Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, November 14, 2014

Súd: Okresný súd Kežmarok
Spisová značka: 4C/80/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8413201668
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Borovská

ECLI: ECLI:SK:OSKK:2014:8413201668.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Kežmarok samosudkyňou JUDr. Erikou Borovskou v právnej veci žalobkyne

POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpenej
advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421,
proti žalovanej Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, o
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu zamieta.

II. Žalovanej náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou podanou na Okresný súd Poprad 27. 9. 2012 sa žalobkyňa domáhala, aby súd uložil žalovanej

povinnosť zaplatiť jej titulom náhrady majetkovej škody 4 297,64 eur, titulom náhrady nemajetkovej ujmy
859,53 eur a náhradu trov konania, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Uznesením z 19. 10. 2012 č. k. 4NcC/62/2012 - 14 Krajský súd v Prešove vyhovel námietke zaujatosti
sudcov Okresného súdu Poprad vznesenej žalobkyňou, z prejednania a rozhodovania veci vylúčil
všetkých sudcov Okresného súdu Poprad a vec prikázal na ďalšie konanie Okresnému súdu Kežmarok.
Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 5. 2. 2013.

Právny základ žaloby žalobkyňa v danej veci dôvodila nárokom na náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, ktorá jej vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Poprad ako
exekučného súdu spočívajúcim v nerozhodnutí o jej žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v zákonnej lehote 15 dní od doručenia žiadosti, v bezdôvodnej nečinnosti exekučného súdu po
podaní žiadosti v dĺžke viac ako 265 dní a rozhodnutí o žiadosti až 29.2.2012, vo vykonaní úradného
postupu bez splnenia zákonných podmienok a rozhodnutí o žiadosti zamietnutím žiadosti. Uplatnený

nárok oprela o ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnejmociaozmeneniektorýchzákonov.Petitomžalobyžalobkyňažiadala,abysúdozákladežaloby
rozhodol medzitýmnym rozsudkom tak, že žalovaná je zodpovedná za škodu, a následne konečným
rozsudkom žalovanej uložil povinnosti náhradu škodu zaplatiť.

Skutkový základ žaloby odôvodnila tvrdeniami, že ako oprávnená navrhla písomným podaním spísaným
procedurálnym postupom podľa § 38 a nasl. Exekučného poriadku zvolenému súdnemu exekútorovi

vykonať exekúciu pre pohľadávku, ktorá jej vznikla nesplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy
o úvere č.702000421 dlžníkom (povinným) X. S., nar. X.X.XXXX . Po prijatí návrhu na vykonanie
exekúcie súdny exekútor pridelil exekučnej veci č. EX 11060/2011, návrh na vykonanie exekúcie spolu
s exekučným titulom (rozhodcovským rozsudkom) predložil Okresnému súdu Poprad (ďalej "exekučnýsúd"), ktorý požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa procesných pravidiel platných
v exekučnom konaní (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku) bola založená povinnosť exekučného súdu
rozhodnúť o žiadosti do 15 dní od jej doručenia. Exekučný súd aj napriek tomu, že predmetná vec

nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi
konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a
rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po viac ako 265 dňoch od
podania žiadosti (až 29.2.2012 ), a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. Postup
exekučného súdu hodnotí ako nesprávny, v rozpore s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Nečinnosť

exekučného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával
vo veci také úkony, ktoré by smerovali k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa počas konania
nachádzala. Neexistovala tu žiadna okolnosť, ktorá by umožňovala súdu postupovať nesústredene a
so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Exekučný súd
ďalej nesprávnym postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, a to opätovným posúdením práva
žalobcu na zaplatenie dlhu v časti istiny bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup, vyvolal

stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi žalobkyňou ako oprávnenou a
dlžníkom ako povinným odvíjajúceho svoju podstatu od označenej zmluvy o úvere. Na jednej strane totiž
existuje právne relevantný exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý nie je možné zrušiť
pre uplynutie lehoty podľa § 41 zákona č. 244/2002 Z.z.o rozhodcovskom konaní, a ktorý je z pohľadu
exekučnéhosúdumateriálnenevykonateľný.Nadruhejstraneniejemožnézostranyžalobkyneiniciovať

občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva na zaplatenie istiny s príslušenstvom,
pretože existenciou rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená prekážka právoplatne rozhodnutej
veci. Podľa platnej právnej úpravy je rozsudok rozhodcovského súdu rovnocenným exekučným titulom s
rozsudkom vydaným všeobecným súdom v občianskom súdnom konaní. Vo veci následne postupovala
podľa § 15 ods. 1 zákona 514/2003 Z. z. a písomnou žiadosťou požiadala žalovanú o predbežné

prerokovanie nároku na náhrady škody. Žalovaná do podania žaloby na žiadosť pozitívne nereagovala.

