Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 1, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/25/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116203434
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8116203434.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členiek

senátu JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Elišky Wagshalovej v spore žalobkyne: Z. A., nar. XX.XX.XXXX,
bytom Q. X, XXX XX W., právne zastúpená JUDr. Igor Šafranko, advokát, so sídlom Sovietskych hrdinov
163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: Poštová banka, a.s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811
02 Bratislava, právne zastúpeného AK Antol, s. r. o. so sídlom Kupeckého 2542/72, 902 01 Pezinok,
o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky a o vzájomnom návrhu žalovaného o zaplatenie sumy 1
823,89 Eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 07. 11. 2016,
č. k. 9C/55/2016-66 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výroku II. a III.

Zrušuje rozsudok vo výroku IV. a V. a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol, cit.:

„I. Konanie zastavuje v časti o určenie, že úver zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX uzavretej dňa
XX.XX.XXXX medzi žalobcom a žalovaným je bezúročný a bez poplatkov.

II. Určuje, že zmluvná podmienka uvedená v bode 2.5 zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX z XX.XX.XXXX
v znení:

„Zmluvné strany sa dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej vznik,
platnosť a výklad, budú rozhodované v súlade s rozhodcovskou doložkou uvedenou v článku 10, II. Časti
Všeobecných obchodných podmienok.“

v spojení s bodom 10.2.3 Všeobecných obchodných podmienok účinných od 23.06.2012 v znení:

„Ak klient najneskôr pri uzavretí bankového obchodu a/alebo zmluvy nedoručí banke písomne
oznámenie, že s rozhodcovskou doložkou nesúhlasí, má za to, že ju prijal.“

je pre svoju neprijateľnosť neplatná.

V prevyšujúcej časti žalobu o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky zamieta.III. Žalobca má v konaní o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky a v konaní o určenie, že úver je
bezúročný a bez poplatkov, nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

IV. Vzájomný návrh žalovaného zamieta.

V. Žalobca má v konaní o vzájomnom návrhu žalovaného nárok na náhradu trov konania proti
žalovanému v rozsahu 100 %“.

2. Rozhodnutie o určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky odôvodnil zistením, že medzi stranami
sporu došlo dňa XX. XX. XXXX k uzavretiu zmluvy o úvere s názvom „H.“, podľa ktorej v bode 2.5
zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy vrátane sporov
o jej vznik, platnosť a výklad budú rozhodované v súlade s rozhodcovskou doložkou uvedenou v
čl. 10.II. časti všeobecných obchodných podmienok. Je zrejmé, že v prejednávanej veci žalovaný

nepreukázal, že z jeho strany došlo k osobitnému poučeniu žalobkyne o následkoch prijatia ponuky
rozhodcovskej doložky. Bod 2.5 zmluvy o úvere je formulovaný tak, že priamo obsahuje zakotvenie
rozhodcovskej doložky, pričom z neho nie je zrejmé, že všeobecné obchodné podmienky umožňujú
rozhodcovskú doložku odmietnuť. Súd považoval za dôležité, že všeobecné obchodné podmienky v
spojení s bodom 2.5 zmluvy o úvere sú sofistikovane formulované tak, aby žalovaný - banka dosiahol

svoj cieľ, teda uzavretie rozhodcovskej doložky. Pokiaľ § 93b zákona o bankách hovorí, že banka má
povinnosť ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, a to tak,
aby klient mal možnosť voľby či prijme alebo neprijme predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej
zmluvy, potom v prejednávanej veci rozhodcovská doložka takýmto spôsobom dojednaná nebola. Z
bodu 10.2.3 všeobecných obchodných podmienok nevyplýva dodržanie litery zákona, že spotrebiteľ

sa má rozhodnúť či rozhodcovskú doložku prijme alebo nie. V tomto prípade v rozpore so zákonom a
odbornou starostlivosťou ako zásadou, ktorou by banka pri svojej činnosti mala byť vedená, preniesol
žalovaný povinnosť konať na spotrebiteľa nezákonným spôsobom tým, že mu neumožnil vybrať si
či rozhodcovskú doložku prijme alebo nie, alebo svojej povinnosti sa zbavil tak, že aktivitu v tomto
smere preniesol na spotrebiteľa tým spôsobom, že tento, ak nechcel, aby rozhodcovská doložka v

