Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, December 8, 2016

Súd: Okresný súd Vranov nad Topľou
Spisová značka: 4C/189/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8816204821
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Kozenko

ECLI: ECLI:SK:OSVT:2016:8816204821.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Vranov nad Topľou sudcom JUDr. Jánom Kozenkom v právnej veci žalobcu:

POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej:
Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11
Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu žalobcu z a m i e t a .

Žalovanej náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca žalobou doručenou súdu dňa 28. 09. 2012 pôvodne vedenej na Okresnom súde v Starej

Ľubovni pod spisovou značkou 6C/311/2012 žiadal, aby súd zaviazal žalovanú na náhradu majetkovej
škody vo výške 175,- eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 276,60 eur, a vo veci pod spisovou značkou
6C/310/2012 žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na náhradu majetkovej škody vo výške 175,- eur a
z titulu nemajetkovej ujmy sumu 553,20 eur, prípadne, aby medzitýmnym rozsudkom rozhodol tak, že
žalovaní sú zodpovední za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným postupom Okresného
súdu v Starej Ľubovni, ktorý nerozhodol o žiadosti na zmenu exekútora podľa § 44 ods. 8 Exekučného
poriadku po predchádzajúcom udelení poverenia na vykonanie exekúcie. Žalobca legitímne očakával,

že súd mu svojou činnosťou poskytne ochranu v zákonom predpokladanej kvalite a že dôjde k reálnej
zmene exekútora rozhodnutím súdu v zákonom stanovenej lehote, čo sa však nestalo napriek tomu,
že podaný návrh spĺňal všetky formálne a materiálne podmienky stanovené Exekučným poriadkom
prípadne Občianskym súdnym poriadkom.

2. Záväzok žalobcu mal vzniknúť vo veci vedenej pod spisovou značkou 6C/311/2012 zo zmluvy o úvere
číslo 7440372 voči dlžníkovi (povinnej) N. C., T.. XX. XX. XXXX s tým, že po prijatí návrhu na vykonanie

exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 3160/2011. Ďalej mal vzniknúť
záväzok zo zmluvy o úvere číslo 7340346 voči dlžníkovi (povinnému) Ľ. Y.M., T.. XX. XX. XXXX s tým,
že po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX
159995/2010.

3. Rovnakých nárokov s menšími odchýlkami sa žalobca domáhal aj ďalšími žalobami voči rovnakej
žalovanej a to v konaniach, ktoré boli spojené na spoločné konanie a pôvodne vedené pred

OkresnýmsúdomvStarejĽubovnipodspisovýmiznačkami6C/247/2012,6C/248/2012,6C/308/2012až
6C/311/2012akoaj6C/317/2012.Tietovecibolispojenépodspoločnouspisovouznačkou6C/244/2012.4. Zároveň v spojených veciach pôvodne vedených na Okresnom súde v Starej Ľubovni pod spisovými
značkami tak, ako sú uvedené vyššie, žiadal zaviazať žalovanú na náhradu majetkovej škody
predstavujúcu náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo

veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu
na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom, kde žalobca vynaložil na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov, pomocou informačného systému sumu 70 eur,
na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur a na administráciu listín a komunikáciu
s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50 eur. Z titulu nemajetkovej ujmy žiadal vo veci pôvodne

vedenej pod spisovou značkou 6C/244/2012 úhradu tejto vo výške 940,44 eur, vo veci pôvodne
vedenej pod spisovou značkou 6C/247/2012 úhradu tejto vo výške 608,52 eur, vo veci pôvodne
vedenej pod spisovou značkou 6C/248/2012 úhradu tejto vo výške 774,48 eur, vo veci pôvodne
vedenej pod spisovou značkou 6C/308/2012 úhradu tejto vo výške 331,92 eur, vo veci pôvodne vedenej
pod spisovou značkou 6C/309/2012 úhradu tejto vo výške 442,56 eur, vo veci pôvodne vedenej pod
spisovou značkou 6C/317/2012 úhradu tejto vo výške 110,64 eur, vo veci pôvodne vedenej pod spisovou

značkou 6C/311/2012 úhradu tejto vo výške 276,60 eur, vo veci pôvodne vedenej pod spisovou značkou
6C/310/2012 úhradu tejto vo výške 553,20 eur, ktorá mu bola spôsobená v priamej príčinnej súvislosti s
porušením jeho práv za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a
rozhodovania, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákon,
stratu dôvery v právo a spravodlivé riešenie veci, vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie

pohľadávky s tým, že výpočet nároku uskutočnil alikvotným podielom 55,32 eur za každý mesiac
omeškania v činnosti exekučného súdu a to práve na základe aplikácie vyššie uvedenej doktríny
Ústavného súdu uvedenej v konaniach pod spisovými značkami III. ÚS 203/06-25, III. ÚS 235/04-3, III.
ÚS 347/05, III. ÚS 118/06-40, III. ÚS 110/04-55, III. ÚS 125/04-44, III. ÚS 229/04-52, III. ÚS 21/05-30,
III. ÚS 190/05-36 a III. ÚS 301/05-38. kde sa uvádzalo 663,88 eur za rok, kde na jeden mesiac z tejto

sumy pripadala suma 55,32 eur.

5. V právnom zdôvodnení vyššie uvedených nárokov žalobca poukázal na právnu úpravu procesného
postupu exekučného súdu vo veci rozhodovania o zmene súdneho exekútora, ktorá definuje dobu
určenú na prijatie rozhodnutia, pričom prekročenie tejto doby je nutné s ohľadom na ochranu

základných práv a slobôd kvalifikovať ako porušenie zákona, keďže podľa procesných pravidiel je
založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do
30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora, o čom exekučný súd nerozhodol v
zákonom stanovenom čase napriek tomu, že neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala
exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o

zmene exekútora pristúpil až po veľmi dlhej dobe. O všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja,
ktorý vyústil do porušenia práv a spôsobenej škody žalobcovi sa tento podľa jeho tvrdenia dozvedel po
doručení uznesenia exekučného súdu o zmene exekútora. Žalobca pri domáhaní sa svojho nároku na
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom Okresného
súduvStarejĽubovnipostupovalvsúlades§15ods.1zákonačíslo514/2003Z.z.,písomnoužiadosťou

požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, na čo však žalovaný
pozitívne nereagoval.

6. Vo veci pôvodne vedenej na Okresnom súde v Starej Ľubovni pod spisovou značkou 6C/311/2012
povinnej N. C., T.. XX. XX. XXXX, konštatoval bezdôvodnú nečinnosť okresného súdu viac ako 172

dní. Vo veci pôvodne vedenej na Okresnom súde v Starej Ľubovni pod spisovou značkou 6C/310/2012
povinného Ľ. Y., T.. XX. XX. XXXX, konštatoval bezdôvodnú nečinnosť okresného súdu viac ako 321 dní.

7. Žalovaná v predmetnej veci zaslala tunajšiemu súdu rozsiahle písomné vyjadrenie, ktorého kópia bola
doručená žalobcovi, a v ktorom žalovaná uviedla:

8. „Uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa došlo k spojeniu viacerých konaní na podklade žalôb,
v ktorých žalobca namieta nesprávny úradný postup Okresného súdu Stará Ľubovňa. Uznesením
Krajského súdu v Prešove, ktorým boli sudcovia Okresného súdu Stará Ľubovňa vylúčení z prejednania
veci, bola vec pridelená na konanie Okresnému súdu Vranov nad Topľou. Nesprávny úradný postup

Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) mal podľa žalobcu spočívať v tom, že okresný
súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote. Na základe
uvedeného sa žalobca domáha náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť
nesprávnym úradným postupom okresného súdu. Podľa žalobcu, napriek tomu, že vec nevykazovalaprvky nadmernej právnej zložitosti a ani si nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by
mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu vo veci,
došlo v namietaných exekučných konaniach k uvedeným skutočnostiam. Žalobca sa vo svojich žalobách

domáha náhrady škody pozostávajúcej z nasledovných čiastkových nárokov: 1. materiálna škoda
v paušálnej výške 175,- € spôsobená nákladmi na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, na udržiavanie a správu informačného systému
a na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom, 2. nemajetková ujma vo
výške pomernej k času tvrdeného omeškania súdu pri svojom rozhodovaní, vypočítaná zo základu

663,88 € na rok, ako spravodlivá satisfakcia za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní,
že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé
riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky. Na základe skutočností
uvádzaných žalobcom v žalobe tento žiada, aby súd medzitýmnym rozsudkom rozhodol tak, že žalovaná
je zodpovedná za škodu, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom okresného súdu, pretože

tento v jednotlivých namietaných exekučných konaniach nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho
exekútora v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote. Ďalej má súd zaviazať žalovanú zaplatiť žalobcovi
príslušnú majetkovú škodu a náhradu nemajetkovej ujmy do troch dní od právoplatnosti rozsudku, ako
aj trovy súdneho konania. K predmetnej veci uvádza žalovaná nasledovné: Procesné námietky: Zákon
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) dbá o to, aby

súdne konanie prebiehalo podľa presne ustanovených pravidiel, ktorých dodržiavanie je predpokladom,
aby súd mohol konať a vydať rozhodnutie. Tieto predpoklady sa nazývajú procesné podmienky konania.
Ak v konkrétnej veci nie sú splnené procesné podmienky, takéto konanie vykazuje nedostatky, pričom za
nedostatoksapovažujeajzmätočnosťpodania.Vjednotlivýchžalobáchsavyskytujúviacerénedostatky,
napr. že sú zmätočne označení povinní, najmä sú odlišne uvedené dátumy narodenia. Taktiež nie sú

uvedené spisové značky príslušných exekučných konaní, ktoré sú vedené na súde, chýbajú relevantné
údaje ako dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátumy, kedy
sa žalobca dozvedel o vzniku škody v jednotlivých prípadoch. Vo všeobecnosti žalovaná musí namietať,
že žalobca nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval vôbec existenciu predmetného
exekučného konania, vznik skutočnej škody, nemajetkovej ujmy, atď. ... Žalobca síce uviedol časť

