Rozhodnutie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, November 4, 2014

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12C/123/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6113231179
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 11. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Ivanko, PhD.
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2014:6113231179.2

Rozhodnutie

Okresný súd Banská Bystrica, v konaní pred sudcom JUDr. Danielom Ivankom, v právnej veci
navrhovateľa: F. S., A.. XX. XX. XXXX, W. W. XXX, XXX XX N. M., Š. E.Y. X. H., zastúpeného: JUDr.
Milan Kuzma, advokát so sídlom Floriánska 16, 040 01 Košice, proti odporcovi: Slovenská republika,
orgán konajúci v mene odporcu: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky so sídlom Pribinova 2, 812 72
Bratislava, IČO: 00 151 866 o zaplatenie 10 470,77 eura s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi 10 470,77 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške
8,75 % ročne od 01. 03. 2013 do zaplatenia a nahradiť trovy konania vo výške 1 740,95 eura za trovy
zastúpenia advokátom zástupcovi navrhovateľa v lehote do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti návrh z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa 04. 11. 2013 domáhal voči odporcovi, za ktorého mala
podľa návrhu vo veci konať Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, zaplatenia sumy 10 470,77
eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 18. 09. 2012 do zaplatenia a náhrady trov
konania. Návrh odôvodnil tým, že uznesením Prezídia policajného zboru SR, Úradu boja proti korupcii,
Odboru boja proti korupcii Stred ČVS: SJP-46/OVOZTČ-BB-2003 zo dňa 20. 12. 2004 bolo voči nemu
vznesené obvinenie pre skutok kvalifikovaný ako trestný čin založenia, zosnovania a podporovania

zločineckej skupiny podľa § 185a ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestného zákona a pomoc k trestnému
činu podvodu podľa § 10 ods. 1 písm. c) k § 250 ods. 1, ods. 5 trestného zákona, ktorého sa
mal dopustiť spôsobom uvedeným vo výroku predmetného uznesenia. Proti uzneseniu o vznesení
obvinenia podal sťažnosť, ktorá bola uznesením prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry, Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky, sp. zn. VII Gv 150/04-558 zo dňa 23. 02. 2005 zamietnutá. Po podaní
obžaloby Vojenskou obvodnou prokuratúrou Prešov bol následne navrhovateľ po vykonaní rozsiahleho

dokazovania v rámci hlavného pojednávania a rozsudkom Okresného súdu v Michalovciach, sp. zn.
8T/16/2009 zo dňa 22. 07. 2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 6To/87/2009
zo dňa 25. 05. 2011 oslobodený spod obžaloby. Nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia bola
navrhovateľovi spôsobená škoda a to titulom úhrady trov právneho zastúpenia jeho obhajcovi vo výške
10 470,77 eura. Navrhovateľ má zato, že v danom prípade je daná zodpovednosť štátu pri výkone
verejnej moci z dôvodu, že vznesenie obvinenia voči nemu sa ukázalo ako nezákonné, keď bol spod

podanej obžaloby oslobodený. Na základe uvedeného podľa § 15 a nasl. zákona č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, listom zo dňa 18. 09. 2012 požiadal
odporcu, za ktorého malo konať Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody. Odporca, konajúc Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky listom zo dňa
21. 02. 2013 a tiež listom zo dňa 16. 08. 2013 navrhovateľovi oznámil, že nároku nemôže vyhovieť. Na
základe uvedeného sa domáha nároku súdnou cestou. Návrh navrhovateľ opravil podaním doručeným

súdu dňa 05. 02. 2014, ktorým upravil výšku úrokov z omeškania na 8,75 % ročne a domáhal sa tak
zaviazania odporcu, za ktorú má konať Generálna prokuratúra Slovenskej republiky zaplatiť mu sumu10 470,77 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne od 25. 09. 2012 do zaplatenia a
nahradenia trov konania.

