Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 2, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/51/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8515200451
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8515200451.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.MonikyJuskovejačlenieksenátu

JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobkyne E. R., nar. XX.X.XXXX, bytom F. 7,
XXX XX R. V., právne zastúpenej: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., IČO: 47 234 466,
so sídlom Kuzmányho 29, 040 11 Košice proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598,
so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 293
eur s príslušenstvom, takto o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k.
7C/82/2015-45 zo dňa 14.07.2016

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Priznáva žalobkyni voči žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 293 eur s 8,05 % ročným úrokom z omeškania
od 29.01.2015 do zaplatenia, všetko v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania
rozhodol tak, že žalobkyni priznal proti žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa žalobou, súdu doručenou 06.02.2015, domáha od
žalovaného vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 293 eur s prísl., predstavujúcej rozdiel medzi

úverom, ktorý jej žalovaný vo výške 200 eur poskytol a sumou, ktorú žalovanému vo výške 493 eur
uhradila. Zmluva, ktorú so žalovaným uzavrela, je zmluvou o spotrebiteľom úvere. Obsahuje neprijateľné
podmienky, úver mal byť bezúročný a bez poplatkov.
Súdkonštatoval,žežalovanýnavrholžalobuzamietnuť,nakoľkopodľanehonenastalaanijednazforiem
bezdôvodného obohatenia. Zmluva, ktorú so žalobkyňou uzavrel, je zmluvou nepomenovanou, na ktorú
nie je možné aplikovať Zákon o spotrebiteľských úveroch. V dodatku k zmluve sa žalobkyňa zaviazala,
že úver bude čerpať na kúpu pracovných odevov. Žalovaný vzniesol námietku premlčania majúc za to,

že uplynula subjektívna dvojročná premlčacia lehota, ktorá začala plynúť od uzavretia zmluvy.
Z vykonaných dôkazov súd zistil, že medzi žalobkyňou a žalovaným bola dňa 06.05.2011 uzatvorená
zmluva o úvere, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 200 eur, na úhradu
ktorého zaplatila žalobkyňa žalovanému sumu 493 eur. Súd prvej inštancie zmluvu posúdil ako zmluvu
o spotrebiteľskom úvere, ktorá však neobsahovala zákonné náležitosti tohto záväzkového vzťahu
upravené v Zákone č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Žalobkyňa pri uzatváraní zmluvy
nekonala v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania. Z verejných registrov je zrejmé, že

podnikateľkou nikdy nebola. Pokiaľ sa mala zmluvou zaviazať, že úver využije na kúpu pracovných
odevov, povinnosť zabezpečiť pracovné pomôcky zaťažuje zamestnávateľa, pokiaľ dodatok k zmluve
obsahuje záväzok, že úver bude poskytnutý na kúpu pracovných odevov, ide o obchádzajúci zákon,
preto neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie uviedol, že zmluva neobsahujepodstatné náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. b), f), i), j), k), y) Zákona, údaje o finančnom agentovi,
ktorý bol zmluvnou stranou, dobu trvania zmluvy, úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky,
ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej

sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná, ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky
úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny - bez akéhokoľvek
uvedenia, ročnú percentuálnu mieru nákladov - bez akéhokoľvek uvedenia, konkrétnu výšku a termíny
jednotlivých splátok v členení na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov -uvedená je len výška celkovej
splátky 33 eur, počet splátok 12, počnúc dňom 15.06.2011, dátum prvej splátky nie je uvedený, taktiež

nie sú uvedené termíny splatnosti splátok, nie je uvedená priemerná hodnota ročnej percentuálnej
miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platná ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
Žalovaným poskytnutý úver je tak bezúročný a bez poplatkov. Žalovaným prijaté plnenie nad sumu
poskytnutého úveru je bezdôvodným obohatením a je povinnosťou žalovaného žalobkyni bezdôvodné
obohatenie vydať. Námietku premlčania vznesenú žalovaným mal súd prvej inštancie za nie dôvodnú.
Začiatok subjektívnej premlčacej doby nemožno spájať s okamihom uzavretia zmluvy medzi stranami