dôkazov, najmä odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd
napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša žalobca sám. Žalovaná zdôrazňuje, že tvrdenie žalobcu, že
nemá vedomosť o spisovej značke ním namietaného exekučného konania, sa nezakladá na pravde,
má charakter zavádzajúceho tvrdenia minimálne pre to, že kto iný ako oprávnený v exekučnom konaní,
ktorý si v súvislosti s ním uplatňuje právo na náhradu škody, má mať možnosť a záujem relevantným a

jednoznačným spôsobom identifikovať konanie, v ktorom mu mala byť spôsobená škoda. Na dôvažok,
sám žalobca uvádza, že mu boli doručené uznesenia exekučného súdu o zmene súdneho exekútora,
pričom tieto uznesenia museli byť v súlade s právnymi predpismi upravujúcimi náležitosti súdnych
rozhodnutí označené spisovými značkami dotknutých exekučných konaní. Neoznačenie spisových
značiek exekučných konaní, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany

exekučnéhosúdu(tedanesplneniezákonompredpísanýchnáležitostí),bolojednýmzdôvodov,prektoré
Ústavný súd SR odmietol sťažnosti žalobcu na porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného
súdu (príkladmo rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 211/2012, sp. zn. IV. ÚS 366/2012,
sp. zn. IV. ÚS 374/2012). V tomto momente nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Jednak
žalobca namieta „nezákonné konanie“ v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora

v zákonom ustanovenej lehote, ale zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov.
Z takto formulovaných žalôb nie je jednoznačne jasné, na základe akého titulu si žalobca uplatňuje
škodu, keďže v žalobách sa tieto tituly prelínajú a žalobca jednoznačne neuvádza, z ktorého titulu/
titulov si uplatňuje svoj nárok. Čo sa týka uvádzaných prieťahov v konaní, v prvom rade je potrebné
poznamenať, že žalobca neuvádza kroky, ktoré podnikol na ich odstránenie. Žalobca neuviedol, ani po

vyžiadanej súčinnosti v rámci predbežného prerokovania zo strany žalovanej, či využil možnosť podania
sťažnosti na zbytočné prieťahy v príslušných konaniach predsedovi okresného súdu, resp. možnosť
podania ústavnej sťažnosti (t. z. či využil účinné právne prostriedky nápravy na urýchlenie konania).
Judikatúra Ústavného súdu SR, konkrétne v náleze z 3. mája 2011, č. k. III. ÚS 69/2011-25, taktiež
poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ má predovšetkým postupovať v zmysle zásady vigilantibus

iura (každý nech si stráži svoje právo). To, že tak žalobca nekonal, je možné pripísať iba jemu. V
druhom rade, žalovaná má za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený
posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR
(bližšie v časti o Existencii prieťahov v konaní). Podmienka uplatnenia nároku na súde: Podľa § 15ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), nárok
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo

iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o
väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred
predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku
(ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11. Podľa § 16 ods. 4 prvej vety zákona č.
514/2003 Z. z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do

šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému,
že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo
jeho neuspokojenej časti na súde. Z citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že
poškodený sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až
po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti (doručenia na príslušný orgán) o predbežné
prerokovanienárokunanáhraduškody.Predbežnéprerokovanienárokujezákonom(§15ods.1zákona

č. 514/2003 Z. z.) ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne
konanie (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2 Cz 38/76, uverejnené pod publikačným číslom
R 28/1978). Žalovaná poukazuje na to, že prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody zo dňa 23.04.2012 jej boli doručené dňa 23.04.2012. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobné
návrhy spojené do tohto konania boli okresnému súdu Stará Ľubovňa doručené už dňa 27.09.2012, je

zrejmé, že žalobca ich nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr, a žalovaná má za to, že ide o
predčasne uplatnený nárok na súde. Zároveň žalovaná informuje súd, že napriek opakovaným výzvam
na doplnenie žiadostí, ktoré Ministerstvo spravodlivosti SR adresovalo žalobcovi po doručení prvotných
žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, Ministerstvu spravodlivosti SR bola
doručená všeobecná odpoveď, kde žalobca nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané

informácie a nebol ochotný priložiť ani príslušné návrhy na zmenu exekútora s dátumom doručenia
súdu, uznesenia o zmene súdneho exekútora, dátumy, kedy sa žalobca dozvedel o škode, doklady
preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu, uviesť skutočnosť, či boli podávané sťažnosti predsedovi
súdu na prieťahy/ústavné sťažnosti, ani doklady preukazujúce „ohrozenie“ práv zánikom povinného,
resp. jeho insolvenciou, stratou kontaktu s povinným, ktorými odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy.

Vcelku žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí, a tým
zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie
sám požiadal. Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona
č. 514/2003 Z. z. preto nárok žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný. Vzhľadom na to,
že žalobca ani na výzvu Ministerstva spravodlivosti SR žiadosť v potrebnom rozsahu nedoplnil a

nepreukázal kumulatívne splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, resp. zmaril
možnosť splnenie uvedených predpokladov čo i len posudzovať, žiaden z uplatnených nárokov žalobcu
uspokojený nebol. Pokiaľ ide o posúdenie, či každý konkrétny uplatnený nárok bol aj obsahom
prijatých žiadostí o predbežné prerokovanie nároku, žalovaná zdôrazňuje, že dôkazné bremeno v smere
preukázania predbežného prerokovania nároku je na strane žalobcu a nemôže zaťažovať žalovanú,

ktorá nemôže jednoznačne potvrdiť, že jednotlivé uplatnené nároky boli aj predmetom doručených
žiadostí o predbežné prerokovanie. Podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody: Zákon
č. 514/2003 Z. z. ustanovuje nasledujúce všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá
za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: 1/nezákonné rozhodnutie,
resp. nesprávny úradný postup, 2/vznik škody, 3/príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím,

resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť
splnené všetky tri podmienky súčasne. K nesprávnemu úradnému postupu: 1. nerozhodnutím o návrhu
na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote: Pri posudzovaní otázky nesprávneho
úradného postupu spočívajúceho v údajnom porušení povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote žalovaná odkazuje na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení

zákona č. 412/2012 Z. z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní
nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, pričom žalobca doposiaľ dôkazy potrebné pre posúdenie
tejto otázky, predpokladané týmto ustanovením, nepredložil. K otázke nerozhodnutia o návrhu na zmenu
súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote žalovaná uvádza, že všeobecným predpokladom na

zmenu súdneho exekútora je žiadosť oprávneného na zmenu súdneho exekútora spolu s uvedením
súdneho exekútora, ktorý má nahradiť pôvodného exekútora. V praxi je zaužívaný model, v zmysle
ktorého exekučný súd po dôjdení žiadosti o zmenu súdneho predloží túto žiadosť pôvodnému súdnemu
exekútorovi na vyjadrenie, na vyčíslenie jeho doterajších trov (keďže súčasne s rozhodnutím o zmenesúdneho exekútora exekučný súd rozhodne v tomto uznesení aj o trovách doterajšieho exekučného
konania tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie u pôvodného exekútora) a na zaslanie príslušného
exekútorského spisu za účelom realizácie povinnosti vyplývajúcej exekučnému súdu z ustanovenia §

44 ods. 9 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) (súd v rozhodnutí o zmene
exekútora podľa odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený,
a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne
poverený). Žalovaná pripúšťa, že v niektorých jednotlivých prípadoch mohol exekučný súd rozhodnúť o

návrhoch oprávneného na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonom stanovenej 30-dňovej lehoty
od doručenia takéhoto návrhu, najmä v prípadoch, ak pôvodný súdny exekútor neposkytol exekučnému
súdu plnú súčinnosť; v takých prípadoch exekučný súd objektívne nemohol dodržať zákonnú 30-dňovú
lehotu na rozhodnutie o návrhu žalobcu ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora tak, aby v
tejto lehote rozhodol aj o trovách exekúcie pôvodného súdneho exekútora a súčasne postúpil novému
súdnemu exekútorovi exekučný spis pôvodného súdneho exekútora. Odhliadnuc od uvedeného, v

prípadoch podozrenia, že exekučný súd nekonal o návrhoch žalobcu ako oprávneného na zmenu
súdneho exekútora, žalobcovi nič nebránilo využiť účinný prostriedok nápravy, ktorým bezpochyby
bolo podanie sťažnosti predsedovi príslušného súdu proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa § 3 ods. 7 v spojení s § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch.
Ak žalobca tento prostriedok nápravy nevyužil, zanedbal svoju všeobecnú preventívnu povinnosť podľa

ustanovenia § 415 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Občiansky zákonník“), keďže si nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na jeho majetku (keďže
podľa tvrdenia žalobcu ku škode/nemajetkovej ujme malo dôjsť tým, že exekučný súd nerozhodol o
návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote). Okrem toho žalovaná poukazuje
na judikatúru Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02, ktorá konštatuje, že „Pri posúdení, či došlo alebo

nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone (porovnaj napr.
rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 64/97, na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje),
ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj
v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý

v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na
lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup
dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00).“ Vzhľadom na povahu
úkonu (rozhodnutie o zmene súdneho exekútora), zákonom ustanovenú lehotu, lehotu, v ktorej sa

rozhodlo, nečinnosť žalobcu i nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony
(výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného exekútora a vyčíslenie jeho trov,
doručenie exekučného spisu a jeho zaslanie novému exekútorovi a rozhodnutie o trovách pôvodného
exekútora), nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v lehote ustanovenej
zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný postup. Zároveň žalovaná

