Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, November 12, 2015

Súd: Okresný súd Galanta
Spisová značka: 23C/250/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2314201495
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hosťovecká

ECLI: ECLI:SK:OSGA:2015:2314201495.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Galanta, v konaní vedenom pred sudkyňou JUDr. Mariannou HOSŤOVECKOU, v právnej

veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom 851 02 Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35
724 803, zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom 851 02 Bratislava,
Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti odporcovi: U. R. nar. XX. X. XXXX, bytom XXX XX Y. č. XXX, t. č.
na neznámom mieste, zastúpený opatrovníčkou pre konanie P. K., zamestnankyňou tunajšieho súdu, o
zaplatenie 347,84 eura s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh zamieta.

Odporcovi súd náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa svojim písomným podaním, doručeným tunajšiemu súdu dňa 28. 1. 2014 domáhal,
aby súd odporcu zaviazal na zaplatenie istiny vo výške 347,84 eura, úroku z omeškania a náhrady trov
konania.

Svoj návrh odôvodnil navrhovateľ tým, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej podľa §
524 a nasledujúceho Občianskeho zákonníka zo dňa 15. 12. 2011 bola na neho postúpená pohľadávka
z pôvodného veriteľa - postupcu Slovenská sporiteľňa, a.s.

Právny predchodca navrhovateľa - Slovenská sporiteľňa, a.s. uzatvoril s odporcom dňa 20. 9. 2005
zmluvu číslo XXXXXXXXX, na základe ktorej Slovenská sporiteľňa, a.s. poskytla odporcovi peňažné
prostriedky. Podmienky čerpania peňažných prostriedkov, podmienky splácania, podmienky pri neplnení
zmluvných povinností aj ďalšie náležitosti sú upravené v zmluve a vo všeobecných obchodných
podmienkach.

Pohľadávka navrhovateľa ku dňu postúpenia predmetnej pohľadávky predstavovala sumu 2409,44
eura, ktorá pozostávala z istiny 1700,63 eura, úroku 261,50 eura, úroku z omeškania 447,31 eura a
ostatného príslušenstva 0,- eur, a to všetko v súlade s prílohou k Zmluve o postúpení, kde postupca
Slovenská sporiteľňa, a.s. deklaruje, že výška a špecifikácia pohľadávky uvedenej v predmetnej prílohe
jej generovaná bankovým systémom a predstavuje aktuálnu dlžnú sumu ku dňu postúpenia pohľadávky.
Sumu 447,31 eura si navrhovateľ v konaní neuplatnil. Navrhovateľ si v konaní uplatnil aj zákonný úrok
z omeškania podľa § 517 ods. 2 OZ v spojení s nariadením vlády SR č. 87/1995 Z.z.

Podľa zmluvy postupca poskytol odporcovi úver vo výške 1659,70 eura, ktorý mal byť splácaný v
mesačných splátka vo výške 43,48 eura vždy k 20. dňu v mesiaci. Navrhovateľ si v konaní uplatňuje len
splátky úveru splatné od 20. 2. 2010 do 20. 9. 2010 v počte 8 a v celkovej výške 347,84 eura.Súdu sa nepodarilo zistiť pobyt odporcu a z tohto dôvodu mu postupom podľa § 29 ods. 2 a 6 O.s.p.
ustanovil opatrovníčku na zastupovanie v konaní.

Súd vo veci postupoval podľa § 115a ods. 2 O.s.p.

Súd sa oboznámil s obsahom spisu a listinnými dôkazmi v ňom založených - zmluva o úvere č.
XXXXXXXXX z 20. 9. 2005, oznámenie postupcu o postúpení pohľadávky z 27. 12. 2011, Zmluva o

postúpení pohľadávok z 15. 12. 2011 s prílohou č. 1, pokus o zmier z 20. 12. 2013 a zistil nasledovný
skutkový a právny stav veci:

