Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 15, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/67/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116215352
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8116215352.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a členov senátu

JUDr. Karola Krochtu a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobkyne O. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom v F.,
L. XXX/X, právne zastúpenej advokátom JUDr. Igorom Šafrankom, so sídlom vo Svidníku, Sov. hrdinov
163/66, proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, o
určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov a o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 8Csp/30/2016 - 35 zo dňa 17.02.2017 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

P r i z n á v a žalobkyni voči žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) výrokom I. napadnutého rozsudku určil, že
úver zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXXX zo dňa 24.5.2011 je bezúročný a bez poplatkov, výrokom II
určil, že zmluvná podmienka v Zmluve o úvere č. XXXXXXXXX z 24.5.2011, uvedená vo Všeobecných
podmienkach poskytnutia úveru - bod 11) v tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú dve tretiny, zahŕňajúce
náklady na vypracovanie a uzatvorene Zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tou spojenou,
je neprijateľná a výrokom III. priznal žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100%.

V odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol, že strany konania uzavreli dňa 24.5.2011 Zmluvu o
úvere č. XXXXXXXXX vo výške 200,- eur za poplatok vo výške 184,- eur s tým, že celkovú čiastku
vo výške 384,- eur žalobkyňa zaplatí žalovanému v 12 mesačných splátkach po 32,- eur. V zmluve je
zaškrtnuté, že úver bol žalobkyni poskytnutý na výkon zamestnania. V zmluve nie je uvedená úroková
sadzba, hodnota RPMN a ani priemerná RPMN, doba trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti úveru.
V zmluve je síce zaškrtnuté, že finančné prostriedky boli poskytnuté žalobkyni na výkon zamestnania,
avšak v prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľský úver, má dôkazné bremeno na preukázanie

nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ). Súd prvej inštancie preto zmluvu vyhodnotil
ako spotrebiteľskú.
Pokiaľ ide o naliehavý právny záujem na vyhlásení zmluvnej podmienky za neprijateľnú, vychádzajúc
z ustanovení Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, je potrebné konštatovať, že v každom
prípade je daný naliehavý právny záujem žalobkyne ako spotrebiteľa na určení neprijateľnej zmluvnej
podmienky, a to bez toho, aby žalobkyňa musela tento naliehavý právny záujem na určení osobitným
spôsobompreukazovať,pretožetentovyplývapriamozvyššieuvedenýchzákonnýchustanovení,najmä

z citovaného § 3 ods. 5 Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. (porovnaj rozsudok Krajského
súdu v Prešove zo dňa 18.12.2013, sp.zn. 1Co/237/2013).
Poplatok, ktorý má žalobkyňa žalovanému vrátiť súd vyhodnotil ako neplatný z dôvodu rozporu s § 39
Občianskeho zákonníka pre obchádzanie zákona. Obchádzanie zákona videl súd v tom, že dojednanietak vysokého poplatku, vo výške dvojnásobku úroku, nie je ničím iným ako snahou obísť ustanovenia
o tom, že výška úrokov pri úvere nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi a zároveň mal spôsobiť
neúmerne navyšovanie úveru. Z rozhodnutí súdov Slovenskej republiky je zrejmé, že dojednanie úrokov

v neprimeranej výške bolo a je v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Taktiež je zrejmé, že takýto poplatok značne prevyšuje náklady, ktoré má žalovaný s vypracovaním a
uzatvorením zmluvy, a preto je takýto poplatok neprimeraný a aj z tohto dôvodu sa jedná o neprijateľnú
zmluvnú podmienku. Súd bol preto toho názoru, že poplatok, ktorému zodpovedajú 2/3 nákladov na
vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou spôsobuje

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a preto je
neprijateľný.
Pokiaľ ide o určenie úveru za bezúročný a bez poplatkov, zmluva neobsahuje údaj podľa § 9 ods. 2
písm. f), i), j) a y) zákona o spotrebiteľských úveroch.
K námietke žalovaného týkajúcej sa prekážky rozhodnutej veci súd prvej inštancie uviedol, že
právoplatný rozhodcovský rozsudok na plnenie predstavuje prekážku právoplatne rozsúdenej veci,

nie však v konkrétnej prejednávanej veci, keďže rozsudok je založený na neprijateľnej rozhodcovskej
doložke v dôsledku čoho i rozhodnutie rozhodcovského súdu predstavuje nulitný rozhodcovský
rozsudok, ktorý nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci.
Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami Občianskeho zákonníka - § 3
ods. 1, § 39, § 52 ods. 1,2,3, a 4, § 53 ods. 1,2,3,4, a 5, §53a ods. 1, § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho

zákonníka, a § 2 písm. a), § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,
ako aj Smernicou Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993.
Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 262 ods. 1 a 2 a § 255 ods. 1 CSP s poukazom na ust. §
255 ods. 2 CSP.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný majúc za to, že v konaní došlo

k vade uvedenej v § 365 ods. 1 písm. d), f), h) CSP, súd prvej inštancie rozsudok nedostatočne
odôvodnil najmä tým, že sa nevysporiadal s argumentáciou žalovaného a iba nekriticky prevzal
argumentáciu žalobcu, čím odňal žalovanému možnosť konať pred súdom. Súd prvej inštancie
dospel tiež na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobkyňa podľa žalovaného na určení úveru za

bezúročný a bez poplatkov nemala naliehavý právny záujem, dôkazné bremeno o existencii naliehavého
právneho záujmu spočívalo na nej, nepreukázala však naliehavý právny záujem na určení úveru za
bezúročný a bez poplatkov. Poukázal na prekážku res iudicata, ktorú mal založiť rozhodcovský rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. sp. zn. SP 02513/13 zo dňa
13.06.2013. Žalovaný nepovažuje zmluvu o úvere za zmluvu spotrebiteľskú, ale za zmluvu uzavretú

podľa Obchodného zákonníka. Pokiaľ žalobkyňa žalobou napádala poplatok za poskytnutie peňažných
prostriedkov, právna úprava poplatok za spracovanie zmluvy nielenže pripúšťa, ale aj výslovne uvádza.
Poplatok nie je podľa jeho názoru neprimerane vysoký vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný je
nebankovým subjektom, ktorého riziko podnikania ako aj podnikateľské náklady sú rozdielne, vyššie
oproti bankám. Ak žalobkyňa namietala výšku odplaty, znášala v tomto smere dôkazné bremeno.

V čase uzavretia zmluvy o úvere neexistoval a nebol účinným žiaden všeobecne záväzný právny
predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie finančných
prostriedkov. Žalovaný je toho názoru, že rozhodcovská zmluva nie je v rozpore s ust. § 53 ods. 4m
písm. r) Občianskeho zákonníka, ani v rozpore so Smernicou Rady 93/13/EHS. Navrhol, aby odvolací
súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si uplatnil náhradu

trov konania, vrátane odvolacieho konania.

3. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrila.

4. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona

č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie,
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez
nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
zverejnil na úradnej tabuli a webovej stránke súdu dňa 08.06.2017 (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru,
že odvolanie žalovaného je neopodstatnené.

5. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v takom rozsahu,
v ktorom sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia súdu prvej inštancie odvolateľ
nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastane suspenzívnyúčinok odvolania, ale súčasne stanoví aj medze, v ktorých má odvolací súd po stránke kvalitatívnej
rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov uplatnených

žalovaným, to či súd prvej inštancie svoje rozhodnutia riadne odôvodnil, vychádzajúc z toho, že v
odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd
Slovenskej republiky, II. ÚS 78/05).

6. Podstata odvolacích argumentov žalovaného spočívala v tvrdení o nesprávnom právnom posúdení
veci, o odňatí možnosti žalovanému konať pred súdom a o nesprávnych skutkových zisteniach.

7. Pod nesprávnym právnym posúdením treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na
zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu alebo aplikoval síce správnu právnu normu,
ale jej obsah nesprávne interpretoval alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený

skutkový stav ju nesprávne aplikoval.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie pri posudzovaní veci, ktorá bola predmetom konania
použil správny právny predpis a správne ho vyložil. V rozhodnutí odpovedal na argumenty, ktoré
považoval za argumenty pre rozhodnutie podstatné, v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo

zistených skutočností vyvodil správny záver. Ani v priebehu odvolacieho konania sa na skutkových a
právnych zisteniach súdu prvej inštancie nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré odkazuje. Súd prvej inštancie vysvetlil, z akých dôvodov
žalobe vyhovel, odôvodnenie jeho rozhodnutia zodpovedá kritériám odôvodnenia, ktoré sú upravené v
§ 220 ods. 2 CSP. Nie je možné konštatovať, že by rozhodovacím procesom došlo k odňatiu možnosti

žalovaného konať pred súdom a k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Za odňatie možnosti
konať pred súdom a za porušenie práva na spravodlivý súdny proces nie je možné považovať to, ak súd
prvej inštancie neodôvodní svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.

8. Žalovaný namietal, že žalobkyňa nemala naliehavý právny záujem na určení neprijateľnosti zmluvnej

podmienky a zmluvný vzťah vzniknutý na základe zmluvy o úvere, ktorý s ním žalobkyňa uzatvorila, nie
je možné považovať za spotrebiteľský.

