Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, February 26, 2016

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 6C/109/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114212299
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2016:5114212299.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred samosudcom Mgr. Andrejom Kekelym, v právnej veci navrhovateľky:

V.W. Y., W.. XX.XX.XXXX, F. Q. XXX/XX, XXX XX F., Š. I. L., právne zastúpená Advokátskou kanceláriou
JUDr. Peter Rybár, s. r. o. so sídlom Ľudová 14, 040 01 Košice, IČO: 47 234 466, proti odporcovi:
BENCONT INVESTMENTS, s. r. o., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 36 432
105, právne zastúpená JUDr. Veronika Kubríková, PhD., advokát so sídlom Martinčekova 13, 821 01
Bratislava, IČO: 42 174 716, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, takto

r o z h o d o l :

Rozhodcovský rozsudok spis. zn. II/2014-2117 zo dňa 24.02.2014 vydaný rozhodcom Stáleho
Rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie, so sídlom Rajská 15/A, 811 08 Bratislava,

Komorou pre rozhodovanie sporov z iných obchodnoprávnych alebo občianskoprávnych vzťahov, Mgr.
Adriánom Beskydom, v právnej veci žalobcu: BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom Astrová 2/
A, 821 01 Bratislava, IČO: 36 432 105, proti žalovanému: V. Y., W.. XX.XX.XXXX, F. Q. XXX/XX, XXX
XX F., Š.Á. I. L. C., o zaplatenie 1.348,95 eur, ktorým bola žalovaná Katarína Majerčíková zaviazaná
zaplatiť žalobcovi BENCONT INVESTMENTS, s.r.o. sumu 1.348,95 eur spolu s úrokmi vo výške 9,9 %
ročne zo sumy 1.348,95 eur odo dňa 02.08.2013 do zaplatenia a spolu s úrokmi z omeškania vo výške
5 % ročne zo sumy 1.348,95 eur odo dňa 02.08.2013 do zaplatenia, sumou vyčísleného úroku vo výške

490,07 eur, sumou vyčíslených úrokov z omeškania vo výške 220,26 eur a sumou poplatkov vo výške
87,79 eur, ako aj zaviazaná nahradiť žalobcovi BENCONT INVESTMENT s.r.o. na účet jeho právneho
zástupcu trovy konania v celkovej výške 298,03 eur, z r u š u j e v celom rozsahu.

O trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom na začatie konania zo dňa 04.04.2014 doručeným Okresnému súdu Žilina dňa 08.04.2014
sa navrhovateľka domáhala vydania rozsudku, ktorým by súd zrušil vo výroku tohto rozsudku uvedený
rozhodcovský rozsudok a zaviazal odporcu nahradiť jej trovy konania.

Návrh na začatie konania navrhovateľka odôvodnila tým, že so Všeobecnou úverovou bankou, a.s.,
so sídlom Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO: 31 320 155 (ďalej len „VÚB“) uzavrela zmluvu
o poskytnutí spotrebného úveru č. XXXXXXXXXXXXXXX, ktorá na základe Zmluvy o postúpení
pohľadávok zo dňa 25.09.2013 postúpila svoju pohľadávku na žalovaného. Žalobou na zaplatenie
sumy 1.348,95 eur s prísl.: úroku vo výške 9,90 % ročne zo sumy 1.348,95 eur od 02.08.2012
do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.348,95 eur od 02.08.2013 do
zaplatenia, úroku vo výške 490,07 eur, úroku z omeškania vo výške 220,26 eur, poplatkov vo výške

87,79 eur a náhrady trov rozhodcovského konania doručenou na Stály rozhodcovský súd Slovenskej
bankovej asociácie so sídlom v Bratislave odporca uplatnil pohľadávku vo výške 1.348,95 eur s prísl.
Rozsudkom rozhodcovského súdu spis. zn. 11/2014-2117 zo dňa 24.02.2014 jej bolo ako spotrebiteľovi
uložené zaplatiť odporcovi sumu vo výške 1.348,95 eur s prísl. Príslušnosť rozhodcovského súdubola podľa názoru odporcu daná na základe rozhodcovskej zmluvy, ktorá predstavuje neprijateľnú
zmluvnúpodmienku,ajevabsolútnomrozporesozákonom.Predmetnározhodcovskázmluvaznamená
obchádzanie zákona - ust. § 54. ods. 2 Občianskeho zákonníka a priame porušenie ust. § 54.

ods. 1 Občianskeho zákonníka. Predstavuje ukážkový príklad zmluvnej nevyváženosti a podstatne
výhodnejšieho zmluvného postavenia podnikateľa voči slabšej strane - spotrebiteľovi. Túto zmluvu
nemal spotrebiteľ možnosť nijako upraviť nakoľko bola vopred predformulovaná a v takomto znení na
podpis predložená. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe štatútu a procesných pravidiel, ktoré
neboli spotrebiteľovi známe, nebol o ich obsahu pred podpisom informovaný. Samozrejmosťou je, že

nemala žiadnu možnosť voľby iného súdu a už vôbec nie rozhodcu, čo ešte viac znevýhodňuje jej
postavenie. Navyše v zmluve, ale aj vo všeobecných obchodných podmienkach absentujú akékoľvek
dohody a pravidlá o výbere rozhodcu, v procese toho sporu absentuje ústavná zásada „ústnosti“ -
konanie prebehlo na základe písomností predložených odporcom - ako silnejšou zmluvnou stranou.
Okrem toho, je konanie pred rozhodcovským súdom pre ňu ako spotrebiteľa finančne nevýhodnejšie pre
žiadne možnosti oslobodenia spotrebiteľa od platenia poplatkov. Podstatou rozhodcovského konania

by malo byť, prostredníctvom zmluvnej voľnosti, záväzkový vzťah doplniť a nie zaviazať spotrebiteľa
podrobiť sa rozhodnutiu rozhodcovského súdu, ktorý si vybrala jeho protistrana. Spotrebiteľ okrem
toho, že nemôže ovplyvniť výber rozhodcovského súdu, nemôže taktiež pre svoju ochranu využiť
inštitúty priznané mu, ako slabšej strane, zákonom. Po vydaní rozhodcovského rozsudku nemá prakticky
žiadnu možnosť v rámci dvojinštančného konania žiadať o preskúmanie rozhodnutia. Podľa rozhodnutia

ÚstavnéhosúduČRspis.zn.II.ÚS2164/10zodňa01.11.2011zmluvnáautonómiaajejochrananemôže
byť absolútna tam, kde existuje iné základné právo jednotlivca alebo ústavný princíp, či iný ústavne
chránený verejný záujem, ktoré sú spôsobilé zmluvnú autonómiu proporcionálne obmedziť. Východisko
pre posúdenie otázky, či možno rozhodcovskú doložku považovať za neprimeranú podmienku v
spotrebiteľskej zmluve (v zmysle zbavenia spotrebiteľa práva podať žalobu) spočíva v skutočnosti,

že rozhodcovské konanie nie je nachádzaním práva, ale dotváraním záväzkového vzťahu zmluvných
strán činnosťou rozhodcu zastupujúceho strany, ktoré na rozhodcu delegovali svoju vôľu. Ak ide o
rozhodcovskú doložku a rozhodcovské konanie v rámci spotrebiteľských sporov, musí toto konanie
vo všeobecnosti zaručovať procesné práva porovnateľné so súdnym konaním, ktoré by prichádzalo
do úvahy v prípade, keď by spotrebiteľ nebol viazaný rozhodcovskou doložkou (ústnosť, priamosť

konania, odvolacia inštancia, absencia iných prekážok pri uplatňovaní spotrebiteľovho práva). Ústavný
súd posúdil rozhodcovské doložky v prejednávanom prípade ako neprípustné, pretože v situácii, keď
má rozhodca, ktorý nie je určený transparentným spôsobom, rozhodovať iba podľa zásad spravodlivosti
a súčasne spotrebiteľ je zbavený svojho práva podať žalobu na civilný súd, znamenajú vo svojom
dôsledku porušenie práva na spravodlivý proces podľa ust. čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd. Ústavný súd doplnil, že napriek tomu, že môže existovať kvalitná hmotnoprávna ochrana
spotrebiteľa, nie je táto ochrana realizovateľná, pokiaľ nie je možné sa jej efektívne domôcť. V tomto
zmysle dohoda medzi spotrebiteľom a podnikateľom, týkajúca sa riešenia sporov v rozhodcovskom
konaní neznamená, že sa tým otvára priestor pre ľubovôľu. Dojednanie v podobe rozhodcovskej
doložky v spotrebiteľskej zmluve možno z ústavnoprávneho hľadiska pripustiť iba za predpokladu, že

podmienky ustanovenia rozhodcu a dohodnuté podmienky procesného charakteru budú účastníkom
konania garantovať rovnaké zaobchádzanie, čo vo vzťahu spotrebiteľ - podnikateľ znamená zvýšenú
ochranu slabšej strany, t. j. spotrebiteľa a že dohodnuté procesné pravidlá budú garantovať spravodlivý
proces, vrátane možnosti preskúmania rozhodcovského nálezu inými rozhodcami, ako to umožňuje
platný zákon o rozhodcovskom konaní.