Podľa § 101 ods. 1 O.s.p., účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä
tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú na
pokyny súdu. Ustanovenie ukladá účastníkovi tzv. povinnosť tvrdenia. Táto povinnosť však nie je súdom

vynútiteľná. Vzhľadom k tomu, že sa jedná o spotrebiteľský vzťah, súd je povinný skúmať uzatvorenú
zmluvu a chrániť práva spotrebiteľa, navyše sa jedná o návrhové konanie a navrhovateľ nesie dôkazné
bremeno (bremeno tvrdenia aj bremeno dôkazu). Keďže navrhovateľ je v konaní zastúpený advokátskou
kanceláriou, je nutné konštatovať, že advokátska kancelária musí poznať právo a súd z tohto faktu
vychádza, musí poznať, aké náležitosti má návrh obsahovať a rovnako musí vedieť, že k návrhu je

potrebné doložiť všetky listinné dôkazy na preukázanie tvrdení uvedených v návrhu. Preto súd nemôže
vyzývať (s poukazom na § 101, § 120 O.s.p. a dodržiavanie zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti
účastníkovkonania)účastníkakonanianapreukázaniesvojichtvrdení,aprisvojomrozhodovanívmerite
veci vychádza z toho, čo účastník v konaní preukáže a to ku dňu, kedy rozhoduje. Tu súd poukazuje aj
na to, že na dôkazy predložené po vyhlásení rozsudku nie je možné prihliadať. S poukazom na nález

Ústavného súdu SR pod číslom konania I. ÚS 38/2013 - 50 zo dňa 24. 10. 2013 súd konštatuje, že
k odňatiu možnosti konať pred súdom nedochádza ani údajným porušením zásady kontradiktórnosti
ako základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada znamená, že obom stranám konania
musí byť daná možnosť zoznámiť sa so stanoviskami a dôkazmi predloženými súdu s cieľom ovplyvniť
jeho rozhodnutie - či už protistranou alebo na konaní nezúčastneným subjektom, od ktorého si prípadne

súd takéto vyjadrenie alebo dôkaz môže vyžiadať - a vyjadriť sa k nim (porovnaj Kmec, J., Kosař, D.,
Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. Vydání. Praha : C. H.
Beck, 2012, s. 740). Kontradiktórnosť je prenos dôkazného bremena zo súdu na účastníkov sporu, resp.
rokovací spôsob súdneho procesu. Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter a jeho
rozsah sa môže líšiť najmä v závislosti na zvláštnostiach daného konania.)

Súd ďalej uvádza, že v prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou účastníkov
konania, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za
rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins

c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Súd dáva do pozornosti, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva slobôd
nepatrí dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp.

toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Navrhovateľ podal návrh tak, ako bol vyššie popísaný a odôvodnený.

Právny predchodca navrhovateľa - Slovenská sporiteľňa, a.s. a odporca uzatvorili úverovú zmluvu tak,
ako je to popísané v návrhu.

Slovenská sporiteľňa, a.s. postúpila pohľadávku voči odporcovi na základe Zmluvy o postúpení
pohľadávok č. XXXX/XXXX/CE zo dňa 15. 12. 2011.

Navrhovateľ vo svojom návrhu argumentoval, že bola uzatvorená zmluva o úvere, ktorá je absolútnym
obchodom a spravuje sa teda ustanoveniami Obchodného zákonníka.Dualistický systém záväzkového práva na Slovensku je určitá anomália medzi právnymi poriadkami
(napr. dvojaká úprava premlčania, dualistická právna úprava uznania dlhu, zmluvných pokút, dvojaká
úprava odstúpenia od zmluvy a pod.). Aplikačná prax síce ukazuje, že aj takýto stav môže dlhodobo

fungovať (od 1. 1. 1992), avšak niet rozumného dôvodu na skonštatovanie, že na záväzkovo-právny
vzťah vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade
medzi biznismenmi, ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu
má a je pre nepodnikateľov výhodnejšia. Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ preto treba podľa názoru súdu
vykladať tak, že v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské

právne vzťahy nepoužije obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej
podmienky by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávne úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54
ods. 1 je dôsledkom transpozície čl. 8 smernice Rady 93/13 EHS. Smernica síce neharmonizuje
dualistické právne úpravy inštitútov súkromného práva, no na druhej strane nebráni ani regulácii,
akú predstavuje ustanovenie § 54 ods. 1 OZ a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia
spotrebiteľa oproti tomuto zákonu (rozumej Občianskemu zákonníku, § 54 ods. 1 OZ). Popretím úveru