zmluve a všeobecných obchodných podmienok už zakotvená, bola pre neho záväzná, musel vyvinúť
aktívne konanie a banke písomne doručiť oznámenie, že s rozhodcovskou doložkou nesúhlasí, a to
najneskôr pri uzavretí bankového obchodu alebo zmluvy. Je teda zrejmé, že na rozdiel od zákonom
predpokladaného prípadu, že rozhodcovská doložka bude pre spotrebiteľa záväzná len vtedy, ak vyvinie
aktivitu k jej prijatiu, v tomto prípade bola rozhodcovská doložka nastavená tak, že vyžadovala aktivitu

spotrebiteľa, ak chcel dosiahnuť to, aby touto rozhodcovskou doložkou viazaný nebol. V tomto prípade
nejde o nič iné ako o obchádzanie zákona, a to § 93b zákona o bankách, keď sa navonok neutrálnym
spôsobom dosahuje výsledok, ktorý zákon nepredpokladá a výsledok výslovne priaznivý pre dodávateľa
ako silnejšiu zmluvnú stranu, zmluvu a všeobecné obchodné podmienky pripravujúcu, a teda s ním
oboznámenú na úkor spotrebiteľa. Neprijateľnosť je daná samotným obsahom rozhodcovskej doložky

(povinnosť spotrebiteľa sa jej podrobiť, ak je žaloba podaná dodávateľom), ale najmä spôsobom, akým
ju žalovaný v zmluvnom vzťahu dosiahol.

3. Vo vzťahu k vzájomnému návrhu žalovaného, ktorým si žalovaný voči žalobkyni uplatňuje zaplatenie
sumy 1 823,89 Eur ako celkovej výšky nesplatených dohodnutých splátok úveru zo zmluvy č.

XXXXXXXXXX zo dňa XX. XX. XXXX, riadneho úroku 385,05 Eur vyčísleného ku dňu predčasnej
splatnosti úveru a úroku z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 1 823,89 Eur od 04. 08. 2015 do
zaplatenia, súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný nepreukázal konanie s odbornou starostlivosťou
pri poskytovaní úveru. Poukázal na ust. § 7 a § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. s tým, že
veriteľ je pri posúdení úverovej schopnosti klienta povinný brať na zreteľ ako existujúcu situáciu

klienta, najmä jeho príjmy a výdavky tak i skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných
pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať (napr. predpokladaný príjem z
prejednávaného dedičského konania, predaja nehnuteľnosti, poistného plnenia a pod.). Z textu zákona
o spotrebiteľskom úvere vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie
alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám, a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní

relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa dodávateľ vychádza ako
z informácií dodaných spotrebiteľom, tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je
povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť
či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie opríjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej
situácií. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto
povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa

potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o
spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Konaním s odbornou starostlivosťou nie
je uvedenie príjmu klienta bez jeho preukázania a bez požadovania preukázania nákladov klienta na
živobytie a prípadných záväzkov ovplyvňujúcich jeho bonitu. Ďalej súd konštatoval, že žalobkyňou
predložená úverová zmluva neobsahuje rozpis splátok na ich jednotlivé súčasti, a preto poskytnutý

úver je bez úrokov a bez poplatkov. Taktiež mal za to, že nebol dodržaný postup podľa § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka, realizácia upozorňujúcej výzvy pred zosplatnením, dôsledkom čoho existuje
neplatnosť predčasného zosplatnenia úveru. Pokiaľ ide o možnosť priznania plnenia žalovanému vo
vzťahu k žalobkyni, súd skonštatoval, že potreboval mal zistené, aká je výška istiny, ktorá mala byť
zaplatená ku dňu jeho rozhodovania. Keďže žalovaný si nesplnil povinnosť uloženú súdom a nezaslal
rozpis všetkých splátok úveru v počte 72 na istinu, úroky a poplatky, nebolo možné zistiť, aká je dlžná

suma istiny ku dňu rozhodovania, a teda či doteraz žalobkyňou zaplatená suma 1 209,92 Eur nepokrýva
alebo v akom rozsahu pokrýva istinu, ktorá mala byť ku dňu rozhodovania súdu zaplatená. Z dôvodu
tejto pasivity na strane žalovaného mu žiadne plnenie z úverovej zmluvy voči žalobkyni nemohlo byť
priznané. Preto bol vzájomný návrh žalovaného zamietnutý.

4. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil ust. § 251, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.

5. Proti tomuto rozsudku, okrem výroku I., podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný.
Nestotožnil sa s argumentáciou súdu prvej inštancie vo výroku o určení rozhodcovskej doložky ako
neprijateľnej zmluvnej podmienky. Uviedol, že žalovaný postupoval v súlade s účinnou právnou úpravou

v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Podľa § 93b zákona o bankách žalovaný ponúkol neodvolateľný
návrh na uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy. Tvrdenie súdu o prenesení bremena na spotrebiteľa
v podobe písomného oznámenia o neuzatvorení rozhodcovskej doložky je zavádzajúce. Žalovaný
informoval o dôsledkoch uzatvorenia rozhodcovskej doložky žalobcu nielen pri uzatvorení zmluvy o
úvere, ale žalobca mal možnosť oboznámiť sa s týmto inštitútom už pri podaní žiadosti o poskytnutie

úveru. Skutočnosť, že žalovaný zakomponoval do všeobecných obchodných podmienok ustanovenie
týkajúce sa písomného podania zo strany žalobcu o neuzatvorenie rozhodcovskej doložky, žalovaný
považuje za výhodu pre spotrebiteľa. Súd nesprávne odôvodnil konanie žalovaného, keď mal za to, že
žalobca musí byť aktívny článok, ktorý odmietne rozhodcovskú doložku zložitým postupom. Žalovaný
si splnil povinnosť podľa zákona o bankách, keď žalobcovi navrhol uzatvorenie rozhodcovskej doložky

a tento nemal žiadne výhrady. Súd nijako neodôvodnil hrubý nepomer v právach a povinnostiach
žalobcuažalovanéhovneprospechžalobcuakospotrebiteľa.Rozhodcovskésúdysúpovinnépotupovať
rovnako s odbornou starostlivosťou a v súlade s právnymi predpismi ako všeobecné súdy. Navyše
rozhodnutie v rozhodcovskom konaní dáva spotrebiteľovi možnosť toto rozhodnutie preskúmať pred
všeobecným súdom. Žalovaný tvrdí, že rozhodcovskú doložku nemožno považovať za neprijateľnú

zmluvnú podmienku, nakoľko nezaložila hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa. Zmluva o úvere ako celok bola uzatvorená v súlade s právnymi predpismi
účinnými v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. K povinnosti žalovaného ako veriteľa, čo do overovania
bonity klienta pred poskytnutím úveru uviedol, že pri overovaní bonity žalobcu postupoval v súlade s čl.
8 ods. 1 Smernice 2008/48, ako aj v súlade s vnútroštátnym právom a s ustanoveniami podľa § 7 zákona

o spotrebiteľských úveroch. Žalobca na žiadosť žalovaného pred uzatvorením zmluvy o úvere predložil
dôkazy deklarujúce jeho výšku príjmov a výdavkov. Žalovaný vychádzal pri posudzovaní bonity žalobcu
z údajov, ktoré mu oznámil samotný žalobca v žiadosti o úver a ktoré sú uvedené aj v zmluve o úvere.
Žalovaný tvrdí, že súd sa nesprávne vysporiadal s predloženými dôkazmi zo strany žalovaného, keď
vzájomný návrh zamietol. Žalovaný predložil súdu tzv. „amortizačnú tabuľku“, z ktorej vyplýva rozdelenie

splátok žalobcu čo do uhradenej istiny a príslušenstva. Amortizačnú tabuľku zaslal súdu okamžite po jej
doručení z Poštovej banky, a. s. dňa 04. 11. 2016. Skutočnosť, že chybou kancelárie (nie žalovaného)
nebola amortizačná tabuľka doručená sudcovi pred začatím pojednávania vytýčeného 07. 11. 2016,
nemožno vyhodnotiť, že žalovaný bol pri predkladaní dôkazov pasívny, resp. že si nesplnil súdom
uloženú povinnosť. Tvrdenia, že žalovaný nepreukázal doručenie výzvy žalobcovi, ktoré by potvrdzovalo

