Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 31, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/312/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114217276
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3114217276.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.MárieVrtochovejasudcovJUDr.

ErikyZajacovejaJUDr.DenisaVékonyhovsporežalobcov1/U.P.,bytomT.N.XXX,2/Q.P.,bytomT.N.
XXX,obochprávnezastúpenýchJUDr.DaliboromPavelkom,advokátomsosídlomvHlohovci,Pribinova
46 proti žalovanému P. P., bytom S. - E., E. XXX/XX, právne zastúpenému advokátskou kanceláriou
JUDr. Martin Bartko - JUDr. Silvia Bartková, so sídlom v Trenčíne, Piaristická 6667, o zaplatenie 4.370
Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 9. mája
2016, č. k. 21C/101/2014 - 84, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovia 1/ a 2/ m a j ú nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu
100%.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcom 1/, 2/ sumu
4.370 Eur s úrokom z omeškania 5,15 % ročne zo sumy 1.820 Eur od 05.07.2014 do zaplatenia, a to do
troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť žalobcom 1/, 2/ náhradu trov konania 1.545,68 Eur, a to do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku k rukám právneho zástupcu žalobcov 1/, 2/ JUDr. Dalibora Pavelku.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobcovia sa domáhali, aby súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť im
4.370 Eur. Uviedli, že uzavreli so žalovaným zmluvu o pôžičke, predmetom ktorej bola pôžička 250
tis. Sk. Bol dohodnutý spôsob splácania tejto pôžičky v splátkach, zároveň so zmluvou o pôžičke bola
uzavretá zmluva o zabezpečovacom prevode práva, v tejto zmluve bola ale nesprávne uvedená suma
475 tis. Sk, ktorú v skutočnosti od žalovaného nikdy neobdržali. Žalobcovia si túto skutočnosť uvedomili
až dodatočne, v dôsledku toho v splátkach žalovanému zaplatili o 4.370 Eur viac ako bola dohodnutá

suma pôžičky 250 tis. Sk. Na základe toho mali za to, že na strane žalovaného v tomto rozsahu došlo
k bezdôvodnému obohateniu, plnením bez právneho dôvodu, preto žiadali toto bezdôvodné obohatenie
vydať. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť v celom rozsahu. Poukázal na to, že jednoznačne žalobcom
požičal sumu 475 tis. Sk, a nie nižšiu sumu ako žalobcovia tvrdia. Žalobcovia podpísaním písomnej
zmluvy zároveň potvrdili, že prevzali uvedenú sumu, z toho pohľadu považoval ich konanie za účelové
a špekulatívne, žalobcovia vedeli a mali možnosť si preveriť, akú sumu si požičiavajú. Z opatrnosti
namietal aj premlčanie uplatneného nároku.

3. Žalovaný ako veriteľ a žalobcovia ako dlžníci dňa 07.11.2007 uzavreli zmluvu o zabezpečovacom
prevode práva. Predmetom zabezpečenia bol rodinný dom súp. č. 194 na parc. č. XXX/X v k.ú. Dolné
Zelenice, zapísaný na LV č. XXX, v celosti v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobcov. V časti II. zmluvy,označenej ako zabezpečovaná pohľadávka, v bodoch 1.- 4. sa uvádza: "Zmluvou o pôžičke uzatvorenou
podľa § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka dnešného dňa veriteľ prenecháva dlžníkom peniaze v
sume 475.000,- Sk (slovom štyristosedemdesiatpäťtisíc korún slovenských) a dlžníci tieto peniaze

prijímajú, dlžníci súčasne podpisom tejto zmluve potvrdzujú prevzatie pôžičky, a to v hotovosti k rukám
pri uzatvorení tejto zmluvy. Dlžníci sa podľa uvedenej zmluvy zaväzujú spoločne a nerozdielne vrátiť
peniaze požičané veriteľom, zvýšené o úrok z pôžičky, odplatu za poskytnutie pôžičky, administratívne
náklady a právne služby v sume 475.000,- Sk (slovom štyristosedemdesiatpäťtisíc korún slovenských),
a to najneskôr do 25.11.2010 formou pravidelných mesačných splátok vo výške 6.250,- Sk (slovom

šesťtisícdvestopäťdesiat korún slovenských), s výnimkou poslednej splátky vo výške 250.000,- Sk
(slovom dvestopäťdesiattisíc korún slovenských). Suma na ktorej vrátenie sú dlžníci povinní, je viazaná
na kurz SK voči EURU, ktorý v zmysle zverejnenia Národnej banky Slovenska predstavuje 33,187 Sk za
1 EURO, t.j. táto k dnešnému dňu predstavuje sumu 14.312,80 EUR. Pôžička dojednaná touto zmluvou
je bezúčelová a bezúročná." Žalobcovia predložili doklady o platení jednotlivých splátok z ich obsahu
vyplýva, že v období od 25.10.2011 do 25.03.2013 zaplatili celkom 4.370 Eur. Z LV č. XXX, k. ú. Dolné

Zelenice bolo zistené, že toho času je vlastníkom domu súp. č. 194 na parc. č. 410/5 žalovaný. V určitom
období bola na tomto LV titulom zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti vedená
spoločnosť Capital Investment Groups, s.r.o.. Dňa 30.10.2007 táto spoločnosť oznámila príslušnej
správe katastra, že zabezpečovaná pohľadávka bola v celom rozsahu a v lehote uhradená.