Žalobou si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej
škody, ktorá predstavuje istinu s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným
rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového

vzťahu založeného zmluvou o úvere. Nemôže preto tiež nastať akceptácia návrhu na nútené vymáhanie
istiny a príslušenstva zo strany exekučného súdu.

Žalobou si uplatňuje aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie
porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom

stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej
lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Zastáva názor, že nesprávny úradný postup exekučného súdu je dôsledkom jeho nesústredenej

činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní so zásahom do výkonu
jej majetkových práv. Nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu jej legitímneho očakávania,
že správnym postupom exekučného súdu dôjde k vymoženiu jej pohľadávky. V prípade skorého
rozhodnutia exekučného súdu mohla efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k
zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jej pohľadávky a príslušenstva, pretože

by vedela, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Náhradu nemajetkovej ujmy vníma ako
spravodlivú satisfakciu za porušenie jej základných práv. Ďalšími dôvodmi žiadosti o nemajetkovú ujmu
sú: neexistencia akéhokoľvek vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú
situáciu, zánik jej podnikateľských plánov a neistotu v ďalšom plánovaní. Za primeranú náhradu
nemajetkovej ujmy považuje sumu zodpovedajúcu 20 % uplatňovanej istiny a príslušenstvom.

Žalovaná v svojom písomnom vyjadrení k žalobe z 23.4.2013 žiadala žalobu zamietnuť z dôvodu
nepreukázania splnenia zákonných podmienok pre priznanie náhrady škody podľa zákona č. 514/2003
Z. z.

Namietala zmätočnosť žaloby s tým, že žalobkyňa v žalobe síce označila niektoré dôkazy, najmä
odkazuje na exekučný spis, avšak nepredložila ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval
existenciu samotného exekučného konania, vznik majetkovej škody či nemajetkovej ujmy. Celú dôkaznúpovinnosť v tomto smere prenáša na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno je na nej. Za nejasný
považuje tiež titul nároku na náhradu škody.

Uviedla, že 23. 4. 2012 jej boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody. Vzhľadom na skutočnosť, že už 27. 9. 2012 bola žaloba vo veci doručená na súd, je zrejmé,
že žalobkyňa žalobu nepodala po uplynutí 6-mesačnej zákonnej lehoty, ale skôr. Podľa ust. § 15 ods.
1 a § 16 ods.4 zákona č. 514/2003 Z. z. poškodený sa práva na náhradu škody môže domáhať na
súde až po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku. Predbežné

prerokovanie nároku je podmienkou, aby o nároku mohlo prebehnúť súdne konanie. Preto zastáva
názor, že v danej veci ide o predčasne uplatnený nárok na súde. Naviac, žalobkyňa neposkytla žiadnu
súčinnosť pri predbežnom prerokovaní podaných žiadostí. Tým zmarila akúkoľvek možnosť predbežne
prerokovať nárok na náhradu škody na príslušnom orgáne. Preto nárok na náhradu škody uplatnený v
danej veci nepovažuje za predbežne prerokovaný.

Žalovaná ďalej poukázala na zákonné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci a to: existenciu nezákonného rozhodnutia,
resp. nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp.
nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou s tým, že pre vznik zodpovednosti štátu musia
byť splnené všetky tri podmienky súčasne.

Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup spočívajúci v nerozhodnutí súdu o žiadosti o udelenie poverenia v
zákonnej lehote 15 dní , poukázala na znenie ust § 44 ods. 2 v spojení s § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku v znení novely vykonanej zákonom č. 102/2011 Z. z účinnej od 1. 6. 2011, podľa ktorých
od 1. 6. 2011 už neplatí 15-dňová lehota na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe

exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok. Preto zastáva názor, že ak v danej veci bola
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná na súd po 1. 6. 2011, nárok žalobkyne
vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nerozhodnutí exekučného súdu o
žiadosti na udelenie poverenia v 15-dňovej zákonnej lehote, nemá oporu v zákone. Pokiaľ žiadosť o
udelenie poverenia bola podaná pred 1. 6. 2011, argumentovala, že podľa ust. § 44 ods. 2 v spojení

s § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení účinného do 31. 5. 2011 z 15-dňovej lehoty boli
síce výslovne vylúčené len vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmiery nimi schválené.
Správnosť aplikácie týchto ustanovení aj na rozhodcovské rozsudky však osvedčila svojím autentickým
výkladom v dôvodovej správe k novelizácii týchto ustanovení Exekučného poriadku Národná rada SR.
Podľa tejto dôvodovej správy výslovné vloženie aj pojmu "rozhodnutia rozhodcovských súdov" do ust.