Odporca sa k návrhu na začatie konania vyjadril podaním zo dňa 17.06.2014 doručeným súdu dňa
20.06.2014, v ktorom namietal, že zmluva o poskytnutí spotrebného úveru č. XXXXXXXXXXXXXXX
zo dňa 01.06.2009 s navrhovateľkou bola platne uzavretá v súlade s ust. § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka. Záväzok zo zmluvy o úvere v súlade s príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka
vzniká dohodou o jej podstatných náležitostiach, ktorými sú: záväzok veriteľa poskytnúť na požiadanie

dlžníka v jeho prospech peňažné prostriedky, určenie sumy, týchto peňažných prostriedkov a záväzok
dlžníkavrátiťposkytnutépeňažnéprostriedkyazaplatiťúroky.Výškaúrokovejsadzbyjeuvedenápriamo
v zmluve. Pokiaľ výslovne jej výška uvedená v zmluve nie je, je možné jej výšku určiť vychádzajúc z
ostatných zmluvných dojednaní v súlade so zákonom. Základná povinnosť dlžníka zaplatiť popri istine aj
úroky nemôže byt spochybnená, nakoľko táto povinnosť je v súlade so zákonom, je dohodnutá v zmluve,

vo všeobecných obchodných podmienkach (ďalej len „VOP“) a v Obchodných podmienkach pre úver
(ďalej len „OP“). Zákon nestanovuje hornú hranicu pre stanovenie výšky úrokov, jediným kritériom je
zásada poctivého obchodného styku. Navrhovateľka svoj záväzok voči nemu nesplnila, a to aj napriek
upomienkam zaslaných postupcom, ako aj v predsporovej výzve, a preto oprávnene podal návrh navydanie rozhodcovského rozsudku na Stálom rozhodcovskom súde Slovenskej bankovej asociácie v
zmysle ustanovení VOP. Nepriaznivá finančná situácia navrhovateľky nezakladá dôvod nesplácania
jej záväzkov voči veriteľom. Navrhovateľka podala návrh na zrušenie napadnutého rozhodcovského

rozsudku, ktorý odôvodnila tým, že si osobitne nevyjednala zmluvnú podmienku - rozhodcovskú doložku
v zmluve o úvere, a takto dojednaná rozhodcovská doložka je neprijateľná podmienka, a teda neplatná.
Teda vo veci konal a rozhodoval rozhodcovský súd, hoci na takéto konanie nemal právomoc, pretože
ide o spotrebiteľskú zmluvu s občanom, v ktorej boli dohodnuté podmienky, ktoré sú svojim obsahom v
rozpore so zákonom. Obsahom zmluvy (nie VOP), okrem iného, bol aj súhlas navrhovateľky s návrhom

veriteľa, aby prípadné spory vzniknuté z tejto zmluvy, boli rozhodnuté prednostne v rozhodcovskom
konaní.Dotknutázmluvaoúvereobsahujerozhodcovskúdoložkuvbode5.čl.II.Niejepravdivétvrdenie
navrhovateľky, že nemala žiadnu možnosť voľby iného súdu a už vôbec nie rozhodcu, čo ešte viac
znevýhodňuje jej postavenie. V ďalšom odporca citoval znenie ust. § 101 zákona č. 492/2009 Z. z. a ust §
67 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 510/2002 Z. z. Z uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení
je podľa odporcu zrejmé, že navrhovateľka mala možnosť odmietnuť uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy,

čo však neurobila. Vzhľadom na uvedené skutočnosti má za to, že argumentácia navrhovateľky je v
tomto prípade bezpredmetná, a že právomoc Stáleho rozhodcovského súdu bola založená. Odporca
súčasne s odkazom na znenie ust. § 93b ods. 1 a 2 zákona č. 483/2001 Z. z. účinnom v čase uzavretia
dotknutej zmluvy o úvere a ust. § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. uviedol, že ako právny nástupca VÚB
bol povinný postupovať v súlade s ustanoveniami rozhodcovského zákona. Zdôrazňuje, že v zmysle

ustanoveniaII.častibodu10VOPVÚBpostupovalavsúladesust.§93b)zákonač.483/2001Z.z.,ktorý
jej ukladal povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky, s tým, že v predmetnom bode
je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. To, že ju neodmietol je prejavom
jeho osobnej a zmluvnej slobody. VÚB bola zo zákona povinná klientovi ponúknuť návrh rozhodcovskej
doložky. Pokiaľ by tak nerobila, došlo by k porušeniu zákona č. 483/2001 Z. z. Potom v zmysle ust §

3 odsek 2 zákona č. 244/2002 Z. z. rozhodcovská zmluva zaväzuje aj právnych nástupcov strán, ak
to zmluvné strany v rozhodcovskej zmluve nevylúčia. Vzhľadom na to, že to vylúčené nebolo, nemal
inú možnosť ako podať žalobu na rozhodcovskom súde v zmysle dohodnutej rozhodcovskej doložky
VÚB v zmysle ust. § 93b odsek 1 zákona č. 483/2001 Z. z. V zmysle ust. § 4 odsek 2 zákona č.
244/2002 Z. z. rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je

zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo
vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných
zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.
A teda rozhodcovská doložka dohodnutá vo VOP a v OP, bola dohodnutá riadne v súlade so zákonom,
bola dohodnutá riadne. V prípade, ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku a konanie by

prebiehalo na „štátnom“ súde, navrhovateľka sa nevyjadrila, akým iným spôsobom by si „slabšia“ strana
svoj osud v závažnej veci, akou by bol prípadný neskorší proces, dokázala náležité naplánovať. Akú
inú kvalitu či kvantitu by mali jej procesné práva, v čom by rozhodcovský súd pochybil, v čom by
zasiahol do práv žalovaného. Naopak, žalovaný sa snaží zasiahnuť do práv účastníkov (právo domáhať
sa súdnej ochrany, právo na prejav slobodnej vôle, právo podať žalobu o zrušenie rozhodcovského

rozsudku, právo na uspokojenie pohľadávky atď.). Ďalej odporca uviedol, že úverová zmluva, ktorej
plnenie je predmetom konania, predstavuje štandardnú úverovú zmluvu, ktorou bol poskytnutý úver
bankou, ktorá bola zriadená a pôsobí v Slovenskej republike v súlade s ustanoveniami zákona č.
483/2001 Z. z. a podlieha dohľadu Národnej banky Slovenska. Nejde teda o žiadny nebankový subjekt
mimo dohľadu NBS. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a zákonné ustanovenia, účinné v čase

uzavretia zmluvy o úvere, ako aj v zmysle ustanovení VOP a OP, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou
zmluvy o úvere, má za to, že rozhodcovská doložka bola účastníkmi platne dohodnutá v predmetnej
zmluve. V ust. § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy,
nebola zákonom uložená povinnosť bankám pri predložení návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy
preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy na riešenie ich

vzájomných sporov z obchodov. Táto povinnosť bola bankám uložená až novelou zákona č. 483/2001
Z. z. - zákon č. 492/2009. Uvedená zmena zákona o bankách, resp. uložená povinnosť bankám.
Ďalej odporca dal do pozornosti súdu, že navrhovateľka bola v rozhodcovskom konaní nečinná a
nenamietala žiadnu zo skutočností tvrdených v jeho návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Nie
je možné stotožniť sa s argumentáciou navrhovateľky, nakoľko nie je preukázané, že návrh VÚB riešiť

spory v rozhodcovskom konaní spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa. Navrhovateľa nijakým spôsobom nepreukázala, v čom rozhodcovské
konanie spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Odporca nijakým
spôsobom nenútil navrhovateľku, aby spory vzniknuté zo zmluvy riešila výlučne pred rozhodcovskýmsúdom. V prípade, ak by si odporca neplnil riadne a včas povinnosti voči navrhovateľke, navrhovateľka
nebola nijakým zmluvným dojednaním nútená k riešeniu sporov prostredníctvom rozhodcovského
súdu. Odporca však musel postupovať v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 483/2001 Z. z.

Ak by tak odporca nepostupoval, porušil by tým ustanovenia zákona č. 483/2001 Z. z. Dovoľuje si
poukázať aj na tú skutočnosť, že v prípade, ak by navrhovateľka plnila riadne a včas svoj záväzok voči
jeho právnemu predchodcovi, svoje právo by si na rozhodcovskom súde nemusel vôbec uplatňovať.
Navrhovateľka si sama svojím konaním, resp. opomenutím konania, resp. nekonaním spôsobila, že
sa voči nej začalo rozhodcovské konanie zo zmluvy tým, že porušila zmluvné podmienky vyplývajúce

mu zo zmluvy, ku ktorým sa sama slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, zaviazala. Opätovne
poukazuje aj na skutočnosť, že navrhovateľka navštívila VÚB dobrovoľne a z vlastnej vôle s úmyslom
získania úveru. VÚB nijakým spôsobom nevyvíjala na navrhovateľku žiadny nátlak, na základe ktorého
by bola navrhovateľka nútená získať úver od VÚB. Ďalej odporca uviedol, že výpis z „Bankovej
knihy“ je vyhotovovaný priamo z BIS-u (bankový informačný systém), ktorý odsúhlasila Národná banka
Slovenska, na základe čoho daný systém zabezpečuje dôveryhodnosť a nezmeniteľnosť údajov v

ňom uvedených. Taktiež údaje z BIS-u ako výstupný dokument - „Banková kniha“ tvorí podklad pre
účtovníctvo. Na základe uvedených argumentov je výpis z „Bankovej knihy“ považovaný v rámci
bankovej praxe za verejnú listinu. Výšku dlžnej pohľadávky bol povinný evidovať v zmysle ust. § 39 a
nasl. zákona č. 483/2001 Z. z. v bankovej knihe. Výpis z bankovej knihy, ktorá musí byť vedená v zmysle
zákona o bankách potvrdzuje výšku jeho pohľadávky. Údaje uvedené v „Bankovej knihe“ sú smerodajné

aj z hľadiska zhodnotenia ekonomickej situácie banky a podliehajú dohľadu Národnej banky Slovenska.
Odporca taktiež poukázal na to, že VÚB si všetky svoje záväzky vzniknuté mu zo zmluvy splnila riadne
a včas a po práve požaduje od navrhovateľky len to, čo od nej možno spravodlivo požadovať. Odporca
tak žiadal návrh navrhovateľky zamietnuť a zaviazať ju nahradiť mu trovy konania.
Súd vec prejednal a vo veci vykonal dokazovanie na pojednávaní dňa 22.01.2016, ktoré uskutočnil

podľa ust. § 101 ods. 2 v neprítomnosti odporcu, keďže tento svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil
prostredníctvom svojho právneho zástupcu a súhlasil s prejednaním veci aj za svojej neprítomnosti a za
prítomnosti navrhovateľky a právnych zástupcov účastníkov.
Účastníci konania zásadne zotrvali na svojej skutkovej a právnej argumentácii v spore uvedenej vo
vyššie spomenutých písomných podaniach.