konania, ale s okamihom, v ktorom si sama žalobkyňa musela byť vedomá toho, že bez existujúceho
dôvodu žalovanému plnila. Žalobkyňa sa o dôvodoch dozvedela v minulom konaní, v ktorom mala
postavenie žalovaného z rozsudku vyhláseného 09.09.2014. Pokiaľ bola žaloba podaná na súde
05.02.2015, podaná bola včas. Čo sa týka objektívnej lehoty, podľa súdu prvej inštancie bolo potrebné
vychádzať z desaťročnej objektívnej premlčacej lehoty, keďže žalovaný ako nebankový subjekt má

dlhodobo v predmete svojej činnosti aj poskytovanie úverov. Je jeho povinnosťou preto poznať a
dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. V čase uzatváranie zmluvy
už niekoľko rokov platila pri spotrebiteľských úverov úprava vyžadujúca uvádzať ročnú percentuálnu
mieru nákladov umožňujúcu spotrebiteľom zorientovať sa v ponukách rôznych finančných inštitúcií
poskytujúcich úvery a posúdiť výhodnosť poskytnutého úveru. V zmluve takýto údaj chýba. Takéto

dlhodobé ignorovanie zákonnej povinnosti uvádzať ročnú percentuálnu mieru nákladov sa nedá hodnotiť
inak ako úmyselné konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu.
Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami Zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch - § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 2 písm. b), f), i), j), k), y), § 11, ustanoveniami
Občianskeho zákonníka - § 39, § 52 ods. 2, § 451 ods. 2, § 563, § 517 ods. 2 a ustanovením § 3

Nariadenia Vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z.
Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 CSP.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný majúc za to, že v konaní došlo k
vade uvedenej v § 365 ods. 1 písm. d), f), h) CSP tým, že súd prvej inštancie rozsudok nedostatočne
odôvodnil najmä tým, že sa nevysporiadal s argumentáciou žalovaného a iba nekriticky prevzal

argumentáciu žalobcu, čím odňal žalovanému možnosť konať pred súdom. Súd prvej inštancie dospel
tiež na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že súd mal v odôvodnení rozhodnutia stručne,
jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. Rozhodnutie však

zákonom stanovené podmienky nespĺňa. Pokiaľ žalobkyňa žalobou napádala poplatok za poskytnutie
peňažných prostriedkov, právna úprava poplatok za spracovanie zmluvy nielenže pripúšťa, ale aj
výslovne uvádza. Poplatok nie je podľa jeho názoru neprimerane vysoký vzhľadom na skutočnosť,
že žalovaný je nebankovým subjektom, ktorého riziko podnikania ako aj podnikateľské náklady sú
rozdielne, vyššie oproti bankám. Ak žalobkyňa namietala výšku odplaty za poskytnutie a vrátenie

peňažných prostriedkov, znášala v tomto smere dôkazné bremeno a mala preukázať, že v čase a
mieste uzavretia zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne a podstatne vybočovala z trhového priemeru
odplátposkytovanýchinýmisubjektmiposkytujúcimifinancovaniezvlastnýchzdrojov.Pokiaľsúdzmluvu
č. XXXXXXXXX uzavretú so žalobkyňou posúdil ako spotrebiteľskú, neuviedol jediné tvrdenie na
podporu svojho rozhodnutia. K zmluve bol 06.05.2011 pripojený dodatok, v ktorom dlžníčka upresnila

účel poskytnutého úveru, a to na náklady spojené s kúpou pracovných odevov, pracovných pomôcok a
pracovnej obuvi. Na dodatok súd neprihliadol. Nebolo preto povinnosťou žalovaného dokazovať, na čo
v skutočnosti boli prostriedky použité, dostatočne však preukázal, že prostriedky boli vzaté za účelom
zamestnania. Žalobkyňa podľa žalovaného na určení úveru za bezúročný a bez poplatkov nemala
naliehavý právny záujem, dôkazné bremeno o existencii naliehavého právneho záujmu spočívalo na