Súd vo veci vydal platobný rozkaz č.k. 17Ro/34/2013-99 zo dňa 17. 04. 2014, ktorým zaviazal odporcu,
v mene ktorého mala konať Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, zaplatiť navrhovateľovi sumu
10 470,77 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne od 25. 09. 2012 do zaplatenia a
trov konania. Voči platobnému rozkazu bol podaný včas odpor s odôvodnením vo veci samej, čím došlo
k zrušeniu platobného rozkazu.

Odporca, za ktorého konala Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, v podanom odpore namietol aj
tú skutočnosť, že Generálna prokuratúra Slovenskej republiky nie je tým orgánom, ktorý by mal v danom
konaní vystupovať v mene odporcu.

Povýzvesúdunavrhovateľodstránilvadupodanéhonávrhu,podanímdoručenýmsúdudňa26.09.2014

tým spôsobom, že za orgán konajúci v mene štátu označil Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky.

Súd ďalej konal v konaní s Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky ako orgánom konajúcim v mene
odporcu, ktorému doručil aj rovnopis návrhu dňa 13. 10. 2014.

Odporca, za ktorého konalo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky sa k podanému návrhu vyjadril
podaním doručeným súdu dňa 30. 10. 2014, v ktorom namietol, že Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky nie je orgánom oprávneným zastupovať štát podľa § 4 ods. 1 zákona č. 514/2013 Z.z.
Taktiež namietal splnenie predpokladov zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
a nesprávnym úradným postupom. Namietal, že navrhovateľ upozorňuje na uznesenie vyšetrovateľa o

vznesení obvinenia, od ktorého odvodzuje svoj nárok na náhradu škodu. Odporca dával do pozornosti
súdutúskutočnosť,ženavrhovateľboloslobodenýspodobžalobyprokurátora,nievyšetrovateľa,pričom
obžaloba má povahu rozhodnutia. Trestné stíhanie pred súdmi sa koná len na podklade obžaloby
alebo návrhu na dohodu o vine a treste, ktoré podáva prokurátor. Až po podaní obžaloby povinnosť
rozhodovať samostatne všetky otázky súvisiace s ďalším konaním prechádza na súd. Právo podať

obžalobu je teda výlučným právom prokurátora. Podľa názoru odporcu, obžalobu z hľadiska logického
výkladu jednoznačne treba považovať za rozhodnutie, pretože práve obžalobou sa začína samotné
konanie pred súdom. Na základe uvedeného sa Ministerstvo vnútra nepovažovalo za orgán oprávnený
zastupovať štát vo veciach náhrady škody v prípadoch ak trestné konanie skončilo oslobodením spod
obžaloby. Podľa odporcu nebola splnená príčinná súvislosť medzi tvrdeným nezákonným rozhodnutím,

resp. nesprávnym úradným postupom a škodou, ktorá musí byť nie len tvrdená, ale musí byť bezpečne
preukázaná, pričom povinnosť tvrdenia, bremeno tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno
týkajúce sa príčinnej súvislosti v civilnom procese zaťažuje v zásade toho účastníka, ktorého tvrdenie má
byť preukázané, teda poškodeného. Vzťah medzi príčinnou a jej následkom musí byť pritom bezpečne
preukázaný a bezprostredný. Z uvedených dôvodov odporca, konajúci Ministerstvom vnútra Slovenskej

republiky navrhol, aby okresný súd návrh zamietol v celom rozsahu.

Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 04. 11. 2014, ktorého sa odporca nezúčastnil. Na základe
vykonaného dokazovania listinami a z prednesov zástupcu navrhovateľa a navrhovateľa súd zistil
nasledovný skutkový stav:

Uznesením vyšetrovateľa Prezídia policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odbor boja proti korupcii
Stred ČVS: SJP-46/OVOZTČ-BB-2003 zo dňa 20. 12. 2004 bolo začaté trestné stíhanie vo veci
trestného činu podvodu a súčasne podľa § 163 ods. 1 Trestného poriadku bolo vznesené obvinenie voči
navrhovateľovi. Uznesením úradu Špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej Republiky

