Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, April 25, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/143/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8815208897
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8815208897.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci žalobkyne: V. M., nar. XX.XX.XXXX,
bytom D. G. XXX, doručovacia adresa O. XXXX, XXX XX S. nad H., zast. JUDr. Igorom Šafrankom,
advokátom, ul. Sov. Hrdinov 163/66, 089 01 Svidník proti žalovanému: Profi Credit Slovakia, s.r.o., so
sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou, č. k. 10C/11/2015-50 zo dňa
03.11.2015 takto

r o z h o d o l :

Po t v r d z u j e rozsudok.

P r i z n á v a žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanému v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že poplatok 108,44 eur v bode 8 zmluvy o
revolvingovom úvere č. 8300028062 z 24.02.2010 v znení: „predmetom tejto dohody o poskytnutí služby
je záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi na jeho žiadosť a po splnení nižšie uvedených podmienok
službu spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru, resp. revolvingu
poskytnutého na základe Žiadosti/Zmluvy uzavretej medzi Veriteľom a Dlžníkom (ďalej ako „úver/

revolving“) a záväzok dlžníka zaplatiť Veriteľovi DV odplatu a) za poskytnutie služby spočívajúcej v
možnosti odkladu splatnosti splátok úveru vo výške 108,44 eur (3 267,- Skk) a po b) za poskytnutie
služby spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok revolvingu vo výške 59,15 eur (1 382,- Skk)
v prípade, ak bude dlžníkovi revolving poskytnutý. Odplatu je veriteľ oprávnený na základe vlastného
uváženia jednostranne znížiť k čomu dlžník udeľuje veriteľovi svoj súhlas. Veriteľ je povinný písomne
oznámiť dlžníkovi stanovenú zníženú výšku odplaty, pričom písomné oznámenie bude tvoriť prílohu tejto
dohody o poskytnutí služby.“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Žalovanému uložil povinnosť

vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 1 152,52 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Tretím výrokom uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 474,19 eur do 3
dní od právoplatnosti tohto rozsudku na č. ú.: Z XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, BIC: Z., VS: XXXXX.

2. Právne odôvodnil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie ust. § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, 3, 4 písm.
k), 5, 10 a § 39 Občianskeho zákonníka, ust. § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., § 3 ods. 3 zákona č.
250/2007 Z.z. a § 153 ods. 3 a 4 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016 (ďalej O.s.p.).

Zároveň poukázal na čl .38 Charty základných práv Európskej únie a čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS z
05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.3. Súd prvej inštancie konštatoval, že v danej právnej veci bola medzi žalobcom a žalovaným
uzatvorená spotrebiteľská zmluva. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje
do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok,

ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne
ovplyvniť. Občiansky zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok
v spotrebiteľských zmlúv a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú
nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné a preto neplatné.
Vychádza sa z toho, že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od

ktorého sa očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v
súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a
oproti spotrebiteľovi vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou
zmluvou. Pokiaľ dodávateľ požaduje od spotrebiteľa sankciu za porušenie jeho zmluvných povinností
a táto je v nepomere k jeho plneniu, je neplatná. Ustanovenie § 53 ods. l, veta druhá predstavuje
cestu na širšiu súdnu ochranu spotrebiteľa aj vo vzťahu k esenciálnym zložkám zmluvy. Východiskom

spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení
s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii,
vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť
právnych služieb a konečne vzhľadom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne
cestou formulárových zmlúv. Pre takého vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu

pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený, pri
kontraktácii je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosti spotrebiteľa. V danej právnej veci mal
súd za preukázané, že žalobkyni bol schválený úver vo výške 1 095,40 eur, ktorý bol ponížený o
poplatok vo výške 108,44 eur, teda žalobkyni bol poskytnutý úver vo výške 986,96 eur splatný v
tridsiatich splátkach vo výške 66,95 eur s ročnou úrokovou sadzbou vo výške 68,85 %. Z internetovej

stránky NBS pritom súd zistil, že priemerná úroková sadzba v období 04/2013 pri spotrebiteľských
úveroch so splatnosťou do jedného roka bola len 12,71 % p.a. Dohodnutý úrok je preto nepochybne
v rozpore so zásadou dobrých mravov pre jeho neúmernú výšku a preto zmluva s poukazom na § 39
Občianskeho zákonníka nemôže byť v tejto časti platná. Administratívne náklady v zmysle úverovej
zmluvy predstavujú sumu 108,44 eur. Podľa názoru súdu požadovanie úhrady takýchto nákladov

