Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, February 25, 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/13/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5613211674
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kotrčová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5613211674.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa: mal. Y. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom
N. Q., J. N. F. XXX, zastúpeného zákonnou zástupkyňou E. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom N. Q., J. N. F.
XXX, zastúpenej Mgr. Vladimírom Žiškom, advokátom so sídlom Y., E. B. N. X proti odporcovi: R. F., nar.
X. X. XXXX, bytom N. Q., J. N. F. XXX/XX, zastúpenému JUDr. Petrom Jančim, advokátom so sídlom
N. Y., J. XXX, v konaní o náhradu škody a ochranu osobnosti, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku

Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č. k. 8C/272/2013-147 zo dňa 29. 4. 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým uložil odporcovi zaplatiť v prospech navrhovateľa 1 953,54
eur, žalobu v časti o zaplatenie 1 000,- eur z dôvodu náhrady nemajetkovej ujmy zamietol, odvolaním
účastníkov nenapadnutých, p o n e c h á v a nedotknutý.

Vo zvyšnej časti, pokiaľ žalobu navrhovateľa zamietol a rozhodol o trovách prvostupňového konania,

rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i ana ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi, aby zaplatil navrhovateľovi 1 953,54 eur v dvoch
splátkach so splatnosťou prvej splátky vo výške 1 000,- eur do 31. 8. 2015 a druhej vo výške 953,54 eur
do 30. 11. 2015 pod stratou výhody splátok, vo zvyšku žalobu zamietol, žiadnemu z účastníkov právo
na náhradu trov konania nepriznal.

Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania, ako i z platnej právnej úpravy okresný súd
nevyhovel návrhu navrhovateľa, pokiaľ požadoval nemajetkovú ujmu 1 000,- eur vo vzťahu k odporcovi
s tým, že tvrdenie navrhovateľa o tom, že útokom psa odporcu na jeho osobu bolo zasiahnuté do práva
na jeho najmä psychické zdravie, nebolo preukázané. Naopak zo správy z psychologického vyšetrenia
realizovaného 28. 12. 2013 vyplýva, že u navrhovateľa sa neprejavujú žiadne príznaky poškodenia
jeho psychiky, k čomu prispel aj časový úsek. I keď súd nemal záujem zľahčovať negatívny zážitok

maloletého navrhovateľa, zároveň konštatoval, že ak by došlo k závažnému zníženiu psychickej pohody
navrhovateľa v dôsledku útoku psa, vyhľadal by pomoc psychológa (psychiatra) bezprostredne alebo v
primeranom časovom úseku po poškodení zdravia 15. 11. 2011. Návštevu psychológa v decembri 2013
hodnotil ako účelovú. Pokiaľ slovne maloletý deklaroval obavu zo psov, nespráva sa tak, chodieva sám
zo školy cez oblasť, v ktorej sa môže bežne stretnúť so psom, čo sa viackrát stalo. Ani po takýchto
stretnutiach maloletý nevyhľadal odbornú pomoc, naviac i v domácnosti navrhovateľa sú doposiaľ

držané dokonca dva psy, ku ktorým má pozitívny vzťah, chodí s nimi na prechádzky, hladká ich,
mazná sa s nimi. V nadväznosti na uvedené dospel k záveru, že navrhovateľ dostatočným spôsobom
neodôvodnil, prečo by nebolo postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ. Pokiaľ sa týkalo
uplatňovanej náhrady škody, dospel k záveru, že škodu spôsobili dvaja škodcovia nezávisle na sebe.
Mieru odporcu na porušení prevenčnej povinnosti a zodpovednosti za škodu ustálil vo väčšej časti, než
mieru zodpovednosti jeho matky v zmysle § 4 ods. 3 zákona č. 282/2002 Z.z.. Neprihliadol na námietku

premlčania vznesenú zo strany odporcu s tým, že vzhľadom na ustálenie zdravotného stavu maloletého
bola žaloba podaná na súde včas, v stanovenej lehote. Z vypracovaného znaleckého posudku, ktorýmbolo hodnotené bolestné 87,5 bodmi a sťaženie spoločenského uplatnenia 100 bodmi súd zistil, že
znalec MUDr. Andrej Hajtman, PhD. pri podaní znaleckého posudku č. 168/2013 aplikoval nesprávnu
právnu úpravu. Výška náhrady za tieto nároky je 2 % z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca

