Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 25, 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sžf/78/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014201906
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Melicher

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:1014201906.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Petra Melichera a členov

senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a JUDr. Eleny Kováčovej v právnej veci žalobcu: INVESTEX GROUP,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Mostová 2, zastúpeného Advokátskou kanceláriou BAKO JANČIAR
LEVRINC - advokáti s.r.o., so sídlom vo Zvolene, J. Kozáčeka 13E, proti žalovanému: Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti
postupu a rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/373182/2014/14003 zo dňa 19.08.2014, v konaní o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S 241/2014-110 zo dňa 29.04.2015,
jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S 241/2014-110 zo dňa
29. apríla 2015 p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobcu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
1100301/1/373182/2014/14003 zo dňa 19.08.2014, ktorým žalovaný podľa § 73 ods. 4 zákona č.
563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) (ďalej len „zákon č. 563/2009 Z. z.“) potvrdil dodatočný

platobný výmer č. 9611402/5/1578341/2014/Zna zo dňa 23.04.2014, ktorým Daňový úrad Banská
Bystrica ako správca dane určil rozdiel dane v sume 132 203,30 € na dani z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie máj 2012.

Rozhodnutie krajský súd odôvodnil tým, že dôkazy a zistenia správcu dane preukazujú, že uplatnenie
odpočítania dane za dodanie tovaru, aj napriek formálnemu dodržaniu zákonom určených podmienok,
viedlo k získaniu daňovej výhody. Správcom dane boli zistené také objektívne skutočnosti, ktoré

jednoznačne nasvedčujú zneužitiu práva žalobcom ako aj ostatnými spoločnosťami v reťazci. Správca
dane viedol dokazovanie v zmysle zásady objektívnej pravdy, snažil sa presne a úplne zistiť skutkový
stav veci tým, že si zaobstaral podklady a dôkazy nevyhnutné pre rozhodnutie.

Podľa krajského súdu žalobca v daňovom konaní ako ani v žalobe neuviedol také dôkazy a argumenty,
ktoré by boli schopné vyvrátiť závery správcu dane o fiktívnosti obchodov.

Podľa názoru krajského súdu sa správne orgány vecou dôkladne zaoberali, pričom správca dane
vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, a nebolo možné ani tvrdiť, že by vedenie daňového konania
a spôsob vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. Správne
rozhodnutia obsahujú dostatok relevantných dôvodov a preto ich nemohol krajský súd považovaťza nepreskúmateľné. Postupom správnych orgánov taktiež nebola odňatá žalobcovi ako účastníkovi
daňového konania možnosť konať pred týmito orgánmi, pričom správca dane hodnotil dôkazy podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal

na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Správca dane dôsledne postupoval podľa daňového
poriadku, ktorý je takou procesnou právnou normou, prostredníctvom ktorej správca dane a daňové
subjekty vykonávajú úkony na dosiahnutie relatívne spoločného cieľa - správne určiť a vybrať daň
v súlade s hmotnoprávnymi predpismi (daňovými zákonmi), určuje pravidlá postupu správcu dane v
daňovom konaní na jednej strane a na strane druhej určuje povinnosti a priznáva práva daňovému

subjektu.

Správca dane správne vyhodnotil obchodné prípady v tom smere, že takýto deň nenastal, pretože
v rámci dokazovania sa nepreukázala skutočnosť, že dodávateľ aj fakturovaný zdaniteľný obchod
skutočne dodal žalobcovi a zároveň nebolo preukázané, že žalobca deklarovaný zdaniteľný obchod
reálne prijal a následne použil na účely svojej podnikateľskej činnosti. Súd sa stotožnil s názorom

správcu dane, že existencia tovarov je nepreukázaná, pričom išlo o medzi sebou fiktívne obchodujúce
spoločnosti.

