Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 28, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5CoE/162/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814222855
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3814222855.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom
Pribinova25,Bratislava,IČO:35792752,zastúpenéhoadvokátskoukanceláriouJUDr.AndreaCviková,
s.r.o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, proti povinnej: H. I., bytom I. cesta XXXX/
XX, Handlová, o vymoženie 895,47 Eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Prievidza zo dňa 25. februára 2015, č. k. 15Er/4593/2014-21, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa domáhal vykonania
exekúcie proti povinnej a to na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok sp. zn.
166/09/13 vydaný dňa 11.11.2013 Slovenským arbitrážnym súdom, zriadeným pri Slovak arbitration

court, s.r.o. Následne preskúmal v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ich súlad resp. rozpor
so zákonom a dospel k záveru, že exekučný titul- rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným
titulom, ktorý by mohol tvoriť podklad na vykonanie exekúcie. Z predloženého exekučného titulu -
vyššie uvedeného rozhodcovského rozsudku zistil, že dňa 20.06.2012 uzatvoril oprávnený ako veriteľ
s povinnou ako dlžníkom zmluvu nazvanú ako „Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru / Zmluva

o revolvingovom úvere č. 8500012894“. Predmetnú zmluvu posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú. Zo
samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní mu bolo zrejmé, že povinná nemohla individuálne ovplyvniť
ich obsah, boli už vopred pripravené „na predtlačenom formulári“, nakoľko sa uzavierali vo viacerých
prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Následne skúmal rozhodcovskú zmluvu, či exekučný titul
nezaväzuje na plnenie právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom, zároveň posudzoval tiež
prijateľnosť či neprijateľnosť jednotlivých ustanovení zmlúv uzatvorených s povinnou ako spotrebiteľom.

Zistil, že rozhodcovská zmluva v čl. 5 obsahuje nekalú podmienku. Z čl. 4 a 5 rozhodcovskej zmluvy
mu vyplynulo, že zmluvné strany sa dohodli, že akékoľvek spory týkajúce sa Zmluvy o RÚ budú
riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo v rozhodcovskom konaní pred niektorým v
zmluve uvedených stálych rozhodcovských súdoch. Možnosť výberu spôsobu riešenia sporu povinnou
považoval za zdanlivú. Uviedol, že v prevažnej väčšine sporov zo spotrebiteľských úverov je na strane
žalobcu veriteľ, pričom dlžník ako spotrebiteľ v zásade žalobu nepodáva. Bol toho názoru, že v danom

prípade bola voľba rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcu na
predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinnej si
finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým ako k uzatvoreniu zmluvy o revolvingovom
úvere povinná vôbec pristúpila. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania videl v tom, že
faktickým subjektom, ktorý definuje, kto je rozhodcom je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože
tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej rozhodcovskej

zmluve. Považoval za povinnosť súdu prihliadať pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný
bez účasti spotrebiteľa, ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretejmedzi podnikateľom a spotrebiteľom, pričom poukázal na judikatúru Súdneho dvora. Konštatoval,
že rozhodcovská zmluva (doložka) spĺňa všetky podmienky, tak z pohľadu ustanovení § 53, § 54
Občianskeho zákonníka platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu smernice 93/13/EHS, aby

bola kvalifikovaná ako nekalá a absolútne neplatná. Bol toho názoru, že ak si rozhodca svoju právomoc
z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto
rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou čo má za následok, že pred
podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom
by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla byť vedená exekúcia. S prihliadnutím na

vyššie uvedené skutočnosti, z úradnej moci zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie v celosti.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený z dôvodov podľa
ust. § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h), podľa ust. § 205 ods. 2 písm. b),
d) a f) O.s.p. Uviedol, že rozhodcovská zmluva č. 8500012894 nikdy nebola podmienkou uzavretia