poukazuje na ustanovenie § 44 ods. 8 a 9 Exekučného poriadku, z ktorého je zrejmé, že pôvodný
súdny exekútor vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho
exekútora, resp. do doručenia uznesenia o zmene súdneho exekútora pôvodnému exekútorovi. To
znamená, že v súvislosti s nerozhodnutím v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody,
pôvodný súdny exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktorú mal poverenie, s

ohľadom na zachovanie kontinuity konania. 2. existenciou prieťahov v konaní: Vzhľadom na skutočnosť,
že žalobca na viacerých miestach svojich žalobných návrhov namieta prieťahy v konaní a z týchto
tvrdených prieťahov odvodzuje svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy ako aj materiálnej škody,
žalovaná v prvom rade poukazuje na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona
č. 412/2012 Z. z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní

nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní. V zmysle
ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. súd konajúci o náhrade škody môže pri posudzovaní
nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak by
tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia
sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo

o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,
právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že saporušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca si vo vzťahu k predpokladom
posúdenia existencie zbytočných prieťahov v konaní nesplnil ani povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich
preukázania a teda žalovaná vzhľadom na vyššie uvedené nepovažuje existenciu prieťahov v konaní za

preukázanú. Žalovaná v súvislosti s tvrdeniami žalobcu považuje za potrebné podotknúť, že podľa jej
názoru efektívnosť a rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený preskúmavať súd v konaní o náhrade
škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp.
predseda príslušného súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Opačný výklad by znamenal, že by
existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého

súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. K záveru o tom, že konštatovať existenciu prieťahov v
súdnom konaní môže len Ústavný súd SR (t.j. nie civilný súd v konaní o náhrade škody), dospel už napr.
aj Krajský súd v Nitre (sp. zn. 9Co 285/2011). Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť
postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže
všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať
aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu

škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a
právnických osôb na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa
(krajské súdy, Najvyšší súd SR). Teda v prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší
súd SR, poškodený subjekt by sa mal obrátiť v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. na okresný súd, aby
konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa

by bol v takomto prípade preskúmavaný súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a uvedené len
potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd SR. Podľa § 53
ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o
postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal
opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv

aleboslobôdúčinneposkytujeanaktorýchpoužitiejesťažovateľoprávnenýpodľaosobitnýchpredpisov.
Pre podporu vyššie uvedenej argumentácie žalovaná poukazuje aj na rozhodovaciu činnosť Ústavného
súdu SR. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že ústavnú sťažnosť môže podať fyzická alebo právnická
osoba iba v prípade, ak využije všetky opravné a iné účinné právne prostriedky pre ochranu svojich
základných práv a slobôd. V zmysle uvedeného, pokiaľ by bolo možné konštatovať existenciu súdnych

prieťahov a nahradiť nemajetkovú ujmu na základe rozhodnutia všeobecného súdu podľa zákona č.
514/2003 Z. z., tak Ústavný súd SR by o takomto nároku nemohol konať, pokiaľ by sa fyzická alebo
právnická osoba ešte predtým neúspešne nedomáhala tohto nároku podľa zákona č. 514/2003 Z.
z. (teda prostredníctvom účinného prostriedku nápravy). Avšak vzhľadom na to, že Ústavný súd SR
skúma porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a finančné zadosťučinenie

priznáva (bez skúmania, či bol nárok predtým uplatnený podľa zákona č. 514/2003 Z. z.), je zrejmé,
že všeobecný súd nemôže konštatovať prieťahy v konaní a priznať za ne náhradu nemajetkovej
ujmy (v opačnom prípade by sa ústavnou sťažnosťou Ústavný súd SR meritórne zaoberal až po
neúspešnom uplatnení nároku v režime podľa zákona č. 514/2003 Z. z.). Možno preto uzavrieť, že
súd konajúci o náhrade škody by mohol pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z

existencie prieťahov v súdnom konaní v prípade, ak by tieto boli konštatované predsedom súdu alebo
Ústavným súdom SR. V tejto súvislosti žalovaná dáva súdu do pozornosti uznesenie Ústavného súdu
SR zo dňa 03.10.2012, I. ÚS 476/2012-12, ktorým Ústavný súd SR rozhodoval o sťažnostiach žalobcu,
pričom konštatoval, že: „O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom
všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva
alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS

168/05).... Ústavný súd zastáva názor, že doterajšia dĺžka predmetných konaní sama osebe nie je
ešte takej povahy, aby len na jej základe bolo možné v danej veci vysloviť namietané porušenie práv
sťažovateľky, resp. že doba konaní vedených okresným súdom ...... zasiahla samotnú podstatu a účel
základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
takým závažným spôsobom, že by to odôvodňovalo prijatie sťažnosti na ďalšie konanie (m. m. II. ÚS

93/03).“ Žalovaná vzhľadom na vyššie uvedené nepovažuje za preukázanú ani existenciu prieťahov
v konaní. Hmotnoprávna námietka premlčania v súvislosti s „nesprávnym úradným postupom“: Podľa
ustanovenia § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušeniealebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia. Ako vyplýva zo skutkových okolností uvádzaných žalobcom v žalobných návrhoch, v
niektorých konaniach k nesprávnemu úradnému postupu okresného súdu malo dôjsť v období pred

marcom 2009. Ak mala žalobcovi vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcim
v nerozhodnutí o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote, lehota na
uplatnenie týchto nárokov (premlčacia lehota) uplynula pri každom takomto nároku osobitne, a to po
troch rokoch od momentu uplynutia 30-dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora.
Vzhľadom na uvedené žalovaná vznáša námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri

ktorom došlo k uplynutiu 30-dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora pred
dňom 23. 4. 2009 (t. j. tri roky pred dňom, kedy boli žalovanej doručené prvé žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku). K materiálnej škode: Žalobca sa vo svojej žalobe konkrétne domáha náhrady
škody pozostávajúcej z materiálnej škody v paušálnej sume 175,- €. Podľa ustanovenia § 17 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje
inak. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je o. i.

nevyhnutné preukázať existenciu škody. Podľa názoru žalovanej žalobca nepreukázal existenciu škody
anároky,ktorésiuplatňuje,jemožnépovažovaťzahypotetické.Vyčíslenieškody:Podľatvrdenížalobcu,
tento vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré spočívajú v
administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou
času zamestnanca, a to bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov. Taktiež uvádza, že škoda zaťažila

žalobcu výlučne v období medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a
rozhodnutím o nej. Ako podstatné zložky vyčíslenej sumy uvádza správu pohľadávky prostredníctvom
pracovnýchvýkonovzamestnancapomocouinformačnéhosystému,udržiavanieasprávuinformačného
systému a administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné. Na tomto mieste
je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že žalobca v žalobách neuvádza, či predmetné vecné náklady

predstavujú podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. skutočnú škodu alebo ušlý zisk. V tomto
smere žalovaná poukazuje na definície týchto kľúčových pojmov: skutočná škoda je trvalé zmenšenie
majetku poškodeného a ušlý zisk predstavuje ušlý majetkový prospech, resp. nerozmnoženie majetku
poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať, nebyť škodnej udalosti, s ohľadom na pravidelný
beh vecí. Na základe ustálených definícií skutočnej škody a ušlého zisku, žalovaná má za to, že žalobca

doposiaľ neuniesol bremeno tvrdenia tým, že nekonkretizoval, či si uplatňuje skutočnú škodu alebo
ušlý zisk a zároveň žalovaná zastáva názor, že žalobcom uvedenú paušalizáciu vecných nákladov
nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného, ani za ušlý majetkový prospech, a
teda logicky nie je možné domáhať sa ich náhrady podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Ďalej žalovaná
upriamuje pozornosť na skutočnosť, že žalobca by v tomto konaní na preukázanie vzniku škody musel

produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Od povinnosti riadne
preukázať vznik a výšku škody žalobcu neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej
vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií,
teda skutočnosti, ktorými žalobca exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje. V prvom
rade žalovaná má za to, že žalobca ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej

činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých
úverov. Takýto systém musel využívať nielen počas domnelých prieťahov, ale aj pred týmto období,
ako aj po ňom, nielen na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcií, ale aj takých, pri ktorých
žiadne exekúcie neprebiehali, resp. prebiehali bez namietaných nedostatkov. Akákoľvek výška nákladov
prevádzkovania na správu informačného systému vznikala/vznikla žalobcovi bez ohľadu na tvrdené

prieťahy a jej uplatnenie považuje žalovaná za účelové. Žalobca uvádza ako ďalšiu položku majetkovej
škody „udržiavanie“ systému. Tu ide taktiež o činnosť, ktorú musí žalobca vykonávať na každodennej
báze, najmä pri poskytovaní úverov v takom rozsahu, ako ich poskytuje žalobca, aby sa naplnil účel
fungovania spoločnosti daného druhu. Spoločnosť, ktorá sa špecializuje na poskytnutie a vymáhanie
úverov musí mať informačný systém. Požadovať paušálne sumy za spomínané veľmi všeobecne

uvedené činnosti, je nesprávne a znovu účelové. V súvislosti s uvedeným, ako aj s paušálnou sumou
na administratívne spracovanie urgencií exekučnému súdu a publikačné výdaje, je viac ako zrejmé, že
si žalobca uplatňuje neprimerané čiastky (najmä s ohľadom, na skutočnosť, že väčšina uvádzaných
zaslaných žiadostí o poskytnutie informácii sa mohla hospodárnejšie vykonať aj elektronicky). Na druhej
strane, samotný zástupca žalobcu uvádza vo svojom stanovisku k žiadostiam o doplnenie žiadosti

