Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, May 10, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/250/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2606207542
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2606207542.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr.

Martina Valentová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobkyne: Q. M., nar. X.X.XXXX, bytom
F., E. F. X. XX, proti žalovanej: JUDr. W. H., nar. XX.X.XXXX, bytom X., C. XXXX/XX, zastúpenej
advokátkou: JUDr. Alena Bábiková, so sídlom Bratislava, Michalská 2, o zaplatenie: 1. 2.046,74 Eur s
príslušenstvom, 2. 3.684,86 Eur s príslušenstvom, o odvolaniach právnej predchodkyne žalobkyne proti
rozsudkom Okresného súdu Senica č. k. 11C/156/2006-59 zo dňa 10.10.2007 a č. k. 5C/122/2006-60
zo dňa 17.10.2007, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnuté rozsudky súdu prvej inštancie č. k. 11C/156/2006-59 zo dňa 10.10.2007 a

č. k. 5C/122/2006-60 zo dňa 17.10.2007 vo veci samej p o t v r d z u j e .

II. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 11C/156/2006-59 zo dňa 10.10.2007
v časti o náhrade trov konania m e n í tak, že žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanej náhradu trov
konania v sume 918,88 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

III. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 5C/122/2006-60 zo dňa 17.10.2007 v

časti o náhrade trov konania m e n í tak, že žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanej náhradu trov
konania v sume 1.516,28 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

IV. Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 11C/156/2006-59 zo dňa 10.10.2007 (ďalej aj „prvý rozsudok“)
zamietol žalobu, ktorou sa ešte pôvodná žalobkyňa (obchodná spoločnosť DOVO - AGRO, s.r.o.,
Drahovce, Dolné Voderady 26) ako povinná v exekučnom konaní domáhala od žalovanej zaplatenia
sumy 61.660,- Sk/2.046,74 Eur spolu s úrokom z omeškania 7 % ročne od 26.4.2006 do zaplatenia (ako

polovice z odmeny exekútorky vyčíslenej sumou 123.320,- Sk/4.093,47 Eur a povinnou aj uhradenej,
avšak spochybňovanej a predstavujúcej tak podľa nej bezdôvodné obohatenie). Žalobkyni uložil i
povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v sume 27.682,30 Sk/918,88 Eur k rukám advokátky
do 3 dní. Rozhodnutie vo veci samej súd odôvodnil právne s použitím § 451 a § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka (ďalej aj „OZ“), § 46 ods. 1 a 3, § 56 ods. 5 a § 60 písm. b) a e) zákona č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj
„Exekučný poriadok“) a § 5 ods. 1 a 2 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych

exekútorov (ďalej aj „exekútorská tarifa“). Vecne potom názorom, podľa ktorého nebolo preukázaným
získanie majetkového prospechu žalovanej (na úkor povinnej). V skôr prebiehajúcom exekučnom
konaní síce povinná zaplatila vymáhanú pohľadávku i trovy exekúcie, stalo sa tak ale až po vydaní
upovedomenia o začatí exekúcie, po uplynutí splatnosti splátok navrhnutých samou povinnou v tzv.splátkovom kalendári a navyše po viacerých nepopieraných urgenciách žalovanej (majúcich základ v
ústnej dohode účastníčok), takže tu nebol priestor pre posudzovanie počínania povinnej za dobrovoľné
splnenie vymáhaného nároku a žaloba tak nebola dôvodnou. Rozhodnutie o trovách konania súd

odôvodnil právne aplikáciou § 142 ods. 1 a § 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a paušálnym
odkazomnavyhláškuč.655/2004Z.z.(ďalejtiežlen„advokátskatarifa“),vecnepotomtrovamižalovanej
na právnej službe advokátky, paušálnych a ďalších súvisiacich náhradách a na súdnom poplatku za
odpor, v sumách uvedených v odôvodnení.

2. Rozsudkom č. k. 5C/122/2006-60 zo dňa 17.10.2007 (ďalej aj „druhý rozsudok“) súd prvej inštancie
taktiež zamietol žalobu, ktorou sa ešte pôvodná žalobkyňa (obchodná spoločnosť DOVO - AGRO,
s.r.o., Drahovce, Dolné Voderady 26) ako povinná z exekučného konania domáhala od žalovanej
zaplatenia sumy 111.010,- Sk/3.684,86 Eur spolu s úrokom 7 % ročne od 26.4.2006 do zaplatenia
(keď v tomto prípade žalovaná suma predstavuje polovicu z odmeny exekútorky vyčíslenej sumou
222.020,- Sk/7.369,71 Eur). Žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v sume

45.679,50 Sk/1.516,28 Eur) k rukám advokátky do 3 dní. Toto rozhodnutie odôvodnil, pokiaľ šlo o
vec samu, právne § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, § 451 a § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 46
ods. 3, § 47 ods. 1 a 3, § 52 ods. 1, § 56 ods. 6, § 196, § 200 ods. 1 a § 201 ods. 1 Exekučného
poriadku (tu inak, pokiaľ šlo o časť jeho ustanovení, v znení platnom a účinnom do 31.8.2005 vrátane)
a § 4 ods. 1 a § 5 exekútorskej tarify; vecne potom i tu názorom o nedôvodnosti žaloby, keď v skôr

prebiehajúcom exekučnom konaní povinná zaplatila vymáhanú pohľadávku i trovy exekúcie, ale až po
vydaní upovedomenia o začatí exekúcie, uplynutí lehoty na podanie námietok proti exekúcii, ďalšej
lehoty určenej žalovanou (súdnou exekútorkou) na dobrovoľné uspokojenie pohľadávky (ktorá lehota
14 dní mala síce charakter len procesnej a teda predĺžiteľnej lehoty, avšak povinná o jej predĺženie
nepožiadala) a napokon i po uplynutí splatnosti splátok navrhnutých v tzv. splátkovom kalendári, pričom

žalovaná síce vyčkala na takéto plnenie a nevydala exekučný príkaz, nedošlo však k upusteniu od
exekúcie a exekučné konanie skončilo vymožením pohľadávky a trov exekúcie osobitným spôsobom
(?), pri ktorom žalovaná v súlade s právnymi predpismi (?), na dobrovoľné úhrady povinnej reagovala
nepokračovaním v exekúcii (takže tu nebol priestor pre posudzovanie počínania povinnej za dobrovoľné
plnenie či vytvorenie dôvodov pre upustenie od exekúcie a žalovanej tak patrila tzv. plná odmena - v

rozsahu 20% z vymáhanej pohľadávky). Súd prvej inštancie pritom nepovažoval za dôvodnú námietku
premlčania vznesenú žalovanou, pretože žalobkyňa vedomosť o konečnej sume trov exekúcie (a teda i
výške bezdôvodného obohatenia majúceho podľa nej žalobkyni vzniknúť) získala až doručením faktúry
žalovanej z 31.12.2004 a k podaniu žaloby došlo ešte 22.6.2006. I rozhodnutie o trovách konania
bolo odôvodnené právne § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a príslušnými ustanoveniami

advokátskej tarify a vecne i tu trovami žalovanej na právnej službe advokátky, jej paušálnych a ďalších
náhradách a na súdnom poplatku za odpor.