- poplatkov za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, keďže
dodávateľ vyžaduje od spotrebiteľa splnenie finančného záväzku za plnenie, ktoré mu po materiálnej
stránke nie je dodané. Pri poplatkoch zo spotrebiteľského úveru je totiž nevyhnutné, aby sa nimi platilo
skutočné plnenie spotrebiteľovi a v jeho záujme. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na
rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe sp. zn. AZ17U 192/2010 zo dňa 03.05.2010 a

rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18Co/109/2011. Súd preto vyhodnotil ustanovenie bodu
8. úverovej zmluvy ako ustanovenie úverovej zmluvy obsahujúce neprijateľné zmluvné podmienky,
teda vyhodnotil celú odplatu za poskytnutý úver v takomto dojednaní ako neprimeranú a neplatnú a
zároveň podľa § 153 ods. 3 O.s.p. určil takto dojednanú zmluvnú podmienku za neprijateľnú tak,
ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Súd pri svojom rozhodovaní prihliadal aj k ostatným

zmluvným podmienkach, k povahe služby, k okolnostiam zmluvy. Za relevantnú treba považovať najmä
tú skutočnosť, že v zmysle takto dojednaných zmluvných podmienok mal žalobca za obdobie dva a
pol roka okrem poskytnutých finančných prostriedkov vo výške 1 095,40 eur, zaplatiť ešte sumu 913,16
eur, t.j. zhruba ešte toľko ako mu bolo reálne poskytnuté (986,96 eur), čo súd vzhľadom na dojednanú
dobu návratnosti finančných prostriedkov, považoval za neprimeranú odplatu, pričom takéto dojednanie

spôsobiloznačnúnerovnováhuvprávachapovinnostiachúčastníkovzmluvnéhovzťahunaúkoržalobcu
ako spotrebiteľa.

4. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie ust. § 142 ods. 1 v spojení s ust. § 137, §
149 ods. 1 a § 151 ods. 1, 2 a 8 O.s.p. Súd prvej inštancie konštatoval, že v danej právnej veci mala

žalobkyňa plný úspech a preto jej vznikol nárok na plnú náhradu trov konanie účelne vynaložených na
uplatnenie svojho nároku. Trovy konania na starne žalobkyne pozostávajú z trov právneho zastúpenie
vyčíslených v písomnom podaní zo dňa 03.11.2015. Súd priznal právnemu zástupcovi žalovaného nárok
na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 474,19 eur podľa vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o
odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb ( ďalej len ,,vyhláška“), ktoré sú

vyčíslené takto: Tarifná odmena v sume 290,16 eur (bez DPH) podľa § 11 ods.1 písm. a), § 13a ods.
1 písm. a), c) a d) vyhlášky a to za nasledovné úkony :

- prevzatie a príprava zastupovania............................................................ 88,33 eur- písomné podanie na súd - žaloba............................................................. 88,33 eur
- zastupovanie na pojednávaní dňa 03.11.2015.......................................... 88,33 eur
- režijný paušál 3x 8,39 eur......................................................................... 25,17 eur Náhrada hotových

výdavkov v sume 105,- eur (bez DPH) podľa § 16 ods. 3 vyhlášky -náhrada za stratu času v sume
69,90 eur podľa § 15 písm. b), § 17 ods. 1 vyhlášky - 5 x 13,98 eur za účasť na pojednávaní konanom
dňa 03.11.2015 v rozsahu 1. Cestovné náhrady v sume 35,10 eur podľa § 15 a § 16 ods. 4 vyhlášky
a zákona NR SR č. 283/2002 o cestovných náhradách za cestu za účelom účasti na pojednávaní dňa
03.11.2015 na trase Svidník - Vranov nad Topľou a späť, mot. vozidlom Škoda Fábia, EČ: SK 477 AZ.

