Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, April 11, 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/30/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5613211674
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 04. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kotrčová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5613211674.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej
a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Yvetty Dzugasovej, v právnej veci žalobcu: mal. Y. L., nar.
XX.XX.XXXX, bytom v N. Q., J. N. F. XXX, zastúpeného zákonnou zástupkyňou E. L., nar. XX.XX.XXXX,
bytom v N. Q., J. N. F. XXX, právne zastúpenej Mgr. Vladimírom Žiškom, advokátom, so sídlom v Y., E. B.
N. č. X, proti žalovanému: R. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom v N. Q., J. N. F. XXX/XX, právne zastúpeného

spoločnosťou JANČI & Partners s. r. o., so sídlom v Liptovskom Mikuláši, Belopotockého 720/2, IČO:
47 258 748, v konaní o náhradu škody a ochranu osobnosti, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 8C/272/2013-218 zo dňa 11.04.2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok prvoinštančného súdu vo výroku, v ktorom rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť
žalobcovi 930,21 eur, p o t v r d z u j e .

Vo výroku o trovách prvostupňového konania rozsudok prvoinštančného súdu z r u š u j e

a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi 930,21 Eur v
lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku nahradiť žalobcovi na trovách konania 941,63 Eur k
rukám právneho zástupcu žalobcu do troch dní. Po doplnení dokazovania v intenciách zrušujúceho

uznesenia odvolacieho súdu viazaný jeho právnym názorom s poukazom na platnú právnu úpravu
vyhovel žalobe, zaviazal žalovaného na zaplatenie bolestného 930,21 Eur, predstavujúceho rozdiel
medzi uplatneným bolestným 2.883,75 Eur a právoplatne priznanými na základe predchádzajúceho
rozhodnutia prvoinštančného súdu 1.953,54 Eur. Z nároku prináležiaceho žalobcovi z titulu náhrady
za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia neodpočítal 187,17 Eur vyplatených komerčnou
poisťovňou, vychádzajúc zo záväzného právneho názoru odvolacieho súdu. O trovách konania rozhodol
podľa § 146 ods. 1, § 151 v tom čase platného OSP. Úspech žalobcu v konaní ustálil na 74,25

%, jeho neúspech na 25,85 % s tým, že čistý úspech žalobcu vyčíslil na 48,50 %. Žalobcovi
nepriznal trovy právneho zastúpenia za pokus o zmier, cestovné priznal vo výške zodpovedajúcej
cestovnému prostriedkom verejnej dopravy vlakom druhej triedy, ďalej nepriznal náhradu vecných
výdavkov spojených s vyhotovením znaleckého posudku v čiastke 430,27 Eur s tým, že tieto trovy
považoval za vynaložené neúčelne. Poukázal na to, že na preukázanie výšky bolestného a sťaženia
spoločenského uplatnenia bolo postačujúce v zmysle § 3 ods. 1, 2 zákona č. 437/2004 Z. z. predložiť

lekársky posudok obsahujúci náležitosti tam uvedené. Trovy takto vynaložené by boli radovo o niekoľko
stoviek nižšie, než uplatnené znalečné. Pokiaľ by bol predložený znalecký posudok spochybnený, súd
by musel pristúpiť k nariadeniu znaleckého dokazovania, čím by vznikli ďalšie náklady.2. Proti rozsudku prvoinštančného súdu doručil v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Vytýkal
prvoinštančnému súdu nesprávne právne posúdenie veci, nedostatočné zistenie skutkového stavu,

nedostatočné zdôvodnenie rozhodnutia. V prvom rade zastal názor, že súd bezdôvodne opakovane
zdôrazňoval, že pes pitbull je nebezpečné, dokonca bojové plemeno. Toto tvrdenie súdu však nie je
ničím podložené. Vychádza len zo subjektívneho názoru bez odborných znalostí z oblasti kynológie.
Správanie psa závisí výlučne od spôsobu jeho chovu a výchovy. V súčasnosti neexistuje žiadne
legislatívne vymedzenie „bojových“ plemien, pretože nie je možné takéto plemeno odborne a historicky