o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 02.07.2012, že „disponuje jednotnou a
nedeliteľnou databázou návrhov v elektronickej forme (návrhy podával elektronicky v automatizovanom
procese)“ a že, „návrhy boli spracované v elektronickej forme a súdom boli odoslané v tejto forme
rovnako tak elektronicky“. Z tohto dôvodu žalovaná má znovu za to, že uplatňovanie nároku namajetkovú škodu je nepodložené a uplatňovať si 175,- € paušálne za každého dlžníka je nielenže
nadhodnotené,aleajnepreukázané.Skutočnúškodujepotrebnédokázaťlistinami/skutočnosťami,ktoré
preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade by mohlo dochádzať k ľubovoľnému a subjektívnemu

vyčíslovaniu škody zo strany žalobcu (ako tomu je podľa názoru žalovanej aj v tomto prípade) a
preskúmanie predmetného nároku je znemožnené. Na základe všetkých uvedených skutočností je
žalovaná toho názoru, že nemôže niesť zodpovednosť a nahrádzať žalobcovi materiálnu škodu tak,
ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože žalobca nepreukázal jednak vznik a ani výšku škody.
V majetkovoprávnych vzťahoch fyzických a právnických osôb štát nemôže byť univerzálnym ani

singulárnym sukcesorom preberajúcim zodpovednosť za vzájomné záväzky týchto osôb, pokiaľ je
možné uspokojenie týchto záväzkov dosiahnuť iným spôsobom. K nemajetkovej ujme: Žalobca sa
vo svojich žalobách domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v pomernej výške k čiastke
663,88 € (čiastka, ktorú v niektorých nálezoch Ústavný súd SR priznal za prieťahy na rok) podľa
toho, ako dlho trvalo domnelé omeškanie. Podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v
prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom

na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa
aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Podľa ustanovenia § 17 ods.
3 zákona č. 514/2003 Z. z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s
prihliadnutím najmä na: a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a
pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,

ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému
v spoločenskom uplatnení. V časti žalobcovho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
poukazuježalovanánadveskutočnosti.Vprvomrade,žalobcapoukazujenaviaceronálezovÚstavného
súdu SR, kde rozhodoval o poskytnutí finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy. Je potrebné
povedať, že poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému

skúmaniu prípadu zo strany súdu. Každé prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej
sumy 663,88€, ktorá musí byť priznaná za každý rok prieťahov, je nesprávna úvaha. Navyše, pri
rozhodovaní Ústavný súd SR vychádzal aj z významu sporu pre žalobcu, pričom v tomto prípade ide o
veľkú spoločnosť poskytujúcu úvery fyzickým osobám. Ústavný súd SR prihliada aj na to, či sťažnosť
predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ žalobca tento prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa

priznávala náhrada nemajetkovej ujmy podľa vybratých nálezov Ústavného súdu SR, keď predseda
súdu nemal možnosť prípadnú nápravu zjednať. V druhom rade, je potrebné poznamenať, že vznik
nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov
spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ sú irelevantné v predmetnom konaní,
keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Samotná

judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011, kde
je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi
v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým
spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Žalobca uvádza aj „zánik podnikateľských aktivít
a podnikateľských plánov“, ale tieto nie sú bližšie konkretizované. Taktiež žalobca neupresnil, v čom a

ako situácia „ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu.“ Žalobca zároveň zjavne opomína, že pri
uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia
práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žalobných návrhov nevyplýva a z toho dôvodu
žalovaná nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej
náhrada v peniazoch. Aspekt prihliadnutia na dobré mravy a nemajetková ujma s prihliadnutím na

poškodenú osobu: Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaná akcentuje na potrebu zohľadnenia vyššie
citovaného ustanovenia, ako aj ustanovenia § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. pri formovaní
záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, resp. o výške takejto náhrady.

Po aplikácii uvedených ustanovení a percepcii skutkových okolností, na ktoré žalovaná v ďalšom texte
poukáže, podľa žalovanej nemožno dospieť k záveru o potrebe priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch ani v prípade, ak by inak boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu.
V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu
úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu a povedomí,

ktoré je okolo žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných rokoch
všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je
všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na trhu
spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov jepredmetom exekučných konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu. Žalovaná v tejto súvislosti upozorňuje a ako prílohu vyjadrenia k žalobe dokladá list Európskej
komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ] 1360 adresovaný

stálemupredstaviteľoviSlovenskejrepublikypriEurópskejúnii,vktoromEurópskakomisiapoukázalana
to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov,
ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto
praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku
267ZFEÚpodalKrajskýsúdvPrešove(VecC-76/10).Žalovanádávadopozornosticelýtextpriloženého

listu, pričom poukazuje príkladmo na niektoré výňatky: „Problémy v spojitosti s týmito praktikami
sa týkajú predovšetkým skutočnosti, že zmluvné podmienky sú stanovené prostredníctvom vopred
formulovaných podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia. Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi
tvrdé a ich zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv, ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na
ochranu spotrebiteľa. Jedným z osobitných aspektov je uplatňovanie nárokov zo strany nebankových
inštitúcií, okrem iného prostredníctvom systematického využívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa

javia ako predpojaté, a v prípade ktorých sa zdá, že vôbec neuplatňujú právne predpisy na ochranu
spotrebiteľa.“ „Formulár zmluvy spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. navyše obsahuje časť s názvom
Všeobecné podmienky poskytovania úveru (VP), ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na
ochranu spotrebiteľa, a/alebo pomerne flagrantne znevýhodňujú spotrebiteľov vo viacerých dôležitých
aspektoch, z ktorých niektoré uvádzame ďalej.“ „Celkové náklady úverov poskytovaných spoločnosťou

POHOTOVOSŤ s.r.o., ktoré pozostávajú z úrokov a iných poplatkov, sa javia byť veľmi vysoké. Zdá sa,
že prinajmenšom v niektorých prípadoch predstavujú náklady takmer 100 % ročne zo sumy získanej od
spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. Najväčšiu časť poplatkov tvoria náklady na vypracovanie a uzavretie
zmluvy o úvere, ktoré sa javia mnohonásobne vyššie ako poplatky, ktoré si účtujú banky.“ „Podľa
bodu 6 VP je dlžník povinný zaplatiť v prípade nesplnenia zmluvných záväzkov sankciu vo výške

0,25 % denne, čiže 91,25 % ročne.“ „Podľa bodu 8 VP dlžník môže splatiť veriteľovi dlžnú sumu
pred termínom splatnosti, to ho však nezbavuje povinnosti zaplatiť poplatok (95,6 % z úveru) v plnej
výške.“ „Zásadným problémom je skutočnosť, že predmetné podmienky vylučujú uplatňovanie pravidiel
na ochranu spotrebiteľa...“ Okrem vyššie uvedeného o negatívnej percepcii žalobcu verejnosťou, resp.
aj špecializovanými organizáciami na ochranu spotrebiteľov (napr. Spotrebiteľské centrum) svedčí napr.

článok v denníku SME zo dňa 16.07.2012, ktorý prikladá žalovaná v prílohe svojho vyjadrenia. Z
uvedeného článku napr. vyplýva, že žalobca obišiel zákaz vymáhať pohľadávku exekúciou. Podľa
uvedeného článku Okresný súd Prešov označil konanie v prejednávanej veci za mimoriadne závažnú
nečestnú činnosť, pričom článok popisuje aj niektoré prípady, keď sa jednotliví spotrebitelia napokon
domohli svojich práv (s odkazom na rozhodnutie Súdneho dvora v Luxemburgu, ktorý poukázal

na nezrovnalosti v zmluve, chýbajúcu RPMN a neprimerané sankcie a úroky). Z článku vyplýva aj
nemenej významná skutočnosť, že Asociácia organizácií splátkového predaja, ktorá sa nestotožňuje s
konaním žalobcu, vylúčila žalobcu zo svojich radov. Z popísaného je zrejmé, že žalobca a jeho praktiky
sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali
porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila

zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. Žalobca je vnímaný
ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie
nízkopríjmových osôb. Nie je možné opomenúť, že v takomto prípade aj súdna moc musí pozornejšie
skúmať akékoľvek podanie žalobcu, a to najmä v prípade návrhu na vykonanie exekúcie, kde v
prípade žalobcu automaticky nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia práva spotrebiteľa

(povinného v exekučnom konaní). Uvedené má vplyv aj na otázku samotného posúdenia nesprávneho
úradného postupu, keďže súdy v prípade posudzovania návrhu žalobcu na vykonanie exekúcie musia
obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a pod., s čím je spojená vyššia
časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku
podnikateľskej činnosti žalobcu považuje žalovaná za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ

si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala žalobcovi
vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu. Súčasne v takejto
situácii platí, že aj v prípade porušenia práva žalobcu už samotné konštatovanie porušenia práv musí
byť považované za dostačujúce. Uvedené vylučuje možnosť priznania prípadného nároku žalobcu
na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaná zastáva názor,

že žalobca nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu žalobcu s
dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva. Zároveň aplikujúc ustanovenie
§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. po zohľadnení osoby poškodeného a vnímania doterajšieho
pôsobenia žalobcu (ako spoločnosti s negatívnou povesťou využívajúcu neprijateľné podmienky),minimálnej závažnosti prípadnej ujmy a následky, ktoré žalobcovi mohol namietaný nesprávny úradný
postup spôsobiť, nemôže byť podľa žalovanej žalobcovi priznaná žiadna náhrada nemajetkovej ujmy
v peniazoch. K príčinnej súvislosti: Podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na

náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v
dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.
z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto
postupom spôsobená škoda. Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie
práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je nevyhnutné okrem existencie nesprávneho