Skutočnosti o uzatvorenom obchodnom reťazci tovaru sú podstatné, pričom žalobca bol nesporne
aktívnym a zainteresovaným účastníkom v tomto „kolotoči“. Vo všeobecnosti odberateľ nevie ovplyvniť

obchodné aktivity svojho dodávateľa a nezodpovedá za konanie iných subjektov konajúcich nezávisle,
poctivo a za účelom dosiahnutia zisku z reálneho podnikania. V danom prípade však išlo o fiktívne
obchodovanie s tovarom, ktoré navyše nevykazuje ani známky ekonomického zmyslu, keďže prvým
zisteným dodávateľom tovaru - integrované moduly bol daňový subjekt PB-COM spol. s r. o., u ktorého
tovar po prefakturovaní cez viaceré spoločnosti (viď grafickú prílohu protokolu) napokon aj skončil. Tento

subjekt bol teda prvotným dodávateľom a napokon aj odberateľom toho istého tovaru. Žalobca dodával
tovar ako posledný v obchodnom reťazci na území Slovenskej republiky do Českej republiky spoločnosti
AZ Company, s.r.o., ktorá následne deklarovala dodanie tovaru - integrované moduly slovenským
odberateľom PB-COM spol. s r. o. a ECO-ACOUTING, s. r. o.. Tieto spoločnosti nepriznali nadobudnutie
tovaru z členských štátov únie v daňových priznaniach za rok 2012. Subjekt ECO-ACOUTING, s. r. o.

nespolupracuje so správcom dane a PB-COM spol. s r.o. neprevzala žiadosť o predloženie dokladov v
odbernej lehote, v spoločnosti došlo k zmene konateľa.

Správca dane bol nesporne oprávnený v prípade pochybností preverovať celý obchodný reťazec a zistil,
že sa jedná o fakturačné obchodné transakcie s tovarom v reťazci dodávateľov a odberateľov, ktorého

súčasťou sa stal aj žalobca.

Nie je sporné, že by žalobca nepredložil daňové doklady v zmysle zákona o DPH ako faktúry,
dodacie listy, objednávky, CMR doklady o preprave. Správca dane však šetrením zistil také objektívne
skutočnosti, na základe ktorých mal dôvodnú pochybnosť o reálnom uskutočnení deklarovaných plnení

a tieto žalobca neodstránil.

Námietku žalobcu, že šetrením reťazca v podstate správca dane porušil obchodné tajomstvo, keďže
žalobca sa takto dozvedel (a zrejme aj iné spoločnosti) o toku tovaru v reťazci spoločností, čo je
podľa jeho názoru tajné, keďže takto by v budúcnosti mohli byť niektoré spoločnosti vynechané z

„obchodu“, pretože konečný odberateľ by sa mohol obrátiť s požiadavkou o dodávku tovaru na dovozcu,
resp. prvého dodávateľa tovaru (čo je podľa názoru súdu vysoko pravdepodobné a logické) považoval
za absolútne nedôvodnú. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ zákona o DPH sú
hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet dane. Ich
nesplnenie nie je možné odpustiť ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za fakturované plnenie, ani

za dobromyseľnosť platiteľa. Zákonodarca požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje,
preukázalexistenciupodmienok,ktoréprenároknaodpočetstanovil.Pokiaľsiplatiteľuplatňujenárokna
odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne
uskutočnený,atopráveosobouuvedenounafaktúre.Vdanomprípadevšakišloofiktívneobchodovanie
s tovarom za účelom získania daňovej výhody.

Námietku žalobcu, že česká finančná správa nezistila žiadne pochybenie v prípade kontroly jeho
odberateľa AZ Company s.r.o., nespochybnila nadobudnutie tovaru a jeho následný predaj, nie je podľasúdu relevantný dôkaz toho, že žalobca naplnil zákonné podmienky na uplatnenie nároku na vrátenie
DPH.

K námietke žalobcu, že výpoveď svedka MVDr. J. Y. považuje za nezákonnú, súd uviedol, že žalobca
bol prítomný svedeckej výpovede a podpisom súhlasil s jej obsahom a svedkovi položil len jednu otázku
vo veci reklamácie tovaru.

