Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, May 17, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17CoP/8/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3116215500
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3116215500.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a členov

senátu Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho vo veci navrhovateľa: Z. X., nar. XX.XX.XXXX,
bytom W. T. XX/XX proti osobe povinnej výživou: Z. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom W., Q. X/X, o určenie
výživného na plnoleté dieťa, na odvolanie osoby povinnej výživou proti rozsudku Okresného súdu
Trenčín zo dňa 26. septembra 2016, č. k. 12Pc/4/2016-28, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že osoba povinná výživou je povinná platiť na
navrhovateľa výživné vo výške 80 eur mesačne od 01.09.2016, vždy do 15. dňa v mesiaci vopred, k
rukám navrhovateľa.

Vo zvyšku súd návrh z a m i e t a .

Ukladá súdu prvej inštancie rozhodnúť o zročnom výživnom.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil osobe povinnej výživou (otcovi navrhovateľa)
povinnosť platiť výživné na navrhovateľa vo výške 100 eur mesačne od 01.09.2016 vždy do 15. dňa v
mesiaci vopred. Zároveň súd rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
Svoje rozhodnutie súdu prvej inštancie odôvodnil s poukazom na ust. § 62 ods. 1 až 5, § 75 ods.

1, § 77 ods. 1 Zákona o rodine a výsledkami vykonaného dokazovania, keď mal preukázané, že
navrhovateľ je v akademickom školskom roku 2016/2017 študentom 1. ročníka denného štúdia na
Fakulteelektrotechnikyakomunikačnýchtechnológií VysokéhoučenítechnickéhovBrne.Jehovýdavky
spočívajú v poplatku za internát 2.670,- Kč, poplatku za internet 7 eur, platbe za 20 obedov po 56,- Kč,
1.000,- Kč za raňajky a večere, cestovnom domov na víkendy 5,50 eur (jedna cesta), MHD v Brne 276,-
Kč a 30 eur vreckové. Otec navrhovateľa bol v priebehu konania ochotný platiť na výživu navrhovateľa
maximálne50eurmesačne,atospoukazomnasvojpríjemanatúskutočnosť,žemáďalšiuvyživovaciu

povinnosť k bratovi navrhovateľa, určenú súdom vo výške 70 eur, pričom od času, kedy sa navrhovateľ
zamestnal, tomuto synovi platil výživné vo výške 90 eur mesačne. U otca navrhovateľa súd vychádzal z
príjmu 563,13 eur, u matky navrhovateľa z príjmu 586,03 eur + 23,52 eur prídavky na deti. Na základe
výsledkovvykonanéhodokazovaniasúdpovažovalzaprimeranésprihliadnutímnaodôvodnenépotreby
navrhovateľa, ako aj príjmy, náklady i existenciu ďalšej vyživovacej povinnosti otca navrhovateľa, určiť
osobe povinnej výživou na navrhovateľa výživné vo výške 100 eur mesačne, a to od podania návrhu, t.
j. od 01.09.2016. Súd zdôraznil, že otec navrhovateľa má súdom určenú povinnosť platiť výživné 70 eur

mesačnenamladšiehobratanavrhovateľa,ktorýježiakomstrednejškoly.Životnénákladynavrhovateľa,
ktorý je študentom vysokej školy sú vyššie ako na strednej škole. Okrem toho súd zohľadnil väčšie
úverové zaťaženie matky navrhovateľa z titulu vyporiadania BSM s otcom navrhovateľa a zabezpečeniesi bývania oproti otcovi navrhovateľa (asi o 100 eur mesačne). Rozhodnutie o náhrade trov konania súd
odôvodnil ust. § 52 CSP (správne CMP).

