Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, February 29, 2016

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 17C/74/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3811206973
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Robert Šorl PhD.

ECLI: ECLI:SK:OSPD:2016:3811206973.16

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prievidza samosudcom JUDr. Robertom Šorlom, PhD. v právnej veci navrhovateľa: R.

Y., narodený XX.X.XXXX, bytom Y. XXX/XX, S. D., zastúpený advokátom JUDr. Denisom Glajchom
so sídlom Bernolákova 2476, Topoľčany proti odporcovi: Slovenská republika, v mene ktorej koná
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Štúrova 2, 812 85 Bratislava o náhradu škody a náhradu
nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi 1.000,- eur, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
V prevyšujúcej časti sa návrh z a m i e t a.
Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Náhrada trov konania sa štátu nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa prostredníctvom advokáta návrhom doručeným súdu 5.5.2011 domáhal proti odporcovi
zaplatenia 4.200,- eur a náhrady trov konania. Návrh zdôvodnil tým, že jeho motorové vozidlo, ktoré
mu bolo odcudzené, bolo 31.12.2007 zaistené na účely trestného konania, pričom tým, že mu vozidlo
nebolo vydané 19.2.2008, keď bolo vydané uznesenie o vydaní motorového vozidla a bolo mu vydané
až 6.10.2009, mu vznikla škoda spojená so znížením ceny motorového vozidla vo výške 3.200,-
eur a nemajetková ujma vo výške 1.000,- eur. Navrhovateľ sa ešte pred začatím konania 18.2.2011
prostredníctvom svojho advokáta so svojím nárokom obrátil na Generálnu prokuratúru Slovenskej

republiky,pričomtátomu13.4.2011uviedla,ženesprávnyúradnýpostupOkresnejprokuratúryPrievidza
bol len článkom reťazca príčin, pre ktoré nebolo navrhovateľovi vydané motorové vozidlo, a preto nie sú
dôvody pre zodpovednosť Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky.
Odporca Slovenská republika sa prostredníctvom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky k návrhu
vyjadrila tak, že návrh žiada zamietnuť, vychádzajúc z toho, že navrhovateľ označil za nesprávny
úradný postup obsah vybavenia svojho podnetu Okresnou prokuratúrou Prievidza, pričom tento štátny
orgán jeho podnet vybavil riadne v zákonom stanovenej lehote a rovnako bol jeho podnet riadne

vybavený aj Krajskou prokuratúrou v Trenčíne, pričom spôsob vybavenia podnetu prokuratúrou nemôže
preskúmavať občianskoprávny súd. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky poukázala na to, že
nemôže zodpovedať za konanie policajta, za konanie ktorého zodpovedá Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky. Nakoniec Generálna prokuratúra Slovenskej republiky uviedla, že súd v občianskoprávnom
konaní nie je príslušný a spôsobilý preskúmavať zásahy urobené orgánmi činnými v trestnom konaní,
keďže tieto môže preskúmavať len prokurátor, lebo tým by mohli občianskoprávne súdy preskúmavať
aj to, či bol alebo nebol spáchaný trestný čin, resp. či malo byť začaté trestné stíhanie a pod.

Súd vo veci rozhodol rozsudkom 16.4.2013, ktorým zaviazal odporcu, aby navrhovateľovi zaplatil
2.835,26 eur a v prevyšujúcej časti návrh zamietol. Proti tomuto rozsudku podal odporca odvolanie,
pričom odvolací súd rozhodol o odvolaní tak, že rozsudok okresného súdu sa v napadnutej časti zrušil
a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, a to podľa § 221 ods. 1 písm. h) Občianskehosúdneho poriadku, podľa ktorého súd rozhodnutie zruší, len ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne
posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.
V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uviedol, že z ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva,

že za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, okrem iného aj nesprávnym úradným postupom,
zodpovedáštátakotaký,avtomtotrebapovažovaťnázorvyslovenýsúdomprvéhostupňavodôvodnení
jeho rozhodnutia za správny. Zákon však zároveň výslovne stanovuje, ktorý orgán koná v mene štátu
vo veci náhrady škody, spôsobenej orgánom verejnej moci, pričom konaním v mene štátu nemožno
rozumieť len procesné zastúpenie v konaní, ale aj uspokojenie samotného nároku na náhradu škody.

Skutočnosť, že v takomto druhu sporu je potrebné vyriešiť, ktorý orgán koná v mene štátu, vyplýva aj
z používanej judikatúry Najvyššieho súdu SR (viď rozhodnutie 3 Cdo 194/2010), v ktorom sa Najvyšší
súd Slovenskej republiky zaoberal riešením otázky, ktorý orgán je orgánom konajúcim v mene štátu.
Súd prvého stupňa mal vo svojom rozhodnutí určiť orgán, konajúci v mene štátu v predmetnej veci, a
pokiaľ tak súd prvého stupňa neurobil, je jeho rozhodnutie nevykonateľné. Súd prvého stupňa má vo
svojom rozhodnutí označiť, či orgánom, konajúcim v mene štátu, je v danom prípade Ministerstvo vnútra