predčasné zosplatenie úveru zo zmluvy o úvere je nedôvodné. Žalovaný nielenže zasielal výzvy zo
dňa 30. 04. 2015 a 20. 07. 2015, ktorými upozorňoval žalobcu na možnosť predčasného zosplatnenia
úveru zo zmluvy o úvere, ale spolu s výzvami predložil potvrdenie o zaslaní výzvy zo dňa 03. 08. 2015,
ktorou žalobcovi vyhlásil predčasnú splatnosť úveru zo zmluvy o úvere s uvedením konkrétneho čísla,doporučenej zásielky, pod ktorými boli jednotlivé výzvy zaslané na poštovú prepravu. Preto žalovaný
nesúhlasí s názorom súdu, že nemal právo vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru a že úver je bez úrokov
a bez poplatkov. Ak by žalovaný akceptoval právnu argumentáciu súdu, vznikol by mu minimálne nárok

na sumu nezaplatenej istiny vo výške 790,08 Eur ako rozdiel medzi výškou poskytnutého úveru a sumou
zaplatenou žalobcom, ktorá bola v čase rozhodovania splatná. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok vo
výrokoch II, III., IV. a V. zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

6. Žalobkyňa sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP (Civilný
sporový poriadok, zákon č. 160/2015 Z. z. platný a účinný od 01. 07. 2016, ďalej len „CSP“) preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa zásad uvedených v ust. § 379 a nasl. CSP a bez
nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP (a contrario) zistil, že odvolanie žalovaného je čiastočne
dôvodné.

8. Odvolaním nebol napadnutý I. výrok rozsudku, ktorým bolo zastavené konanie v časti o určenie, že
úver zo zmluvy o úvere uzavretej dňa XX. XX. XXXX je bezúročný a bez poplatkov, a preto rozhodnutie
súdu prvej inštancie v tejto časti nadobudlo právoplatnosť a nebolo oprávnením ani povinnosťou
odvolacieho súdu podrobiť ho prieskumu.

9. Odvolacie dôvody žalovaného vo vzťahu k rozsudku súdu prvej inštancie boli argumentačne založené
na troch tvrdeniach:
a) tvrdení o nesprávnosti záveru súdu o určenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej
podmienky,

b) tvrdení o nesprávnosti záveru súdu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru z dôvodu nepreukázania
konania s odbornou starostlivosťou a
c) tvrdení o nesprávnosti záveru súdu pokiaľ mal za to, že predpoklady pre zosplatnenie úveru neboli
preukázané.

10. K prvej odvolacej námietke odvolací súd uvádza, že rozhodcovská doložka ako vyplýva z bodu
2.5 zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa XX. XX. XXXX v spojení s bodom 10.2.3 všeobecných
obchodných podmienok pre úver (č. l. 5 a č. l. 37 spisu) vyžaduje riešenie sporov v rozhodcovskom
konaní. Občiansky zákonník účinný od 01. 01. 2008 za neprijateľnú podmienku v ust. § 53 ods. 4 písm.
r) považuje aj dojednanie umožňujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby

bol spor s dodávateľom riešený výlučne v rozhodcovskom konaní. Vychádzajúc z tohto ustanovenia
zmluvná podmienka spotrebiteľom individuálne nedojednaná, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby
spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni prejednaniu a rozhodnutiu veci
rozhodcovským súdom v rozhodcovskom konaní. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak
spotrebiteľ nemal možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, nakoľko túto možnosť

skôr využil dodávateľ. Z pohľadu spotrebiteľa je totiž rovnocenné či riešenie jeho sporov prostredníctvom
rozhodcovského konania mu vnúti štandardná zmluvná klauzala alebo dodávateľ svojim konaním
podaním žaloby na rozhodcovskom súde. Ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného od 01.
01. 2008 len demonštratívne menuje niektoré neprijateľné podmienky, a teda charakter neprijateľnej
podmienky môžu mať aj iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

11. Vo svetle vyššie uvedených záverov správne postupoval súd prvej inštancie ak uzavrel, že nie je
možné súhlasiť s názorom žalovaného, že išlo o naplnenie ust. § 93b zákona o bankách.