Odporca na pojednávaní namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu, a to s odkazom, že na základe
zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 25.06.2014 došlo k postúpeniu pohľadávky s príslušenstvom,
ktorá bola uplatnená odporcom v napadnutom rozhodcovskom konaní, a to z odporcu na obchodnú
spoločnosť OMIKRON TRADING LIMITED.
Navrhovateľka sa k tejto argumentácii vyjadrila tak, že namietané postúpenie pohľadávky, nemôže

mať vplyv na pasívnu vecnú legitimáciu odporcu, a to vzhľadom k tomu, že oprávneným subjektom
z napadnutého rozhodcovského rozsudku je odporca a voči tomuto subjektu má navrhovateľka
rozhodcovským súdom uloženú povinnosť. (následne navrhovateľka v písomnom podaní zo dňa
25.02.2016 urobil predmetné postúpenie pohľadávky ako také sporným).
Súd pojednávanie odročil na termín 26.02.2016 za účelom produkovania záverečných vyjadrení

účastníkov, na ktoré pojednávanie sa účastníci konania, ako aj ich právni zástupcovia neustanovili.
Navrhovateľka ospravedlnila svoju neprítomnosť na pojednávaní, ako aj neprítomnosť svojho právneho
zástupcu prostredníctvom právneho zástupcu podaním zo dňa 25.02.2016, pričom žiadala vo veci
rozhodnúť aj vo svojej neprítomnosti. Odporca, ako aj jeho právny zástupca svoju neprítomnosť
na pojednávaní do dňa 26.02.2016 neospravedlnili a nepožiadali o odročenie pojednávania, hoci

právny zástupca odporcu bol na pojednávaní dňa 22.01.2016 preukázateľne upovedomený o termíne
pojednávania. (pozn. až následne dňa 02.03.2016 bolo súdu doručené podanie právneho zástupcu
odporcu zo dňa 24.02.2016, ktorým ospravedlnil svoju, ako aj navrhovateľovu, neúčasť na pojednávaní
a požiadal o rozhodnutie vo veci).
Súd tak na pojednávaní dňa 26.02.2016 vo veci rozhodol a verejne vyhlásil tento rozsudok aj v

neprítomnosti účastníkov konania a ich právnych zástupcov v zmysle ust. § 101 ods. 2 O.s.p.
Súd tak na základe vykonaného dokazovania listinnými dôkazmi produkovanými účastníkmi dospel k
nasledovným skutkovým zisteniam.
Na základe žaloby odporcu proti navrhovateľke zo dňa 14.12.2013 doručenej Stálemu rozhodcovskému
súdu Slovenskej bankovej asociácie dňa 20.12.2013 rozhodca tohto rozhodcovského súdu vydal dňa

24.02.2014 rozhodcovský rozsudok spis. zn. II/2014-2117, ktorým žalobe odporcu vyhovel v plnom
rozsahu a zaviazal navrhovateľku na plnenie uvedené vo výroku tohto rozsudku. Rozhodcovský súd
svoje rozhodnutie vo veci odôvodnil tým, že v prvom rade skúmal, či samotná skutočnosť, že spory
so spotrebiteľom sa budú riešiť v rozhodcovskom konaní spôsobuje značnú nerovnováhu v právacha povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Nenašiel žiadny dôvod, pre ktorý by sa
spotrebiteľdostalprirozhodovanívrámcirozhodcovskéhokonaniadonevýhodnejšejpozícieakovrámci
občianskeho súdneho konania. Ďalej konštatoval, že k neprijateľnosti dotknutej rozhodcovskej doložky

nemožno dôjsť ani eurokonformným výkladom. Korektným prekladom ust. bodu 1 písm. q) prílohy
Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách možno jednoznačne
zistiť, že predmetné ustanovenie hovorí, že klauzula v spotrebiteľskej zmluve nesmie od spotrebiteľa
vyžadovať, aby spor riešil výlučne takým druhom arbitráže, na ktorú by sa nevzťahovali ustanovenia
právnych predpisov. Slovenské rozhodcovské konanie regulované zákonom o rozhodcovskom konaní,

v rámci ktorého je rozhodca priamo zo zákona povinný aplikovať platné právo SR (§ 31 ods. 2 zákona
č. 244/2002 Z. z.) a dokonca ex offo je povinný aplikovať normy na ochranu spotrebiteľa (§ 31 ods. 3
zákona č. 244/2002 Z. z.), rozhodne nie je arbitrážou o ktorej hovorí smernica [nehovoriac o možnosti
súdneho prieskumu v zmysle § 40 ods. 1 písm. j) zákona č. 244/2002 Z. z.]. V zmysle cit. smernice
teda nie je možne klasifikovať rozhodcovskú doložku obsiahnutú v predmetnej úverovej zmluve ako
nekalú (neprijateľnú). Rozhodcovský súd posudzoval znenie rozhodcovskej doložky tiež vo vzťahu k

ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka a podľa právneho názoru rozhodcovského súdu nie je
možnérozhodcovskúdoložkuuzatvorenúvtejtovecipovažovaťzaneprijateľnúpodľatohtoustanovenia.
Predmetná doložka totiž nebráni tomu aby tento spor žalovaný - spotrebiteľ riešil aj v občianskom
súdnom konaní. Túto možnosť má napr. v prípade, že by podal žalobu o zrušenie tohto rozhodcovského
rozsudku. Nekalá by bola doložka, ktorá by takúto možnosť vylučovala, či sťažovala; v predmetnej

veci však tomu tak nie je. Dojednanie rozhodcovskej zmluvy v spotrebiteľských vzťahoch nevylučuje
spotrebiteľa zo súdnej ochrany v tom zmysle, že by sa ochrany práv a povinností vyplývajúcich zo
spotrebiteľského vzťahu mohol domáhať iba na rozhodcovskom súde. Navyše Rozhodcovský súd
podotkol, že v zmysle ust. § 93b ods. l zákona o bankách platného v čase dojednania zmluvy o úvere
bola banka povinná ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy

o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym
rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona. Návrh rozhodcovskej zmluvy sú banky
a pobočky zahraničných bánk povinné predložiť svojim klientom najneskôr pri uzatváraní obchodu,
na ktorý sa nevzťahuje už uzavretá rozhodcovská zmluva. Klient zo zákona nie je povinný prijať
návrh rozhodcovskej zmluvy. Na základe uvedeného mal rozhodcovský súd za to, že predmetná

rozhodcovská doložka nie je neprijateľnou podmienkou, že je platná a že na jej základe je založená
právomoc Rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť v tejto veci. Ďalej rozhodcovský súd poukázal na
to, že žalovanému (navrhovateľke) bola doručená žaloba do vlastných rúk, pričom žalobnú odpoveď
rozhodcovskému súdu nedoručila. Rozhodcovský súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s
nasledovnýmipísomnýmilistinnýmidôkazmi:zmluvouopostúpenípohľadávokzodňa25.09.2013medzi

postupcom VÚB a žalobcom s prílohou, plnomocenstvom právneho zástupcu žalobcu, osvedčením
o registrácii pre DPH, zmluvou o poskytnutí spotrebného úveru č. XXXXXXXXXXXXXXX zo dňa
01.06.2009, VOP, výzvou na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom s doručenkou
„prebral“ a výstupom z bankového systému (Výpis z účtovných kníh peňažného ústavu). Na základe
predloženej zmluva o poskytnutí spotrebného úveru zo dňa 01.06.2009 mal rozhodcovský súd za

preukázané, že dňa 01.06.2009 uzatvoril postupca VÚB so žalovaným zmluvu o úvere, na základe
ktorej poskytol žalovanému úver vo výške 1,420,- eur s úrokovou sadzbou 9,90% ročne. Časť obsahu
zmluvy bola určená s obsahom na Všeobecné obchodné podmienky VÚB, na poskytovanie spotrebných
úverov fyzickým osobám - občanom. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 25.09.2013
uzavretej medzi postupcom VÚB a žalobcom (odporcom) mal preukázanú aktívnu legitimáciu žalobcu

v predmetnej veci. Rozhodcovský súd v ďalšom ustálil, že priamo z čl. I. zmluvy o úvere vyplývajú
povinnosti účastníkov tejto zmluvy podľa ust. § 497 a ust. § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka. Taktiež
bol žalovaný v zmysle Zmluvy a VOP povinný platiť poplatky uvedené v Zmluve a v Cenníku VÚB. Na
základe zmluvy ako aj na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 25.09.2013 považoval nárok
žalobcu na istinu, úroky, úroky z omeškania a poplatky vyčíslené v zmluve o postúpení pohľadávky

(jej prílohe) za preukázaný. Splatnosť úveru poskytnutého na základe zmluvy nastala na základe toho,
že právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému, že požaduje zaplatenie celej dlžnej sumy ku dňu
28.04.2010. Predmetnú skutočnosť mal preukázanú z listu žalovanému s doručenkou. S ohľadom na
vyššie uvedené mohol priznať žalobcovi nárok na úroky z omeškania vo výške požadovanej v žalobe,
teda 5% ročne zo základu ktorý tvorí nezaplatená istina úveru, a to odo dňa nasledujúceho po splatnosti

úveru, t. j. od 29.04.2010. Časť úrokov z omeškania do dňa 01.08.2013 je vyčíslená pevnou sumou
v zmluve o postúpení pohľadávky (jej prílohe). Rozhodcovský súd ďalej priznal nárok na úroky z
omeškania v zmysle žalobného návrhu vo výške 5% ročne odo dňa 02.08.2013 do zaplatenia. Žalobca
si uplatnil úrok z omeškania vo výške 5% ročne, čo je výška, ktorá neprevyšuje zákonnú výšku úrokuz omeškania ani výšku určenú v zmluve, resp. vo VOP, preto rozhodcovský súd nemal dôvod tento
nárok spochybňovať. V súlade so zákonnou úpravou zmluvy o úvere tiež priznal žalobcovi popri nároku
na úroky z omeškania tiež nárok na zmluvné úroky z úveru v dohodnutej výške 9,90% ročne odo dňa