Slovenskej republiky alebo Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, a svoje rozhodnutie v tomto
smere aj riadne odôvodniť.
Súd vo veci následne rozhodol rozsudkom 25.11.2013, ktorým zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi
2.835,26 eur, s tým, že 1.393,59 eur zaplatí navrhovateľovi Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a
1.441,67 eur zaplatí navrhovateľovi Generálna prokuratúra Slovenskej republiky a v prevyšujúcej časti

návrhzamietol.Protitomutorozsudkupodalodporcaodvolanie,pričomodvolacísúdrozhodoloodvolaní
tak, že rozsudok okresného súdu sa zrušuje a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, a to
podľa § 221 ods. 1 písm. h) Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého súd rozhodnutie zruší, len
ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisuanedostatočnezistilskutkovýstav.Vodôvodnenírozhodnutiauviedol,žeokresnýsúdpochybil,

pokiaľ pojednával a vo veci rozhodol s odporcom, Slovenskou republikou, zastúpenou súčasne dvoma
ústrednými orgánmi verejnej moci a vo svojom rozsudku dokonca jednotlivých zástupcov štátu zaviazal
priamo plniť v prospech navrhovateľa, hoci títo neboli účastníci konania. Za štát môže konať len jeden
z týchto orgánov a v takomto prípade je orgánom konajúcim v mene štátu ten z nich, na ktorom z nich
bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a ak žiadosť bola podaná

na oboch uvedených orgánoch, je príslušný ten z nich, ktorý vo veci začal konať ako prvý. Ďalej
odvolací súd uviedol, že sa nestotožnil s právnym názorom okresného súdu, že v danej veci škoda
predstavuje zníženie hodnoty motorového vozidla navrhovateľa za obdobie, kedy nemohol toto vozidlo
požívať, keďže k zníženiu hodnoty motorového vozidla navrhovateľa by došlo aj jeho používaním. Za
takúto škodu by bolo možné podľa názoru odvolacieho súdu považovať iba skutočnú škodu podľa § 17

ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorá by mohla spočívať napr. v tom, že by si navrhovateľ prenajímal
na daný čas iné motorové vozidlo za odplatu, kedy by škoda spočívala v skutočnom zmenšení jeho
majetku v peniazoch, vynaložených navrhovateľom na úhradu takto prenajatého vozidla. Vo veci však
z vykonaného dokazovania vyplynulo, že navrhovateľ si síce motorové vozidlá požičiaval od svojich
priateľov, avšak za tieto neplatil žiadne finančné prostriedky, teda požičiaval sa ich bezodplatne. Nedošlo

teda k žiadnemu zmenšeniu jeho majetku, ktoré by bolo možné považovať za skutočnú škodu. Nebol tak
splnený základný predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, a to preukázanie vzniku škody. Čo
sa týka priznanej náhrady nemajetkovej ujmy odvolací súd uviedol že súd prvého stupňa na okolnosti,
od ktorých odvodzoval priznanie nemajetkovej ujmy navrhovateľovi, okrem výsluchu navrhovateľovej
manželky, nevykonal žiadne dokazovanie. Spoľahol sa iba na vyjadrenie navrhovateľa a jeho manželky,

nepodložené žiadnymi dôkazmi, že v čase od februára 2008 do vydania motorového vozidla štátom
musela manželka navrhovateľa najmenej 50 krát v súvislosti s onkologickým ochorením vyhľadať
zdravotnú starostlivosť na rôznych miestach mimo miesta svojho bydliska a že za týmto účelom si
navrhovateľ musel vypožičiavať vozidlo od svojich známych, keďže na kúpu iného motorového vozidla
nemal dostatok finančných prostriedkov. Pre takéto skutkové závery však súd prvého stupňa nemal

oporu vo vykonanom dokazovaní a odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa v tomto smere je
nedostatočné a nepresvedčivé a nie je z neho zrejmé, na základe akých vykonaných dôkazov k takýmto
záverom súd dospel. V ďalšom konaní súd prvého stupňa predovšetkým ustáli, ktorý orgán je oprávnený
konať v mene štátu a s týmto orgánom bude ďalej pokračovať v konaní. Vykoná navrhnuté dôkazy a
o nároku navrhovateľa opätovne rozhodne, pričom je povinný riadiť sa vysloveným právnym, názorom

odvolacieho súdu.
Vzhľadom na posledné rozhodnutie odvolacieho súdu, súd uznesením z 4.9.2015 rozhodol tak, že v
ďalšom konaní v mene odporcu Slovenskej republiky bude konať Generálna prokuratúra Slovenskej
republiky.Následne okrem už vykonaného dokazovania: spisom Okresného riaditeľstva PZ v Prievidzi
ČVS:ORP-1343/OVK-PD-2007, potvrdením (čl. 6), uznesením (čl. 7), upovedomením (čl. 8), listom
Okresnej prokuratúry Prievidza (čl. 9 - 10), listom Krajskej prokuratúry Trenčín (čl. 11 - 13), potvrdeniami

autobazárov (čl. 14 - 15), kúpnou zmluvou (čl. 16), dokladom o zaplatení poistky (čl. 17), výzvou na
predbežné prerokovanie (čl. 18 - 21), oznámením prokuratúry (čl. 22 - 25), potvrdením o zaplatení
poistiek (čl. 49), znaleckým posudkom znalca Ing. C. I. (čl. 80 - 107), výsluchom navrhovateľa a
svedkyne N. Y., manželky navrhovateľa, vykonal dokazovanie lekárskymi správami (čl. 229 - 241, 246
- 272), výsluchom navrhovateľa a svedkyne jeho manželky N. Y.. Z vykonaného dokazovania mal súd

preukázaný nasledovný skutkový stav:
Syn navrhovateľa 30.11.2007 podal trestné oznámenie na osobu S. W., pričom tvrdil, že tento mu
26.11.2007 v Pardubiciach v Českej republike odcudzil motorové vozidlo jeho otca Opel Astra Combi EČ:
PD XXX CM. O odcudzení motorového vozidla urobil syn navrhovateľa trestné oznámenie aj 26.11.2007
na polícií v Českej republike. Dňa 30.12.2007 bol políciou v Slovenskej republike kontrolovaný S. W.,
ktorému v súvislosti s tým, že viedol motorové vozidlo navrhovateľa, bola podľa § 85 ods. 2 Trestného