vymedziťašpecifikovať.Zavšeobecneznámepovažoval,žeplemenápitbullasúvernéaoddanésvojmu
pánovi, tiež milujúcimi rodinným spoločníkmi. Poukazoval na zásadný rozpor v tvrdeniach súdu, keď pri
definovaní prevenčnej povinnosti žalovaného vychádzal zo zákona č. 282/2002 Z. z., ktorým sa upravujú
niektoré podmienky držania psov. Vyhodnotil, že držiteľom psa v zmysle § 4 ods. 4 citovaného zákona a
§ 129 OZ je žalovaný. Z uvedeného odvodil jeho zodpovednosť za škodu, ktorú spôsobil pes. Následne
v odôvodnení na strane 13 v šiestom riadku zdola konštatuje, že matka žalovaného ako osoba plne

spôsobilá na právne úkony ponechala psa bez dozoru, hoci mala nad psom vykonávať dohľad, čím
porušila § 4 ods. 3 citovaného zákona. V zmysle ustanovenia § 4 ods. 3 citovaného zákona, za psa
vždy zodpovedá držiteľ alebo osoba, ktorá psa vedie alebo osoba, ktorá nad psom vykonáva dohľad.
Bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že dohľad nad psom vykonávala matka žalovaného.
Zastal názor, že ak zákon kogentným spôsobom ustanovuje, že za psa zodpovedá vždy osoba, ktorá

nad ním vykonáva dohľad, nemôže zodpovedať za škodu spôsobenú psom žalovaný a súd mal žalobu
pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie zamietnuť. Podľa jeho názoru bolo potrebné v danom prípade
aplikovať ust. § 422 OZ, nakoľko psa vypustil na ulicu maloletý Juraj Jánošík, ktorý celkom zrejmé nebol
spôsobilý posúdiť následky svojho konania. Nad maloletým vykonávala dohľad jeho stará mama, ktorá
by v danom prípade mala niesť zodpovednosť za spôsobenú škodu. Zodpovednostný vzťah bol založený

na základe ustanovenia § 420 ods. 1 v spojení s § 415 OZ. Toto vyplýva i rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cz/31/1979, R 5/1981. Pokiaľ súd konštatoval, že žalovaný porušil
svoju prevenčnú povinnosť tým, že umožnil svojej matke vypustiť psa z voliéry do záhrady rodinného
domu vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Matka žalovaného je výlučným vlastníkom
rodinného domu, ako aj pozemku a všetkých jeho súčastí a príslušenstva, a teda i predmetnej voliéry.

Mala výlučné právo disponovať s voliérou, ako i psom, ktorý sa v nej nachádzal. Žalobca v konaní
nepreukázal, že by žalovaný akýmkoľvek spôsobom porušil svoju právnu povinnosť. Pri chove a držaní
zvieraťa postupoval v súlade so zákonom a dodržal všetky prevenčné povinnosti. Žalovaný, ani nik iný
psa v čase škodovej udalosti neviedol mimo chovného priestoru. Okrem uvedeného za psa v danom
okamihu zodpovedá osoba, ktorá nad ním vykonávala dohľad, čo nebol žalovaný. Žalovaný psa riadne

uzavrel v koterci a zabezpečil pred útekom. Plnil si tak svoju prevenčnú povinnosť. Bez konania matky
žalovaného by pes nikdy z voliéry sám nevyšiel. Namietal preto nedostatok pasívnej legitimácie s tým,
že pokiaľ by i za škodu zodpovedal, nemohol by zodpovedať za celú spôsobenú škodu výlučne sám. Ku
škodovej udalosti nedošlo v príčinnej súvislosti s konaním resp. opomenutím žalovaného, ale inej tretej
osoby. Žalovaný ani nevytvoril podmienky a na škode nemal žiaden podiel. Ďalej uviedol, že krajský

súd v zrušujúcom uznesení bez akéhokoľvek zdôvodnenia, právnej argumentácie alebo poukazu na
zákonné ustanovenie uviedol, že jednoznačne vyplýva, že v čase napadnutia žalobcu psom žalovaného
bolžalovanýdoma,atedazapsavzmysle§4ods.3zákonaniesolzodpovednosť,akodržiteľpsa.Zákon
kogentne stanovuje zodpovednosť i ďalších osôb okrem držiteľa psa a nie je zrejmé, akým výkladom súd
dospel k záveru, že ostatné osoby zodpovedajú za psa len vtedy, ak by sa pes pohyboval mimo dosahu

držiteľa. Žiadal preto rozsudok prvoinštančného súdu zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť,
prípadne rozsudok prvoinštančného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Žalobca v odvolaní proti rozsudku prvoinštančného súdu nesúhlasil s rozhodnutím prvoinštančného
súdu vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania. Pokiaľ sa týkalo pokusu o zmier úkonu právnej