hospodárstva SR zistenej Štatistickým úradom SR za kalendárny rok predchádzajúci roku, v ktorom
vznikol nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 5 ods. 2 zákona č. 437/2004
Z.z.). Nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia vznikol navrhovateľovi v roku
2011, preto je potrebné vychádzať z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva SR za
kalendárny rok 2010. Podľa opatrenia č. 13134/2010-OL Ministerstva zdravotníctva SR bola výška

náhrady v roku 2010 za jeden bod 14,89 eur, čo za 187,5 bodov predstavuje 2 791,88 eur, konkrétne
za bolestné 1 302,88 eur a za sťaženie spoločenského uplatnenia 1 489,- eur. Majúc za preukázané,
že komerčná poisťovňa uhradila navrhovateľovi čiastku 187,17 eur, nezaplatený rozdiel ustálil sumou 2
604,71 eur. S prihliadnutím potom na ustálený pomer zodpovednosti odporcu na spôsobenej škode v
rozsahu 3/4 priznal navrhovateľovi 1 953,54 eur, pričom vzhľadom na výšku priznaného nároku umožnil
odporcovi jeho zaplatenie v dvoch splátkach, splatnosť ktorých vo výroku rozhodnutia určil.

O trovách konania rozhodol s poukazom na ust. § 142 ods. 2 a § 151 ods. 1 O.s.p. s tým, že úspech
navrhovateľa v konaní ustálil 50,30 %, jeho neúspech 49,70 % s tým, že ich pomer v prospech
navrhovateľa je 0,6 %, čo je pomer zanedbateľný.

Proti rozsudku okresného súdu, v zákonnej lehote, doručil odvolanie navrhovateľ. Zastal názor, že v

danom prípade došlo k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom z dôvodu arbitrárnosti, nedostatočného
odôvodnenia rozhodnutia, rovnako z dôvodu neúplného zistenia skutkového stavu veci a nadväzne
i nesprávneho právneho posúdenia veci. Vytýkal okresnému súdu, že nevykonal navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, nevypočul svedkov U. V., Y. V., ktorých pozemok priamo
susedí s pozemkom, kde došlo k napadnutiu psom odporcu maloletého navrhovateľa. Zároveň okresný

súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie
vychádzaznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.Priustálenízodpovednostimatkyodporcuvychádzal
z toho, že pustením psa odporcu z koterca sa pes dostal mimo chovného priestoru, kde mala
jeho matka vykonávať nad psom dohľad. Poukazovali na to, že záhrada pri rodinnom dome je
súčasťouprirodzenéhochovnéhopriestorupsaodporcu,apretonemožnozodpovednosťmatkyodporcu

vyvodzovať z ust. § 4 ods. 1 a § 4 ods. 3 zákona č. 282/2002 Z.z.. Pes odporcu sa pohyboval
v záhrade rodinného domu ako vo svojom prirodzenom chovnom priestore a nikto nad ním dohľad
nevykonával. Ďalej vytýkal okresnému súdu, že pochybil pri výpočte výšky náhrady za bolesť a náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia, keď za nesprávny považoval výpočet znalca pri stanovení
bodového hodnotenia 187,5 bodov a výške 15,38 eur za jeden bod. Uviedol, že znalec použil správnu

právnu úpravu opatrenie Ministerstva zdravotníctva SR zverejnené v Zbierke zákonov pod č. 155/2011,
ktoré stanovuje sumu 15,38 eur za jeden bod pre rok 2011. Taktiež sa nestotožnil s postupom
okresného súdu pokiaľ odpočítal 187,17 eur od priznanej finančnej čiastky s tým, že túto sumu vyplatila
navrhovateľovi komerčná poisťovňa. Svoje rozhodnutie v tejto časti okresný súd žiadnym spôsobom
nezdôvodnil,ibakonštatoval,žetakurobil,vdôsledkučohotrpínedostatkomdôvodov.Takistonesúhlasil

s výrokom o náhrade trov prvostupňového konania ako závislým výrokom od výroku vo veci samej.

Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa žiadal rozsudok okresného súdu ako správny potvrdiť.
Zastal názor, že okresný súd správne zistil a vyhodnotil predmetnú vec tak po skutkovej, ako i právnej
stránke, svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Stotožnil sa s názorom okresného súdu, že zo strany

navrhovateľa nedošlo k neoprávnenému zásahu do jeho osobnostného práva, konkrétne zdravia s
poukazom na výsledky vykonaného dokazovania. Stotožnil sa s postupom okresného súdu, pokiaľ
nevypočul v konaní navrhovateľom označovaných svedkov, nakoľko v konaní neboli medzi účastníkmi
sporné skutočnosti o tom, kto vypustil v kritický deň psa z jeho koterca, kto nad ním vykonával dohľad
a kto vykonával dohľad nad maloletými deťmi. Stotožnil sa so záverom súdu, že v rozhodnej dobe

vykonávala dozor nad psom matka odporcu. Odporca, ani nik iný psa v čase škodovej udalosti neviedol
mimo chovného priestoru. Za psa zodpovedá osoba, ktorá nad ním vykonávala dohľad. Touto osobou
nebol odporca. On si splnil riadne prevenčnú povinnosť, psa riadne zabezpečil tak, aby nemohol z
koterca uniknúť. Ku škodovej udalosti nedošlo v príčinnej súvislosti s konaním, resp. opomenutím
odporcu, ale inej tretej osoby, na škode nemal žiaden podiel.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a postupom bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. rozhodol spôsobom, uvedeným vo výrokovej časti
rozhodnutia.Súc viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania preskúmal rozsudok okresného súdu iba v
odvolaním napadnutej časti a dospel k záveru, že okresný súd síce vykonal vo veci dostatočné

dokazovanie, avšak z výsledkov vykonaného dokazovania nedospel k správnym skutkovým zisteniam
a následne ani vec správne právne neposúdil.

Na druhej strane však ustálil totožne ako súd prvého stupňa, že nebolo potrebné vypočúvať svedkov
označených navrhovateľom U. V. a Y. V., nakoľko i bez ich výsluchu boli dostatočne v konaní objasnené

skutočnosti, ktoré napokon ani medzi účastníkmi neboli sporné o tom, kto vypustil 5. 11. 2011 psa z jeho
koterca a ako prebehol útok psa na osobu maloletého navrhovateľa.

Z ust. § 4 ods. 3 zákona č. 282/2002 Z.z., ktorým sa upravujú niektoré podmienky držania psov
jednoznačne vyplýva, že za psa vždy zodpovedá držiteľ psa alebo osoba, ktorá psa vedie alebo nad
ním vykonáva dohľad.

Z pripojeného vyšetrovacieho spisu ČVS: ORP-34/OVK-LM-2012 a napokon i z uznesenia zo dňa 30.
1. 2012 bolo jednoznačne preukázané, že odporca bol vyťažený ako majiteľ psa pitbulla, ktorý 5. 11.
2011 napadol maloletého navrhovateľa. Psa mal zabezpečeného tak, že bol vo dvore rodinného domu.
V čase okolo 15,50 hod. počul krik, ktorý sa ozýval zo zadnej časti dvora, následne išiel na to miesto

pozrieť, čo sa stalo a videl svojho psa ako je zahryznutý do nohavice maloletého navrhovateľa. Psa od
neho odtrhol a zavrel ho do koterca pri bráničke.

Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že v čase napadnutia maloletého navrhovateľa psom odporcu bol
odporca doma, a teda za psa v zmysle § 4 ods. 3 zákona č. 282/2002 Z.z. niesol zodpovednosť ako

držiteľ psa. Ďalšie osoby by zodpovedali za správanie psa iba v tom prípade, ak by sa pes pohyboval
mimo dosahu jeho držiteľa, a teda prevzali by za neho zodpovednosť, ktorá inak vždy patrí držiteľovi psa.

