Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 31, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoE/369/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2308200442
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2308200442.3

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členov senátu
JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Martina Holiča v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpenej splnomocnenkyňami: 1/ Advocate s.r.o.,
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141 a 2/ Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingova 4, 811 09
Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: M. O., nar. XX. M. XXXX, trvalo bytom Y. XX, o 642,80

eur s príslušenstvom, za účasti súdneho exekútora: JUDr. Rudolf Krutý, PhD., so sídlom exekútorského
úradu Bratislava, Záhradnícka 60, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Galanta z 15.
mája 2012 č. k. 8Er/23/2008-17, EX 6915/07 v znení opravného uznesenia Okresného súdu Galanta z
10. februára 2014 č. k. 8Er/23/2008-49, EX 6915/07 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrhy oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok Súdnemu
dvoru Európskej únie z a m i e t a .

Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v časti zastavenia exekúcie
p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie I. zastavil exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr.
Rudolfom Krutým (ďalej aj „exekútor“), so sídlom exekútorského úradu Záhradnícka 62, Bratislava pod

spisovou značkou EX 6915/07 a II. oprávnenej uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr.
Rudolfovi Krutému náhradu trov exekúcie vo výške 16 eur, a to do 3 dní od právoplatnosti takéhoto
uznesenia. Rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 41 ods. 2 písm. d/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej
len „E. p.“); § 45 ods. 1 až 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do
31. decembra 2014 (ďalej len „ZoRK“); § 3 ods. 1, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 4 písm. r/ a ods. 5,

§ 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. (ďalej len „O. z.“); § 1 ods. 1 a 2, § 2 písm.
a/ a b/, § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení
zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších
predpisov; § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ako i poukazom na smernicu
rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5.4.1993 (ďalej len „Smernica“)

či niektoré rozhodnutia v tzv. spotrebiteľských veciach. Súd prvej inštancie konštatoval neprijateľnosť
a neplatnosť zmluvnej podmienky predstavujúcej rozhodcovskú doložku, nachádzajúcou sa v bode 17
všeobecných podmienok poskytnutia úveru, tvoriacich súčasť zmluvy o úvere č. 4220938 uzavretej
povinným a oprávnenou dňa 23. januára 2007. Dojednanie spôsobovalo podľa súdu prvej inštancie
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa, ak smerovalo k
vylúčeniumožnostiprejednaniavecivšeobecnýmsúdomikpovinnostispotrebiteľa(povinného)podrobiť

sa rozhodcovskému konaniu v prípade iniciovania sporu veriteľom, pričom takto nebola daná ani
právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie a rozhodnutie ním sporu účastníkov a ani rozhodcovskýrozsudok nebolo možné považovať za spôsobilý exekučný titul. V časti trov exekúcie rozhodnutie
odôvodnil právne ust. § 196, § 197 ods. 1, § 200 ods. 1 a 2, § 203 ods. 1 až 3 E. p., § 14 ods. 1 a 2, §
15 ods. 1, § 21a, § 26 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení

neskorších zmien a doplnení (tzv. „exekútorskej tarify“), vecne potom zastavením exekúcie zavinením
oprávnenej a správnym vyúčtovaním odmeny exekútorom.

2. Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie
veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Súdu prvej inštancie vytýkala predovšetkým nesprávne

právne posúdenie veci, majúc za to, že exekučný súd nedisponoval oprávnením preskúmavať exekučný
titul reprezentovaný rozhodcovským rozsudkom inak než z pohľadu existencie atribútov jeho formálnej
a materiálnej vykonateľnosti, ak tu nebolo žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Zmluva
účastníkov v prejednávanej veci potom nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, ale bežnou tzv.
obchodnoprávnou úverovou zmluvou majúcou sa riadiť úpravou v Obch. z. (Obchodnom zákonníku č.
513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení). Ani názor o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky

podľaoprávnenejneobstojí,keďšlootzv.nevýhradnúrozhodcovskúdoložku(rozumejdoložkudávajúcu
na výber), ktorú platné právo nezakazuje, prijatie opačného názoru by dodávateľovi celkom znemožnilo
využitie rozhodcovského konania a aj zo Smernice možno vyvodiť iba neprípustnosť rozhodcovských
konaní neupravených právnymi predpismi (čo však nie je prípad rozhodcovských konaní v Slovenskej
republike, upravených zákonom).