Podľa § 18 ods. 3 vyhlášky, ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa odmena a
náhrady podľa tejto vyhlášky o daň z pridanej hodnoty, ktorú je advokát povinný platiť podľa osobitného
predpisu. Priznané trovy právneho zastúpenia sú vo výške 395,16 eur. V súlade s § 18 ods. 3 vyhlášky
súd mu priznal aj nárok na DPH vo výške 79,03 eur ( 20 % ). Spolu žalobcovi súd priznal nárok na
náhradu trov konania v celkovej výške 474,19 eur a na ich náhradu zaviazal žalovaného.

5. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalovaný. Namietal, že závery súdu prvej inštancie sú
založené na nesprávnej interpretácii rozhodnutia Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe aj rozhodnutia
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18Co/109/2011. Nepoužiteľnosť nemeckej judikatúry vyplýva z toho,
že už jej samotný výber je založený na skresľujúco pôsobiacom výbere z judikatúry súdov cudzieho
štátu. V prípade odplaty podľa dohody o poskytnutí služby nejde o žiadny poplatok ako to uvádza

súd prvej inštancie, ani za činnosti tvrdené v rozsudku súdu prvej inštancie. Cena ako ekonomický
veličina rovnako ako predmet plnenia sú totiž kategórie, ktoré nespôsobujú nerovnováhu v právach
strán podľa uzavretej dohody. Túto skutočnosť aj zákonná úprava výslovne uvádza v spomenutom
ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Výška poplatku je otázkou, ktorá je z posudzovania ako
prijateľnej, či neprijateľnej podmienky ex lege vylúčená. Navyše rozsudok je nepreskúmateľný, lebo

súd prvej inštancie sa nevyporiadal s otázkou, že žalobca aj právo na odklad splátok využil, a to
odložením splátok splatných dňa 11.04.2011, dňa 11.05.2011 a 11.06.2011. Čo do výroku o vydanie
bezdôvodného obohatenia vo výške 1.152,52 eur rozsudok neobsahuje žiadne skutkové a právne
závery, na základe ktorých súd uvedeným spôsobom rozhodol. Súd prvej inštancie neuvádza ani právnu
normu, ktorú vo veci použil a na základe ktorej uložil žalovanému povinnosť na plnenie. Z napadaného

rozsudku nevyplývajú žiadne skutkové závery súdu, či hodnotenia veci po právnej stránke. Rozhodnutie
je nepreskúmateľné pre neuvedenie akýchkoľvek dôvodov, z ktorých súd vychádzal pri rozhodnutí o
povinnosti žalovaného vydať bezdôvodné obohatenie. Nesprávnym je i záver súdu o tom, že žalobcovi
bol poskytnutý úver vo výške 986,96 eur. Žalobca so žalovaným sa dohodli na výške úveru v sume
1.095,40 eur, ktorý bol aj reálne poskytnutý. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil otázku výšky

úveru, t.j. v akej bol poskytnutý. V tomto smere je podstatným zdrojom nesprávnych záverov súdu, že
nevychádzajú z predloženej uzavretej zmluvy o revolvingovom úvere, teda z toho, čo medzi zmluvnými
stranami bolo dohodnuté. Poskytnutím úveru sa rozumie úkon, ktorým sa splní záväzok poskytovateľa
úveru uvoľniť peňažné prostriedky spôsobom a vo forme, ktorá je medzi stranami dohodnutá. Toto súd
nerešpektuje a bez akéhokoľvek vysvetlenia uzatvára, že výška úveru bola v sume 986,96 eur. Časť