poriadku obmedzená osobná sloboda. Dňa 31.12.2007 S. W. podľa § 89 ods. 1 Trestného poriadku
toto motorové vozidlo vydal Okresnému riaditeľstvu PZ v Prievidzi. S. W. bol následne vypočutý ako
svedok pričom to, že držal motorové vozidlo navrhovateľa odôvodnil tým, že synovi navrhovateľa požičal
20.000,-Kč s dohodou,že on mu vráti 30.000,- Kč, a súčasťou ich dohody bolo aj to, že bude môcť užívať
motorové vozidlo navrhovateľa ako záruku za vrátenie pôžičky. S. W. ako adresu na doručovanie uviedol

adresu svojho prechodného pobytu. Toho istého dňa bolo motorové vozidlo ohliadnuté, boli zistené jeho
poškodenia,pričomvmotorovomvozidlebolizaistenéstopy.NalistOkresnéhoriaditeľstvaPZvPrievidzi
polícia Českej republiky dňa 16.1.2008 oznámila, že motorové vozidlo na trestné konanie nepotrebuje
a súhlasí s jeho vydaním vlastníkovi.
Uznesením z 19.2.2008 vyšetrovateľ OR PZ Prievidza podľa § 97 ods. 1 Trestného poriadku rozhodol

tak, že navrhovateľovi vracia jeho motorové vozidlo, čo odôvodnil tým, že toto motorové vozidlo už
nie je potrebné pre ďalšie konanie. Uvedené uznesenie bolo doručené navrhovateľovi 27.2.2008. Dňa
20.2.2008 bolo uznesenie doručované prostredníctvom OO PZ Partizánske na adresu na doručovanie
uvedenú S. W., pričom OO PZ Partizánske 27.3.2008 oznámilo, že S. W. sa na uvedenej adrese
nezdržiava. Dňa 22.2.2008 bolo uznesenie doručované poštou S. W. na adresu jeho trvalého pobytu,

pričom z tejto adresy sa zásielka s poznámkou adresát neznámy vrátila ako nedoručená a deň
vrátenia odosielateľovi nebol vyznačený. Následne bola zásielka s uznesením doručovaná S. W. poštou
14.4.2008 na adresu, ktorú označil ako adresu na doručovanie, pričom z tejto adresy sa zásielka
vyšetrovateľovi vrátila ako nedoručená s poznámkou adresát neznámy. Dňa 20.3.2008 bolo uznesenie
doručované prostredníctvom OO PZ Kremnica, ktoré dňa 27.3.2008 oznámilo, že S. W. sa na uvedenej

adrese nezdržiava. Neboli úspešné ani ďalšie pokusy o doručenie uznesenia S. W. na rôzne domnelé
adresy.
NavrhovateľoviOkresnáprokuratúraPrievidza14.11.2008najehožiadosťovydaniemotorovéhovozidla
uviedla, že si vyžiadala vyšetrovací spis, preskúmala ho a dospela k záveru, že postup vyšetrovateľa je
správnyauznesenieovydanívecijepotrebnédoručiťS.W..NavrhovateľoviKrajskáprokuratúraTrenčín

4.9.2009 uviedla, že uznesenie nie je potrebné doručiť S. W., stačí jeho doručenie navrhovateľovi,
a preto mu možno vydať motorové vozidlo. Dňa 6.10.2009 bolo motorové vozidlo vrátené Okresným
riaditeľstvom PZ v Prievidzi navrhovateľovi, pričom bolo poškodené a navrhovateľ ho chcel po oprave
predať. Najprv ho ponúkal za 3.500,- eur, no následne ho až za približne pol roka predal za 2.700,- eur.
Až po predaji tohto motorového vozidla si navrhovateľ mohol kúpiť iné ojazdené motorové vozidlo za

6.500,- eur.
Podľa vyjadrenia autobazáru cena typu motorového vozidla navrhovateľa predstavovala v roku 2007
čiastku 6.000,- eur a v roku 2010 čiastku 3.000,- až 2.500,- eur (čl. 14). Podľa vyjadrenie ďalšieho
autobazáru predstavovala hodnota typu motorového vozidla navrhovateľa v roku 2007 čiastku približne
6.200,- eur a v roku 2010 čiastku približne 3.000,- eur až 3.500,- eur. Navrhovateľ motorové vozidlo

predal v apríli 2010 za 2.700,- eur. Zo znaleckého posudku znalca vyplynulo, že hodnota motorového
vozidla navrhovateľa predstavovala k 19.2.2008 5.910,74 eur a k 6.10.2009 4.075,48 eur.
Navrhovateľ si motorové vozidlo, ktoré mu bolo odcudzené, kúpil ako ojazdené v priebehu roka 2007,
aby mohol dochádzať za svojou zdravotne postihnutou dcérou z miesta svojho bydliska do Prešova a
aby mohol dochádzať so svojou ťažkou chorou manželkou na jej rôzne lekárske vyšetrenia. Potom ako

bolo jeho synovi motorové vozidlo odcudzené, navrhovateľ nemal dostatok prostriedkov na zakúpenie
nového motorového vozidla, keďže už pri kúpe motorového vozidla, ktoré mu bolo odcudzené, sa zadlžil.
Keďže motorové vozidlo potreboval na dochádzanie za svojou dcérou, ako aj na to, aby mohol doviesť
svoju ťažko, onkologicky, chorú manželku na pravidelné lekárske kontroly, motorové vozidlo si požičiavalod svojich známych, ktorým za požičanie motorového vozidla neplatil, no snažil sa im odvďačiť tým, že
nechal v nádrži viac benzínu. Takto požičané motorové vozidlá využíval predovšetkým na dochádzanie
za častými lekárskymi kontrolami svojej manželky, ktorá musela v tomto období cestovať za rôznou