2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu osoba povinná
výživou - otec navrhovateľa, domáhajúc sa jeho zmeny tak, že súd návrh na určenie výživného na
navrhovateľa zamietne, prípadne žiadal rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie
konanie. Uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/, g/, h/ CSP. Mal za to, že súd dospel k
neúplným a nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnym právnym záverom v otázke posúdenia

dôvodnosti nároku navrhovateľa na určenie výživného na plnoleté dieťa uplatnenému voči nemu, v
otázke posúdenia súladu nároku na priznanie výživného s dobrými mravmi, ako aj v otázke prípadného
určenia rozsahu vyživovacej povinnosti k navrhovateľovi. Je toho názoru, že súd prvej inštancie na
daný prípad nesprávne aplikoval príslušné zákonné ustanovenie § 62 ods. 1 Zákona o rodine a náležite
nezohľadnil takú dôležitú skutočnosť, akou je nadobudnutie a existencia schopnosti navrhovateľa sám
sa živiť. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal z nesprávneho predpokladu a záveru, že on

je naďalej povinný plniť si vyživovaciu povinnosť k navrhovateľovi, a to napriek tomu, že navrhovateľ
nadobudol schopnosť samostatne sa živiť a táto u neho doposiaľ trvá. Od ukončenia sústavnej prípravy
na budúce povolanie v r. 2015 u navrhovateľa nenastali žiadne objektívne okolnosti alebo prekážky,
pre ktoré by naďalej nemohol uplatňovať svoje dosiahnuté odborné stredoškolské vzdelanie s maturitou
získané na obchodnej akadémii, ako aj vykonávať svoju doterajšiu prácu v banke. Jeho nástup na

vysokú školu - Vysoké učení technické v Brne, Fakultu elektrotechniky a komunikačných technológií, po
predchádzajúcom dobrovoľnom ukončení riadneho denného štúdia na inej vysokej škole - Trenčianskej
univerzite Alexandra Dubčeka, nemožno považovať za nepretržitú riadnu prípravu na jeho budúceho
povolanie. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o „obnovení“ jeho vyživovacej povinnosti k navrhovateľovi
starostlivo neprihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo a postupoval v rozpore s ust. § 191

ods. 1 CSP veta prvá za bodkočiarkou o postupe súdu pri hodnotení dôkazov. Ďalej otec navrhovateľa
uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine, keď pri posudzovaní
nároku na určenie výživného opomenul hľadisko odôvodnenosti potrieb navrhovateľa. Súd sa bez
ďalšieho uspokojil s tvrdením navrhovateľa, že vysokoškolské štúdium na ďalšej vysokej škole započal
z dôvodu lepšieho uplatnenia na trhu práce. Navrhovateľ pritom netvrdil ani nepreukázal, že by mal

nejaký problém nájsť si adekvátne zamestnanie s pravidelným zárobkom. Práve naopak bol zamestnaný
v bankovom sektore, ktorý sa považuje za stabilnú oblasť pracovného trhu, o ktorú je stále prejavovaný
záujem z radu uchádzačov o zamestnanie. Súd neposudzoval opodstatnenosť samotného nároku a
opomenul tiež hľadisko v zmysle ust. § 75 ods. 2 Zákona o rodine, či priznanie výživného nie je v
rozpore s dobrými mravmi. Rovnako došlo k procesnému pochybeniu v tom, že súd prvej inštancie

neprihliadol na jeho procesnú obranu, keď v konaní tvrdil, že jeho plnoletý syn už na jednej vysokej
škole študoval, štúdium na nej z vlastného rozhodnutia ukončil a v tom istom čase sa zároveň aj riadne
zamestnal. Na tieto skutočnosti poukazoval na pojednávaní, avšak súd prvej inštancie sa nimi odmietol
náležite zaoberať, rovnako ako odmietol skúmať výšku príjmu navrhovateľa v tomto zamestnaní. Pokiaľ
navrhovateľ chce znova navštevovať nejakú vysokú školu, mohol zvoliť formu financovania z vlastných