3. Proti obom takýmto rozsudkom podala odvolania len žalobkyňa (pôvodná) a navrhla ich zmeniť
a v oboch prípadoch žalobám vyhovieť (okrem požiadavky na priznanie jej i náhrady trov konania)

s námietkou nesprávneho posúdenia veci súdom prvej inštancie po právnej stránke (§ 205 ods. 2
písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku). Nedodržanie lehoty na plnenie určenej žalovanou nemalo
podľa nej totiž žiadne právne následky, nesprávnym bolo aj rozlišovanie okresným súdom medzi
„dobrovoľným“ a iným plnením (ktoré rozlišovanie exekučný poriadok nepozná a upustenie od exekúcie
viaže len na splnenie dlhu, ku ktorému tu nepochybne došlo) a napokon nesprávnym bol tiež názor

o nedostatku reálnej možnosti žalovanej urobiť vo všetkých exekučných konaniach vedených proti
žalobkyni konkrétne kroky smerujúce k vymoženiu pohľadávok a účelovými tvrdenia žalovanej o
prerušení vo výkone exekúcie (s ktorým ani nezačala). Zotrvala tiež na tom, že o konkrétnej výške
odmeny sa dozvedela až z faktúry žalovanej, ktorá jej bola doručená 8.3.2006. V prípade odvolania
proti druhému rozsudku navyše argumentovala tým, že možnosť aplikácie ust. § 47 ods. 3 Exekučného

poriadku (v znení platnom a účinnom od 1. septembra 2005) vylučovala potreba použitia ust. § 46
ods. 3 rovnakého zákona, pričom nárok exekútorky na tzv. plnú odmenu by podľa nej (odvolateľky)
založilo len vykonanie exekúcie niektorým zo spôsobov predpokladaných zákonom (o taký prípad tu
však nešlo, nakoľko všetku činnosť žalovanej v exekúcii vedenej proti žalobkyni predstavovalo vydanie
upovedomenia o začatí exekúcie).

4. Žalovaná navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť predovšetkým pre stotožnenie sa s jeho dôvodmi.
K argumentácii žalobkyne v odvolaní potom namietala použitím pojmu dobrovoľné plnenie samotnou
žalobkyňou a tiež neudržateľnosťou výkladu ust. § 46 ods. 3 a § 47 ods. 3 Exekučného poriadkupodávaného žalobkyňou (ak by nárok exekútora na polovičnú odmenu zakladalo nielen plnenie
povinného v tzv. námietkovej lehote, ale i po jej uplynutí, bolo by ustanovenie § 47 ods. 3 Exekučného
poriadku zbytočným a opakom tak treba vyvodiť nárok na plnú odmenu i v prípade plnenia po uplynutí

lehoty na podanie námietok proti exekúcii). Zotrvala i na svojich skorších prednesoch (podľa ktorých
najmä existencia jediného majetku žalobkyne pri viacerých exekučných konaniach vedených proti
jej osobe vylučovala možnosť urobenia konkrétnych krokov smerujúcich k vymoženiu pohľadávok vo
všetkých paralelne vedených konaniach, ona (žalovaná) až po urobení príslušných krokov pristúpila na
dohodu so žalobkyňou o tzv. splátkovom kalendári, zaplatenie až po zásahoch exekútorky nemožno

považovať za dobrovoľné splnenie a žalobkyňa sa napokon už zaplatením trov exekučného konania
(teda nie až doručením faktúry) dozvedela o tvrdenom bezdôvodnom obohatení i osobe takto sa majúcej
na úkor žalobkyne obohatiť, hoci v tomto prípade pre osobitné postavenie exekútora pri výkone verejnej
moci ani o nárokoch žalobkyne podľa Občianskeho zákonníka hovoriť nemožno.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací rozsudkom č. k. 10Co/44/2008-97 zo dňa 3.6.2008 prvý

rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel. Rozsudkom č. k. 10Co/38/2008-101 zo dňa
3.6.2008 druhý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe taktiež vyhovel, po doplnení dokazovania
výsluchom žalovanej (vo veci sp. zn. 10Co/38/2008 s použitím výsledku takéhoto dokazovania podľa
§ 121 Občianskeho súdneho poriadku i v súvisiacej veci sp. zn. 10Co/44/2008. Žalovanej tiež uložil
povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov v oboch takýchto konaní (v tom čase sumami 20.102,- Sk

a 38.152,- Sk). Rozhodol tak najmä preto, že vyhodnotil postup žalovanej spočívajúci v jej faktickej
nečinnosti pri exekúcii vedenej proti žalobkyni za upustenie od vykonania exekúcie. Povinnosťou
žalovanej totiž bolo buď zabezpečiť podklady pre uspokojenie vymáhaných pohľadávok v splátkach
(formou tzv. splátkového kalendára) alebo mala v exekúcii pokračovať, pokiaľ tak však neurobila, k
vymoženiu pohľadávok nedošlo žiadnym v zákone predpokladaným spôsobom (postupom exekútora)

a takto žalovanej vzniklo právo na odmenu len ako pri upustení od vykonania exekúcie (ktoré
zákon ani presne nedefinuje). Podľa názoru odvolacieho súdu sa preto žalovaná na úkor žalobkyne
bezdôvodne obohatila (v rozsahu časti obdržanej, avšak jej nepatriacej odmeny) a bola povinná takéto
bezdôvodné obohatenie vrátiť. Akceptovať nešlo pritom ako námietku premlčania pohľadávky, tak ani
obranu nemožnosťou posudzovania vzťahu účastníčok podľa Občianskeho zákonníka. V prvom prípade

žalobkyňa nezískala vedomosť o bezdôvodnom obohatení a osobe takto sa obohacujúcej už vyčíslením
trov exekúcie v upovedomení o jej začatí, ale až zaplatením trov exekúcie (ktoré musela zaplatiť, ak
chcela odvrátiť nútené vymoženie) a už len suma poslednej platby (od ktorej zaplatenia do podania
žaloby neuplynuli dva roky) bola vyššou než sumy požadované žalobami v oboch tu zmieňovaných
konaniach. U možnosti považovania vzťahu strán i za súkromnoprávny vzťah potom síce nepochybne

exekútorovi(akoštátompoverenejosobenanútenévymáhaniesplneniauloženýchpovinností)prislúcha
osobitné postavenie vyznačujúce sa atribútmi orgánu verejnej moci, na druhej strane sú tu však určité
rozdiely, pre ktoré mu nemožno uprieť ani status podnikateľa a tiež účastníka exekučného konania
a práve z tohto dôvodu nemožno vylúčiť ani oprávnenosť požiadavky na vydanie bezdôvodného
obohatenia (uplatnenej aj žalobami žalobkyne).

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“) na dovolania žalovanej obidva rozsudky
odvolacieho súdu svojimi uzneseniami sp. zn. 3Cdo/58/2009-135 zo 14.1.2010 (rozsudok odvolacieho
súdu č. k.10Co/44/2008-97 zo dňa 3.6.2008) a sp. zn. 3Cdo/199/2009 z 18.1.2010 (rozsudok
odvolacieho súdu č. k. 10Co/38/2008-101 zo dňa 3.6.2008) zrušil a vec vrátil tunajšiemu odvolaciemu

súdu na ďalšie konanie. Za nesprávne považoval právne posúdenie veci odvolacím súdom (v
oboch druhovo totožných prípadoch), pokiaľ išlo o možnosť charakterizovania vzťahu strán ako
súkromnoprávneho. Podľa názoru NS SR rozhodujúcou v tomto smere bola naopak taká konštrukcia
postavenia exekútorky, ktorá ju oprávňovala jednostranne zakladať žalobkyni určité povinnosti, takto pre
istú nerovnoprávnosť (aj s prihliadnutím na vymedzenie žalobami uplatňovaných nárokov) šlo o vzťah

verejnoprávny a ani uplatnenie úpravy o bezdôvodnom obohatení preto neprichádzalo do úvahy. To síce
neznamenalo, žeby tu nemohlo ísť o prípad podraditeľnosti situácie podávajúcej sa z výsledkov konania
pod úpravu zodpovednosti exekútora za škodu spôsobenú pri výkone exekučnej činnosti (nakoľko je
tu povinnosť žalobcu nárok v žalobe vymedziť len skutkovo a nie i právne - zásada „iura novit curia“ /
súd pozná právo/), pre neposudzovanie veci odvolacím súdom aj z tohto aspektu ale jeho rozsudky boli

predčasnými, uzavrel napokon dovolací súd.