úradného postupu/nezákonného rozhodnutia, vzniku škody či nemajetkovej ujmy, preukázať aj príčinnú
súvislosť medzi týmito zložkami. Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť, ako ďalší predpoklad
vzniku zodpovednosti za škodu, je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden
jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná
(sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti

je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti, ako
priameho a bezprostredného vzťahu príčiny a následku, nemožno tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda
postupom okresného súdu. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností je žalovaná toho

názoru, že žalobca nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietaných konaniach došlo k nesprávnemu
úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a
tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v
tom, že nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote a uplatnenou
majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Žalovaná má skôr za to, že stav, v ktorom sa žalobca ocitol,

si zavinil sám, a to spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv,
a najmä je už v súčasnosti zrejmé, že žalobca si uplatňuje ničím neodôvodnené a ničím nepreukázané
čiastky, či už v podobe majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy. Z dôvodu nepreukázania splnenia
základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č.
514/2003 Z. z., považuje žalovaná žalobu za právne neopodstatnenú a žiada, aby Okresný súd Vranov

nad Topľou žalobu proti žalovanej v celom rozsahu zamietol.“

9. Žalobca v nadväznosti na vyjadrenie žalovanej predložil súdu nasledovné stanovisko:

10. Poukázal, že žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení procesné nedostatky neoznačila konkrétne vo

vzťahu k individuálnemu žalobnému návrhu s tým, že žalobca pravdivo opísal jemu známe skutočnosti
rozhodujúce pre predmet sporu o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, pričom použil
údaje umožňujúce spoľahlivo identifikovať exekučné konanie, v ktorom sa súd dopustil nesprávneho
úradného postupu. K nepriloženiu dôkazov uviedol, že žalobca označil ako dôkaz súdny spis a
označením dôkazov v žiadnom prípade neprenáša dôkazné bremeno na súd, len žiada, aby súd

v tomto konaní vykonal rozhodujúci dôkaz t. j. oboznámenie sa s exekučným spisom, čím uniesol
dôkazné bremeno. Žalobca sa nestotožnil a nikdy sa ani nestotožňuje s tvrdeniami Ústavného súdu
o tom, že bez označenia spisovej značky na začatie konania nemožno vec prejednať. V žalobe
podrobnej špecifikuje, v čom vidí nesprávnosť úradného postupu - exekučný súd nerozhodol o návrhu v
zákonom predpokladanom čase a po uplynutí takto predpokladaného času (legálnej lehoty) bol právny

významný čas v konaní bezdôvodne nečinný, čím spôsobil zbytočné prieťahy. V danom prípade je
intenzita zásahu do práv a právom chránených záujmov žalobcu nesprávnym úradným postupom veľmi
vysoká, z dôvodu kumulácie právnych skutočností vyvolávajúcich nesprávny úradný postup resp. rad
nesprávnych úradných postupov. Ďalej poukázal, že platí základné právo každého na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov a právo každého na prejednanie veci v primeranom čase. Z toho

dôvodu je právne irelevantné zaoberať sa typom a počtom urgencií a sťažností, na ktoré poukazoval
žalovaný, napriek tomu k veci žalobca dodal, že žiadal informácie o stave konania, kde súčasne
namietal porušovanie svojich práv márnym uplynutím času a požadoval, aby o ich návrhoch bolo
rozhodnuté. Žalobný návrh jednoznačne podľa názoru žalobcu vypovedá o tom, že exekučný súd
nerozhodol o návrhu v zákonom predpokladanom čase a po uplynutí takto predpokladaného času bol

po právne významný čas bezdôvodne nečinný, čím spôsobil zbytočné prieťahy. „Titul nároku“ (tak ako
ho označuje žalovaná) je určený v ustanovení § 9 ods. 1 zákona číslo 514/2003 Z. z. Ide o nesprávny
úradný postup s tým, že v zmysle citovaného zákonného ustanovenia za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinností orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonomstanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní.
V zmysle zákonnej úpravy nie je vylúčené, aby nesprávny úradný postup predstavoval kumuláciu
právnych skutočností. Možno konštatovať, že samotné prekročenie lehoty ustanovenej v § 44 ods. 8

Exekučného poriadku prestavuje bez ďalšieho zbytočný prieťah a v priemere k Dohovoru rozhodovanie
súdu v čase, ktorý nie je primeraný. Celková doba rozhodovania o návrhu oprávneného na zmenu
exekútora nemôže byť podľa názoru žalobcu akceptovateľná. V danom prípade k zmene exekútora viedli
žalobcu poznatky o nekonaní alebo nesústredenom konaní pôvodného exekútora. Neplatí teda, ako
uvádza žalovaná, že nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody, pretože pôvodný súdny exekútor

mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky. Naopak, včasné rozhodnutie súdu o zmene exekútora
mohlo zabrániť vzniku majetkovej škody na strane žalobcu. Zároveň je v tomto argumente žalovanej
koncentrované nepochopenie právnej a skutkovej podstaty uplatneného nároku žalobcom. Žalobcom
uplatnená náhrada škody nespočíva v zníženom výťažku exekúcie, ale v nákladoch, ktoré žalobcovi
vznikli v priamej príčinnej súvislosti s nečinnosťou súdu. Táto nečinnosť súdu spôsobila inter alia zmenu
v pracovných aktivitách zamestnancov (práca navyše) a administratívnych postupoch (úkony navyše)

žalobcu a to v smere zvýšenia objemu prác a postupov. V hraničných prípadoch znamenala nutnosť
prijať nových zamestnancov na pokrytie zvýšeného objemu prác, čoho dôsledkom je zníženie majetku
na strane žalobcu. Okrem iného vznik škody preukazujú aj listinné dôkazy založené v exekučnom
spise, ktoré sú dokumentmi vytvorenými žalobcom a sú zároveň svojím obsahom urgenciou konania.
Ide o dôkaz o vzniku škody, pretože vyhotovenie dokumentu a jeho zaslanie bolo zaslané s reálnym

finančným výdajom. Opätovne poukázali, že žalobca sa v tomto konaní nedomáha náhrady majetkovej
ujmy predstavujúcej znížený výťažok exekúcie, ale si ako náhradu majetkovej ujmy uplatňuje náklady,
ktoré mu vznikli v priamej príčinnej súvislosti s nekonaním exekučného súdu. Zjednodušene povedané,
ideonáklady,ktorýžalobcamuselvynaložiťnazamestnancov,papier,tlač,poštovné,elektronickéslužby
atď. v záujme toho, aby docielil postup v exekučnom konaní a rozhodnutie o jeho návrhu. Súčasne

poukázali na ustanovenie § 136 OSP, podľa ktorého ak možno výšku nároku zistiť len nepomernými
ťažkosťami alebo ak ju nemožno zistiť vôbec, určí ju súd podľa svojej úvahy. Pokiaľ súd nebude mať
za spoľahlivo preukázanú konkrétnu výšku škody, navrhli, aby v konaní bol na zodpovedanie otázky
výšky škody ustanovený znalec a v prípade, ak by náklady na vypracovanie znaleckého posudku
boli vo vzťahu k výške uplatňovaného nároku neprimerane vysoké, navrhli, aby súd postupoval v

zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 136 OSP. Žalobca k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch uviedol, že aj pri obchodnej spoločnosti môže vzniknúť aj iná ako peňažná škoda volajúca
po finančnom odškodnení, ktorá môže obsahovať objektívne a subjektívne prvky, medzi ktoré patrí
povesť podniku, neistota v plánovaní rozhodnutí, ktoré môžu prijať, ťažkosti spôsobené samotnej správe
podniku a aj keď v menšej miere úzkosť a nepríjemnosti, ktorým sú vystavení členovia riadiacich

orgánov spoločnosti. Žalobca zásadne nesúhlasí s negatívnym vykresľovaním jeho podnikateľských
aktivít žalovaným vykonaným v jeho vyjadrení. Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci v
žiadnom prípade nemožno podriadiť pod občianskoprávne vzťahy a v neposlednom rade je potrebné
poukázať aj na ustanovenie § 3 ods. 2 ZoZŠ, podľa ktorého sa štát svojej zodpovednosti nemôže za
žiadnych podmienok zbaviť (objektívna zodpovednosť). Považujú prinajmenšom za nemorálne, aby sa

štát poukazovaním na dobré mravy snažil zbaviť zodpovednosti za škodu, ktorú spôsobil. K žalobcom
uplatňovanej náhrade škody a nemajetkovej ujmy považovali za potrebné uviesť, že k vzniku majetkovej
škody resp. nemajetkovej ujmy (spočívajúcej v trvaní omeškania súdu) by jednoznačne nebolo došlo,
ak by súd rozhodnutie vydal včas v zákonom stanovenej lehote. Príčina a následok tak sú zrejmé, ich
spojenie je priame, bezprostredné a neprerušené.

11. Vykonaným dokazovaním súd zistil tento skutočný stav veci:

12. Z exekučného spisu Okresného súdu Stará Ľubovňa spisovej značky 4Er/57/2007 vedeného proti
povinnej N. C. bolo zistené, že žiadosť o udelenie poverenia bola exekučnému súdu doručená dňa