Oprávnená navrhla s poukazom na ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č.
99/1963 Zb. v znení platnom a účinnom do 30. júna 2016) prerušenie konania a predostretie problému
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá
E. p. s ústavou, pre rozpor s princípom právnej istoty a ochrany dôvery subjektov v právny poriadok,
resp. s poukazom na ust. písm. c/ rovnakého paragrafu i odseku O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie (ďalej tiež len „ZFEÚ“) konanie prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej
len „SD“) prejudiciálne (predbežné) otázky v nasledujúcom znení :
(I.) Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov ?

(II.) V prípade zápornej odpovedi SD na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy
Smernice vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že
„všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené
a/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho
rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná

strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky,
ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc

rozhodcovského súdu ?
(III.) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho
súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ?
(IV.) Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti

možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej
neprijateľnosť,vykladaťtak,žetakátopodmienkasaaplikujelenvtedy,akspotrebiteľvýslovneodporoval
jej neaplikácii, alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu,
že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne
neprijateľnú ? (pre úplnosť sa tu žiada uviesť, že tejto otázke poradové č. 4 odvolateľkou, na rozdiel od

prvých troch ňou položených otázok, pridelené nebolo a táto našla svoje miesto len uprostred pomerne
obsiahleho doplnenia odvolania oprávnenej).
V doplnení odvolania (v odvolacej lehote) s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS
499/2012 zo dňa 10. júla 2013 odvolateľka tiež namietala, že v konaní došlo k porušeniu legitímneho
očakávania oprávnenej v spojení s porušením práva na kontradiktórnosť konania a tým aj práva na

spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

3. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „CSP“), účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený O. s. p., keďže podľa § 470 ods. 1 CSP aknie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti
a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

4. Podľa § 9a ods. 1 E. p. v znení účinnom od 1. júla 2016, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa
tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia CSP.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), postupujúc podľa § 470 CSP, pred vecným

preskúmaním napadnutého rozhodnutia zisťoval, či odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase
podania odvolania účinného O. s. p., akt. § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému
zákonodvolaniepripúšťal(§202ods.2O.s.p.;§470ods.2vetaprváCSP,§58ods.4E.p.vrozhodnom
znení), či podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 O. s. p., akt. § 127 a § 363 CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§

212 ods. 1 O. s. p., § 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných
podmienok, ktoré ale nezistil, (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd
prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a
contrario) a dospel k záveru, že žiadnemu z návrhov oprávnenej na prerušenie konania, ako ani návrhu
na predloženie predbežných otázok SD EÚ nie je dôvod vyhovieť a napadnuté uznesenie súdu prvej

inštancie je vecne správne.

6. Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje
rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanoveniami § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p.

(účinného do 30. júna 2016). Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia a vzhľadom na potrebu
vysporiadať sa i s tvrdeniami oprávnenej v odvolaní, odvolací súd dopĺňa ďalšie dôvody.

7. Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ vety druhej O. s. p. súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci
dospel k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom

alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh
ústavnémusúdunazaujatiestanoviska;podľapísm.c/rovnakéhoparagrafuiodsekutohoistéhozákona
potom rovnako postupuje, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie
o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy, pričom ustanoveniam § 109 ods. 1 písm. b/ a c/ v
CSP s formulačnými korektúrami zodpovedá ustanovenie § 162 ods. 1 CSP.

Podľa § 162 ods. 1 CSP súd konanie preruší, ak a) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto
konaní oprávnený riešiť, b) pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky
na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá ústavnému súdu návrh na začatie
konania, c) podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie
podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie

prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti.
Podľa čl. 267 prvých troch viet ZFEÚ Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o
otázkach, ktoré sa týkajú a/ výkladu zmlúv a b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov
alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento
súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť

na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní pred
vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.
Podľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú
úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov

spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich
záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva Únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku
114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a/ tu citovaného ustanovenia), ako aj
opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b/). Podľa odseku
3 tu citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym

postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2
písm. b/ a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému
štátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné
so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená.Podľa čl. 1 ods. 1 vety prvej ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.
Vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení je súd (ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci) povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku

267 ZFEÚ SD EÚ o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej
otázke tu má povahu osobitného konania, v ktorom má SD EÚ právomoc vydať rozhodnutie o výklade
zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej
únie, ako aj o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke
pred SD EÚ je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva,

keď v takomto konaní SD EÚ vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré sú potrebnými pre jednotné rozhodovanie vnútroštátnych súdov členských
štátov Európskej únie vo veciach spadajúcich pod úpravu normami prijímanými na úrovni takéhoto
spoločenstva štátov.
Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu členského štátu Európskej únie požiadať SD EÚ o vydanie
rozhodnutia o predbežnej otázke však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má

vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia. Zo žiadneho ustanovenia
právneho poriadku nevyplýva, že všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť
SD EÚ návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a
predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci
aplikuje ustanovenie vnútroštátneho zákona, do ktorého boli implementované úniové právne normy,

alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd, pokiaľ nie je vnútroštátnym
súdom tzv. poslednej inštancie, má iba možnosť položiť SD EÚ otázku týkajúcu sa výkladu normy práva
Únie, ak to považuje za potrebné pre rozhodnutie v spore, ktorý prejednáva (a má rozhodnúť) a to
bez ohľadu na to, či to účastníci konania navrhli alebo nie. Naopak súd, proti rozhodnutiu ktorého už
nie je možné podať opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade vždy povinný položiť

takúto otázku SD EÚ a výnimkou sú tu prípady, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné
nové okolnosti nevyvolávajú skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé),
alebo ak sa správny spôsob výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Aj súd,
proti rozhodnutiam ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny), môže sám rozhodnúť o
správnom výklade práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra

SD EÚ mu poskytuje dostatok informácií; pričom ak ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd
vždy musí položiť prejudiciálnu otázku SD EÚ, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne
konanie o predbežnej otázke).
Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho
práva je v zmysle ustálenej judikatúry SD EÚ predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho

práva, týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdu členského štátu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke
hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti) teda musí mať
bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje

po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka predložená SD EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená
a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny význam v spore prejednávanom vnútroštátnym súdom.
Z pohľadu opodstatnenosti požiadavky na prerušenie konania a predloženie veci SD (za účelom výkladu

smernice a Charty základných práv Európskej únie, ďalej tiež len „Charta“) malo význam len to, že súd
prvej inštancie v prejednávanej veci pri posudzovaní neprijateľnosti zmluvnej podmienky predstavovanej
rozhodcovskoudoložkouneaplikoval(priamo)Smernicu(aaniChartu)avtejtokonkrétnejveciSmernicu
použil len ako výkladové pravidlo pre primárne použitie tých ustanovení vnútroštátneho práva, ktorých
predmetom je úprava ochrany spotrebiteľa.

V tejto konkrétnej veci to bol vnútroštátny súd, kto bol povinný vyriešiť si otázku nevyhnutnosti zaujatia
výkladu ustanovení Smernice, resp. Charty (zo strany SD) ako podkladu pre vlastné rozhodovanie vo
veci. Takýto výklad by bol potrebný, ak by z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýval
práve taký výklad Smernice či iného predpisu komunitárneho práva, aký naznačovali predbežné otázky
majúce sa podľa oprávnenej položiť SD a ak by tunajší súd, ako súd nachádzajúci sa v pozícii súdu

oprávneného prijať konečné rozhodnutie, práve pre stotožnenie sa s výkladom podaným súdom prvej
inštancie opretým výlučne o komunitárne právo, takéto rozhodnutie aj mienil prijať. Ani jeden z takýchto
predpokladov ale v prejednávanej veci nebol naplnený.Dvoma z predbežných otázok sformulovaných oprávnenou (v chronologickom poradí zhora tou prvou
a treťou) sa podsúval výklad, ktorý súd prvej inštancie a ani odvolací súd v minulosti nezaujal a
v poradí druhou oprávnená sledovala výlučne na základe výkladu Smernice (bez zreteľa na normy

vnútroštátneho slovenského právneho poriadku) získanie legitimity pre ňou v minulosti používanou
rozhodcovskou doložkou.
Krajský súd v Trnave už v minulosti vo viacerých rozhodnutiach, týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa,
poukázal (s odkazom na vyššie citovaný čl. 169 ods. 4 ZFEÚ) na to, že po vstupe Slovenskej
republiky do Európskej únie eurokonformnými nie sú len také pravidlá vnútroštátneho právneho

poriadku, ktoré zaručujú nižší, než na európskej úrovni zaručovaný štandard ochrany spotrebiteľa
(sp. zn. 10CoE/329/2011, sp. zn. 10NcC/19/2011). Vyšší štandard ochrany spotrebiteľa (normami
na vnútroštátnej úrovni) naopak zakázaný nie je. Súčasťou vnútroštátneho právneho poriadku už v
čase uzavretia predmetnej úverovej zmluvy bolo ustanovenie § 53 ods. 1 O. z., obsahujúce definíciu
neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa),

i odsek 3 (aktuálne ods. 4) rovnakého vymedzujúci demonštratívny výpočet zmluvných podmienok
považovaných za neprijateľné (čiže príkladmý bez možnosti nazerania naň ako na uzavretý a
úplný). Právna úprava preto pri jej náležitej aplikácii súdmi poskytovala dostatočný štandard ochrany
spotrebiteľa.
K argumentácii oprávnenej zjavne sa snažiacej spochybniť oprávnenie súdu na posudzovanie