prostriedkov, ktoré je schopný si zabezpečiť. Naviac navrhovateľ si vybral štúdium na vysokej škole
s odlišným zameraním, než aké doposiaľ študoval, teda v inom ako ekonomickom odbore. Má za to,
že v tomto smere potom nejde o zvýšenie jeho kvalifikácie, ani o kontinuálnu prípravu na budúce
povolanie, ale o celkom nový smer štúdia s celkom iným zameraním, pre ktoré sa navrhovateľ rozhodol
po tom, čo už mal zabezpečenú riadnu prácu a príjem na zabezpečenie svojej výživy. Ďalej poukázal

na to, že súd nevzal v úvahu skutočnosť, že vyživovacia povinnosť k navrhovateľovi bola predtým
zrušená rozhodnutím súdu s účinnosťou od 09.09.2015, a to rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo
dňa 13.10.2015 v konaní pod sp. zn. 16C/352/2015 na tom základe, že vyživovacia povinnosti otca k
jeho plnoletému synovi zanikla. Dôvodom zániku vyživovacej povinnosti bola skutočnosť, že navrhovateľ
nadobudol schopnosť samostatne sa živiť po tom, ako dobrovoľne ukončil riadne denné štúdium na inej

vysokej škole. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie nevzal do úvahy fakt, že v danom prípade rozhoduje
o opätovnom určení vyživovacej povinnosti k navrhovateľovi zo strany jeho otca. Namietal, že súd pri
skúmaní otázky zárobkových a majetkových pomerov na strane rodičov oprávneného dieťaťa nesprávne
zohľadnil takú skutočnosť, akou je spôsob vyporiadania BSM rodičov navrhovateľa po rozvode ich
manželstva. Vyplatenie peňažnej sumy 25.000 eur matkou navrhovateľa nemôže byť na jeho ujmu,

keď si v rámci vyporiadania BSM iba uplatnil svoj zákonný nárok na polovicu spoločne nadobudnutého
majetku, resp. na vydanie jeho hodnoty poskytnutím peňažnej náhrady. Matka navrhovateľa má síce
vyššie výdavky spojené s uspokojovaním záväzku z vyporiadania BSM, tomu však zodpovedá aj väčší
majetok, než aký za poskytnutú náhradu (výplatu z BSM) nadobudol on. Matka navrhovateľa je naviacvýlučnou vlastníčkou ďalšej bytovej nehnuteľnosti, a to rodinného domu súp. č. XXX v obci D. R., v
ktorom má doživotné právo bývania aj jej matka J. J. a rovnako je spoluvlastníčkou niekoľkých desiatok
spoločných nehnuteľností, tzv. urbárskych pozemkov v k. ú. D. R.. Súd prvej inštancie teda nepostupoval

pri zisťovaní majetkových pomerov na strane rodičov s náležitou starostlivosťou a k ich ohodnoteniu u
jednotlivých účastníkov nepristupoval objektívne.

3. K podanému odvolaniu osoby povinnej výživou sa vyjadril navrhovateľ, ktorý žiadal rozsudok súdu
prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Odvolacie dôvody osoby povinnej výživou považoval za

zjavneprávneneopodstatnené.Pokiaľideoúdajnúneodôvodnenosťjehonávrhunaurčenievyživovacej
povinnosti zo strany jeho otca uviedol, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k dieťaťu trvá, kým
dieťa nie je schopné samé sa živiť. To, kedy tento stav nastane záleží od okolností konkrétneho
prípadu. Medzi rozhodujúce faktory na strane dieťaťa patria vek, štúdium, schopnosť zamestnať
sa, schopnosť vykonávať prácu, odôvodnené záujmy a potreby a podobne. Samotný fakt, že dieťa
nadobudlo pracovnoprávnu spôsobilosť, či túto aj využilo tým, že sa zamestnalo, nemá vplyv na zánik

