Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, April 24, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/299/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8105217536
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8105217536.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a členov

senátu JUDr. Daniely Babinovej a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci žalobcov: v 1. rade: A. U., nar.
XX.XX.XXXX, bytom Q., C. XX, v 2. rade: O.. P. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q., E. XX, v 3. rade: D.
U., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. P., W. XXX, v 4. rade: E. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom H., R. 6, v 5.
rade: D. U., bytom Q., P. XX, v 6. rade: D. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom H., R. XX, v 7. rade: P. H., nar.
XX.XX.XXXX, bytom P., F. R., žalobcovia v 3. a 4. rade zastúpení žalobcom v 2. rade, žalobcovia v 6. a
7. rade zastúpení žalobcom v 5. rade, žalobcovia v 1., 2., 3. a 5. rade právne zastúpení JUDr. Patrikom
Palšom, advokátom so sídlom Prešov, Masarykova 13, proti žalovanej: Slovenskej republike, zastúpenej

Ministerstvom obrany SR, Bratislava, Kutuzovova 8, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o
odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 27.05.2015 č.k. 14C/138/2005-452
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Nepriznáva stranám náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a vyslovil, že o trovách konania sa
rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Vykonaným dokazovaním zistil, že

dotknuté parcely v súčasnosti evidované v kat. úz. F. R. ako parcely CKN č. XXXX, XXXX, XXXX
a XXXX sú zapísané v prospech vlastníka - žalovanej. 08.02.1941 W. úrad v H. vydal vyvlastňovací
výmer, v rámci ktorého boli vyvlastnené aj parcely č. XXX/XX a XXX/XX, ktoré boli v tom čase vo
vlastníctve právnych predchodcov žalobcov. Podľa vyvlastňovacieho výmeru vyvlastňovateľ bol povinný
doterajším vlastníkom poskytnúť náhradné pozemky z veľkostatku Dr. U. vo výmere rovnajúcej sa
výmere vyvlastnených pozemkov. Súd prvej inštancie nemal za preukázané, aby tento vyvlastňovací
výmer bol doručený právnym predchodcom žalobcov, aj keď sa žalobca v 2. rade vyjadril, že možno

im tento výmer bol doručený, keďže im boli pridelené náhradné pozemky, avšak vlastnícke právo k
týmto náhradným pozemkom nebolo na právnych predchodcov žalobcov prevedené. 04.11.1963 v
rámci pozemnoknižného návrhu podaného bývalým Československým štátom nie sú v texte návrhu
o tom, kto má byť o zápise vlastníckych práv upovedomený, uvedení právni predchodcovia žalobcov.
Z uznesenia Okresného súdu Prešov z 08.11.1963 vyplynulo, že súd povolil zápis, na základe
vyvlastňovacieho výmeru s tým, že všetky odpísané parcely, vrátane parciel právnych predchodcov
žalobcov sa prenášajú do novovytvorenej zložky č. XXXX v prospech Československého štátu -

Správa ministerstva národnej obrany titulom vyvlastnenia. V súvislosti s právoplatnosťou výmeru
súd poukázal na to, že pokiaľ Okresný súd v Prešove dňa 08.11.1963 povolil zápis vlastníckeho
práva v prospech vtedy Československého štátu, tak takéto rozhodnutie mohlo vydať iba na základe
právoplatného vyvlastňovacieho výmeru a ako bolo konštatované už v rozhodnutí odvolacieho súdu,odvtedy uplynul dlhý časový odstup, nie je vylúčené, aby takáto dokumentácia mohla byť skartovaná s
tým, že skutočnosť, že v súčasnosti neexistuje doklad o doručení vyvlastňovacieho výmeru, nemožno
automaticky spájať so záverom, že vyvlastňovacie konanie voči právnym predchodcom žalobcov

neprebehlo. Samotní žalobcovia, ktorí boli v konaní vypočutí sa jasne a jednoznačne vyjadrili, že
za vyvlastnené pozemky boli ich rodičom poskytnuté náhradné pozemky, ktoré aj cca do roka 1957
užívali. Odvolací súd už povedal, že okolnosť prečo nedošlo k prevodu týchto náhradných pozemkov
do vlastníctva právnych predchodcov žalobcov nie je v súčasnosti právne významná. Táto okolnosť
ani nie je predmetom daného konania a vzhľadom na vyjadrenie žalovanej, že právni predchodcovia