4. Pri posudzovaní zmluvy zo dňa 07.11.2007 súd dospel k záveru, že ide v celom rozsahu o absolútne
neplatný právny úkon. V prvom rade je zmluva nezrozumiteľná, pretože odkazuje na zmluvu o pôžičke,
podľa ktorej dlžníci mali prijať 475.000,- Sk, títo sa zaviazali zároveň vrátiť "peniaze požičané veriteľom"
zvýšené o úrok, odplatu a ďalšie náklady v sume 475.000,- Sk, pričom pôžička je bezúročná. Nie
je teda zrozumiteľný rozsah záväzku, ktorý sa zabezpečuje. Predmetná zmluva je ďalej neplatná,

pretože obchádza zákon. Neobsahuje žiadne ujednania o tom, akým spôsobom sa zmluvné strany
vyporiadajú v súvislosti s hodnotou predmetu zabezpečenia, rodinného domu, výškou zabezpečenej
pohľadávky, realizovanými splátkami v prípade, ak dôjde k výkonu zabezpečovacieho prevodu práva.
Zmluva o pôžičke nemusí mať v zmysle zákona písomnú formu, ale ako je vyššie uvedené, podstatná je
suma peňazí, ktorá je reálne dlžníkovi odovzdaná. Žalovaný nepreukázal, že reálne žalobcom odovzdal

475.000,- Sk, jeho argumentácia písomnou zmluvou zo dňa 07.11.2007 je bez právneho významu,
odovzdanie tejto sumy nepotvrdili ani svedkovia. Žalobcovia tvrdili, že výška pôžičky bola 250.000,- Sk,
čodourčitejmierynaznačujeajspornázmluva(naznačuje,žepožičanábolamenšiasumaako475.000,-
Sk). Z vykonaného dokazovania ale vyplýva, že 160.000,- Sk zaplatil žalovaný priamo spoločnosti
Capital Investment Groups, s.r.o., a žalobcom odovzdal iba 85.000,- Sk, nakoľko si mal pri odovzdávaní

peňazí ponechať prvú splátku 5.000,- Sk. Reálne teda došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke, ktorej
predmetom bola pôžička 85.000,- Sk.

5. Žalovaný namietal premlčanie uplatnenej pohľadávky. Súd dospel k záveru, že žalobou uplatnená
pohľadávka premlčaná nebola. Žaloba bola podaná 25.07.2014. Žalobcovia sa domáhali vrátenia

splátok zaplatených mesačne od 25.11.2011 do 25.03.2013. Objektívna trojročná premlčacia lehota od
podania žaloby končí 25.07.2011, žalobcovia žiadajú splátky až od 25.10.2011. Súd mal ďalej za to, že
subjektívna premlčacia doba začala plynúť až v marci 2013, teda vo chvíli, keď si žalobcovia po právnej
konzultácii, aj vyprovokovanej exekučným konaním, uvedomili, že nemajú dôvod platiť ďalšie splátky,
keďže sumu 250.000,- Sk, ktorú si podľa ich nároku požičali, už zaplatili. Žalobcovia teda poskytli, z

dôvodov vyššie uvedených plnenie nad rámec zmluvného záväzku, preto súd žalobe vyhovel a rozhodol
tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

6. Žalobcovia boli úspešnými účastníkmi, súd im priznal podľa § 142 ods. 1 O.s.p. náhradu trov konania
celkom v sume 1.545,68 Eur.

7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, v ktorom žiadal, aby odvolací
súd zmenil rozsudok okresného súdu a žalobu zamietol v plnom rozsahu a priznal mu trovy konania v
plnom rozsahu. Uviedol, že považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za úplne nesprávne a s týmto
zásadne nesúhlasí. Rozsudok považuje za nesprávny najmä z dôvodu, že tento rozsudok je založený na
úplne nesprávnom právnom posúdení veci, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam. V prvom rade vytýka súdu, že v napadnutom rozsudku úplne nesprávne vec
právne posúdil, z vykonaného dokazovania vyvodil nesprávne právne závery a následne sa nesprávne
vysporiadal s otázkou preukázania vzniku pôžičky, ako aj s otázkami splnenia dôkaznej povinnosti a
dôkazného bremena. Súd úplne nelogicky a v rozpore s hmotným aj procesným právom preniesoldôkazné bremeno na neho, hoci jemu svedčali všetky zákonné domnienky rozhodných skutočností a
bolo práve na žalobcoch, pokiaľ tvrdia opak, aby tento pred súdom preukázali, nielen tvrdili. Súd prvej
inštancievodvolanímnapadnutomrozsudkusvojímprávnymnázoromcelkovopoprelnielencelýsystém