02.08.2013 až do zaplatenia istiny. Rozhodcovský súd skúmal zmluvu o úvere aj s ohľadom na zákon
č. 258/2001 Z. z., najmä zo zreteľom na ust. § 4, pričom nenašiel žiadne skutočnosti, ktoré by mohli
mať vplyv na nároky žalobcu. Ďalej skúmal zmluvu o úvere aj z pohľadu neprijateľných podmienok v
spotrebiteľskej zmluve v zmysle ust. § 53 Občianskeho zákonníka, pričom nenašiel žiadne ustanovenie,
ktoré by obsahovalo neprijateľnú podmienku s možným vplyvom na nároky uplatnené žalobcom. Ďalej

skúmal, či z predložených dôkazov alebo vyjadrení účastníkov nevyplynulo, že by uzavretiu zmluvy o
úvere predchádzala nekalá obchodná praktika v zmysle ust. § 7 zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom
nezistil žiadne okolnosti, ktoré by tomu nasvedčovali. Na základe uvedeného žalobe vyhovel, ako je
uvedené vo výrokovej časti rozsudku. Pri rozhodovaní tiež prihliadol na skutočnosť, že výška nárokov
žalobcu ani ich právny základ neboli medzi účastníkmi sporné.
VÚB ako veriteľ a banka uzavrela dňa 01.06.2009 s navrhovateľkou ako dlžníkom zmluvu o poskytnutí

spotrebného úveru reg. č. XXXXXXXXXXXXXXX. (ďalej len „ÚZ“) Predmetom ÚZ bol záväzok VÚB,
že poskytne za podmienok dohodnutých v ÚZ peňažné prostriedky vo výške 1.420,- eur ako spotrebný
bezúčelový úver dlžníkovi a záväzok dlžníka poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť, zaplatiť úroky
vo výške 9,90 % ročne , poplatok za poskytnutie úveru. Dlžník sa zaviazal plniť svoj záväzok v 84
mesačných anuitných splátkach vo výške 24,59 eur s lehotou splatnosti 84 mesiacov s dátumom prvej

splátky dňa 01.07.2009 a poslednej splátky dňa 01.06.2016, pri RPMN 13,07 %, priemernej hodnote
RPMN 25,27 %, celkových nákladoch dlžníka (budúcej hodnote spotrebného úveru) 2.127,77 eur z toho
výška istiny 1.420,- eur a výške úrokov s poplatkami 707,77 eur. Ďalej boli v ÚZ určené nasledovné
poplatky: poplatok za vedenie úverového účtu vo výške 1,83 eur mesačne, poplatok za I. upomienku
6,64 eur, poplatok za každú ďalšiu upomienku vo výške 33,19 eur, poplatok za vystavenie upozornenia

ručiteľovi vo výške 9,96 eur, poplatok za zmenu zmluvných podmienok vo výške 33,19 eur a poplatok
za predčasné splatenie vo výške 3 % z predčasne splatenej čiastky úveru. V čl. II. ÚZ sa nachádza
ustanovenie: „Banka uzavretím tejto zmluvy navrhuje, aby prípadné spory vzniknuté z tohto obchodu
boli rozhodnuté v rozhodcovskom konaní prostredníctvom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeným v
zmysle zákona č. 510/2002 Z. z. o platobnom styku. Dlžník vyjadruje svoj súhlas s návrhom banky na

riešenie sporov Stálym rozhodcovským súdom.“. Napokon podľa čl. III. bod 6 ÚZ neboli neoddeliteľnou
súčasťou ÚZ Obchodné podmienky, ktorými sa riadia zmluvné strany vo veciach, ktoré nie sú osobitne
upravené v ÚZ.
Listom označeným ako „Výzva na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom“ zo dňa
28.04.2010 VÚB oznámila navrhovateľke s odkazom na to, že doposiaľ aj napriek predchádzajúcim

upomienkam neuhradila dlžnú pohľadávku banky z titulu ÚZ, že v súlade s príslušnými ustanoveniami
VOPaÚZtýmtodňomvyhlásilapredčasnúsplatnosťúveruvrátanepríslušenstvazozostatkom1.492,16
eur, z toho istina 1.348,95 eur, ktorá sa úročí počnúc dňom nasledujúcim úrokovou sadzbou z omeškania
v zmysle ÚZ až do jej zaplatenia, úroky 55,42 eur a poplatky 87,79 eur. VÚB tak vyzvala navrhovateľku
na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom, a to v lehote 7 dní od doručenia výzvy. Podľa

doručenky listovej zásielky VÚB adresovanej navrhovateľke bola výzva doručená navrhovateľke dňa
06.05.2010.
Dňa 25.09.2013 uzavrela VÚB ako postupca a odporca ako postupník zmluvu o postúpení pohľadávok,
ktorej predmetom bolo aj postúpenie pohľadávky VÚB s príslušenstvom voči navrhovateľke vyplývajúcej
z ÚZ.

V listine vystavenej VÚB označenej ako „Aktuálny stav úveru ku dňu: 01.08.2013“ bola označená ako
dlžník navrhovateľka s uvedením trvalého pobytu a rodného čísla. Ďalej bolo uvedené č. úverovej
zmluvy: XXXXXXXXXXXXXXX, dátum uzavretia úverovej zmluvy: 01.06.2009, výška poskytnutého
úveru: 1.420,- eur, dátum zosplatnenia úveru: 28.04.2010, výška istiny: 1.348,95 eur, výška vyčíslených
bežných úrokov k 01.08.2013: 490,07 eur, výška vyčíslených úrokov z omeškania k 01.08.2013: 220,26

eur, výška poplatkov: 87,79 eur, úroková sadzba bežná: 9,9 %, úroková sadzba sankčná: 5 %, ID v
prílohe zmluvy o postúpení: 2556.
Dňa 25.06.201 uzavrel odporca ako postupca a spoločnosť OMIKRON TRADING LIMITED ako
postupník zmluvu o postúpení pohľadávky, ktorej predmetom bolo postúpenie pohľadávky postupcu s
príslušenstvom voči navrhovateľke vyplývajúcej z ÚZ v celkovej výške 5.607,17 eur. (listina predložená

navrhovateľkouspoluspodanímzodňa25.02.2016označenáako„Oznámenieopostúpenípohľadávky,
výzva na zaplatenie“ zo dňa 10.12.2015 je adresovaná inej osobe ako navrhovateľka a týka sa
oznámenia postúpenia úplne inej pohľadávky, ako bola predmetom sporu)Podľa ust. § 1 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZRK“) v
pôvodnom znení účinnom do 31.12.2014, tento zákon upravuje: a) rozhodovanie majetkových sporov
vzniknutých z tuzemských a z medzinárodných obchodnoprávnych a občianskoprávnych vzťahov, ak

je miesto rozhodcovského konania v Slovenskej republike, b) uznanie a výkon tuzemských a cudzích
rozhodcovských rozhodnutí v Slovenskej republike.
Podľa ust. § 1 ods. 2 ZRK v pôvodnom znení účinnom do 31.12.2014, v rozhodcovskom konaní možno
rozhodovať len spory, ktoré účastníci konania pred súdom môžu skončiť súdnym zmierom.
Podľa ust. § § 1 ods. 3 ZRK v pôvodnom znení účinnom do 31.12.2014, v rozhodcovskom konaní

nemožno rozhodovať spory a) o vzniku, zmene alebo o zániku vlastníckeho práva a iných vecných práv
k nehnuteľnostiam, b) o osobnom stave, c) súvisiace s núteným výkonom rozhodnutí, d) ktoré vzniknú
v priebehu konkurzného a vyrovnacieho konania.
Podľaust.§3ods.1ZRKvpôvodnomznení,rozhodcovskázmluvajedohodamedzizmluvnýmistranami
o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo
v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.

Podľa ust. § 40 ods. 1 ZRK v znení zákona č. 71/2009 Z. z. účinnom od 01.07.2009 do 31.12.2014,
účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia
tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak a) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá
nemôže byť predmetom rozhodcovského konania (§ 1 ods. 3), b) rozhodcovský rozsudok bol
vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo

v inom rozhodcovskom konaní, c) jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť
rozhodcovskej zmluvy, d) sa rozhodlo o veci, na ktorú sa rozhodcovská zmluva nevzťahovala, a účastník
rozhodcovského konania túto okolnosť v rozhodcovskom konaní namietal, e) účastník rozhodcovského
konania, ktorý musí byť zastúpený zákonným zástupcom, nebol takto zastúpený alebo v mene účastníka
rozhodcovského konania vystupovala osoba, ktorá nebola na to splnomocnená a jej úkony neboli

ani dodatočne schválené, f) sa na vydaní rozhodcovského rozsudku zúčastnil rozhodca, ktorý bol
rozhodnutím podľa § 9 vylúčený pre predpojatosť alebo ktorého vylúčenie účastník rozhodcovského
konaniapredvydanímrozhodcovskéhorozsudkuniezosvojejvinynemoholdosiahnuť,g)bolaporušená
zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17), h) sú dôvody, pre ktoré možno žiadať o
obnovu konania podľa osobitného zákona, 14) alebo i) bol rozhodcovský rozsudok ovplyvnený trestným

činom rozhodcu, účastníkov konania alebo znalca, za ktorý bol právoplatne odsúdený, j) pri rozhodovaní
boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa. [13a) napríklad § 53
Občianskeho zákonníka, zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 397/2008
Z.z., zákon č. 266/2005 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku a o zmene a

doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 8/2008 Z.z., čl. 3 nariadenia Európskeho parlamentu a
Rady (ES) č. 2006/2004 z 27. októbra 2004 o spolupráci medzi národnými orgánmi zodpovednými za
vynucovanie právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa ("nariadenie o spolupráci v oblasti ochrany
spotrebiteľa") (Ú.v. EÚ L 364/11, 9.12.2004)].
Podľa ust. § 41 ods. 1 ZRK v pôvodnom znení účinnom do 31.12.2014, žalobu o zrušenie

rozhodcovského rozsudku možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku
účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý podáva žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak
účastník rozhodcovského konania požiadal o opravu rozhodcovského rozsudku podľa § 36, lehota
začína plynúť od doručenia rozhodnutia o oprave rozhodcovského rozsudku.
Podľa ust. § 51 ods. 1 ZRK v pôvodnom znení, na vecnú a miestnu príslušnosť súdov a na konanie

pred nimi sa vzťahujú ustanovenia všeobecného predpisu o konaní pred súdmi [18) Občiansky súdny
poriadok].
Podľa ust. § 73 ods. 1 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZSRK“), ak nie je ďalej ustanovené inak, ustanovenia tohto
zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní sa použijú aj na rozhodcovské konania, ktorých

predmetom je spotrebiteľský spor začatý pred 1. januárom 2015. Právne účinky úkonov, ktoré boli
urobené v rozhodcovskom konaní začatom pred 1. januárom 2015, zostávajú zachované.
Podľa ust. § 73 ods. 2 ZSRK, na trvanie a plynutie lehoty na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského
rozsudku, ktorá začala plynúť pred 1. januárom 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014;
ustanovenie § 46 ods. 3 tým nie je dotknuté.