22. 02. 2007, kde poverenie bolo vydané dňa 06. 03. 2007 pod číslom 5710*010864 s tým, že návrh
na zastavenie exekúcie bol doručený súdu dňa 26. 06. 2009, exekútorský úrad sa vyjadril dňa 14. 07.
2009, návrh na zmenu exekútora bol doručený súdu 15. 10. 2009 a po stanovisku exekútora ako aj
odpovedi oprávneného doručenej súdu dňa 07. 01. 2010 bola uznesením Okresného súdu v Starej
Ľubovni zo dňa 29. 03. 2010 č. k. 4Er/57/2007-28 zastavená exekúcia v časti týkajúcej sa vymoženia

sumy 634,67 eur, v časti týkajúcej sa vymoženia úroku z omeškania ku dňu 19. 07. 2006 vo výške 68,18
eur a v časti týkajúcej sa vymoženia úroku z omeškania vo výške 0,25 % zo sumy 1.190,33 eur od 19.
07. 2006 do zaplatenia a súčasne boli súdnemu exekútorovi priznané exekútorské trovy a uznesením
zo dňa 30. 03. 2010 č. k. 4Er/57/2007-31 bolo vyhovené návrhu oprávneného na zmenu súdnehoexekútora a ako súdny exekútor bol poverený JUDr. Rudolf Krutý. Po podaní odvolania a po rozhodnutí
Krajským súdom v Prešove zo dňa 31. 03. 2011 č. k. 8CoE/52/2010-49 bola uznesením Okresného
súdu Stará Ľubovňa zo dňa 18. 05. 2012 č. k. 4Er/57/2007-56 zastavená exekúcia v časti týkajúcej sa

vymoženia trov oprávneného vzniknutých v rozhodcovskom konaní vo výške 274,98 eur a zamietnutý
návrh povinného na zastavenie exekúcie v prevyšujúcej časti. Po podaní odvolania Krajský súd v
Prešoveuznesenímzodňa25.03.2013č.k.4CoE/85/2012zrušilvyššieuvedenéuzneseniesvýnimkou
výroku o zamietnutí návrhu povinného na zastavenie exekúcie v prevyšujúcej časti a vec vrátil na ďalšie
konanie. Uznesením Okresného súdu v Starej Ľubovni zo dňa 25. 04. 2014 č. k. 4Er/57/2007-74, ktoré

nadobudlo právoplatnosť dňom 11. 03. 2015, bola exekúcia zastavená a rozhodnuté, že oprávnený a
povinný nemajú právo na náhradu trov exekúcie. Po podaní odvolania Krajský súd v Prešove zo dňa
30. 01. 2015 č. k. 8CoE/85/2014-122 potvrdil uznesenie s tým, že návrh na prerušenie konania zamietol
vysloviac, že oprávnený nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a povinnej ich náhradu
nepriznal. Uznesením Okresného súdu v Starej Ľubovni zo dňa 23. 02. 2016 č. k. 4Er/57/2007-134 súd
nepriznal trovy exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. Krutému. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť

dňom 01. 03. 2016.

13. Podľa pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Stará Ľubovňa spisovej značky 2Er/95/2007
vedeného proti povinnému Ľ. Y. dňa 19. 03. 2007 bola podaná žiadosť na udelenie poverenia na
vykonanieexekúcie,kdedňa21.03.2007podčíslom5710*010983bolovydanépoverenienavykonanie

exekúcie pre súdneho exekútora JUDr. Radovana Ferenca s tým, že po jeho žiadosti o zníženie
najnižšieho podania na nehnuteľnosť dňa 19. 05. 2008 Okresný súd Stará Ľubovňa dňa 24. 02. 2009
udelil súdnemu exekútorovi súhlas s tým, že povinný dňa 15. 07. 2009 doručil súdu návrh na zastavenie
exekúcie,kdepovyjadreníoprávnenéhouznesenímOkresnéhosúduStaráĽubovňazodňa30.09.2009
č. k. 2Er/95/2007-54 bola exekúcia sčasti vyhlásená za neprípustnú, sčasti zastavená, v prevyšujúcej

časti bol návrh na zastavenie exekúcie zamietnutý s tým, že po podaní odvolania proti tomuto
oprávneným Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 29. 04. 2010 č. k. 12CoE/18/2009-64 potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti a dňa 25. 08. 2010 č. k. 2Er/95/2007-73 Okresný
súd Stará Ľubovňa vyhovel návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora, za ktorého ustanovil
JUDr. Rudolfa Krutého a súčasne uložil súdnemu exekútorovi JUDr. Radovanovi Ferencovi zaslať

exekučný spis zmenenému exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému. Dňa 05. 06. 2012 č. k. 2Er/95/2007
Okresný súd Stará Ľubovňa uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú, túto zastavil vysloviac, že
žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a trovy exekúcie súdnemu exekútorovi
nepriznal. Po podaní odvolania oprávneným Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 19. 12. 2012 č. k.
1CoE/135/2012-100 potvrdil uznesenie, zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania s tým, že

nepriznal účastníkom náhradu trov odvolacieho konania. Po podaní dovolania oprávneným Najvyšší súd
Slovenskej republiky uznesením zo dňa 31. 03. 2014 č. k. 4Oboer 55/2013, 4OboE 55/2013 konanie o
odvolaní oprávnenej zastavil, návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania zamietol, dovolanie
oprávneného odmietol s tým, že povinnému nepriznal náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.

14. Žalobca zaslal súdu znalecký posudok vypracovaný doc. JUDr. PhDr. Miroslavom Slašťanom, PhD.
číslo 1/2013 zo dňa 24. 06. 2013 vo veci rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch v práve
Európskej únie, kde znalec uvádza, že jednotlivé pramene EÚ a súvisiace nezáväzné pramene práva
EÚ, ktoré obsahujú alebo odkazujú na ustanovenia o rozhodcovskom konaní v tzv. spotrebiteľských
sporochvrátanesúvisiacejjudikatúrySúdnehodvoraEurópskejúniek01.07.2013neobsahujúvýslovný

zákaz rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch, tzn. právo EÚ všeobecne a bez splnenia
osobitnýchpodmienokochranyspotrebiteľanezakazuje,abymajetkovéspory,ktorýchzmluvnoustranou
je spotrebiteľ, mohli byť rozhodované rozhodcom alebo rozhodcovským v rozhodcovskom konaní.

15. Tak zástupca žalobcu ako aj zástupca žalovaného svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil

súhlasiac s tým, aby vec bola odpojednávaná v ich neprítomnosti s tým, že súčasne zástupca žalobcu
zaslal súdu stanovisko k vyjadreniu žalovanej k obsahu žaloby.

16. Súd v danom prípade mal za to, že k spoľahlivému zisteniu skutkového stavu postačilo oboznámiť
sa s právnym názorom oboch zúčastnených strán a so spismi, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu

úradnému postupu.

17. V § 4 ods. 1 písm. a bod 1 zák. č. 514/2003 Z. z. sa uvádza, že vo veci náhrady škody, ktorá bola
spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátua) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo
v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.

18. Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

19.Vzmysle§9ods.2zák.č.514/2003Z.z.,právonanáhraduškodyspôsobenejnesprávnymúradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

20. Podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím

o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

21. V ustanovení § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. sa uvádza, že zo žiadosti musí byť zrejmé, kto
náhradu škody žiada, ktorej veci sa týka, titul, z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým
spôsobom škoda vznikla a čoho sa poškodený domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu
škody na súde je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej
moci, ktorý mu škodu spôsobil.

22. Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

23. V zmysle § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku
2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

24. Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie

alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia.

25. Z ustanovenia § 19 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že lehota neplynie počas predbežného
prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však

počas šiestich mesiacov.

26. V zmysle § 41 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom do 31.5.2010, exekučným titulom je
vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.

27. Podľa § 41 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z., podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade
a) rozhodnutí orgánov Európskej únie, 4e)
b) rozhodnutí osvedčených ako európsky exekučný titul, 4ea)
c) notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba
a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s

vykonateľnosťou súhlasila,
d) vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených,
e) osvedčení o dedičstve, vykonateľných rozhodnutí bývalých štátnych notárstiev a dohôd nimi
schválených,f) vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu
nezaplatenú na mieste,
g) platobných výmerov, výkazov nedoplatkov vo veciach daní a poplatkov, ako aj zmierov schválených

týmito orgánmi,
h) vykonateľných rozhodnutí a výkazov nedoplatkov vo veciach sociálneho zabezpečenia, sociálneho
poistenia, starobného dôchodkového sporenia, a vo veciach verejného zdravotného poistenia,
i) iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon,
j) dokladov vydaných podľa právneho predpisu platného v inom členskom štáte Európskej únie, ak ide

o vymáhanie pohľadávky podľa osobitného predpisu.4eaa)

28. V § 41 ods. 3 zák. č. 233/1995 Z. z. sa uvádza, že ak záväzok v notárskej zápisnici podľa odseku 2
písm. c) vznikol z právneho úkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie peňažných prostriedkov, môže
sa exekúcia týkať iba sumy predstavujúcej poskytnuté peňažné prostriedky a úrokov z omeškania. Inak
sa záväzok v notárskej zápisnici nemôže týkať zmluvných pokút.

29. Z § 44 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. vyplýva, že exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného
navykonanieexekúcie,predložítentonávrhspolusexekučnýmtitulomnajneskôrdo15dníoddoručenia
alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

30. V zmysle § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu
so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

31. V ustanovení § 44 ods. 3 zák. č. 233/1995 Z. z. sa uvádza, že ak je uznesenie, ktorým sa žiadosť
zamietla, právoplatné, súd exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Proti tomuto rozhodnutiu nie je
prípustné odvolanie.

32. V ustanovení § 44 ods. 8 zák. č. 233/1995 Z. z. sa uvádza, že oprávnený môže kedykoľvek v
priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu
exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu
exekútora.

33. Z ustanovenia § 44 ods. 9 zák. č. 233/1995 Z. z. vyplýva, že súd v rozhodnutí o zmene exekútora
podľa odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec
mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne
poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy

exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

34. Podľa § 41 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom od 1.6.2010, exekučným titulom je
vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.

35. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že v prejednávanej veci ako aj v spojených veciach si
žalobca uplatňuje nárok na náhradu majetkových škôd a nemajetkovej ujmy a to z dôvodu nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu, ktorý nerozhodol o žiadostiach oprávneného na zmenu exekútora
v zákonom stanovenej lehote vrátane skutočností, že exekučný súd preskúmal žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, v danom prípade

rozsudky rozhodcovského súdu spôsobom odporujúcim zákonu.

36. Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní,
najmä jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok.