dokazovania upravený v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku, ale aj systém vzniku a zániku
právnych vzťahov a splnenia záväzkov upravený najmä v Občianskom zákonníku. Vytýka súdu prvej
inštancie najmä tú skutočnosť, že si zrejme dostatočne neuvedomil obsah listiny zo dňa 07.11.2007 a
tento úplne nelogicky a nesprávne vyhodnotil. Predmetná listina - Zmluva o zabezpečovacom prevode
práva zo dňa 07.11.2007 bola spísaná v písomnej forme a podpisy žalobcov 1/, 2/ na tejto listine

boli úradne overené notárom v Hlohovci. Táto listina vo svojom obsahu jednoznačne potvrdzuje, že
žalobcovia 1/, 2/ prevzali od neho sumu 475.000,- SKK v hotovosti, čo potvrdili svojim podpisom na
tejto zmluve. Predmetná zmluva v ČI. II bod 1 úplne jednoznačne konštatuje, že: ,,Zmluvou o pôžičke
uzatvorenou podľa § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka dnešného dňa veriteľ prenecháva dlžníkom
peniaze v sume 475.000 a dlžníci tieto peniaze prijímajú; dlžníci súčasne svojím podpisom na tejto
zmluve potvrdzujú prevzatie pôžičky, a to v hotovosti k rukám pri uzatvorení tejto zmluvy." Zároveň z

bodu 2 článku II tejto zmluvy jasne vyplýva, že: ,,Dlžníci sa podľa uvedenej zmluvy zaväzujú spoločne
a nerozdielne vrátiť peniaze požičané veriteľom, zvýšené o úrok z pôžičky, odplatu za poskytnutie
pôžičky, administratívne náklady a právne služby v sume 475.000,- Sk, a to najneskôr do 25.11.2010
formou pravidelných mesačných splátok vo výške 6.250 EUR." Na základe uvedeného on ako veriteľ
z predmetnej zmluvy o pôžičke nie je povinný v súdnom konaní preukazovať, že žalobcom 1/, 2/ ako

dlžníkom odovzdal predmetné finančné prostriedky. Táto skutočnosť je preukázaná uvedeným listinným
dôkazom s overenými podpismi žalobcov 1/, 2/, pričom, ak žalobcovia tvrdia opak, sú povinní to dokázať.
Účelové tvrdenia žalobcov 1/, 2/ o tom, že zmluvu si riadne neprečítali alebo že jej nerozumeli, nemajú
preuzatváraniezmlúvžiadnyprávnyvýznam.Onisichcelipožičaťpeniaze,pričomužpripodpisezmluvy
dňa 07.11.2007 vedeli, akú sumu peňazí si požičiavajú a že im on odovzdáva 475.000,- SKK, čo svojím

podpisom potvrdili. Nerozumie tomu, prečo sa po takmer 7 rokoch od podpisu tejto zmluvy a odovzdaní
peňazí a po 38 zaplatených splátkach pôžičky žalobcovia 1/, 2/ zrazu začali brániť, pre neho absurdným
tvrdením, že suma 475.000,- SKK im dňa 07.11.2007 odovzdaná nebola, ale že odovzdaná im bola
iná suma. Toto tvrdenie nemá žiadne opodstatnenie a logické vysvetlenie, len to, že žalobcovia 1/, 2/
sa chcú na jeho úkor obohatiť. Názor súdu prvej inštancie o nezrozumiteľnosti predmetnej zmluvy zo

dňa 07.11.2007 je evidentne nesprávny a vo veci vykonané dokazovanie takýto záver ani nedovoľuje
urobiť. Zo zmluvy, dokonca z jej prvej strany, je zrejmé aká suma peňazí sa žalobcom odovzdáva a
akú sú povinní vrátiť. To, že žalobcovia sú povinní vrátiť rovnakú sumu, akú si požičali nerobí zmluvu
nezrozumiteľnou, a zároveň neznamená nič iné ako to že on od žalobcov úroky alebo nejaké náklady, či
poplatky nevyžadoval. Esenciálne náležitosti daného kontraktu sú splnené a nie sú žiadne pochybnosti

o tom, čo jej jeho obsahom. Súd tak predmetný právny úkon vyložil úplne nelogicky a v rozpore s
jeho obsahom a aj následným správaním sa účastníkov a teda aj v rozpore so zákonom a pravidlami
pre vykladanie právnych úkonov. Tým má namysli aj to, že žalobcovia jemu platili presne také splátky,
na akých sa v zmluve dohodli. Teda aj spôsob vrátenia pôžičky bol dohodnutý zrozumiteľne a tento
spôsob bol žalobcami aj dodržaný, keďže mu poslali 38 splátok tejto pôžičky. Aj vzhľadom k tomu,