Žalobca bol oboznamovaný s výsledkami šetrenia a zisťovania, avšak nepredložil také dôkazné

prostriedky preukazujúce skutočné naplnenie zákonných podmienok uvedených v § 49 zákona o DPH.
Správca dane umožnil žalobcovi, aby sa vyjadril k záverom uvedeným v protokole, mal možnosť
poukázať na nepresnosti a pochybnosti v písomnom vyjadrení k protokolu tak, ako mu to zákon
umožňuje.

Podľa krajského súdu dôležitou právnou otázkou bolo posúdenie miery zaťaženia žalobcu dôkazným

bremenom, keď z vykonaného dokazovania v rámci celého obchodného reťazca spoločností vyplynul
rad vážnych pochybností o reálnom priebehu obchodov, ktoré boli deklarované za účelom získania
nadmerných odpočtov DPH. Z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/32/2012 zo dňa 27.11.2012
vyplýva, že: „vzhľadom na skutočnosť spochybnenia existencie tovaru, a teda reálnosti na všetkých
stupňoch obchodného reťazca deklarovaných zdaniteľných plnení, sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce

žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových
dokladov, ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky
rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie
účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných
plnenízneužívajúcomprávoposkytovanézásadouneutralityDPH.Vzhľadomnaokolnostitohtoprípadu,

neobstojí žalobcovo jednoduché spoliehanie sa na zásadu neutrality dane z pridanej hodnoty a tvrdenie
o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych povinností a zákonných postupov zo strany
daňových subjektov zúčastnených v obchodnom reťazci zdaniteľných plnení predchádzajúcich alebo
nasledujúcich po kontrolovanom zdaniteľnom obchode“.

Podľa krajského súdu transakcie deklarované predloženými účtovnými dokladmi nenesú znaky
základných obchodných princípov, čo podporuje správnosť názoru správcu dane o fiktívnosti obchodov.
Správca dane viedol aj dokazovanie súvisiace so zisťovaním existencie pôvodu tovaru s použitím
systému VIES. Ide o medzinárodný systém VIES, kde sú evidovaní platcovia DPH z celej Európskej
únie.SystémVIESslúžiakokontrolnýnástroj,mávýznamnúúlohuzhľadiskamedzinárodnejspolupráce

a rozširuje možnosti členských štátov vykonávať účinnú kontrolnú činnosť. Každý členský štát EÚ má
svoj vlastný systém VIES, pričom tieto systémy pracujú na spoločnom princípe. Systém VIES zbiera
informácieohodnoteintrakomunitárnychobchodovmedzičlenskýmištátmiEÚvstanovenýchtermínoch
tak, aby jednotlivé členské štáty mohli skontrolovať, či nadobúdatelia tovarov deklarujú správnu výšku
hodnoty tovarov a plnia si svoju daňovú povinnosť. V zmysle Nariadenia č. 1798/2003 každý členský

štát určí jediný ústredný kontaktný úrad, ktorý na základe poverenia ponesie najvyššiu zodpovednosť
za kontakty s ostatnými členskými štátmi EÚ v oblasti administratívnej spolupráce. Takýmto ústredným
kontaktným úradom na území SR je Finančné riaditeľstvo SR, oddelenie medzinárodnej administratívnej
spolupráce (CLO). Systém VIES vznikol na základe požiadavky boja proti daňovým únikom v oblasti
DPH medzi správnymi orgánmi jednotlivých členských štátov EÚ.

Správca dane teda vykonal nielen formálnu kontrolu dokladov, ale správne skúmal aj reálnosť
zdaniteľných obchodov, pričom vykonanou kontrolou nebol preukázaný pôvod a existencia dotknutých
tovarov.