nej, nepreukázala však naliehavý právny záujem na určení úveru za bezúročný a bez poplatkov.
Na jeho strane k bezdôvodnému obohateniu nedošlo, okrem toho nárok, ktorý žalobkyňa uplatnila,
bol premlčaný, k premlčaniu došlo 19.12.2014 uplynutím subjektívnej dvojročnej premlčacej lehoty,
ktorá začala plynúť od uzatvorenia zmluvy o úvere. Žalobkyňa nijako skutkovo nepreukázala možnosťuplatnenia desaťročnej premlčacej lehoty. Žalovaný preto žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že súd prvej inštancie v prejednávanej

veci správne posúdil zmluvu ako zmluvu spotrebiteľskú, správne aplikoval ustanovenia Zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. V konkrétnom prípade bola uzatvorená reálna zmluva,
nakoľko pri podpise došlo k odovzdaniu peňazí. Aj napriek snahe žalovaného účelovo zaradiť tento
vzťah pod režim Obchodného zákonníka, je potrebné posúdiť bez ohľadu na označenie zmluvy vzťah
podľa svojho obsahu nie formy, resp. nesprávne pomenovaného úkonu. Zmluvný vzťah v každom

prípade bolo potrebné subsumovať pod normy občianskeho práva. Je bežnou praxou žalovaného
pri uzatváraní obdobných úverových zmlúv označiť povinného ako podnikateľský subjekt a ak to
nie je možné, účelovo zaškrtnúť políčko určujúce účel použitia finančných prostriedkov za účelom
zamestnania, resp. povolania, aby došlo k vylúčeniu aplikácie právnych predpisov určených na
ochranu spotrebiteľa. Zo strany žalovaného ide o obchádzanie zákona, aby sa vyhol posudzovaniu
absencií obligatórnych náležitostí zmluvy. Zmluva, ktorú žalovaný uzavrel so žalobkyňou, obsahuje

väčšie množstvo ustanovení, ktoré je možné kvalifikovať ako neprijateľné zmluvné podmienky.
Najrozpornejšímiustanoveniami,ktorésúvzrejmomahrubomrozporesdobrýmimravmisúustanovenia
týkajúce sa odplaty za poskytnutý úver, ktorá tvorí viac ako 146 %. Takáto odplata je neprimerane
vysoká, v rozpore so zákonom aj s dobrými mravmi. Odplata nebola vyjadrená dostatočne určito,
najmä s poukazom na jej účelové rozdelenie na úrok a administratívny poplatok, pričom tento nebol

nejakým spôsobom spotrebiteľovi charakterizovaný a jeho výška sa odvíja od výšky poskytnutého úveru.
U žalovaného išlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie, zmluva bola uzatvorená 06.05.2011, takmer
po 10 rokoch podnikania v oblasti poskytovania úverov žalovaným, kedy po celý čas platila zákonná
nevyvrátiteľná fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutých úverov v prípade absencie RPMN.
Dlhodobé ignorovanie zákonnej povinnosti je nevyhnutné hodnotiť ako úmyselné konanie zamerané

na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala
na viaceré rozhodnutia súdov, okrem iného aj na rozsudok 23Sp/19/2009 Krajského súdu v Banskej
Bystrici z 10.04.2008, ktorým súd žalovanému vytkol vysoké úroky a pre uvedené označil celú zmluvu
za rozpornú s dobrými mravmi. Rozsudok bol žalovanému doručený najneskôr v lehote 30 dní, t.j.
najneskôr v období máj 2008, k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného došlo 08.10.2012 a

neskôr splátkami zo dňa 19.12.2012, v tomto čase žalovaný preukázateľne vedel, že zmluva s takýmito
úrokmi, aké požadoval od spotrebiteľov vo svojich formulárových zmluvách, sa bezdôvodne obohacuje,
pričom ide o úroky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ žalovaný namietal premlčanie žalobou
uplatneného nároku, jeho námietka nie je správnou. Žaloba bola na súd podaná 04.02.2015, o tom, že
žalovaný sa bezdôvodne obohatil, sa žalobkyňa dozvedela na porade so svojim zástupcom 26.01.2015,