§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku len explicitnejšie ujasnilo literu zákona, aby nedochádzalo k
mylným interpretáciám toho ustanovenia. Zastáva názor, že toto ustanovenie sa správne aplikovalo pri
rozhodovaní súdov aj u žiadosti o udelenie poverení na vykonanie exekúcii na základe rozhodcovských
rozsudkov pred 1. 6. 2011. Uviedla, že prax už dávno poukázala, že 15-dňová lehota na udelenie
poverenia exekútorovi je výraznou prekážkou toho, aby súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť

exekúcie v prípade, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, a to predovšetkým posúdiť
existenciu dôvodov uvedených v § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní .V tomto smere považuje za dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ Asturcom C-40/08, ktorý
nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní, ako aj vo vyjadrení špecifikované
rozhodnutia Ústavného súdu SR a Najvyššieho súd SR, podľa ktorých vnútroštátny súd má povinnosť

ex offo preskúmavať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej
doložky, preskúmavať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy.
S poukazom na judikatúru Ústavného súdu SR ďalej argumentovala, že nedodržanie zákonnej lehoty
na vykonanie úkonu ešte automaticky neznamená prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností týkajúcich
sa rozhodovania o žiadostiach o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie

vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu, najmä s ohľadom na to,
že sa týkajú právnych vzťahov zo spotrebiteľských zmlúv.

Pokiaľ ide o neprávny úradný postup spočívajúci v zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie s poukazom na doterajšiu judikatúru argumentovala, že je nepochybné, že

posúdenie veci a vyjadrenie právneho názoru súdu vo vzťahu k žiadosti o udelenie poverenia, ktoré
sa naplno odrazili v rozhodnutí, ktorým súd žiadosť zamietol, nie je možné považovať za nesprávny
úradný postup, ale za splnenia ďalších zákonných podmienok by mohli viesť len k záveru o existencii
nezákonnéhorozhodnutia.Zust.§6ods.1zákonač.514/2003Z.z.jezrejmé,žepreúspešnéuplatnenienároku na náhradu škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím je okrem iného nevyhnutné, aby
nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto právoplatné rozhodnutie
z dôvodu nezákonnosti zmení, alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku podanom

proti rozhodnutiu. Táto podmienka nie je v danej veci splnená. Preto rozhodnutie súdu o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia nie je možné považovať za nezákonné. Poukázala tiež na dikciu ust. § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého 15 dňová lehota sa nevzťahuje na rozhodnutia v podobe
zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia.

Poukázala ďalej na ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého súd konajúci o náhrade škody
môže pri posudzovaní nároku vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak tieto
boli konštatované orgánmi špecifikovanými v tomto ustanovení. Namietala, že žalobkyňa si vo vzťahu
k predpokladom posúdenia existencie zbytočných prieťahov v konaní nesplnila povinnosť tvrdenia ani
povinnosť ich preukázania. Preto existenciu prieťahov v exekučnom konaní nepovažuje za preukázanú.

Žalovaná ďalej vzniesla námietku premlčania uplatneného nároku s odôvodnením, že podľa ust. § 19
ods.1zákonač.514/2003 Z.z.právonanáhraduškodysapremlčíza3rokyododňa,keďsapoškodený
dozvedel o škode. Ak žalobkyni mala škoda vzniknúť nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a to po 15-dňovej lehote, lehota na
uplatnenie takéhoto nároku skončila uplynutím 3 rokoch odo dňa, kedy uplynula 15-dňová zákonná

lehota na vydanie poverenia. Preto ak došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia pred 23.
4. 2009 (3 roky pred dňom doručenia žiadostí o predbežné prerokovanie nárokov), nárok je premlčaný.

Pokiaľ ide o ďalšiu podmienku zodpovednosti štátu za škodu, a to existenciu samotnej škody, uviedla,
že žalobkyňa v konaní nepreukázala existenciu škody vo výške istiny s príslušenstvom vymáhanej od

povinného a jej nárok je potrebné považovať za hypotetický.

K uplatnenej nemajetkovej ujme žalovaná poukázala predovšetkým na 2 skutočnosti, a to že vznik
nemajetkovej ujmy u právnických a fyzických osôb je odlišný. Nemajetkovú ujmu si uplatňuje žalobkyňa
ako právnická osoba. Preto pocity frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery členov jej riadiacich

orgánov sú pre vec irelevantné. Žalobkyňa tiež bližšie nešpecifikovala tvrdený zánik a ovplyvnenie jej
podnikateľských aktivít. Ďalšou skutočnosťou je, že požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške
20% istiny a príslušenstva nie je podložená akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami či rozumovou úvahou.
Považuje za krajne nesprávny spôsob určenia náhrady nemajetkovej ujmy percentuálnou čiastkou
z tvrdenej skutočnej škody. V tejto súvislosti poukázala tiež na aspekt dobrých mravov s tvrdením,

že podnikateľskú činnosť žalobkyne, ktorá bola predmetom záujmu aj Európskej komisie, pri ktorej
porušujeprávaspotrebiteľov,považujezakonanievrozporesdobrýmimravmi.Pretopokiaľsižalobkyňa
uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu a táto škoda mala vzniknúť práve v súvislosti s touto jej
podnikateľskou aktivitou, platí, že už samotné konštatovanie porušenie práva musí byť postačujúce.