zmluvy o revolvingovom úvere. Je samostatným právnym úkonom, ktorého uzavretie je možnosťou,
ale nie povinnosťou. Konštatoval, že povinná mohla nepristúpiť na uzavretie rozhodcovskej zmluvy
resp. aj jednostranne dosiahnuť zánik takejto dohody, a to v oboch prípadoch bez vplyvu na uzavretie
resp. existenciu hlavnej zmluvy o revolvingovom úvere. Rozhodcovská zmluva spĺňa preto charakter
individuálneho ustanovenia a nemôže byť preto (resp. jej časť) neprijateľnou podmienkou. Exekučnému

súdu vytýkal, že vychádzal len z ničím nezdôvodniteľnej domnienky, kedy predloženie predtlačenej
zmluvy by automaticky malo znamenať, že nejde o individuálnu dohodu, pritom v zmysle ust. § 53
ods. 2 Občianskeho zákonníka je rozhodujúca práve možnosť spotrebiteľa ovplyvniť obsah resp. jej
samotné zaradenie do zmluvného vzťahu s dodávateľom bez vplyvu na to, že (ne)dôjde k uzavretiu
hlavného zmluvného vzťahu. Z rozhodcovskej zmluvy podľa jeho názoru nielen že výslovne vyplýva,

že jej uzavretie nie je podmienkou uzavretia samotnej zmluvy o revolvingovom úvere, ale výslovne z
nej vyplýva možnosť jednostranne odstúpiť do 14 dní od jej uzavretia. Na podporu svojej argumentácie
poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3M Cdo 14/2011 zo dňa 22.11.2012. Mal za to,
že medzi účastníkmi uzavretá rozhodcovská zmluva popri tom, že je individuálnym dojednaním, by
nespĺňala ani definíciu neprijateľnej podmienky podľa ust. § 53 ods. 1, resp. ods. 4 písm. r) Občianskeho

zákonníka. V prípade rozhodcovskej zmluvy je, vzhľadom na ustanovenie bodu 3 a 5, vylúčené splnenie
podmienky podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, a teda rozhodcovská zmluva ani žiadnu
neprijateľnú podmienku neobsahuje a ani sama takouto podmienkou nie je. Z jej obsahu považoval za
zrejmé, že konanie pred rozhodcovským súdom je len alternatívne. V ďalšom poukázal na uznesenia
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43CoE/372/2013, sp. zn. 1CoE/328/2013 a uznesenie

Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8CoE/4/2014. Dospel tak k záveru, že dôvody uvádzané v napadnutom
uznesení neobstoja ani pri výklade ust. § 53 ods. 1 a § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka
založenom na princípe nepriameho účinku smernice 93/13/EHS. Mal za to, že rozhodcovská zmluva
nevyžaduje od spotrebiteľa riešiť veci výhradne cestou arbitráže a na záver zdôraznil, že právomoc
rozhodcovského súdu na prejednanie veci bola daná. S prihliadnutím na uvedené navrhol, aby odvolací

súd v celom rozsahu zrušil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania za jeden úkon právnej služby spolu s režijným
paušálom v celkovej výške 40,96 Eur vrátane DPH.

Povinná k odvolaniu oprávneného zaslala vyjadrenie, v ktorom uviedla, že ovdovela, pričom vdovský

dôchodok poberala do februára 2015. Momentálne je nezamestnaná, evidovaná na úrade práce,
nepoberá žiadne príspevky ani podporu. Podotkla, že dňa 18.05.2015 požiadala oprávneného o
splátkový kalendár. V súčasnosti je schopná splácať po 10,- Eur. Na záver uviedla, že nesúhlasí s
exekúciou.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania
odvolacieho súdu vychádzajúc z ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa je potrebné podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť, pretože je vo výroku vecne
správne, pričom na základe ust. § 219 ods. 2 odvolací súd poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce
odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia odvolací súd uvádza nasledovné:

Podľa ust. § 243d ods. 2 Exekučného poriadku sa na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1
alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktoréhopredmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru
2015, použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

Podľa ust. § 54b ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní sa ustanovenia tohto zákona
použijú aj na konania začaté pred 1. januárom 2015.