ako absolútneho obchodu sa nemôže rozumieť stav, ak súd aplikuje ustanovenie § 54 ods. 1 OZ,
ktoré má svoj obsah a ktorým zákonodarca sledoval dôležitý cieľ v spotrebiteľských zmluvách bez
ohľadu na typ zmluvy, teda aj v prípade absolútnych obchodov (absolútne obchody sú vzťahy regulované
Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy). Zo žiadneho ustanovenia zákona
nevyplýva, že by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 OZ boli vylúčené niektoré typy spotrebiteľských

zmlúv. Teda ustanovenie § 54 ods. 1 OZ reguluje aj absolútne obchody. Ustanovenie § 54 ods. 1
OZ je ustanovením lex specialis s dopadom na všetky spotrebiteľské zmluvy. Za stavu dualistickej
právnej úpravy (dvojaká právna úprava rovnakých inštitútov súkromného práva) je plošné vylúčenie
občianskoprávnej úpravy inštitútov súkromného práva a naopak paušalizovanie obchodného práva
typického predovšetkým pre podnikateľskú sféru nenáležité. Presadzovanie obchodného práva na

inštitúty upravené v kódexe o občianskych právach len s poukazom na argumentáciu o úveroch ako
absolútnych obchodoch je argumentačne zjednodušené. Súd nijako nepopiera úver ako absolútny
obchod a ani dôvodnosť aplikácie Obchodného zákonníka. Súd len pripomína, že prednosť majú
osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti
spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 až § 54 OZ. O tom, že ide o spotrebiteľskú zmluvu,

nie sú žiadne pochybnosti a v konečnom dôsledku tomu zodpovedá aj definícia spotrebiteľskej zmluvy,
za ktorú sa považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ak ju uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom. Uprednostnenie obchodného práva pred ustanoveniami kódexu o občianskych právach
máprespotrebiteľovdiametrálneodlišnénegatívne následky.Prinázorenavrhovateľabysavcelejškále
dualisticky upravených inštitútov súkromného práva malo použiť vždy obchodné právo (napr. vrátane

premlčania), s čím sa podľa súdu zásadne nedá súhlasiť. Spotrebitelia napriek dôvere v objektívne
právo zakotvené v kódexe o občianskych právach by sa museli podrobovať pomerne zložitejšiemu
a vzdialenejšiemu obchodnému právu, ktoré oproti Občianskemu zákonníku zásadne zhoršuje ich
postavenie. Za nedostatočný na presadenie obchodného práva považuje súd aj argument, že rovnaká
právna úprava dopadá na obidve strany zmluvného vzťahu. Súd poznamenáva, že aj právna úprava

v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v súlade s princípom rovnosti, no je citlivejšia,
zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, garantuje efektívnejšie uplatnenie práva pri plynutí času
pri zlom úmysle veriteľa a pod. Nemožno prehliadnuť pritom fakt, že sú to predovšetkým dodávatelia,
ktorí uplatňujú veci na súde. Spory iniciované spotrebiteľmi sú len veľmi zriedkavé, a preto argument
o obchodnom práve a rovnosti ,,pre všetkých“ je objektívne značne relativizovaný.

Vzhľadom na uvedené súd potom posúdil predmetný vzťah ako spotrebiteľský. Aj Najvyšší súd SR
vo svojich rozhodnutiach ustálil, že v prípade spotrebiteľských zmlúv sa na právne vzťahy uplatnia
prednostne ustanovenia Občianskeho zákonníka (a to aj na vzťahy založené pred účinnosťou § 52 ods.
2 OZ - rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. 4. 2015 sp. zn. 3MCdo/14/2014).

Odporca teda uzatvoril zmluvu ako spotrebiteľ, preto sa pri posúdení veci postupuje podľa zák. č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č.
71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov účinného k 20. 9. 2005,
zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného k 20. 9. 2005, zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách a

o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného k 15. 12. 2011 (deň postúpenia pohľadávky) a zák.
č. 40/1964 Občiansky zákonník účinný k 20. 9. 2005.Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z., Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej
banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti
svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka

zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou
zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta.
Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením
pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom
rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len

časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok.
Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom.

Z uvedeného zákonného ustanovenia je teda zrejmé, že banka je oprávnená pohľadávku z omeškaného
peňažného záväzku klienta postúpiť inému subjektu za predpokladu, že omeškanie trvá dlhšie ako 90
dní vrátane odovzdania dokumentácie, ktorá s postúpeným záväzkom súvisí.