svoj nárok si uplatnila v dvojročnej subjektívnej lehote. Žalobkyňa žiadala, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdil.
Žalovaný k vyjadreniu žalobkyne k jeho odvolaniu žiadne stanovisko nezaujal.
4. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 Zákona č.
160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, účinného od 01.07.2016, ďalej len „CSP“) vychádzajúc z

ustanovenia § 470 ods. 1 a ods. 2 veta prvá CSP podľa ktorého, ak nie je uvedené inak, platí tento zákon
aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované, preskúmal napadnutý
rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce, v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a
nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario), miesto a čas verejného vyhlásenia

rozsudku zverejnil na úradnej tabuli a webovej stránke súdu dňa 06.04.2017 (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel
k záveru, že odvolanie žalovaného je neopodstatnené.
5. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v takom rozsahu, v
ktorom sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých má odvolací súd po stránke
kvalitatívnej rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil irelevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov uplatnených
žalovaným, to, či súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, vychádzajúc z toho, že v
odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd
Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).6. Podstata odvolacích argumentov žalovaného spočívala v tvrdení o nesprávnom právnom posúdení
veci, o odňatí možností žalovanému konať pred súdom a v tvrdení toho, že súd na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.

7. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na
zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu alebo aplikoval síce správnu právnu normu,
ale jej obsah interpretoval nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený
skutkový stav ju nesprávne aplikoval.
Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie pri posudzovaní veci, ktorá bola predmetom

konania, použil správny právny predpis a správne ho vyložil. V rozhodnutí zodpovedal na argumenty,
ktoré považoval za argumenty pre rozhodnutie podstatné, v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a
zo zistených skutočností vyvodil správny záver. Ani v priebehu odvolacieho konania sa na skutkových
a právnych zisteniach súdu prvej inštancie nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré odkazuje. Súd prvej inštancie vysvetlil, z akých dôvodov
žalobe vyhovel, odôvodnenie jeho rozhodnutia zodpovedá kritériám odôvodnenia, ktoré sú upravené v

§ 220 ods. 2 CSP. Nie je možné konštatovať, že by rozhodovacím procesom došlo k odňatiu možnosti
žalovaného konať pred súdom a k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Za odňatie možnosti
konať pred súdom a za porušenie práva na spravodlivý súdny proces nie je možné považovať to, ak súd
prvej inštancie neodôvodní svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.
8. Žalovaný namietal, že žalobkyňa nemala naliehavý právny záujem na určení neprijateľnosti zmluvnej

podmienky,namietaltaktiež,žezmluvnývzťah,ktorýsnímžalobkyňauzatvorila,niejemožnépovažovať
za spotrebiteľský.
Aj odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie má za to, že zmluva, ktorú žalobkyňa uzatvorila so
žalovaným 06.05.2011, je spotrebiteľskou zmluvou. Žalovaný pri jej uzatvorení vystupoval v postavení
dodávateľa, pretože pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti.

Žalobkyňa je v zmluve identifikovaná svojim rodným číslom a pred súdom výslovne uviedla, že peňažné
prostriedky potrebovala pre domácnosť. Za tejto situácie vyhlásenie žalobkyne v dodatku k zmluve
zo 06.05.2011, že finančné prostriedky využije na kúpu pracovných odevov, pracovných pomôcok,
pracovnej obuvi, nie je možné považovať za vyhlásenie postačujúce pre identifikáciu úveru iného
ako úveru spotrebiteľského. Existujúce pochybnosti o identifikácii úveru sa odstraňujú spôsobom

charakteristickým pre sporové konanie, t.j. nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný
bezpečne, spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže byť
prehlásenie dlžníka z úverovej zmluvy, na aký účel údajne mieni peňažné prostriedky použiť, ak súčasne
zinéhodôkaznéhoprostriedku-výsluchupredsúdomvyplynieinýzáver.Žalobkyňavovýsluchuuviedla,
že peňažné prostriedky potrebovala pre domácnosť, nie na iný účel, s poukazom na interpretačné