Odvolací súd má za to, že zmluva o úvere, ktorú strany sporu dňa 24.05.2011 uzatvorili, je
spotrebiteľskou zmluvou v zmysle Občianskeho zákonníka. Žalovaný pri jej uzatvorení vystupoval v

postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej
činnosti a žalobkyňa je v zmluve identifikovaná svojim rodným číslom, bez akéhokoľvek odkazu na
to, že by pri uzatváraní zmluvy vystupovala v pozícii subjektu realizujúceho svoje podnikateľské alebo
iné obchodné aktivity. S prihliadnutím na možný výskyt zastierania skutočného účelu uzatvorenia
zmluvy má v prípade pochybností dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru

zmluvy dodávateľ. Existujúce pochybností treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo
znamená, že nespotrebiteľský charakter musí byť preukázaný bezpečne spôsobom nevzbudzujúcim
odôvodnené pochybnosti. Zhodne s názorom súdu prvej inštancie mala žalobkyňa v zmluvnom vzťahu
postavenie spotrebiteľa, zmluva o úvere je preto spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 ods. 1
Občianskeho zákonníka.

9. Relevantným nie je taktiež tvrdenie žalovaného o absencii naliehavého právneho záujmu žalobkyne
na určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky s odkazom na § 137 písm. c/ CSP. Je potrebné uviesť,
že v danom prípade bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu naliehavosti
právneho záujmu na určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky nezaťažuje žalobkyňu, keďže vyplýva

zo zákona. Ustanovením § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka je daný právny záujem spotrebiteľa
na určení neplatnosti neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorá spôsobuje nerovnováhu v postavení
účastníkov zmluvy. Odvolacia námietka žalovaného obstáť preto nemôže. Spotrebiteľ má právo, aby
jeho právne postavenie nebolo spochybňované existenciou neprijateľnej zmluvnej podmienky a nie je
preto rozhodné, či dochádza aj k uplatneniu práva na plnenie vyplývajúce z neprijateľnej podmienky,

keďže sa posudzuje, či zmluvná podmienka je z objektívneho hľadiska spôsobilá negatívne zasiahnuť do
práv spotrebiteľa. Zo Smernice Rady 93/13 EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, čl. 6 bod 1, vyplýva povinnosť členských štátov zabezpečiť, aby nekalé podmienky použité vzmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho
práva neboli pre spotrebiteľa záväzné.
Zmluva, ktorá bola uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným, je zmluvou formulárovou, obsah ktorej

žalobkyňa ovplyvniť nemohla. Vzhľadom na uvedené postupoval súd prvej inštancie správne pokiaľ
súdnej kontrole podrobil podmienky zmluvy z toho hľadiska, či nejde o podmienky neprijateľné.

10. Za neprijateľnú zmluvnú podmienku je potrebné považovať podmienku vyvolávajúcu v neprospech
spotrebiteľa, ktorý je slabšou zmluvnou stranou v záväzkovom vzťahu, hrubú nerovnováhu. Znaky

neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen tá podmienka, ktorá je neprimeranou, ale aj podmienka,
ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s „ratio legis“ toho zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola
dojednaná. V tomto zmysle za neprijateľnú zmluvnú podmienku správne súd prvej inštancie posúdil
zmluvnú podmienku, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu nie je po
materiálnej stránke dodané a v skutočnosti slúži záujmom dodávateľa. Zo zmluvy vyplýva, že dlžník
sa zaväzuje veriteľovi zaplatiť sumu poskytnutú ako úver zvýšenú o poplatok, ktorý predstavuje 92%

z úverových prostriedkov. Odvolací súd je toho názoru, že požadovanie úhrady poplatku v takejto
neprimeranej výške je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Nie je zrejmé, že by malo ísť o plnenie
spotrebiteľovi po materiálnej stránke dodané a nemôže ísť ani o plnenie, ktoré by malo byť v záujme
spotrebiteľa. Pokiaľ by mal mať veriteľ u spotrebiteľského úveru nárok na poplatok, je nevyhnutné, aby
sa takýmto poplatkom platilo skutočné plnenie poskytnuté spotrebiteľovi, ktoré je súčasne v jeho záujme.