Podľa krajského súdu dokazovanie spoľahlivo spochybnilo, že sa s deklarovaným tovarom reálne

obchodovalo. Vystavením faktúr nevzniká automaticky daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona
o DPH. Len s dodaním tovaru je spojený vznik daňovej povinnosti, ktorú zákon o DPH upravuje v
ustanovení § 19 ods. 1, keď daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru a tým kupujúci nadobudne
právo nakladať s tovarom ako vlastník. Vzniku daňovej povinnosti teda predchádza dodanie tovaru, čo
v danom prípade nebolo vierohodným a preukazným spôsobom potvrdené. Nakoľko nedošlo k dodaniu

tovaru, nemohlo dôjsť k vzniku daňovej povinnosti. Zákon o DPH však rieši aj prípady, kedy faktúra
vystavená je, ale k samotnému dodaniu tovaru a služieb vôbec nepríde. V takom prípade, ak platiteľ vo
faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane ako je povinný platiť podľa tohto zákona,
je povinný platiť túto vyššiu sume dane (§ 71 ods. 6 zákona o DPH). Keďže nebola preukázaná reálnaexistencia a dodanie tovaru všetkými zúčastnenými spoločnosťami v reťazci, dodávateľovi žalobcu
nevznikla povinnosť platiť daň v zmysle § 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH, ale v zmysle § 71 ods. 6 zákona
o DPH, t.j. uvedením na faktúre. A to z dôvodu, že faktúra je doklad, ktorým si platiteľ uplatňuje právo na

odpočítanie dane vo väzbe na splnenie ďalších zákonom stanovených podmienok - § 51 v nadväznosti
na § 49 zákona o DPH. Z dôvodu, že u priameho dodávateľa žalobcu sa nepotvrdilo reálne dodanie
tovaru, správca dane bol povinný šetriť celý obchodný reťazec. Kontrolu dane v uvedenom rozsahu
vykonal aj preto, lebo základné pravidlá DPH musia byť dodržané v celom obchodnom reťazci. Keďže
dodávateľovi žalobcu nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH, žalobcovi nevzniklo

ani právo na odpočet dane.

Predloženie dokladov je len jednou z hmotnoprávnych podmienok na uznanie nároku na odpočítanie
dane, i keď majú doklady všetky náležitosti faktúry a sú riadne zaúčtované. V procese daňovej kontroly
je potrebné zistiť pôvod tovarov, obchodníkov a konečných spotrebiteľov tovarov.

Aby mohol byť uplatnený nárok na odpočítanie dane, musia mať nadobudnuté tovary a služby priame a
bezprostrednéspojeniesvýstupnýmiplneniami,ktorésúdôvodompreuplatnenienárokunaodpočítanie
dane. Je preto nevyhnutné, aby zámer platiteľa, ako použije prijaté plnenia, bol zrejmý v čase vzniku
práva na odpočítanie dane, aby bolo jednoznačné, že prijaté tovary alebo služby sa viažu k uskutočneniu
plnení, s ktorými je spojený nárok na odpočet dane. Spoločný systém dane z pridanej hodnoty preto

zaručuje plnú neutralitu, čo sa týka daňového zaťaženia všetkých ekonomických činností bez ohľadu na
ich účel a výsledok, pokiaľ tieto činnosti ako také podliehajú dani z pridanej hodnoty. Podľa ustálenej
judikatúry je právo na odpočítanie dane neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu dane z pridanej hodnoty
a v zásade ho nemožno obmedziť. Aby bolo možné odpočítať DPH, musia plnenia uskutočnené na
vstupe priamo a bezprostredne súvisieť s plneniami na výstupe, pri ktorých je daň z pridanej hodnoty

odpočítateľná. Z rozsudkov Súdneho dvora (napr. rozsudok SD C-37/95, C-268/83, C-98/98, C-169/04,
C-16/00) vyplýva, že daň z pridanej hodnoty môže byť odpočítaná iba v prípade, že prijaté zdaniteľné
plnenia priamo a bezprostredne súvisia s uskutočňovanými plneniami, s ktorými je spojený nárok na
odpočet dane. Nárok na odpočet dane na vstupe u prijatého tovaru alebo prijatých službách vzniká iba
v situácii, ak sú tieto prijaté plnenia súčasťou nákladov na uskutočnené plnenia, s ktorými je spojený

nárok na odpočet dane na vstupe.

