Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, February 23, 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/165/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244451
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lubor Šebo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:1111244451.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu D. N., bytom N., zastúpeného Advokátskou
kanceláriou FUTEJ & Partners, s.r.o., so sídlom Radlinského č. 2, Bratislava, IČO : 35 955 341, v
mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Daniel Futej, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú
koná Národná banka Slovenska, so sídlom Imricha Karvaša č. 1, Bratislava, o náhradu škody vo výške
4 066,21 € s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 16 C 184/2011,

o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 24. septembra 2014 sp. zn. 2 Co
256/2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 24. septembra 2014 sp. zn. 2 Co 256/2014, z r u š u j e a
vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom z 24. septembra 2014 sp. zn. 2 Co

256/2014, potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I (ďalej aj „súd prvej inštancie“) z 9. decembra
2013 č. k. 16 C 184/2011-130, vo výroku ktorým zamietol návrh žalobcu na zaplatenie istiny 4 066,21 €
s príslušenstvom ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.), pričom žalovanej náhradu trov odvolacieho
konanianepriznal.Vodôvodneníkonštatoval,ženapadnutývýrokrozsudkusúduprvejinštanciespočíva
na vecne správnych skutkových a právnych záveroch. Konštatoval, že hmotnoprávnym základom
pre uplatnenie práva žalobcu na náhradu škody je zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 514/2003 Z.z.“).
Súd prvej inštancie podľa neho postupoval správne, keď v danej veci zisťoval základné predpoklady
vzniku objektívnej zodpovednosti za škodu spôsobenú Národnou bankou Slovenska (ďalej aj „NBS“)
pri výkone dohľadu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého musia byť súčasne splnené tri
podmienky, a to: 1/ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, 2/ nezákonné
rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup súdu a 3/ príčinná súvislosť medzi škodou (nemajetkovou

ujmou) a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Odvolací súd sa v plnom
rozsahustotožnilsozáveromsúduprvejinštancie,ževkonanínebolopreukázané,žebyNBSnesprávne
úradne postupovala spôsobom, ktorý jej vytýkal žalobca. Z povahy veci podľa názoru odvolacieho súdu
bol vylúčený dohľad zo strany Národnej banky Slovenska, keďže nebolo možné kontrolovať povinnosť,
ktorá v danom čase neexistovala, a to tak v súvislosti s namietanou povinnosťou aktualizovať
Prospekt investície Družstva, ako aj v oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva. Žalobca si

musel byť vedomý, že s jeho investíciou je spojené riziko. Vychádzajúc z premisy, že nemožno prisúdiť
Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac povinností ako tie, ktoré jej konkrétnym spôsobom
vyplývajú zo zákona, nemožno zodpovednosť štátu nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka
s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči žalobcovi. Aj podľa
názoru odvolacieho súdu NBS pri výkone verejnej moci postupovala v rozsahu svojich kompetencií
danýchjejzákonom,nedopustilasažiadnehopochybenia anepostupovalaanispôsobomnezlučiteľným

s ochranou základných práv a ľudských slobôd, teda jej postup nemožno kvalifikovať ako nesprávny
úradný postup v zmysle ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z. Správny je podľa neho tiež právny záver súdu prvejinštancie, že nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi konaním NBS a škodou žalobcu. Odvolací
súd ďalej uviedol, že pokiaľ ide o námietku žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie
listinnými dôkazmi predpísaným spôsobom, odvolací súd ju považoval za nedôvodnú a účelovú, keď

z obsahu zápisnice o pojednávaní pred súdom prvej inštancie vyplývalo, že strany boli oboznámené s
obsahom listinných dôkazov predložených v priebehu konania. Na záver konštatoval, že odvolací súd
nedoručovalžalobcovivyjadreniežalovanejkjehoodvolaniuprotirozsudkusúduprvejinštancie,pretože
v ňom žalovaná opakovane uvádzala dôvody, pre vec síce podstatné, ale vyplývajúce z jej vyjadrenia
v konaní pred súdom prvej inštancie. Podľa názoru odvolacieho súdu aj prípadné vyjadrenie sa

žalobcu k danému vyjadreniu, by nemalo vplyv na iné rozhodnutie, a preto v tomto smere potom ani
nemožno dôvodiť, že týmto postupom súdu žalobcovi bola odňatá možnosť konať pred súdom.

2. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, ktorého prípustnosť odôvodňoval
§ 237 písm. f/ O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v zmysle Občianskeho súdneho poriadku v znení
účinnom od 1. januára 2015 išlo o ustanovenie § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.; v ďalšom sa pod „O.s.p.“

rozumie Občiansky súdny poriadok v znení platnom do 30. júna 2016) a dôvodnosť § 241 ods. 2
písm. a/, b/, c/ O.s.p. Namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu (rovnako rozhodnutie súdu prvej
inštancie) je vecne nesprávne a konanie je postihnuté inou vadou (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (R 111/1998). Podľa jeho názoru odvolací súd
pristúpil k rozhodnutiu o odvolaní žalobcu svojvoľne, arbitrárne a formalisticky. Neprípustným

spôsobom pracoval s doterajšou judikatúrou, keď judikatúru, ktorú považoval za vhodnú, citoval, ale
ostatnú a rovnako dôležitú zamlčal, resp. ani nespomenul. Skutočnosť, že bez vysvetlenia opomenul
pre stranu konania priaznivú judikatúru, sama osebe významne oslabuje presvedčivosť písomného
vyhotovenia jeho rozsudku, taktiež ide o jav, ktorý oslabuje predvídateľnosť súdneho rozhodnutia
a preto ju v rozhodovacej praxi krajského súdu nemožno tolerovať. Ďalej poznamenal, že rozhodnutie

odvolacieho súdu nevychádza z objektívneho a komplexného posúdenia rozhodujúcich skutočností
a je založené na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach, ktoré vychádzajú z vykonaného
dokazovania súdom prvej inštancie, ktoré je neúplné. Rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný,
vdôsledkučohodošlokporušeniuprávažalobcunaspravodlivýsúdnyproces,atedakodňatiumožnosti
konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolanie je preto prípustné a dôvodné. Dovolateľ

upozorňuje na povinnosť Národnej banky Slovenska zisťovať a vyhodnocovať informácie a podklady
o skutočnostiach, ktoré sa týkali dohliadaných subjektov aj ich činnosti, ktorá im vyplývala už od roku
2007. Odvolací súd a aj súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní nezohľadnili, resp. nevyhodnotili
správnežalobcomnavrhnutédôkazy,atosprávusprávcukonkurznejpodstatyúpadcu-družstva ostave
konkurzu a jeho výpoveď v konaní sp. zn. 7 C 206/2011, z ktorých jednoznačne vyplýva, že aktuálny

stav konkurzu je taký, že objektívne vylučuje možnosť žalobcu ako veriteľa uspokojiť sa z konkurzu
sp. zn. 3 K 95/2010. Na základe uvedeného navrhol, aby dovolací súd dovolaním napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Žalovaná vo svojom vyjadrení k dovolaniu označila dovolacie námietky žalobcu za nedôvodné,

rozhodnutia súdov za vecne správne a navrhla dovolanie zamietnuť alebo odmietnuť.

4. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, zákona č. 160/2015
Z.z. (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP

(ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala
včas strana sporu, zastúpená advokátom, bez nariadenia dovolacieho pojednávania dospel k záveru,

že rozhodnutie odvolacieho súdu je potrebné zrušiť.

6. Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016, t. j. za účinnosti zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“), dovolací súd postupoval
v zmysle vyššie uvedeného § 470 ods. 2 CSP a prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle § 236, §

237 a § 238 O.s.p.

7. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, pričom nejde o rozsudok, ktorý by mal znaky uvedené v § 238ods. 2 a 3 O.s.p. Keďže prípustnosť dovolania z § 238 O.s.p. nevyplýva, je zrejmé, že dovolanie proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu v predmetnej veci a podľa tohto ustanovenia nie je prípustné.

8. Predmetné dovolanie by bolo prípustné iba ak v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 237
O.s.p. Žalobca procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil a ich existencia
ani nevyšla v dovolacom konaní najavo. Žalobca v dovolaní namieta, že v konaní došlo k procesnej
vade uvedenej v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p.

9. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa do 30. júna 2016 ustálila v názore, že odňatím
možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má
za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje
Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v
konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi
a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci

v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na
uplatnenie ich práv (viď napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41
O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k
všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaní na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na
to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].

10. V zmysle článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo a verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávisle a
nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhoduje o jeho občianskych právach a záväzkoch. V
zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd jednou zo všeobecných

záruk spravodlivého prejednania veci pred súdom je zásada „rovnosti zbraní“. Tento princíp je jeden zo
znakov širšieho konceptu spravodlivého súdneho konania a vyžaduje, aby každej procesnej strane bola
daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť jej protistrane.

11. Koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na kontradiktórne konanie, podľa

ktorého procesné strany musia dostať príležitosť predložiť nielen všetky dôkazy potrebné na to, aby
ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s
cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa pred ním. Požiadavka, aby procesné strany v konaní
mali možnosť dozvedieť sa a vyjadriť sa ku všetkým zhromaždeným dôkazom alebo k stanoviskám
pripojeným v spise, sa aplikuje aj na odvolacie konanie.