úveru vo výške 986,96 eur bola vyplatená žalobcovi na účet a druhá časť úveru vo výške bola započítaná
so záväzkom žalobcu zaplatiť odplatu za poskytnutie služby vo výške 108,44 eur. Súd prvej inštancie
sa zároveň nesprávne vyporiadal s otázkou dohodnutej odplaty za úver. V tejto súvislosti poukázal na
ust. § 502 ods. 1 Občianskeho zákonníka s tým, že dlžník je povinný platiť úroky v dojednanej výške, i
ako najvyššej pripustenej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Zároveň poukázal aj

na § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, teda dňa 24.02.2010
keď platilo, že ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov a nejde o
spotrebiteľský úver podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, nesmie odplata podstatne prevyšovať
odplatu obvykle požadovanú bankami za spotrebné úvery v mieste bydliska spotrebiteľa a v čase
uzavretia zmluvy. Na základe zmluvy o revolvingovom úvere č. 8300028062 bol poskytnutý úver, ktorý

má charakter spotrebiteľského úveru podľa zákona č. 258/2001 Z.z. Preto sa malo aplikovať vo veci
posúdenie odplaty za požičiavanie peňažných prostriedkov ust. § 3 ods. 10 a 11 zákona č. 258/2001
Z.z. V tejto súvislosti poukázal žalovaný na maximálnu výšku odplaty za rovnaký spotrebiteľský úver
ako bol poskytnutý na základe zmluvy o revolvingovom úvere (výška úveru, doba splatnosti), ktorá bola
v zmysle uvedeného 79,08 %. Je nesporné, že výška odplaty dohodnutá v zmluve o revolvingovom

úvere neprevyšuje túto maximálnu odplatu akú právna úprava relevantná v čase uzavretia zmluvy o
revolvingovom úvere pripúšťa. Výška odplaty za úver poskytnutý na základe zmluvy o revolvingovom
úvere je v súlade s platnom právnou úpravou a teda nemôže ísť o žiadny rozpor so zákonom. Je
preto logicky vylúčeným aj to, aby výška odplaty bola v rozpore s dobrými mravmi. Ak zákon v otázkeodplaty výslovne vymedzil určitú prípustnú hranicu odplaty, potom takto vymedzená hranica nemôže
byť negovaná cez právne neurčitý pojem dobrých mravov. Odporuje tomu aj základný princíp aplikácie
práva - lex specialis derogat lex generalis. Osobitná úprava maximálnej neprípustnej výšky odplaty má

aplikačnú prednosť pred všeobecnou úpravou (ako sú dobré mravy). Preto žalovaný navrhol rozsudok
zmeniť a žalobu zamietnuť a žalobcu zaviazať k úhrade trov konania na súde prvej inštancie alebo
alternatívne napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň si uplatnil
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celkovej výške 114,06 eur. Zároveň žalovaný pripojil listinu
označenú ako maximálna výška odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru vypočítanú zo súhrnných

údajov o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 4. štvrťrok 2009 podľa Nariadenia
vlády SR, ktorým sa ustanovuje výška, ktorú nesmie prevýšiť odplata za poskytnutie spotrebiteľského
úveru pre platné zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavreté od 16.02.2010 do 15.05.2010.

6. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného, ktoré jej bolo doručené dňa 28.12.2015 nevyjadrila.

7. Odvolací súd najskôr musí konštatovať, že pokiaľ súd prvej inštancie (okresný súd) správne
rozhodoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (zák. č. 99/1963 Z. z. v znení zmien a
doplnkov účinného do 30. 06. 2016), tak odvolací súd musel postupovať a vec posudzovať už podľa
nových civilných procesných kódexov, a to zákona č. 160/2015 Z. z. - Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“), ktorý nadobudol účinnosť dňom 01. 07. 2016, pričom aplikoval ustanovenia § 470 ods. 1 CSP, s

tým, že účinky procesných úkonov súdu prvej inštancie (okresného súdu) ostali zachované (§ 470 ods.
2 CSP). Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 357 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania

(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj
webovejstránkeKrajskéhosúduvPrešovedňa10.04.2017 a dospelk záveru,žeodvolaniežalovaného
nie je dôvodné.

8. Odvolací súd konštatuje, že vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených

skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na
týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé
odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje s tým, že dopĺňa
ustanovenie Občianskeho zákonníka týkajúce sa bezdôvodného obohatenia, ktoré súd prvej inštancie
necitoval.

9. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie vo vzťahu k neprijateľnosti zmluvnej
podmienky a na potvrdenie správnosti záveru, keďže nevidí dôvod na odklon od právneho záveru
vyjadrenom v rozhodnutí Krajského súdu v Prešove v obdobnej právnej veci samotného žalovaného
sp. zn. 20Co 99/2014, poznamenáva. Odvolací súd pripomína body 25-29 rozsudku Súdneho dvora

Európskej únie C-168/05 Mostaza Claro cit.: „Systém ochrany zavedený smernicou vychádza z
myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie
k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol
vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98

až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25). Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo
dodávateľom môže byt kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným
účastníkom zmluvy (rozsudok Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 27). Na
základe týchto zásad Súdny dvor rozhodol, že možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu podmienky
predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice,

teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k
splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mat odradzujúci účinok
prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo
strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, už citovaný,
bod 28, ako aj z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32). Táto možnosť priznaná

súdu bola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa zabezpečená účinná ochrana,
najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento spotrebiteľ o svojich právach nevie,
alebo má ťažkosti s ich uplatnením (rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod
26, ako aj Cofidis, už citovaný, bod 33). Ochrana, ktorú smernica priznáva spotrebiteľom, sa tak vzťahujena prípady, v ktorých sa spotrebiteľ, ktorý s predajcom alebo dodávateľom uzavrel zmluvu obsahujúcu
nekalú podmienku, zdrží namietania nekalej povahy tejto podmienky z dôvodu, že buď o svojich právach
nevie, alebo preto, že je odradený od ich uplatňovania z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok

súdne konanie (rozsudok Cofidis, už citovaný, bod 34).“ Krajský súd v Prešove vo veci 18Co/109/2011
konštatoval, že cit. ,,neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka,, ktorá vyvoláva v neprospech
spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany, hrubú nerovnováhu. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky
napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku
spotrebiteľa),aleajpodmienka,ktorájeneurčitáalebojevrozpores„ratiolegis“zákonnéhoustanovenia,

podľa ktorého bola dojednaná (napr. úroky z omeškania nad limit podľa nar. vl. 87/1995 Z.z.). Za
neprijateľnú považuje odvolací súd aj zmluvnú podmienku, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa
za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa
(tzv. teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských
úverových vzťahoch)“. Neprijateľné podmienky nie sú taxatívne vypočítané a súdna prax ich môže
judikovať so zreteľom na skutkové a právne okolností prípadu. Súdy členských štátov môžu judikovať,

ktorézmluvnépodmienkysúnekalé(porov.C237/02,FreiburgerKommunalbautencit.,„Vnútroštátnemu
súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka, ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa
kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13 ako
nekalú.“ Zmluvné dojednanie nie je formulované tak, že ak spotrebiteľ skutočne chce odklad splátok,
môže si ju aktivovať (prípadne vykonať úkon, ktorý by bolo možné považovať za súhlas s jej využívaním

za poplatok), ale je formulovaná tak, že službu napriek tomu, že ju spotrebiteľ ešte nepotrebuje a zjavne
ani nechce, zaplatí poplatok vo výške 108,44,- eur za možnosť odkladu splátok úveru a 59,15,- eur za
odklad splatnosti revolvingu, ak je mu poskytnutý. Ide o hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach.

10. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí

výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší, ako aj na nemeckú názorovú líniu týkajúcu sa výkladu
zmluvných dojednaní v spotrebiteľských zmluvách (s ktorou sa stotožňuje). Vrchný krajinský súd v
Brandenburgu (Brandenburgisches Oberlandesgericht) v rozhodnutí z 21.06.2006 č. k. 7 U 17/06
konštatoval, že „Pri skúmaní neprijateľnej povahy zmluvných podmienok súd v súlade s rozhodovacou
líniou Spolkového súdneho dvora (BGH) potvrdil, že je potrebné vychádzať z najneprijateľnejšieho

výkladu, aký pri posudzovaných zmluvných podmienkach vôbec prichádza do úvahy“. Pri aplikácii
teórie najnepriaznivejšieho výkladu súd dospel k záveru, že zmluvná formulácia poplatku za odkladu
splátokjespôsobilápoškodiťspotrebiteľa.Pokiaľodvolateľpoukazujenato,žecenaplnenianemôžebyť
neprijateľnou zmluvnou podmienkou, odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej
únie vo veci Aziz C-415/11: „na účely určenia, či dôjde k nerovnováhe „napriek požiadavke dôvery