služby uviedol, že tento list bol zaslaný žalovanému 05.11.2013 a bol predložený ako príloha žalobného
návrhu prvoinštančnému súdu. Písomné podanie protistrany týkajúce sa veci samej je vedené ako
úkon právnej služby vo vyhláške MS SR č. 655/2004 Z. z. v § 13a ods. 1 písm. c). Ide o úkon, ktorý
citovaná vyhláška explicitne uvádza ako úkon právnej služby. Pokiaľ súd nepriznal žalobcovi náhradu
vecných výdavkov súvisiacich so zhotovením znaleckého posudku v sume 430,27 Eur, poukázal na

zneniečlánku46ods.1až4ÚstavySlovenskejrepubliky,nanálezÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky
zo dňa 17.12.2004 sp. zn. II. ÚS 31/04 s tým, že výklad náhrady trov konania nemožno obmedzovať
resp. brániť reálnemu uplatneniu základného práva zaručeného v článku 20 ods. 1 Ústavy SR a
článku 1 Dodatkového protokolu. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecnýmsúdom je poskytnúť úspešnému účastníkovi alebo účastníkovi, ktorému to priamo priznáva zákon
náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním museli alebo bude musieť
nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom.

Znalecký posudok MUDr. Andreja Hajtmana predložený v konaní na ohodnotenie bolestného a sťaženia
spoločenského uplatnenia žalobcu bol jediným dôkazom, z ktorého súd vychádzal pri ustálení výšky
škody žalobcu. Žalovaný tento dôkaz nespochybňoval, práve i pre jeho formu (znalecký posudok) i
keď bol súdom hodnotený len ako listinný dôkaz. Nestotožnil sa so záverom súdu, že bol vypracovaný
neúčelne, nakoľko práve tento dôkaz súd použil pri ustálení výšky bolestného a sťaženia spoločenského

uplatnenia. Nesúhlasil s nepriznaním náhrady cestovných výdavkov za každú cestu na pojednávanie.
S poukazom na § 15 ods. 4 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. a § 7 ods. 5 zákona č. 283/2002
Z. z. o cestovných náhradách uviedol, že z uvedených právnych predpisov je zrejmé, že pri výpočte
preukázaných cestovných výdavkov sa vychádza zo Zákona o cestovných náhradách. V zmysle tejto
právnej úpravy nie je potrebné, aby advokát preukazoval cenu pohonnej látky dokladom o kúpe, ale na
výpočet výšky cestovných náhrad sa použije cena pohonnej látky, ktorá platí v čase nástupu na túto

cestu zistená štatistickým úradom. V nadväznosti na nepriznanie cestovnej náhrady za pohonné hmoty
súd nepriznal náhradu trov za použitie motorového vozidla. Za nezdôvodnený považoval údaj o trvaní
cesty z Y. do Liptovského Mikuláša tvrdený súdom s tým, že rozhodnutie v tejto časti je nepreskúmateľné
a nepresné. Právny zástupca pri vyčíslení trov v tejto časti uviedol ako údaj ohľadne trvania cesty
od hranice mesta po hranicu mesta údaj 1 hodinu a 5 minút trvania cesty, pričom zdrojom bol údaj z

internetovej stránky www.mapazoznam.sk ako objektivizovaný údaj zohľadňujúci vzdialenosť, premávku
a maximálnu povolenú rýchlosť. Cesta z Y. do Liptovského Mikuláša, resp. cesta z akéhokoľvek miesta
do iného môže trvať rôzny časový úsek v závislosti od mnohých faktorov. Žiadal preto zrušiť rozhodnutie
prvoinštančného súdu vo výroku o trovách prvostupňového konania, prípadne rozsudok v napadnutej
časti zmeniť a žalobcovi priznať náhradu trov konania vo výške 1.437,04 Eur (48 % zo žalobcom

uplatnených trov konania vo výške 2.962,97 Eur.). Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania, ktoré
vyčíslil.