7.VkonanínasledujúcompotakýchtorozhodnutiachNSSRžalobkyňaužnovýodvolacínávrhnepodala
ažalovanáopäťnavrhlaobanapadnutérozsudkypotvrdiťakoprepodržaniesiskoršejargumentácie,taki pre názor, podľa ktorého tu nebola daná ani jej zodpovednosť za škodu, naznačovaná NS SR. Okrem
potreby preukázania atribútov zodpovednosti za škodu, teda protiprávnosti konania, škody aj príčinnej
súvislosti medzi nimi (k čomu podľa nej nedošlo) mala za to, že exekútorovi právo na plnú náhradu

trov exekúcie vzniká už márnym uplynutím povinnému tzv. námietkovej lehoty, prakticky polemizovala
s názorom odvolacieho súdu z jeho prvých rozhodnutí v týchto veciach zotrvaním na vlastnom názore,
podľa ktorého vyššie uvedenú plnú náhradu už neskôr nemožno krátiť (bez ohľadu na ďalší postup
exekútora)apreskončenieexekučnéhokonaniavedenéhoprotižalobkyniažvdecembri2004bynebola
daná ani jej primárna zodpovednosť (nakoľko v takom čase už bol účinným zákon č. 514/2003 Z. z.,

ktorý aj u škôd spôsobených exekútormi pri výkone ich činnosti ustanovil zodpovednosť štátu).

8. Odvolací súd uznesením zo dňa 26.10.2010 (vyhláseným na pojednávaní) spojil na spoločné
odvolacieho konanie na odvolacom súde vedených vecí (sp. zn. 10Co/101/2010 a 10 Co/142/2010) pod
sp. zn. 10Co/101/2010.

9. Rozsudkom č. k. 10Co/101/2010-160 zo dňa 26.10.2010 odvolací súd zmenil obidva rozsudky súdu
prvej inštancie uložením žalovanej povinnosti zaplatiť žalobkyni (ktorou ešte aj v tomto prípade bola tá
pôvodná) sumu 5.731,60 Eur spolu s úrokom z omeškania 7 % ročne od 26. apríla 2006 do zaplatenia
(súčet požiadaviek z oboch pôvodne samostatne vedených konaní) a tiež náhradu trov konania v sume
1.933,60 Eur (v tomto prípade súčet čiastkových požiadaviek na trovách konania), všetko do 3 dní.

Rozhodol tak preto, že konštatoval existenciu i preukázanie všetkých atribútov zodpovednosti za škodu
(s výnimkou zavinenia, ktoré ale preukazovať treba nebolo, lebo tu šlo o objektívnu zodpovednosť),
faktickú nečinnosť exekútorky nešlo považovať za vykonávanie exekúcie (ale naopak za upustenie
od nej) a nedostatok priamej zodpovednosti exekútorky nemohlo privodiť ani zaštítenie sa novelou
Exekučného poriadku, vykonanou zákonom č. 514/2003 Z. z., keď pri možnosti videnia nesprávneho

úradného postupu v postupoch spred účinnosti takéhoto zákona i po nadobudnutí ním účinnosti (o aký
prípad šlo aj v tejto veci) nemožno vylúčiť priamu zodpovednosť exekútora za celú škodu (nakoľko
opačný výklad by odporoval aj princípom právnej istoty).

10. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 3Cdo/65/2012-206 zo dňa 12.9.2013 rozsudok

odvolacieho súdu (č. k. 10Co/101/2010-160 zo dňa 26.10.2010), ktorý napadla žalovaná dovolaním,
zrušilavecvrátiltunajšiemusúdunaďalšiekonanie.Dovolacísúdkprávnemuposúdeniuveciodvolacím
súdom nemal žiadne výhrady, poukázal však na to, že podľa obsahu spisu žalobkyňa ešte zmluvou
z 12.8.2008 postúpila obe pohľadávky (tvoriace predmet sporu) JUDr. U. M. a v rovnaký deň takúto
skutočnosť oznámila žalovanej. Takáto zmena viedla k strate vecnej (tzv. aktívnej) legitimácie žalobkyne

a rozhodnutie odvolacieho súdu toto nezohľadňujúce tak bolo bez ohľadu na nezískanie ním (odvolacím
súdom) príslušnej vedomosti predčasným a založeným na nesprávnom právnom závere; konštatoval
záverom NS SR.

11. Uznesením č. k. 10Co/241/2013-252 zo dňa 14.10.2014 odvolací súd vyhovel návrhu na zmenu v

osobe žalobkyne a ako novú žalobkyňu pripustil Q. M. (aktuálnu žalobkyňu).

12. Rozsudkom č. k. 10Co/241/2013-260 zo dňa 15.10.2014 odvolací súd zmenil napadnuté rozsudky
súdu prvej inštancie vo veci samej tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni 5.731,60 Eur s úrokom
z omeškania 7 % ročne od 26.4.2006 do zaplatenia, všetko do 3 dní. Žalovaná je povinná zaplatiť

žalobkyni náhradu trov tohto konania v sume 1.933,68 Eur do 3 dní. Dospel k záveru, že napadnuté
rozsudky spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci. Pred posudzovaním dôvodnosti oboch
žalôb sa zoberal opodstatnenosťou námietky žalovanej, že došlo k premlčaniu uplatňovaného nároku.
Túto neakceptoval, keď vedomosť o trovách a ich výške sa nenadobúda už z vyhlášky č. 288/1995
Z. z., resp. z faktúr. Práve tieto faktúry ale mali žalobkyňu utvrdiť v tom, že sumy nimi vyčíslených

odmien a súvisiacich náhrad exekútorky má považovať za definitívne. Preto najskôr od tohto času mohla
začať plynúť subjektívna premlčacia doba na uplatnenie práva. Vzhľadom na to, že žaloby boli podané
22.6.2006, bolo nimi uplatnené nepremlčané právo. Za základ pre svoje právne závery považoval §
33 ods. 1 vety prvej Exekučného poriadku (v znení účinnom do 30.6.2004), podľa ktorého exekútor
zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanci v súvislosti s činnosťou podľa

tohto zákona. Zotrval na názore, podľa ktorého možnosť upustenia od vykonávania exekúcie je daná
v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania až do jeho prípadného skončenia vymožením pohľadávky,
avšak s tým, že súdnemu exekútorovi patrí odmena vo výške 50 % zo základnej sadzby odmeny, ak
povinný uhradí vymáhanú sumu pred uplynutím tzv. námietkovej lehoty (podľa § 47 ods. 3 Exekučnéhoporiadku) alebo ak súdny exekútor upustí od vykonávania exekúcie (podľa § 46 ods. 3 Exekučného
poriadku). Odmena v plnej výške patrí súdnemu exekútorovi vtedy, keď v začatej exekúcii pokračoval až
do vymoženia práva. V prejednávanej veci povinná uhradila obe vymáhané pohľadávky po uplynutí tzv.