že žalobcovia plnili zmluvu o pôžičke viac ako 3 roky v zmysle jej ustanovení, nemôže byť žiadneho
sporu o tom, čo je obsahom daného záväzku. Tiež je toho názoru, že súd prvej inštancie postupoval v
týmto odvolaním napadnutom rozsudku aj v rozpore s ustanovením § 558 Obč. zák. v spojení s § 133
O.s.p. Z obsahu predmetnej listiny zo dňa 07.11.2007 úplne jednoznačne vyplýva, že táto obsahuje aj
vyhlásenie žalobcov 1/, 2/ o uznaní dlhu. Vzhľadom k vyššie uvedenému je nepochybné, že v zmysle §

558 Obč. zák. jemu svedčí zákonná domnienka existencie dlhu žalobcov voči nemu a súd postupoval
v rozpore so zákonom pokiaľ na neho preniesol dôkazné bremeno ohľadne existencie dlhu žalobcov
voči nemu. Považuje týmto odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu za nesprávne aj z toho dôvodu,
že súd na strane 4 svojho rozhodnutia dôvodí vyhovenie nároku žalobcov aj tým, že predmetná listina
obchádza zákon, a preto je neplatná. V tejto časti je rozsudok súdu nepreskúmateľný, nakoľko súd

vôbec neuvádza, ktoré ustanovenia zákona má predmetná zmluva obchádzať, či ktoré ustanovenia
zmluvy sú v rozpore, s ktorými zákonnými ustanoveniami. Zároveň namieta aj tú skutočnosť, že súd
sa nedostatočne vysporiadal aj s námietkou premlčania tvrdeného nároku žalobcov, nakoľko podľa
písomného podania žalobcov už minimálne dňa 15.02.2011 žalobcovia 1/ ,2/ vedeli, že podľa ich názoru
už od tohto okamihu platia viac, než si podľa ich tvrdenia požičali. Na základe toho premlčacia doba za

jednotlivé splátky beží samostatne odo dňa ich poukázania žalovanému, keďže žalobcovia v tej dobe
už museli vedieť, že hradia viac než si požičali (podľa ich tvrdení). V neposlednom rade rozšírenie
žaloby navrhovateľov dňa 08.10.2014 o ďalšie platby voči nemu sa týka už premlčaných splátok, a
preto súd rozhodol nesprávne pokiaľ ani v tejto časti na námietku premlčania neprihliadol. Je tohonázoru, že týmto odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je priamym popretím jedného z
princípov súkromného práva a síce, zmluvnej voľnosti pri uzatváraní právnych vzťahov, a že podpis
účastníka právneho vzťahu na právnej listine potvrdzuje jeho súhlas s uskutočneným právnym úkonom,

čo však považuje v prostredí právneho štátu za neprijateľné. Na základe vyššie uvedeného týmto
odvolaním napadnutý rozsudok súdu, ktorým súd vyhovel návrhu je nielen v rozpore so zákonom a
Ústavou SR, ale zároveň sa vymyká aj štandardnej rozhodovacej praxi súdov v SR i ČR. Súd prvej
inštancie v danom prípade úplne nesprávne interpretoval na vec dopadajúce zákonné ustanovenia §
133 a § 134 O.s.p. a § 558 Obč. zák. a tieto si vyložil nielen v rozpore s ich účelom, ale spôsobom

popierajúcim vôbec účel právneho inštitútu uznania dlhu ako takého. Tento rozsudok predstavuje aj
príklad nepredvídateľnosti súdneho rozhodovania v daných veciach, ktorá zachádza až do arbitrárnosti
pri tvorbe súdneho rozhodnutia.
8. Žalobcovia v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedli, že považujú rozhodnutie súdu
prvej inštancie za správne a to zo stránky vecnej ako i zo stránky formálnej. Súd sa vysporiadal so
všetkými hmotnoprávnymi ako i procesnoprávnymi otázkami správne a vydal rozhodnutie v súlade

so zákonom ako i platnou rozhodovacou praxou. Súd správne skonštatoval, že zmluva zo dňa
07.11.2007 je absolútne neplatným právnym úkonom pre obchádzanie zákona ako i pre jej neurčitosť
a nezrozumiteľnosť v časti určenia rozsahu záväzku, keď z článku II. odsek 2. zmluvy nie je vôbec
jasné, v akej sume bola poskytnutá pôžička, akú sumu predstavujú úroky (podľa odseku 4. bezúročnej
pôžičky), odplata za poskytnutie pôžičky, administratívne náklady a právne služby. Zároveň sa v plnom