Podľa ust. § 73 ods. 3 ZSRK, rozhodcovská zmluva uzavretá pred 1. januárom 2015 sa spravuje
predpismi účinnými v čase jej uzavretia.Podľa ust. § 37 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) v znení zákona
č. 509/1991 Zb. účinnom od 01.01.1992, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne; inak je neplatný.

Podľa ust. § 39 OZ v znení zákona č. 509/1991 Zb. účinnom od 01.01.1992, neplatný je právny úkon,
ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým
mravom.
Podľa ust. § 52 ods. 1 OZ v znení zákona č. 568/2007 Z. z. účinnom od 01.01.2008, spotrebiteľskou
zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa ust. § 52 ods. 3 OZ v znení zákona č. 568/2007 Z. z. účinnom od 01.01.2008, dodávateľ je osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti.
Podľa ust. § 52 ods. 4 OZ v znení zákona č. 379/2008 Z. z. účinnom od 01.11.2008, spotrebiteľ je fyzická
osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej
činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa ust. § 53 ods. 1 OZ v znení zákona č. 568/2007 Z. z. účinnom od 01.01.2008 do 28.02.2010,
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To
neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne
dojednané.

Podľa ust. § 53 ods. 2 OZ v znení zákona č. 568/2007 Z. z. účinnom od 01.01.2008, za individuálne
dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa
pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.
Podľa ust. § 53 ods. 5 OZ v znení zákona č. 568/2007 Z. z. účinnom od 01.01.2008, neprijateľné
podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa ust. § 53 ods. 8 OZ v znení zákona č. 379/2008 Z. z. účinnom od 01.11.2008 do 30.06.2011, ak
ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo
podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne
upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.
Podľa ust. § 54 ods. 2 OZ v znení zákona č. 150/2004 Z. z. účinnom od 01.04.2004, v pochybnostiach

o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Podľa ust. § 565 OZ v znení zákona č. 509/1991 Zb. účinnom od 01.01.1992, ak ide o plnenie v
splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to
bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti
najbližšie nasledujúcej splátky.

Podľa ust. § 1 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“) v platnom znení,
právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky
nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno
riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad,
na ktorých spočíva tento zákon.

Podľa ust. § 261 ods. 3 písm. d) zákona č. 513/1991 Zb. ObZ v znení účinnom do 31.01.2013, touto
časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o predaji
podniku alebo jeho častí ( § 476), zmluvy o úvere ( § 497), zmluvy o kontrolnej činnosti ( § 591),
zasielateľskej zmluvy ( § 601), zmluvy o prevádzke dopravného prostriedku ( § 638), zmluvy o tichom
spoločenstve(§673),zmluvyootvoreníakreditívu(§682),zmluvyoinkase(§692),zmluvyobankovom

uložení veci ( § 700), zmluvy o bežnom účte ( § 708) a zmluvy o vkladovom účte ( § 716).
Podľa ust. § 497 ObZ, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho
prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky
vrátiť a zaplatiť úroky.
Podľa ust. § 67 ods. 1 zákona č. 510/2002 Z. z. o platobnom styku a o zmene a doplnení niektorých

zákonov účinnom do 30.11.2009, banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné spoločne alebo
prostredníctvom svojho záujmového združenia [44) § 20f až 20j Občianskeho zákonníka] zriadiť stály
rozhodcovský súd podľa osobitného zákona [45) zákon č. 244/2002 Z. z.] so sídlom v Bratislave;
štatútom tohto stáleho rozhodcovského súdu sa môžu zriadiť aj jeho pobočky.
Podľa ust. § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v pôvodnom znení účinnom do 30.11.2009, banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť
svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy [88j) § 4 ods. 1a 2 zákona č.
244/2002 Z. z.] o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov [ § 5 písm. i)] budú rozhodnuté vrozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona. [88k) § 67
ods. 1 zákona č. 510/2002 Z. z., zákon č. 244/2002 Z. z.]
Podľa ust. § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov,

návrh rozhodcovskej zmluvy podľa odseku 1 sú banky a pobočky zahraničných bánk povinné predložiť
svojim klientom najneskôr pri uzatváraní obchodu, na ktorý sa nevzťahuje už uzavretá rozhodcovská
zmluva. Klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1; ak klient
neprijme návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1, tak prípadné spory z obchodu s
takýmto klientom sa riešia postupom podľa osobitných predpisov. [88l) napríklad Občiansky súdny

poriadok, zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov]
Zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval OZ, bola prebratá smernica Rady č. 93/13/EHS z 5.
apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“; Úradný vestník
Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34).
Podľa ust. čl. 3 ods. 1 Smernice (slovenská verzia), zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne
dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v

právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Podľa ust. čl. 3 ods. 2 Smernice (slovenská verzia), podmienka sa nepovažuje za individuálne
dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky,
najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty
podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie

tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide
o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že
štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz.
Podľa ust. čl. 3 ods. 3 Smernice (slovenská verzia), príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci
zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé.

Podľa ust. čl. 8 Smernice Rady č. 93/13/EHS (slovenská verzia), členské štáty môžu prijať alebo si
ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s
cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa.
Podľa ust. bodu 1 písm. q) Prílohy - Podmienky uvedené v článku 3 Smernice Rady č. 93/13/EHS,
podmienky ktoré majú za cieľ alebo účinok: neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v

uplatňovaní práva podniknúť právnu akciu alebo realizovať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä
vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory nepodliehajúce právnym ustanoveniam výhradne arbitrážou,
nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by
podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.
Podľa ust. § 9 ods. 1 O.s.p. v znení zákona č. 519/1991 Zb., na konanie v prvom stupni sú zásadne

príslušné okresné súdy.
Podľa ust. § 11 ods. 1 veta druhá O.s.p., príslušnosť sa určuje podľa okolností, ktoré tu sú v čase začatia
konania, a trvá až do jeho skončenia.
Podľa ust. § 88 ods. 2 posledná veta O.s.p. v znení zákona č. 388/2011 Z. z. účinnom od 01.01.2012
do 31.12.2014, na konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku je však vždy príslušný súd, v ktorého

obvode sa nachádza miesto rozhodcovského konania; ak je navrhovateľom spotrebiteľ, je na konanie
príslušný súd, v obvode ktorého má bydlisko.
Súd konštatuje, že navrhovateľka ako účastník dotknutého rozhodcovského konania (žalovaný), ktorý
napáda návrhom podľa ust. § 40 ods. 1 ZRK sporný rozhodcovský rozsudok je aktívne vecne
legitimovaná v konaní a odporca ako žalobca (druhý účastník) v dotknutom rozhodcovskom konaní

je pasívne vecne legitimovaný v konaní. Na tomto nemení nič ani skutočnosť, ak došlo po začatí
konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku k postúpeniu pohľadávky, ktorá bola uplatnená zo strany
odporcu ako žalobcu proti navrhovateľke ako žalovanej v dotknutom rozhodcovskom konaní, keďže k
zmene účastníkov podľa ust. § 92 ods. 2 O.s.p. by mohlo dôjsť až v prípade, že by súd napadnutý
rozhodcovský rozsudok na základe návrhu navrhovateľky zrušil. V prejednávanej veci totiž predmetom

konania nebola postupovaná pohľadávka, ale preskúmanie právomoci rozhodcovského súdu z dôvodu
namietanej neplatnosti rozhodcovskej doložky a prípadných nedostatkov rozhodcovského rozsudku z
dôvodov podľa cit. ust. § 40 ods. 1 písm. c) a j) ZRK.
Taktiež je možné konštatovať vzhľadom na to, že sporný rozhodcovský rozsudok bol navrhovateľke
doručený dňa 20.03.2014, ako aj vzhľadom na to, že navrhovateľka podala návrh na začatie konania na

Okresnom súde Žilina ako súde príslušnom podľa cit. ust. § 88 ods. 2 O.s.p. dňa 08.04.2014, že návrh
na začatie konania bol podaný navrhovateľkou v lehote podľa cit. ust. § 41 ods. 1 ZRK.
Pokiaľ ide o námietky navrhovateľky ohľadom určitosti spornej rozhodcovskej doložky, súd tieto rovnako
nepovažoval za dôvodné. Navrhovateľka namietala, že rozhodcovská doložka nešpecifikovala osoburozhodcu a ani nebol dohodnutý postup jeho dodatočného určenia v zmysle ust. § 8 ZRK a súčasne,
že rozhodcovská doložka neurčovala konkrétny stály rozhodcovský súd a z týchto dôvodov je neplatná
pre neurčitosť podľa ust. § 37 ods. 1 OZ.

V súlade s cit. ust. § 73 ods. 1 ZSRK je tak potrebné skúmať aj platnosť spornej rozhodcovskej
doložky podľa právneho poriadku účinného v čase jej uzavretia (cit. ust. ZRK a cit. ust. OZ), čím je
zachovaná zásada zákazu pravej retroaktivity (spätného časového pôsobenia právnych noriem), ktorá
je imanentným znakom právneho štátu a vyviera z ust. čl. 1 ods. Ústavy SR (podľa ktorého je Slovenská
republika zvrchovaný, demokratický a právny štát.)