4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že v prvej časti odvolania sa žalovaný
akademicky zaoberal označením svojho psa, pričom tieto jeho názory nie sú v prejednávanej veci

skutkovo ani právne významné. Považoval za potrebné poukázať na skutočnosť, že v čase rozhodnutia
súdu bolo namieste označenie psa žalovaného za nebezpečného psa v zmysle § 2 písm. b) zákona
č. 282/2002 Z. z., keďže z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že pohrýzol človeka bez toho, aby
bol sám napadnutý alebo vyprovokovaný a nebol použitý v nutnej obrane alebo krajnej núdzi. Ďalej
uviedol, že zodpovednosť v zmysle ust. § 4 ods. 3 zákona č. 282/2002 Z. z. je konštruovaná tak, že za

psa vždy zodpovedá držiteľ, pokiaľ táto zodpovednosť nie je prenesená na inú osobu, ktorá psa vedie
alebo nad ním vykonáva dohľad. V prípade, že psa žiadna osoba nevedie, ani nad ním nevykonáva
dohľad, zodpovedá za psa vždy jeho držiteľ. Pes žalovaného nebol nikým vedený, ani nad ním nikto
iný nevykonával dohľad. Skutočnosť, že bol matkou žalovaného pustený z koterca do záhrady, kde bol
zvyknutý sa voľne pohybovať sama o sebe neodôvodňuje záver o tom, že matka žalovaného nad psom

vykonávala dohľad. Nemohla ho ani vykonávať, keďže sa nachádzala vo vnútri rodinného domu, a teda
nemala reálnu možnosť vykonať dohľad nad psom či už fyzicky, ani pokynmi, čo vykonávanie dohľadu
bezpodmienečne predpokladá. Navyše žalovaný sa v čase útoku psa nachádzal doma a bol prvý pri
svojom psovi po tom, čo napadol žalobcu. Právne závery žalovaného o tom, že v danom prípade sa
malo na skutkový stav aplikovať ustanovenie § 422 OZ, že sa v žalovanom prípade nejedná o objektívnu

zodpovednosť v zmysle zákona č. 282/2002 Z. z., ale o zodpovednosť za škodu na základe ustanovenia
§ 420 ods. 1 v spojení s ust. § 415 OZ označil za rozporné, nezodpovedajúce platnej právnej úprave.
Zodpovednosť za škodu podľa zákona č. 282/2002 Z. z. je zodpovednosťou osobitnou, majúcou povahu
špeciálnej právnej úpravy vo vzťahu k všeobecnej úprave zodpovednosti za škodu v zmysle OZ. Pokiaľ
na určitú skutkovú situáciu existuje osobitná špeciálna právna úprava, je potrebné aplikovať túto, na

základe zásady lex specialis derogat le generali. Skutočnosť, či žalovaný vedel o tom, že jeho pes
je pustený na záhradu alebo nevedel, je vzhľadom na právnu úpravu bez právneho významu. Naviac
tomuto tvrdeniu nie je možné ani uveriť, keďže žalovaný prichádzal domov cez záhradu a v čase, kedy
k napadnutiu žalobcu došlo už bol nejaký čas doma. K uzneseniu odvolacieho súdu uviedol, že tento v
rozhodnutí podal jasný, zrozumiteľný výklad ust. § 4 ods. 3 zákona č. 282/2002 Z. z., z ktorého je zrejmé,

že ďalšie osoby okrem držiteľa zodpovedajú iba v prípade, ak psa vedú alebo nad ním vykonávajú
dohľad. Zodpovednosť týchto osôb nastupuje až po tom, čo možno vylúčiť zodpovednosť držiteľa.5. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že sa pridržiava skutočností, ktoré uviedol v
podanom odvolaní. Skutočnosti uvádzané žalobcom označil za účelové, tendenčné.

6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní
(§ 379 CSP) a súd viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380 CSP) bez nariadenia pojednávania (§ 385 a
contrario) odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie postupom podľa § 387 ods. 1 CSP ako
správne potvrdil. Vo výroku o trovách prvostupňového konania rozsudok prvoinštančného súdu zrušil a
vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie. Z výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam, vyvodil
správny právny záver, svoje rozhodnutie napokon náležitým spôsobom odôvodnil. Vychádzal z intencií
zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, riadiac sa s jeho vysloveným právnym názorom.

8. Odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi, v ktorých žalovaný predovšetkým namietal nedostatok
svoje pasívnej legitimácie považoval za potrebné uviesť, že napadnuté rozhodnutie prvoinštančného
súdu nadväzovalo na jeho skôr vydané rozhodnutie v predmetnej veci žurnalizované na č. l. 147
zo dňa 29.04.2015, ktorým prvoinštančný súd žalovanému uložil zaplatiť žalobcovi 1.953,54 Eur, vo
zvyšku žalobu zamietol a žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania nepriznal. Predmetný

rozsudok prvoinštančného súdu vo výroku, ktorým uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi 1.953,54 Eur sa
stal právoplatným dňom 03.07.2015, vykonateľným 01.09.2015 ohľadne úhrady prvej splátky vo výške
1.000,00 Eur, ktorej splatnosť nastala 31.08.2015.

9. Na podklade odvolania maloletého žalobcu odvolací súd uznesením 11Co/13/2016 zo dňa 25.02.2016

rozsudok prvoinštančného súdu vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 1.953,54 Eur
a o výroku, ktorým zamietol nárok žalobcu na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy, ako odvolaním
účastníkov nenapadnutých ponechal nedotknutý, vo zvyšnej časti pokiaľ žalobu navrhovateľa zamietol
a rozhodol o trovách prvoinštančného konania, rozsudok prvoinštančného súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10. Pod vecnou legitimáciou, či už aktívnou alebo pasívnou sa vo všeobecnosti v občianskom
súdnom konaní rozumie oprávnenie alebo povinnosť účastníkov vyplývajúca z hmotného práva. Vecnú
legitimáciumátenzúčastníkov,komusvedčístavzhmotnéhopráva,tedaktojenositeľomsubjektívneho
práva(aktívnavecnálegitimácia)alebonositeľomsubjektívnejpovinnostivyplývajúcejzhmotnéhopráva

(pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie
nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne
cíti byť účastníkom určitého hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je
alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten kto o sebe tvrdí, že je nositeľom
hmotnoprávneho oprávnenia nie je nositeľom toho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok

pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnej
povinnosti (žalovaný) nie je nositeľom tej povinnosti, o ktorú v konaní ide. Nedostatok či už vecnej
aktívnej legitimácie alebo pasívnej vecnej legitimácie vedie vždy k zodpovednosti za výsledok sporu a
vedie k zamietnutiu žaloby ako takej.

11. Podľa § 226 CSP, právoplatnosť je vlastnosť súdneho rozhodnutia, ktorá spôsobuje záväznosť a
následnú nezmeniteľnosť rozhodnutia.

12. Podľa § 228 ods. 1 CSP, výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre strany a pre tých, ktorí sa
stali právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku, ak nie je ustanovené inak.

13. Podľa § 230 CSP, ak sa vo veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova.

14. Vychádzajúc z uvedeného a skutočnosti, že o pasívnej legitimácii žalovaného v rozsahu 3 sa
právoplatne rozhodlo rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 8C/272/2013-147 zo dňa

29.04.2015, proti ktorému žalovaný i napriek tomu, že mu bola uložená povinnosť na plnenie vo
vzťahu k žalobcovi odvolanie nepodal, nebolo možné o dostatku, resp. nedostatku pasívnej legitimácie
žalovaného v spore v tomto rozsahu konať a rozhodovať znova.15. K imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. PL.ÚS
36/95), ktorého súčasťou je požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v
rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL.ÚS 16/95, II. 80/99). Diametrálne

odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej
skutkovej situácie pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť je ústavne neudržateľná (PL.ÚS
21/00, III. ÚS 328/05). Ak by všeobecný súd rozhodol v zásadne identických veciach na základe tých
istých alebo analogických skutkových zistení s diametrálne odlišným výsledkom a svoj názorový posun
primeraným spôsobom neodôvodnil, je jeho rozhodnutie v rozpore s ústavou chráneným princípom

právnej istoty a porušuje právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru.

16. V nadväznosti na uvedené odvolaciemu súdu neprislúchalo, aby opätovne posudzoval otázku, o
ktorej už bolo raz právoplatne rozhodnuté o vecnej pasívnej legitimácii žalovaného v rozsahu 3 v spore.