V nadväznosti na uvedené preto odvolací súd sa nestotožnil s postupom okresného súdu, pokiaľ pri
ustálení zodpovednosti uzavrel, že sa jedná o spoluzavinenie odporcu a jeho matky vo forme tzv.

súbežného zavinenia, nakoľko za podstatné považoval, že v čase napadnutia maloletého navrhovateľa
psom odporcu sa odporca ako držiteľ psa nachádzal doma, teda niesol za neho plnú zodpovednosť bez
ohľadu na to, či iná osoba v ten deň vypustila psa z koterca do záhrady a pod.. Práve on mal zabezpečiť,
abypeszkotercavypúšťanýnebolvzáujmepredídeniasituáciám,ktoránastala5.11.2011,keďsynovec
odporcupsavypustilnaulicu.Ospoluzavinenímatkyodporcubybolomožnéuvažovaťibavtomprípade,

ak by sa odporca nenachádzal doma a nemohol zabrániť tomu, aby jeho matka vypustila psa z koterca
a následne aby zo záhrady psa na ulicu vypustil jeho maloletý synovec. Pri hodnotení zodpovednosti
odporcu podľa § 4 ods. 3 zákona č. 282/2002 Z.z. sa odvolací súd plne stotožnil s námietkami uvedenými
v podanom odvolaní zo strany navrhovateľa.

Za nesprávny považoval odvolací súd i postup okresného súdu, pokiaľ pri výpočte bodového
ohodnotenia za bolesť a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia použil opatrenie Ministerstva
zdravotníctva SR zverejnené v Zbierke zákonov pod č. 21/2010 a nie opatrenie Ministerstva
zdravotníctva SR zverejnené v Zbierke zákonov pod č. 155/2011, z ktorého pri výpočte bodového
ohodnotenia vychádzal súdny znalec.

Z opatrenia Ministerstva zdravotníctva SR č. 155/2011 Z.z. jednoznačne vyplýva, že opatrenie
ustanovuje výšku náhrady za bolesť a výšku náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na rok 2011
za jeden bod na 15,38 eur a predmetné opatrenie nadobudlo účinnosť 31. mája 2011.

V danom prípade okresný súd nesprávne aplikoval ust. § 5 ods. 1, 2, 4 zákona č. 437/2004 Z.z.
o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia v platnom znení, keď v
odseku 2 predmetného ustanovenia je vysvetlený postup ako sa stanovuje výška náhrady za bolesť a
výška náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia s tým, že v odseku 4 predmetného ustanovenia
zákonodarca uložil ustanoviť výšku náhrady za bolesť a výšku náhrady za sťaženie spoločenského

uplatnenia určenú podľa odseku 2 (teda spôsobom výpočtu) Ministerstvu zdravotníctva SR opatrením
vyhláseným v Zbierke zákonov SR, uverejnením oznámenia o jeho vydaní najneskôr do 31. mája
príslušného kalendárneho roka. Správne preto súdny znalec pri bodovom ohodnotení vychádzal z
opatrenia Ministerstva zdravotníctva SR zverejneného v Zbierke zákonov pod č. 155/2011 na rok 2011.Z opatrení Ministerstva zdravotníctva SR jednoznačne vyplýva, na aký konkrétny rok Ministerstvo
zdravotníctva SR ustanovilo výšku náhrady za bolesť a výšku náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia, postupom stanoveným v odseku 2 § 5 zákona č. 437/2004 Z.z. v znení zmien a doplnkov.

Za nezdôvodnený považoval odvolací súd i postup okresného súdu, pokiaľ od sumy bolestného a
sťaženia spoločenského uplatnenia odpočítal sumu 187,17 eur z dôvodu, že túto čiastku zaplatila
navrhovateľovi komerčná poisťovňa. Podľa názoru odvolacieho súdu táto skutočnosť nemá vplyv na
výšku konečnej náhrady, ktorú si navrhovateľ vo vzťahu k odporcovi uplatňuje, nakoľko sa jedná o

plnenie z úplne iného právneho dôvodu, ktorý nijak zodpovednosť odporcu a výšku nárokov uplatnených
vo vzťahu k jeho osobe nemôže ovplyvniť. Okresný súd ani neuviedol myšlienkové postupy, ktorými sa
pri rozhodovaní riadil, preto jeho rozhodnutie zostalo i nepreskúmateľným.

S poukazom na takto konštatované skutočnosti odvolací súd rozhodol spôsobom uvedeným vo
výrokovej časti rozhodnutia s tým, že v zrušujúcej časti rozhodnutia naznačil okresnému súdu spôsob,

akým má ďalej vo veci konať a rozhodnúť tak, aby jeho rozhodnutie zodpovedalo nielen výsledkom
vykonaného dokazovania, ale i platnej právnej úprave.

Toto rozhodnutie senátu Krajského súdu v Žiline bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok prípustný nie je.