12. Podľa § 93b zákona o bankách, banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim
klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné
spory z obchodov [§ 5 písm. i)] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským
súdom zriadeným podľa osobitného zákona, a to tak, aby klient mal možnosť voľby, či prijme alebo
neprijme predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Banka a pobočka zahraničnej banky sú

pri predložení návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tiež povinné preukázateľne poučiť klienta o
dôsledkochuzavretianavrhovanejrozhodcovskejzmluvynariešenieichvzájomnýchsporovzobchodov.13. Uvedené ustanovenie vyžaduje individuálne vyjednanie rozhodcovského konania zo strany
spotrebiteľa, a to po poučení o dôsledkoch jeho rozhodnutia. Dodávateľ tak musí postupovať spôsobom
preukázateľným. Zákonom vyžadované preukázateľne poučenie spotrebiteľa a jeho voľba nenapĺňa

taký postup dodávateľa, ak sa rozhodcovská doložka uvedie len ako súčasť všeobecných obchodných
podmienok. Podstatou všeobecných obchodných podmienok je, že sa v rámci kontraktácie nemenia, že
sú všeobecné a buď záujemca o službu prijme tieto podmienky alebo zmluva nevznikne. V tom spočíva
faktická nerovnosť pri kontraktácii. Je zrejmé, že spotrebiteľ je tak čo do vyjednávacej pozície ako čo
do informovanosti v nevýhodnom postavení oproti dodávateľovi (Mostaza Claro bod 25-28, uznesenie

POHOTOVOSŤ C-76/10 bod 37 a iné).

14. Súdny dvor v spojených veciach C-240/98 až C-244/98 konštatoval existenciu rizika, že spotrebiteľ
nedokáže poukázať na nekalú podmienku a vzniká otázka, prečo by tomu malo byť inak pri
výbere rozhodcovského konania, resp. pri možnosti výberu rozhodcovského konania neinformovaným
spotrebiteľom. Podstata nekalej podmienky podľa súdneho dvora vyžaduje, aby sa neuplatnila a na

to súd prihliada aj bez návrhu (rozsudok C-618/2010 Banco Espaňol, rozsudok C-168/05, rozsudok
C-243/08 Pannon a iné). Nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa opisuje súdny dvor slovami cit.:
„Podmienka, ktorá deleguje právomoci vzhľadom na všetky vyvstávajúce spory na súd v územnej
jurisdikcii,kdemápredajcaalebododávateľsvojehlavnéobchodnésídlo,zaväzujespotrebiteľapodrobiť
sa výhradne jurisdikcii súdu, ktorý môže byť ďaleko od miesta jeho trvalého bydliska. To mu sťažuje

predložiť obhajovací spis súdu. V prípade sporov s obmedzenými finančnými čiastkami by náklady
spojené s obhajovacím spisom spotrebiteľa mohli byť prekážkou a spôsobiť mu právnu nápravu alebo
ochranu. Takáto podmienka preto spadá do kategórie podmienok, ktoré majú cieľ alebo účinok vylúčiť
alebo zabrániť právu spotrebiteľa začať právne konanie - kategória z pododstavca (q) odstavca 1 Prílohy
ku Smernici. Na druhej strane táto podmienka uľahčuje predajcovi alebo dodávateľovi pripraviť sa na

procesarobímutomenejobtiažnym.Keďjeneprerokovanájurisdikčnáklauzulazahrnutávtakejzmluve
v zmysle Smernice a deleguje právomoc na súd v územnej jurisdikcii, kde má predajca alebo dodávateľ
svoje obchodné sídlo, považuje sa za nečestnú v zmysle Čl. 3 Smernice.“

15. Ako je zrejmé, uvedená norma vyžaduje individuálne rozhodnutie spotrebiteľa o tom, že si vymieňuje

rozhodcovské konanie, a to preukázateľne. Z obsahu spisu nevyplýva, že by v rámci kontraktácie došlo
k naplneniu zákona, a že by s odbornou starostlivosťou príslušný zamestnanec banky najprv poučil
povinného a nechal mu priestor na rozhodnutie a voľbu. Oprávnený si v tomto smere dôkazné bremeno
nesplnil. Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je
stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný

prípad (čl. 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Takže
aj v predmetnej veci v celom rozsahu je súdna kontrola neprijateľnosti zmluvných podmienok v časti
rozhodcovskej doložky opodstatnená (uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6CoE 66/2012).

16. Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritériá požadované na to, aby

ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS ako nekalú (Rozsudok
Súdneho dvora európskej únie C-243/08 Pannon, rozsudok C-40/08 Asturcom).

