Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 4, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16CoE/195/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6714206666
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6714206666.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom v
Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Advocate s. r. o, so sídlom v Bratislave,
Pribinova 25, IČO: 36 865 141, proti povinnému U.. U. D., nar. XX. 1. XXXX, bytom H., U. XX,
vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60,
Bratislava, pod sp. zn. EX 13382/14, o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 861,67 EUR s

príslušenstvom,oodvolaníoprávnenéhoprotiuzneseniuOkresnéhosúduZvolenč.k.17Er/300/2014-22
zo dňa 18. 11. 2014, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.

z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej aj „Exekučný poriadok“) v spojení s ustanoveniami
§ 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej aj „ZRK“). Konštatoval, že právny
vzťah medzi účastníkmi konania vznikol na základe zmluvy o úvere, na základe ktorej oprávnený
poskytol povinnému úver vo výške 500 EUR, pričom povinný sa zaviazal uvedenú sumu vrátiť zvýšenú
o 484 EUR. Odplata za poskytnutie úveru teda predstavuje 96,8 % z výšky poskytnutého úveru.
Úverová zmluva bola zabezpečená neúplnou zmenkou (blankozmenkou) vystavenou dňa 20. 10. 2011,

kde povinný vystupuje ako vystaviteľ. Povinný povinnosť vyplývajúcu zo záväzkového vzťahu riadne
nesplnil, čím sa stal dlh splatný a oprávnený vyplnil blankozmenku v zmysle Dohody o vyplnení zmenky.
Predtlačeným obsahom blankozmenky bola výška zmenkového úroku 0,25 % denne a následne sa
vypĺňala zmenková suma, ktorá je základom úročenia a dátum, od ktorého sa bude úročiť. Povinnému
bola zrejme predložená predtlač zmenky s vopred vytlačenou výškou zmenkového úroku 0,25 % t.j.
91,25 % ročne, ako to vyplýva aj z iných exekučných spisov známych súdu z jeho činnosti. Priznané

plnenie odplaty za poskytnutie úveru vo výške 96,8 % ročne a tiež priznanie úroku z omeškania vo výške
91,25 % ročne však súd považoval za plnenie v rozpore s dobrými mravmi. Na základe uvedeného
exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s poukazom § 45 ods. 1 písm. c/ ZRK zamietol
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Proti uvedenému rozhodnutiu podal včas odvolanie oprávnený. Uplatnil odvolacie dôvody podľa §
205 ods. 2 písm. f/ a písm. c/ zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O. s.

p.“). Uviedol, že právne posúdenie veci súdom je nesprávne vtedy, ak súd posúdil vec podľa normy,
ktorá na daný skutkový stav nedopadá alebo právnu normu síce určil správne, avšak nesprávne ju
interpretoval alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Exekučný súd v prejednávanej veci
prekročil rámec svojej preskumávacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok. Poukázal na §
45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len
„ZRK“)auviedol,žeuvedenéustanoveniesíceupravujepovinnosťexekučnýchsúdovzastaviťexekučné

konanie v prípade, ak rozhodcovský rozsudok ukladá povinnosť, ktorá odporuje dobrým mravom,
ale má za to, že citované ustanovenie súd nesprávne aplikoval. Exekučný súd v konaní o vydanípoverenia na vykonanie exekúcie z predložených podkladov posudzuje exekučný titul z formálnej a
materiálnej stránky. Formálne preskumávanie exekučného titulu sa obmedzuje na dodržanie všetkých
formálnych náležitostí exekučného titulu tak, ako ich vyžaduje ustanovenie § 34 ZRK. Preskúmavaním

materiálnej stránky zisťuje exekučný súd, či sú splnené hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu
(dovolenosť, možnosť a súlad s dobými mravmi). Exekučný súd sa však v rámci tohto prieskumu musí
obmedziť len na skúmanie výroku exekučného titulu, nemôže skúmať samotné rozhodcovské konanie.
V rámci exekučného konania exekučný súd nemôže zaujímať právne stanoviská a úvahy k výroku
samotného exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) a musí sa obmedziť len na také dôvody

