Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, January 18, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/194/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2314205030
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 01. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2314205030.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr.
Martina Valentová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci navrhovateľa: L. I., nar. XX.X.XXXX, bytom
X., O. Y. XXX/X, zastúpený splnomocnencom: Bc. U. E., nar. XX.X.XXXX, bytom X. č. XXXX, proti
oprávnenému: Y. I., nar. XX.X.XXXX, bytom F., N. XXX/X, o zrušenie vyživovacej povinnosti na dospelé
dieťa a iné, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Galanta, č. k. 26C/96/2014-92

zo dňa 8.3.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti o zaplatenie výživného od septembra 2014 do
zrušenia vyživovacej povinnosti a v časti náhrady trov konania r u š í a vec mu v r a c i a v
zrušenom rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že vyživovaciu povinnosť navrhovateľa
voči oprávnenému r u š í s účinnosťou od 27.5.2016.

III. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej v ostatnej časti p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie v celom rozsahu zamietol návrh navrhovateľa (ktorým
sa domáhal zrušenia vyživovacej povinnosti voči oprávnenému, alternatívne zníženia výživného na
sumu 30 Eur od dňa začatia konania, pričom zároveň v oboch prípadoch žiadal vrátiť nespotrebované
výživné od septembra 2014 do vyhlásenia rozsudku). Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne

aplikáciou ust. § 62 ods. 1 a ods. 2, § 75 ods. 2 Zákona o rodine. O náhrade trov konania súd rozhodol
podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

2. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že naposledy bolo výživné stanovené sumou
120,- Eur mesačne počnúc právoplatnosťou rozsudku o rozvode rodičov (oprávneného) Okresného
súdu Galanta č. k. 12P/233/2012-49 zo dňa 9.10.2012. V čase tohto rozsudku pracoval navrhovateľ
u G. - Y. M., F. s mesačným príjmom vo výške 600,- Eur priemerne, pracovný pomer bol skončený

13.12.2012 dohodou, dôvodom mal byť nepriaznivý zdravotný stav navrhovateľa. Následne bol v období
od 14.12.2012 do 31.8.2013 evidovaný na úrade práce ako uchádzač o zamestnanie s priznanou
dávkou v nezamestnanosti vo výške 410,- Eur mesačne. Počnúc 1.9.2013 sa zamestnal v spoločnosti
T. s.r.o. s mesačným príjmom 337,70 Eur. Od 21.7.2014 pracoval ako pomocný pekár vo X. s.r.o. s
príjmom 475,81 Eur netto mesačne. Od 10.6.2015 pracuje v spoločnosti Y. s.r.o. s mesačným príjmom
vo výške 681,58 Eur netto. V spoločnej domácnosti žije s družkou R. V., ktorá pracovala v

spoločnosti M., a.s., s mesačným príjmom vo výške 535,- Eur brutto, pričom zo vzťahu sa dňa 9.5.2015
narodil maloletý syn M. I., s ktorým je družka navrhovateľa v súčasnosti na rodičovskej dovolenke svýškourodičovskéhopríspevku203,20Eur(plusprídavoknadieťa).Družkanavrhovateľavlastníosobný
automobil, navrhovateľ svoj automobil musel predať z dôvodu exekúcie.

3. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie uzavrel, že od času posledného rozhodnutia o výške
výživného (rozsudok OS Galanta č.k. 12P/233/2012-49 zo dňa 9.10.2012 právoplatný 31.10.2012)
uplynuli viac ako tri roky, pričom pomery oboch účastníkov konania sa medzičasom zmenili. Navrhovateľ
niekoľkokrát zmenil zamestnanie, u zamestnávateľa Y. M. pracoval od roku 2012 (kedy bol na uvedené
ochorenie podľa lekárskej správy už dlhoročne liečený) do 13.12.2012 (lekárska správa je z roku

2014). Od 1.9.2013 sa zamestnal na pracovnej pozícii manipulačný a výrobný pracovník pri žiarivkovom
zinkovaní, neskôr ako pomocný pekár a následne na základe Dohody o vykonaní práce z 17.4.2013 ako
pomocné laminačné práce u V. F. s.r.o. Súd nemal za preukázanú skutočnosť, že pracovný pomer u Y.
M. bol na základe dohody o ukončení pracovného pomeru ukončený zo zdravotných dôvodov na strane
navrhovateľa, na základe čoho vzhľadom na absenciu ďalších relevantných dôkazov súd vychádzajúc
z ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine vyhodnotil dohodu o skončení pracovného pomeru z 13.12.2012 ako