číslo VII Gv 150/04-558 zo dňa 23. 02. 2005 bola zamietnutá sťažnosť navrhovateľa voči uzneseniu
o vznesení obvinenia. Vo veci trestného stíhania navrhovateľa bola Vojenskou obvodnou prokuratúrou
Prešov pod číslom OPV 151/2008 zo dňa 02. 02. 2009 podaná obžaloba. Rozsudkom Okresného
súdu Michalovce sp. zn. 8T/16/2009 zo dňa 22. 07. 2010 bol navrhovateľ oslobodený spod obžaloby,
pretože nebolo dokázané, že sa tieto skutky stali podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku. Predmetný

rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 25. 05. 2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 6To/87/2010 zo dňa 25. 05. 2011, ktorým bolo zamietnuté odvolanie vojenského obvodného
prokurátora. Navrhovateľ v súvislosti s vedeným trestným stíhaním voči jeho osobe vynaložil náklady na
zastúpenie advokátom v predmetnej trestnej veci. Advokát navrhovateľa JUDr. Milan Kuzma vyúčtovaltrovy právneho zastúpenia listinou zo dňa 29. 07. 2011 v celkovej sume 10 470,77 eura. Na podklade
uvedeného vyúčtovania vystavil JUDr. Mila Kuzma, advokát so sídlom Skalná 4, Košice navrhovateľovi
dňa 22. 03. 2012 faktúru číslo FV 12004 s dátumom splatnosti do 05. 04. 2012 na sumu 10 470,77 eura.

Podľa príjmového pokladničného dokladu zo dňa 29. 03. 2012 navrhovateľ uhradil advokátovi sumu 10
470,77 eura, ktorou uhradil faktúru č. FV 12004. Navrhovateľ podaním zo dňa 18. 09. 2012 podal žiadosť
o predbežné prerokovanie nároku náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím Ministerstvu
vnútra Slovenskej republiky. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky zaslalo navrhovateľovi odpoveď
na žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podaním číslo SLV-PS-144/2013 zo

dňa 21. 02. 2013, v ktorom žiadosti o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci nevyhovelo.
Navrhovateľ doplnil doklady vo veci podaním zo dňa 22. 05. 2013, na ktorú Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky odpovedalo podaním číslo SLV-PS-144/2013 zo dňa 16. 08. 2013, v ktorom
zotrvalo na svojej predošlej odpovedi.
Podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o

zodpovednosti za škodu“), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu,
ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci
nezákonným rozhodnutím.

Podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona o zodpovednosti za škodu, o veci náhrady škody, ktorá bola

spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník
Policajného zboru, a 1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru
alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu
alebo2. vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe

záväzného pokynu prokurátora.

Podľa § 4 ods. 2 písm. m) zákona o zodpovednosti za škodu, vo veci náhrady škody, ktorá bola
spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu orgán príslušný podľa písmen
a) až l), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku (§ 15), ak ku škode došlo v

oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci; ak žiadosť bola podaná
na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý.

Podľa § 5 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto

konaní.

Podľa § 18 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu, náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne
vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné
rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a

inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie
zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

Podľa § 18 ods. 3 zákona o zodpovednosti za škodu, súčasťou trov konania sú aj trovy právneho
zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí

ako tarifná odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody pred príslušným orgánom.

Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ
právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný

platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

Podľa § 10c nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „nariadenie“), ak záväzkový vzťah vznikol pred 1.

februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za
dobu omeškania po 31. januári 2013.Podľa § 3 ods. 1 nariadenia č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom do 31. 1. 2013, výška úrokov z omeškania
je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k
prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Podľa § 142 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „OSP“), aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu
trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo

od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny
advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.