vyživovacej povinnosti. Uprednostnenie zamestnania sa pred ďalším štúdiom predsa preukazuje snahu
dieťaťa odbremeniť rodičov a postarať sa o svoje životné potreby. Ak ďalej v tomto zamestnaní dieťa
pochopí, že bez ďalšieho vzdelania je jeho možnosť uplatnenia sa v profesionálnom živote značne
obmedzená na menej kvalifikované a teda aj menej platené pracovné pozície, je logické, že prejaví
záujem o ďalšie vzdelávanie. Vyjadrenie jeho otca, že takýto návrh je nedôvodný, či je dokonca v rozpore

s dobrými mravmi, je nesprávne a nepochopiteľné. Takéto vyjadrenie bohužiaľ iba preukazuje, že jeho
otcovi vôbec nezáleží na budúcnosti jeho detí a na možnostiach ich uplatnenia sa na trhu práce. Je
zvláštne, že jeho otec dokonca v návrhu na určenie vyživovacej povinnosti vidí rozpor s dobrými mravmi.
Skutočnosť, že nastúpil do práce, keď videl, že jeho rodičia majú problém financovať jeho štúdium
dokazuje pravý opak. V období, keď bol zamestnaný predsa obom rodičom značne pomohol tým, že

nemuseli na jeho obživu, či dokonca štúdium žiadnym spôsobom prispievať. Otec v odvolaní naviac
neuviedol žiadne také konkrétne jeho konanie, ktoré by bolo možné považovať za konanie v rozpore s
dobrými mravmi. Zákon o rodine naviac uprednostňuje záujem dieťaťa a preto v prípade, ak sa dieťa
rozhodne pokračovať v ďalšom vzdelávaní, hoci už skončilo prípravu na konkrétne povolanie, povinnosť
rodičov vyživovať ho nezaniká. Nie je dokonca ani vylúčené, aby vyživovacia povinnosť rodičov trvala

aj v prípade, keď sa dieťa po skončení strednej odbornej školy rozhodne pokračovať v štúdiu na vysokej
škole, hoci aj iného zamerania. Vyživovacia povinnosť v takom prípade končí až dosiahnutím prvého
najvyššieho stupňa vzdelania. Jeho otec nie je schopný akceptovať všeobecne známy fakt, že človek
sa dokáže podstatne lepšie uplatniť na trhu práce, ak má ukončené vysokoškolské vzdelanie. Za jeho
rozhodnutím študovať na Vysokom učení technickom v Brne so zameraním na informačné technológie,

vidí otec iba snahu o poberanie výživného ako bezpracného príjmu. Ak by však jeho motivácia bola
skutočne takáto prízemná, rozhodne by nešiel študovať informačné technológie, ale niektorý z podstatne
menej náročných študijných odborov. Práve doterajšie zamestnanie mu pomohlo pochopiť, čomu by sa
chcel profesionálne venovať a rozhodnúť sa pre štúdium, ktoré mu k tomu môže napomôcť. Pokiaľ ide
o zrušenie vyživovacej povinnosti k nemu v konaní 16C/352/2015, záver súdu prvej inštancie o jeho

schopnosti sám sa živiť v konaní o zrušenie vyživovacej povinnosti nemožno bez ďalšieho prevziať aj
do tohto konania. Záver súdu o jeho schopnosti sám sa živiť naviac nie je večný, ani nemenný a túto
schopnosť dieťaťa treba vždy posudzovať opätovne v kontexte aktuálnych pomerov. Pokiaľ ide o otcovu
námietku, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní nesprávne zohľadnil úverové zaťaženie jeho matky,
jeho toho názoru, že súd prvej inštancie správne posudzoval majetkové pomery na strane oboch rodičov.