zdravotnou starostlivosťou. Navrhovateľ sa doteraz osobám, ktoré mu vypožičiavali motorové vozidlá,
cíti zaviazaný tak, že im nemôže odmietnuť pomoc. Manželka navrhovateľa bola v jeho sprievode na
lekárskych vyšetreniach mimo svojho bydliska 6.2.2008, 18.2.2008, 12.5.2008, 2.6.2008, 12.6.2008,
30.6.2008, 25.8.2008, 4.7.2008, 1.8.2008, 5.9.2008, 7.10.2008, 22.10.2008, 12.11.2008, 1.12.2008,
27.1.2009, 10.2.2009, 25.2.2009, 9.3.2009, 11.3.2009, 3.6.2009, 7.8.2009, 15.6.2009, 19.6.2009,

29.7.2009, 7.8.2009, 19.8.2009 v Prievidzi, teda 26 krát v meste vzdialenom od jej obce približne 22
km; 26.2.2008, 18.3.2008, 4.7.2008 v Novákoch, teda trikrát v meste vzdialenom od jej obce približne
12 km, 11.3.2008, 16.7.2008, 25.7.2008. 3.2.2009, 16.6.2009, 16.9.2009 v Bratislave, teda šesť krát v
meste vzdialenom od jej obce približne 162 km.
Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“)

štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.
Podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom

verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom
konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán Policajného zboru.
Podľa § 4 ods. 1 písm. e) zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu
spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo

správnom konaní.
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených

záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.
Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.
Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije
a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,

ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločenskom uplatnení.
Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že S. W. v čase, keď bol v trestnej veci v postavení svedka, mal
pri sebe vec dôležitú pre trestné konanie, a túto vec - motorové vozidlo navrhovateľa podľa § 89 ods. 1
Trestného poriadku na vyzvanie vydal policajtovi. V priebehu trestného konania bolo zistené, že táto vec

už pre trestné konanie nie je potrebná. Preto bol splnený predpoklad na to, aby policajt alebo prokurátor
postupoval podľa § 97 ods. 1 Trestného poriadku. Vzhľadom na to, že vyšetrovateľ zo zabezpečených
dôkazov dospel k záveru, že právo navrhovateľa na vec je nepochybné, rozhodol podľa § 97 ods. 1
Trestného poriadku tak, že vec sa vydá navrhovateľovi. Tento postup vyšetrovateľa treba považovať za
správny.Rovnakozasprávnytrebapovažovaťpostupvyšetrovateľaspočívajúcivtom,žetotouznesenie

doručoval nielen navrhovateľovi, ale aj S. W., ktorý toto motorové vozidlo policajtovi vydal.
Nesprávny je výklad, podľa ktorého uvedené uznesenie nebolo treba doručovať S. W.. Trestný poriadok
explicitne nerieši otázku, komu treba doručovať uznesenie o vydaní veci podľa § 97 ods. 1 Trestného
poriadku. Zásadne však platí, že rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní treba doručovať
účastníkom konania, teda tým, osobám, o ktorých právach sa koná. Vydaním veci S. W. bolo zasiahnuté

do jeho práva držať motorové vozidlo, pričom S. W. držbu tohto motorového vozidla odôvodňoval aj
svojimi tvrdeniami v priebehu trestného konania. Aj keď bolo v trestnom konaní zistené, že vlastníkom
motorového vozidla je navrhovateľ, nemohlo toto zistenie viesť k tomu záveru, že uznesenie bolo
treba doručovať len navrhovateľovi a nie S. W.. Vydaním veci S. W. vyšetrovateľovi a zistením toho,že navrhovateľ je vlastníkom veci, ktorý si uplatňuje právo túto veci držať, vznikol medzi S. W.,
navrhovateľom a štátom trestnoprocesný vzťah, ktorého predmetom bolo právo držať motorové vozidlo,
ktorého vlastníkom je navrhovateľ a ktorého držby sa vo vzťahu k štátnemu orgánu dobrovoľne vzdal

S. W.. Preto právoplatným rozhodnutím o vydaní veci navrhovateľovi sa zasahovalo do domnelých práv
S. W.reto bolo potrebné tejto osobe uznesenie o vydaní veci podľa § 97 ods. X a 4 Trestného poriadku
doručiť a bol správny postup vyšetrovateľa, keď rozhodnutie o vydaní veci doručoval podľa § 66 ods.
1 písm. b) Trestného poriadku do vlastných rúk aj S. W. ako osobe oprávnenej podať sťažnosť proti
uzneseniu.