žalobcu nefigurujú v rámci listín, ktoré sa týkali poskytnutia finančnej náhrady je aj z tejto okolnosti
zrejmé, že právni predchodcovia žalobcov si zvolili poskytnutie náhradných pozemkov pred poskytnutím
finančnej náhrady. Súd prvej inštancie zdôraznil, že ani po doplnení dokazovania sa nepodarilo
zabezpečiť listiny preukazujúce doručenie vyvlastňovacieho výmeru, resp. listiny, ktoré by preukazovali
pridelenie náhradných pozemkov, čo však neznamená, že k vyvlastneniu predmetných nehnuteľností
nedošlo, a teda, že vyvlastňovací výmer by mal byť voči právnym predchodcom žalobcov neúčinný. V

súvislosti so zamietnutím žaloby súd prvej inštancie poukázal aj na princíp právnej istoty a nemožnosť
všeobecných súdov mimo rámec správneho súdnictva preskúmavať rozhodnutia vydané správnym
orgánom, okrem tzv. nulitných správnych aktov, pričom pri ostatných platí prezumpcia ich správnosti
(rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo 24/2007). Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal aj možnosťou posúdenia
nadobudnutia vlastníckeho práva žalovanou titulom vydržania. Aj v takom prípade by boli splnené

podmienky vydržania, pričom vstup do držby je potrebné odvíjať od vyvlastňovacieho výmeru, ktorý
bol vydaný 08.02.1941. Neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali oprávnenosť držby
žalovanej ku dňu uplynutia vydržacej doby, keď v pochybnostiach sa považuje držba za oprávnenú,
preto žalovaná mohla nadobudnúť vlastnícke právo k 08.02.1961, teda po uplynutí 10 ročnej vydržacej
lehoty počítanej podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb.. Nie je právne významné, že k zápisu do

Pozemkovej knihy došlo až v roku 1963, keďže od 01.01.1951 už neplatil tzv., intabulačný princíp, teda
že k vzniku vlastníctva došlo až zápisom do pozemkovej knihy. Žalovaná, resp. jej právni predchodcovia
mohli nadobudnúť vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam aj minimálne titulom vydržania. O
trovách konania si súd prvej inštancie vymienil rozhodnúť v súlade s postupom podľa § 151 ods. 3 O.s.p.
v znení platnom do 30.06.2016.

2. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobcovia, ktorí navrhli, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel, uplatnili si tiež náhradu trov konania. Vadné rozhodnutie
súdu prvej inštancie podľa žalobcov spočíva v nepresvedčivom odôvodnení rozsudku a preukazuje
nesprávnosť a nezákonnosť rozsudku. Zdôrazňujú, že žalovaným je štát, ktorý aj keď síce nezákonne

zabral majetok právnych predchodcov žalobcov, vybudoval na ňom vojenské letisko, čo je predmetom
tzv. vyššieho záujmu, tak ho mohol nielen primárne a podľa súdu zákonným spôsobom vyvlastniť,
ale dokonca sekundárne nadobudnúť ešte aj vydržaním. Žalobcovia majú za to, že ani jeden z
dôvodov nadobudnutia predmetných nehnuteľností štátom neobstojí a nehnuteľnosti vlastnícky patria
právnym predchodcom, je preto potrebné žalobou uplatnenému nároku vyhovieť. Súd prvej inštancie sa

priklonil od interpretácii žalovanej keď pripustil, že za stavu, keď žalovaná písomne listom z roku 2004
inštruovala žalobcov, aby uplatnili žalobou na súde svoje vlastnícke právo, keďže sa sám žalovaný, ktorý
disponuje významným a kvalitným právnym aparátom necítil byť vlastníkom predmetných nehnuteľností,
po vykonanej vlastnej právnej analýze a na základe vlastného právneho šetrenia a súčasne súd
pripustil pri zistení, že žalovaný nedisponuje relevantnou dokumentáciou osvedčujúcou nadobudnutie