Z vykonaného dokazovania má súd preukázané, že voči navrhovateľovi bolo uznesením vyšetrovateľa
Prezídia policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, Odboru boja proti korupcii Stred, ČVS: SJP-46/
OVOZTČ-BB-2003 zo dňa 20. 12. 2004 vznesené obvinenie pre trestný čin založenia, zosnovania

a podporovania zločineckej skupiny a z pomoci k trestnému činu podvodu. Sťažnosť navrhovateľa
proti uzneseniu vyšetrovateľa bola prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky uznesením číslo VII Gv 150/04-558 zo dňa 23. 02. 2005 zamietnutá. Prokurátor
Vojenskej obvodnej prokuratúry Prešov doručil dňa 03. 02. 2009 Okresnému súdu Michalovce voči
navrhovateľovi obžalobu číslo OPv 151/08 zo dňa 02. 02. 2009. Okresný súd Michalovce rozsudkom sp.

zn. 8T/16/2009 zo dňa 22. 07. 2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť v spojení s uznesením Krajského
súdu v Košiciach č.k. 6To/87/2010-4255 zo dňa 25. 05. 2011 dňa 25. 05. 2011, oslobodil navrhovateľa
spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že sa tieto skutky stali.

Postup vyšetrovateľa a prokurátora pri vedení trestného stíhania voči navrhovateľovi, ktorý bol

spod podanej obžaloby oslobodený, zakladá navrhovateľovi nárok na uplatnenie náhrady škody voči
odporcovi, Slovenskej republike. Nezákonným rozhodnutím podľa § 3 ods. 1, písm. a) zákona o
zodpovednosti za škodu, je uznesenie o vznesení obvinenia, ak sa právoplatným rozhodnutím o
oslobodení spod obžaloby trestné stíhanie voči navrhovateľovi skončilo. Účinky uznesenia o vznesení
obvinenia zanikajú právoplatným oslobodením spod obžaloby bez potreby osobitného zrušovacieho

konania. Výsledkom vedeného trestného konania je záver, že navrhovateľ nespáchal skutok, pre ktorý
bolo voči nemu vznesené obvinenie a na základe výsledkov prípravného konania podaná obžaloba,
čím vyšla najavo nezákonnosť rozhodnutia o vznesení obvinenia. V súlade s ustálenou rozhodovacou
praxou (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 1Cz/6/1990 zo dňa 23. 02. 1990
(R 5/1991), rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/53/1993 zo dňa 28. 06. 1993

(R 70/1994), 3 Cdo/194/2010 zo dňa 30. 03. 2011, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4 M Cdo/15/2009 zo dňa 18. 08. 2010) zodpovedá štát za škodu spôsobenú začatím trestného
stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím súdu a ten kto bol oslobodený spod
obžaloby, má zásadne právo na náhradu škodu spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Aj keď je
na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť,

na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov. Štát sa nemôže zbaviť
zodpovednosti za postup svojich orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných
práv. Nie je pri tom rozhodné ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie ale
to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo.

V súvislosti s trestným stíhaním vedeným voči navrhovateľovi si uplatnil škodu vo výške 10 470,77
eura, ktorá predstavuje výšku vynaložených nákladov na obhajobu advokátom v trestnom konaní.
Navrhovateľ skutok, pre ktorý bolo vedené trestné stíhanie voči nemu, nespáchal, teda nemalo byť
voči nemu trestné stíhanie vôbec začaté. V súvislosti s uznesením o vznesení obvinenia a ďalšími
úkonmi v trestnom konaní utrpel ujmu, ktorú by ako poškodený mal mať nahradenú. Takéto právo má

navrhovateľ aj vtedy, ak v súvislosti s rozhodnutím orgánom činného v trestnom konaní, ktoré nie je
v súlade so zákonom, vynaložil náklady na trovy obhajoby. Výška škody je nepochybne preukázaná
príjmovým pokladničným dokladom zo dňa 29. 03. 2012, ktorý preukazuje, že navrhovateľ uhradil
advokátskej kancelárii JUDr. Milana Kuzmu 10 470,77 eura na úhradu faktúry číslo FV 12004. Uvedená
faktúra bola vystavená na základe vyúčtovania trov právneho zastúpenia. Súčasťou vyúčtovania

