúcie bol exekučný titul - notárska zápisnica č. N XXXX/XXXX,
NZ XXXXXX/XXXX spísaná dňa 11.11.2003 notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom, so sídlom generála
Svobodu XXXX/X, K., na žiadosť S.. G. L., substitúta advokáta S.. Y. Kušníra, konajúceho na základe

plnej moci za povinného, ktorý požiadal, aby do notárskej zápisnice bolo spísané osvedčenie o vyhlásení
účastníkaouznaníprávnehozáväzkuasúhlasesvykonateľnosťoupodľa§274písm.e)O.s.p.asúhlase
s exekúciou podľa § 41 ods.2 zákona č. 233/1995 Z.z.. V uvedenej notárskej zápisnici splnomocnený
zástupca povinného uznal dlh voči oprávnenej osobe v celkovej výške XXX,XX-Eur, vrátane úroku z
omeškania vo výške 0,25% denne od XX.XX.XXXX do zaplatenia; pričom vyhlásil, že tento vyššie

uvedený dlh splatí k rukám oprávnenej osoby do XX.XX.XXXX. V opačnom prípade súhlasí s použitím
notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Z obsahu zmluvy o úvere č.XXXXXXX uzatvorenej dňa
XX.XX.XXXX vyplýva, že povinný splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal záväzok z úveru tak, aby sa notárska
zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e) O.s.p., resp. pre
exekúciu podľa § 41 ods.2 zákona č.233/1995 Z.z. na celý jeho majetok do výšky vzniknutej pohľadávky

(resp. jej zostatku v prípade čiastočného splatenia dlhu) a jej príslušenstva.

Podľa § 31 ods. 1 OZ pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou osobou alebo právnickou
osobou.Splnomocniteľudelízatýmtoúčelomplnomocenstvosplnomocnencovi,vktoromsamusíuviesť
aj rozsah splnomocnencovho oprávnenia.

Podľa§31ods.4OZakjepotrebné,abysaprávnyúkonurobilvpísomnejforme,musísaplnomocenstvo
udeliť písomne. Písomne sa musí plnomocenstvo udeliť aj vtedy, ak sa netýka len určitého právneho
úkonu.

Podľa § 22 ods. 2 OZ zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý
ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Krajský súd mal v konaní preukázaný rozpor záujmov povinného a zástupcu. Predmetná zmluva o úvere
bola vypracovaná ako predtlačená, pričom za zástupcu už bol ustanovený Mgr. Tomáš Kušnír, t.j. pri

uzatváraní zmluvy povinný nemal možnosť voľby výberu zástupcu. Ak oprávnený takto postupoval a
určil dopredu osobu, ktorá bude oprávnená konať za povinného, spochybňuje to základný predpoklad
pri udelení plnej moci, že splnomocnenec bude konať v záujme povinného, pretože ide o osobu, ktorá už
pri vypĺňaní predtlače zmluvy o úvere bola v kontakte s oprávneným, čo má za následok obhajovanie
záujmov oprávneného v súvislosti s vymáhaním jeho pohľadávok.

Podľa § 323 ods.1 Obchodného zákonníka, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá
sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď
pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.

Podľa § 574 ods.2 OZ dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je
neplatná.

Inštitútuznaniazáväzkujejednýmzprávnychprostriedkovzabezpečeniazáväzku.Zákonakopodstatnú
náležitosť uznania záväzku považuje uznanie určitého záväzku, bližšie však tento pojem nevymedzuje.

Nevyhnutnými zložkami uznania sú dôvod a výška záväzku. Pri takejto interpretácii nie je obsahový
rozdiel medzi občianskoprávnym a obchodnoprávnym chápaním záväzku. Uznanie záväzku je potrebné
kvalifikovať ako jednostranný právny úkon dlžníka, ktorý adresuje veriteľovi. Týmto úkonom dlžník uzná
zasvojurčitýzáväzok,čímpotvrdzujejehoplatnosťvčaseuznania. Prisúdnomsporedôkaznébremeno
o neexistencii záväzku zaťažuje dlžníka. Uznať dlh alebo záväzok je teda právom dlžníka, ktoré v

budúcnosti môže realizovať, ale aj nemusí, pretože závisí od okolností, ktoré nastanú až v budúcnosti.
Z predmetného ustanovenia obchodného zákonníka teda vyplýva, že nie je prípustné, aby sa niekto
vzdal práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti. Uvedená dohoda (resp. zmluvné zastúpenie ako
dvojstranný právny úkon, ktorý vznikol v deň uzatvorenia zmluvy o úvere) je preto neplatná podľa § 39
OZ s poukazom na § 574 ods.2 OZ. Právo, ktoré môže vzniknúť v budúcnosti je právom, ktoré v čase

uzatvorenia dohody nie je ešte známe a nemožno s ním disponovať. Ak teda v čase uzatvorenia zmluvy
o splnomocnení neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, povinný v tom čase nemohol realizovať
svoje právo dlh uznať alebo neuznať, a preto nemohol následne povinný ani splnomocniť advokáta Mgr.
Tomáša Kušníra na uvedené právo.Povinnosťou súdu je v rámci § 44 ods. 2 Exekučného poriadku prihliadať na tieto skutočnosti ex offo.
Na základe exekučného titulu, ktorý vznikol z absolútne neplatného právneho úkonu (nie je možnosť

konvalidácie) je potrebné vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a zastaviť ju, pre absenciu relevantného
exekučného titulu.