zastavenia exekúcie, ktoré majú povahu skutkovo zjavných dôvodov, nemôže sa teda jednať o dôvody
právneho posúdenia veci. Postupom súdu v tejto veci a jeho výkladom ustanovenia § 45 ZRK dochádza
k nahradzovaniu konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov exekučným konaním, čo
je v rozpore s obsahom a účelom zákona o rozhodcovskom konaní. Ďalej okresnému súdu vytkol, že
tento nedostatočne zistil skutkový stav veci, keď konštatoval, že zmluvnými stranami nebola dojedná
žiadna rozhodcovská zmluva alebo doložka. V tejto súvislosti dal do pozornosti odvolaciemu súdu, že

oprávnený s povinnými uzatvára rozhodcovskú zmluvu podľa § 3 a nasl. ZRK formou samostatného
právneho úkonu, a to na samostatnej listine. V niektorých prípadoch je rozhodcovská doložka dohodnutá
v rámci všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú pre zmluvné strany záväzné. Konajúci súd však
tieto skutočnosti dostatočne nezisťoval a tak zaťažil konanie vadou nedostatočne zisteného skutkového
stavuveci.Vzhľadomnauvedenéodvolacienámietkyžiadaloprávnenýodvolanímnapadnutéuznesenie

zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.
V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, odvolanie prejednal v medziach daných
ustanovením § 212 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O. s. p.“) a
bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. uznesenie okresného

súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.
Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník Okresného súdu Zvolen. Zákonný sudca predložil vec na
rozhodnutie krajskému súdu podľa ustanovenia § 374 ods. 4 O. s. p. s vyjadrením, že odvolaniu
účastníka konania nemieni vyhovieť.
Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), po preskúmaní

uznesenia prvostupňového súdu, aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p., sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah,
na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol. Na zdôraznenie jeho správnosti navyše dodáva:
Podľa § 243d ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok), exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom

konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu,4ead) vydaného
pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe
návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie
exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať.
Na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského

rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa
osobitného predpisu,4ead) a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do
31. decembra 2014 (§ 243d ods. 2 Exekučného poriadku).
Poznámka „4ead)“ k ustanoveniu § 243d ods. 1, 2 Exekučného poriadku znie: Zákon č. 335/2014 Z.z.
spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Podľaustanovenia§44ods.1Exekučnéhoporiadkuexekútor,ktorémuboldoručenýnávrhoprávneného
navykonanieexekúcie,predložítentonávrhspolusexekučnýmtitulomnajneskôrdo15dníoddoručenia
alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie ( § 44 ods. 2 Exekučného poriadku).
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie skúma

návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Súdneho exekútora písomne poverí vykonaním exekúcie
do 15 dní od doručenia jeho žiadosti len v tom prípade, ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia
alebo návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. V prípade ak
uvedený rozpor zistí žiadosť o udelenie poverenia zamietne.V zmysle ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej
aj „ZRK“), súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na
návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o

výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom. Podľa citovaného ustanovenia, odseku 2, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo
na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí
v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). Proti rozhodnutiu súdu podľa

odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok (§ 45 ods. 3 ZRK).
Vychádzajúc z dikcie citovaných zákonných ustanovení, a to tak Exekučného poriadku, ako aj Zákona
o rozhodcovskom konaní, je zrejmé, že súd pred vydaním poverenia súdnemu exekútorovi je povinný
dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je tak
predovšetkýmpovinnýskúmať,čipodklad,nazákladektoréhosúdnyexekútoržiadaovydaniepoverenia
na vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného

poriadku, a tiež či uvedený exekučný titul nie je v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného
poriadku). Keďže exekučným titulom je rozhodcovské rozhodnutie (rozhodcovský rozsudok zaväzujúci
na plnenie podľa zmenky), je nevyhnutné, okrem už uvedených ustanovení Exekučného poriadku,
vychádzať aj zo Zákona o rozhodcovskom konaní. Z ustanovení tohto zákona totiž vyplýva, že súlad
rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 ZRK je hmotnoprávnym predpokladom na

vykonanie exekúcie. Preto exekučný súd v tejto fáze konania je povinný prihliadnuť, či sú dané dôvody
neprípustnosti exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ZRK. V zmysle citovaných
ustanovení je okresný súd nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v
ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, a to nielen v súvislosti s vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie, a napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté

exekučné konanie zastaviť (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 456-/2011-19
zo 23. novembra 2011). Práve takáto úprava je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti
v procese exekučného vymáhania splnenia uloženej povinnosti a je to práve ona, ktorej účelom je
zabrániť v donútení niekoho k splneniu ním dobrovoľne ne(s)plnenej povinnosti tam, kde by práve
opak obrazné posvätenie exekúcie bolo možným len za cenu porušenia práva. V uvedenej súvislosti

preto stále platí to, že „odobrenie" exekúcie - teda udelenie poverenia exekútorovi oň žiadajúcemu, je
možným len pri nezistení rozporu so zákonom u žiadnej z celkom troch listín (písomností) v súhrne
predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie (1. žiadosť o udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie
exekúcie a 3. exekučný titul); pričom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (rozumej zamietnutie
žiadosti o poverenie) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z nich (kde je pritom z

pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom absolútne nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo
exekučný titul a rovnako žiadnu úlohu tu nezohráva, či nesúlad do zákonom má charakter porušenia
predpisov procesného alebo i hmotného práva). Záveru o možnosti skúmania zákonnosti exekučného
titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok, napokon svedčí i doslovné znenie ustanovenia § 35 ZRK,
ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé,

že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského
rozsudku. Rozhodcovský súd je - napriek výsledku svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku
- súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním.
Už z uvedeného vyplýva nedôvodnosť odvolacích námietok oprávneného, keďže stále treba trvať
na skutočnosti, že exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie

na podklade titulu odporujúceho zákonu. Takto je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie
rozhodcovského rozsudku, kde právne významným je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa
splnením podmienok udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície
apelačného alebo kasačného súdu a formálne zrušil exekučný titul predstavovaný rozhodcovským
rozsudkom; môže mu však (tu spomínanému titulu) za určitých okolností (napríklad z dôvodu rozporu

so zákonom) odoprieť vykonateľnosť.
Rozhodcovský rozsudok je ako exekučný titul v rozpore so zákonom o. i. aj vtedy, ak zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom (§ 45 ods. 1 písm. c/ ZRK). Uvedené bolo dôvodom na zamietnutie žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj v prejednávanom prípade, keď exekučný súd

konštatoval, že plnenie odplaty za poskytnutie úveru vo výške 96,8 % z výšky poskytnutého úveru a tiež
plnenie úroku z omeškania vo výške 91,25 % ročne je plnením v rozpore s dobrými mravmi.
Dobré mravy možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom
styku (poctivosť, nezneužívame výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva, rešpektovanie rovnostiúčastníkov občianskoprávnych vzťahov). Vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 137/2003 (Zo súdnej
praxe č. 62/2004) Najvyšší súd SR uviedol, že za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom v zmysle
§ 3 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“) treba považovať úkon, ktorý

je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov
vzájomných vzťahov medzi ľuďmi. Ústavný súd SR už v náleze z 28. februára 1995 sp. zn. PL. ÚS
10/95 (Zbierka zákonov SR, čiastka 20, číslo 51/1995), ktorým rozhodol o nesúlade ustanovenia § 13
vyhlášky ministerstva spravodlivosti č. 45/1964 Zb. s ustanovením § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka
okrem iného uviedol, že aj keď sú úroky z pôžičky (§ 658 ods. 1 OZ) predmetom zmluvnej voľnosti medzi

účastníkmi neznamená to, že možno dohodnúť úroky v akejkoľvek výške. Dohoda o úrokoch musí byť
v súlade s ustanovením § 39 OZ, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Závisí preto od rozhodnutia
súdu, aby v konkrétnom prípade ustálil, či výška dohodnutých úrokov je alebo nie je v súlade s dobrými
mravmi.
Ústavným súdom vyslovený názor korešponduje s tézou (používanou predovšetkým právnou vedou a
teóriou),žezásadazmluvnejvoľnostivsúkromnompráveniejeabsolútnaanachádzasvojeobmedzenie

(z hľadiska obsahovej náplne právnych úkonov) napr. pri aplikácii korektívov rozporu s dobrými mravmi.
Usmerňovanie zásady zmluvnej voľnosti prostredníctvom uvedených korektívov (ako aj pri zákonnom
zákaze) nepochybne prispieva k spoločenskej a právnej akceptácii zásady zmluvnej spravodlivosti v
súkromnom práve.
Pokiaľ ide o primeranosť výšky zmluvných úrokov - problematika dobrých mravov (na historickom

národnom, ale aj európskom pozadí) úzko súvisí s doktrínou o neprípustnom, resp. neprimeranom
znevýhodnení založenom právnym úkonom, tak typickou práve v prípade tradičnej "úžery". Táto doktrína
nadobudla v modernom práve váhu a význam a slúži určitým obmedzujúcim spôsobom k naplneniu
zásady zmluvnej spravodlivosti.
Občiansky zákonník v znení účinnom ku dňu podpisu úverovej zmluvy ustanovuje v § 53 ods.