Z obsahu vyšetrovacieho spisu bolo zistené, že S. W. pri svojom výsluchu ako svedok bezprostredne
potom, ako vydal motorové vozidlo uviedol svoju adresu na doručovanie, pričom vyšetrovateľ postupoval
tak, že uznesenie na túto adresu doručoval dňa 20.2.2008 podľa § 65 ods. 2 Trestného poriadku, podľa
ktorého v prípade potreby, najmä pri nariadenom predvedení, pri neúspešnosti pokusu doručiť iným
spôsobom do vlastných rúk adresátovi zásielku, alebo pri nebezpečenstve, že prieťahom v doručovaní
sa pojednávanie zmarí, možno o doručenie požiadať útvar Policajného zboru alebo obec, pričom na

doručenie uznesenia vyzval OO PZ Partizánske, ktoré mu dňa 27.3.2008 oznámilo, že S. W. sa na
adrese,ktorúuviedolakoadresunadoručovanie,nezdržiava.Následnesavyšetrovateľpokúšalzisťovať
pobyt S. W. tak, aby mu bolo uznesenie doručené do vlastných rúk. Tento postup vyšetrovateľa bol
nesprávny, keďže podľa § 66 ods. 3 Trestného poriadku platí že, ak nebol adresát zásielky, ktorú treba
doručiť do vlastných rúk, zastihnutý na adrese, ktorú na tieto účely uviedol, zásielka sa uloží u orgánu,

ktorý zásielku doručuje, a adresát sa vhodným spôsobom upovedomí, že mu zásielku príde doručiť
znovu v určitý deň a hodinu. Ak zostane i nový pokus o doručenie bezvýsledný, uloží sa písomnosť na
pošte alebo orgáne obce a adresát sa vhodným spôsobom upovedomí, kde a kedy si môže zásielku
vyzdvihnúť. Ak si adresát zásielku nevyzdvihne do troch pracovných dní od uloženia, považuje sa
posledný deň tejto lehoty za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel; toto neplatí, ak ide

o doručenie trestného rozkazu.
Z § 66 ods. 3 Trestného poriadku je zrejmé, že Trestný poriadok v prípade ak osoba, ktorej sa doručuje,
označila adresu na doručovanie, vytvára fikciu doručenia, ktorú treba aplikovať bez ohľadu zistenie
toho, či sa táto osoba na ňou uvedenej adrese na doručovanie zdržuje alebo nie. Preto malo OO PZ
Partizánske pri doručovaní zásielky postupovať tak, aby boli vytvorené podmienky na vznik tejto fikcie,

teda S. W. na ním uvedenej adrese, na ktorej nebol zastihnutý oznámiť, že mu zásielku doručia znovu v
určitý deň a hodinu a v prípade nového neúspešného pokusu o doručenie zásielky túto uložiť na orgáne
obce. Ak by si S. W. zásielku nevyzdvihol do troch pracovných dní od uloženia, bolo treba považovať
posledný deň tejto lehoty za deň doručenia, aj keby sa S. W. ako adresát o uložení nedozvedel. Ak by
bol tento postup OO PZ Partizánske dodržaný, resp. vyšetrovateľ by sa pokúsil o opätovné doručenie

zásielky týmto spôsobom, bolo by možné dosiahnuť doručenie uznesenia S. W. ešte pred dňom jeho
doručenia navrhovateľovi. Preto nebolo správne ani ďalšie doručovanie uznesenia S. W. na rôzne
domnelé adresy. Takýto postup vyšetrovateľa OO PZ Prievidza treba posúdiť podľa § 9 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z.z. ako nesprávny úradný postup, keďže pri doručovaní zásielky vyšetrovateľ ako štátny
orgán neurobil úkony predpokladané zákonom na to, aby vo vzťahu k doručeniu uznesenia S. W. nastala

fikcia doručenia potrebná na to, aby uplynula lehota na podanie sťažnosti a následná právoplatnosť
uznesenia o vydaní veci navrhovateľovi. Tým bolo zasiahnuté vyšetrovateľom do práva navrhovateľa na
vydanie veci podľa vydaného uznesenia. Okrem toho bolo povinnosťou Okresnej prokuratúry Prievidza
najneskôr dňa 14.11.2008 potom, ako si na podnet navrhovateľa vyžiadala vyšetrovací spis, odstrániť
tento nedostatok postupom podľa § 230 Trestného poriadku.

Vychádzajúc z toho, že nemožno predpokladať, že by S. W. podal dôvodnú sťažnosť proti uzneseniu
o vydaní motorového vozidla navrhovateľovi v prípade doručenia uznesenia fikciou podľa § 66 ods. 3
Trestného poriadku, bolo následkom nesprávneho postupu pri doručovaní uznesenia S. W. spôsobené
to, že navrhovateľ nemohol od februára 2008 do 6.10.2009, teda po dobu približne 20 mesiacov
vykonávať svoje právo užívať svoje motorové vozidlo. Z právneho názoru odvolacieho súdu je zrejmé,

samotný zásah do majetkového práva spočívajúci v protiprávnom odňatí užívania veci bez ďalšieho
nemôže spôsobiť vznik škody tej osobe, ktorej bolo užívanie veci odňaté. Ku škode dôjde len v tom
prípade, ak osoba poškodená odňatím užívania svojej veci, bude konať tak, že si zo svojho majetku
zabezpečí užívanie obdobnej veci, pričom škodou bude to, čo osoba obratá o užívanie svojej veci
vynaloží na zabezpečenie si užívania obdobnej veci. Ak tak nekoná, škoda takejto osobe nevzniká.