Tieto sú objektívne dané a nie je vôbec dôležité, či sú dôsledkom predchádzajúceho vyporiadania BSM
rozvedených rodičov alebo ich zárobkových možností. Argumenty otca, že on po rozvode nadobudol iba
garsónku, v ktorej býva a jeho matke zostal trojizbový byt sú nepatričné. Jeho otec býva sám a stará sa
iba sám o seba, zatiaľ čo jeho matka býva s ním a jeho ďalším bratom a dennodenne sa o nich stará.
Nechápe argumenty otca o majetku patriacom jeho matke - dome a pozemkoch v obci D. R., pričom

skúmaniemajetkovýchpomerov matkyvtomtokonanípovažujezanadbytočnéaabsolútnenepotrebné.
O vzťahu jeho otca k nemu svedčí aj fakt, že sa v odvolacom konaní nechal zastupovať advokátkou, na
financovanie ktorej má evidentne dostatok peňazí. Z rovnakého dôvodu je zarážajúci návrh jeho otca,
aby odvolací súd pre prípad úspechu ho zaviazal zaplatiť otcovi trovy odvolacieho konania.

4. K podanému vyjadreniu navrhovateľa sa písomne vyjadril otec navrhovateľa (osoba povinná výživou).
Uviedol, že on bol uzrozumený s tým, že syn sa po skončení strednej školy rozhodol pre vysokoškolské
štúdiumažezačalnavštevovaťTrenčianskuuniverzituAlexandraDubčeka.Nikdyodnehonepožadoval,
aby mu uľahčil finančnú situáciu tým, že sa má zamestnať. Pritom mu neoznámil, že toto štúdiumukončil, ani to, že nastúpil do zamestnania, pričom on mu naďalej uhrádzal určené výživné a až
neskôr vyšlo najavo, že už pracuje a má vlastný príjem zo zárobku. Takéto počínanie navrhovateľa
bolo pre neho nepochopiteľné, pretože s ním mal normálny vzťah a boli v kontakte. Preto mu nie

je zrejmé, ako mohol navrhovateľ dospieť k záveru, že rodičia mali problém financovať jeho ďalšie
štúdium. Jeho súčasné tvrdenie o nedostatku finančných prostriedkov považuje za účelové. Navrhovateľ
podsúva súdu vlastné negatívne hodnotenia svojho otca, prekrúca jeho vyjadrenia uvedené v odvolaní
a vyvodzuje z nich prehnané a ničím nepodložené závery. On nikdy neprezentoval taký postoj k
navrhovateľovi, aký uvádza vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľ. Odmieta rolu neprajného rodiča, ktorý

nechápe túžby a potreby svojho dieťaťa. Na druhej strane priznáva, že je do značnej miery objektívne
obmedzovaný svojimi súčasnými možnosťami a schopnosťami. Od poslednej úpravy výživného sa
jeho príjem nezvýšil, namiesto prirodzeného nárastu priemerného zárobku došlo u neho k stagnácii
príjmu. Taktiež ubudla možnosť zvýšenia príjmu formou tzv. nadčasov. Jeho zárobok nevzrástol, za to
sa však zvýšili jeho celkové životné náklady. Tieto musí vykrývať napr. čerpaním sociálnej (bezúročnej)
pôžičky u zamestnávateľa vo výške 498 eur, ktorú spláca v sume 33,20 eur po dobu 15 mesiacov.

Z príjmu uspokojuje iba najzákladnejšie životné potreby, okrem toho si plní vyživovaciu povinnosť k
mladšiemu synovi, ktorému pravidelne prispieva na výživu sumou 90 eur mesačne, z čoho 70 eur
je suma určená súdom pri poslednej úprave výživného a 20 eur mu prispieva nad rámec určeného
výživného, z dôvodu celkového nárastu výdavkov na základné životné potreby. Mladšiemu synovi
hradí aj poistné na životné poistenie vo výške 6 eur mesačne. Po úhrade pravidelných mesačných

nákladov mu nezostane takmer žiadna úspora z príjmu. Určenie výživného na navrhovateľa vo výške
100 eur je pre neho za danej situácie neprijateľné. Pokiaľ by súd potvrdil určenie jeho vyživovacej
povinnosti k navrhovateľovi, nie je schopný platiť viac ako 40 až 50 eur mesačne aj to len v prípade,
ak by jeho mesačná mzda každý mesiac dosiahla aspoň sumu 550 eur, čo však nemusí byť reálne.
Nechce, aby navrhovateľove ambície boli uspokojované jednak na úkor jeho mladšieho brata, ktorý ešte