námietkovej lehoty, avšak bez toho, aby súdny exekútorka musela prikročiť k vymáhaniu pohľadávky (§
63 ods. 1 Exekučného poriadku). Odvolací súd akcentoval, že (ne)činnosť súdnej exekútorky v čase po
uplynutí lehoty na námietky proti exekúcii nemala charakter vykonávania exekúcie a nebola v súlade
so zákonom. Žalovaná v konaní potvrdila, že neexistovala písomná dohoda s pôvodnou žalobkyňou
ani písomný súhlas oprávnenej na vyčkávanie s pokračovaním v exekúcii; všetky dohody o splácaní

pohľadávky boli ústne. Vzhľadom na to žalovaná mala pokračovať v exekúcii a pokiaľ tak nepostupovala,
fakticky upustila od vykonania exekúcie. V tejto súvislosti dospel odvolací súd k závere, že vykonávaním
exekúcie, ktoré by opodstatňovalo priznanie odmeny súdnemu exekútorovi podľa § 5 ods. 1 vyhlášky
č. 288/1995 Z. z. nie je postup exekútora obmedzujúci sa len na vydanie upovedomenia o začatí
exekúcie, teda postup, v rámci ktorého nevydá exekučný príkaz, i keď sú pre to splnené zákonom
ustanovené podmienky. Žalobkyňa správne namietala, že žalovaná v rámci exekučných konaní prijala

väčšiu odmenu, než jej patrila a že tým jej ako povinnej vznikla škoda. Rovnako to bol daný aj
vzťah príčiny a následku medzi protiprávnym postupom žalovanej a škodou na ujmu žalobkyne. Nebola
sporná ani výška pohľadávky, ani moment, kedy sa žalovaná dostala do omeškania so splnením žalobou
vyžadovanej povinnosti (najneskôr 26.4.2006), kedy diskontná sadzba určená NBS tvoriaca základ pre
výšku úrokov z omeškania podľa § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. predstavovala 3,5 %, bolo

nutné obom žalobám vyhovieť.

13. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 3Cdo/129/2015 zo dňa 22.6.2016 rozsudok
odvolacieho súdu (č. k. 10Co/241/2013-260 zo dňa 15.10.2014), ktorý napadla žalovaná dovolaním,
zrušil a vec vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie. Podľa jeho názoru odvolací súd použil náležité

ustanovenia zákona, napriek tomu ale dospel k nesprávnym právnym záverom. V danom prípade žaloby
smerovali proti súdnej exekútorke, ktorá zostala aj po účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. pasívne
vecne legitimovaná v konaní o náhradu škody spôsobenej pri výkone exekučnej činnosti. Z dikcie
Exekučného poriadku a zákona č. 514/2003 Z. z. možno vyvodiť, že za škodu spôsobenú exekútorom
pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu (§ 29 až § 194

Exekučného poriadku) zodpovedá, vedľa štátu (s následným právom regresu) rovnako sám exekútor,
a to za podmienok uvedených v § 33 ods. 1 Exekučného poriadku. Z uvedeného vyplýva, že je len
na poškodenom, či bude náhradu škody požadovať podľa zákona č. 514/2003 alebo
či predmetný nárok bude uplatňovať priamo od exekútora podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku.
Vzhľadom na dôvody dovolania najvyšší súd neposudzoval správnosť právnych záverov odvolacieho

súdu týkajúcich sa premlčania žalobami uplatnených práv. Ak povinný uhradí pohľadávku po začatí
exekučného konania skôr, ako mu uplynie lehota na podanie námietok, má exekútor nárok na náhradu
trov konania vo výške ustanovenej osobitným predpisom (t. j. vo výške vyplývajúcej z ust. § 5 ods. 2
vyhlášky č. 288/1995 Z. z.) v rovnakom rozsahu ako v prípade upustenia od vykonania exekúcie (§ 47
ods. 3 veta prvá Exekučného poriadku). Dovolací súd zastal názor, že súdny exekútor nemôže upustiť od

vykonania exekúcie v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, ale len do doručenia upovedomenia o
začatí exekúcie. Ak k úhrade pohľadávky dôjde po doručení upovedomenia o začatí exekúcie, exekútor
už nemôže upustiť od vykonania exekúcie; v takom prípade je už možné len exekúciu zastaviť v rozsahu
vymáhanej pohľadávky. Postup súdnej exekútorky v danom prípade nemal znaky faktického upustenia
od vykonávania exekúcie. Nadväzujúc na to konštatoval, že je nesprávny právny názor odvolacieho

súdu, podľa ktorého mala byť súdnej exekútorke priznaná odmena podľa ust. § 5 ods. 2 č. 288/1995 Z.
z. a pokiaľ bola priznaná v inej výške, došlo ku škode, za ktorú zodpovedá žalovaná.

14. Žiadna zo strán následne (potom, čo sa v dôsledku rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vec stala opäť
predmetom odvolacieho konania) nový odvolací návrh ani vyjadrenie nepodala.

15. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej
CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej
OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe
prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon

aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale odvolania
boli podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky ich podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu
existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto
postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušenýchpráv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia
legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej
úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného

výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP).

16. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolania boli podané včas (§
204 ods. 1 v čase podania odvolania účinného zák. č. 99/1963 Z.z. Občianskeho súdneho poriadku -
ďalej OSP, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech

boli rozhodnutia vydané (§ 201 OSP, akt. § 359 CSP), proti rozhodnutiam súdu prvej inštancie, proti
ktorému zákon odvolanie v čase ich podaní pripúšťa (§ 201 a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 363
CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP, ktoré
má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutia v medziach daných
rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolaní (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady

týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým
stavom ako ho zistil súd prvej inštancie a doplnil odvolací súd v súvislosti so svojimi predchádzajúcimi
rozhodnutiami a to bez potreby ďalej zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred

jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniam nie je možné priznať úspech,
v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre potvrdenie oboch rozsudkov súdu prvej inštancie (v ich
zamietajúcich častiach) podľa § 387 CSP.

17. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi oboch odvolaní

žalobkyne bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veciach správne, ak žalobu v konaní sp. zn.
11C/156/2006 v celom rozsahu zamietol, s odôvodnením, že nebolo preukázané získanie majetkového
prospechu žalovanej (na úkor povinnej) a taktiež žalobu v konaní sp. zn. 5C/122/2006 v celom rozsahu
zamietol, keď v skôr prebiehajúcom exekučnom konaní žalovanej patrila tzv. plná odmena - v rozsahu 20
% z vymáhanej pohľadávky, pričom nepovažoval za dôvodnú námietku premlčania vznesenú žalovanou.

Názory Najvyššieho súdu SR vyslovené v jeho zrušujúcich rozhodnutiach sp. zn. 3Cdo/58/2009 zo dňa
3.6.2008, sp. zn. 3 Cdo/65/2012 zo dňa 12.9.2013, sp. zn. 3Cdo/129/2016 zo dňa 22.6.2016 boli pritom
pre odvolací súd záväzné (§ 243d ods. 1 OSP ekv. § 455 CSP).