Na základe uvedených skutočností aj odvolací súd konštatuje, že v dôsledku neplaného plnomocenstva
podľa § 39 OZ, je neplatné aj vyhlásenie S.. G. L., substitúta advokáta Mgr. Y. Kušníra pred

notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom o uznaní dlhu povinným v prospech oprávneného a o súhlase
s vykonateľnosťou. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona, pôsobí voči
každému, nepremlčuje sa a súd na ňu prihliada ex offo.

Odvolací súd opiera rozhodnutie o dnes už ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR ako
aj Ústavného súdu SR. Pokiaľ odvolateľ v odvolaní poukazuje aj na ďalšie nové dôvody, pre ktoré

má byť exekúcie prípustná, odvolací súd zastáva názor, že v podstate sa jedná o bližšie odôvodnenie
tých istých námietok, ktoré už bolo predmetom posudzovania súdov. Záver súdov o neprípustnosti
vedenia exekúcie v obdobných veciach, nemôže zvrátiť nová argumentácia, podľa ktorej by exekúcia
mala byť prípustná, pretože čo i len jeden uznaný dôvod neprípustnosti exekúcie spôsobuje, že
exekúciu už nemožno vykonať. Ak teda súdy už dali odpoveď prečo (na základe akých dôvodov)

je exekúcia neprípustná, pričom tieto dôvody neprípustnosti stále existujú aj v predmetnej veci, nové
dôvody „prípustnosti“ exekúcie sú pre rozhodovanie bezvýznamné. Odvolací súd preto ďalšie námietky
uvádzané v odvolaní nepovažuje za relevantné privodiť pre oprávneného iné rozhodnutie, k akému
dospela ustálená rozhodovacia prax súdov.

Odvolací súd poukazuje tiež na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá nevyžaduje, aby v
odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias vs
Grécko z 29. Mája 1997, Higgins vs Francúzsko z 19. Februára 1998). Za podstatné pre rozhodnutie
odvolací súd považuje tie argumenty, ktoré už boli predmetom posudzovania súdov, a výsledkom

ktorého bolo konštatovanie o neprípustnosti exekúcie, pričom tieto závery si osvojil aj konajúci súd,
na ktoré poukázal. Preto sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobnejšie nevenuje
všetkým odvolacím argumentom.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne

potvrdil podľa § 219 O.s.p.

Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že oprávnený navrhuje predmetné exekučné konanie prerušiť
podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) pre nesúlad ust. § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku
s čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky v odvolaní (Ad a) bod 19), a tiež podľa ust. § 109

ods. 1 písm. c) O.s.p. (v samostatnom návrhu na prerušenie konania).

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo

medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc
vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií,
orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.

Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 33/2012
zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil aj práve
otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)

otázke. V uvedenom uznesení uviedol: „Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES.
Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a
zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva

rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.“

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ nemožno vykladať absolútne, t. j. že

vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o
predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného
prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je

vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a
irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ

zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že
článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov
konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo
sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o
otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny

dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177
vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné
vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie
ichrozhodnutia.TietosúdytedaniesúpovinnépostúpiťimpoloženúotázkuvýkladuprávaSpoločenstva,
ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola

akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že
v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na
konkrétnyprípad,alemôžesaibavyjadriťkvýkladuZmluvyaaktovprijatýchinštitúciamiÚnie(uznesenie
Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 79).

Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. žiadal odvolací súd,
aby Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 ZFEÚ predložil dve prejudiciálne otázky. Odvolací súd
považuje za potrebné k tomu zdôrazniť, že je nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie
aj takých sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov v rozhodcovskom konaní podľa ZoRK. Preto
považoval v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a

irelevantné, a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá
reálny dosah na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným
navrhované predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra
Súdneho dvora EU mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť
predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie

je prípustný opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho
dvora EU a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho
posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou
acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanieuž rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora
EÚ, teda na judikatúre, konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa
neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie

konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné)
je založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú
výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou
na Súdny dvor ES.

Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon
neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po
skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

Podľa § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Uplynutím lehoty na odvolanie zaniká možnosť odvolateľa

upravovať nielen rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, ale aj dopĺňať dôvody odvolania. Dôvodová
správa vysvetľuje túto úpravu tým, že zákon vyčerpávajúco vypočítava prípustné odvolacie dôvody,
a preto dopĺňanie dôvodov odvolania aj po uplynutí lehoty na odvolanie je zbytočné. Na základe
uvedeného sa odvolací súd nezaoberal dôvodmi odvolania doplnenými v podaní oprávneného zo dňa
26.07. 2012.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal
žiadny z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného
zákona a ani nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny
dvor EÚ, preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol ako nedôvodný z

obidvoch dôvodov.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.