17. Nemožno súhlasiť s názorom žalovaného prezentovaným v odvolaní, že skutočnosť, že žalovaný
zakomponoval do všeobecných obchodných podmienok ustanovenie týkajúceho sa písomného podania

zo strany žalobcu o neuzatvorení rozhodcovskej doložky, žalovaný považuje za výhodu pre spotrebiteľa.
V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že ani takto formulovaná rozhodcovská zmluva nemá
charakter individuálne dojednanej zmluvnej podmienky. Žalobkyňa nemala možnosť ovplyvniť obsah
predmetnej zmluvy. Mohla ju len pri podpise úverovej zmluvy prijať ako celok alebo odmietnuť. Obsah
tejto rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený a na jej obsahu žalobkyňa nijakým

spôsobom neparticipovala. Už len tento samotný fakt spochybňuje tvrdenie žalovaného, že ide o
individuálny návrh na riešenie prípadného sporu v rozhodcovskom konaní.

18. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v II. výroku vrátane
správneho výroku o trovách konania (III. výrok rozsudku).

19. Druhou odvolacou námietkou žalovaného bola námietka nesprávnosti záveru súdu o bezúročnosti
a bezpoplatkovosti úveru z dôvodu nepreukázania konania s odbornou starostlivosťou. K tomu žalovanýuviedol, že mal za to, že schopnosť žalobkyne splácať úver posúdil, keď žalobkyňa vyplnila tlačivo s
požadovanými údajmi. S týmto názorom odvolateľa nemožno súhlasiť z dôvodov nižšie uvedených.

20. Zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase vzniku záväzkového
vzťahu, je transpozíciou smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. 04. 2008, ktorou sa
v čl. 8 uložilo členským štátom zabezpečiť, aby veriteľ pred uzavretím zmluvy o úvere posúdil úverovú
bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v
prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej databázy.

21. Zmyslom úpravy je predovšetkým ochrana spotrebiteľa, ale vychádzajúc z cieľov smernice sa
touto úpravou sleduje aj širšia spoločenská ochrana. Povinnosť veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy
bonitu spotrebiteľa predstavuje pre spotrebiteľa aj určitú záruku, že veriteľ bude pri poskytovaní úveru
postupovať tak, aby ho do určitej miery chránil pre neschopnosťou splácať. Primárnym chráneným
záujmom je tu ochrana spotrebiteľa pred nezodpovedným poskytnutím úveru, ktoré by viedlo k jeho

insolvencii so všetkými negatívnymi dôsledkami, a to ako ekonomickými v podobe straty majetku, tak
spoločnými v podobe spoločenskej stigmatizácie (Wachtlová, Slanina: Zákon o spotřebiteľském úvěru,
Komentář, Praha, C.H.BECK, 2011. s. 99).

22. Súdny dvor Európskej únie v rozsudku vo veci C-449/13, CA Consumer Finance, Ingrid Bakkaus,

et. al. z 18. 12. 2014, uviedol, vykladajúc čl. 8 Smernice 2008/48/ES okrem iného to, že poskytovateľ
úveru musí v každom jednotlivom prípade s prihliadnutím ku konkrétnym okolnostiam zvážiť, či sa jedná
o príslušné informácie a či sú tieto informácie dostatočné pre posúdenie úveru schopnosti spotrebiteľa.
V tomto ohľade sa dostatočne uvedených informácií môže líšiť od okolností, za ktorých dôjde k uzavretiu
zmluvy podľa osobnej situácie spotrebiteľa alebo podľa čiastky úveru uvedenej v tejto zmluve. Toto

posúdenie je možné vykonať pomocou dokladov o finančnej situácií spotrebiteľa, ale nie je možné
vylúčiť, aby poskytovateľ úveru zohľadnil prípadne skôr získané znalosti o finančnej situácií záujemcu
o úver. Avšak len ničím nepodložené prehlásenie spotrebiteľa nemôže byť samé o sebe kvalifikované
ako dostatočné, pokiaľ nie sú podoprené žiadnymi dokladmi.

23. Vychádzajúc z rozsudku Súdneho dvora EÚ C-449/2013 v kontexte s dôkazmi, ktoré vyplývajú z
obsahu spisového materiálu, je možné konštatovať, že žalovaný sa pri poskytovaní úveru žalobkyni
posudzujúc jej úverovú schopnosť uspokojil len, ako sám žalovaný uviedol, s údajmi, ktoré mu žalobkyňa
uviedla v žiadosti o úver. Žalovaný mal pritom, ako to zo zákona vyplýva pri posúdení konať s odbornou
starostlivosťou.