Vzhľadom na citované ustanovenie súd konštatuje, že navrhovateľ nepreukázal splnenie zákonných
podmienok postúpenia pohľadávky zo Slovenskej sporiteľne, a.s. na navrhovateľa, teda najmä
nepreukázal, či jeho právny predchodca písomne vyzval odporcu na plnenie povinnosti, nepreukázal,
že odporca bol v omeškaní nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní a teda súd nemôže posúdiť, či
postúpenie pohľadávky prebehlo v súlade s § 92 ods. 8 cit. zákona a teda, či postúpenie je platné a tým,

či je daná aktívna legitimácia navrhovateľa v konaní. Z listinných dôkazov nie je ani zrejmé, či odporcovi
bolo oznámené postúpenie pohľadávky (doloženie samotného listu - oznámenia do súdneho spisu nie
je dôkazom o tom, že tento list bol odporcovi skutočne doručený) a teda nie je zrejmé, či sa postupovalo
podľa§526OZ(Postúpeniepohľadávkyjepovinnýpostupcabezzbytočnéhoodkladuoznámiťdlžníkovi.
Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi alebo dokiaľ postupník postúpenie pohľadávky

dlžníkovi nepreukáže, zbaví sa dlžník záväzku plnením postupcovi.), resp. či sa postupovalo podľa bodu
7.1 Zmluvy o postúpení. Oznámenie o postúpení pohľadávky a jeho doručenie však nie je pre posúdenie
platnosti postúpenia pohľadávky relevantné.

Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu

- navrhovateľovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento
hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného
práva na strane navrhovateľa), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane odporcu) je
imanentnou súčasťou súdneho konania (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
29. 6. 2010, sp. zn. 2Cdo 205/2009).

Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť však
iba pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už (1) splatnými (dospelé splátky), a to za predpokladu
predchádzajúcej (2) písomnej výzvy po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych
dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky

banky. Musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky.

Ak by aj súd predpokladal, a to aj s poukazom na zákon o bankách a jeho vyššie citované ustanovenie §
92 ods. 8, že právny predchodca navrhovateľa postupoval podľa zákona a vyzýval odporcu na plnenie,
nie je však súdu zrejmé, kedy sa tak stalo, čo môže mať vážny dopad napríklad aj na otázku premlčania,

na ktorú súd musí prihliadať ex offo v spotrebiteľských veciach. Súd však rozhoduje nie na základe
predpokladu, ale výlučne na základe toho, čo je v konaní preukázané.

Jedinou výzvou k úhrade dlhu je list navrhovateľa zo dňa 20. 12. 2013 (č. l. 20 spisu), v tomto prípade
sa však nejedná o výzvu podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Hoci sa v tomto liste uvádza, že právny

predchodca navrhovateľa zosplatnil úver, v liste nie je uvedený dátum, kedy sa tak malo stať a súdu
nebol predložený ani iný listinný dôkaz o tom, že k zosplatneniu zo strany banky došlo.Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách ako jednu (nie však jedinú) zákonnú podmienku spôsobilosti
predmetu postúpenia požaduje, aby v čase postúpenia už bola pohľadávka splatná! V danom prípade
súd nemal za preukázané, že k zosplatneniu pohľadávky došlo a kedy sa tak stalo.

Bankaještátomautorizovanáinštitúcia,ktorejčinnosťvzmysleust.§2ods.3zákonaobankáchpodlieha
bankovému povoleniu a na činnosťou bánk zároveň vykonáva dohľad Národná banka Slovenska. Bez
bankového povolenia nemôže nikto prijímať vklady, vydávať bankové platobné karty, poskytovať z
vkladov úroky alebo iné odplaty, ktoré sú daňovým výdavkom podľa osobitného predpisu, poskytovať
úvery a pôžičky v rámci predmetu svojho podnikania alebo predmetu inej svojej činnosti, z návratných