Namietala, že žalobkyňa nepreukázala ani príčinnú súvislosť medzi spôsobenou škodou a nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu.

Súd vec prejednal a rozhodol na pojednávaní konanom dňa 14.11.2014 v neprítomnosti právneho
zástupcu žalobkyne, ako aj žalovanej. Právna zástupkyňa žalobkyne bola na pojednávanie včas a

riadne predvolaná. Podaním doručeným súdu 13.11.2014 ospravedlnila svoju neúčasť dôvodom kolízie
súdneho pojednávania so súdnymi pojednávaniami konanými na Okresnom súde Revúca a požiadala
o jeho odročenie. Uviedla, že nesúhlasí, aby súd konal v jej neprítomnosti, že žalobkyňa trvá na jej účasti
a vylučuje substitúciu.

Súd dôvod neúčasti právnej zástupkyne žalobkyne na pojednávaní nepovažoval za dôvod dôležitý
pre odročenie pojednávania (§ 119 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). Právna zástupkyňa
žalobkyne dôvod svojej neúčasti na pojednávaní nepreukázala, nepredložila súdu dôkazy o predvolaní
na súdne pojednávania na uvedených okresných súdoch. Nepreukázala, že o odročenie požiadala bez
zbytočného odkladu. Predvolanie na pojednávanie v danej veci jej bolo doručené 13.10.2014, tzn. s

časovým predstihom cca 1 mesiac pred jeho konaním, pričom z návrhu na odročenie pojednávania nie
je zrejmý deň, kedy sa o dôvode pre odročenie pojednávania dozvedela. Právna zástupkyňa žalobkyne
tiež nepreukázala tvrdenie, že žalobkyňa vylučuje substitúciu vo veci. Z plnomocenstva predloženého
v konaní z 13. 9. 2012 naopak vyplýva, že žalobkyňa so substitúciou súhlasí. Tunajší súd v inýchsúdnych konaniach o obdobných žalobách žalobkyne proti žalovanej vedených na tunajšom súde
disponuje informáciami, že súdnych pojednávaní v obdobných veciach sa na iných súdoch opakovane
zúčastňuje substitučný zástupca právnej zástupkyne žalobkyne, a to advokátsky koncipient. Právna

zástupkyňa podľa údajov zverejnených na internete má 2 spoločníkov a zamestnáva 4 koncipientov.
Podľa zistení z ďalších konaní vedených na tunajšom súde zástupkyňa žalobkyne zamestnáva aj
odborných zamestnancov, ktorí ju môžu pri jednotlivých úkonov zastúpiť. Súd tiež poukazuje na
skutočnosť, že pokiaľ právna zástupkyňa žalobkyne sa rozhodla podať na súdy Slovenskej republiky v
rovnakom časovom období množstvo žalôb v obdobných veciach, musela si byť vedomá skutočnosti, že

bude vytyčované značné množstvo pojednávaní na rôznych súdoch v určitom časovom období. Preto
súd zastáva názor, že je plne legitímne vyžadovať od žalobkyne takú prípravu právneho zastúpenia
v týchto veciach, na základe ktorej by bolo možné reálne očakávať splnenie účelu zastúpenia a jeho
efektivitu. Žalobkyňa však nepreukázala žiadne skutočnosti, z ktorých by vyplýval záver o takejto
príprave zastúpenia v daných veciach.

Zo spisu Okresného súdu Poprad sp.zn 11Er 496/2011 súd zistil, že exekučné konanie žalobkyne
ako oprávnenej proti povinnému X. S., narodenému X.X.XXXX, vedené na exekučnom úrade pod č.
EX 11060/2011 je na Okresnom súde Poprad vedené pod sp.zn. 11Er 496/2011. Exekučným titulom
je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so
sídlom Bratislava, Karloveské rameno 8, IČO: 35 922 761, z 13.5.2011 sp. zn. SR 03346/11. Súdny

exekútor žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučnému súdu doručil 16.8.2011.
Uznesením z 8.12.2011 exekučný súd exekučné konanie zastavil. Uznesenie o zastavení exekučného
konania nadobudlo právoplatnosť 9.9.2011.