rozsahu stotožňujú s konštatovaním, že vo veci nebol preukázaný vznik záväzku zo zmluvy o pôžičke,
keďže táto je reálnym kontraktom a jedným z elementárnych predpokladov k vzniku takéhoto záväzku
je odovzdanie finančných prostriedkov, ktoré majú byť predmetom pôžičky. Zo skutkového stavu veci
jednoznačne vyplýva, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno v tom smere, že by žalobcom 1/ a 2/
odovzdal finančné prostriedky predstavujúce pôžičku vo výške 475.000,- Sk, keď o tom nepredložil

jediný písomný dôkaz a túto skutočnosť nepotvrdili ani ním navrhnutí svedkovia. Žalovaný svoje tvrdenia
o reálnom odovzdaní pôžičky opieral o svedeckú výpoveď svedka P. P., ktorý vo svojej výpovedi dňa
22.09.2014 podal súdu konkrétny popis toho ako malo k odovzdaniu pôžičky dôjsť. Oni prítomnosť
takejto osoby pri podpise zmluvy dňa 07.11.2007 popierajú a i samotná výpoveď svedka sa ukázala byť
nepravdivá a účelová, keď svedok výlovene uviedol, že notár v Hlohovci, u ktorého sa podpis zmluvy

realizoval a ktorý mal byť svedkom odovzdávania finančných prostriedkov žalobcom 1/ a 2/ bol muž. V
Hlohovci boli však za posledných 20 rokov notármi výhradne len tri ženy. V žiadnom prípade nemožno
prisvedčiť argumentácii žalovaného v tom smere, že obsah ustanovení článku II. odsek 1. a 2. zmluvy
sú jednoznačnými dôkazmi preukazujúcimi odovzdanie pôžičky vo výške 475.000,- Sk, ktoré by mali
konštituovať vyvrátiteľnú domnienku o vzniku záväzku zo zmluvy o pôžičke v takejto výške s tým, že

ak žalobcovia 1/ a 2/ tvrdia opak, sú povinný to preukázať. Ak súd spochybnil vyššie uvedené tvrdenia
žalovaného o tom, že z jeho strany je s odkazom na obsah zmluvy preukázané reálne odovzdanie
pôžičky, v žiadnom prípade sa nejedná o rozvracanie právneho systému, ale o vyjadrenie právneho
názoru, ktorý zodpovedá základným princípom logiky a ktorý vychádza z rozhodovacej praxe súdov
SR. V prvom rade je absolútny nezmysel, aby žalobcovia 1/ a 2/ preukazovali, že niečo neexistuje,

alebo že sa niečo nestalo. Nepopierajú podpísanie zmluvy zo dňa 07.11.2007, avšak i keby táto bola
platná zmluva o pôžičke a mala by všetky zákonné náležitosti, podpísanie takejto zmluvy s tým, že
pravosť podpisov je úradne osvedčená samo o sebe nemôže byť dôkazom o tom, že žalovaný skutočne
odovzdal žalobcom 1/ a 2/ finančné prostriedky, ktoré mali byť predmetom pôžičky. Tento argument
vyplýva z ustálenej rozhodovacej (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. 6. 2010, sp. zn. 3 Cdo

325/2009), z ktorej vyplýva, že samotné uzavretie zmluvy o pôžičke, bez ohľadu na to či k nemu došlo
formou notárskej zápisnice alebo ústne, nemá za následok vznik právneho vzťahu z takejto zmluvy,
ktorý ako reálny kontrakt vznikne až po skutočnom odovzdaní pôžičky. K okolnostiam za ktorých došlo k
podpisu zmluvy sa v konaní riadne vyjadrili. Je pravdou, že si potrebovali požičať finančné prostriedky,
keďže nebanková spoločnosť by inak siahla na ich rodinný dom. V tejto súvislosti však zároveň platí, že

žalovaný zjavne zneužil tieseň zúfalých žalobcov, keď im dal podpísať spornú zmluvu, ktorej nerozumeli
a podľa ktorej mal žalovaný poskytnúť žalobcom 1/ a 2/ až trojnásobok reálne poskytnutej sumy. Takýto
postupmimochodomnebolžalovanémucudzíanivnasledovnýchrokochpotom,akosinaplnouvedomil
veľmi slabé právne povedomie žalobcov 1/ a 2/, s ktorými pod rôznymi zámienkami spísal notárske
zápisnice N 196/2010 zo dňa 07.01.2011 a N 121/2012 zo dňa 14.06.2012, ktoré sú súčasťou spisového