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, že Ministerstvo národnej obrany a neskôr Ministerstvo obrany
SR malo užívať nehnuteľnosti v dobrej viere. Žalovaný zjavne nehnuteľnosť vydržať nemohol, keďže
chýba zákonom požadovaná podstatná náležitosť. Žalobcovia tvrdia, že bolo preukázané, že ich
právni predchodcovia neboli účastníkmi vyvlastňovacieho konania. Nemohlo tak byť s nimi prirodzene
rátané pri vyplácaní finančnej náhrady či pri prípadnom zložení tejto náhrady do depozitu alebo

poskytnutie náhradných pozemkov. Účastníkmi vyvlastňovacieho konania technicky mohli a právne mali
byť právni predchodcovia. Právni predchodcovia žalobcov však účastníkmi vyvlastňovacieho konania
neboli, práve preto k vyvlastneniu dôjsť nemohlo. Rozhodnutie o vyvlastnení pozemkov právnym
predchodcom doručené nebolo, to vyplýva aj z rozhodnutia správneho senátu odvolacieho súdu, ktorý
konštatoval, že nie je z odôvodnenia rozhodnutia Pozemkového úradu možné zistiť, kedy vlastnícke

právo patriace právnym predchodcom žalobcov prešlo na štát. Neexistencia dokumentov o doručení
vyvlastňovacieho výmeru svedčí o tom, že právni predchodcovia žalobcov neboli účastníkmi riadneho
vyvlastňovacieho konania uskutočneného podľa zákona, a teda k vyvlastneniu ich majetku nemohlo
dôjsť a nebolo prečo doručovať im rozhodnutie ak platí, že sa vyvlastňovacie rozhodnutia doručujúúčastníkom konania. Súd sa nezaoberal námietkou žalobcov vo vzťahu k účinnosti vyvlastňovacieho
výmeru k roku 1963. Vyvlastňovací výmer vydal Župný úrad teda orgán vojnového Slovenského štátu,
ktorý nebol podľa platných predpisov orgánom, ktorého právnym nástupcom bola Československá

republika po oslobodení v roku 1945. Čo sa týka údajného poskytnutia náhradných pozemkov, táto
časť účastníckej výpovede žalobcu v 2. rade bola nesprávne interpretovaná a mohla vychádzať len zo
sprostredkovaných informácii, nie z osobného či priameho poznania a zažitia veci. Preto aj túto výpoveď
bolo potrebné hodnotiť spôsobom tomu primeraným a v súlade so zásadami O.s.p.. Žalobcovia majú za
to, že v danom prípade by žalovaná mala preukázať elementárnu náležitosť vyvlastňovacieho konania

ohľadom toho, kto boli účastníkmi vyvlastňovacieho konania a pokiaľ sa tak nestalo, je nepodstatné,
že vyvlastňovacie konanie zákonom predpokladaným spôsobom neprebehlo. V konaní zjavne nastala
vada spôsobujúca neplatnosť a neúčinnosť rozhodnutia o vyvlastnení, rozhodnutie je tzv. paaktom, na
ktorý zo zákonnej povinnosti nemožno prihliadať. V tejto súvislosti poukazujú na rozsudok Krajského
súdu v Prešove vydaný v konaní sp. zn. 3Sp 32/2005. Zákon č. 63/1935 Zb. bol zrušený zákonom č.
40/1961 Zb. a dotknuté ustanovenia, na základe ktorých bolo rozhodované boli ku dňu 02.05.1961 bez