peňažných prostriedkov získaných od iných osôb na základe verejnej výzvy, vykonávať platobný styk
a zúčtovanie pre iného v rámci predmetu svojho podnikania alebo predmetu inej svojej činnosti (§ 3
Zákona o bankách).
Na navrhovateľa bola tak postúpená pohľadávka z neukončeného bankového úveru, a preto postúpenie
pohľadávky z banky na inú osobu, a to aj na osobu, ktorá nie je bankou, je možné realizovať len v
súlade s ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách. Z listinných dôkazov vyplýva, že nedošlo k vyhláseniu

mimoriadnej splatnosti úveru uzatvoreného medzi bankou a odporcom. Bolo teda v konaní preukázané,
že k predčasnej splatnosti jednotlivých splátkach úveru zo strany pôvodného veriteľa - banky -
nedošlo, resp. nebolo preukázané, že k takému postupu došlo. Národná banka Slovenska neudelila
navrhovateľovi povolenie na poskytovanie a správu nezosplatnených úverov poskytovaných fyzickým
osobám bankami, pričom takéto povolenie ani nemá žiaden právny základ. Treba rozlišovať medzi

poskytovaním úverov a správou úverov, lebo správa poskytnutého úveru nie je samostatnou bankovou
činnosťou podľa § 2 zákona o bankách a nepodlieha bankovému povoleniu podľa zákona o bankách, ale
ide o súčasť bankovej činnosti poskytovania úverov. Na postúpenie pohľadávky vo všeobecnosti je preto
potrebné aplikovať ust. § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka, avšak pri bankových úveroch je potrebné
rešpektovať ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách v súvislosti s identifikáciou predmetu zmluvy o postúpení

pohľadávky. Ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách poskytuje dlžníkom zákonnú ochranu pred zhoršením
ich situácie v záväzkovom právnom vzťahu z bankového úveru, lebo vyžaduje písomnú výzvu banky
klientovi,ktorýnepretržitedlhšieako90kalendárnychdníjevomeškanísosplnením,čoilenčastisvojho
peňažného záväzku. Navrhovateľ nepreukázal, že odporcovi bola zo strany banky skutočne doručená
písomná výzva a napriek doručeniu tejto výzvy bol odporca nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní

v omeškaní so splatením čo i len časti svojho peňažného záväzku a rovnako nepreukázal, že ešte
Slovenská sporiteľňa, a.s. zosplatnila úver. Citované ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách umožňuje banke
postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou, za predpokladu doručenia
písomnej výzvy klientovi banky a po tom, čo je dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením
čo len časti svojho peňažného záväzku pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku. Súd

dospel k záveru, že v zmysle citovaného ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť spôsobilým
predmetom postúpenia pohľadávky zo strany banky len pohľadávka alebo časť pohľadávky, ktoré sú už
splatnými, ako to vyplýva to z citovaného ustanovenia zákona.
Aj z dôvodovej správy k zákonu o bankách (§ 92 ods. 8) vyplýva, že sa upravuje možnosť použiť
inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je

bankou. Podľa názoru súdu, zákonodarca mal na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného
záväzku, ktorým je dlžník aktuálne po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní.
Tento záver vyplýva z gramatického, ale aj logického výkladu znenia citovaného ustanovenia, pretože
zákonodarca umožňuje peňažný záväzok klienta banky alebo časť peňažného záväzku, s ktorým je
dlžník v omeškaní postúpiť. Pod formuláciou pohľadávka zodpovedajúca tomuto peňažnému záväzku

treba rozumieť nesplácaný zročný dlh. Pristúpením k argumentácii navrhovateľa, že banka je oprávnená
postúpiť celý úver po uplynutí 90 dní omeškania dlžníka splácať ročné splátky by bolo nevyhnutné
dospieť k záveru, že banka takýmto spôsobom môže postúpiť akýkoľvek živý úver po uplynutí relatívne
krátkej doby v porovnaní s dobou, na ktoré sa úverové vzťahy bežne uzatvárajú, na akýkoľvek subjekt,
ktorého činnosť nespadá v zmysle zákona o bankách pod dohľad Národnej banky Slovenska, čo by

bolo v rozpore s účelom zákona o bankách a viedlo by k vytvoreniu právne neúnosného vzťahu, kedy
by sa spotrebitelia vstupujúci do zmluvného vzťahu s bankou neočakávane ocitli v zmluvnom vzťahu s
iným nebankovým subjektom. Takýto postup by taktiež mohol byť v rozpore s požiadavkou vynakladania
náležitej odbornej starostlivosti, ktorá je od dodávateľa vyžadovaná v súlade so smernicou o nekalých
obchodných praktikách.