Preto samotné skutkové zistenie o tom, že hodnota motorového vozidla navrhovateľa predstavovala
vo februári 2008, keď mohlo byť vozidlo, v prípade využitia zákonných možností štátu vrátené štátom
navrhovateľovi, čiastku 5.910,74 eur a dňa 6.10.2009, keď bolo motorové vozidlo navrhovateľoviskutočnevydané,čiastku4.075,48eur,nezakladáprávonavrhovateľananáhraduškodyprotiodporcovi.
Preto súd návrh sčasti o zaplatene náhrady škody zamietol.
K uvedenému treba uviesť, že výpadok užívania hnuteľnej veci v dôsledku protiprávneho konania

tretej osoby nie je v žiadnom právnom predpise v stredoeurópskom priestore výslovne riešené
a táto otázka je riešená len v práve súdnych rozhodnutí. V zásade možno rozoznať dve línie
rozhodovacej činnosti súdov. V prvom prípade nemecké súdy výkladom spojenia obsiahnutého v § 249
nemeckého občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa v prípade ak uvedenie do predošlého stavu nie
je možné, nahrádza škoda v peniazoch, dospeli k názoru, podľa ktorého výpadok užívania hnuteľnej

veci (Nutzungsausfall) predstavuje majetkovú škodu, ktorú treba nahradiť, keďže i užívanie veci má
majetkovú hodnotu. Z takejto náhrady je vylúčené len odňatie užívania takých vecí, ktoré uspokojujú
luxusné potreby poškodeného. Pri odňatí užívania bežných vecí, osobitne osobných motorových
vozidiel, nemecké súdy poškodeným, ktorým bolo protiprávne odňaté užívanie motorového vozidla bez
ohľadu na to, či si poškodený zabezpečil užívanie iného motorového vozidla napríklad jeho nájmom,
priznávajú náhradu škody v závislosti od značky motorového vozidla. Najmenšia výška takejto náhrady

v súčasnosti predstavuje 27,- eur denne (http://www.sis-service.de/pdf/Nutzungsausfalltabelle.pdf). V
druhom prípade konzervatívna judikatúra súdov odmieta náhradu škody za odňatie užívania hnuteľných
vecí, pričom je zrejmé, že tohto názoru je i odvolací súd. Podobne je tomu napríklad v praxi rakúskych
súdov,ktorépriznávajúnáhraduškodylenzato,čopoškodenýskutočnevynaložínato,abysizabezpečil
užívanie veci, ktorá mu bola v dôsledku protiprávneho konania odňatá. Tento názor vychádza z toho,

že možnosť užívania určitej veci nie je majetkové právo, ktoré by bolo možné vyjadriť v peniazoch.
Na strane druhej však rakúske súdy odňatie užívania veci považujú za zásah do nemajetkových práv
poškodeného a priznávajú mu náhradu nemajetkovej ujmy. Toto riešenie v zásade zodpovedá tomu,
že určite nemožno dospieť k záveru, že odňatie užívania veci, ktorej dispozícia je nevyhnutná na
každodenné uspokojovanie bežných potrieb, nepredstavuje akúkoľvek ujmu poškodeného, a to aj v

prípade, ak poškodená osoba svoju bežnú potrebu nenahradzovala vynaložením svojich finančných
prostriedkov, ale tak, že sa uskromnila, resp. túto bežnú potrebu si zabezpečovala bez toho, aby niečo
vynaložila zo svojho majetku.
Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že navrhovateľ si motorové vozidlo, ktoré mu bolo odcudzené,
kúpil ako ojazdené v priebehu roka 2007, aby mohol dochádzať za svojou zdravotne postihnutou dcérou

z miesta svojho bydliska do Prešova a aby mohol dochádzať so svojou ťažkou chorou manželkou na
jej rôzne lekárske vyšetrenia. Potom ako bolo jeho synovi motorové vozidlo odcudzené, navrhovateľ
nemal dostatok prostriedkov na zakúpenie nového motorového vozidla, keďže už pri kúpe motorového
vozidla, ktoré mu bolo odcudzené, sa zadlžil. Keďže motorové vozidlo potreboval na dochádzanie
za svojou dcérou, ako aj na to, aby mohol doviesť svoju ťažko, onkologicky, chorú manželku na

pravidelné lekárske kontroly, motorové vozidlo si požičiaval od svojich známych, ktorým za požičanie
motorového vozidla neplatil, no snažil sa im odvďačiť tým, že nechal v nádrži viac benzínu. To mu prišlo
jednoduchšie ako si kúpiť nové motorové vozidlo, resp. si motorové vozidlo prenajímať, keďže nemal
dostatokpeňažnýchprostriedkovnanákupnovéhovozidlaaočakávalskorévráteniesvojhomotorového
vozidla orgánmi odporcu. Takto požičané motorové vozidlá využíval predovšetkým na dochádzanie

za častými lekárskymi kontrolami svojej manželky, ktorá musela v tomto období cestovať za rôznou
zdravotnou starostlivosťou. Navrhovateľ sa doteraz osobám, ktoré mu vypožičiavali motorové vozidlá,
cíti zaviazaný tak, že im nemôže odmietnuť pomoc. Manželka navrhovateľa bola v jeho sprievode na
lekárskych vyšetreniach mimo svojho bydliska 6.2.2008, 18.2.2008, 12.5.2008, 2.6.2008, 12.6.2008,
30.6.2008, 25.8.2008, 4.7.2008, 1.8.2008, 5.9.2008, 7.10.2008, 22.10.2008, 12.11.2008, 1.12.2008,

27.1.2009, 10.2.2009, 25.2.2009, 9.3.2009, 11.3.2009, 3.6.2009, 7.8.2009, 15.6.2009, 19.6.2009,
29.7.2009, 7.8.2009, 19.8.2009 v Prievidzi, teda 26 krát v meste vzdialenom od jej obce približne 22
km; 26.2.2008, 18.3.2008, 4.7.2008 v Novákoch, teda trikrát v meste vzdialenom od jej obce približne
12 km, 11.3.2008, 16.7.2008, 25.7.2008. 3.2.2009, 16.6.2009, 16.9.2009 v Bratislave, teda šesť krát
v meste vzdialenom od jej obce približne 162 km. Z uvedených skutkových zistení je zrejmé, že