ďalšieho zrušené. V roku 1963 už daný predpis neplatil, nemohlo tak dôjsť k vyvlastneniu povoleným
zápisom na základe už neplatnej právnej normy. Nemožno totiž opomenúť, že vyvlastňovací výmer
bol do pozemnoknižnej vložky zapísaný až 08.11.1963. Súd prvej inštancie sa ďalej nezaoberal akými
úvahami sa pri rozhodovaní vo vzťahu k aplikácii príslušného právneho predpisu riadil. Zákon o
vyvlastnení č. 63/1935 Zb. predsa umožňoval vyvlastnenie len za účelom obrany štátu a taxatívne

stanovoval na základe akých skutočností mohlo dôjsť k vyvlastneniu. Druhá svetová vojna v Európe
skončila 09.05.1945, a tak k vyvlastneniu malo dôjsť nielen v čase neúčinnosti daného zákona, ale
asi po 17 mierových rokoch, kedy mobilizácia vo vojne vyhlásená nebola a ani neexistovali opatrenia
podľa zákona a tak sa nemohol naplniť zákonom predpokladaný účel vyvlastnenia. Nie z vlastnej viny
žalobcovia si desiatky rokov nemohli uplatniť svoje práva na majetok. Prvá reálna možnosť na uplatnenie

nároku nastala v 90. rokoch minulého storočia, túto možnosť žalobcovia využili, to že v reštitučnom
konaní štát nekonal možno pripísať zámernej nečinnosti či jeho zámernej činnosti a koordinácie štátu,
keďže pozemkový úrad je orgán štátnej správy. Je pre žalobcov prekvapujúce a neočakávané, ak
súd skutočnosť, že žalovaná nedisponuje dôkazom o nadobudnutí vlastníctva zákonným spôsobom
vyhodnotil právne v prospech žalovanej. Žalobcovia nesúhlasia s hodnotením, že žalovaná mohla

nadobudnúť tieto nehnuteľnosti minimálne vydržaním. Podľa ich názoru nemožno v danom prípade ani
len uvažovať o dobromyseľnosti konania žalovanej - štátu - SR, či jej právneho predchodcu. Opakovane
odkazujúnakorešpondenciusožalovanoupredpodanímžaloby,kdežalovanáuvádza,ževecpreveruje,
necíti sa byť vlastníkom a usmerňuje žalobcov k podaniu určovacej žaloby. Nezákonnosť rozhodnutia
orgánu štátu či nedostatok náležitostí rozhodnutia orgánu štátu nemôže viesť k dobromyseľnosti a k

vydržaniu,keďžekonkrétnaosobavtakejtosituáciinemôžebyťvdobrejviere.Vdanomprípadedokonca
samotný štát bol ten, kto nezákonné rozhodnutie či rozhodnutie s nedostatkom náležitostí mocensky pri
výkone moci vydal a následne by mal aj z toho mať na úkor dotknutého účastníka - občana majetkový
prospech. Na preukázanie nadobudnutia nehnuteľnej veci vydržaním navyše nebol produkovaný v
priebehu celého konania žiaden dôkaz. Žalovaná, resp. jej právny predchodca sa nikdy vlastníkom veci

nestal. V situácii, keď neboli splnené zákonné podmienky nemožno na strane žalovanej uvažovať o
legitímnej nádeji na nadobudnutie nehnuteľnosti. Právni predchodcovia žalobcov neboli zbavení svojho
vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam. Ako ich dedičom, teda žalobcom nemôže byť
na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu vyvrátené, či odobraté vlastnícke právo k
nehnuteľnostiam, ktoré nadobudli smrťou poručiteľov, iba na základe popretia zo strany žalovanej, ktorá

dlhodobo a desaťročia nechce niesť následky porušenia práva za prispenia svojej mocenskej autority a
mocenských možností či už konaním alebo opomenutím. Naliehavý právny záujem na žiadanom určení
trvá a je daný, keďže rozhodnutie súdu odstráni právnu neistotu a bude podkladom pre usporiadanie
vlastníckych vzťahov. Z týchto dôvodov navrhli žalobcovia podanému odvolaniu vyhovieť.