neprijateľnosti rozhodcovskej doložky ex offo (z tzv. úradnej povinnosti), teda aj v prípade nezáujmu
spotrebiteľa sa k charakteru rozhodcovskej doložky vôbec vyjadriť (t. j. k otázke označenej odvolacím
súdom vyššie poradovým číslom štyri), potom odvolací súd poznamenáva, že už zo záverov
ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu v spotrebiteľských veciach (na ktorých ani v tejto veci
nevznikol dôvod nič meniť) vyplýva, že obstáť nemôže ani námietka údajným prekročením kompetencií

exekučného súdu pri posudzovaní rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, ako ani ďalšia,
podľa ktorej by ani dosiaľ známymi rozhodnutiami v tzv. spotrebiteľských veciach nešlo obhájiť
nahrádzanie nečinnosti spotrebiteľa (pri spochybňovaní ním rozhodnutia tvoriaceho podklad neskoršej
exekúcie) „vložením sa“ do problému exekučným súdom.
Systematickým výkladom rozhodnej právnej úpravy totiž treba dospieť k tomu, že už v tejto veci do úvahy

neprichádzajúce ustanovenia § 44 ods. 2 E. p. zakotvuje nielen možnosť, ale tiež povinnosť exekučného
súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v každom prípade nesúladu
žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Tunajší
odvolací súd pritom už viackrát v minulosti poukázal na to, že práve takáto úprava je prostriedkom
ostatnejpreventívnejkontrolyzákonnostivproceseexekučnéhovymáhaniasplneniauloženejpovinnosti

a je to práve ona, ktorej účelom je zabrániť v donútení niekoho k splneniu ním dobrovoľne ne(s)plnenej
povinnosti tam, kde by práve opak, čiže odobrenie exekúcie bol(o) možným len za cenu porušenia
práva. V uvedenej súvislosti samozrejme stále platí i to, že „odobrenie“ exekúcie - teda udelenie
poverenia exekútorovi oň žiadajúcemu, je možným len v prípade nezistenia exekučným súdom rozporu
so zákonom u žiadnej z celkom troch listín (písomností) v súhrne predstavujúcich podklad pre vedenie

exekúcie (1. žiadosť o udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie exekúcie a 3. exekučný titul);
pričom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (rozumej zamietnutie žiadosti o poverenie) postačuje
zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z nich (kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred
exekučným súdom absolútne nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo titul). Ak teda samotný E. p.
nepripúšťa možnosť odobrenia exekúcie na podklade titulu, žiadosti či návrhu odporujúcich zákonu,

aj akákoľvek prípadná aktivita povinného majúca byť podľa odvolateľky podkladom pre prípustnosť
skúmania exekučným súdom zákonnosti listín predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie by sa javila
ako zbytočná.

8. Rovnako za nedôvodný považoval odvolací súd návrh oprávnenej na prerušenie konania s vyvolaním

konania o súlade prvých dvoch viet § 44 ods. 2 E. p. s článkom 1 ods. 1 ústavy.

Oprávnenou spochybňované ustanovenia E. p. upravujú ingerenciu exekučného súdu v prvotnej fáze
exekučného konania (pred započatím núteného vymáhania splnenia povinnosti uloženej exekučným
titulom) a tiež zodpovednosť tohto súdu za udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré musí

byť výsledkom náležitého preskúmania žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie i
exekučného titulu z hľadiska ich súladu so zákonom (zákonmi všeobecne) a to za účelom ochrany práv
na exekúcii zúčastnených osôb zo strany nezávislého a nestranného súdu. Vo zverení takejto právomoci
súdu nie je žiaden rozpor alebo nesúlad s ústavou, pričom opätovné preskúmavanie prípustnostiďalšieho priebehu exekúcie umožňuje nielen § 44 ods. 2 E. p., ale i § 57 ods. 1 písm. a/ v spojení s
§ 58 ods. 1 E. p..
Odvolací súd nedospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, týkajúci sa danej veci, je

v rozpore s ústavou (k takémuto záveru musí dospieť súd), dôvodným nebol žiaden z návrhov na
prerušenie konania (podľa § 109 ods. 1 písm. b/, c/ O. s. p., ako ani podľa § 162 ods. 1 CSP) a rovnako
požiadavkanapredloženiepredbežnýchotázokSDEÚaodvolacísúdpretovšetkytietonávrhyzamietol.