17. Pokiaľ sa týkalo vecnej pasívnej legitimácie žalovaného v spore v rozsahu zostávajúcej 1, odvolací
súd zotrváva na vyslovenom právnom názore o tom, že zodpovednosť žalovaného bolo potrebné
v predmetnej veci posudzovať v zmysle § 4 ods. 3 zákona č. 282/2002 Z. z., ktorým sa upravujú
niektoré podmienky držania psov. Z tohto zákonného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že za psa vždy
zodpovedájehodržiteľaináosoba,ktorápsaprípadnevediealebonadnímvykonávadohľadzodpovedá

ibavtomprípade,akjepesmimodosahusvojhodržiteľa.Vnadväznostinauvedenéodvolacísúdzotrval
na vyslovenom názore o tom, že pokiaľ v čase napadnutia maloletého žalobcu psom žalovaného bol
žalovaný doma, za psa v zmysle ust. § 4 ods. 3 zákona č. 282/2002 Z. z. niesol zodpovednosť ako držiteľ
psa. Matka žalovaného by za správanie psa zodpovedala iba v tom prípade, ak by sa pes pohyboval
mimo dosahu žalovaného, ako jeho držiteľa. Prevzala by za neho zodpovednosť, ktorá inak vždy patrí

držiteľovipsa.Knámietkamžalovanéhootom,ževdanomprípadeideozodpovednosťnazákladeust.§
420 ods. 1 v spojení s § 415 OZ, že prvoinštančný súd mal na skutkový stav aplikovať ustanovenie § 422
OZ, odvolací súd uvádza, že zodpovednosť za škodu podľa zákona č. 282/2002 Z. z. je zodpovednosťou
osobitnou, majúcou povahu špeciálnej právnej úpravy vo vzťahu k všeobecnej úprave zodpovednosti
za škodu v zmysle OZ. Pokiaľ existuje osobitná špeciálna právna úprava, je potrebné aplikovať túto, na

základe zásady lex specialis derogat lex generali.
18. V nadväznosti na uvedené odvolací súd považoval rozhodnutie prvoinštančného súdu pokiaľ ide o
pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného za správne, a ako vecne správne ho potvrdil.

19. Nestotožnil sa však s postupom prvoinštančného súdu, pokiaľ krátil trovy konania a trovy právneho

zastúpenia vo vzťahu k žalobcovi, pokiaľ ide o podanie doručené protistrane, predložené ako príloha
podanej žaloby. Išlo o písomné podanie protistrane týkajúce sa veci samej, ktorý vyhláška MS SR
č. 655/2004 Z. z. v § 13a ods. 1 písm. c) uvádza ako úkon právnej služby. Pokiaľ ide o výdavky za
zhotovenie znaleckého posudku v sume 430,27 Eur, podľa názoru odvolacieho súdu ide o trovy, ktoré
majú vecnú a časovú súvislosť s predmetným konaním a ktoré maloletý žalobca nepochybne zaplatil,

aby mohol uplatniť svoj nárok na náhradu škody. Je potrebné uviesť, že súd zo znaleckého posudku
vychádzal, tento nebol spochybňovaný, aj keď ho hodnotil ako listinný dôkaz. Odvolací súd súhlasil
s námietkou žalobcu o tom, že aby mohol uplatniť svoje ústavou zaručené právo, musel uviesť do
petitu žaloby výšku svojho nároku, na určenie ktorého boli potrebné odborné znalosti. Odvolací súd sa
nestotožnil s postupom prvoinštančného súdu ani v časti, v ktorej nepriznal žalobcovi nárok na náhradu

cestovných výdavkov. V tejto súvislosti zastal názor, že prvoinštančný súd rozhodol v rozpore s § 7 ods.
5 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách, z ktorého jednoznačne vyplýva možnosť, že ak
zamestnanec nepreukáže cenu pohonnej látky dokladom o kúpe, na výpočet sa použije cena pohonnej
látky, ktorá platila v čase nástupu na pracovnú cestu zistená Štatistickým úradom Slovenskej republiky.
Tiež nie je z rozhodnutia prvoinštančného súdu zrejmé z akých skutočností vychádzal a ustálil, že cesta

z Y. do Liptovského Mikuláša trvá osobným motorovým vozidlom pri bežnej premávke približne jednu
hodinu, čo sú aj za spiatočnú cestu štyri polhodiny. Je potrebné, aby prvoinštančný súd pri rozhodovaní
o náhrade za čas strávený cestou zo sídla advokáta do sídla súdu a späť vychádzal z podložených
údajov a najmä údajov, ktoré sú objektivizované pri zohľadnení vzdialenosti premávky a maximálnej
povolenej rýchlosti.

20. V nadväznosti na uvedené odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu vo výroku o náhrade
trov prvostupňového konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, aby
prehodnotil prijaté závery v intenciách zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu.21. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s . p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 C. s. p. (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 C. s. p.)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 C. s. p.)