Žalobkyňa v danej veci tvrdí, že exekučný súd v uvedenom exekučnom konaní nepostupoval správne,

keď o jej žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nerozhodol v zákonnej lehote 15 dní
od doručenia žiadosti, keď bol bezdôvodne nečinný po podaní žiadosti v dĺžke viac ako 265 dní a o
žiadosti rozhodol až 29.2.2012, a keď vykonal úradný postup bez splnenia zákonných podmienok a
rozhodol o žiadosti zamietnutím žiadosti. Vychádzajúc z vyššie zistených skutočnosti k nesprávnemu
úradnému postupu exekučného súdu v danej veci teda malo dôjsť od 16.8.2011 (tzn. od podania žiadosti

o udelenie poverenia exekučnému súdu) do rozhodnutia o žiadosti, tzn. do 8.12. 2011. Právny základ
nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy vzniknutej žalobkyni v príčinnej súvislosti s
týmto nesprávnym úradným postupom žalobkyňa opiera o ust. zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Podľa § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31. 12. 2012, tzn. v čase, kedy
k nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť (ďalej len "Zákon č. 514/2003 Z. z.") štát zodpovedá
za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci,
okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci

a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý

rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkonalebovydaťrozhodnutiev zákonomustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.Podľa § 15 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11. Ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť
príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä

na:
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky
odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia. Najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď

bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí,
ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8. Lehota neplynie počas
predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania,
najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

V danej veci žiadosť žalobkyne ako oprávnenej o udelenie poverenia na vykonanie predmetnej exekúcie
súdnemu exekútorovi bola súdu doručená 16.8.2011.

Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len
"Exekučný poriadok") v znení zákona č. 102/2011 Z. z účinnom od 1. 6. 2011, súd preskúma žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

uznesením zamietne.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení zákona č. 102/2011 Z. z účinnom od 1. 6. 2011
podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Vychádzajúc z citovanej právnej úpravy nemožno prisvedčiť žalobkyni, že v danej veci v čase podania
žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie predmetnej exekúcie na základe
rozhodcovského rozsudku Exekučný poriadok stanovoval zákonnú lehotu 15 dní na udelenie poverenia
súdnemu exekútorovi. Naviac, v danej veci súd o žiadosti nerozhodol udelením poverenia, ale exekučné

konanie zastavil. Nemožno preto prisvedčiť tvrdeniu žalobkyne o nesprávnom úradnom postupe
exekučného súdu spočívajúcom v nerozhodnutí o žiadosti o udelenie poverenia v zákonnej 15 dňovej
lehote .Žalobkyňa ďalej tvrdí, že exekučný súd bol po podaní žiadosti viac ako 265 dní nečinný a o žiadosti
rozhodol zamietnutím žiadosti až 29.2.2012.

Súd nemohol prisvedčiť ani týmto tvrdeniam žalobkyne. V danej veci žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená 16.8.2011, pričom súd o žiadosti nerozhodol
uznesením o zamietnutí žiadosti, ale exekúciu uznesením z 8.12.2011 zastavil. Konanie o žiadosti o
udelenie poverenia teda trvalo cca 4 mesiace a súd po podaní žiadosti nebol nečinný 265 dní.

Za nesprávny úradný postup zákon č. 514/2003 Z. z. považoval porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej
moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
(cit. ust. § 9).

Pre občianske (ako aj pre trestné) súdne konanie, najmä vo veci samej, všeobecne platí, že vzhľadom
k odlišnému stupňu zložitosti a náročnosti jednotlivých vecí, ktoré sú súdmi prejednávané, nie je
dosť dobre možné všeobecne stanoviť lehotu, v ktorej by súd mal rozhodnúť. Východiskom pre to sú
najmä ust. čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov, a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa

ktorého každý má právo, aby jeho vec bola prejednaná v primeranej lehote, v spojení s príslušnými
ustanoveniami súdnych procesných predpisov. V občianskom súdnom konaní sa primeranosť dĺžky
konaní spravuje predovšetkým ustanovením § 6 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého súd
je povinný v konaní postupovať v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv
bola rýchla a účinná. Meradlom správnosti úradného postupu z hľadiska včasnosti rozhodnutí je teda

splnenie zásady rýchlosti súdneho konania, ktorá zakladá významné právo účastníka, aby jeho vec
bola súdom prejednaná a bolo o nej rozhodnuté bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote. Nejde
však o hľadisko absolútne, ktoré by malo prevážiť iné požiadavky na súdne rozhodovanie, ktorými je
napr. povinnosť súdu oprieť svoje rozhodnutie o spoľahlivo zistený skutkový stav. Za porušenie zásady
rýchlostikonania,ktoréjevsvojomdôsledkunesprávnymúradnýmpostupom,jepretomožnépovažovať

len taký postup súdu v konaní, kedy doba jeho priebehu nezodpovedá faktickej zložitosti, skutkovej
a právnej náročnosti veci, a kedy dĺžka konania spočíva v príčinách vychádzajúcich z pôsobenia
súdu v prejednávanej veci. Nie je pritom podstatné, či prieťahy majú pôvod v činnosti (nečinnosti)
sudcu alebo v nedostatočnom personálnom alebo materiálnom vybavení súdu. Štát však naproti tomu
nemôže zodpovedať za prieťahy, ktoré sú spôsobené nedostatkom súčinnosti alebo dokonca zámerným

pôsobením zo strany účastníkov, či vyvolané inými okolnosťami, ktoré nemajú pôvod v povahe súdu a
jeho inštitucionálnom a organizačnom vybavení.