účelové vzdanie sa vyššieho príjmu zo strany navrhovateľa, ktoré zníženie výživného neodôvodňuje. Od
podania návrhu dňa 14.1.2014 do dňa vyhlásenia rozsudku vo veci samej, bol zamestnaný s príjmom vo
výške 337,79 Eur netto, jeho družka s ním žijúca v spoločnej domácnosti dosahovala pracovný príjem vo
výške 535,- Eur brutto, neskôr zmenil zamestnanie aj príjem od 21.7.2014 vo výške 475,81 Eur mesačne
netto, od 10.6.2015 doposiaľ pracuje v spoločnosti Y., s.r.o. s príjmom vo výške 681,58 Eur mesačne

netto. Príjem jeho družky sa znížil s narodením maloletého syna navrhovateľa M. I. dňa X.X.XXXX, na
sumu rodičovského príspevku 203,20 Eur plus prídavok na dieťa. Na strane odporcu (akt. oprávneného)
rovnako došlo k zmene pomerov, nakoľko úmerne s rastom a dospievaním sa mu zvýšili výdavky, ktoré
mu hradila matka zo svojho príjmu, ktorý v roku 2015 dosiahol v priemere sumu 660,- Eur (výživné si
sčasti v období rokov 2014, 2015 hradil sám v sume 55,- Eur mesačne). Navrhovateľ svoj návrh však

prioritne oprel o ust. § 75 ods. 2 Zákona o rodine a žiadal vyživovaciu povinnosť zrušiť pre rozpor s
dobrými mravmi, nakoľko odporca (akt. oprávnený) sa k nemu správa ako k cudziemu, neprejavuje
mu žiadaný rešpekt a nekomunikuje s ním, pričom napriek tomu, že je zapísaný ako študent strednej
školy, túto zanedbáva a zrejme nezmaturuje, ktoré tvrdenie oprel o potvrdenie triednej učiteľky odporcu
(akt. oprávneného). Predmetné skutočnosti (nedostatok komunikácie medzi účastníkmi konania) však

preukázané neboli, zostali len na úrovni nepodložených a vzájomne protirečivých vyjadrení účastníkov
konania, kde odporca (akt. oprávnený) tvrdil, že práve navrhovateľ od času, kedy si založil novú rodinu,
neprejavuje o neho záujem. Rovnako súd za dôvod pre zníženie výživného nepovažoval narodenie
maloletého M. na strane navrhovateľa, nakoľko v danom čase navrhovateľ už dosahoval príjem vyšší,
odporca (akt. oprávnený) medzičasom mal náklady vyššie, pričom je nežiadúce, aby dieťa povinnej

osoby pochádzajúce z predchádzajúceho vzťahu týmto spôsobom doplácalo na narodenie ďalšieho
dieťaťapovinnejosobyavznikďalšejvyživovacejpovinnostinastranepovinnejosoby,zktoréhohľadiska
sa vyžaduje zodpovedný prístup povinnej osoby aj v otázke ďalšieho rodičovstva. Nebolo preukázané,
že by príjem novej rodiny navrhovateľa v dôsledku narodenia maloletého M. klesol do takej miery, že
by to odôvodňovalo zníženie výživného voči odporcovi (akt. oprávnený). Rovnako súd za dôvod pre

zrušenie vyživovacej povinnosti nepovažuje horšie študijné výsledky odporcu (akt. oprávnený), nakoľko
týmto nebol splnený predpoklad potenciálnej možnosti odporcu (akt. oprávnený) samostatne sa živiť.
Jeho štúdium na strednej škole naďalej pokračuje, a to dennou formou, na základe čoho je vylúčené,
aby sa oprávnený zamestnal a takto si zabezpečoval výživu. Nebola preukázaná ani skutočnosť, že by
si oprávnený zabezpečoval výživu (čo i len sčasti) formou piatkových brigád (ako sa domnievala jeho

triedna učiteľka), v tejto súvislosti neboli navrhnuté ani vykonané žiadne relevantné dôkazy.

4. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie prostredníctvom svojho splnomocnenca navrhovateľ, ktorým
navrhol rozsudok zrušiť, a v rámci zásady hospodárnosti konania, aby rozhodol tak, že vyživovaciu
povinnosť navrhovateľa voči oprávnenému zruší v celom rozsahu a zaviaže oprávneného na vrátenie

spotrebovaného výživného. Ako odvolacie dôvody uviedol dôvody obsiahnuté v § 205 ods. 2 písm. d), e)
a f) OSP. Argumentoval tým, že síce dosahuje o cca 80,- Eur vyšší príjem ako v čase určenia vyživovacej
povinnosti, ale jeho majetkové pomery jednoznačne odôvodňujú zníženie/zrušenie výživného voči
oprávnenému, keď súd nezobral do úvahy skutočnosť, že jeho družka poberá rodičovský príspevok vo
203,20 Eur plus prídavok na dieťa, spolu 226,- Eur, z ktorého hradí aj svoju pôžičku vo výške 86,56 Eur