3. Žalovaná navrhla rozsudok ako vecne správne potvrdiť. Zdôrazňuje, že z dokazovania vyplynulo,
že sa nepreukázal rozpor s údajmi zapísanými v katastri nehnuteľností. Možno ustáliť, že právni
predchodcovia žalobcov boli o vyvlastňovaní ich pozemkov v roku 1941 uzrozumení, zvolili si náhradné
pozemky namiesto finančnej náhrady, avšak v dôsledku nedôslednej registrácie ich práv boli tieto
pozemky po zmene spoločenského režimu navrátené právnym nástupcom C.. Prečo sa tak stalo nie

je otázkou dôležitou pre toto konanie, čo vo svojom rozhodnutí už Krajský súd v Prešove deklaroval.
Z vykonaných výsluchov a dostupných dôkazov (listiny preukazujúce riadne vyvlastnenie, pritom mohli
byť zničené alebo úradne zlikvidované) vyplynulo, že právni predchodcovia žalobcov museli byť o
vyvlastnení pozemkov uzrozumení, keďže začali užívať pozemky z veľkostatku Dr. U.. Pokiaľ sapoukazuje na rozhodnutie Okresného súdu Prešov z 08.11.1963, v tomto rozhodnutí sú uvedené
dotknuté parcelné čísla, no vlastníci zapísaní v evidencii nehnuteľností na príslušnom liste vlastníctva
tam uvedení nie sú. Aj táto skutočnosť poukazuje na fakt, že k zmene vlastníctva došlo ešte v roku 1941,

a preto už právni predchodcovia neboli evidovaní ako vlastníci dotknutých parciel, ak by k riadnemu
prevodu vlastníctva nedošlo, boli by ešte zapísaní.

4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v § 379, § 380, § 381
zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len C.s.p.), vec prejednal bez nariadenia

pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov dôvodné nie je.

5. Je potrebné konštatovať, že vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených
skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na
týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé
odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré odkazuje.

6. Ako je zrejmé z obsahu spisu, dňa 08.02.1941 bol vo vzťahu k právnym predchodcom žalobcov
vydaný W. úradom v Prešove vyvlastňovací výmer na návrh Ministerstva dopravy a verejných prác, v
zastúpení Slovenského štátu, o vyvlastnení nehnuteľností podľa § 3 zákona č. 63/1935 Zb.. Predmetom
vyvlastnenia boli okrem iného aj nehnuteľnosti parcely mpč. XXX/XX, mpč. XXX/XX zapísané v PK

č. XXX a v PK č. XXX, kat. úz. F. R.. Vyvlastňovateľ mal povinnosť doterajším vlastníkom poskytnúť
náhradné pozemky, a to z veľkostatku Dr. U. v kat. úz. obce F. R., vo výmere rovnajúcej sa výmere
vyvlastnených pozemkov.

7. Podľa § 137 C.s.p., žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o

a) splnení povinnosti,
b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami
vyplýva z osobitného predpisu,
c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie
je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo

d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.

8. Podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho
vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju
neprávom zadržuje.

9. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 63/1935 Sb., podle tohoto zákona lze za mobilisace, ve válce a
za mimořádného opatření podle § 27 branného zákona provésti vyvlastnění k účelům obrany státu,
zejména pak k účelům opevnění nebo jiných vojenských staveb (objektů) anebo válečného vystrojení
opevněných míst, dále k účelům letišť, železnic, silnic a jiných komunikací, telegrafních, telefonních a

radioelektrických zařízení, k účelům vybudování podniků důležitých pro obranu státu, k jiné podpoře
nebo zabezpečení válečných operací a pod.