18. Pokiaľ šlo o otázku možnosti vyhodnotenia vzťahu pôvodných strán konania z prejednávanej veci

(čo i len sčasti) za tzv. súkromnoprávny vzťah, túto otázku vyriešil NS SR spôsobom odchylným od
prvotného názoru odvolacieho súdu, ustálením absolútnej priority verejnoprávneho charakteru vzťahu
exekútoraapovinného-oprotinázoruodvolaciehosúduomožnostizohľadniťisúkromnoprávneaspekty
postavenia exekútora, a v dôsledku viazanosti odvolacieho súdu takýmto názorom súdu dovolacieho sa
takouto dimenziou problému tunajší súd už nezaoberal.

19. Podľa § 2 ods. 1 Exekučného poriadku, exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na
vykonávanie núteného výkonu exekučných titulov (ďalej len "exekučná činnosť").

20. Podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku do 30.6.2004, exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu

ju spôsobil on alebo jeho zamestnanci v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona. Exekútor sa zbaví
zodpovednosti, ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno
od neho požadovať.

21. Podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku od 1.7.2004, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekútor

zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa
tohto zákona.

22. O pasívnej vecnej legitimácii žalovanej odvolací súd v súlade s názorom dovolacieho súdu uzatvára,
že obe žaloby boli podané voči súdnej exekútorke, ktorá zostala aj po účinnosti zákona č. 514/2003

Z. z. pasívne vecne legitimovaná v konaní o náhradu škody spôsobenej pri výkone exekučnej činnosti.
Porovnaním znenia Exekučného poriadku a zákona č. 514/2003 Z. z. možno vyvodiť, že za škodu
spôsobenú exekútorom pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného
predpisu (§ 29 až § 194 Exekučného poriadku) zodpovedá, vedľa štátu (s následným právom regresu)rovnako sám exekútor, a to za podmienok uvedených v § 33 ods. 1 Exekučného poriadku. Pričom právny
predchodca žalobkyne ako poškodený si mohol zvoliť od koho bude požadovať náhradu škody a to, či
podľa zákona č. 514/2003 alebo či si predmetný nárok uplatní priamo od exekútora podľa § 33 ods. 1

Exekučného poriadku.

23.Podľa§46ods.3Exekučnéhoporiadku,exekútorupustíodvykonaniaexekúcie,akpovinnýsplnil,čo
mu ukladá rozhodnutie a uhradí preukázané trovy exekučného konania. Ak exekútor vykonával exekúciu
predajom nehnuteľností alebo zriadením exekučného záložného práva, oznámi príslušnému okresnému

úradu odboru katastra nehnuteľností, že upustil od vykonania exekúcie.

24. Podľa § 47 ods. 1 Exekučného poriadku, exekútor poverený vykonaním exekúcie a) upovedomí
povinného i oprávneného o začatí exekúcie, prípadne o spôsobe jej vykonania a o predbežných trovách
exekúcie; povinného vyzve, aby uspokojil pohľadávku oprávneného alebo aby do 14 dní od doručenia
upovedomenia o začatí exekúcie vzniesol námietky podľa § 50, b) zakáže povinnému, aby odo dňa

doručenia upovedomenia o začatí exekúcie nakladal so svojím majetkom, ktorý podľa ustanovení tohto
zákona podlieha exekúcii.

25. Podľa § 47 ods. 2 Exekučného poriadku, exekútor upovedomí povinného o začatí exekúcie a o
spôsobe jej vykonania pred vydaním exekučného príkazu.

26. Podľa § 47 ods. 3 Exekučného poriadku v znení k 31.1.2002, exekútor upovedomí o začatí exekúcie
a oznámi jej skončenie aj Národnému úradu práce, ak ide o povinného, ktorým je právnická osoba.
Upovedomenie exekútor doručí po uplynutí lehoty na podanie námietok alebo po tom, keď sa mu doručí
rozhodnutie súdu o námietkach, ktorým sa námietky zamietli.

27. Podľa § 50 Exekučného poriadku, povinný môže vzniesť u exekútora povereného vykonaním
exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii, ak po
vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho
vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. To isté platí, ak sa namieta,

že oprávnený alebo povinný nie sú právnymi nástupcami osoby uvedenej v exekučnom titule. Námietky
musia byť odôvodnené a na dodatočne uvedené dôvody sa neprihliadne. Ak po podaní námietok
exekútor upustil od vykonania exekúcie (§ 46), o námietkach netreba rozhodnúť.

28. Podľa § 56 ods. 5 Exekučného poriadku, exekútor môže s písomným súhlasom oprávneného

uzavrieť písomnú dohodu s povinným o postupnom splatení vymáhanej pohľadávky. Počas plnenia
písomnej dohody o postupnom splácaní vymáhanej pohľadávky exekútor v exekúcii iným spôsobom
nepokračuje.

29. Podľa § 60 Exekučného poriadku, poverenie na vykonanie exekúcie vydané exekútorovi podľa § 44

exekútor bezodkladne vráti súdu, ak
a) súd rozhodol o vylúčení exekútora (§ 30),
b) exekútor upustil od vykonania exekúcie (§ 46 ods. 3),
c) súd zastavil exekúciu (§ 57),
d) súd vydal poverenie pre iného exekútora (§ 57 ods. 2),

e) sa exekučné konanie skončilo vymožením pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie.

30. Podľa § 5 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. odmena súdneho exekútora je 20% zo základu na jej
určenie, najmenej však 500 Sk a najviac 1.000.000 Sk.

31. Podľa § 5 ods. 2 vyhlášky č. 288/1995 Z. z., ak súdny exekútor upustí od vykonávania exekúcie
podľa § 46 ods. 3 zákona, patrí mu 50% z odmeny vypočítanej podľa odseku 1.

32. Pred posudzovaním dôvodnosti oboch žalôb po vecnej stránke bolo potrebné sa vyporiadať sa
s námietkou premlčania uplatneného práva a to s prihliadnutím na charakter kvalifikácie nároku ako

nároku zo zodpovednosti za škodu pri výkone exekučnej činnosti. Odvolací súd zotrváva na závere
vyslovenom už vo svojom skoršom rozhodnutí (č. k 10Co/101/2010-160 zo dňa
26.10.2010, že námietku premlčania nie je možné akceptovať (strana 5 citovaného rozhodnutia). Preto
už len stručne konštatuje, že nebolo možné prijať názor prezentovaný žalovanou (tu por. napr. obsahjej vyjadrenia k odvolaniu pôvodnej žalobkyne), podľa ktorého k získaniu vedomosti o spôsobenej ujme
(skôr považovanej za bezdôvodné obohatenie a dnes za škodu) a o osobe za to zodpovednej malo
dôjsť už v čase obdržania upovedomenia o začatí exekúcie (obsahujúceho aj vyčíslenie predbežných

trov exekúcie), resp. už v čase urobenia návrhu na tzv. splátkový kalendár či najneskôr zaplatením
trov exekučného konania (čo by podľa žalovanej malo znamenať, že príchod oboch žalôb súdu prvej
inštancie dňa 22.6.2006 pri zaplatení pôvodnou žalobkyňou podstatnej časti vymáhanej sumy pred
22.6.2004 by malo byť uplatnením práva až po tom, čo došlo k jeho premlčaniu a takéto právo by tak po
príslušnej námietke nemalo byť priznané). Tu totiž žalobkyňa (aj tu rozumej pôvodná) jednak znášala

riziko, že prípadné spochybňovanie výšky trov exekúcie z jej strany pred zaplatením i trov exekúcie by
mohlo viesť k pokračovaniu v exekúcii (teda k následku z jej pohľadu neželateľnému). Podľa odvolacieho
súdu nebolo možné dospieť k záveru podsúvanému žalovanou - teda k tomu, že preukazom trov či
aspoň dostatočnou oporou pre vedomosť o ich výške je už samotné znenie exekútorskej tarify. Naopak
v prejednávanej veci záver o nedostatku premlčania pohľadávky uplatňovanej žalobou musel byť prijatý
i preto, že ani z obsahu oboch faktúr žalovanej dopadajúcich na prejednávanú vec (faktúry č. EX 6/03 a