odňatie motorového vozidla nesprávnym úradným postupom sa negatívne prejavilo v uspokojovaní
bežných potrieb navrhovateľa, ktorý motorové vozidlo potreboval na zabezpečenie dochádzania za
zdravotnou starostlivosťou svojej manželky, pričom bol odkázaný na pomoc tretích osôb, ktoré mu bez
nároku na odplatu poskytovali svoje motorové vozidlá, keďže on si z dôvodu svojej majetkovej situácie
nemohol dovoliť kúpu iného motorového vozidla. Z uvedeného je zrejmé, že odňatie možnosti užívania

motorového vozidla sa na strane navrhovateľa prejavilo tým, že navrhovateľ musel zabezpečovať
základnú potrebu svojej manželky prostredníctvom tretích osôb v pretrvávajúcej neistote o tom, kedy
mu bude vrátené jeho motorové vozidlo, ktoré nepotreboval odporca, ktorého užívania sa nedomáhala
žiadna tretia osoba, a ktoré nevyhnutne potreboval on sám na zabezpečenie svojich potrieb. Vzhľadomna tieto zásahy do nemajetkovej sféry navrhovateľa nemožno samé konštatovanie porušenia práva
navrhovateľa považovať za dostatočné zadosťučinenie. Preto súd návrhu na náhradu nemajetkovej
ujmy podľa § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. vyhovel v celom rozsahu uplatnených 1.000,- eur,

keďže odňatie užívania motorového vozidla domácnosti, ktoré motorové vozidlo nevyhnutne potrebuje
na účely zdravotnej starostlivosti, a ktorá si kúpu iného motorového vozidla dovoliť nemôže, predstavuje
vážny zásah do nemajetkovej sféry. Osobitne súd prihliadol na osobu poškodeného navrhovateľa,
pracujúceho človeka, ktorý žil v sporiadanom manželstve a ktorý si osobné motorové vozidlo kúpil
len kvôli tomu, aby poskytol pomoc svojej chorej manželke a mohol dochádzať za svojou postihnutou

dcérou. Odňatie užívania motorového vozidla sa prejavilo tak, že navrhovateľ musel vykonať množstvo
ciest prostredníctvom motorovým vozidiel, o ktoré musel požiadať svojich známych, zatiaľ čo jeho
motorové vozidlo bezúčelne zadržiavali orgány odporcu. Závažnosť vzniknutej ujmy vyplýva z toho, že
navrhovateľovi bolo motorové vozidlo odňaté po dlhú dobu 20 mesiacov, pričom už len počas tejto doby
kleslo motorové vozidlo navrhovateľ na hodnote o takmer tretinu, približne o 2.000,- eur.
Voči uplatnenému nároku navrhovateľa neboli dôvodné námietky odporcu vyjadrované, či už v mene

odporcu konajúcej Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky alebo v mene odporcu konajúceho
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. GP SR tvrdila, že postup Okresnej prokuratúry Prievidza bol
len jedným z článkov príčin vzniku škody navrhovateľa. Túto námietku nemožno považovať za dôvodnú,
keďže súd v tomto konaní nekonal o zodpovednosti prokuratúry, ale konal o zodpovednosti štátu.
Postavenie GP SR v tomto konaní vyplynulo len z toho, že je oprávnená konať v mene štátu vo veciach

náhrady škody spôsobenej činnosťou prokurátora v trestnom konaní. Preto súd jej postavenie riešil len
s ohľadom na vyriešenie toho, kto má konať v mene štátu, a nie s ohľadom na vyriešenie toho, za
čo a v akom rozsahu štát navrhovateľovi zodpovedá. Nemožno súhlasiť ani s námietkou postavenou
na interpretácii, podľa ktorej si navrhovateľ uplatnil nárok za nesprávny úradný postup len v rozsahu
prokuratúrou vybavovaného podnetu. Toto tvrdenie je v rozpore s obsahom návrhu navrhovateľa, keďže

navrhovateľ si uplatnil svoj nárok v súvislosti s činnosťou orgánov činných v trestnom konaní, ktoré
mali za následok to, že mu nebolo vydané jeho motorové vozidlo, pričom činnosťou prokurátora v
trestnom konaní nie je primárne vybavovanie podnetov účastníkov trestného konania, ale predovšetkým
dozor nad dodržiavaním zákonnosti v prípravnom konaní podľa § 230 Trestného poriadku. Rovnako
nedôvodné boli námietky v mene odporcu konajúceho Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ktorého

námietky, rovnako ako námietky Generálnej prokuratúry boli postavené nie na odmietaní zodpovednosti
odporcu, ale na poukazovaní na zodpovednosť prokuratúry.
Nemožno súhlasiť ani s tvrdením odporcu, podľa ktorého súd rozhodol vo veci na základe skutočností,
ktoré navrhovateľom neboli tvrdené. Tento záver vôbec neobstojí, keďže návrh navrhovateľa obsahoval
jasné vymedzenie konania štátnych orgánov, ktoré mali za následok to, že mu bolo odňaté motorové

vozidlo. Skutočnosť, že navrhovateľ toto konanie interpretoval ako konanie Okresnej prokuratúry
Prievidza, hoci z návrhu a jeho príloh bolo zrejmé, že čiastočne ide aj o konanie vyšetrovateľa, nemožno
posudzovať tak, že v návrhu absentovali skutkové tvrdenia navrhovateľa, ale tak, že ide o nesprávne
právne posúdenie z návrhu jasne zrejmých skutočností.
Celkom nezmyselné je tvrdenie odporcu, podľa ktorého súd v rozhodovaní podľa zákona č. 514/2003