37. Nesprávnym úradným postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutia v zákonom
stanovenej lehote. Podľa vyššie citovaných zákonných ustanovení teda štát zodpovedá za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci iba pri splnení troch podmienok, ktoré musiabyť splnené súčasne a to nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

38. Bez ohľadu na rôzne výklady ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení pred
01. 06. 2011 a po tomto dátume, teda či pod slovné spojenie rozhodnutia v rozhodcovských komisiách a
zmierov nimi schválených je možné a potrebné zahrnúť rozhodcovské rozsudky vydané rozhodcovskými
súdmi alebo vydané jedným rozhodcom súd uvádza, že v ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
uvedenú lehotu 15 dní na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia exekútora považuje za mimoriadne

krátku na to, aby mohol exekučný súd náležite preskúmať predložený rozhodcovský rozsudok, ako aj
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

39. V súvislosti so vstupom do Európskej únie sa Slovenská republika zaviazala poskytnúť spotrebiteľom
zvýšenú ochranu vzhľadom na ich postavenie v spotrebiteľských vzťahoch, pričom v ustanovení § 53
ods. 5 Občianskeho zákonníka bolo zakotvené, že neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských

zmluvách sú neplatné, teda v akomkoľvek štádiu exekučného konania je oprávnený exekučný súd
skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom a po zistení, že
rozhodcovský rozsudok takéto nedostatky má, exekúciu zastaví s poukazom na ustanovenie § 45 ods.
1 až 3 Zákona o rozhodcovskom konaní.

40. Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovenom v uznesení zo dňa 09. 12. 2010
pod sp. zn. IIÚS545/2010 exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu
v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie. Je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre

vedenie exekúcie a to v každom štádiu exekúcie a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky
materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti exekúcie
adekvátne procesne zareagovať. Je tak predovšetkým povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého
súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vydanie exekúcie je spôsobilým exekučným titulom v
zmysle ust. § 41 Exekučného poriadku. K zhodnému záveru dospel aj Najvyšší súd Slovenskej republiky

v uznesení zo dňa 29. 03. 2011 pod sp. zn. 5Cdo291/2010, v zmysle ktorého je exekučný súd oprávnený
a povinný skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v ust. § 45
Zákona o rozhodcovskom konaní, nakoľko ide o exekučný titul s určitými špecifikami. Na rozdiel od iných
exekučných titulov zákon oprávňuje súdy, aby v konaní o nútenom výkone rozhodcovského rozsudku
vedenom či už podľa Občianskeho súdneho poriadku alebo Exekučného poriadku toto konanie zastavili

na návrh, ale aj bez návrhu, ak rozhodcovské konanie nemalo vôbec prebehnúť, pretože predmetom
sporu bola vec, ktorá nemôže byť podľa § 1 predmetom rozhodcovského konania alebo predmetom
sporu bola vec už rozhodnutá. Tiež vtedy, keď rozhodcovský rozsudok je v rozpore so zákonom alebo
je v rozpore s dobrými mravmi alebo nim bolo prisúdené plnenie nemožné, pričom nie je podstatné, že
nebola podaná žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku.

41. Súd v danej veci poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu pod sp. zn. IVÚS606/2012 zo dňa
14. 12. 2012, v ktorej sa zaoberal sťažnosťou žalobcu v obdobnej veci ako vo vzťahu k namietanému
porušeniu postupu Okresného súdu v Prešove a to porušením jeho práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov pred Okresným súdom v Rimavskej Sobote pod sp. zn. 15Er 684/2011. Podľa

zistení Ústavného súdu bola Okresnému súdu dňa 15. 08. 2011 doručená žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia, na vykonanie exekúcie, kedy 16. 04. 2012 súd vyzval žalobcu na predloženie
rozhodcovskej zmluvy, ktorá bola predložená 04. 05. 2012 a uznesením zo dňa 05. 10. 2012 bola
zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ústavný súd v
nadväznosti na uvedené zistenia poukázal na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej nie je každý

prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy.

42. Pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a
aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého

štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako prieťahy
zbytočné v zmysle ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy (napr. nález Ústavného súdu IÚS63/00).43. Ústavný súd poukázal na to, že už v predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil, že ojedinelá nečinnosť
súduvtrvaníajniekoľkýchmesiacoveštenemusízakladaťporušeniezákladnéhoprávanaprerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov. Uviedol, že v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení

účinnom v relevantnom čase už 15-dňová lehota od doručenia žiadosti súdneho exekútora na vydanie
poverenia neplatí, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a musí
rozhodnúť o zamietnutí žiadosti na vykonanie exekúcie. V uvedenom ustanovení je výslovne uvedené,
že táto lehota sa nevzťahuje na prípady, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c), a), d)
Exekučného poriadku, teda notársku zápisnicu a rozhodcovský rozsudok. Dôvodom tejto výnimky je

nutnosť preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie preskúmaním písomnosti,
ktoré nie sú prílohou návrhu na vykonanie exekúcie. V čase rozhodovania pred Ústavným súdom bolo
už o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia rozhodnuté a doba rozhodovania o tejto žiadosti
v trvaní viac ako 13 mesiacov by vo všeobecnosti nebola ústavne udržateľná, ale v okolnostiach daného
prípadu, keď Ústavnému súdu je z jeho rozhodovacej činnosti známe, že sťažovateľka podávala žiadosti
oudeleniapoverenínavykonanieexekúciehromadne,tedavrovnakomčasezaťažovalavšeobecnýsúd

väčším počtom podaní, vzhľadom na čo musela počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním
na strane všeobecného súdu, ktoré spôsobilo, že o jej žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým
odstupom, čo je možné považovať za ústavne akceptovateľné. Z uvedeného dôvodu bola sťažnosť
sťažovateľky - žalobcu odmietnutá ako neopodstatnená.

44. V predmetnom konaní a v spojených veciach súd nemal za preukázané nesprávny úradný postup v
danom prípade - existenciu prieťahov v konaniach ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom nevydaním rozhodnutia v zákonom určenej
lehote.

45. Súčasne súd uvádza, že ohľadom žalobcom tvrdených prieťahov v predmetných veciach neboli
vedené žiadne disciplinárne konania a neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní a ani nerozhodoval
Ústavný súd, či Európsky súd pre ľudské práva.

46. V zmysle ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1.1.2003 pri posudzovaní

nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo zbytočných
prieťahoch možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní,
ktorým sa rozhodlo o tom, že sa sudca dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok

prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa
rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, v ktorom bolo konštatované, že sa porušilo právo
naprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahovbylentakétopodkladybolipodľanázorusúdurelevantné
pre priznanie žalobcom uplatnených nárokov.

47. Zároveň mal súd za preukázané, že bol opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného
súdu, ktorý po podaní žiadostí súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
predmetných exekučných konaniach skúmal, či bola platne uzatvorená rozhodcovská zmluva.

48. Najvyšší súd SR pod sp. zn. 6Cdo135/2012 zo dňa 5.12.2012, 5Cdo375/2012 ako aj Ústavný
súd ČR pod sp. zn. 3ÚS 562/2012 zo dňa 24.10.2013 zaujali stanovisko, že pokiaľ oprávnený v
návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný
súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej
rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v

rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva, na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu
nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Uvedené rozhodnutia v odôvodnení poukázali už
na uznesenie NS SR zo dňa 13.10.2011 pod sp. zn. 3Cdo146/2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva,
že vychádza z jednotného názoru súdnej praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa okrem iného zaoberá tým,

či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom. Teda či
bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych
predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej (z aspektuobsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti a presnosti označenia subjektov
práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).

49. Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia základných predpokladov pre poverenie
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či oprávneným označený
exekučný titul bol alebo nebol vydaný k tomu kompetentným orgánom. Význam tohto oprávnenia
tkvie v tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie
ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky a takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej

vykonateľnosti a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon rozhodnutia.

50. Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc
vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci
rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami a to či
už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu

je závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle ust. § 42
ods. 2 Ex. poriadku okrem iného zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t. j. aj to, či bol vydaný
orgánom s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť
nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola
uzatvorená platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu

na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok
akoby právny úkon uzavretý nikdy nebol. Z toho dôvodu dovolací súd vyvodil záver, že exekučný súd,
ktorý koná o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku ak má preto dostatok
skutkových a právnych poznatkov, je oprávnený už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj bez návrhu, t. j. ex offo skúmať, či rozhodcovská zmluva

medzi zmluvnými stranami bola uzatvorená platne. Ak zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola
založená na neplatnej rozhodcovskej zmluve, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce
z príslušných právnych predpisov preto, aby zmluvná strana nebola uvedenou doložkou viazaná.

51. Na základe uvedeného teda možno konštatovať, že postup exekučného súdu v predmetných

exekučných veciach nebol posudzovaním vecnej správnosti rozhodcovského súdu a nesmeroval ani
k zrušeniu tohto rozhodnutia, ale iba realizoval svoje oprávnenia vyplývajúce mu z ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku vo vzťahu posúdenia, či exekučný titul - rozhodcovský rozsudok je alebo nie je
v rozpore so zákonom.

52. V prípade, ak by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok pre vydanie ktorého nebola
daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by tak rozhodnutie majúce charakter tzv. ničotného
právneho aktu.

53. Nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že zo žiadneho ustanovenia procesného predpisu exekučnému

súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doložku posúdiť z hľadiska je platnosti, keďže toto oprávnenie
nesporne vyplýva z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako to bolo konštatované vo vyššie
uvedených rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR. V danom prípade bol plne opodstatnený a zákonný
postup exekučného súdu, ktorý pri podaných žiadostiach súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doložka bola uzatvorená platne.

54. Záver exekučného súdu, že rozhodcovská doložka v danom prípade núti spotrebiteľa, aby spory s
dodávateľom - žalobcom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, vykazuje znaky neprijateľnej zmluvnej
podmienky v zmysle ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a preto uvedené neplatné zmluvné
dojednanie nemohlo založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať rozhodcovské rozsudky, ktoré boli

podkladom vyššie uvedených exekučných konaní a preto správne exekučný súd postupoval, ak tieto
považoval za nevykonateľné.