materiálu vedeného v tejto veci, ktorých predmetom boli ďalšie dve fiktívne zmluvy o pôžičke. Žalovaný
na podklade predmetných notárskych zápisníc začal na Okresnom súde Trnava na ťarchu žalobcov 1/
a 2/ exekučné konanie, č.k. 19Er/525/2013 a súdne konania, č.k. 21C/101/2014, č.k. 10C/165/2014,
avšak súd exekučné konanie zastavil a obe žaloby o zaplatenie zamietol. Žalovaný vo svojom odvolanípoukazuje na skutočnosť, že žalobcovia 1/ a 2/ mali v článku II. odsek 5 zmluvy uznať svoj záväzok
čo do dôvodu a výšky, preto má za to, že žalovanému svedčí domnienka existencie dlhu žalobcov 1/
a 2/ voči nemu. Táto argumentácia nemá oporu v objektívnom práve, pretože tvrdené uznanie dlhu je

neplatné a i keby tomu bolo opačne, nebolo by účinné. V prvom rade sa stotožňujú s názorom súdu,
že zmluva zo dňa 07.11.2007 je neplatným právnym úkonom, čo má za následok nemožnosť uznania
záväzku z absolútne neplatnej zmluvy. Ak by aj zmluva bola platná, bolo by uznanie dlhu neúčinné a
to v dvoch rovinách. Žalovaný jednak neuniesol dôkazné bremeno v tom smere, že akýkoľvek záväzok
nad rámec reálne požičanej sumy 160.000,- Sk, ktorý by mal byť predmetom uznania, niekedy vznikol.

Eventuálnevčaseúdajnéhouznaniadlhu,eštežiadendlhžalobcov1/a2/nemoholobjektívneexistovať,
čo má za následok nemožnosť uznania neexistujúceho záväzku resp. záväzku, ktorý by mal snáď
vzniknúť v budúcnosti. Z dôvodu uvedeného sú akékoľvek úvahy o uznaní dlhu a s tým spojených
účinkoch právne bezvýznamné. Záverom sa v plnom rozsahu stotožňujú so závermi súdu v otázke
prípadného premlčania nimi uplatneného nároku v tom smere, že subjektívna premlčacia doba na
vydanie jednotlivých mesačných splátok začala bežať až v marci 2013, kedy žalovaný začal voči nim

exekučné konanie a žalobcovia 1/ a 2/ vyhľadali právnu pomoc. Logicky po tom ako sa dozvedeli o
neodôvodnenosti platenia splátok neexistujúcej pôžičky za obdobie niekoľkých uplynulých rokov, prestali
žalovanému naďalej poukazovať akékoľvek ďalšie splátky. Na základe všetkých uvedených skutočnosti
navrhovali, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil a
uložil žalovanému povinnosť nahradiť im trovy konania.

9. Krajský súd ako odvolací súd preskúmal vec v zmysle ust. § 380 ods. 1 CSP v spojení s § 470 CSP
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP, pričom v náväznosti na §
387 ods. 2 CSP, odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne odôvodnenie súdu prvej
inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.

10. Súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané
alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191 až 194 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny

predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto
stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj
osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP.

11. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie teda vykonal vo veci

dostatočné dokazovanie, vec po právnej stránke správne posúdil a v konečnom dôsledku aj správne
vo veci rozhodol, keď uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom 1/, 2/ sumu 4.370 Eur s úrokom
z omeškania 5,15 % ročne zo sumy 1.820 Eur od 05.07.2014 do zaplatenia, a to do troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

12. Súd prvej inštancie teda opierajúc sa o dostatočné skutkové zistenia tieto správne vyhodnotil a
vyvodil z nich i správny právny záver. Na zdôraznenie ich správnosti odvolací súd len podčiarkuje,
že z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie mal aj odvolací súd za preukázané, že
žalovaný ako veriteľ a žalobcovia ako dlžníci dňa 07.11.2007 uzavreli zmluvu o zabezpečovacom
prevode práva. Predmetom zabezpečenia bol rodinný dom súp. č. 194 na parc. č. 410/5 v k.ú. Dolné

Zelenice, zapísaný na LV č. 378, v celosti v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobcov. V časti II.
zmluvy, označenej ako zabezpečovaná pohľadávka, v bodoch 1.- 4. sa uvádza: "Zmluvou o pôžičke
uzatvorenou podľa § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka dnešného dňa veriteľ prenecháva dlžníkom
peniaze v sume 475.000,- Sk a dlžníci tieto peniaze prijímajú, dlžníci súčasne podpisom tejto zmluve
potvrdzujú prevzatie pôžičky, a to v hotovosti k rukám pri uzatvorení tejto zmluvy. Dlžníci sa podľa

uvedenej zmluvy zaväzujú spoločne a nerozdielne vrátiť peniaze požičané veriteľom, zvýšené o úrok
z pôžičky, odplatu za poskytnutie pôžičky, administratívne náklady a právne služby v sume 475.000,-
Sk, a to najneskôr do 25.11.2010 formou pravidelných mesačných splátok vo výške 6.250,- Sk, s
výnimkou poslednej splátky vo výške 250.000,- Sk. Suma na ktorej vrátenie sú dlžníci povinní, je
viazaná na kurz SK voči EURU, ktorý v zmysle zverejnenia Národnej banky Slovenska predstavuje