V predmetnej veci súd prvého stupňa pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie dôsledne
preskúmal podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Z citovaného zákonného ustanovenia totiž
vyplýva, že v prípade, ak súd zistí rozpor týchto listín so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku teda ukladá
exekučnému súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom.
Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného
titulu ale aj to, či na jeho základe možno exekúciu vykonať, teda či nie je tu taká právna úprava, ktorá by

bránila vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Na rozdiel od iných exekučných titulov
vymenovaných v ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, zákon o rozhodcovskom konaní v ust. § 45
(účinnom v čase vydania rozhodcovského rozsudku) priznával exekučnému súdu právo preskúmavať
rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska hmotného práva.

Odvolací súd poukazuje na to, že možnosť prelomenia materiálnej právoplatnosti rozhodcovského
rozsudku bola riešená v ust.§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní (v znení účinnom do 31.12.2014).
Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu (resp. zamietnuť
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie) napriek právoplatnému rozhodcovskému
rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 40 písm. a), b) cit. zákona, alebo ak rozhodcovský

rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie podľa súdnej praxe umožňovalo
zastaviť exekúciu, resp. zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj pokiaľ išlo o
plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.

V zmysle vyššie uvedeného tak platí, že rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako
exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej
zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola
vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci
sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu

nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 21. marca 2012 sp. zn. 6 Cdo 1/2012).

Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je exekučný

súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a prípadne aj konštatovať rozpor
rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. septembra 2012, sp. zn. 5Cdo
230/2011).
Odvolací súd považuje za správny právny názor súdu prvého stupňa, že predmetná Zmluva o

revolvingovom úvere zo dňa 20.06.2012 je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle ustanovenia § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.2008, podľa ktorého je irelevantná právna forma
zmluvy, a teda že medzi oprávneným a povinnou bol založený na jej základe spotrebiteľský vzťah.
Preto súd prvého stupňa postupoval správne, ak na vzťah účastníkov konania aplikoval príslušné
právne normy chrániace spotrebiteľa. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvého

stupňa, že v danej veci je za neprimeranú potrebné považovať rozhodcovskú zmluvu uzatvorenú
medzi oprávneným a povinnou dňa 20.06.2010, t. j. v rovnaký deň ako oprávnený s povinnou uzavreli
zmluvu o revolvingovom úvere. Veriteľ mohol na základe tejto rozhodcovskej zmluvy vec predložiť
na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorý sám určil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný.
Spotrebiteľ týmto stratil právo brániť sa voči nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho

bydliska. V súlade s ustanoveniami rozhodcovskej zmluvy spočíval výber rozhodcovského súdu na
zmluvnej strane podávajúcej žalobný návrh. Odvolací súd je, aj napriek námietkam oprávneného
rovnakého názoru ako súd prvého stupňa v tom smere, že konanie pred rozhodcovským súdom
iniciuje práve veriteľ. Sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej zmluvy vo svojej vopredpripravenej formulárovej podobe, jednostranne určil, komu, resp. ktorému rozhodcovskému súdu bude
vec predložená. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej zmluvy je potom potrebné túto
považovať v celosti za neprijateľnú, spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvnýchstránvneprospechspotrebiteľa,atoajvnadväznostinajudikatúruSúdnehodvoraEurópskej
únie (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05). Rozhodcovskú zmluvu preto
odvolací súd vyhodnotil ako nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle ust. § 53 ods.
5 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom v rozhodnom období.

Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav
zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa si
vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba
konkrétne znamená. Vznik rozhodcovskej zmluvy vyžaduje individuálne rozhodnutie spotrebiteľa o tom,
že si vymieňuje rozhodcovské konanie, a to preukázateľne. Z obsahu spisu nevyplýva, že by v rámci
kontraktácie došlo k naplneniu zákona, a že by s odbornou starostlivosťou príslušný zamestnanec

oprávneného najprv poučil povinnú a nechal jej priestor na rozhodnutie a voľbu. Predtlačené poučenie
oprávneného v rozhodcovskej zmluve o dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej zmluvy odvolací súd
nepovažuje za kvalifikované vysvetlenie vážnych dôsledkov rozhodcovského konania. Oprávnený si tak
v tomto smere dôkazné bremeno nesplnil. Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne
vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné

meniť ich obsah, čo je daný prípad (čl. 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách).

Odvolací súd poukazuje na to, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy,

ktorý vzťah teória u prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti
o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre
docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez
návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví, ak ide o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej
podmienky (v tomto prípade zamietne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie). Ak je

takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v
takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (k tomu viď aj uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011 sp. zn. IV. ÚS 55/2011).

Na základe vyššie uvedených skutočností preto odvolací súd konštatuje, že predmetný rozhodcovský

rozsudok, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe
neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je nulitným právnym aktom a nemožno ho považovať za spôsobilý
exekučný titul podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku.

Čo sa týka ustanovenia rozhodcovskej zmluvy, v zmysle ktorého mala povinná právo od zmluvy

jednostranne odstúpiť, aj bez uvedenia dôvodu, do 14 kalendárnych dní od jej doručenia, odvolací
súd uvádza, od zmluvy možno odstúpiť len v prípade, že je platná. Od absolútne neplatnej zmluvy
sa odstúpiť nedá. Ak je zmluva od začiatku neplatná ex tunc, nie sú splnené zákonné podmienky
na dodatočné zrušenie zmluvy. Taktiež odvolací súd poukazuje na to, že za individuálne dohodnutú
zmluvu sa nepovažuje zmluva, ktorá bola vopred dodávateľom (veriteľom) naformulovaná a spotrebiteľ

jej obsah nemal možnosť ovplyvniť. Rozhodcovská zmluva sa nestáva individuálne dohodnutou len tým,
že spotrebiteľ má v úzkej časovej lehote hneď po jej podpise právo od tejto zmluvy odstúpiť. Uvedené
tiež nemení nič na neprijateľnom charaktere rozhodcovskej zmluvy, keď v posudzovanom prípade bola
spotrebiteľovi v konečnom dôsledku odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom vo
všetkých prípadoch, ak dodávateľ podá voči nemu žalobu na rozhodcovskom súde.

Odvolací súd zároveň dodáva, že kto mlčí tam, kde nie je povinný sa vyjadriť, nie je možné toto
jeho mlčanie považovať ani za súhlas ani za nesúhlas. Dodávateľ núti spotrebiteľa spotrebiteľskou
zmluvou ku konaniu, ktoré nie je povinný vykonať, s cieľom dosiahnutia prejednania veci pred
rozhodcovským súdom a obchádzania ustanovení Občianskeho zákonníka chrániacich spotrebiteľa.

Znenie rozhodcovskej zmluvy nemusí odporovať doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak
svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza
(in fraudem legis). O obchádzanie zákona ide vtedy, ak je právnym úkonom dohodnuté niečo, čo sícenie je so zákonom v priamom rozpore, avšak svojimi dôsledkami sleduje cieľ, aby zákon nebol dodržaný
(nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/95 zo dňa 24. 05. 1995).

Odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa v danom prípade správne právne posúdil rozhodcovský
rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na
základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2
písm. d) Exekučného poriadku a správne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods.
1, 2 O.s.p. potvrdil.

Pokiaľ ide o návrh oprávneného na náhradu trov odvolacieho konania, odvolací súd uvádza, že nakoľko
v zmysle ust. § 44 ods. 4 veta prvá Exekučného poriadku napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa,

ktorým bola žiadosť súdneho exekútora zamietnutá, nadobudne právoplatnosť a súd exekučné konanie
aj bez návrhu zastaví, o trovách konania rozhodne súd prvého stupňa.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.