To, či zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky v rozpore so zákonom alebo v rozpore so
zásadou dobrých mravov, súd skúma aj bez námietky spotrebiteľa a v prípade zistenia neprijateľnosti
zmluvnej podmienky nepriznáva plnenie z takejto podmienky žiadané. To, že výška poplatku nie je
limitovaná právnym predpisom neznamená, že žalovaný ako veriteľ mal by byť oprávnený na zaplatenie
poplatku v akejkoľvek výške. Poplatok vo výške dosahujúcej takmer 100 % sumy poskytnutého úveru

nemôže byť v súlade s princípom dobrých mravov, naopak vykazuje znaky civilnoprávnej úžery. Ak mal
žalovaný, ako z odvolania vyplýva, za to, že poplatok je aj odplatou za úver v zmysle dohodnutých
úrokov z úveru, je potrebné uviesť, že takáto konštrukcia vyjadrenia ceny úvery vo forme úrokov z
úveru je neurčitá, neprehľadná a ak by aj poplatok za úver mal byť konštruovaný ako sumár platby za
administráciu a úroky, nič to nemení na závere o jeho neprijateľnosti v zmysle výšky v pomere k samotnej

sume úveru, ale aj na dôsledku, ktorý vyplýva z § 11 Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,
podľa ktorého ak zmluva neobsahuje náležitosti vyplývajúce z § 9 ods. 2 písm. b), f), i), j), k), y), t.j.
okrem iného aj úrokovú sadzbu, ide o úver bezúročný a bez poplatku.

11. Nedôvodnou je odvolacia námietka žalovaného o prekážke veci právoplatne rozhodnutej

rozhodcovským súdom. Žalovaný síce už vo vyjadrení k žalobe namietal, že o platnosti jednotlivých častí
zmluvy č. 802000680 rozhodol rozhodcovský súd konkrétne označeným rozsudkom, žiadny rozsudok
však súdu nepredložil. Ak by ho aj bol predložil, jeho argumentácia by bola bez relevancie. Zo spisu totiž
vyplýva, že rozhodcovská doložka je v bode 14. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru.
Ako uviedol Ústavný súd Českej republiky v náleze sp. zn. I.ÚS 3512/11 z 11.11.2013, obchodné

podmienky v spotrebiteľských zmluvách na rozdiel od obchodných zmlúv, majú slúžiť predovšetkým k
tomu, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho
charakteru. Nesmú slúžiť k tomu, aby do nich často v neprehľadnej, zložito formulovanej, malým
písmom písanej forme, skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné, a o ktorých sa
predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa najskôr uniknú (napr. rozhodcovská doložka alebo dojednanie

o zmluvnej pokute). Pokiaľ tak aj napriek tomu dodávateľ urobí, nepočína si v právnom vzťahu poctivo
a takému konaniu nie je možné priznať právnu ochranu.
Rozhodcovská zmluva (rozhodcovská doložka) uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom
akceptovaná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných
strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie

o tom, čo tá-ktorá voľba konkrétne znamená (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 6MCdo 9/2012). Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne dojednanú zmluvnú
podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení 6MCdo 9/2012 zo 16.2.2013 uviedol, že v prípade, že
exekučný titul bol vydaný orgánom verejnej správy, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie, považuje

právna teória i súdna prax takéto rozhodnutie za zdanlivé a ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho
hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného
orgánu, ak tento orgán nemal právomoc ho vydať. Rozhodnutie postihnuté nedostatkom právomoci
orgánu tak nie je spôsobilé ani založiť prekážku „rei iudicata“.Závery, ku ktorým dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky a Ústavný súd Českej republiky v citovaných
rozhodnutiach posudzujúc totožné tvrdenia, ktoré vyplynuli z odvolania žalovaného, ako aj z jeho
vyjadrenia v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, si odvolací súd osvojil, stotožniac sa s nimi,

v dôsledku čoho dospel k záveru o nerelevantnosti odvolacej námietky žalovaného o možnej existencii
prekážky veci právoplatne rozhodnutej, pre ktorú by sa malo konanie zastaviť.
Správnemu rozhodnutiu vo veci samej zodpovedá aj rozhodnutie o náhrade trov konania. Žalobkyňa
bola v konaní plne úspešná, má preto právo na náhradu trov, ktoré jej s konaním vznikli.

12.Odvolacísúdpretorozsudoksúduprvejinštancieakovecnesprávnypodľa§387ods.1CSPpotvrdil.

13. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1
CSP. V odvolacom konaní bola žalobkyňa plne úspešná, odvolací súd jej preto priznal voči žalovanému
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Kvantifikáciu odvolacích trov zrealizuje súd prvej
inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP.

54žnej repunbliky čeným rozsudkom, žiadny rozsudok však súdu nepredložil. Ak by ho aj bol predložil,
jeho argumentácia by bola bPre aplikáciu ust. § 257 CSP vo vzťahu k náhrade trov odvolacieho konania
odvolací súd nezistil žiadne predpoklady, zo spisu nevyplynuli.

15. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona

č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd

rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a

iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.