trov právneho zastúpenia zo dňa 29. 07. 2011 sú jednotlivé úkony poskytnutej právnej služby a
ich tarifné vyčíslenie podľa vykonávacej vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.
655/2004 Z.z. Vykonanie jednotlivých úkonov, za ktoré bolo vyúčtovanie trov zastúpenia vystavené,
má súd preukázané vykonaným dokazovaním pripojeným spisom Okresného súdu Michalovce sp.zn.8T/16/2009. Odporca v danej veci neuplatnil žiadne konkrétne námietky proti navrhovateľom hradeným
trovám obhajoby a ani žiadne konkrétne návrhy na doplnenie dokazovania vo vzťahu ku verifikácii
jednotlivých úkonov právnej služby, nie je dôvod spochybňovať hodnovernosť uplatňovaných trov

obhajoby a vykonávať v tomto smere, nad rámec dôkazných návrhov odporcu, dokazovanie, v opačnom
prípade by došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní a zásady kontradiktórnosti konania; nie je
povinnosťou súdu pátrať po dôkazoch, ktoré by spochybňovali navrhovateľom uplatňovaný nárok,
nakoľko jeho povinnosťou z procesného hľadiska je len poučiť odporcu, ako účastníka konania, že má
označiť a predložiť všetky dôkazy do vyhlásenia (z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 8Co/48/2014 zo dňa 30. 09. 2014). Súd taktiež poukazuje na to, že predmetom sporu nie je
rozhodovanie o trovách obhajoby, ale rozhodnutie o náhrade škody. Pokiaľ má súd z predložených
listín preukázané, že navrhovateľ uhradil trovy zastúpenia tak, ako mu boli vyúčtované, došlo v časti, v
ktorej tieto trovy uhradil k ujme na jeho majetku. Uvedenú ujmu nemusel navrhovateľ znášať a finančné
prostriedky na obhajobu vynaložiť, pokiaľ by trestné stíhanie voči nemu začaté nebolo.

Vzťah príčinnej súvislosti, ako vzťah príčiny a následku medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom
škody, je jedným z nevyhnutých predpokladov zodpovednosti za škodu. O vzťah príčinnej súvislosti
sa jedná, ak vznikla škoda následkom nezákonného rozhodnutia, teda ak je nezákonné rozhodnutie
a škoda vo vzájomnom pomere príčiny a následku. To znamená, že príčinná súvislosť medzi škodou
a nezákonným rozhodnutím je daná len vtedy, ak by škoda pri absencii nezákonného rozhodnutia

nevznikla, teda musí ísť o priamu nie len sprostredkovanú príčinu vzniku škody. Ak by príčinou vzniku
škody bola iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastane, pritom nemusí ísť o príčinu jedinú ale
stačí, ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide, a to
o príčinu podstatnú (z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo/24/2011 zo dňa
19. 04. 2011). Vykonaným dokazovaním má súd príčinnú súvislosť medzi navrhovateľom uplatnenou

výškou škody a nezákonným rozhodnutím preukázanú. Navrhovateľovi by nevznikla škoda spočívajúca
v potrebe úhrady trov svojej obhajoby, ak by voči nemu trestné stíhanie začaté nebolo. Trestné stíhanie
sa neskončilo právoplatným odsúdením navrhovateľa, ale jeho oslobodením spod obžaloby, teda sa
ukázalo ako mylné. Jedinou príčinou vzniku škody je vznesenie obvinenia voči navrhovateľovi, na
základe ktorého sa voči nemu viedlo trestné konanie. Iný vznik príčiny vzniku škody vo výške 10 470,77

eura, ktorá predstavuje vynaloženie finančných prostriedkov na úhradu trov obhajoby v trestnom konaní,
ktoré skončilo právoplatne navrhovateľovým oslobodením spod obžaloby súdom zistené neboli.