[dobrej viery -neoficiálny preklad]“, treba preveriť, či predajca alebo dodávateľ, ktorí zaobchádza so
spotrebiteľom čestne a rovnocenne, mohol rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s
dotknutou podmienkou po individuálnom dojednaní. Článok 3 ods. 3 smernice sa má vykladať v tom
zmysle, že príloha, na ktorú odkazuje toto ustanovenie, obsahuje len orientačný a nevyčerpávajúci
zoznam podmienok, ktoré možno považovať za nekalé.“ Rovnako tak rozsudok Súdneho dvora

Európskeho súdu vo veci Caja de Ahorros C-484/08 cit: „Článok 4 ods. 2 a článok 8 smernice Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa musia vykladať
v tom zmysle, že nebránia takej vnútroštátnej právnej úprave, akou je právna úprava dotknutá vo
veci samej, ktorá umožňuje súdne preskúmanie nekalej povahy zmluvných podmienok týkajúcich sa
definície hlavného predmetu zmluvy alebo primeranosti medzi cenou a odmenou na jednej strane a

službami či tovarmi poskytnutými v protihodnote na strane druhej, aj keď sú tieto podmienky formulované
jasne a zrozumiteľne. Článok 2 ES, článok 3 ods. 1 písm. g) ES a článok 4 ods. 1 ES nebránia
takému výkladu článku 4 ods. 2 a článku 8 smernice 93/13, podľa ktorého členské štáty môžu prijať
vnútroštátnu právnu úpravu umožňujúcu súdne preskúmanie nekalej povahy zmluvných podmienok
týkajúcich sa definície hlavného predmetu zmluvy alebo primeranosti medzi cenou a odmenou na jednej

strane a službami či tovarmi poskytnutými v protihodnote na strane druhej, aj keď sú tieto podmienky
formulovanéjasneazrozumiteľne.“Spoukazomnauvedenéniejeanivtomtosmereodvolacianámietka
dôvodná. Žalobca v odvolaní obhajoval úroky za poskytnutý úver s poukazom, že nie sú v rozpore
s dobrými mravmi poukazujúc na maximálnu výšku odplaty za spotrebiteľské úvery. Odvolací súd sa
stotožňuje s prvostupňovým súdom, že úroky 68,85 % ročne sú neprimerane vysoké odporujúce dobrým

mravom (porov. NS ČR vo veci 21Cdo 1484/2004 alebo NS SR vo veci 5Cdo 26/2011). Odvolací
súd prisvedčuje konštatovaniu prvostupňového súdu, že dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s
§ 39 OZ, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. Odvolací
súd poukazuje na konštantnú judikatúru v obdobných veciach s tým, že hoci maximálna výška úrokovako odplaty za užívanie požičanej finančnej čiastky pri peňažných pôžičkách (ako odplaty za užívanie
požičanejfinančnejčiastky)anipriúverochnieježiadnymprávnympredpisomlimitovanáajeponechaná
výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak

dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy
(porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.7.2009).
V danom prípade sa súd prvej inštnacie správne zaoberal výškou úroku z úveru, ktorá činí 68,85
% ročne a porovnával ju s úrokmi poskytovanými peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy. Z
internetovej stránky Národnej banky Slovenska súd prvej inštancie preveril úrokové miery podobných

úverov v bankách a zistil, že pri spotrebiteľskom úvere so splatnosťou do 1 roka v období 04.2013
bežný úrok predstavoval 12,71 % p.a. Z toho je zrejmé, že žalovaným požadovaný úrok v danom
prípade bol 4-násobne vyšší ako úrok, za ktorý za obdobných podmienok banky úver poskytovali. Úrok
z úveru vo výške odporujúcej dobrým mravom, s ktorým zákon spája absolútnu neplatnosť (§ 39 OZ),
nemožno obhajovať ani princípom zmluvnej slobody. Zmluvná sloboda účastníkov právneho vzťahu nie
je neobmedzená a nesmie vybočiť z určitých aj právom akceptovateľných hraníc. Jednou z týchto hraníc