12. Európsky súd pre ľudské práva vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančíková proti Slovenskej
republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti vyjadriť sa k vyjadreniu
protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel Európsky súd pre ľudské práva k
názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku

ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania a prípadne ide
o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná
možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia (obdobne pozri
aj rozsudok ESĽP vo veci Nider?st-Huber proti Švajčiarsku č. 18990/91, 18.2.1997, § 27).

13. V rozsudku sa doslovne uvádza, že „požiadavka, aby účastníci súdneho konania mali možnosť
dozvedieť sa o všetkých predložených dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci a vyjadriť sa k
nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové konanie, a to napriek skutočnosti,
že odvolanie nemusí vyvolať žiadnu novú argumentáciu“. Pokiaľ súd takúto možnosť druhej procesnej
strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods.

1 Dohovoru (rovnako tak v rozsudku vo veci Nider?st-Huber proti Švajčiarsku, § 29).

14. Právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov je súčasťou
práva na spravodlivé súdne konanie. Pritom nie je podstatné, či podľa názoru (v danom prípade)
odvolacieho súdu ide o podanie skutkovo a právne významné alebo bezvýznamné, pretože túto

skutočnosť posudzuje výlučne druhá strana konania. Každá strana musí mať možnosť nielen predložiť
dôkazy a argumenty, ktoré považuje za nutné na to, aby jej požiadavky uspeli, ale aj zoznámiť sa s
každým dokladom a pripomienkou predloženému súdu na účely ovplyvnenia jeho rozhodnutia a
vyjadriť sa k nim. Kontradiktórny spor znamená možnosť strany popierať (contra dicere) požiadavkya argumenty druhej strany a právo na to, aby vypočuli jej argumenty a návrhy (nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 31/2016, III. ÚS 32/2015, I. ÚS 276/2016, I. ÚS 230/03, IV.
ÚS 186/09, II. ÚS 18/2013).

15. Vychádzajúc z uvedeného bolo v preskúmavanej veci potrebné zohľadniť, že žalovaná podala
vyjadrenie k odvolaniu, avšak toto vyjadrenie žalobcovi doručené nebolo. Žalobca sa teda nemal
možnosťdozvedieťotomtovyjadreníaprípadnesaknemuajvyjadriť,lebosúdtotovyjadreniežalovanej
nedoručil. Opomenutím doručenia tohto vyjadrenia došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces

v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tým k odňatiu mu
možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

16. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu - ako tomu nasvedčuje obsah spisu - došlo v
preskúmavanej veci k procesnej nesprávnosti, na procesné dopady ktorej sa vzťahujú právne závery
ESĽP vo veci Trančíková proti Slovenskej republike. Na tom nič nemení, že v preskúmavanej veci ide

iba o jeden z viacerých (mnohých ďalších) prípadov, v ktorých je žalujúca strana zastúpená rovnakou
advokátskou kanceláriou a že procesné úkony oboch sporiacich sa strán (napríklad žaloba, vyjadrenie
k žalobe, odvolanie, vyjadrenie k odvolaniu, dovolanie, vyjadrenie k dovolaniu) bývajú podobné alebo
až identické. Rovnako tak neobstojí argument odvolacieho súdu uvedený v závere odôvodnenia
rozhodnutia o tom, že predmetné vyjadrenie žalovanej, ktoré nebolo doručované, je len opakovaním

predchádzajúcich vyjadrení v konaní pred súdom prvej inštancie a prípadne vyjadrenie dovolateľa by
nemalo vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu. Niet pochýb o tom, že žalobcovi mala byť daná možnosť
oboznámiť sa s vyjadrením žalovanej k odvolaniu a že faktickým procesným postupom odvolacieho
súdu bola žalobcovi táto možnosť upretá. V kontexte vyššie uvedeného je zrejmé, že odvolací
súd nemôže vopred vyhodnotiť, bez oboznámenia sa s takýmto vyjadrením, či prípadné vyjadrenie

dovolateľa mohlo mať vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu. V súlade so zásadou kontradiktórnosti
je legitímna požiadavka strán sporu, aby mali možnosť sa oboznámiť k opatreným vyjadreniam druhej
strany, pričom nestačí, že informácie v nich obsiahnuté boli v priebehu konania určitým spôsobom
uvádzané (pozri bližšie rozsudok ESĽP vo veci Krčmár a ďalší proti Českej republike č. 35376/97,
3.3.2000, § 43).

17. Uvedená skutočnosť, že došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je okolnosťou,
pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní
postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne.

18. Z uvedeného dôvodu Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP).

19. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§

453 ods. 3 CSP).

20. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.