Z pohľadu ZRK pre platnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) bolo nevyhnutné dodržať písomnú formu
(cit. ust. § 4 ods. 2 ZRK) a súčasne rozhodcovská zmluva musela obsahovať dojednanie účastníkov o
tom že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo
v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní (podstatné náležitosti rozhodcovskej
zmluvy podľa cit. ust. § 3 ods. 1 ZRK). Toto dojednanie účastníkov zároveň muselo spĺňať kritéria
všeobecnej platnosti právneho úkonu podľa cit. ust. § 37 ods. 1 OZ (sloboda a vážnosť vôle účastníkov

a súčasne určitosť a zrozumiteľnosť jej prejavu), podľa cit. ust. § 38 OZ (musela byť uzavretá osobami
so spôsobilosťou na právne úkony nekonajúcimi ani v duševnej poruche) a cit. ust. § 39 OZ (nemohla
byť v rozpore so zákonom, zákon obchádzať, priečiť sa dobrým mravom).
V danom prípade tak rozhodcovská zmluva mala formu rozhodcovskej doložky k ÚZ uzavretej medzi
navrhovateľkou a VÚB (§ 4 ods. 1 ZRK) v písomnej forme, podpísanej jej oboma účastníkmi dňa

01.06.2009, to znamená, že rozhodcovská zmluva bola uzavretá v písomnej forme, t. j. v súlade s cit.
ust. § 4 ods. 2 ZRK, čím z hľadiska formy spĺňa podmienku platnosti.
Rovnako možno dospieť k záveru, že sporná rozhodcovská doložka obsahovala dohodu účastníkov
o tom, že prípadné spory vzniknuté z ÚZ („z tohto obchodu“) budú rozhodnuté prednostne v
rozhodcovskom konaní prostredníctvom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného v zmysle zákona č.

510/2002 Z. z. o platobnom styku. Súd má tak za to, že sporná rozhodcovská doložka tak obsahovala
všetky podstatné náležitosti podľa cit. ust. § 3 ods. 1 ZRK a teda aj v tejto rovine bola platne uzavretá.
Z vyjadrení účastníkov v ďalšom nevyšlo najavo, že by vo vôli účastníkov a jej prejave v tomto prípade
absentovala sloboda (účastníci netvrdili, že by ktorýkoľvek z nich urobil svoj právny úkon súčasne v tiesni
a za nápadne nevýhodných podmienok, alebo pod nátlakom - fyzickým alebo psychickým donútením).

Vážnosť vôle súvisí s tým, že sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje, resp. síce
existuje, avšak v inej kvalite, než to ukazuje jej prejav. K takýmto prejavom vôle patria úkony urobené
s vnútornou výhradou, simulované právne úkony, úkony urobené pri vyučovaní, pri hre, úkony spojené
s recesiou a pod. Aj keď posudzovanie vážnosti vôle nespôsobuje v praxi osobitné ťažkosti, treba
zdôrazniť, že adresát nevážneho právneho úkonu sa musí - ak nemohol ani predpokladať nedostatok

vážnosti právneho úkonu - chrániť pred dôsledkami toho, že takému prejavu vôle pripisoval dôsledky,
ktorésainakspájajúsplatnýmprávnymúkonom.Vovzťahuknemujetedaprávnyúkonvcelomrozsahu
platný. V takomto hraničnom prípade dôkazné bremeno, pokiaľ ide o nevážnosť vôle, zaťažuje toho,
kto konal bez atribútu vážnosti. Dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno sa týkajú skutkovej okolnosti
vzťahujúcej sa na to, že adresát nevážneho úkonu aspoň mohol pochopiť (aj keď nepochopil), že chýba

vážnosť ako základná náležitosť vôle.
V danom prípade išlo o právny úkon v písomnej forme, teda prejav vôle účastníkov bol zachytený na
hmotnom podklade - listine. Účastníci svoj prejav vôle byť viazaný podmienkami uvedenými v písomnom
vyhotovení rozhodcovskej doložky potvrdili svojimi podpismi pod celým textom ÚZ, do ktorej bola sporná
rozhodcovská doložka včlenená. Skutočnosť, že predmetná rozhodcovská doložka mala formulárovú

podobu, nemôže nič zmeniť na tom, že navrhovateľka a VÚB urobili prejav vôle, ktorým akceptovali
obsah jednotlivých dojednaní v rozhodcovskej doložke. Posúdenie otázky prijateľnosti tejto zmluvnej
podmienky (rozhodcovskej doložky) a jej platnosti z pohľadu cit. ust. § 53 ods. 1, 4 písm. r) a 5 OZ (čomu
sa súd bude venovať nižšie) nemá relevanciu vo vzťahu k platnosti spornej rozhodcovskej doložky podľa
cit. ust. § 37 ods. 1 OZ.

Pokiaľ ide o podmienku určitosti a zrozumiteľnosti spornej rozhodcovskej doložky, z jej slovného
vyjadrenia, je možné jednoznačne, určite a zrozumiteľne vyvodiť, že účastníci prejavili vôľu, aby sa
prípadné spory vzniknuté z ÚZ („z tohto obchodu“) rozhodovali prednostne v rozhodcovskom konaní
prostredníctvom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného v zmysle zákona č. 510/2002 Z. z. o
platobnom styku. Ak teda bol stály rozhodcovský súd v rozhodcovskej doložke špecifikovaný s odkazom

na zákon č. 510/2002 Z. z., niet najmenších pochybností, že stály rozhodcovský súd bol v tomto
prípade jednoznačne, určite a zrozumiteľne určený, a to vzhľadom k tomu že Stály rozhodcovský
súd Slovenskej bankovej asociácie (pôvodne s názvom Stály rozhodcovský súd Asociácie bánk) je
jediným súdom vytvoreným na základe zákonného splnomocnenia podľa ust. § 67 ods. 1 zákona č.510/2002 Z. z. Na spornú rozhodcovskú doložku tak nedopadajú ust. § 6 až § 11 ZRK (tieto sa týkajú
rozhodovania pred jedným, alebo viacerými rozhodcami určenými stranami sporu ad hoc) a nemožno
z nich dovodzovať neplatnosť rozhodcovskej doložky v danom prípade. Sporná rozhodcovská doložka

tak spĺňala bezpochyby podmienku určitosti a zrozumiteľnosti právneho úkonu podľa cit. ust. § 37 ods.
1 OZ. Na tomto opätovne nemení nič odkaz navrhovateľky na ust. § 12 ods. 6 ZRK, keďže podľa
tohto platí, že zmluvné strany sa podrobujú predpisom stáleho rozhodcovského súdu podľa ust. § 13
(štatút) a 14 (rokovací poriadok), ktoré sú platné v čase začatia rozhodcovského konania pred týmto
stálym rozhodcovským súdom, ak sa v rozhodcovskej zmluve nedohodli inak. V zmysle ust. § 12 ods.

3 písm. d) a e) ZRK účinného v čase uzavretia spornej rozhodcovskej doložky bol pritom zriaďovateľ
stáleho rozhodcovského súdu povinný v Obchodnom vestníku [8) nariadenie vlády Slovenskej republiky
č. 42/2004 Z. z. o Obchodnom vestníku v znení nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 76/2005 Z.
z.] zverejniť štatút a rokovací poriadok ním zriadeného stáleho rozhodcovského súdu a ich zmeny a
zoznam rozhodcov, ktorí pôsobia na ním zriadenom stálom rozhodcovskom súde, a jeho zmeny.
Súd sa tak zameral na kontrolu sporného právneho úkonu - rozhodcovskej doložky v zmysle právnych

noriem na ochranu spotrebiteľa, resp. posúdenie prijateľnosti spornej rozhodcovskej doložky ako
zmluvnej podmienky, a to s poukazom na to, že je nepochybné, že v danom prípade medzi účastníkmi
uzavretá ÚZ spĺňala atribúty spotrebiteľskej zmluvy podľa cit. ust. § 52 ods. 1 OZ, t. j. zmluvy uzavretej
medzi dodávateľom (podľa ust. § 52 ods. 3 OZ, ktorým bez najmenších pochybností odporca bol, keďže
priuzatváraníaplneníÚZkonalvrámcisvojejobchodnejčinnosti-poskytovanieúverov)aspotrebiteľom

(podľa ust. § 52 ods. 4 OZ, ktorým navrhovateľ opätovne bez najmenších pochybností bol, keďže z
obsahu ÚZ nevyplýva, že by konal pri uzatváraní a plnení ÚZ v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti
alebo inej podnikateľskej činnosti).
Navrhovateľka namietala, že sporná rozhodcovská zmluva je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa
cit. ust. § 53 ods. 1 OZ a teda neplatná podľa cit. ust. § 53 ods. 5 OZ.

Na tomto mieste súd považuje za potrebné uviesť, že na to aby mohol prejudiciálne vysloviť neplatnosť
spornej rozhodcovskej doložky podľa cit. ust. § 53 ods. 5 OZ, musí dospieť k záveru o súčasnom
(kumulatívnom) naplnení dvoch podmienok, a to, že sporná rozhodcovská doložka ako zmluvná
podmienka nebola v danom prípade s navrhovateľom individuálne dojednaná (cit. ust. § 53 ods. 1 veta
druhá in fine v spojení s ust. § 53 ods. 2 OZ) a súčasne, že spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a

povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (cit. ust. § 53 ods. 1 veta prvá OZ). V prípade,
že obe podmienky nie sú naplnené, nejde o neprijateľnú zmluvnú podmienku.
Pokiaľ ide o individuálnosť dojednania spornej rozhodcovskej doložky OZ obsahuje v cit. ust. § 53 ods.
2 legálnu definíciu zmluvnej podmienky, ktorá sa nepovažuje za individuálne dojednanú. Takouto je
podmienka, s ktorou sa spotrebiteľ síce mal možnosť oboznámiť pred podpisom zmluvy, avšak nemohol

ovplyvniť jej obsah. V danom prípade je možné konštatovať, že išlo o zmluvnú podmienku, ktorá bola
odporcom ako dodávateľom vopred sformulovaná a navrhnutá, navrhovateľka mala síce možnosť sa s
ňou oboznámiť pred uzavretím (podpisom) ÚZ (prečítaním textu znenia návrhu ÚZ, čo aj potvrdil svojim
podpisom na záver ÚZ), ale zo strany odporcu nebolo preukázané, že mala možnosť túto podmienku
odmietnuť, ak chcela vstúpiť do zmluvného vzťahu s VÚB. Uvedené možno bezpochybne vyvodiť z toho,

že zo samotného znenia zmluvy takáto možnosť navrhovateľke vôbec nevyplýva, keďže navrhovateľka
svojim podpisom vopred pripravenej zmluvy nemala inú možnosť, ako návrh rozhodcovskej doložky zo
strany VÚB prijať.
Súd tak vychádzal z toho, že sporná rozhodcovská doložka nebola v danom prípade individuálne
dojednaná.