Pri posudzovaní predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú zbytočnými prieťahmi vo veci
v zmysle cit. § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. je pritom taktiež nutné postupovať nielen podľa vnútroštátnej

zákonnej úpravy, do ktorej je vsadená, ale v súlade aj s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské
práva vzťahujúcou sa k čl. 6 Dohovoru o základných ľudských právach a základných slobodách, a
tiež judikatúrou Ústavného súdu SR. Podľa tejto ustálenej judikatúry základným predpokladom pre
posúdenie, či došlo v konkrétnom konaní k porušeniu práva na prejednanie veci bez zbytočných
prieťahov, resp. v primeranej lehote, je stanovenie celkovej dĺžky konania. Za celkovú dĺžku konania

je pritom potrebné považovať dobu od začatia konania do jeho skončenia. Podľa tejto judikatúry o
porušeniu práva na prejednanie veci v primeranej lehote sa nemusí jednať vtedy, ak v konaní síce došlo
k prieťahom, avšak ak konanie ako celok odpovedá dobou svojho trvania času, v ktorom je možné
ukončenie konania spravidla očakávať. Nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama o
sebepretonemusízakladaťporušeniezákladnéhoprávanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov

podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejedanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru. Na
kratšie obdobia nečinnosti všeobecného súdu ústavný súd spravidla prihliada len vtedy, ak sa vyskytli
opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku konania (I.ÚS 19/00, I.ÚS 39/00,
I.ÚS 42/01, I.ÚS 57/01, II.ÚS 23/06, a pod.).

V danej veci súd za právne najvýznamnejšiu skutočnosť pre posúdenie správnosti úradného postupu
exekučného súdu v predmetnom exekučnom z hľadiska zbytočných prieťahov exekučného súdu
považoval všeobecne známu skutočnosť, že žalobkyňa na exekučnom súde iniciovala stovky
exekučných konaní v typovo obdobných veciach. Podľa oznámenia Okresného súdu Poprad žalobkyňaako oprávnená len v roku 2010, tzn. v roku podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v danej veci, podala na tento súd 421 žiadosti o udelenie poverení na vykonanie exekúcii a v roku 2011
cca. 312 žiadostí. Tu súd v celom rozsahu poukazuje na Nález ÚS SR II.ÚS 520/2012-39 z 10. 7. 2013

vydaný v obdobnej typovej exekučnej veci iniciovanej žalobkyňou ako sťažovateľkou, podľa ktorého:
"... Ústavný súd konštantne judikuje, že zaťaženosť súdov, nadmerné množstvo vecí, v ktorých musí
zabezpečiť súdne konanie, nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát zodpovednosti za zbytočné
prieťahy v konaní. Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné len na krátky čas a len v tom prípade, že
by sa prijali adekvátne opatrenia na riešenie situácie..." Ústavný súd však konštatuje, že danú judikatúru

vytvoril po vzore Európskeho súdu pre ľudské práva na ochranu práva na konanie bez zbytočných
prieťahov v takpovediac nehromadných veciach. Nešlo teda o situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami
či tisíckami podaní prispel k zaťaženosti súdu, a týmto k dlhšej dobe rozhodovania, aj sám. Už
spomenutá doktrína absencie možnosti liberalizácie z dôvodu zaťaženosti aj naďalej plne platí, avšak
v prípadoch relevantne odlišných od prerokúvanej veci... V prípadoch obdobných prerokúvanej veci
sa táto doktrína modifikuje do podoby reflektovanej v tomto rozhodnutí. Pre súčasný prípad a prípady

obdobné, kde, ako už ústavný súd uviedol, jediná sťažovateľka iniciovala konanie v stovkách typovo
obdobných veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania
prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných. In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel
zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti veci (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov
nie je jedna vec sťažovateľky, ale jej typovo rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorých súd koná,

a kritéria správania sťažovateľky ako účastníčky konania. Povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa
s veľkým množstvom podaní sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci z dôvodov, ktoré
vyplývajú zo správania sťažovateľky. V takýchto prípadoch je možné z ústavného hľadiska akceptovať
relatívne dlhšiu dobu trvania predmetných konaní. Ústavný súd konštatuje, že povinnosť okresného
súdu vysporiadať sa so všetkými návrhmi sťažovateľky sa tak nevyhnutne dostáva do konkurencie s