10. Podľa § 1 ods. 3 citovaného zákona, vyvlastněním podle tohoto zákona lze dosíci:
a) přechodu vlastnického práva k nemovitostem nebo jeho omezení (zejména zřízením služebnosti nebo

jiného věcného práva),
b) přechodu, omezení nebo zrušení jiného věcného práva k nemovitostem,
c) přechodu vlastnického práva k soukromým vodám nebo jeho omezení, anebo přechodu, omezení
nebo zrušení jiných práv k soukromým i veřejným vodám ve prospěch navrhovatele vyvlastnění.

11. Žalobcovia v konaní argumentovali tým, že vo vzťahu k ich právnym predchodcom
nedošlo k platnému vyvlastneniu nehnuteľností a žalovaná nepreukázala doručenie predmetného
vyvlastňovacieho výmeru.

12. Vykonané dokazovanie však preukázalo, že v súvislosti s týmto vyvlastňovacím konaním boli

právnym predchodcom žalobcov poskytnuté náhradné pozemky (§ 2 ods. 1, 5, 6 zákona č. 63/1935
Zb.), ktoré aj užívali, ale nedošlo k prevodu týchto náhradných pozemkov do ich vlastníctva. Všetky
tieto okolnosti vo svojich vyjadreniach žalobcovia potvrdili, a preto nemožno uzavrieť, že nedošlok vyvlastneniu daných nehnuteľností právnych predchodcov žalobcov, ale platí záver, že neexistujú
doklady o doručení vyvlastňovacieho výmeru právnym predchodcom žalobcov.

13. Odvolací súd už v predchádzajúcom rozhodnutí zdôrazňoval, že je úlohou žalobcov preukázať, že
vyvlastňovacie konanie vo vzťahu k ich právnym predchodcom neprebehlo a potvrdil nutnosť zohľadniť v
súvislosti s doručovaním vyvlastňovacieho rozhodnutia dlhší časový odstup, ktorý uplynul od vykonania
vyvlastňovacieho konania, následného zápisu vyvlastňovacieho rozhodnutia do pozemkovej knihy až po
súčasnosť. Je zrejmé, že ani po doplnení dokazovania súdom prvej inštancie sa nepodarilo zabezpečiť

listiny preukazujúce doručenie vyvlastňovacieho výmeru a pridelenia náhradných pozemkov právnym
predchodcom žalobcov. Uvedené však v súlade s vyjadreným názorom odvolacieho súdu bez ďalšieho
neznamená, že k vyvlastneniu nedošlo, a teda že vyvlastňovací výmer by mal byť voči právnym
predchodcom žalobcov neúčinný.

14. Vyvlastňovací výmer mal byť podľa jeho obsahu doručovaný vlastníkom vyvlastnených pozemkov

prostredníctvom notárstva v F. R. a žalobcovia v konaní vyslovili predpoklad, že tento výmer bol ich
právnym predchodcom dourčený, keďže opäť v súlade s obsahom vyvlastňovacieho rozhodnutia im boli
pridelené náhradné pozemky (č.l. 174). Právna istota osôb, ako aj zachovanie nevyhnutnej autority štátu
vyžadujú, aby právoplatné rozhodnutie súdu alebo správneho orgánu, na základe ktorých určitá osoba
nadobúda alebo je zbavená vlastníctva k veci bolo nespochybniteľnou právnou skutočnosťou, majúcou

účinky do budúcnosti, a to bez ohľadu na to, či písomné vyhotovenie takéhoto aktu doposiaľ existuje.
Nezachovanie kompletného spisu správneho orgánu po dobu viac ako sedem desaťročí obsahujúceho
skutočnosti potvrdzujúce spôsob doručenia rozhodnutia vyvlastňovacieho výmeru nie je možné pričítať
na ťarchu žalovanej (do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4M Cdo 12/2014). Nemožno
pritom opomenúť, že kópia vyvlastňovacieho výmeru zo dňa 08.02.1941, predložená Okresným úradom