Pokiaľ ide o preskúmanie druhého predpokladu neprijateľnosti zmluvnej podmienky (že spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa). V tomto
kontexte treba poukázať na to, že dotknutý spôsob kontraktácie rozhodcovskej zmluvy (doložky)
predpokladal (a súčasne bankám, teda aj VÚB ako povinnosť ukladal) v čase uzavretia ÚZ zákon
č. 483/2001 Z. z. v cit. ust. § 93b ods. 1 a 2, v zmysle ktorých banky a pobočky zahraničných

bánk boli povinné ponúknuť svojim klientom (vrátane spotrebiteľov) najneskôr pri uzatváraní obchodu
neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy (podľa ust. § 4 ods. 1a 2 ZRK) o tom, že ich
prípadné vzájomné spory z bankových obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym
rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona (podľa ust. § 67 ods. 1 zákona č. 510/2002
Z. z. teda Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie, pred tým s názvom Stály

rozhodcovský súd Asociácie bánk), pričom klient nebol povinný prijať tento návrh rozhodcovskej a ak
tento návrh rozhodcovskej zmluvy neprijal, prípadné spory z bankového obchodu s takýmto klientom
mali byť riešené postupom podľa osobitných predpisov (O.s.p., resp. zákon č. 233/1995 Z. z.). Preto
podľa názoru súdu, pokiaľ VÚB konala zákonom prezumovaným spôsobom, nemožno uvažovať o jejkonaní ako o konaní, ktoré by bolo jednak v rozpore s dobrými mravmi, alebo ktoré by bolo možné
považovať za nekalú obchodnú praktiku (teda za porušenie ust. § 4 ods. 8, § 7 ods. 1 a 2 a § 8 ods.
1 písm. g) zákona č. 250/2007 Z. z.).

Pokiaľ tak ide konkrétne o otázku naplnenia druhého predpokladu podľa cit. ust. § 53 ods. 1 OZ,
či sporná zmluvná podmienka (rozhodcovská doložka) spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (navrhovateľky), súd opätovne poukazuje na
to, že Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie (pôvodne s názvom Stály rozhodcovský
súd Asociácie bánk) bol zriadený na základe ust. § 67 ods. 1 zákona č. 510/2002 Z. z., ktoré povinnosť

zriadiť takýto súd uložilo bankám a pobočkám zahraničných bánk spoločne, alebo prostredníctvom ich
záujmového združenia. Súčasne podľa cit. ust. § 69 ods. 2 zákona č. 510/2002 Z. z. mohol štatút
a rokovací poriadok stáleho rozhodcovského súdu podľa § 67 ods. 1 vydať jeho zriaďovateľ len po
predchádzajúcom súhlase Národnej banky Slovenska. Zároveň tiež opätovne súd poukazuje na to, že
banky (teda aj VÚB) mali podľa cit. ust. § 93b ods. 1 a 2 zákona č. 483/2001 Z. z. povinnosť ponúknuť
svojim klientom (spotrebiteľov nevynímajúc) najneskôr pri uzatváraní obchodu neodvolateľný návrh na

uzavretie rozhodcovskej zmluvy (podľa ust. § 4 ods. 1a 2 ZRK) o tom, že ich prípadné vzájomné
spory z bankových obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní Stálym rozhodcovským súdom
Slovenskej bankovej asociácie. Ak teda zákonodarca vyjadril v znení právnej normy svoj úmysel
rozhodovať prioritne spory z bankových obchodov (nevynímajúc ani bankové obchody uzavreté so
spotrebiteľmi) prostredníctvom stáleho rozhodcovského súdu zriadeného na základe jeho zmocnenia,

záver súdu o tom, že tento spôsob rozhodovania a jeho pravidlá spôsobujú značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, by nebol ničím iným ako záverom
o tom, že sám zákonodarca prijal právnu normu, ktorá takúto značnú nerovnováhu v neprospech
spotrebiteľa vyvoláva, inými slovami povedané, že zákonodarca ukladá povinnosť bankám dojednať so
spotrebiteľom zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa [na tom nemení nič ani skutočnosť, že v zmysle cit. ust. §
93b ods. 2 zákona č. 483/2001 Z. z. nebol klient, t. j. aj spotrebiteľ povinný prijať návrh rozhodcovskej
zmluvy, keďže len veľmi ťažko si je predstaviť, že by informovaný spotrebiteľ individuálne dojednal s
dodávateľom akúkoľvek zmluvnú podmienku, ktorá by pre neho oproti dodávateľovi zakladala značnú
nerovnováhuvprávachapovinnostiach).Akoužbolouvedené,zákonomaprobovanékonanie,nemožno

považovať za konanie, ktoré by súčasne zákon porušovalo (teda bolo v rozpore aj s právnymi normami
na ochranu spotrebiteľa). Preto súd v danom prípade nemal za naplnený druhý zmienený predpoklad
posúdenia zmluvnej podmienky ako neprijateľnej v zmysle cit. ust. § 53 ods. 1 OZ.
Súd tak na základe uvedeného vychádzal z toho, že v danom prípade bola rozhodcovská doložka podľa
ust. čl. II. ods. 5 ÚZ dojednaná platne a zakladá právomoc Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej

bankovej asociácie prejednať a rozhodnúť spornú vec na základe žaloby odporcu (ako ju podal na tomto
rozhodcovskom súde dňa 20.12.2013).
V ďalšom sa tak súd zameral na preskúmanie otázky, či v prejednávanej veci bol/nebol naplnený
navrhovateľkou namietaný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa cit. ust. § 40 ods., 1
písm. j) ZRK, t. j. či pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu

práv spotrebiteľa. Aj keď navrhovateľka tento dôvod zásadne odôvodňovala len tým, že porušením
všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa bolo zo strany Stáleho
rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie neurčenie spornej rozhodcovskej doložky ako
neprijateľnej zmluvnej podmienky, súd vedomý si svojej povinnosti chrániť slabšiu zmluvnú stranu,
ktorou nepochybne spotrebiteľ vo vzťahu s profesionálnym dodávateľom je, ex offo preskúmal, či

rozhodca Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie v dotknutom prípade pri svojom
rozhodovaní neporušil relevantné na vec vzťahujúce sa všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu
práv spotrebiteľa. (zákon č. 335/2014 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2015 túto povinnosť všeobecnému
súdu v ust. § 45 ods. 3 výslovne ukladá)
Pre zodpovedanie tejto otázky súd v ďalšom považuje potrebné vymedziť právny rámec záväzkovo-

právneho vzťahu medzi pôvodným veriteľom pohľadávky (uplatňovanej odporcom ako žalobcom v
rozhodcovskom konaní), t. j. VÚB a navrhovateľkou. Je nepochybné, že odporca si uplatňoval žalobou
v rozhodcovskom konaní pohľadávku, ktorú nadobudol ako postupník postúpením na základe zmluvy
o postúpení pohľadávok zo dňa 25.09.2013 uzavretej s VÚB ako postupcom a ktorá mala vzniknúť
postupcovi na základe zmluvy o poskytnutí spotrebného úveru uzavretej dňa 01.06.2009 medzi VÚB

ako veriteľom a navrhovateľkou ako dlžníkom (ďalej len „ÚZ“).
Predmetom ÚZ bol záväzok VÚB, že poskytne za podmienok dohodnutých v ÚZ peňažné prostriedky
vo výške 1.420,- eur ako spotrebný bezúčelový úver dlžníkovi a záväzok dlžníka poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť, zaplatiť úroky vo výške 9,90 % ročne , poplatok za poskytnutie úveru. Dlžníksa zaviazal plniť svoj záväzok v 84 mesačných anuitných splátkach vo výške 24,59 eur s lehotou
splatnosti 84 mesiacov s dátumom prvej splátky dňa 01.07.2009 a poslednej splátky dňa 01.06.2016,
pri RPMN 13,07 %, priemernej hodnote RPMN 25,27 %, celkových nákladoch dlžníka (budúcej hodnote

spotrebného úveru) 2.127,77 eur z toho výška istiny 1.420,- eur a výške úrokov s poplatkami 707,77
eur. Ďalej boli v ÚZ určené nasledovné poplatky: poplatok za vedenie úverového účtu vo výške 1,83
eur mesačne, poplatok za I. upomienku 6,64 eur, poplatok za každú ďalšiu upomienku vo výške 33,19
eur, poplatok za vystavenie upozornenia ručiteľovi vo výške 9,96 eur, poplatok za zmenu zmluvných
podmienok vo výške 33,19 eur a poplatok za predčasné splatenie vo výške 3 % z predčasne splatenej

čiastky úveru. Keďže z ÚZ bez najmenších pochybností vyplýva, že zo strany VÚB išlo pri poskytnutí
úveru o činnosť v zmysle ust. § 2 ods. 2 ObZ a zo strany navrhovateľky nešlo o obdržanie peňažných
prostriedkov na výkon jeho zamestnania, povolania alebo podnikania, pričom išlo o dočasné poskytnutie
peňažných prostriedkov zo strany VÚB navrhovateľke, súd dospel k jednoznačnému záveru, že medzi
účastníkmi vznikol právny vzťah v zmysle príslušných ust. zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch (vzhľadom na prechodné ust. § 25 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch) a

rovnakovzmysleust.§52anasl.OZ.Keďžezmluvaospotrebiteľskomúvereniejezvláštnymzmluvným
typom, spotrebiteľský úver môže byť dohodnutý v podobe rôznych typov zmlúv, napr. v zmluve o úvere
podľa ust. § 497 ObZ, v zmluve o pôžičke podľa ust. § 657 OZ, v kúpnej zmluve podľa ust. § 588 OZ
a pod., sa súd v ďalšom zaoberal otázkou, o aký zmluvný typ v tomto prípade išlo. Súd mal tak za
to, že v danom prípade účastníci uzavreli zmluvu o úvere podľa ust. § 497 ObZ, v zmysle ktorej sa