Z ustanovení trestného poriadku vyplýva, že na úseku trestného konania, ktorý začína vydaním
uznesenia o začatí trestného stíhania a je zavŕšené podaním obžaloby, vykonávajú svoju pôsobnosť

tak vyšetrovateľ policajného zboru ako aj prokurátor. Vo veci náhrady škody spôsobenej i v tomto
úseku trestného konania orgánov verejnej moci, preto ako orgán konajúci v mene štátu prichádza do
úvahy tak Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ako aj Generálna prokuratúra Slovenskej republiky.
Z hľadiska určenia, ktorý z týchto orgánov je v tom ktorom prípade orgánom konajúcim v mene štátu,
je rozhodujúce, na ktorom z nich bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu

škody (z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/194/2010 zo dňa 30. 03. 2011).
V predmetnej veci podal navrhovateľ žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, ktorému bola táto žiadosť doručená dňa 24. 09. 2012, ako
vyplýva z listiny predbežné prerokovanie nároku o náhradu škody - odpoveď SLV-PS-144/2013 zo dňa
16. 08. 2013. K obdržanej žiadosti o predbežné prerokovanie na náhradu škody Ministerstvo vnútra

Slovenskej republiky reagovalo listom zo dňa 21. 02. 2013 číslo SLV-PS-144/2013, v ktorom žiadosť
navrhovateľa predbežne prerokovalo, meritórne sa ňou zaoberalo a oznámilo navrhovateľovi, že v
danom prípade neboli naplnená základné zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, a preto žiadosti nie je možné vyhovieť. Predbežným prerokovaním
nároku na náhradu škody Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky sa tento orgán stal konajúcim

v mene štátu. Súd sa preto nestotožnil s argumentáciou uvedenou Ministerstvom vnútra Slovenskej
republiky, v ktorej poukazovalo na to, že nie je príslušným orgánom konajúcim v mene štátu s poukazom
na rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. 18C/194/2012, z ktorého vyplýva, že súd v konaní v
ktorom bol rozsudok vydaný uviedol, že je irelevantné, že žiadosť na predbežné prerokovanie bola
podaná na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky, pretože v súčasnosti je príslušným orgánom

Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Konajúci súd tiež podotkol, že v čase podania žiadosti, boli
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky orgánom konajúcim v mene odporcu a to do 31. 12. 2012.S uvedenou argumentáciou sa súd nestotožnil, nakoľko vychádza z odlišnej skutkovej situácie. V
prejednávanom prípade bola žiadosť o predbežné prejednenie nároku na náhradu škody doručená
síce Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky pred 31. 12. 2012 (za účinnosti skoršej právnej úpravy

zákona o zodpovednosti za škodu), ale vybavená bola už za účinnosti novej právnej úpravy listom
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 21. 02. 2013. Súd je taktiež názoru, že z právnej úpravy
zákona o zodpovednosti za škodu účinnej od 01. 01. 2013 vyplýva, že ak obvinený bol oslobodený v
konaní spod obžaloby v prípade uplatňovania nárokov na náhradu škody je orgánom konajúcim v mene
štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. V danom prípade však došlo predbežným vecným

prejednaním nároku na náhradu škody Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky k určeniu orgánu
príslušnému konať v mene štátu. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky malo možnosť podľa § 4
ods. 3 zákona o zodpovednosti za škodu podanú žiadosť navrhovateľa postúpiť príslušnému orgánu.
Pokiaľ tak neurobilo a podaný návrh na náhradu škody s navrhovateľom predbežne prerokovalo, došlo
tým v súlade so závermi vyjadrenými v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3Cdo/194/2010 zo dňa 30. 03. 2011 k určeniu príslušnosti tohto orgánu vo veci konať v mene odporcu.

Opačným postupom, teda ak by súd v konaní pokračoval ďalej s iným orgánom konajúcim v mene
odporcu by došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom príslušnému orgánu, ktorý koná za odporcu,
nakoľko o uvedenej veci už má orgán vedomosť, keď žiadosť predbežne s navrhovateľom prerokoval.
Súd z dôvodov, že žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhrady škody bola vecne prejednaná
s navrhovateľom v mene odporcu Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, ktoré začalo konať vo veci

ako prvé, považoval tento orgán podľa § 4 ods. 1 písm. m) zákona o zodpovednosti za škodu za orgán,
ktorý koná v prejednávanej veci v mene štátu.