Súd zdôrazňuje, že žiadnym spôsobom nespochybňuje právo banky postúpiť aj pohľadávku z celého
úverového vzťahu, avšak pre takéto postúpenie je nevyhnutné pristúpiť v súlade so zákonom a
obchodnými podmienkami k vyhláseniu predčasnej mimoriadnej splatnosti celého úveru. Vyhlásiť
predčasnú splatnosť bankového úveru je však výlučným oprávnením banky, pričom toto oprávneniemôže banka realizovať ešte pred postúpením pohľadávky. Je zrejmé, že pôvodný veriteľ Slovenská
sporiteľňa a. s., Bratislava ako banka postúpil pohľadávku nebankovej inštitúcii a to aj splátky nezročné,
pričom k ich predčasnej splatnosti nedošlo. Predmetom zmluvy o postúpení pohľadávok bola teda

neexistujúca pohľadávka, preto táto zmluva o postúpení pohľadávky je neplatná.
Návrh tak trpí neodstrániteľnou vadou - nedostatkom aktívnej vecnej legitimácie na strane navrhovateľa,
súd preto žalobu zamietol.
Výzvabankymusíbyťkonkrétna,vecná,musíznejvyplývať,ktorésplátkyneboliuhradené,vakejvýške,
kedy sa tieto splátky stali splatnými. Ide o základný a prvý predpoklad pre cesiu bankovej pohľadávky

alebo jej časti na inú osobu.
Nepreukázanímtejtorozhodnejskutočnostinemohlodôjsťkpostúpeniupohľadávky,aaninemohlodôjsť
k naplneniu ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách. Navyše právny predchodca navrhovateľa nevyhlásil
mimoriadnu splatnosť úveru (resp. táto skutočnosť nebola pred súdom preukázaná).
Vzhľadom na uvedené skutkové a právne zistenia súd rozhodol tak, ako to vyplýva z enunciátu
rozhodnutia a návrh zamietol v celom rozsahu, nakoľko navrhovateľ nepreukázal, že je aktívne

legitimovaný na podanie takéhoto návrhu. Keďže sa jedná o spotrebiteľský vzťah, súd musí zo zákona
prísnejšie posudzovať žalobné návrhy a chrániť práva spotrebiteľov, preto pre všetky uvedené vážne
nedostatky súd návrhu nemohol vyhovieť.

Na podporu svojich tvrdení súd poukazuje aj na rozhodnutia ďalších súdov, napr. rozsudky Okresného

súdu Považská Bystrica spisová značka 3C/195/2014 zo dňa 5. 3. 2015 , rozsudok Okresného súdu
Banská Bystrica pod spisovou značkou 7C/209/2014 zo dňa 4. 3. 2015, rozsudok Okresného súdu Nitra
spisová značka 9C/261/2013 zo dňa 17. 2. 2015, rozsudok Okresného súdu Galanta spisová značka
26C/261/2014 zo dňa 27. 1. 2015, rozsudok Okresného súdu Galanta spisová značka 15C/33/2014
zo dňa 27. 1. 2015, rozsudok Okresného súdu Prešov spisová značka 9C/153/2014 zo dňa 12. 3.

2015, uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 29. 5. 2014 spisová značka 6Co/119/2013, rozsudok
Krajského súdu v Prešove spisová značka 4Co/145/2014 zo dňa 11. 3. 2015, rozsudok Krajského súdu v
Prešove zo dňa 24. 2. 2015 na spisová značka 19Co/177/2014, uznesenie Krajského súdu v Bratislave
spisová značka 6Co/203/2015 zo dňa 19. 5. 2015.

O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., a hoci bol odporca úspešným účastníkom
konania, súd mu náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie a to do 15 dní odo dňa jeho písomného doručenia
cestou podpísaného súdu na Krajský súd v Trnave, písomne alebo ústne do zápisnice.

Z písomne podaného odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa
týka a čo sa ním sleduje, musí byť podpísané a datované. V odvolaní sa má ďalej uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje
za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť). Odvolanie treba predložiť

s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý
účastník dostal jeden rovnopis. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví
kópie na jeho trovy.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené ( § 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.