6, že ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata
podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v
obdobných prípadoch. Pre posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu
spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov
a lehotu splatnosti. Existencia citovaného ustanovenia však nevylučuje exekučný súd z možnosti

posudzovania výšky dojednanej odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru aj cez prizmu dobrých
mravov. Nemožno totiž opomenúť, že dobré mravy sú pojmom inherentným s právnym poriadkom,
nakoľko samotné dobré mravy len dopĺňajú písané normy pozitívneho práva o vyvážený a spravodlivý
širší rámec založený na analýze oprávnených záujmov. Stoja na úrovni nepísaného práva, ktorého
hlavné zložky predstavujú všeobecné právne zásady a všeobecne uznávané normy morálky. Systém

pozitívneho práva je tak zabezpečený (všeobecnou) dimenziou spravodlivosti. V zmysle uvedeného
sa aj na výšku odplaty za poskytovanie finančných prostriedkov je potrebné pozerať nie len z
hľadiska platnosti jej dojednania v zmysle zákonného ustanovenia § 53 ods. 6 OZ, ale aj z
hľadiska toho, či takto dojednaná odplata v podobe úrokov z úveru neodporuje všeobecnej predstave
primeranosti za zachovania základných zásad na ktorých je občianske právo postavené, t. j. (okrem

iného) i na zachovaní zásady ekvitiy. Pritom platí, že neprimerane vysoký úrok je nepochybne v
rozpore s dobrými mravmi. Pri posúdení primeranosti dojednanej výšky úroku treba predovšetkým
porovnať dojednaný úrok s úrokovou mierou obvyklou z praxe peňažných ústavov v rozhodnom
období. V prejednávanom prípade rozhodcovský súd priznal oprávnenému plnenie zo zmluvy o
úvere zo dňa 20. 10. 2011, ktorou zmluvou oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 500

EUR, ktorý úver sa povinný zaviazal splatiť v mesačných splátkach tak, že celkovo veriteľovi
(oprávnenému) zaplatí sumu 984 EUR. Celkovo teda odplata za poskytnutie úveru, ktorej neuhradenú
časť rozhodcovský súd oprávnenému priznal, predstavuje sumu 484 EUR za dvanásť mesiacov,
t. j. úrok 96,8 % za rok. Podľa štatistických údajov Národnej banky Slovenska (dostupných na
internetovej stránke: ) priemerná úroková miera obchodných bánk v
Slovenskej republike pre úvery neslúžiace na bývanie predstavovala za rok 2011 hodnotu 10,68 %.
Účastníci úverovej zmluvy si teda dojednali ročnú úrokovú mieru predstavujúcu viac ako deväťnásobok
obvyklej úrokovej miery (96,8 % / 10,68 % = 9,06). Takto dojednané úroky v rozhodcovskom rozsudku
priznané v rámci istiny je potrebné považovať za úroky dojednané v rozpore s dobrými mravmi.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky oprávneného o nedostatočne zistenom skutkovom stave zo strany
okresného súdu, keď podľa názoru oprávneného okresný súd dospel k nesprávnemu názoru
o neexistencii rozhodcovskej zmluvy, uvedené odvolací súd posúdil ako plne nedôvodné, keďpreskúmaním napadnutého uznesenia okresného súdu zistil, že prvostupňový súd svoje rozhodnutie
nezaložil na skúmaní existencie alebo neexistencie rozhodcovskej zmluvy účastníkmi konania.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, nakoľko exekučným titulom bol povinný zaviazaný na plnenie,

ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, rozhodol okresný súd správne, pokiaľ žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietol. Preto
odvolací súd napadnuté uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správne
potvrdil.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.