Nad rámec prejednávanej veci súd uvádza, že pasívne legitimovaným účastníkom konania v

prejednávanom a obdobných prípadoch je vždy štát, teda Slovenská republika. Je len procesnými
ustanoveniami upravené, ktorý orgán štátu je oprávnený v tej ktorej veci v mene štátu konať, keď
hmotnoprávne ustanovenia ustanovujú štát za zodpovedný subjekt, ktorý za podmienok ustanovených
zákonom zodpovedá za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej
moci. Je absolútne neprijateľné, aby v právnom štáte dochádzalo k neustálemu negatívnemu

kompetenčnému konfliktu jednotlivých orgánov konajúcich na úseku trestného konania, keď ani jeden
z príslušných orgánov (do úvahy prichádzajú Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky) nedokážu vzájomne
jednoznačne vyriešiť otázku, ktorý z nich je príslušným orgánom oprávneným konať v mene
štátu. Aj v prejednávanej veci sa ani Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ani Ministerstvo

vnútra Slovenskej republiky nepovažovali za orgány oprávnené konať v mene štátu, pričom podľa
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky je týmto orgánom Generálna prokuratúra Slovenskej republiky
a podľa Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky je týmto orgánom Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky. Svojim konaním vytvárajú tieto orgány prostredie neistoty vo veciach predbežného
prerokovania nároku na náhradu škody, ktoré vyžaduje ustanovenie § 15 ods. 1 zákona o zodpovednosti

za škodu vykonať účastníkom predtým, ako sa obrátia so svojim nárokom na súd. Negatívny
kompetenčný konflikt je tak v neprípustnej miere prenášaný na poškodených, ktorým škoda vznikla
a ktorí nemajú zodpovedanú otázku, na ktorý orgán sa majú so svojou žiadosťou o predbežné
prerokovanienanáhraduškodyobrátiť.Takétokonaniepríslušnýchorgánov,ktorésújednýmizgarantov
právneho štátu, považuje súd za neprípustné.

Keďže v súvislosti s trestným konaním vnikla navrhovateľovi škoda vo výške vynaložených finančných
prostriedkov na úhradu trov obhajoby, ktoré by inak nemusel vynaložiť, ak by trestné konanie voči nemu
vedené nebolo, pričom sa trestné konanie skončilo jeho právoplatným oslobodením spod obžaloby, súd
podanému návrhu vyhovel a zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi 10 470,77 eura.

Z dôvodu omeškania odporcu s plnením peňažného dlhu navrhovateľovi, vzniklo navrhovateľovi právo
podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, aj na zaplatenie úrokov z omeškania z dlžnej sumy a to
podľa § 3 ods. 1 nariadenia v znení účinnom do 31. 01. 2013, keďže k omeškaniu došlo pred 31. 01.

2013, navýšením ôsmich percentuálnych bodov nad úrokovú sadzbu ustanovenú Európskou centrálnou
bankou. Odporcovi bola preto uložená povinnosť zaplatiť z dlžnej sumy aj úroky z omeškania vo výške
8,75% ročne a to od 01. 03. 2013 (deň nasledujúci po prevzatí odpovede zástupcom navrhovateľana predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorej nebolo vyhovené) do zaplatenia, keďže
omeškanie s plnením dlhu doposiaľ trvá.