pravidlo vyplývajúce z ustanovenia § 54 Občianskeho zákonníka bolo namieste pri pochybnostiach
o obsahu zmluvy použiť výklad priaznivejší pre spotrebiteľa. Dôkazné bremeno preukázanie opaku
tvrdenia žalobkyne o účele použitia úveru, bolo na žalovanom ako veriteľovi, podľa odvolacieho súdu
žalovaný toto dôkazné bremeno neuniesol. Odvolací súd sa naviac stotožňuje aj s úvahou súdu prvej
inštancie o tom, že ak by aj žalobkyňa v čase vzniku záväzkového vzťahu bola zamestnankyňou,

nie je jej povinnosťou, ale povinnosťou zamestnávateľa, zabezpečiť svojmu zamestnancovi kúpu
pracovných odevov, pracovných pomôcok, pracovnej obuvi a dodatok k zmluve o úvere, ktorý žalovaný
so žalobkyňou uzavrel, tak vykazuje znaky úkonu obchádzajúceho zákon v zmysle § 39 Občianskeho
zákonníka a ide preto o úkon neplatný.
9. Žalovaný taktiež namietal, že žalobkyňa nemala naliehavý právny záujem na tom, aby bolo určované,

že úver je bezúročný a bez poplatkov v zmysle ustanovenia § 137 písm. c) CSP. Je potrebné uviesť, že
v danom prípade bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu naliehavosti právneho
záujmu na určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky nezaťažovalo žalobkyňu, keďže vyplýva zo
zákona. Ustanovením § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka je daný právny záujem spotrebiteľa na určení
neplatnosti neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorá spôsobuje nerovnováhu v postavení účastníkov

zmluvy. Odvolacia námietka žalovaného obstáť preto nemôže. Spotrebiteľ má právo, aby jeho právne
postavenienebolospochybňovanéexistenciouneprijateľnejzmluvnejpodmienky,jetosúd,ktorýposúdi,
či zmluvná podmienka je z objektívneho hľadiska spôsobilá negatívne zasiahnuť do práv spotrebiteľa.
Zo Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
článok 6 bod 1, vyplýva povinnosť členských štátov zabezpečiť, aby nekalé podmienky použité v

zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa vnútroštátneho
práva neboli pre spotrebiteľa záväzné. Zmluva, ktorá bola uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným
je zmluvou formulárovou, obsah ktorej žalobkyňa ovplyvniť nemohla. Vzhľadom na uvedené postupovalsúd prvej inštancie správne, pokiaľ súdnej kontrole podrobil podmienky zmluvy z toho hľadiska, či nejde
o podmienky neprijateľné.
10. Za neprijateľnú zmluvnú podmienku je potrebné považovať podmienku vyvolávajúcu v neprospech

spotrebiteľa, ktorý je slabšou zmluvnou stranou v záväzkovom vzťahu, hrubú nerovnováhu. Znaky
neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen tá podmienka, ktorá je neprimeranou, ale aj podmienka,
ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s „ratio legis“ toho zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola
dojednaná. V tomto zmysle za neprijateľnú zmluvnú podmienku správne súd prvej inštancie posúdil
zmluvnú podmienku, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu nie je po

materiálnej stránke dodané a v skutočnosti slúži záujmom dodávateľa. Zo zmluvy vyplýva, že dlžník
sa zaväzuje veriteľovi zaplatiť sumu poskytnutú ako úver zvýšenú o poplatok takmer v rovnakej výške,
ako je samotná suma úveru. Odvolací súd je toho názoru, že požadovanie úhrady poplatku v takejto
neprimeranej výške je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Nie je zrejmé, že by malo ísť o plnenie
spotrebiteľovi po materiálnej stránke dodané a nemôže ísť ani o plnenie, ktoré by malo byť v záujme
spotrebiteľa. Pokiaľ by mal mať veriteľ u spotrebiteľského úveru nárok na poplatok, je nevyhnutné, aby