je i súdom prvého stupňa správne aplikovaný inštitút dobrých mravov (porov. 1MCdo 1/2009, 21Cdo
1484/2004 /ČR/). Zmluvné podmienky v predmetnej veci súd prvej inštancie, pokiaľ ide o úrok z úveru
správne vyhodnotil ako odporujúce dobrým mravom, a odvolaciemu súdu neprináleží ich upravovať tak,
aby zodpovedali zákonnej požiadavke súladu s dobrými mravmi (rozsudok Súdneho dvora Európskej
únie C-618/10 Banco Espaňol). Odvolací súd na margo veci poznamenáva, že súdy sa značne kriticky

vyjadrili už aj k nižším úrokovým sadzbám (5Cdo 26/2011 (48%), 1MCdo 1/09 (60%), Krajský súd v
Prešove vo veci 3Co 67/2008 (25%). Nemecký BGH v rozsudku z 13. 3. 1990 AZ XI ZR 252/89 vyhlásil
úver s rozdielom o 12% percentuálnych bodov oproti priemeru na trhu pre obdobný úver za nemravný
a žalobu zamietol pre rozpor plnenia s dobrými mravmi (civilnoprávna úžera). Švajčiarsky spolkový súd
znížil v roku 1967 rozhodnutím z 1. 4. 1967 úrokovú sadzbu v prípadoch úverov pre spotrebiteľov z 26%

na 18% a sadzbu 26% vyhlásil za odporujúcu dobrým mravom. Pokiaľ žalobca plnil úroky odporujúce
dobrým mravom, nepochybne v súlade s vyššie uvedeným ide o plnenie z neplatného právneho úkonu.
Na strane žalovaného preto došlo k bezdôvodnému obohateniu, ktoré musí vrátiť (§§ 451 ods. 2, 457
OZ).

11. Podľa ust. § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného obohatí, musí obohatenie
vydať.

12. Podľa ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech
získanýplnenímbezprávnehodôvodu,plnenímzneplatnéhoprávnehoúkonualeboplnenímzprávneho

dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

13. Podľa ust. § 457 Občianskeho zákonníka, ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z
účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.

14. Podľa ust. § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka, musí sa vydať všetko, čo sa nadobudla
bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo
výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.

15. Pokiaľ žalobca plnil úroky odporujúce dobrým mravom, nepochybne v súlade s vyššie uvedeným

ide o plnenie z neplatného právneho úkonu, preto musí žalovaný toto bezdôvodné obohatenie vydať (§
451 ods. 2 v spojení s § 457 a § 458 Občianskeho zákonníka).

16. Žalobkyni bol schválený úver vo výške 1.095,40 eur, ktorý bol ponížený o poplatok vo výške
108,44 eur, pričom vo vzťahu k tomuto poplatku ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Žalobkyni bol

teda skutočne poskytnutý úver vo výške 986,96 eur. Žalobkyňa doposiaľ uhradila žalovanému sumu
2.139,48 eur. Po odpočítaní skutočne poskytnutej sumy úveru vo výške 986,96 eur sa teda v súvislosti
s neprijateľným poplatkom za službu spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne 3 akýchkoľvek splátok
úveru a úrokom vo výške 68,85 %, ktorý je nepochybne v rozpore s dobrými mravmi pre jeho neúmernú
výšku z dôvodu neplatnosti zmluvy v tejto časti, tak ako to popísne súd prvej inštancie podľa ust. § 39

Občianskeho zákonníka sa žalovaný obohatil o sumu 1.152,52 eur, ktorú správne zaviazal súd prvej
inštancie žalovaného vydať žalobkyni.17. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší

proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd
so zreteľom na vyššie uvedené nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami
žalovaného, ktoré nemohli spôsobiť zmenu právneho posúdenia veci.

18. Súd prvej inštancie správne rozhodol i o trovách odvolacieho konania, preto odvolací súd rozsudok
ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

19. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s §
396 ods. 1 CSP a priznal úspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k
neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu.

20. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej

opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.