a navrhovateľ musí výrazne zvýšiť výdavky na chod domácnosti a výdavky na dieťa. Súd nezohľadnil,
že jeho družka mala zvýšené výdavky spojené s tehotenstvom a nedostatočne sa zaoberal podstatným
argumentom a to nezáujmom oprávneného o štúdium v zmysle posudku triednej učiteľky. Vznik novej
vyživovacej povinnosti je dôvodom na zníženie už doteraz existujúcej vyživovacej povinnosti. Súd sanedostatočne nezaoberal argumentom, dochádzkou do školy a dosahovanými výsledkami. Zrušenie
vyživovacej povinnosti je v tomto spore namieste, jedná sa o takmer 21 ročné plnoleté dieťa, ktoré
ešte stále študuje na strednej škole. Zároveň poukázal na nález Ústavného súdu ČR II. ÚS 2121/14

zo dňa 30.9.2014, na uznesenie Ústavného súdu SR III. ÚS 173/2013 zo dňa 24.4.2013, na uznesenie
Ústavného súdu ČR IV. ÚS zo dňa 25.3.2015.

5. Oprávnený odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu navrhovateľa sa písomne vyjadril
a uviedol, že štúdium ukončil maturitnou skúškou (založil vysvedčenie o maturitnej skúške zo dňa

26.5.2016). V prevádzke V. P. si dobrovoľne privyrábal počas víkendov, ale len pár dní. P. U.
ako priateľovi vypomáhal bezodplatne. Navrhovateľ ho sklamal ako otec, zmenil svoj prístup voči
oprávnenému ako synovi, čím vzťah oprávneného k navrhovateľovi rapídne ochladol.

6. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny

poriadok (ďalej len OSP), pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie
je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a
ustanovenízákonač.161/2015Z.z.Civilnéhomimosporovéhoporiadkuúčinnéhood1.7.2016 (ďalejlen
CMP), pričom podľa ustanovenia § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia
Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), ak tento zákon neustanovuje inak (tzv. vzťah subsidiarity).

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP účinného v čase podania odvolania, akt. § 34
CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 OSP, akt. § 362 ods. 1 CSP), oprávneným
subjektom - účastníkom (§ 201 OSP, akt. § 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti
ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a § 202 ods. 1 OSP, akt. § 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní,

že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 363 CSP) a že odvolateľ použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d), f) OSP, akt. § 365 ods. 1 písm. f), h)
CSP v spojení s § 62 ods. 1 zák. č. 162/2015 Z.z. účinného od 1.7.2016 Civilného mimosporového
poriadku - ďalej len CMP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379
CSP) a dôvodmi odvolania (§ 66 CMP), s prihliadnutím na prípadné vady konania iba ak by mali za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré ale nezistil (§ 67 CMP), bez potreby zopakovania alebo
doplnenia dokazovania (§ 68 CMP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a
na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru,
že odvolaniu je možné priznať čiastočný úspech v časti zrušenia vyživovacej povinnosti s účinnosťou od

27.5.2016, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre zmenu rozsudku v zmysle § 388 CSP; v časti
vrátenia spotrebovaného výživného od septembra 2014 do vyhlásenia rozsudku, keďže rozsudok je vo
výroku v tejto časti vecne nesprávny, boli podmienky pre jeho zrušenie v zmysle § 389 ods. 1 písm. b)
CSP. V časti zrušenia vyživovacej povinnosti od 14.1.2014 do 26.5.2016, ani v časti zníženia výživného
od 14.1.2014, nie je odvolanie dôvodné, keďže zamietnutie návrhu je v tento časti vecne správne, v

dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 CSP.

8. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, ktorý v danom prípade nie je viazaný dôvodmi odvolania,
bolo posúdiť, či boli splnené zákonné podmienky a naplnené skutkové okolnosti pre zamietnutie
návrhu navrhovateľa: na zrušenie vyživovacej povinnosti voči oprávnenému od 14.1.2014, na

zníženie výživného na oprávneného na sumu 30,- Eur mesačne od 14.1.2014 a na zaplatenie
(vrátenie spotrebovaného) výživného od septembra 2014 do vyhlásenia rozsudku, ako k tomu došlo
preskúmavaným rozsudkom súdu prvej inštancie.

9. V priebehu odvolacieho konania oprávnený súdu doložil nový listinný dôkaz (vysvedčenie o maturitnej

skúške na č.l. 108), z ktorého vyplynulo, že dňom 26.5.2016 ukončil štúdium na strednej škole
(maturitnou skúškou) dennou formou. Netvrdil ani nepreukázal, že by nejakou formou pokračoval v
príprave na budúce povolanie.