55. Nakoľko exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zistil, že exekučné
tituly vo forme rozhodcovských rozsudkov predložených žalobcom ako oprávneným boli vydané v

rozpore so zákonom dospel k správnemu záveru, že v danom prípade nie sú splnené podmienky
pre udelenie poverenia a žiadosť exekútora zamietol. V predmetných exekučných veciach zamietnutie
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebolo realizované za situácie,
že pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady.56. Uvedeným postupom exekučný súd neposudzoval vecnú správnosť rozsudku rozhodcovského súdu
a ani nesmeroval k zrušeniu tohto rozhodnutia a ani si neosvojoval postavenie odvolacieho súdu.

Exekučný súd iba skúmal, či predložené rozhodcovské rozsudky sú vykonateľným exekučným titulom
a či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednávať dané spory. Pri riešení tejto otázky nebol
exekučný súd viazaný tým, ako ju rozhodcovský súd vyriešil a aj v rámci exekučného konania bol
všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z
hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, nevyvolávajúce žiadne práve účinky (IVÚS78/2011, uznesenie

NS SR 6Cdo105/2011, 5Cdo375/2012, 6Cdo135/2012).

57. Prekážka právoplatne rozhodnutej veci v zmysle ust. § 159 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku
patrí k procesným podmienkam konania a ich existencia v každom štádiu konania vedie k zastaveniu
konania. O prekážku právoplatne rozhodnutej veci ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok
alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu a tých istých

osôb. Totožný predmet konania je daný vtedy, ak ide o ten istý nárok vymedzený petitom vyplývajúci
z rovnakých skutkových tvrdení, za akých už bol pôvodne uplatnený. O totožnosť účastníkov konania
ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten istý nárok medzi tými istými účastníkmi, prípadne v
novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania z dôvodu univerzálnej
alebo singulárnej sukcesie. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie však netvorí právoplatný

rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či
exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského
konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou k súdnemu sporovému
konaniu totiž vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním
exekúcie (uznesenie NS SR z 5.12.2012 pod sp. zn. 6Cdo135/2012).

58. Aj zo záverov rozhodnutia NS SR z 27.5.2013 pod sp. zn. 3Cdo 227/2012 a rozhodnutia NS
SR 6Cdo135/2012 z 5.12.2012 je možné vyvodiť jednoznačný záver, že rozhodcovské konanie nemá
charakter exekučného konania a preto nim nemôže byť založená prekážka tzv. duplicitnej exekúcie.
Ani ničotné rozhodnutie rozhodcovského súdu nevyvoláva žiadne právne účinky a preto nemôže byť

prekážkou veci rozhodnutej.

59. Keďže v danom prípade žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia o nesprávnom postupe
exekučného súdu v predmetných exekučných veciach, nepreukázaním, že k vydaniu rozhodnutia o
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia došlo neprípustným preskúmaním exekučného titulu vrátane

porušenia jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vydaním rozhodnutí o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia podľa tvrdenia žalobcu zákonom určenej, súd žalobu ako nedôvodnú
zamietol.

60. S poukazom na nepreukázanie tvrdeného nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v

preskúmavaní rozhodcovských rozsudkov spôsobom odporujúcim zákonu v spojených veciach
pôvodne vedených na Okresnom súde v Starej Ľubovni tak, ako sú tieto uvedené vyššie, ako zákonného
predpokladu zodpovednosti za škodu podľa zák. č. 514/2003 Z. z. žalobcovi nevznikol nárok na náhradu
škody ani nemajetkovej ujmy. V zmysle ustanovenia § 17 zákona číslo 514/2003 Z. z. sa uhrádza
skutočná škoda a ušlý zisk. Škodu je potrebné chápať ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére

poškodeného, je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia
(najmä peňažného). Skutočnou škodou je ujma, ktorá znamená zničenie, stratu, zmenšenie, zníženie či
inéznehodnotenieexistujúcehomajetkovéhostavupoškodenéhooprotistavupredškodnouudalosťoua
ktorápredstavujemajetkovéhodnoty,ktorétrebavynaložiťpreuvedenievecidopredošléhostavu(pokiaľ
je možné). Ušlý zisk predstavuje zmarený majetkový prospech (prekazené zväčšenie alebo budúce

rozmnoženie majetku poškodeného), ktorý bolo možné očakávať s prihliadnutím na všetky okolnosti
prípadu, no nenastalo v dôsledku škodnej udalosti.

61. Žalobca si ako majetkovú škodu uplatnil istinu s príslušenstvom vo výške, ako to uviedol v
petite svojich jednotlivých žalôb s tým, že táto viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím

všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného
vzťahu založeného zmluvou o úvere. Nemôže preto tiež nastať akceptácia návrhu na nútené vymáhanie
istiny a príslušenstva zo strany exekučného súdu. V danom prípade žalobca sa domáha náhrady
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy mimo iného aj z toho dôvodu, že exekučným súdom nebolorozhodnuté o zmene exekútora v zákonom stanovenej lehote. Zrejme však opomenul, že napríklad
v niektorých exekučných konaniach, v ktorých podal návrh na zmenu exekútora, opomenul uviesť
dôvody na zmenu exekútora, v dôsledku čoho bol exekučný súd nútený vyzývať ho na uvedenie

týchto dôvodov, a taktiež bol nútený zabezpečiť aj ďalšie poklady potrebné k rozhodnutiu v súvislosti s
vedenou exekúciou. Okrem toho exekučný súd v podstate vo všetkých veciach, kde žalobca namietal
nedodržanie lehoty potrebnej na zmenu exekútora, buď zamietol návrh na zmenu exekútora alebo
vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie zastavil. Aj po podaní odvolania oprávneným
krajským súdom boli uznesenia exekučného súdu buď potvrdené alebo odvolanie oprávneného

odmietnuté. Z vyššie uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno
pokiaľ sa týka nesprávneho úradného postupu.

62. V danom prípade nebolo žalobcom preukázané, aby zo strany súdu došlo jednak k nesprávnemu
úradnémupostupuajednakkvznikukonkrétnejvyčísliteľnejapreukázateľnejmajetkovejškode.Žalobca
však nielen vo vzťahu k majetkovej škode ale ani vo vzťahu k požadovanej náhrade nemajetkovej ujmy

nepreukázal žiaden nepriaznivý dopad (ujmu) na jeho právne postavenie ako veriteľa pohľadávky voči
povinnej osobe v dôsledku postupu exekučného súdu. Žalobca náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil
len s poukazom, že postup súdu má za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti majetkového práva
žalobcu, no nijako konkrétne netvrdil a ani dôkazmi nepreukázal, že k takémuto následku aj skutočne
došlo.

63. Keďže podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v
zmysle zákona číslo 514/2003 Z. z. sú stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia čo i len jednej
z nich nie je táto zodpovednosť daná, dospel súd k záveru, že v dôsledku nepreukázania jednak
nesprávneho úradného postupu a jednak vzniku škody namietaným nesprávnym úradným postupom

nie je možné žalobe žalobcu vyhovieť a preto žalobu žalobcu ako neodôvodnenú zamietol.

64. Žalobca do ukončenia pojednávania vo veci samej súdu nepreukázal ani vznik škody, ktorej náhradu
si v konaní uplatnil v sumách predstavujúcich náhradu istiny s príslušenstvom nezaplatenej zo strany
dlžníkov na základe uzatvorených úverových zmlúv proti povinným.

65. Rovnako ako pri nároku na náhradu škody je povinný poškodený nielen tvrdiť, ale aj preukázať
vznik nemajetkovej ujmy, resp. uviesť skutočnosti, na základe ktorých bude možné podľa zákonom
určených kritérií posúdiť vznik ako aj rozsah ujmy. Podľa názoru súdu doba, ktorá v predmetných veciach
uplynula od doručenia žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia exekučnému súdu spolu s

návrhom na vykonanie exekúcie a exekučným titulom až do doručenia uznesenia exekučného súdu
o zamietnutí žiadosti exekútora nemohla negatívne zasiahnuť žalobcu ani vyvolať riziko ohrozujúce
konečné vymoženie pohľadávky, keďže exekučným titulom v danej exekučnej veci bol rozsudok
rozhodcovského súdu v spotrebiteľských veciach, pričom v iných exekučných konaniach žalobcu ako
oprávneného bola už skôr spochybnená právomoc rozhodcovského súdu určeného žalobcom na

vydanie rozhodcovských rozsudkov z úverových zmlúv nim poskytovaným vo vzťahu k spotrebiteľom.

66.Podľanázorusúduprípadnánevymožiteľnosťpohľadávkyneboladôsledkomnesprávnehoúradného
postupu alebo nezákonného rozhodnutia exekučného súdu, ale nečinnosťou žalobcu ktorý v pozícií
veriteľa, na strane ktorého neexistovala zákonná prekážka na ich uplatnenie v občianskom súdnom

konaní aj s poukazom na vyššie uvedené závery rozhodnutí všeobecných súdov Slovenskej republiky,
v zmysle ktorých rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcovským súdom na základe neplatnej
rozhodcovskej doložky nevytvára prekážku právoplatne rozhodnutej veci si tieto v súdnom konaní
neuplatnil.

67. V predmetných exekučných veciach bolo nesporne preukázané, že s poukazom na dátumy
uznesení exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia mal žalobca v postavení veriteľa
vytvorený dostatočný časový priestor na včasné uplatnenie si predmetných pohľadávok voči povinným
v občianskom súdnom konaní s vylúčením rizika nepriznania nároku uplatneného v súlade s princípmi
spotrebiteľského práva pre vznesenú námietku premlčania, prípadne inú hmotnoprávnu námietku

majúcu za následok nemožnosť priznania dôvodne uplatneného nároku súdnym rozhodnutím.

68. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal, pretože tento ich nežiadal.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom
súde Vranov nad Topľou písomne v príslušnom počte vyhotovení.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).