Prešov, katastrálnym odborom (č.l. 321) obsahuje údaj potvrdzujúci právoplatnosť výmeru, keď tento
zápis bol vykonaný dňa 10.10.1963. Súd prvej inštancie správne zdôraznil, že uvedené neznamená,
že vyvlastňovací výmer sa stal právoplatným v uvádzaný deň, ale že k tomuto dňu bola overená
jeho právoplatnosť, čo potvrdzuje nadobudnutie právoplatnosti vydaného výmeru. Pokiaľ napokon
Okresný súd Prešov dňa 08.11.1963 vyhovel návrhu na zápis vlastníckeho práva k vyvlastneným

nehnuteľnostiam, mohol tak postupovať len na základe právoplatného vyvlastňovacieho výmeru.
Odvolacia námietka žalobcov poukazujúcich na dĺžku časového obdobia, ktoré uplynulo od vydania
vyvlastňovacieho výmeru po jeho zápis do pozemkovej knihy nemá právny význam. Od 01.01.1951 už
neplatil tzv. intabulačný princíp, podľa ktorého k vzniku vlastníctva k nehnuteľnostiam dochádzalo až
okamihom jeho zápisu do príslušnej pozemkovej knihy (§ 111, § 112 zákona č. 141/1950 Zb.).

15. Podstatné pre prejednávanú vec je zistenie, že právni predchodcovia žalobcov boli účastníkmi
vyvlastňovacieho konania, so situáciou, ktorú znamenal vyvlastňovací výmer z 08.02.1941 boli
oboznámení, čo žalobcovia vo výpovedi v tomto konaní aj potvrdili (č.l. 174) a namiesto finančnej
náhrady im boli poskytnuté náhradné pozemky, ktoré aj istý čas užívali. Ako už predtým odvolací

súd konštatoval, okolnosť, prečo tieto náhradné pozemky neužívali právni predchodcovia žalobcov
aj v ďalšom období a prečo nedošlo k prevodu týchto náhradných pozemkov do ich vlastníctva,
nie je v prejednávanej veci v súčasnosti právne významné. Rozhodnutie o vyvlastnení bolo vydané,
jeho právoplatnosť bola potvrdená bývalým ONV v Prešove, odborom pre výstavbu, pričom meritórnu
správnosť aktu samého súd nie je oprávnený preskúmavať (uznesenie NS SR sp. zn. 4M Cdo 12/2014).

Čo sa týka námietky žalobcov v zmysle tom, že vydaný vyvlastňovací výmer je tzv. paaktom je potrebné
uviesť, že nulitné sú také rozhodnutia, ktoré boli vydané takými správnymi orgánmi, na vydanie ktorých
nebol konkrétny správny orgán absolútne vybavený právomocou a na ktoré sa pozerá ako keby nikdy
neboli vydané. Takéto rozhodnutia je všeobecný súd oprávnený preskúmavať mimo rámca správneho
súdnictva, preskúmavať teda môže správne akty zásadne len so zreteľom k tomu, či sa jedná o akty

nulitné, teda také vady, ktoré sú tak závažné, že sa neuplatňuje prezumpcia ich správnosti (do pozornosti
rozsudok NS SR sp. zn. 2 Cdo 24/2007). V konaní neboli predložené také dôkazy, ktoré by umožňovali
právne posúdiť vydané vyvlastňovacie rozhodnutia ako nulitný správny akt.

16.Sozreteľomnavšetkytietodôvodyhodnotiaodvolacísúdpreskúmavanýrozsudokakvecnesprávny,

preto ho potvrdil postupom podľa § 387 ods. 1 C.s.p..17. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1
C.s.p..Žalobcoviavzhľadomnavýsledokodvolaciehokonanianemajúprávonanáhradutrovažalovanej
v tomto štádiu konania trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).