10. Podľa § 188 ods. 1 CSP, súd vykonáva dôkazy na pojednávaní, ods. 2 súd vykonáva dôkaz

mimo pojednávania, ak je to možné a účelné. Strany majú právo byť prítomné na takto vykonávanom
dokazovaní. Vykonanie dôkazu mimo pojednávania súd stranám oznamuje spravidla päť dní vopred. Ak
bolo nariadené pojednávanie, oboznámi súd strany s výsledkami dokazovania na tomto pojednávaní.11. Podľa § 204 CSP, dôkaz listinou sa vykoná tak, že súd listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej
obsah; to neplatí, ak ide o listinu, ktorej odpis bol strane sporu v priebehu konania doručený a ak listina
alebo jej obsah neboli protistranou spochybnené.

12. Keďže navrhovateľ tento listinný dôkaz vysvedčenie zo dňa 26.5.2016, ktorý mu bol v kópii doručený,
nespochybnil pričom mu bola daná možnosť písomne sa k nemu vyjadriť, odvolací súd v súlade s §
204 CSP nevykonával dôkaz prečítaním, resp. oboznámením obsahu listiny a preto nepovažoval za
potrebné nariaďovať za týmto účelom vo veci odvolacie pojednávanie. Takýto postup je zároveň v súlade

s princípom rýchlej a účinnej ochrany subjektívnych práv teda princípom hospodárneho konania súdu
v zmysle čl. 5 ods. 2 základných zásad CMP. Nariaďovanie pojednávania len za účelom oboznámenia
listiny, ktorá bola účastníkom doručená, a ku ktorej im bolo umožnené i vyjadriť sa, by bolo v rozpore
aj s princípom hospodárnosti konania zakotveným v čl. 12 CMP, došlo by tým k zbytočným prieťahom,
nebolo by to nielen hospodárne, ale účasťou účastníkov na pojednávaní by došlo aj k ich zbytočnému
a neprimeranému zaťažovaniu.

13. Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že navrhovateľ sa návrhom podaným na súde prvej
inštancie dňa 14.1.2014 v spojení s podaním doručeným súdu dňa 23.11.2015 domáhal zrušenia
vyživovacej povinnosti na oprávneného od 14.1.2014 a zaplatenia (spotrebovaného) výživného
navrhovateľovi od septembra 2014 do vyhlásenia rozsudku, zníženia výživného na oprávneného na

sumu 30,- Eur mesačne od 14.1.2014, z dôvodu správania sa oprávneného voči navrhovateľovi v
rozpore s dobrými mravmi, keď oprávnený riadne na strednej škole neštuduje, túto zanedbáva, a aj z
dôvodu zníženia príjmu navrhovateľa.

14.VýživnénaoprávnenéhobolonavrhovateľoviurčenénaposledyrozsudkomOkresnéhosúduGalanta

č.k. 12P/233/2012-49 zo dňa 9.10.2012, ktorým súd schválil rodičovskú dohodu aj ohľadom výživného
na oprávneného (v tej dobe maloletého) v sume 120,- Eur mesačne s účinnosťou od 31.10.2012
(právoplatnosť rozsudku), keď v tej dobe oprávnený bol študentom 2. ročníka strednej školy, navrhovateľ
dosahoval priemerný čistý príjem 599,43 Eur a mal ďalšiu vyživovaciu povinnosť k maloletému P.,
matka dosahovala priemerný čistý mesačný príjem 517,14 Eur a mal taktiež vyživovaciu povinnosť k

maloletému P.. V čase rozhodovania súdu prvej inštancie bol oprávnený naďalej študentom strednej
školy na dennom štúdiu, teda sa naďalej pripravoval na svoje budúce povolanie. Nebolo preukázané
žiadnym relevantným spôsobom, že by oprávnený mal príjem v takej výške, z ktorej by si bol v
nie zanedbateľnej miere schopný pokrývať časť svojich potrieb. Oprávnený síce dosiahol za obdobie
10/2014-3/2015 priemerný príjem 55,- Eur mesačne z brigády, avšak už v tom čase uplynuli dva roky

od posledného určenia výživného na oprávneného a s vyšším vekom oprávneného došlo prirodzene aj
k adekvátnemu zvýšeniu jeho nákladov, ktoré si oprávnený mohol pokryť so získaného príjmu. V čase
podania návrhu (14.1.2014) mal navrhovateľ príjem 337,79 Eur mesačne netto, od 21.7.2014 vo výške
475,81 Eur mesačne netto, od 10.6.2015 ku dňu rozhodovania súdu prvej inštancie mal príjem 681,58
Eur mesačne netto. Pracovný pomer, v ktorom dosahoval príjem (vyšší) 599,43 Eur mesačne a to v čase

predchádzajúceho rozhodovania o výške výživného na oprávneného (rozsudkom č. k. 12P/233/2012-49
zo dňa 9.12.2012), ukončil na základe dohody o skončení pracovného pomeru, pričom nepreukázal, že
k skončeniu pracovného pomeru došlo zo zdravotných dôvodov ako to tvrdil (podanie navrhovateľ na
č.l. 13), keďže lekárska správa je až z roku 2014 (na č.l. 35). Ku dňu rozhodovania súdu prvej inštancie
mal navrhovateľ tri vyživovacie povinnosti (dňa 9.5.2015 sa narodil maloletý M.). V domácnosti žije so

svojou družkou, ktorá od narodenia maloletého M. poberá rodičovský príspevok.

15. Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná
povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.

16. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že vyživovacia povinnosť rodičov k deťom vyplýva
priamo zo zákona a nie až na základe rozhodnutia súdu. Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom
trvá dovtedy, kým deti aj po dosiahnutí plnoletosti nie sú schopné samé sa živiť (napr. počas prípravy
na budúce povolanie). Kedy nastane takýto faktický stav, závisí od okolností konkrétneho prípadu,
pričom medzi rozhodujúce faktory na strane dieťaťa patrí jeho vek, zdravotný stav, štúdium, schopnosť

zamestnať sa, schopnosť vykonávať prácu, odôvodnené záujmy a potreby, majetkové pomery. Len
samotná skutočnosť, že dieťa nadobudlo pracovnoprávnu spôsobilosť, nemá vplyv na zánik vyživovacej
povinnosti rodičov. Rovnako nestačí preukázanie skutočnosti, že dieťa už je schopné nejakej zárobkovej
činnosti. V prípade, ak sa dieťa rozhodne pokračovať v ďalšom vzdelávaní, hoci už ukončilo prípravu nakonkrétne povolanie, povinnosť rodičov vyživovať dieťa nezaniká. Dôležitým faktorom je aj skutočnosť,
či existuje reálna možnosť dieťaťa zamestnať sa vo vyštudovanom odbore. Vyživovacia povinnosť /z
uhla pohľadu prípravy dieťaťa na povolanie/ končí dosiahnutím prvého najvyššieho stupňa vzdelania

v bežnom vzdelávacom procese. Rozhodnutie dieťaťa pokračovať po skončení jednej školy v štúdiu
na druhej škole rovnakého stupňa už nezakladá povinnosť ďalšieho vyživovania. Dieťa dosiahlo vo
zvolenom odbore najvyšší možný stupeň vzdelania a je teda pripravené živiť sa ďalej samé. Dieťa je
schopné samé sa živiť vtedy, ak je schopné samostatne uspokojovať svoje potreby. Povinnosť rodičov
živiťsvojedieťanetrvá,akdieťaužukončiloprípravunapovolanie,máprimeranýzdravotnýstav,existujú

preň pracovné príležitosti, avšak dieťa nemá o ne záujem a z vlastnej vôle nepracuje.

17. Odvolací súd vyhodnotil predmetný listinný dôkaz (vysvedčenie zo dňa 26.5.2016) nielen izolovane,
ale aj v kontexte s ďalším dokazovaním vykonaným prvoinštančným súdom. Oprávnený ani v písomnom
vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa netvrdil, teda ani nepreukázal, že by po ukončení štúdia na strednej
škole maturitnou skúškou dňa 26.5.2016, pokračoval v štúdiu, ktorým by sa pripravoval na svoje budúce

povolanie. Vzhľadom k tejto skutočnosti, tak odvolací súd dospel k záveru, že v čase, keď súd prvej
inštancie rozhodoval o návrhu navrhovateľa na zrušenie vyživovacej povinnosti od 14.1.2014, tento
nebol opodstatnený z dôvodu, že v tej dobe oprávnený naďalej regulárne študoval, pripravoval na
budúcepovolanieformoudennéhoštúdia.Skutočnosť,žedosiaholvek21rokovnemážiadenrelevantný
dopad na zrušenie vyživovacej povinnosti. Takže v čase, keď rozhodoval súd prvej inštancie neboli ešte

dôvody na zrušenie výživného. V priebehu odvolacieho konania sa však okolnosti zmenili, oprávnený
ukončil stredoškolské štúdium dennou formou a v štúdiu už nepokračuje. Možno teda konštatovať, že
v zmysle zákona je už schopný sám sa živiť, v dôsledku čoho navrhovateľovi ako povinnému rodičovi
zanikla vyživovacia povinnosť voči nemu dňom 26.5.2016. S prihliadnutím k vyššie uvedenému, preto
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti v ktorej bol zamietnutý návrh na zrušenie

výživného podľa § 388 CSP zmenil tak, že vyživovaciu povinnosť navrhovateľa voči oprávnenému zrušil
s účinnosťou od 27.5.2016.

18. Podľa § 62 ods. 2 Zákon o rodine, obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich
schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.

19. Podľa § 62 ods. 5 Zákona o rodine, výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri
skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky
povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.

20. Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby
oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti
a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu
výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané
majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.