7/03 vyhotovené - datované 31.12.2004 a teda i žalobkyni doručené najskôr tento deň) by nebolo možno
vyvodiť záver o preukázaní trov exekúcie (v časti žiadnej z tam uvedených položiek, ani jednej však
bližšie neozrejmenej). Práve tieto faktúry ale boli zároveň tým, čo žalobkyňu malo utvrdiť v tom, že sumy
nimi vyčíslených odmien a súvisiacich náhrad exekútorky má považovať za definitívne a preto najskôr
od tohto času by mohla začať plynúť subjektívna premlčacia doba na uplatnenie práva. To ale pri podaní

oboch žalôb už 22.6.2006 činilo obe časti dnes už spolu posudzovanej pohľadávky nepremlčanými (teda
uplatnenými včas).

33. Za tejto situácie bolo preto namieste zaoberanie sa samotným predmetom sporu, teda primárne
otázkou práva žalovanej (ako súdnej exekútorky) na tzv. plnú alebo polovičnú odmenu ako aj

postupu žalovanej (ako súdnej exekútorky) pri exekučnom vymáhaní pohľadávok od povinnej a z toho
vyplývajúcou dôvodnosťou (resp. nedôvodnosťou) požiadavky žalobkyne na zaplatenie jej žalovanej
sumy (podľa argumentácie v žalobe preplatok na odmene súdnej exekútorky).

34. Od zodpovedania týchto otázok záviselo, či postup žalovanej zodpovedal právu a či aj plnenia

žalobkyne poskytnuté v súvislosti s ním boli takými, ktoré predstavovali výlučne sankciu za skoršie
nesplnenie dlhu priznaného vykonateľným rozhodnutím (exekučný titul) alebo celkom či aspoň čiastočne
i plneniami, na ktoré žalobkyňa za daného stavu vecí nebola povinná. V prípade zápornej odpovede na
otázku súladnosti postupu žalovanej s právom by bolo dané i protiprávne konanie či opomenutie, kým
pri nemožnosti žalovanej v tomto smere nič vytýkať by naopak tento atribút zodpovednosti za škodu

chýbal. Pri nedostatku povinnosti pôvodnej žalobkyne na všetky ňou poskytnuté plnenia by plnenie bez
opory v práve v rozsahu nedostatku takejto opory zakladalo majetkovú ujmu (škodu) žalobkyne (druhý
atribút zodpovednosti), pričom opäť o opak takejto situácie (teda o nedostatok vzniku škody) by šlo,
ak by žalobkyňa na všetky plnenia bola povinná bez ohľadu na prípadný vadný postup exekútorky. Ak
by tu existovali oba vyššie uvedené atribúty, ostávalo ešte vyhodnotiť existenciu vzťahu medzi nimi,

čiže ustáliť, či medzi prípadným protiprávnym konaním alebo opomenutím exekútorky a škodou existuje
príčinná súvislosť (tretí a zároveň posledný atribút zodpovednosti exekútora za škodu, keďže v tomto
prípade niet sporu o objektívnej povahe zodpovednosti - bez zreteľa na zavinenie).

35. Právny základ takéhoto posúdenia požiadaviek žalobkyne pritom predstavovalo ustanovenie § 33

ods. 1 vety prvej Exekučného poriadku (v znení platnom a účinnom do 30.6.2004 vrátane), podľa ktorého
exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanci v súvislosti s činnosťou
podľa tohto zákona.

36. Zo skutkových okolností vo veci sp. zn. 11C/156/2006 vyplýva, že dňa 27.2.2003 poverená súdna

exekútorka vydala upovedomenie o začatí exekúcie na vymoženie sumy 616.250,- Sk s príslušenstvom,
ktoré povinná (právna predchodkyňa žalobkyne) prevzala dňa 5.3.2003. Povinná navrhla žalovanej ako
exekútorke splátkový kalendár zo dňa 1.12.2003 (na č.l. 23 spisu), ktorým sumu 616.520,- Sk spolu s
trovami exekúcie mala zaplatiť do 30.12.2003. Vymáhaná suma bola povinnou zaplatená v splátkach
dňa 24.6.2004 v sume 200.000,- Sk, dňa 23.8.2004 sumu 531.020,- Sk a sumu 151.980,- Sk ako trovy

exekúcie (odmena exekútora 123.320,- Sk).

37. Zo skutkových okolností vo veci sp. zn. 11C/122/2006 vyplýva, že dňa 27.2.2003 poverená
súdna exekútorka vydala upovedomenie o začatí exekúcie na vymoženie sumy 1.110.012,- Eur spríslušenstvom. Povinná navrhla žalovanej ako exekútorke splátkový kalendár zo dňa 1.12.2003 (na č.l.
23 spisu), ktorým sumu 1.110.012,- Sk spolu s trovami exekúcie mala zaplatiť do 30.12.2003. Vymáhaná
suma bola povinnou zaplatená v splátkach dňa 3.2.2004 v sume 110.012,- Sk, dňa 22.3.2004 suma

1.000.000,- Sk, dňa 14.6.2004 suma 150.000,- Sk, dňa 24.6.2004 sumu 200.000,- Sk (použitá suma iba
vo výške 114.500,- Sk (odmena exekútora 264.500,- Sk).

38. Odvolací súd nevidí žiaden dôvod čokoľvek meniť na názore vyslovenom v jeho skorších
rozhodnutiach v tejto veci, podľa ktorého výskyt rôznych terminologických a legislatívnych nepresností

v texte zákona (Exekučný poriadok), či čiastočne aj rozpornosť takejto úpravy samej osebe a tiež
s podzákonnou úpravou v predpise vydanom na základe splnomocňovacieho ustanovenia § 199
Exekučného poriadku, teda v exekútorskej tarife (tu por. najmä použitie pojmu upustenie od „vykonania“
exekúcie v § 46 ods. 3 vete prvej zákona, použitie iného pojmu upustenie od „vykonávania“ exekúcie v
druhej vete rovnakého ustanovenia a tiež v § 5 ods. 2 vyhlášky a napokon zmiešanie oboch takýchto
pojmov v § 46 ods. 3 vete poslednej zákona, vyvolávajúce pochybnosti o tom, či úmyslom zákonodarcu

bolo ustanoviť možnosť upustenia len pre štádium exekučného konania pred započatím vykonávania
exekúcie povereným súdnym exekútorom, alebo naopak aj pre neskoršie štádiá exekučného konania
a čo by sa takým započatím malo rozumieť - či už vydanie upovedomenia o začatí exekúcie alebo
až vydanie exekučného príkazu (?) prakticky znemožňoval dopracovanie sa ku korektnému riešeniu
problémulenzdoslovnéhozneniapríslušnýchustanovení(Exekučnéhoporiadkuivoväzbenasúvisiace

ustanovenia exekútorskej tarify). Nedostatočnosť púheho jazykového výkladu tak musela viesť k potrebe
použitia i ďalších (pokročilejších) metód výkladu, ktorými bol ako systematický, tak najmä logický výklad
rozhodnej úpravy (so zameraním sa na jej účel a aj jeho naplnenie v konkrétnej súdmi prejednávanej
veci).