sa takýmto poplatkom platilo skutočné plnenie poskytnuté spotrebiteľovi, ktoré je súčasne v jeho záujme.
To, či zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky v rozpore so zákonom alebo v rozpore so
zásadou dobrých mravov, súd skúma aj bez námietky spotrebiteľa a v prípade zistenia neprijateľnosti
zmluvnej podmienky nepriznáva plnenie z takejto podmienky žiadané. To, že výška poplatku nie je
limitovaná právnym predpisom neznamená, že žalovaný ako veriteľ mal by byť oprávnený na zaplatenie

poplatku v akejkoľvek výške. Poplatok vo výške dosahujúcej takmer 100 % sumy poskytnutého úveru
nemôže byť v súlade s princípom dobrých mravov, naopak vykazuje znaky civilnoprávnej úžery. Ak mal
žalovaný, ako z odvolania vyplýva, za to, že poplatok je aj odplatou za úver v zmysle dohodnutých
úrokov z úveru, je potrebné uviesť, že takáto konštrukcia vyjadrenia ceny úvery vo forme úrokov z
úveru je neurčitá, neprehľadná a ak by aj poplatok za úver mal byť konštruovaný ako sumár platby za

administráciu a úroky, nič to nemení na závere o jeho neprijateľnosti v zmysle výšky v pomere k samotnej
sume úveru, ale aj na dôsledku, ktorý vyplýva z § 11 Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,
podľa ktorého ak zmluva neobsahuje náležitosti vyplývajúce z § 9 ods. 2 písm. b), f), i), j), k), y), t.j.
okreminéhoajúrokovúsadzbu,ideoúverbezúročnýabezpoplatku.Pokiaľtedažalobkyňažalovanému
zaplatila na úhradu záväzku zo zmluvy o úvere aj sumu, na ktorú žalovaný nemal nárok, znamená to, že

žalovaný od žalobkyne prijal plnenie, na ktoré nárok nemá, prijal ho bez právneho dôvodu, dôsledkom
čoho je vznik bezdôvodného obohatenia na jeho strane. Vydanie tohto obohatenia žalobkyni preto súd
prvej inštancie uložil správne.
11. Súd prvej inštancie sa taktiež nedopustil pochybenia pri posudzovaní dôvodnosti alebo nedôvodnosti
žalovanýmvznesenejnámietkypremlčania.Občianskyzákonníkvustanovení§107upravujepremlčaciu

dobu pre vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom rozlišuje medzi subjektívnou a objektívnou
premlčacou dobou, pričom začiatky ich plynutia sú upravené odlišne. Za rozhodujúci pre začiatok
plynutia subjektívnej premlčacej doby pre uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia
je potrebné považovať deň, kedy sa oprávnený skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k
bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal. Nie je pritom rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť

dozvedieť sa potrebné skutočnosti už skôr. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na
uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje skutočná, preukázaná, nielen
predpokladaná vedomosť oprávneného (Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veciach 3Cdo/145/2004,
1Cdo/67/2011, R 25/1986). V prípade plnenia bez právneho dôvodu je začiatok plynutia subjektívnej
premlčacejdobyviazanýnatenmoment,kedysaoprávnenýdozvedel,žeprávnydôvodnaplnenienebol

od začiatku daný. Pokiaľ bola žaloba na súd daná 06.02.2015 (súd prvej inštancie nesprávne uviedol
05.02.2015 - pozn. odv. súdu) a žalobkyňa sa rok pred podaním žaloby v inom spore, kde rozsudok
bol vyhlásený 09.09.2014, o podstatných skutkových okolnostiach dozvedela, znamená to, že žalobu
podala v subjektívnej premlčacej dobe.
Čo sa týka objektívnej premlčacej doby, pre začiatok plynutia či už trojročnej alebo desaťročnej doby na

uplynutie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, je rozhodný okamih, kedy bezdôvodné
obohatenie skutočne, fakticky vzniklo. Bezdôvodné obohatenie získaním plnenia bez právneho dôvodu
vzniká samotným prijatím plnenia, vtedy tiež začne plynúť objektívna premlčacia doba (Najvyšší súd
Českej republiky v rozhodnutí sp.zn. 30Cdo/2758/2006 zo 14.08.2007). Ak je plnenie bez právneho
dôvodu poskytované postupne po čiastkových sumách, objektívna premlčacia doba začína plynúť pri