neskončil strednú školu a má rovnaký nárok aspoň na úplné stredoškolské vzdelanie a rovnako, aby
neboli na úkor jeho vlastných životných potrieb, ktoré sú pre neho existenčne nevyhnutné. Dodal, že
navrhovateľ dosahoval v pôvodnom zamestnaní v banke vyšší príjem, než poberá a dosahuje on. Súd
preto nemohol dospieť k spoľahlivému záveru, či je spravodlivé požadovať od neho platenie výživného
na plnoleté dieťa v prípade, ak toto je schopné už za súčasného stavu svojho vzdelania dosahovať

vyšší príjem ako povinný rodič. Jeho súčasná životná úroveň nie je vysoká a nie sú predpoklady,
aby sa na nej navrhovateľ podieľal v takom rozsahu, v akom požaduje. Za danej situácie navrhovateľ
mohol zvážiť aj vhodnejšiu formu vysokoškolského štúdia popri zamestnaní alebo sa rozhodnúť pre iný
spôsob zvyšovania svojej kvalifikácie tak, aby to zodpovedalo jeho možnostiam a schopnostiam, ako aj
možnostiam a schopnostiam jeho rodičov.

5. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 65 a § 66 Civilného mimosporového poriadku
(CMP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 388 CSP zmeniť z týchto dôvodov:

6. Podľa § 62 ods. 1, 2 Zákona o rodine, plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná
povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obaja rodičia prispievajú na výživu
svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa
na životnej úrovni rodičov.

7. Podľa § 75 ods. 1 veta prvá Zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené
potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného.

8. Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom je obmedzené na obdobie, kým dieťa nie je
schopné samo sa živiť. Kedy nastane takýto právny stav závisí od okolností konkrétneho prípadu,

pričom medzi rozhodujúce faktory na strane dieťaťa patrí jeho vek, zdravotný stav, štúdium, schopnosť
zamestnať sa, schopnosť vykonávať prácu, odôvodnené záujmy a potreby, majetkové pomery a
podobne. Iba samotná skutočnosť, že dieťa je schopné nejakej - hocijakej - zárobkovej činnosti nestačí,
aby došlo k zániku vyživovacej povinnosti. Uprednostňuje sa záujem oprávneného, preto v prípade, ak
sa dieťa rozhodne pokračovať v ďalšom vzdelávaní, hoci už ukončilo prípravu na konkrétne povolanie,

povinnosť rodičov vyživovať dieťa nezaniká. Dôležitým faktorom v tomto prípade je aj skutočnosť, či
existuje reálna možnosť dieťaťa zamestnať sa vo vyštudovanom odbore. Nie je ani vylúčené, aby
vyživovacia povinnosť rodičov trvala aj v prípade, keď sa dieťa po skončení strednej odbornej školyrozhodne pokračovať v štúdiu na vysokej škole, hoci aj iného zamerania. Súhrnne možno konštatovať,
že dieťa je schopné samo sa živiť vtedy, ak je schopné samostatne uspokojovať svoje potreby.

9. Povinnosť rodičov vyživovať svoje deti existuje ako podporný prostriedok výživy po celú dobu života
subjektov tohto právneho vzťahu. Aj v prípade, že dočasne zanikne povinnosť plniť výživné, nakoľko nie
sú splnené predpoklady pre jej existenciu - napr. dieťa je schopné sa samo živiť - môže sa v prípade, že
dôjde k zmene týchto podmienok, obnoviť. Tento charakteristický znak vyživovacej povinnosti rodičov
voči deťom sa nazýva elasticita.