9. K námietke aplikácie noriem obchodného práva (nie aj noriem spotrebiteľského práva) je vhodné

poukázať na závery ustálenej rozhodovacej praxe (judikatúry). Každú zmluvu spadajúcu do definičného
vymedzenia spotrebiteľskej zmluvy a tiež jednotlivé dojednania tvoriace súčasť takejto zmluvy je treba
vyhodnocovať i z hľadiska dodržania tých obmedzení v právnych predpisoch, ktorých primárnym účelom
je poskytnutie zvýšeného stupňa ochrany spotrebiteľovi (ako slabšiemu účastníkovi právneho vzťahu).
Uvedené sa vzťahuje aj na spotrebiteľské úvery. Normy obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy
úveru) sú použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave spotrebiteľských vzťahov, najmä v Občianskom

zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie, pretože úprava normami spotrebiteľského práva
pôsobí nielen ako doplnková právna úprava (najmä u spotrebiteľských úverov či iných zmluvných typov
upravených mimo O. z.), ale aj ako korektív pre prípadné ďalšie použitie noriem práva obchodného (por.
uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10CoE/85/2010-44).

10. S argumentom, podľa ktorého už okolnosť poskytovania oprávnenou len peňažných prostriedkov (a
nie aj tovarov alebo služieb) by mala spôsobovať nepodraditeľnosť právneho vzťahu účastníčok konania
v prejednávanej veci, pod úpravu zákona o spotrebiteľských úveroch sa odvolací súd už v minulosti
vyporiadal (por. 10CoE/5/2010), čo bol dôvod, pre ktorý námietku tzv. nespotrebiteľským charakterom
poskytnutého úveru bolo treba rovnako odmietnuť.

11. Exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu
odporujúceho zákonu. Takto je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského
rozsudku, kde podstatným je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa splnením podmienok udelenia
poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa situoval do pozície opravného súdu a formálne

zrušil exekučný titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom. Prijatie opačného názoru by malo
za následok, že súdy by buď nevenovali žiadnu pozornosť exekučným titulom (ak by tieto nemali
oprávnenie skúmať či už vôbec alebo len formálne), alebo by napriek zisteniu konkrétnych a často
závažných vád exekučného titulu mali byť donucované najskôr k udeľovaniu poverení (a tým aj k
legitimizovaniu exekučného vymáhania pohľadávky v každom prípade) a až následne byť oprávnené

uvažovať o zastavení exekúcie. Zákonnosť titulu, ako aj návrhu či žiadosti sú ich atribúty, ktoré sú dané
(alebo naopak nie sú) už v čase rozhodovania o udelení poverenia a plynutie času na tom obvykle
nie je spôsobilé nič zmeniť - z ktorého dôvodu napokon alternatíva k zamietnutiu žiadosti o poverenie
reprezentovaná možnosťou zastavenia exekúcie je opodstatnenou a zároveň i náležitým procesným
nástrojom len tam, kde práve v dôsledku určitého zlyhania v čase rozhodovania o poverení (v procese

udeľovania poverenia) došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak vôbec stať nemalo.

12. Súd prvej inštancie správne kvalifikoval právny vzťah založený predmetnou zmluvou ako
spotrebiteľskou zmluvou, keďže táto spĺňa definičné znaky označujúce jej subjekty, a to spotrebiteľa
(osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej

alebo inej podnikateľskej činnosti) a dodávateľa (ktorý je osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti).
Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych vzťahoch
a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Na ochranu spotrebiteľa boli prijaté viaceré osobitné
právne normy a za týmto účelom sa viackrát novelizoval O. z. (ktorým bola dopĺňaná definícia

spotrebiteľskej zmluvy), ako aj zákon o ochrane spotrebiteľa. Na úrovni komunitárneho práva bolo
prijatých pomerne veľa smerníc a nariadení, ktoré sa týkajú problematiky ochrany spotrebiteľa. Ak by
sa úprava obsiahnutá v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne, napr.
zúžene, mohol by sa dotknutý subjekt (spotrebiteľ) domáhať ochrany svojich práv na Súdnom dvore
Európskej únie a žiadať o posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou smernicou. Judikatúra

Súdneho dvora Európskej únie (napr. v rozhodnutí C-106/89, Marleasing SA v. La Commercial
International d Alimentation SA., C-334/92, Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia Salarial alebo
C-91/92, Paola Faccini Dori a Recrep SRL) dovodila povinnosť vykladať vo svetle komunitárnych
noriem nielen ustanovenia národného práva implementujúceho komunitárny predpis (smernicu), aletiež národné právo ako celok, pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného práva v
čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc).
Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho práva ako rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa smerníc