33,187 Sk za 1 EURO, t.j. táto k dnešnému dňu predstavuje sumu 14.312,80 EUR. Pôžička dojednaná
touto zmluvou je bezúčelová a bezúročná." Žalobcovia predložili doklady o platení jednotlivých splátok
z ich obsahu vyplýva, že v období od 25.10.2011 do 25.03.2013 zaplatili celkom 4.370 Eur. Z LV
č. 378, k. ú. Dolné Zelenice vyplýva, že toho času je vlastníkom domu súp. č. 194 na parc. č.410/5 žalovaný. V určitom období bola na tomto LV titulom zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom
práva k nehnuteľnosti vedená spoločnosť Capital Investment Groups, s.r.o.. Dňa 30.10.2007 táto
spoločnosť oznámila príslušnej správe katastra, že zabezpečovaná pohľadávka bola v celom rozsahu

a v lehote uhradená. Pri posudzovaní zmluvy zo dňa 07.11.2007 súd prvej inštancie dospel správne
k záveru, že táto zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom pre obchádzanie zákona ako i
pre jej neurčitosť a nezrozumiteľnosť v časti určenia rozsahu záväzku, keď z článku II. odsek 2.
zmluvy nie je vôbec jasné, v akej sume bola poskytnutá pôžička, akú sumu predstavujú úroky (podľa
odseku 4. bezúročnej pôžičky), odplata za poskytnutie pôžičky, administratívne náklady a právne služby.

Rovnako správne konštatoval, že vo veci nebol preukázaný vznik záväzku zo zmluvy o pôžičke,
keďže táto je reálnym kontraktom a jedným z elementárnych predpokladov k vzniku takéhoto záväzku
je odovzdanie finančných prostriedkov, ktoré majú byť predmetom pôžičky. V prejednávanej veci zo
zisteného skutkového stavu veci vyplýva, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno v tom smere, že by
žalobcom 1/ a 2/ odovzdal finančné prostriedky predstavujúce pôžičku vo výške 475.000,- Sk, keď o tom
nepredložil jediný písomný dôkaz a túto skutočnosť nepotvrdili ani ním navrhnutí svedkovia. Nemožno

ani prisvedčiť argumentácii žalovaného v tom smere, že obsah ustanovení článku II. odsek 1. a 2.
zmluvy sú jednoznačnými dôkazmi preukazujúcimi odovzdanie pôžičky vo výške 475.000,- Sk, ktoré by
mali konštituovať vyvrátiteľnú domnienku o vzniku záväzku zo zmluvy o pôžičke v takejto výške s tým,
že ak žalobcovia 1/ a 2/ tvrdia opak, sú povinní to preukázať. Žalobcovia síce nepopierali podpísanie
zmluvy zo dňa 07.11.2007, avšak i keby táto bola platná zmluva o pôžičke a mala by všetky zákonné

náležitosti, podpísanie takejto zmluvy s tým, že pravosť podpisov je úradne osvedčená samo o sebe
nemôže byť dôkazom o tom, že žalovaný skutočne odovzdal žalobcom 1/ a 2/ finančné prostriedky,
ktoré mali byť predmetom pôžičky. Tento argument vyplýva z ustálenej rozhodovacej, na ktorú správne
poukázali i žalobcovia (viď. rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. 6. 2010, sp. zn. 3 Cdo 325/2009),
z ktorej vyplýva, že samotné uzavretie zmluvy o pôžičke, bez ohľadu na to či k nemu došlo formou

notárskej zápisnice alebo ústne, nemá za následok vznik právneho vzťahu z takejto zmluvy, ktorý ako
reálny kontrakt vznikne až po skutočnom odovzdaní pôžičky. K okolnostiam za ktorých došlo k podpisu
zmluvy sa žalobcovia v konaní riadne vyjadrili. Je pravdou, že si potrebovali požičať finančné prostriedky,
keďže nebanková spoločnosť by inak siahla na ich rodinný dom, pričom žalobcovia tvrdili, že výška
pôžičky bola 250.000,- Sk. Toto ich tvrdenie do určitej miery naznačuje aj sporná zmluva (naznačuje,