povinnosťou tohto súdu poskytnúť súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote
aj ostatným účastníkom iných konaní, ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu.
Obdobný právny názor už ústavný súd v minulosti prezentoval napríklad v rozhodnutí sp. zn. II.ÚS
64/97, keď pri hodnotení porušenia práva na konanie bez zbytočných prieťahov poukázal na to, že
"... v rovnakom čase na identickom súde sa právo na konanie bez zbytočných prieťahov zabezpečuje

mnohým osobám, ktoré sa v početných konaniach obrátili na súd s požiadavkou na odstránenie svoje
právnej neistoty".

Vychádzajúc z okolnosti predmetného exekučného konania, v ktorom jeho rozhodovanie o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie trvalo cca 4 mesiace, v celom rozsahu poukazujúc na

argumentáciu Ústavného súdu SR v uvedenom náleze súd v danej veci prijal záver, že exekučný súd
v exekučnom konaní nepostupoval nesprávne a konanie súdu nemožno kvalifikovať ako konanie so
zbytočnými prieťahmi.

Žalobkyňa za nesprávny úradný postup tiež kvalifikovala posúdenie svojho práva na zaplatenie dlhu

v časti istiny bez splnenia zákonných podmienok exekučným súdom a v dôsledku tohto posúdenia
zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia.

Ako už súd vyššie uviedol, v prejednávanej veci exekučný súd o žiadosti nerozhodol uznesením
o zamietnutí žiadosti, ale uznesením o zastavení exekučného konania. Odhliadnuc od spôsobu

rozhodnutia exekučného súdu (zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo zastavením exekučného konania), súd sa v celom rozsahu stotožňuje s argumentáciou
žalovanej, že posúdenie veci a vyjadrenie právneho názoru exekučným súdom vo vzťahu k žiadosti o
udelenie poverenia sa naplno odrazili v rozhodnutí súdu, a to v danej veci v rozhodnutí o zastavení
exekučného konania. Preto v takomto prípade nie je dôvodný záver o nesprávnom úradnom postupe

exekučného súdu, ale za splnenia ostatných zákonných podmienok to môže viesť k záveru o existencii
nezákonného rozhodnutia. Z citovaného ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. však vyplýva,
že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím je okrem
iného nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto
právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom

prostriedku podanom proti rozhodnutiu. Táto podmienka v prejednávanej veci nie je splnená. Preto
rozhodnutie súdu o zastavení exekučného konania nie je možné považovať za nezákonné.Keďže žalobkyňa nepreukázala splnenie jednej zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu
za škodu, a to nesprávny úradný postup štátneho orgánu alebo existenciu nezákonného rozhodnutia,
súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Vzhľadom na tento právny záver súd nepovažoval za hospodárne

vykonávať ďalšie dokazovanie vo veci a ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania zamietol.

Súd vzhľadom na rozsiahlu argumentáciu žalobkyne ako aj žalovanej k veci a značný počet typovo
obdobných žalôb považuje záverom za potrebné k ďalším tvrdeniam žalobkyne uviesť nasledovné:

Pokiaľ ide o argumentáciu žalovanej, že podľa ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. súd konajúci o
náhrade škody pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v porušení povinnosti
urobiť úkon v zákonom stanovenej lehote, v nečinnosti alebo zbytočných prieťahov v konaní, môže
vychádzať iba zo záveru o takomto nesprávnom úradnom postupe vyslovenom zákonom na to
oprávneným orgánom, súd dáva do pozornosti vyššie uvedenú citáciu ust. § 9 zákona č. 514/2003 Z. z.
tak, ako bol účinný v čase, kedy k nesprávnemu úradnému postupu v danej veci malo dôjsť. Nové znenie

ust. § 9 bolo zavedené až novelou vykonanou zákonom č. 412/2012 Z.z. účinnou od 1. 1. 2013. Avšak
aj za predpokladu záveru, že súd by nebol v tomto konaní oprávnený preskúmavať nesprávny úradný
postup z pohľadu zbytočných prieťahov v exekučnom konaní ani v čase pred 1. 1. 2013, súd konštatuje,
že žalobkyňa v konaní ani v tomto smere neuniesla povinnosť tvrdenia (ani dôkaznú povinnosť) ohľadne
skutočnosti, že by o prieťahov v predmetnom exekučnom konaní bol rozhodol niektorý z orgánov

taxatívne vymenovaných v ust. § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1. 1. 2013.