Z.z.niejejoprávnenýposudzovaťnesprávnyúradnýpostuporgánovčinnýchvtrestomkonanítvrdiac,že
to jasne vyplýva z čl. 142 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého súdy preskúmavajú aj zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov
verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Z uvedenej normy zásadne vyplýva, že v Slovenskej republike
treba zriadiť správne súdnictvo a určite z nej i možno vyvodiť to, že súd v občianskoprávnom konaní

podľa zákona č. 514/2003 Z.z. môže posudzovať správnosť akýkoľvek postupov orgánov verejnej moci,
teda aj orgánov činných v trestnom konaní, ak tak ustanoví zákon. Zákon č. 514/2013 Z.z. vo svojich
ustanoveniach (§ 4 ods. 1 písm. b) a § 4 ods. 1 písm. e)) jasne stanovuje, že i postup orgánov činných
v trestnom konaní podlieha zodpovednosti podľa tohto zákona. Tejto zodpovednosti podlieha nielen
postup vyšetrovateľa, ale aj postup prokurátora, dokonca aj postup odvolacieho súdu v trestnom konaní,

keďže aj nesprávny postup takéhoto orgánu môže spôsobiť škodu podľa zákona č. 514/2013 Z.z. Pritom
nejde o absurdný záver ako uvádza odporca, ale o záver jasne vyplývajúci zo zákona č. 514/2013 Z.z.
Absurdný by bol práve opačný, odporcom podsúvaný, záver o tom, že orgány činné v trestnom konaní a
predovšetkým zložky prokuratúry by v právnom štáte v mene tohto štátu konali voči občanom bez toho,
aby z ich nesprávneho konania nebolo možné vyvodiť zodpovednosť štátu podľa zákona č. 514/2013

Z.z. V tejto súvislosti je zrejmá aj úplná nesprávnosť záveru odporcu, v ktorého mene koná Generálna
prokuratúra, podľa ktorého postup Okresnej prokuratúry Prievidza nebol príčinou škody na strane
navrhovateľa. Práve naopak, z vykonaného dokazovania vyplynulo, že prokurátor Okresnej prokuratúry
Prievidza dňa 14.11.2008 konal ako dozorujúci orgán v trestnom konaní vo vzťahu k vyšetrovateľovitak, že ho utvrdil v jeho nesprávnom úradnom postupe, tento nesprávny úradný postup nezmenil, hoci
mohol, čo malo za následok to, že takmer o rok dlhšie navrhovateľ nemohol užívať svoje motorové
vozidlo. V tom je zrejmá príčinná súvislosť medzi nezodpovedným a nesprávnym postupom prokurátora

a vzniknutou škodou, pričom sa možno dôvodne domnievať, že ak by prokurátor postupoval správne,
navrhovateľ by vysoko pravdepodobne nepostupoval tak, že by si vôbec uplatňoval svoje nároky voči
štátu za nesprávny úradný postup vyšetrovateľa. Táto otázka však už nie je otázkou zodpovednosti
navrhovateľa a odporcu, ale otázkou zodpovednosti prokurátora a Slovenskej republiky, pričom práve
absurdné argumenty prokuratúry vedú k absurdnému a celkom neprijateľnému záveru, že prokurátor

za výkon svojich právomocí v trestnom konaní nezodpovedá nielen účastníkovi tohto konania, ale ani
Slovenskej republike.
Celkom nepresvedčivý bol argument odporcu v mene ktorého konala Generálna prokuratúra, podľa
ktorého nebola preukázaná nemajetková ujma na strane navrhovateľa. Z vykonaného dokazovania
vyplynuli skutočnosti o závažných následkoch zadržiavania motorového vozidla navrhovateľa odporcom
v inej ako majetkovej sfére života navrhovateľa.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 v spojení s § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Návrh navrhovateľa bol v
rozsahu 3.200,- eur zamietnutý, pričom sčasti o zaplatenie 1.000,- eur bolo jeho návrhu vyhovené. I
keď mal odporca v prevažnom rozsahu v dôsledku zamietnutia návrhu sčasti o zaplatenie 3.200,- eur
úspech, súd prihliadol na to, že základ nároku navrhovateľa spočívajúci v protiprávnom konaní odporcu

bol daný a vyplýval z porušení povinností orgánov odporcu, ktorého obrana bola prevažne postavená
na odmietnutí základu uplatneného nároku.
V priebehu konania vznikli štátu trovy konania vo výške 141,36 eur. O náhrade trov konania štátu súd
rozhodol podľa § 148 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 2 a § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
tak, že štátu náhradu trov konania nepriznal, a to z toho dôvodu, že i keď mal odporca v prevažnom

rozsahuvdôsledkuzamietnutianávrhusčastio3.200,-eurúspech,súdprihliadolnato,žezákladnároku
navrhovateľa spočívajúci v protiprávnom konaní odporcu bol daný a vyplýval z porušení povinností
orgánov odporcu, ktorého obrana bola prevažne postavená na odmietnutí základu uplatneného nároku.
Súd pritom prihliadol na to, že odporcom je štát, ktorý v tomto konaní základ svojej zodpovednosti
odmietal a neurobil žiadne úkon, ktorý by viedol k mimosúdnemu vyriešeniu sporu. Okrem toho súd

prihliadol na osobné pomery navrhovateľa, ktorý žije v manželstve s invalidnou manželkou, ktorej
poskytuje všetku nevyhnutnú pomoc v súvislosti s jej chorobou a ktorému táto starostlivosť bola výrazne
sťažená protiprávnym konaním štátu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Okresnom súde Prievidza do 15 dní odo dňa jeho

doručenia písomne v dvoch vyhotoveniach.
Podľa § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach
(§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Ak odporca dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže navrhovateľ podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.