že požičaná bola menšia suma ako 475.000,- Sk), a ako to vyplýva i zo skutočnosti, že v určitom
období bola na liste vlastníctva titulom zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti
vedená spoločnosť Capital Investment Groups, s.r.o.., ktorá dňa 30.10.2007 oznámila príslušnej správe
katastra, že zabezpečovaná pohľadávka bola v celom rozsahu a v lehote uhradená, teda pred uzavretím
zmluvy zo dňa 7.11.2007, pričom žalobcovia si požičiavali peniaze práve na zaplatenie dlhu voči tejto

spoločnosti. Podľa názoru odvolacieho súdu teda tieto jednotlivé súvislosti i vo vzájomnom kontexte
dávajú podklad k záveru, že žalovaný žalobcom pri podpise zmluvy nevyplatil sumu 475.000,-Sk. Teda
časový a logický sled udalostí svedčí o tom, že nedošlo k reálnemu odovzdaniu sumy 475.000,-Sk. Z
vykonaného dokazovania teda vyplýva, resp. dáva logický záver, že sumu 160.000,- Sk zaplatil žalovaný
priamo spoločnosti Capital Investment Groups, s.r.o., a žalobcom odovzdal iba 85.000,- Sk, nakoľko si

mal pri odovzdávaní peňazí ponechať prvú splátku 5.000,- Sk. Reálne teda došlo k uzavretiu zmluvy o
pôžičke, ktorej predmetom bola pôžička 85.000,- Sk. Žalovaný vo svojom odvolaní ďalej poukazuje na
skutočnosť, že žalobcovia 1/ a 2/ mali v článku II. odsek 5 zmluvy uznať svoj záväzok čo do dôvodu a
výšky, preto má za to, že žalovanému svedčí domnienka existencie dlhu žalobcov 1/ a 2/ voči nemu. V
tejto súvislosti odvolací súd uvádza tak ako správne uviedli i žalobcovia vo svojom vyjadrení k odvolaniu,

že táto argumentácia nemá oporu v objektívnom práve, pretože tvrdené uznanie dlhu je neplatné a i
keby tomu bolo opačne, nebolo by účinné. V prvom rade ak je zmluva zo dňa 07.11.2007 neplatným
právnym úkonom, to má potom za následok nemožnosť uznania záväzku z absolútne neplatnej zmluvy.
Ak by aj zmluva bola platná, bolo by uznanie dlhu neúčinné a to z dôvodu, že žalovaný neuniesol
dôkazné bremeno v tom smere, že akýkoľvek záväzok nad rámec reálne požičanej sumy, ktorý by mal

byťpredmetomuznania,niekedyvznikol.Zdôvoduuvedenéhosúakékoľvekúvahyouznanídlhuastým
spojených účinkoch právne bezvýznamné. Súd prvej inštancie sa v prednávanej veci správne vyporiadal
aj s námietkou premlčania uplatneného nároku, ktorú vzniesol žalovaný a správne dospel k záveru, že
nárok uplatnený žalobcami nie je premlčaný. Žaloba bola podaná 25.07.2014. Žalobcovia sa domáhali
vrátenia splátok zaplatených mesačne od 25.11.2011 do 25.03.2013. Objektívna trojročná premlčacia

lehota od podania žaloby končí 25.07.2011, žalobcovia žiadajú splátky až od 25.10.2011. Súd prvej
inštancie mal ďalej správne za to, že subjektívna premlčacia doba začala plynúť až v marci 2013, teda
vo chvíli, keď si žalobcovia po právnej konzultácii, aj vyprovokovanej exekučným konaním, uvedomili,
že nemajú dôvod platiť ďalšie splátky, keďže sumu 250.000,- Sk, ktorú si podľa ich nároku požičali, užzaplatili. Žalobcovia teda poskytli, z dôvodov vyššie uvedených plnenie nad rámec zmluvného záväzku,
preto súd prvej inštancie správne žalobe vyhovel.

13. Na záver odvolací súd k odvolacím námietkam žalovaného, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je
nesprávne a nezákonné a zároveň nepreskúmateľné, arbitrárne, odvolací súd uvádza, že tieto námietky
žalovaného nepovažuje za opodstatnené, nakoľko rozsudok okresného súdu je vnútorne logický, nie
je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné
požiadavky na odôvodnenie (skutkové a právne) rozsudku, nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom

dáva odpoveď na otázku, prečo súd prvej inštancie rozhodol tak ako rozhodol.

14.V súvislosti so žalovaným prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom okresného súdu
odvolací súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania
a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez
znakov arbitrárnosti, čo v danom prípade splnené bolo.

15. Vzhľadom na vyššie uvedené teda súd prvej inštancie v predmetnej veci z výsledkov dokazovania
vyvodil správny skutkový záver, na ktorý aplikoval správnu právnu úpravu, preto odvolací súd

nepovažoval námietky žalovaného za opodstatnené a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods.
1 CSP ako vecne správny potvrdil.
16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s §
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešným žalobcom odvolací súd priznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100%.

17. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

P o u č e n i e :Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).