Návrh je nedôvodný v časti, v ktorej sa navrhovateľ domáhal zaplatenia úroku z omeškania od 18. 09.
2012 do 28. 02. 2013, teda odo dňa napísania podania, ktorým žiadal navrhovateľ predbežne prerokovať
jeho nárok na náhradu škody. Podľa § 15 zákona o zodpovednosti za škodu je nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím potrebné vopred prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku. Až okamihom prijatia tohto podania sa odporca mohol
dozvedieť o škode, ktorú si navrhovateľ uplatňuje. Predbežne mohol odporca nárok prerokovať a aj
mu vyhovieť, a preto až podaním, ktorým oznámil navrhovateľovi, že tento nárok nie je možné uznať a
uhradiť, možno uvažovať o omeškaní odporcu s plnením peňažného dlhu. Odpoveď Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky zo dňa 21. 02. 2013 bola doručená zástupcovi navrhovateľa dňa 28. 02. 2013. Až
deň nasledujúci po dni prevzatia odpovede sa odporca dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu,

a preto súd návrh v tejto časti ako nedôvodný zamietol.

Navrhovateľ mal neúspech len v pomerne nepatrnej časti, a preto súd o trovách konania rozhodol podľa
§ 142 ods. 3 OSP tak, že mu priznal plnú náhradu trov konania. Navrhovateľ si uplatnil trovy konania

vo výške 1 741,00 eur za trovy zastúpenia advokátom.

Súd priznal navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 1 740,95 eura za trovy zastúpenia advokátom.
Z trov zastúpenia advokátom predstavuje priznaná odmena 1 082,16 eura (4 x 270,54 eura) za 4
vykonané úkony právnej služby podľa § 13a ods. 1 písm. a) prevzatie a príprava zastúpenia vrátane

prvej porady s klientom dňa 25. 10. 2013, podľa § 13a ods. 1 písm. c) podanie návrhu na súd dňa 25.
10. 2013, vyjadrenie navrhovateľa k podanému odporu dňa 08. 08. 2014 a podľa písm. d) účasť na
pojednávaní dňa 04. 10. 2014 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“), náhrada hotových výdavkov predstavuje 31,70 eura (2 x 7,81 eura v roku 2013

+ 2 x 8,04 eura v roku 2014) podľa § 16 ods. 3 vyhlášky, náhrada za stratu času za štrnásť začatých
polhodín cestou zo sídla zástupcu navrhovateľa na miesto pojednávania a späť predstavuje 187,60 eura
(14 x 13,40 eura) podľa § 17 ods. 1 vyhlášky, náhrada za cestovné zo sídla zástupcu navrhovateľa,
Košice, na miesto pojednávania, Banská Bystrica a späť, spolu 472 km, pri priemernej cene pohonných
hmôt 1,30 eura za 1 liter a priemernej spotrebe 10,3 litra na 100 km predstavuje 149,33 eura podľa § 16

ods. 4 vyhlášky a daň z pridanej hodnoty predstavuje 290,16 eura (20 % zo základu dane 1 450,79 eura)
podľa § 18 ods. 3 vyhlášky. Súd nepriznal z uplatnených trov konania 0,04 eura z dôvodu nesprávne
vypočítanej výšky dane z pridanej hodnoty, keď správne má byť 290,16 eura, pričom navrhovateľ
si uplatnil 290,20 eura a 0,01 eura z dôvodu neodôvodneného zaokrúhlenia náhrady trov konania
zástupcom navrhovateľa.

Na základe uvedeného súd podľa § 142 ods. 3 v spojení s § 151 a § 149 ods. 1 OSP zaviazal v konaní
neúspešného odporcu nahradiť trovy konania v konaní úspešnému navrhovateľovi vo výške 1 740,95
eura a to zástupcovi navrhovateľa.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia,
písomne v dvoch vyhotoveniach na Okresný súd Banská Bystrica.

V odvolaní musí byť uvedené, ktorému súdu je určené, kto ho podáva, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť). Odvolanie treba predložiť
s potrebným počtom rovnopisov a príloh tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník
dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa.

Odvolanie podľa § 205 ods. 2 OSP možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy ,ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú podľa § 205a OSP pri

odvolaní proti uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,

d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.

Ak povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže sa oprávnený domáhať
jeho núteného výkonu v exekučnom konaní.

v Banskej Bystrici dňa 04. 11. 2014.