39. Exekútor upustí od vykonania exekúcie, ak povinný splnil, čo mu ukladá rozhodnutie. Exekútor
upustí od vykonávania exekúcie aj v prípade, ak povinný plnil čiastočne a oprávnený s upustením od
vykonávania exekúcie súhlasí (§ 46 ods. 7 veta prvá a druhá Exekučného poriadku).

40. Upustenie od exekúcie je osobitným spôsobom skončenia exekúcie. Súdny exekútor pri ňom na

základe vlastnej úvahy bez vydania rozhodnutia fakticky ukončuje výkon exekúcie, ak sú splnené
zákonné predpoklady takéhoto postupu. Súdny exekútor môže upustiť od vykonania exekúcie v dvoch
prípadoch: a) ak povinný splnil, čo mu ukladá exekučný titul, a b) ak povinný splnil vymáhanú povinnosť
aspoňčiastočneaoprávnenýsupustenímodvykonaniaexekúciesúhlasí.Vzhľadomnato,žeoupustení
od vykonania exekúcie sa nevydáva procesné rozhodnutie, môže byť v niektorých prípadoch otázne, či

súdny exekútor upustil od vykonania exekúcie, prípadne kedy k tomu došlo.

41. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na názor vyslovený Najvyšším súdom SR, že súdny
exekútor nemôže upustiť od vykonania exekúcie v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, ale len do
doručenia upovedomenia o začatí exekúcie. Ak k úhrade pohľadávky dôjde po doručení upovedomenia

o začatí exekúcie, exekútor už nemôže upustiť od vykonania exekúcie; v takom prípade je už možné
len exekúciu zastaviť v rozsahu vymáhanej pohľadávky, pričom tiež vyslovil záver, že postup súdnej
exekútorky v danom prípade nemal znaky faktického upustenia od vykonávania exekúcie. Pričom
zo spisového materiálu je preukázané, že v prejednávanej veci došlo k úhrade oboch exekučne
vymáhaných pohľadávok (zahŕňajúcich aj sumy požadované žalobami v prejednávanej veci) povinnou

až po uplynutí tzv. námietkovej lehoty, na druhej strane však tiež bez nutnosti prikročenia žalovanej
k vymáhaniu niektorým zo spôsobov exekúcie na peňažné plnenie predpokladaných exekučným
poriadkom (tu por. najmä § 63 ods. 1 EP). Žalovaná pritom existenciu dôvodov pre upustenie popierala
a i poverenie na vykonanie exekúcie vrátila exekučnému súdu s poukazom na ust. § 60 písm. e/ EP (pre
vymoženie pohľadávky s príslušenstvom).

42. Činnosť žalovanej v čase po uplynutí (pôvodnej žalobkyni) lehoty na námietky proti exekúcii síce
nemala charakter vykonávania exekúcie ktorýmkoľvek zo spôsobov predpokladaných zákonom, avšak
s poukazom na záver vyslovený Najvyšším súdom SR, odvolací súd uzatvára, že žalovaná ako súdna
exekútorka nebola pri vymáhaní dlžnej sumy nečinná a jej činnosť sa neobmedzovala len na vydanie

upovedomenia o začatí exekúcie z 27.2.2003. A to s poukazom na obsah spisu, z ktorého vyplýva,
že v exekučnom konaní došlo k uzavretiu dohody o splátkovom kalendári, v zmysle ktorého mala byť
vymáhaná suma a trovy exekúcie uhradené do 30.12.2003. Žalobkyňa túto dohodu napriek opakovaným
urgenciám nedodržala a vymáhanú sumu s trovami exekúcie zaplatila až 23.8.2004 (splátkami 3.2.2004,22.3.2004, 24.6.2004 a 23.8.2004. Teda súdna exekútorka sa s povinnou dohodla na splátkovom
kalendári a oprávnená s tým súhlasila. Aj keď ústna forma dohody a súhlasu s ňou síce nezodpovedali
Exekučnému poriadku, to ale na druhej strane neznamená nečinnosť súdnej exekútorky. Pričom na čl.

23 spisu je založené podanie zo dňa 1.12.2003, ktorým právna predchodkyňa žalobkyne na základe
osobného jednania predložila súdnej exekútorke splátkový kalendár s vyčíslením trov určeným podľa §
5 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. (pozri Uznesenie NS SR zo dňa 22.6.2016).

43. Tu podľa názoru odvolacieho súd mohla obstáť snaha žalovanej ubrániť jej nepokračovanie v

exekúcii (vo vymáhaní pohľadávky) po uplynutí tzv. námietkovej lehoty postupom podľa žalovanou
zmienenéhoaisúdomprvejinštanciecitovanéhoustanovenia§56ods.5EP(vzneníplatnomaúčinnom
v rozhodnom čase, teda najmä v čase urobenia návrhu pôvodnej žalobkyne na tzv. splátkový kalendár,
keď inak neskôr šlo o odsek 6 a dnes odsek 9 príslušného ustanovenia - pozn. odvolacieho súdu, tu
por. i čl. IV bod 4 zákona č. 589/2003 Z. z. a opäť čl. II, tentoraz však bod 57 zákona č. 341/2005 Z. z.).
Podľatohtoustanoveniaexekútormôžespísomnýmsúhlasomoprávnenéhouzavrieťpísomnúdohodus

povinným o postupnom splatení vymáhanej pohľadávky a počas plnenia písomnej dohody o postupnom
splácaní vymáhanej pohľadávky exekútor v exekúcii iným spôsobom nepokračuje.

44. Žalovaná v rámci svojho výsluchu pri prvom prejednávaní veci odvolacím súdom potvrdila, že
neexistovala písomná dohoda s pôvodnou žalobkyňou (povinnou) ani písomný súhlas oprávnenej na

vyčkávanie s pokračovaním v exekúcii (ktorou osobou - oprávnenou bola vo viacerých takto žalovanou
vedených exekúciách proti pôvodnej žalobkyni Sociálna poisťovňa Bratislava), ale všetky dohody
vedúce k splácaniu pohľadávky povinnou sa mali udiať len na báze ústnych či telefonických rozhovorov
(ako to napokon vyplýva i z odôvodnenia jedného z napadnutých rozsudkov v prejednávanej veci).
Za opísaného stavu možno považovať za správny postup žalovanej spočívajúci vo vrátení udeleného

poverenia na vykonanie exekúcie s poukazom na ust. § 60 písm. e/ Exekučného poriadku. Odvolací súd
má za to, že vykonávaním exekúcie (zasluhujúcim si aj odmenu podľa § 5 ods. 1 exekútorskej tarify) bol
vyššie uvedený postup žalovanej, ktorá ani po vydaní upovedomenia o začatí exekúcie nebola nečinná.