(predovšetkým čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách, chrániaci situáciu znevýhodneného postavenia spotrebiteľa a smerujúci k
nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných
strán, skutočnou rovnováhou), bolo potrebné pri výklade definície nachádzajúcej sa v ustanovení § 52
O. z. a ustanoveniach zákona o ochrane spotrebiteľa (v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia

predmetnej zmluvy) vychádzať z definície spotrebiteľskej zmluvy, ktorej charakteristickým znakom je, že
sa uzatvára vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje, t. j. kvalifikovať ako spotrebiteľskú zmluvu každú zmluvu, bez ohľadu na právnu formu,
ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie reflektovať
obsah a účel európskej ochrany spotrebiteľa, obsiahnutý v príslušných smerniciach, aj definičné znaky
spotrebiteľskej zmluvy.

13. Dôvera spotrebiteľa v poctivé konanie dodávateľa predpokladá, aby v prípade jej narušenia súd
nahradil zdanlivú (formálnu) rovnováhu faktickou. Zahŕňa tiež povinnosť súdu ex offo (z tzv. úradnej
povinnosti) preskúmať a prihliadať na neprijateľné podmienky v rozhodcovskej zmluve. Spotrebiteľ sa
v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu,

ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky Súdneho dvora Európskej únie
C-240/98 až C 244/98 Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-168/05 Mostaza Claro).

14. Na neprijateľnosť treba usudzovať už v prípadoch podoby doložky poskytujúcej spotrebiteľovi

na výber medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, nútiacej ho však pre prípad zvolenia
rozhodcovského súdu dodávateľom podrobiť sa právomoci rozhodcovského súdu. Možnosť výberu
medzi rozhodcovským súdom a všeobecným súdom bola žalovanému ako spotrebiteľovi daná len v
prípade, že to bude spotrebiteľ, kto bude konanie iniciovať (k čomu reálne ani nedochádza), no v prípade
iniciovania konania dodávateľom bola možnosť podania žaloby na všeobecný súd v zmysle doložky

vylúčená.

15. Vysoká ochrana spotrebiteľa z pohľadu rešpektovania vnútroštátnych a európskych štandardov
má byť garantovaná vo vzťahu k spotrebiteľovi v oblasti hmotného aj procesného práva. To práve
znamená zohľadnenie procesného postavenia slabšej strany v konaní vedenom proti spotrebiteľovi.

Princíp ochrany práv slabšieho sa prejavuje v obsahovej stránke nielen hmotnoprávnych predpisov,
ale aj procesnoprávnych noriem. Povinný, ktorý je pri vymáhaní pohľadávok v právnom postavení
spotrebiteľa, je nesporne slabšou stranou nielen v oblasti hmotnoprávnych vzťahov, ale aj v oblasti
procesnoprávnych vzťahov. Z tohto dôvodu súd prihliada na to, aby mu výkon práva dodávateľa nebol
neodôvodnene na ujmu. Podľa § 1 a § 2 O. s. p., výkon práva má byť spravodlivý a nesmie byť

zneužívajúci (na uvedené procesné postavenie spotrebiteľa poukázal napr. už Krajský súd v Banskej
Bystrici v uznesení sp. zn. 25CoKR/3/2015 z 2. marca 2015).

16. Súd prvej inštancie v súlade s konštantnou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie aj bez
návrhu posúdil v rámci exekučného konania nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve uzavretej

medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom (porov. C-40/08 Asturcom Telecomunicaciones). Uvedená
judikatúra predstavuje prameň komunitárneho práva a súdy prvej inštancie, ako aj odvolacie súdy sú
povinné postupovať v konaní v súlade s ním.

17. Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v

právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Úprava § 53 ods. 3 (dnešného
ods. 4) O. z., okrem tam uvedeného výpočtu zmluvných podmienok považovaných za neprijateľné,
síce vyznačuje tiež tým, že tam uvedený výpočet je len demonštratívny, teda príkladmý bez možnosti
nahliadania naň ako na úplný. S poukazom na povinnosť eurokonformného výkladu vnútroštátneho
práva, bol daný dôvod na vyhodnotenie predmetnej rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej

podmienky.