21. Podľa § 75 ods. 2 Zákona o rodine, výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými
mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.

22. Bez ohľadu na naplnenie zákonných kritérií pre určenie vyživovacej povinnosti, súd nemôže priznať

výživné v prípade zisteného rozporu s dobrými mravmi. Nepochybná odôvodnenosť predmetného
kritériajedanáprioritnýmpredmetomúpravyrodinnéhopráva,ktorýmsúosobnévzťahymedzisubjektmi
rodinného práva, na ktoré sa vyživovacie vzťahy viažu. Narušenie príslušných osobných vzťahov z
relevantných dôvodov zákon sankcionuje tým, že nepovažuje za spravodlivé, aby osoba, ktorá sa
takéhoto konania dopustila, požadovala plnenia založené práve na takomto osobnom vzťahu.

23.Pojemdobrémravyjeneurčitýmprávnympojmom,jehoobsahnevyplývazpozitívnehopráva.Okrem
práva existujú aj iné systémy noriem, niektorým z nich takouto úpravou právo poskytuje ochranu tým, že
im prepožičiava sankcie charakteristické pre systém práva. Nejde o akékoľvek normy, ale o všeobecne
spoločensky uznávané pravidlá, prostredníctvom ktorých sa zavrhujú spoločensky nežiaduce javy. Vo

všeobecnosti bývajú vyjadrené konštrukciou o "pocite súnaležitosti všetkých spravodlivo uvažujúcich
ľudí". Pojem dobré mravy je časovo aj miestne podmienený.24. Na prípady rozporu s dobrými mravmi súd prihliada z úradnej povinnosti, ich danosť sa zisťuje podľa
konkrétnych okolností prípadu. Ich existencia nie je vylúčená ani v prípade výživného medzi ostatnými
príbuznými, v prípade vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom, resp. plnoletých detí voči rodičom.

U maloletého dieťaťa, bez ohľadu na jeho konanie vo vzťahu k rodičovi (na rozdiel od českej úpravy),
je posudzovanie dobrých mravov výslovne vylúčené. V zmysle striktného znenia normy súd v prípade
zistenia rozporu s dobrými mravmi nemá inú možnosť (napr. zníženie výživného) než výživné nepriznať.

25. Správnym bol postup súdu prvého stupňa, keď návrhu navrhovateľa o zrušenie vyživovacej

povinnosti voči oprávnenému za čas od 14.1.2014 do 26.5.2016 nevyhovel s tým, že sám navrhovateľ
si vymedzil uplatnený nárok žalobným petitom, zrušením vyživovacej povinnosti voči oprávnenému
pre rozpor s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenie § 62 ods. 1 Zákona o
rodine a správne skonštatoval, že na základe vykonaného dokazovania ku dňu vyhlásenia rozhodnutia,
neboli preukázané skutočnosti tvrdené navrhovateľom o správaní sa oprávneného voči navrhovateľovi
takým spôsobom, ktorý by dosahoval intenzitu rozporu s dobrými mravmi. Pokiaľ navrhovateľ uvádza,

že s oprávneným majú narušené vzťahy, resp. oprávnený mu neprejavuje rešpekt, nekomunikuje s ním,
správa k nemu ako k cudziemu, odvolací súd je názoru, že takéto správanie samo osebe bez ďalšieho,
s prihliadnutím na okolnosti danej veci, nie je dôvodom na zrušenie vyživovacej povinnosti, z dôvodu
rozporu s dobrými mravmi. Pri určovaní vyživovacej povinnosti súdom sú spravidla narušené vzťahy
medzipríbuznými.Včaserozvodurodičovoprávnenéhoboltentoeštemaloletý.Oprávnenýsíceuviedol,

že s navrhovateľom prerušil kontakt a jeho vzťah k nemu ochladol, avšak uvedené súviselo s tým, že ho
navrhovateľ sklamal ako otec a človek z dôvodu zmeny prístupu k nemu. Odvolací súd v tejto súvislosti
uvádza, že bolo preukázané na súde prvej inštancie, že medzi navrhovateľom a oprávneným nie sú
vytvorené pozitívne väzby, ale ani samotný navrhovateľ neuviedol, aké aktivity ako osobnostne zrelšia
osobaaotec,onsámvyvinulzaúčelomuvedenézmeniť,resp.stretávaťsasoprávneným,atoajvdobe,

keď bol maloletý. Nemožno potom v rozpore s dobrými mravmi posudzovať konanie oprávneného, ktoré
je vlastne len súvislým pokračovaním vzťahov medzi navrhovateľom a oprávneným a je len dôsledkom
vzniknutej situácie medzi príbuznými.