každej z týchto súm osobitne v okamihu, keď došlo k plneniu.
Žalovaný je subjektom podnikajúcim na finančnom trhu dlhodobo, v predmete svojej činnosti má aj
poskytovanie úverov, je jeho povinnosťou poznať a dodržiavať právne predpisy upravujúce poskytovanie
úverov. V čase uzatvorenia zmluvy so žalobkyňou už niekoľko rokov platila pri spotrebiteľskýchúveroch úprava vyžadujúca uvádzať priamo v zmluve úrokovú sadzbu aj ročnú percentuálnu mieru
nákladov, umožňujúce spotrebiteľom orientáciu v ponukách finančných subjektov poskytujúcich úvery.
Je preto dôvodné predpokladať, že žalovaný vedel, že neuvedením výšky úrokovej sadzby aj RPMN

v zmluve, ktorú uzavrel so žalobkyňou, nastane zákonom predpokladaná sankcia bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru, a pre prípad, že tak urobí, musel byť s uvedenou zákonnou sankciou
uzrozumenývoformenepriamehoúmyslu.Občianskyzákonníkaaniinýobčianskoprávnypredpispojem
a podstatu úmyselného konania nevymedzujú, je však potrebné vychádzať z právnej teórie a právnej
úpravyzavineniaobsiahnutejvtrestnoprávnychpredpisoch,ktorérozlišujúuzavineniapodľaprítomnosti

rozumového (intelektuálneho) a vôľového (určovacieho) prvku medzi úmyselným konaním a konaním
z nedbanlivosti. O úmysel priamy ide vtedy, keď ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, vedel,
že svojim konaním získa bezdôvodné obohatenie a súčasne ho tiež získať chcel. O úmysel nepriamy
ide keď ten, kto sa na úkor iného obohatil, vedel, že svojim konaním obohatenie, ktoré mu nepatrí,
môže získať a s týmto následkom bol pre prípad, že nastane, uzrozumený. Zo skutkových okolností
vyplývajúcich zo spisu vyplýva, že konanie žalovaného pri uzatváraní zmluvy nebolo súladné s dobrými

mravmi, nerešpektujúce povinnosti stanovené Zákonom o spotrebiteľských úveroch a Občianskym
zákonníkom v ustanoveniach upravujúcich ochranu spotrebiteľa. Jeho konanie preto nie je možné
hodnotiť inak, ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu,
minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. S ohľadom na okolnosti prípadu je možné
usúdiť, že úmysel žalovaného bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobkyne bol daný už od uzatvorenia

zmluvy, ktorej návrh koncipoval, vrátane dodatku, a predložil ho na podpis žalobkyni a bol teda daný v
čase, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu na jeho strane. Pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení
platí ustanovenie § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého premlčacia doba je desaťročná
a plynie od vzniku bezdôvodného obohatenia. Táto desaťročná premlčacia doba v konkrétnom prípade
začala plynúť odo dňa 20.06.2011, kedy žalobkyňa uhradila žalovanému prvú platbu, pokiaľ žalobkyňa

podala na súde žalobu 06.02.2015, znamená to, že ju podala pred uplynutím objektívnej premlčacej
doby. Nakoľko právo žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenie premlčaným nie je, bezdôvodné
obohatenie vo výške 293 eur s úrokom z omeškania, ako súd prvej inštancie správne kvantifikoval, je
žalovaný povinný žalobkyni vydať.
12. Vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol, odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie ako

rozsudok vo výroku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, ako vecne správny podľa § 387 ods. 2 CSP
potvrdil.
Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách
konania.
13. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd na základe § 396 ods. 1 v spojení s § 262

ods. 1 podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní plne úspešná, odvolací súd jej preto
priznal voči žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Ich kvantifikáciu zrealizuje
súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP. Existencia dôvodov pre výnimočné nepriznanie náhrady
trov odvolacieho konania nebola tvrdená a v zmysle §257 CSP zo spisu ani nevyplynula.
14. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 Zákona

č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.