18. V náleze sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10.7.2013 Ústavný súd SR dospel k záveru, že ak exekučný
súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 E. p. vykonáva iné dôkazy než tie, ktoré súvýslovne uvedené v citovanom ustanovení (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o
vydanie poverenia), ako aj v prípadoch, keď exekučný stav (či už po vykonaní takýchto dôkazov, alebo
bez toho) na ťarchu oprávneného reviduje skutkový stav, na ktorom je založený exekučný titul, je povinný

dať oprávnenému možnosť sa k takto vykonaným dôkazom a takto novo vytvorenej procesnej situácii
vyjadriť. To platí bez ohľadu na to, či sa k nim oprávnený mal šancu vyjadriť už v predchádzajúcom
konaní, pretože nové posudzovanie týchto otázok exekučným súdom sa deje v čase, keď oprávnený
spravidla nemôže legitímne očakávať opätovné otváranie týchto už raz otvorených otázok. Pri ich novom
otvorenímusímaťúčastníkopätovnemožnosťnavrhnúťjednakdôkazynavyvrátenieskutkovýchzistení,

ktoré vykonal exekučný súd, jednak prípadné dôkazy na podporu skutkového stavu v tom smere, v akom
je zistený v exekučnom titule.
V nadväznosti na námietku oprávnenej týkajúcu sa postupu súdu prvej inštancie, ktorý mal byť v rozpore
s nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10.7.2013, odvolací súd poukazuje jednak
na uznesenie Najvyššieho súdu SR. zn. 6 Cdo 7/2013 z 22. januára 2014, no najmä na stanovisko
Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo dňa 7.5.2014.

Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 6 Cdo 7/2013 zo dňa 22. januára 2014 uviedol, že právo na
kontradiktórny proces nemá absolútny charakter a jeho rozsah sa môže líšiť najmä v závislosti na
zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby od tohto pravidla v záujme procesnej ekonómie
upustil, ak je zrejmé, že nezoznámenie účastníka konania napr. so stanoviskom iných účastníkov
nemôže mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania pred nimi. Ak za porušenie zásady kontradiktórnosti

by mal byť považovaný aj procesný postup exekučného súdu spočívajúci v tom, že po vyžiadaní
si úverovej zmluvy od oprávneného, neoboznámil tohto účastníka exekučného konania so svojím
stanoviskom o neplatnosti rozhodcovskej doložky obsiahnutej v tejto zmluve, potom podľa názoru
dovolacieho súdu, za situácie, že platné právo pripúšťa proti rozhodnutiu exekučného súdu o zastavení
exekúcie odvolanie, treba tento nedostatok považovať za zhojený možnosťou oprávneného vyjadriť

svoje námietky ku skutkovým zisteniam exekučného súdu vyvodeným z ním predloženého listinného
dôkazu a k právnym záverom z toho vyplývajúcim v podanom odvolaní. Iný názor, vychádzajúci z
nemožnosti zhojenia uvedeného nedostatku inak než zrušením rozhodnutí odvolacieho a exekučného
súdu a vrátením veci na opätovné rozhodnutie, by odporoval zásade efektivity konania, pretože zrušenie
rozhodnutí by zbytočne zvyšovalo náklady účastníkov konania, ako aj náklady na výkon súdnictva, a

tým by bolo aj v rozpore s jedným zo základných princípov právneho štátu, ktorým je princíp racionality.
Ústavný súd SR v tzv. zjednocovacom stanovisku pléna Ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo dňa
7.mája2014(konkrétnevovecizabezpečeniazárukkontradiktórnostikonaniapripreskúmavanížiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie) vyslovil, že pri preskúmavaní žiadosti
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane

uplatniť ustanovenia O. s. p. vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než
tých,ktorésúvýslovneuvedenév§44ods.2E.p.(exekučnýtitul,návrhnavykonanieexekúcieažiadosť
o vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný
dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá

jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Pre ústavnú konformnosť
konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.
Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája

1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so
zreteľomnaneplatnúrozhodcovskúdoložkunepovažovalzapotrebnézaoberaťsaostatnýmiodvolacími
námietkami.

19. Súd prvej inštancie rozhodol správne, ak v prejednávanej veci exekúciu ako celok zastavil a odvolací
súd preto napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v časti zastavenia exekúcie podľa § 387 ods. 1 a
2 CSP potvrdil.

20. Z dôvodu, že oprávnená odvolaním podľa jeho obsahu výslovne napadla len výrok o zastavení
exekúcie a osobitné odvolacie dôvody proti výroku o trovách exekúcie neuviedla, odvolaním bol takto
napadnutý i tento výrok, keďže ide o výrok na zastavení exekúcie závislý.Podľa § 202 ods. 2 O. s. p. (účinný do 30. júna 2016) odvolanie nebolo prípustné ani (okrem iných tam
uvedených prípadov) proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona (ktorým osobitným
zákonom je na základe poznámky č. 31 k citovanému ustanoveniu O. s. p. práve E. p.), ak tento osobitný

zákon neustanovuje inak.
Podľa § 374 ods. 4 vety tretej O. s. p. (účinný do 30. júna 2016) ak odvolanie podané v odvolacej
lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti
ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202 ods. 2 O. s. p.), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje
a opätovne rozhodne sudca.