Existencia faktúry a ďalších dokladov ešte neznamená, že došlo k dodaniu tovarov a služieb podľa nich,
preukázanie dodania nevychádza len z účtovania, ale musí byť preukázané i z reálneho plnenia, ktoré
musí preukázať platiteľ. Znakom jednej zo zásad obchodného práva, t. j. poctivého obchodného styku, je

predpoklad riadneho fungovania obchodnej spoločnosti. Z toho plynie očakávanie, že štatutárny orgán
obchodnej spoločnosti má presnú vedomosť o obsahu a rozsahu činností, ktorými spoločnosť napĺňa
definíciu pojmu podnikania. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu chýbajú, pochybnosti
správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných platiteľom sú oprávnené. Ani realizácia úhrady nie je
dostatočným dôkazom o uskutočnení zdaniteľného obchodu.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a navrhol, aby Najvyšší súd
Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V dôvodoch
odvolania poukázal na svoje dôvody uvedené v žalobe, ktorých sa v celom rozsahu pridržiaval a v
podstate ich zopakoval aj v odvolaní.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP)

preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle §
250ja ods. 2 veta prvá OSP s tým, že termín verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne
päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 25.05.2017 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 OSP).

Z obsahu administratívneho spisu Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil skutkový stav tak, ako ho
podrobne uviedol v napadnutom rozsudku krajský súd, jeho dôvody považuje za úplné, a presvedčivé
(§ 157 ods. 2 OSP), reagujúce na všetky námietky žalobcu, preto pre účastníkov konania známe fakty
a skutočnosti nebude nadbytočne opakovať a len v stručnosti z neho vyberá nasledovné.

Správca dane Daňový úrad Banská Bystrica vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2012. O výsledku daňovej kontroly vyhotovil protokol č.
9601402/5/3144385/2013/Zna zo dňa 01.07.2013, ktorý bol doručený žalobcovi dňa 10.07.2013.
Žalobca v stanovenej lehote doručil správcovi dane vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole. V
rámci vyrubovacieho konania boli na základe pripomienok a dôkazov predložených žalobcom vykonané

ústne pojednávania v dňoch 19.09.2013, 19.11.2013, 28.01.2014 a 14.04.2014. Následne správca dane
vydal prvostupňové rozhodnutie, ktoré v odvolacom konaní žalovaný potvrdil, a dospel k záveru, že
žalobca porušil ustanovenie § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH v spojení s ustanoveniami § 19 ods. 1 a §
8ods.1písm.a/zákonaoDPH,vzmyslečohožalobcovinevznikloprávonaodpočítaniedanezfaktúrod
dodávateľa - Slovenská železničná dopravná spoločnosť, a.s. za nákup integrovaných modulov: InMod

RW. (kód XXXXXXXXXX), InMod RW. (kód XXXXXXXXXX), O. v 1.8 (kód XXXXXXXXXX), Exp k G.
(kód XXXXXXXXXX), LO. (kód XXXXXXXXXX), BX. (kód XXXXXXXXXX), LO. (kód XXXXXXXXXX), G.
(kód XXXXXXXXXX), Z. (kód XXXXXXXXXX), N. (kód XXXXXXXXXX), č. faktúry XXXXXXXX, dátum
dodania tovaru 03.05.2012; základ dane: 115 384,20 €; DPH 20% 23 076,84 €; cena s DPH: 138 461,04
€, č. faktúry XXXXXXXX, dátum dodania: 07.05.2012; základ dane: 100 728,32 €, DPH 20% 20 145,66

€, cena s DPH: 120 873,98 €, č. faktúry XXXXXXXX, dátum dodania 21.05.2012, základ dane: 193
541,00 €, DPH 20% 38 708,20 €, cena s DPH: 232 249,20 € a č. faktúry XXXXXXXX, dátum dodania
17.05.2012, základ dane 251 363,00 €, DPH 20% 50 282,60 €, cena s DPH: 301 635,60 €.

V priebehu výkonu daňovej kontroly správca dane preveroval opodstatnenosť nároku na odpočítanie

dane máj 2012 z predmetných faktúr, pričom z vykonaného dokazovania vyplynulo, že k reálnemu
dodaniu tovaru nedošlo a že skutočným cieľom uvedeného kolotoča, ktorého aktívnym účastníkom bol
aj žalobca, bolo získanie daňovej výhody, t.j. neoprávneného uplatnenia si nadmerného odpočtu DPH.