26. Odvolací súd uvádza, že štúdium oprávneného na strednej škole k 26.5.2016 a to dennou formou

jednoznačne vylučuje, aby sa oprávnený zamestnal a z vlastného príjmu si zabezpečoval celú svoju
výživu. Súd prvej inštancie správne skonštatoval, že príležitostné brigády oprávneného počas štúdia
na strednej škole dennou formou nenahrádzajú povinnosť navrhovateľa plniť si vyživovaciu povinnosť
voči oprávnenému, ktorý nie je schopný sám sa živiť. Skutočnosť preukázaná vykonaným dokazovaním,
že oprávnený si sčasti v období 10/2014-3/2015 hradil náklady na výživu priemerne v sume 55,- Eur

mesačne sám, nemožno považovať za schopnosť sám sa živiť a teda uvedené nie je dôvodom, ktorý
by odôvodňoval zrušenie vyživovacej povinnosti, ani jej zníženie, keďže na strane oprávneného došlo
v súvislosti s vyšším vekom k zvýšeniu nákladov na jeho výživu. Súd prvej inštancie ďalej správne
uzavrel, že skončenie pracovného pomeru navrhovateľa na základe dohody o skončení pracovného
pomeru z 13.12.2012 (zamestnávateľ Y. M.) bolo účelové a teda išlo na strane navrhovateľa o vzdanie

sa vyššieho príjmu, keďže navrhovateľom založená lekárska správa je až z roku 2014. Aj samotný
navrhovateľ potvrdil, že dosahuje o 80,- Eur vyšší príjem ako v dobe, kedy sa naposledy rozhodovalo
o výške výživného na oprávneného (rozsudok OS Galanta č.k. 12P/233/2012-49 zo dňa 9.10.2012).
Tak na strane navrhovateľa ako aj oprávneného došlo od doby posledného rozhodovania o výživnom k
zmene pomerov, keď uplynuli viac ako tri roky, čo konštatoval aj súd prvej inštancie. Navrhovateľ viackrát

zmenil zamestnávateľa, pričom od 10.6.2015 dosahuje príjem 681,58 Eur netto mesačne, dňa 9.5.2015
mu pribudla vyživovacia povinnosť. U oprávneného došlo k zmene pomerov, keďže medzičasom je o 4
roky starší a je teda prirodzené, že úmerne s tým, že sa mu zvýšili výdavky.

27. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s argumentom navrhovateľa, že narodenie ďalšieho dieťaťa -

maloletého syna (Kristiána) je bez ďalšieho dôvodom na zníženie výživného, pričom odvolací súd tento
záver zdieľa, keďže treba zohľadniť aj to, že na strane oprávneného nastali dôvody naopak na zvýšenie
výživného.

28. V súvislosti s odkazom navrhovateľa na nález Ústavného súdu ČR II. ÚS 2121/14 odvolací

súd uvádza, že sa jedná o odlišný prípad s rozdielnymi skutkovými okolnosťami, keď predmetom
konania bolo zvýšenie výživného na syna, ktorý študoval na už druhej strednej škole (súkromnej),
ktorá na predchádzajúcu školu nenadväzovala, na rozdiel od oprávneného, ktorý k 26.5.2016 študovalnadstavbové štúdium (dennou formou) na súkromnej škole, ktoré však nadväzovalo na štúdium na
predchádzajúcej škole a bolo ukončené maturitnou skúškou.

29. V súvislosti s odkazom navrhovateľa na uznesenie Ústavného súdu SR III. ÚS 173/2013 odvolací
súd uvádza, že sa taktiež týka odlišnej veci, keď sa jednalo o uloženie povinnosti prispievať na výživu
dvoch maloletých detí, pričom vznik novej vyživovacej povinnosti bol uvedený ako jeden z viacerých
príkladov možných okolností zmeny pomerov na strane povinného.

30.UznesenieÚstavnéhosúduČRIV.ÚSzodňa25.3.2015satýkaveciurčeniavýživnéhonadospelého
syna, avšak vychádza z iných skutkových zistení, keď dospelý syn po ukončení základnej školy nastúpil
do učebného odboru automechanik, už v decembri prestúpil na učebný odbor cukrár, ktorý ukončil po
cca rok a pol školskej dochádzke. Po niekoľkomesačnom zotrvaní v evidencii úradu práce nastúpil
opäť do novej školy. Pričom súd prijal záver, že ak má dieťaťu vzniknúť v súvislosti s prípravou na
budúce povolanie nárok na plnenie vyživovacej povinnosti zo strany rodičov, musí sa jednať o prípravu

sústredenú a cieľavedomú.

31. Súd prvej inštancie správne rozhodol, že návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti do 26.5.2016 (aj
zníženie výživného) zamietol, keď neboli preukázané okolnosti, že by plnenie výživného navrhovateľa
oprávnenému synovi bolo v rozpore s dobrými mravmi, ani neboli preukázané iné okolnosti pre zrušenie

aniprezníženievyživovacejpovinnosti.Spoukazomnauvedené,pokiaľsúdprvejinštancienapadnutým
rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa na zrušenie vyživovacej povinnosti k 26.5.2016 a zníženie
výživného, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd po vysporiadaní sa s podstatnými tvrdeniami
odvolateľa, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP napadnutý rozsudok v tejto časti potvrdil.