Podľa § 58 ods. 6 E. p. v znení účinnom do 31. októbra 2013 (ktorému do 31. decembra 2012 zodpovedal
§ 58 ods. 5 E. p.) proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 je odvolanie prípustné.
Podľa § 58 ods. 6 E. p. v znení účinnom od 1. novembra 2013 proti výroku o náhrade trov konania v
rozhodnutí podľa § 57 nemožno podať mimoriadne dovolanie.
Podľa čl. I § 243b ods. 1 E. p. (prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. novembra 2013“)
exekučné konania začaté pred 1. novembrom 2013 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31.

októbra 2013, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak (odsek 1) a o odvolaní proti výroku o náhrade trov
konania v rozhodnutí podľa § 57, ktoré bolo podané pred 1. novembrom 2013, sa rozhodne podľa
predpisov účinných do 31. októbra 2013; to neplatí, ak ide o odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho
súdneho úradníka, o ktorom doposiaľ nerozhodol sudca (odsek 3).
Novelou E. p. vykonanou zákonom č. 299/2013 Z. z. bola s účinnosťou od 1. novembra 2013

zákonodarcom prípustnosť odvolania voči takémuto výroku vylúčená, a to tým, že E. p. od tohto
dátumu prípustnosť odvolania v tejto otázke ani nezmieňoval, resp. pôvodné (odvolanie pripúšťajúce)
ustanovenie nahradil ustanovením vyslovene vylučujúcim možnosť podať mimoriadne dovolanie proti
výroku o náhrade trov exekúcie v rozhodnutí podľa § 57.
Ak potom predmetné rozhodnutie vydané vyšším súdnym úradníkom bolo v časti náhrady trov exekúcie

napadnuté odvolaním oprávnenej podaným pred 1. novembrom 2013, v zmysle ustanovenia § 243b ods.
3 E. p. sa s účinnosťou od 1. novembra 2013 muselo postupovať podľa predpisov účinných od tohto
dátumu, ktoré vylučovali prípustnosť odvolania voči výroku o náhrade trov exekúcie v rozhodnutí podľa
§ 57 E. p., čo spôsobilo i nutnosť aplikácie § 374 ods. 4 vety tretej O. s. p. na prejednávanú vec.
Podanie odvolania, o ktorom nebolo rozhodnuté sudcom súdu prvej inštancie, spôsobilo po nadobudnutí

účinnosti uvedenej novely E. p. zrušenie uznesenia vyššieho súdneho úradníka v časti, ktorou bolo
rozhodnuté o náhrade trov exekúcie, a v čase rozhodovania odvolacieho súdu (t. j. po 1. novembri
2013) preto už nejestvovalo žiadne rozhodnutie o náhrade trov exekúcie, ktorého správnosťou by sa
mal odvolací súd na základe odvolania zaoberať.

21. To bolo dôvodom aj pre nerozhodovanie o trovách odvolacieho konania odvolacím súdom, pretože
tu došlo k zrušeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie o trovách exekúcie, čím vznikla súdu prvej inštancie
povinnosť rozhodnúť o trovách exekúcie opätovne, a to vrátane trov odvolacieho konania skončeného
týmto uznesením odvolacieho súdu (§ 396 ods. 3 CSP).

22. Nesprávnosť právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie nebolo možné vyvodiť ani z už
zrušeného ustanovenia § 45 ZoRK (k jeho vypusteniu zo zákona došlo s účinnosťou od 1. januára 2015,
tu por. i čl. I bod 75 a čl. III zákona č. 336/2014 Z. z.), keďže na prípady exekúcií v tzv. spotrebiteľských
veciach na základe rozhodcovských rozsudkov vydaných pred uzákonením inštitútu spotrebiteľského
rozhodcovského konania pamätá prechodné ustanovenie § 243d E. p. (prijaté zákonom č. 335/2014 Z.

z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ďalej tiež len
„ZoSRK“) a to jeho odsek 2.
Podľa § 243d ods. 1 E. p. exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v
rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu
(ktorým je podľa pozn. č. 4ead/ k E. p. práve ZoSRK), vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať

len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného
po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva
účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať.
Podľa § 243d ods. 2 E. p. sa na exekučné konania začaté v súlade s ods. 1 alebo vedené na podklade
rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci

podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, použijú predpisy
účinné do 31. decembra 2014.23. Toto uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien
a doplnení; § 393 ods. 2 veta druhá CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľapredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).