Najvyšší súd považuje za potrebné zdôrazniť, že účelom daňového konania je zistenie, či si daňové

subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu
rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon č. 563/2009 Z. z. obsahuje osobitnú úpravu
zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie
dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a
dbá sa pritom na zachovanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb (§
3 ods. 1 daňového poriadku). Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým
subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak
ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy

daní, vybaviť ju neodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú
k správnemu určeniu a vyrubeniu dane (§ 3 ods. 2 daňového poriadku).

Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo
vzájomnej súvislosti, prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo (§ 3 ods. 3 daňového poriadku).

Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť
a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, a ktoré nie sú získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom

zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 49 ods. l v nadväznosti na § 19 ods. 1 zákona o DPH právo na odpočítanie dane z tovarov a
služby vzniká platiteľovi v deň, keď vznikla daňová povinnosť, pričom daňová povinnosť vzniká dňomdodania. To znamená, že právo na odpočítanie dane si môže daňový subjekt uplatniť v tom prípade, ak
preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho
podnikania ako platiteľ.

Podľa § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že odvolacie dôvody žalobcu sú v podstate zhodné s
dôvodmi uvedenými žalobcom v samotnej žalobe a preto na zdôraznenie dodáva, že z napadnutého

rozhodnutia ako aj zo spisu vyplýva, že správca dane vykonal dostatočné preverenie reálneho
uskutočnenia deklarovaných zdaniteľných plnení v celom reťazci daňových subjektov, ktorý tvoril v
podstate uzavretý okruh, pričom žalobca bol nesporne aktívnym a zainteresovaným účastníkom v tomto
kruhu.

V danom prípade správca vykonanými dôkazmi preukázal, že išlo o fiktívne obchodovanie s tovarom,
ktoré navyše nevykazuje ani známky ekonomického zmyslu, keďže prvým zisteným dodávateľom tovaru
- integrované moduly bol daňový subjekt PB-COM spol. s r. o., u ktorého tovar po prefakturovaní cez
viaceré spoločnosti napokon aj skončil. Tento subjekt bol teda prvotným dodávateľom a napokon aj
konečným odberateľom toho istého tovaru. Žalobca dodával tovar ako posledný v obchodnom reťazci

na území Slovenskej republiky do Českej republiky spoločnosti AZ Company, s.r.o., ktorá následne
deklarovala dodanie tovaru - integrované moduly slovenským odberateľom PB-COM spol. s r. o. a ECO-
ACOUTING, s. r. o.. Tieto spoločnosti nepriznali nadobudnutie tovaru z členských štátov únie v daňových
priznaniach za rok 2012. Subjekt ECO-ACOUTING, s.r.o. a PB-COM spol. s r.o. nespolupracovali so
správcom dane.

Pokiaľ správca dane mal v danom prípade pochybnosti o fiktívnosti predmetného obchodu, mohol
následne preverovať celý obchodný reťazec. Výsledkom jeho šetrenia bolo zistenie, že ide o fakturačné
obchodnétransakciestovaromvreťazcidodávateľovaodberateľov,ktoréhosúčasťousastalajžalobca,
a ktorého jediným cieľom je zabezpečiť si daňovú výhodu (získať odpočet DPH) a nie dosiahnuť daňovú

neutralitu dane z pridanej hodnoty.

Z týchto podstatných dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu podľa § 250ja
ods. 3 veta druhá OSP v spojení s § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil a v podrobnostiach poukazuje na jeho
odôvodnenie.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1
OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP tak, že žalobcovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, pretože nebol v odvolacom konaní úspešný.

Odvolací súd v odvolacom konaní postupoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý
bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť
01.07.2016.

Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z., Správny súdny poriadok, ktorý v § 491

ods. 1 ustanovil, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Podľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa

doterajších predpisov.

V súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval
podľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku.Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.