32. Súd prvej inštancie zamietol žalobu i v časti vrátenia vyplateného výživného od septembra 2014 do
vyhlásenia rozsudku.

33. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

34. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

35. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby
určenej v čl. 46 ods. 1 Ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou
zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994).

36. Podľa § 157 ods. 2 OSP (akt. § 220 ods. 2 CSP), v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa
navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania. Stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané
a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku

bolo presvedčivé.

37. Odôvodnenie rozsudku súdu a primerane i uznesenia (§ 167 ods. 2 OSP, akt. § 234 ods. 2
CSP) musí mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 OSP (akt. § 220 ods. 2 CSP). Súd sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový

postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného
dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery.
V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných
protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov
aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo

vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené
v § 157 ods. 2 OSP (akt. § 220 ods. 2) je nepreskúmateľné.38. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami
účastníka; porušením uvedeného práva strany na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane sa

strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom)
odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (i v rovine polemiky
s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

39. Spravodlivým prejednaním veci je také súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady

a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa nálezu Ústavného
súdu I.ÚS 26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v
tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu,
ktoré je v rozpore so zákonom je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod
odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa

účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za
účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

40. Odvolací súd poukazuje i na to, že obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu,
ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94).
K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto
domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť
priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).

41. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku pritom nevyplýva, že by sa súd prvej inštancie nárokom na
zaplatenie spotrebovaného výživného uplatnenom navrhovateľom v návrhu vôbec zaoberal, právne
ho posudzoval a v súvislosti s jeho posúdením vykonal dokazovanie. Procesné dokazovanie je pritom
objektívnym právom upravený postup občianskoprávneho súdu, ktorého cieľom je získanie skutkových

a niekedy i právnych poznatkov významných pre rozhodnutie vo veci.

42. S poukazom na uvedené potom možno uzavrieť, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred

odvolacím súdom. Prvoinštančný súd, ako už bolo konštatované, nevykonal dokazovanie nevyhnutné
pre rozhodnutie o nároku na spotrebované výživné, keď je jednoznačne neúčelné, aby dokazovanie
v danej veci vykonával odvolací súd a tým nahrádzal činnosť súdu prvej inštancie. Nahrádzanie
faktickej pasivity súdu prvej inštancie v uvedenom smere činnosťou odvolacieho súdu neprichádza do
úvahy, nakoľko úlohou odvolacieho súdu je len prieskum správnosti rozhodnutí súdu prvej inštancie

s prípadným menej náročným doplnením alebo zopakovaním dokazovania a nie vykonávanie celého
ťažiskového dokazovania až na odvolacom súde, čo vylučovalo prípadné rozhodnutie odvolacieho súdu
s konečnou platnosťou.

43. Zároveň dáva súd po pozornosti súdu prvej inštancie, že pokiaľ ide o požiadavku na zaplatenie už

vyplateného výživného (od septembra 2014 do vyhlásenia rozsudku), táto nespĺňa náležitosti riadneho
návrhu v zmysle § 79 ods. 1 OSP (akt. § 127 ods. 1 a 132 ods. 1 CSP), keď z neho nie je jednoznačne
zrejmé čoho sa navrhovateľ domáha (žalobný návrh) v dôsledku absencie konkrétnej výšky sumy, ktorú
žiada zaplatiť (uhradeného výživného za požadované obdobie), keďže aj podľa § 155 CSP konanie
vo veciach výživného plnoletých osôb sa začína len na návrh. Preto bude povinnosťou súdu prvej

inštancie prioritne postupom podľa § 129 CSP odstrániť nedostatok riadneho návrhu v časti požiadavky
na zaplatenie spotrebovaného výživného.

44. Odvolací súd potom napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti o zaplatenie spotrebovaného
výživného i v závislom výroku o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a podľa § 391

ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie v tejto časti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

45. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude posúdiť uplatnený nárok navrhovateľa v
časti požiadavky na vrátenie spotrebovaného výživného, za týmto účelom najskôr odstrániť nedostatkynávrhu, v potrebnom rozsahu vykonať dokazovanie, výsledky celého konania potom náležite zhodnotiť
a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec sa vzťahujúcich
zákonných ustanovení a následne vo veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite

v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP odôvodniť.

46. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 396
ods. 3 CSP), nakoľko nesprávne rozhodnutie s nutnosťou jeho zrušenia zakladá povinnosť súdu prvej
inštancie rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania.

47. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).