24. Pojem odbornej starostlivosti nie je právnym predpisom definovaný. Najvyšší správny súd Českej
republiky charakterizoval odbornú starostlivosť ako povinnosť, ktorá je prejavom zásady profesionality
platnej pre oblasť obchodného práva, ktorá predpokladá vyššie nároky na obchodníkov, čo sa
týka ich vedomostí, znalostí a informovanosti (1Afs 94/2009 z 30.09.2009). Veriteľ musí náležite

zisťovať schopnosť spotrebiteľa splácať úver a požadovať doklady k jeho tvrdeniam. Veriteľ by mal
úverovú bonitu dlžníka aktívne zisťovať a preverovať, nie sa uspokojiť len s jeho ničím nedoloženými
vyhláseniami. Informáciu o výške príjmu spotrebiteľa môže veriteľ overiť napríklad potvrdením o príjme
vystaveným zamestnávateľom, telefonickým overením u zamestnávateľa alebo výpisom z bankového
účtu spotrebiteľa kde bola príslušná suma pripísaná / 1 As 30/2015 z 1.4.2015/.

25. Odvolací súd sa s obsahom odbornej starostlivosti ako k nemu dospel Najvyšší správny súd Českej
republiky, stotožnil. Takto definovaný obsah odbornej starostlivosti korešponduje aj s vymedzením
tohto pojmu v čl.2 písm.h/ Smernice č. 2005/29/ES z 11.5.2005 o nekalých obchodných praktikách
podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, podľa ktorého odborná starostlivosť je úroveň

špeciálnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od obchodníka pri jeho konaní
voči spotrebiteľom, zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery
uplatňujúcej sa v oblasti obchodníkovej činnosti. Stotožnil sa aj s potrebou verifikácie spotrebiteľom
poskytnutých informácií. Aj keď totiž zákon ukladá spotrebiteľom povinnosť poskytnúť údaje umožňujúce
posúdiť veriteľovi jeho schopnosť splácať úver, nezbavuje to veriteľa jeho povinnosti údaje získané od

spotrebiteľa v rámci možností preveriť a následne profesionálne vyhodnotiť. V prevažujúcom rozsahu
sa stotožnil aj s príkladmo uvedenými prostriedkami umožňujúcimi overiť bonitu spotrebiteľa. Neosvojil
si však Najvyšším správnym súdom Českej republiky prezentovanú formu overenia telefonickýmzisťovaním u zamestnávateľa. Aj pri získavaní údajov umožňujúcich overiť bonitu spotrebiteľa musí byť
totiž rešpektovaná zásada primeranosti, osobitne s ohľadom na ochranu osobných údajov.

26. Odvolací súd má za to, že odborná starostlivosť poskytovateľa úverov je starostlivosťou odbornou
vtedy, ak je komplexom účinných nástrojov umožňujúcich zhodnotiť potenciál spotrebiteľa splatiť úver,
rozsah ktorých bude daný individuálnymi okolnosťami. Nie odbornou je aj vtedy, ak je povrchná, ak je
jej zmyslom expanzia kvantity bez zohľadnenia kvality, a to nielen vo vzťahu k spotrebiteľom, ale aj vo
vzťahukvlastnýmzdrojom,ktorésúneodbornoustarostlivosťoupotenciálnenegatívneohrozenétaktiež.

27. Odvolací súd s poukazom na uvedené v kontexte so skutkovým stavom zisteným z dôkazov
vykonanýchvpriebehuceléhokonaniadospelkzáveruotom,žežalovanýhruboporušilsvojepovinnosti
overiť úverovú schopnosť spotrebiteľa, žalobkyni poskytol úver bez overenia údajov o jej ekonomickej
situácii, uspokojil sa s údajmi uvedenými samotnou žalobkyňou, ktoré uviedla v žiadosti o poskytnutie
úveru. Napriek tomu, že sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru pre neskúmanie bonity bola do

zákona č. 129/2010 Z. z. zavedená až novelou účinnou ku dňu 01. 01. 2013 (a zmluva bola uzatvorená
10. 10. 2012), odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že v prípade, ak zo strany
dodávateľa dôjde k poskytnutiu úveru bez skúmania bonity klienta s odbornou starostlivosťou, a teda,
ak dodávateľ hazarduje so svojim finančnými prostriedkami a poskytuje ich človeku, o ktorom nemá
dostatočne preukázané, že je reálne pravdepodobné, že počas celého trvania zmluvného vzťahu bude

schopný svoj záväzok z úveru splácať, a teda ho dostáva do neriešiteľného zadlženia, bolo by v rozpore
s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ak by z takéhoto konania mal mať dodávateľ
prospech vo forme úroku alebo poplatkov. Súd prvej inštancie preto správne dospel k záveru, že úver z
prejednávanej zmluvy je v konečnom dôsledku bez úrokov a bez poplatkov.

28. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovaného o nesprávnosti záveru súdu prvej inštancie o
nepreukázaní predpokladov pre predčasné zosplatnenie úveru v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka, zo spisu vyplýva, že žalovaný súdu predložil nielen výzvy zo dňa 06. 02. 2015, 30. 04. 2015 a
20. 07. 2015 (č. l. 80 - 82 spisu), ktorými upozorňoval žalobkyňu na možnosť predčasného zosplatnenia
úveru zo zmluvy o úvere, ale spolu s výzvami predložil aj zaslanie výzvy zo dňa 03. 08. 2015 (č. l. 83

spisu), ktorou žalobkyni vyhlásil predčasnú splatnosť úveru zo zmluvy o úvere s uvedením konkrétneho
čísla doporučenej zásielky, pod ktorými bola výzva, ako aj list o vyhlásení predčasnej splatnosti úveru zo
zmluvy o úvere zaslané na poštovú prepravu žalobkyni (č. l. 84 - 85 spisu). Naviac žalobkyňa žiadnym
spôsobom v priebehu konania nespochybňovala doručenie uvedených výziev tak ako ich predložil v
konaní žalovaný.

29. Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorá sa má
vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí 3 mesiacov od
omeškania so splatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní
na uplatnenie tohto práva.

30. Postup žalovaného ako vyplýva zo spisu, zodpovedá zákonnému predpokladu pre riadne
zosplatnenie úveru v zmysle citovaného zákonného ustanovenia. Pokiaľ súd prvej inštancie vychádzal z
toho, že žalovaný v konaní nepreukázal doručené upomienky žalobkyni, nebola jeho kvalifikácia správna
a zodpovedajúca listinným dôkazom. Ako už bolo vyššie uvedené, žalovaný listom z 30. 04. 2015

žalobkyňu upozornil na meškanie so splácaním úveru viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti, zároveň
ju upozornil na možnosť vyhlásenia splatnosti úveru, čím realizoval spôsobom súladným so zákonom
svoje oprávnenie veriteľa smerujúce k splatnosti svojej pohľadávky voči dlžníkovi. Znamená to teda, že
odvolacia námietka žalovaného vo vzťahu k nesprávnemu posúdeniu oprávnenia žalovaného vyhlásiť
splatnosť úveru bola relevantnou.

31. Pokiaľ súd prvej inštancie uzavrel, že úver z prejednávanej zmluvy je bez úrokov a bez poplatkov
z dôvodu nepreukázania konania s odbornou starostlivosťou, s čím sa odvolací súd v plnom rozsahu
stotožňuje, žalovanému vznikol nárok na sumu nezaplatenej istiny vo výške predstavujúcej rozdiel medzi
výškou skutočne poskytnutého úveru (2 000 Eur) a sumou zaplatenou žalobkyňou z poskytnutého

úveru. Keďže súd prvej inštancie vzájomný návrh žalovaného v celom rozsahu zamietol a nepriznal
žalovanému rozdiel medzi výškou skutočne poskytnutého úveru a sumou zaplatenou žalobkyňou, je
jeho rozhodnutie v tejto časti predčasné. Súd vôbec neskúmal, v akom rozsahu ku dňu rozhodnutia
žalobkyňa uhradila sumu z poskytnutého úveru. Vo vzťahu k zamietavému výroku o vzájomnom návrhužalovaného absentuje konkretizácia dôvodov, pre ktoré súd považoval celý žalovaným uplatnený nárok
za nedôvodný, a preto odvolací súd v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b) rozsudok vo výroku IV. a V.
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie podľa § 391 ods. 1 CSP na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

32. Úlohou súdu prvej inštancie bude dôsledne v súlade s ust. § 191 CSP vyhodnotiť všetky dôkazy,
ktoré boli žalovaným na preukázanie jeho tvrdení predložené, následne vo veci opätovne rozhodnúť,
pričom súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP). V ďalšom
konaní rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

33. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).