45. Názor pôvodnej žalobkyne (osvojený si tiež tou dnešnou) o tom, že v rámci exekučných konaní

od nej (povinnej) žalovaná prijala viac, než jej patrilo a že jej tak vznikla škoda (znížením jej majetku
o to, čo podľa práva plniť nemala), teda podľa odvolacieho súdu nebol správny, keď žalovanej
patrila odmena podľa § 5 ods. 1 exekútorskej tarify vo výške 123.320,- Sk/4.093,47 Eur v rámci
exekučného konania EX 7/03, pričom úhrady časti tejto odmeny vo výške 2.046,74 Eur (ako 50 %
zo sumy 4.093,47 Eur) je predmetom konania na súde prvej inštancie sp. zn. 11C/156/2006 a taktiež

je patrila odmena vo výške 222.020,- Sk/7.369,71 Eur v rámci exekučného konania 6/03, pričom
úhrada časti tejto odmeny vo výške 3.684,86 Eur je predmetom konania na súde prvej inštancie sp.
zn. 5C/122/2006. Čím nebol splnený atribút vzniku škody v súvislosti s prípadnou zodpovednosťou
žalovanej v zmysle § 33 ods. 1 Exekučného poriadku. S ohľadom na uvedené bolo podľa názoru
odvolacieho súdu nadbytočné zaoberať sa existenciou ďalších atribútov zodpovednosti za škodu a to

prípadným protiprávnym konaním žalovanej (resp. opomenutím), ako aj vzťahom príčiny a následku
medzi protiprávnymi konaním (opomenutím) a škodou na ujmu žalobkyne (spočívajúcou v ponechaní si
žalovanou plnení žalobkyne vo väčšom než prináležiacom rozsahu).

46. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvej inštancie obe žaloby žalobkyne rozsudkami

č. k. 11C/156/2006-59 zo dňa 10.10.2007 a č. k. 5C/122/2006-60 zo dňa 17.10.2007 zamietol, rozhodol
vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP obidva rozsudky súdu prvej
inštancie vo veci samej, ktorou boli obe žaloby zamietnuté, ako vecne správne potvrdil.

47. Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 659/2007 Z. z. o zavedení meny euro v Slovenskej republike a o zmene

a doplnení niektorých zákonov ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred
nadobudnutímúčinnostitohtozákona;vzniktýchtoprávnychvzťahov,akoajnárokyznichvzniknutépred
nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa však posudzujú podľa doterajších predpisov s tým, že sumy a
majetkové hodnoty vyjadrené v slovenských korunách sa odo dňa zavedenia eura považujú za sumy a
majetkové hodnoty vyjadrené v eurách podľa pravidiel pre prechod na euro, ak sa účastníci príslušného

právneho vzťahu nedohodnú inak alebo ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

48. Žalovanej v konaní súdu prvej inštancie sp. zn. 11C/156/2006 (vec tunajšieho súdu pôvodnej sp.
zn. 10Co/44/2008 a neskôr 10Co/101/2010) vznikli nárokovateľné trovy prvoinštančného konania nasúdnom poplatku z odpor 3.696,- Sk (6 % zo 61.600 Sk podľa § 7 ods. 1, 2 a 10 a položky 1
písm. a/ sadzobníka zákona SNR č. 71/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a na právnej
službe advokáta za 4 úkony (podľa § 14 ods. 1 písm. a/, c/ a d/ advokátskej tarify prevzatie a

príprava zastúpenia, písomne podaný odpor, účasť na pojednávaní 12.3.2007 a účasť na pojednávaní
10.10.2007, každý po 2.750 Sk (§ 10 ods. 1 advokátskej tarify), na 4 paušálnych náhradách (2x 164
+ 2x 178 Sk, § 16 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 advokátskej tarify) a na náhrade za stratu času za 6
začatých polhodín na ceste Bratislava - Senica a späť (12x 297 Sk, § 17 ods. 1 v spojení s § 1 ods. 3
advokátskej tarify), cestovné 5.018,10 Sk, spolu s DPH vyčíslil sumu 23.986,30 Sk (13.774 + 4.241,20

Sk + 5.971,10 Sk). Celkovo súd prvej inštancie vyčíslil a priznal náhradu trov právneho zastúpenia a
za súdny poplatok sumu 27.682,30 Sk, ktorú odvolací súd z dôvodu konverzie Sk na Euro od 1.1.2009
vyčíslil vo výške 918,88 Eur, ktorú uložil zaplatiť žalobkyni zaplatiť žalovanej.

49. V konaní súdu prvej inštancie jeho sp. zn. 5C/122/2006 (vec Krajského súdu v Trnave niekdajšej
sp. zn. 10Co/38/2008 a neskôr až do spojenia vecí odvolacím súdom sp. zn. 10Co/142/2010) žalobkyni

vznikli trovy prvoinštančného konania na súdnom poplatku za odpor 6.660 Sk (6 % zo 111.000 Sk podľa
§ 7 ods. 1, 2 a 10 a položky 1 písm. a/ sadzobníka zákona SNR č. 71/1992 Zb. v znení neskorších zmien
a doplnení) a na právnej službe advokáta za 5 úkony (podľa § 14 ods. 1 písm. a/, c/ a d/ advokátskej
tarify prevzatie a príprava zastúpenia, písomne podaný odpor, účasť na pojednávaní 12.2.2007,
účasť na pojednávaní dňa 12.3.2007 a účasť na pojednávaní dňa 17.10.2007 každý po 4.250,- Sk (§

10 ods. 1 advokátskej tarify), na 5 paušálnych náhradách (2x 164 + 3x 178 Sk), § 16 ods. 3 v spojení
s § 1 ods. 3 advokátskej tarify), za 19 % DPH (§ 18 ods. 3) á 4.037,- Sk (19 % zo sumy 21.250,- Sk,
na náhrade za stratu času za 6 začatých polhodín na ceste Bratislava - Senica a späť za účasť na
pojednávaniach 12.2.2007, 12.3.2007, 17.10.2007 spolu 5.346,- Sk (18 x 297 Sk, § 17 ods. 1 v spojení s
§ 1 ods. 3 advokátskej tarify), na cestovnom za použitie motorového vozidla za cesty Bratislava - Senica

a späť na pojednávania dňa 12.2.2007, 12.3.2007, 17.10.2007 spolu 7.524,41 Sk, spolu s DPH vyčíslil
sumu 39.019,50 Sk (22.112 + 5.112 Sk + 7524,41 + 5.346). Celkovo súd prvej inštancie vyčíslil a priznal
náhradu trov právneho zastúpenia a za súdny poplatok sumu 45.679,50 Sk, ktorú odvolací súd z dôvodu
konverzie Sk na Euro od 1.1.2009 vyčíslil vo výške 1.516,28 Eur, ktorú uložil zaplatiť žalobkyni zaplatiť
žalovanej.

50. Odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 11C/156/2006-59 zo dňa 10.10.2007 v
časti závislého výroku o náhrade trov konania (odvolacou argumentáciou osobitne nenapadnutého)
tak, že žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanej trovy konania v sume 918,88 Eur a to do troch dní
od právoplatnosti rozsudku ako aj napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 5C/122/2006-60 zo

dňa 17.10.2007 v časti o náhrade trov konania (odvolaním osobitne nenapadnutého výroku) tak, že
žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanej trovy konania v sume 1.516,28 Eur a to do troch dní od
právoplatnosti rozsudku, keďže táto zmena formulácie oboch výrok bola potrebná len z dôvodu zmeny
meny Sk na Euro od 1.1.2009 v zmysle citovaného zákona v odseku 47.

51. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení
s § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP, pričom v odvolacom konaní úspešnej žalovanej priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu 100%. O nároku na náhradu trov dovolacieho
konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 453 ods. 1 CSP, pričom v dovolacom
konaní priznal žalovanej náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu, keďže žalovaná bola

úspešná v konaní v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania na odvolacom a dovolacom súde
rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

52. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).