Ďalej súd dodáva, že aj v prípade záveru, že by sa vo veci jednalo o nezákonný úradný
postup spočívajúci v zbytočných prieťahoch súdu, tento nesprávny úradný postup sám osebe ešte
nepredstavuje škodu v zmysle § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka. O majetkovú ujmu, ktorá je

odškodniteľnápodľazákonač.514/2003Z.z.,pôjdeibavtedy,akbymaltakýtonesprávnyúradnýpostup
dopad do majetkovej sféry účastníka. Pojem skutočná škoda a ušlý zisk (§ 17 ods. 1 Zákona 514/2003
Z. z.) je potrebné vykladať v súlade s jeho všeobecným vymedzením v Občianskom zákonníku, a najmä
s ustálenou súdnou judikatúrou (keďže Občiansky zákonník sám definíciu neobsahuje), nakoľko vzťah
zákona č. 514/2003 Z. z. k Občianskemu zákonníku je vzťahom špeciality, v zmysle ktorej všeobecnú

úpravu je možné použiť všade tam, kde špeciálny predpis jej aplikáciu nevylučuje výslovným zákazom
alebo tým, že neustanoví niečo iné.

Súd je toho názoru, že žalobkyňa v prejednávanej veci neuniesla povinnosť tvrdenia (a teda ani dôkaznú
povinnosť) ohľadne vzniku majetkovej ujmy, ako aj vzniku nemajetkovej ujmy tak, ako tvrdila.

Pokiaľ ide o námietku premlčania nároku vznesenú žalovanou v konaní, súd dodáva, že v zásade platí,
že nárok, ktorý nevznikol (alebo nie je daný), sa nemôže premlčať. Žalobu je však možné tiež zamietnuť
pre premlčanie a neskúmať, či nárok vznikol (alebo je daný). V danej veci však súd žalobu zamietol
bez zreteľa k uplatnenej námietke premlčania, nakoľko zistenie neexistencie práva v danej veci súd

považoval za hospodárnejšie a účelnejšie, než zisťovanie predpokladov pre posúdenie dôvodnosti
námietky premlčania. Tu súd len v krátkosti poukazuje na ust. § 19 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré
je osobitným ustanovením k ust. § 101 - 110 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje dĺžku a začiatok
behu subjektívnej premlčacej doby, v ktorej musia byť uplatnené nároky na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom. Túto subjektívnu premlčaciu dobu zákonodarca stanovil zhodne so

všeobecnou premlčacou dobou podľa Občianskeho zákonníka v dĺžke 3 rokov. Začiatok behu tejto
subjektívnej premlčacej doby odvíja od okamihu, kedy sa poškodený o škode z nesprávneho úradného
postupu dozvedel, teda kedy získal vedomosť o tom, že vznikla. Nejedná sa o vedomosť o škodnej
udalosti (o nesprávnom úradnom postupe), ktorá škodu vyvolala, ale vedomosť o vzniku majetkovej
ujmy (skutkových okolností, z ktorých je možné dovodiť vznik škody a orientačne a jej rozsah) na strane

poškodeného.

Pokiaľ ide o argumentáciu žalovanej ohľadne nesplnenia podmienky predbežného prerokovania nároku,
súd dodáva, že v konaní súd nepovažoval za sporné, že Ministerstvo spravodlivosti SR nárokom
žalobkyne, ktoré podľa jej tvrdení žalobkyňa hromadne v obdobných veciach predbežne u nej uplatnila

23. 4. 2012, v lehote 6 mesiacov nevyhovelo. Skutočnosti tvrdené žalovanou, že žalobkyňa neposkytla
súčinnosť pri prerokovaní nároku, súd pre rozhodnutie vo veci nepovažoval za relevantné. Za relevantnú
súd považoval doterajšiu judikatúru Najvyššieho súdu ČR vo vzťahu k § 14 zákona č. 82/1998 Sb. o
zodpovědnosti za škodu způsobenou při výkone veřejné moci rozhodnutím nebo nesprávným úřednímpostupem, ktorá je podľa názoru súdu plne aplikovateľná aj na ust. § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
Podľatejtojudikatúrynietpochýb,žepredbežnéprerokovanienárokuniejehmotnoprávnoupodmienkou
úspešnosti žaloby a nesplnenie tejto podmienky nie je dôvodom k zamietnutiu žaloby.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Žalovanej,
ktorá v konaní mala úspech a ktorá o náhradu trov požiadala, prislúcha právo na náhradu trov účelne
vynaložených na bránenie práva v konaní. Keďže žalovaná trovy tohto konania v lehote 3 dní od
vyhlásenia tohto rozsudku nevyčíslila (§ 151 ods. 1) a zo spisu jej žiadne trovy konania nevyplývajú (§

151 ods. 2), súd žalovanej náhradu trov tohto konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia prostredníctvom Okresného
súdu Kežmarok na Krajský súd v Prešove.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 Občiansky súdny poriadok) uviesť, proti

ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým
bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že :

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody

odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.