10. V danej veci odvolací súd nemá pochýb o dôvodnosti návrhu navrhovateľa na určenie vyživovacej
povinnosti zo strany jeho otca - osoby povinnej výživou. Je nepochybné, že navrhovateľ je študentom
denného štúdia Vysokého učení technického v Brne, Fakulty elektrotechniky a komunikačných
technológií, s ktorým štúdiom sú spojené nemalé výdavky. Skutočnosť, že navrhovateľ v minulosti
už študoval na jednej vysokej škole, ktorú neukončil a nastúpil do zamestnania v banke, ktorý

pracovný pomer skončil z dôvodu, že bol prijatý na terajšie štúdium na vysokej škole, nemôže
byť bez vyhodnotenia a zohľadnenia ďalších skutočností dôvodom pre nepriznanie vyživovacej
povinnosti zo strany osoby povinnej výživou. V danom prípade s poukazom na skutočnosti uvedené
v predchádzajúcich odsekoch je potrebné konštatovať, že navrhovateľ nie je schopný sám sa živiť,
keďže nedokáže samostatne uspokojovať svoje potreby. Je preto odkázaný výživou na svojich rodičov

- matku a otca. Rovnako námietka osoby povinnej výživou, že v minulosti bola vyživovacia povinnosť
na navrhovateľa zrušená, keďže bol navrhovateľ zamestnaný a nadobudol schopnosť sám sa živiť a za
daného stavu potom priznanie výživného by mohlo byť v rozpore s dobrými mravmi, nie je dôvodná.
Zákon o rodine nepochybne pri zmene podmienok umožňuje obnoviť vyživovaciu povinnosť zo strany
povinnej osoby na osobu oprávnenú tak, ako tomu bolo v tomto prípade, keď pôvodne k zániku

vyživovacej povinnosti zo strany osoby povinnej výživou na navrhovateľa došlo v čase, keď bol schopný
sám sa živiť a teda v tej dobe neboli splnené predpoklady pre existenciu povinnosti plniť výživné.

11. Vychádzajúc z odôvodnených potrieb navrhovateľa ako osoby oprávnenej, ako aj schopností,
možností a majetkových pomerov osoby povinnej výživou - otca navrhovateľa, bol odvolací súd toho

názoru, že výživné vo výške 100 eur mesačne ako ho určil súd prvej inštancie, nezodpovedá uvedeným
kritériám a za primerané odvolací súd považoval výživné vo výške 80 eur mesačne s účinnosťou od
podania návrhu, t. j. od 01.09.2016, pričom odvolací súd prihliadol nielen na samotný príjem osoby
povinnej výživou, ale aj na jeho ďalšiu vyživovaciu povinnosť k mladšiemu bratovi navrhovateľa.

12. Keďže v danej veci ide o návrhové konanie a navrhovateľ sa domáhal určenia výživného vo vyššej
sume ako 80 eur mesačne (100 eur mesačne), vo zvyšku odvolací súd návrh navrhovateľa zamietol.

13. Pokiaľ ide o nedoplatok na zročnom výživnom, už v čase rozhodovania súdu prvej inštancie
(26.09.2016) bolo zročné výživné za mesiac september 2016 (keďže toto je zročné do 15-teho dňa v

mesiaci vopred), o ktorom nedoplatku súd prvej inštancie nerozhodol, pričom od rozhodnutia súdu prvej
inštancie nie je z obsahu spisu zrejmé, či osoba povinná výživou na navrhovateľa platila vôbec výživné,
ak áno, v akej výške. Preto odvolací súd uložil súdu prvej inštancie povinnosť, po doplnení dokazovania
ohľadne týchto skutočností rozhodnúť o nedoplatku na zročnom výživnom a spôsobe jeho zaplatenia.
Taktiež súd prvej inštancie rozhodne aj o trovách prvoinštančného a odvolacieho konania.

14. Z uvedených dôvodov odvolací súd odvolaniu osoby povinnej výživou čiastočne vyhovel a rozsudok
súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil.

15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný exekučný titul, môže oprávnený podať návrh
na nariadenie výkonu podľa § 370 a nasl. CMP.