VÚB zaviazala navrhovateľke poskytnúť peňažné prostriedky do výšky 1.420,- eur a navrhovateľka sa
zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Súd však poukazuje na to, že dotknutá ÚZ uzavretá medzi VÚB a navrhovateľkou neobsahovala
náležitosť podľa cit. ust. § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z. Aj keď bola v zmluve explicitne
uvedená celková výška každej mesačnej splátky v sume 24,59 eur a ročná úroková sadzba úveru 9,90

%, ktorý úrok bol súčasťou každej splátky, nikde však nebola uvedená výška splátok istiny a úroku
podľa cit. ust. § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z. , t. j. časť každej mesačnej splátky v
celkovej výške 24,59 eur, ktorá mala zodpovedať sume započítanej na splatenie istiny a na splatenie
úroku. Navrhovateľka ako spotrebiteľ by tak v priebehu riadneho splácania úveru nemala vedomosť
o rozsahu splatenia istiny úveru, aj pre prípad, ak by sa napr. rozhodla predčasne splatiť poskytnutý

spotrebiteľský úver. Keďže bol nesporne navrhovateľke zo strany VÚB poskytnutý spotrebiteľský úver
vo výške 1.420,- eur, predmetná ÚZ je však v zmysle cit. ust. § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. v
znení platnom v čase jej uzavretia aj napriek chýbajúcim podstatným náležitostiam platná, ale rovnako
v zmysle uvedeného ustanovenia však bolo potrebné na poskytnutý spotrebiteľský úver hľadieť ako na
bezúročný a bez poplatkov. Povinnosťou navrhovateľky tak bolo VÚB vrátiť len poskytnutú peňažnú

sumu 1.420,- eur v 84-och pravidelných mesačných anuitných splátkach vo výške 1/84 z poskytnutých
peňažných prostriedkov v sume 1.420,- eur a hradiť mesačnú splátku poistenia.
Zo žaloby odporcu zo dňa 14.12.2013 podanej dňa 20.12.2013 na Stálom rozhodcovskom súde
Slovenskej bankovej asociácie vyplýva, že odporca si uplatňoval právo na zaplatenie sumy 1.348,95
eur ako zostatku úverovej istiny (čomu malo zodpovedať plnenie peňažného záväzku navrhovateľky

vrátiť časť poskytnutých peňažných prostriedkov vo výške 1.348,95 eur z celkovo poskytnutej sumy
1.420,- eur), ďalej na zaplatenie zmluvného úroku v sume 490,07 eur kapitalizovanej ku dňu 01.08.2013,
(bližšie nešpecifikovaných) poplatkov vo výške 87,79 eur, úrokov z omeškania v sume 220,26 eur
kapitalizovaných ku dňu 01.08.2013 a napokon úrokov vo výške 9,9 % ročne zo sumy 1.348,95 eur
odo dňa 02.08.2013 do zaplatenia a úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.348,95

eur od 02.08.2013 do zaplatenia. Z takto uplatňovaných nárokov a ich výšky zároveň vyplýva, že zo
strany navrhovateľky muselo dôjsť k čiastočnému plneniu jej peňažných záväzkov z ÚZ, čo je zrejmé
už len z toho, že suma nesplatenej istiny úveru bola uplatnená len vo výške 1.348,95 eur z celkovej
sumy poskytnutých peňažných prostriedkov 1.420,- eur. Z uvedeného rovnako možno bezpochybne
predpokladať, že zo strany VÚB bolo čiastočné plnenie navrhovateľky (aj napriek tomu, že odporca ako

žalobca v konaní pred rozhodcovských súdom rozsah plnenia peňažného záväzku navrhovateľkou v
žalobe neuviedol a ani tento nevyplýva z ním v žalobe označených dôkazov) započítané podľa ÚZ aj na
záväzok odporkyne zaplatiť úroky a poplatky, čo je v rozpore s už súdom konštatovanou bezúročnosťou
a bezpoplatkovosťou spotrebiteľského úveru v predmetnom prípade. Ak teda Stály rozhodcovský
súd Slovenskej bankovej asociácie napadnutým rozhodcovským rozsudkom žalobe odporcu v plnom

rozsahu vyhovel, pri svojom rozhodnutí porušil právny predpis na ochranu spotrebiteľa, a to zákon č.
258/2001 Z. z. v dotknutom ust. § 4 ods. 2 písm. i) v spojení s ust. § 4 ods. 3 (ktorý je nepochybne
možno považovať za právny predpis na ochranu spotrebiteľa). Ak by tomu tak nebolo, rozhodca
Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie by nemohol priznať žalobcovi nárokyna zaplatenie kapitalizovaných úrokov ku dňu 01.08.2013 v sume 490,07 eur, úrokov vo výške 9,9
% ročne zo sumy 1.348,95 eur od 02.08.2013 a poplatkov vo výške 87,79 eur. Rovnako je možné
konštatovať, že v danom prípade započítaním peňažného plnenia navrhovateľky len na jej peňažný

záväzok vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky bez úrokov a poplatkov a zaplatiť poistné, by dôvodne
uplatňovaný nárok odporcu ako žalobcu v rozhodcovskom konaní musel byť logicky v nižšej výške, ako
bol priznaný, t. j. v nižšej výške ako suma 1.348,95 eur. Uvedené sa tak dotýka aj istiny, z ktorej si
mohol žalobca dôvodne v rozhodcovskom konaní uplatňovať nárok na zaplatenie úrokov z omeškania.
Ak teda rozhodca Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie nezohľadnil pri svojom

rozhodnutí o každom z uplatnených čiastkových nárokov odporcu bezúročnosť a bezpoplatkovosť
predmetného spotrebiteľského úveru podľa ust. § 4 ods. 2 písm. i) v spojení s ust. § 4 ods. 3 zákona
č. 258/2001 Z. z., zjavne pri rozhodovaní porušil všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv
spotrebiteľa.
Taktiež možno konštatovať, že pokiaľ odporca ako žalobca v predmetnom rozhodcovskom konaní
neoznačil a nepredložil iné dôkazy ako označené v ním podanej žalobe zo dňa 14.12.2013 a k nej

pripojenej, nemohol mať rozhodca rozhodcovského súdu preukázanú podmienku podľa cit. ust. § 53
ods. 8 OZ pre platné (§ 39 OZ) uplatnenie práva veriteľa podľa cit. ust. § 565 OZ, teda práva požadovať
splatenie celej pohľadávky z predmetnej ÚZ pre omeškanie navrhovateľky ako spotrebiteľa s plnením
jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace, a to že VÚB súčasne upozornila navrhovateľku ako
spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. V samotnej odporcom predloženej

výzve na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom zo dňa 28.04.2010 produkovanej ako
dôkaz odporcom v rozhodcovskom konaní je totiž uvedené, že týmto dňom, t. j. dňom 28.04.2010 došlo
k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru vrátane príslušenstva a zároveň odporca nepreukázal, že by
VÚB pred týmto vyhlásením v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva navrhovateľku
upozornila. Ak za daného skutkového stavu, objektívne vyplývajúceho z odporcom produkovaných

dôkazov, rozhodca Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie konštatoval, že došlo
k preukázaniu predčasnej splatnosti celej úverovej pohľadávky vrátane jej príslušenstva a vo väzbe na
to priznal v napadnutom rozhodcovskom rozsudku odporcovi právo na zaplatenie úrokov z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 1.348,95 eur od 02.08.2013 do zaplatenia, rozhodol bez zreteľa na cit. ust.
§ 53 ods. 8 OZ, ktoré ustanovenie možno rovnako bez najmenších pochybností vnímať ako všeobecne

záväzný právny predpis na ochranu práv spotrebiteľa.
Na uvedených záveroch súdu nemôže nič zmeniť ani argumentácia odporcu založená na tvrdení, že
výpis z bankovej knihy je v bankovej praxi považovaný za verejnú listinu. Takáto argumentácia odporcu
nemá žiadny zákonný podklad. Verejnou listinou sú listiny vydané súdmi alebo inými štátnymi orgánmi v
rámci ich právomoci, alebo listiny osobitnými predpismi vyhlásené za verejné, ostatné listiny sú listinami

súkromnými. Žiaden právny predpis neoznačuje výpis z bankovej knihy za verejnú listinu.
Súd tak dospel k záveru, že v prejednávanom prípade tak bol naplnený dôvod pre zrušenie
rozhodcovského rozsudku podľa cit. ust. § 40 ods., 1 písm. j) ZRK. Uvedený dôvod zrušenia
rozhodcovského rozsudku možno vztiahnuť tak na celý rozhodcovský rozsudok, keďže by v danom
prípadenebolomožnézrušiťrozhodcovskýrozsudoklenvčastidotknutejtýmtodôvodom,atovzhľadom

k tomu, že túto časť nie je možné oddeliť od ostatnej časti výroku napadnutého rozhodcovského
rozsudku. Vzhľadom k tomuto tak súd napadnutý rozhodcovský rozsudok zrušil v celom jeho rozsahu,
ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.
Podľa ust. § 151 ods. 3 O.s.p., v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov
konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách

konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej; ustanovenie § 166 sa
nepoužije. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane s tým, že lehota troch pracovných dní plynie od
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Súd vzhľadom na zložitosť veci o trovách konania rozhodol podľa ust. § 151 ods. 3 O.s.p. tak, ako je
to uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Žilina.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho
robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiusmeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť

len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 O.s.p., skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom
prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom

len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,

c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.
Ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2 O.s.p.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal

na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh

na súdny výkon rozhodnutia.