Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, February 27, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 16Co/33/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8808206410
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Kovaľová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8808206410.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kovaľovej a sudcov JUDr.

Martina Fiľakovského a JUDr. Branislava Brezu v spore žalobcov: 1/ T. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom O.,
M. XXXX/XX X/M. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom O., M. XXXXXX/X X/P. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom M.,
O., zastúpení JUDr. Danielou Strakovou, advokátkou, AK Konštantínova 6, Prešov proti žalovanému:
DISTROS, s.r.o., so sídlom Ul. 26. novembra 1510/3, Humenné, IČO: 31 652 069, zastúpený JUDr.
Jánom Kavuličom, advokátom, AK Ul. 26. novembra 1510/3, Humenné, o určenie povinnosti trpieť právo
prechodu a prejazdu, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa
21.12.2015, č.k. 5C 114/2008-374, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobcovia v 1. až 3. rade m a j ú n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len ,,súd prvej inštancie") uložil
žalovanému povinnosť trpieť právo prechodu a prejazdu motorovými vozidlami po zaťažených
pozemkoch s parcelným číslom XXXX/X zastavaná plocha o výmere XX m2, č. XXXX/XX ostatná plocha
o výmere XX m2 zapísané na LV č. XXX, k.ú. C. v prospech žalobcov v 1., v 2. a v 3. rade ako vlastníkov
oprávnených nehnuteľností - pozemkov s parcelným číslom XXXX o výmere XX m2, s parcelným číslom

XXXX/XX o výmere XXX m2 zapísané na LV č. XXX, k.ú. C. a pozemkov s parcelným číslom XXXX/XX
o výmere XXX m2 a s parcelným číslom XXXX/XX o výmere XXX m2 zapísané na LV č. XXXX, k.ú. C.
a stavby rekreačnej chaty súp. č. XXX v kat. území C. z titulu vecného bremena in rem nadobudnutého
vydržaním. Vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo
veci samej samostatným uznesením.

2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobcovia nadobudli vydržaním práva právo

prechodu a prejazdu po dvoch parcelách vo vlastníctve žalovaného DISTROS, s.r.o., v kat. úz. C., v
lokalite P. V., a to po pozemkoch s parc. č. C-KN XXXX/X - zastavané plochy o výmere XX m2 , C-
KN XXXX/XX - ostatné plochy o výmere XX m2. Z predložených listinných dôkazov, výpovedí svedkov,
z výsledkov znaleckého dokazovania i ohliadkou na mieste samom vykonanou dvakrát súdom bolo
preukázané, že obidva pozemky parc. č. C-KN XXXX/X i parc. č. C-KN XXXX/XX sú situované v smere
od obecnej asfaltovej cesty k chate číslo súp. XXX vo vlastníctve žalovaného X), ktorú nadobudol darom
od žalobcov Darovacou zmluvou, kde vklad bol povolený XX.X.XXXX, stojacej na pozemku s parc. č.

C-KN XXXX patriacom žalobcom 1) a 2). Žalobcovia 1), 2) a 3) po pozemkoch, na ktorých sú
parcely s parc. č. C-KN XXXX/X a C-KN XXXX/XX prechádzali od r. XXXX-XX peši aj autom, keďže
v uvedenom období začali s výstavbou rekreačnej chaty, na základe vydaného stavebného povolenia
p.č. XXXX/XXXX z XX.XX.XXXX. Žalovaní sa bránili žalobe poukazom na to, že k chate žalobcovexistoval v minulosti, resp. existuje dodnes aj iný prístup, a to po svahu, kde sa nachádza lyžiarsky vlek.
Toto tvrdenie žalovaných neobstojí jednak s poukazom na svedecké výpovede svedkov: T. M., L. M., M.
P., C. P., ako aj vykonanou ohliadkou terénu súdom dňa 24.04.2014, kde tieto skutočnosti zistil aj súd

na mieste. Svedkovia potvrdili, že jediný možný prístup osobným mot. vozidlom i peši, bol odbočkou z
obecnej cesty cez pozemky vedúce popred chatu B.. L. - konkrétne po pozemku s parc. č. KN-C XXXX/
X a ďalej v smere k chate W., za ktorou bola až do roku 1983 debra, a preto ďalej už prejazd nebol
možný, chodilo sa iba peši cez lávku, avšak vypočutí svedkovia zároveň potvrdili, že po r. 1983, keby
bol v danej lokalite zosuv pôdy, žalobcovia vypratávali zosunutú zeminu zo svahu za svojou chatou

a zároveň ňou zasypávali debru, aby si vytvorili prejazd ku svojej chate a od uvedeného obdobia aj
takto vytvorený prejazd využívali. Obdobie zosuvu potvrdili aj svedkovia žalovaného. Skutočnosť, že
žalobcovia debru zasypaním sprejazdnili, nepopierali ani pôvodne žalovaní manželia W., ani žalovaný
DISTROS, s.r.o., ani jeho svedkovia p. L. a p. O.. Súd má za to, že tvrdenia žalobcov boli preukázané,
a to jednak listinnými dôkazmi, výsluchom svedkov, korešpondenciou obce C., výsluchom bývalého
starostuanapokonsamotnouohliadkounamiestesamom,kdebolosúdompriamozistené,ževzhľadom

nacharakterterénu prístupkchatežalobcovsmeromodvlekunebolaniejemožný.Jedinouprístupovou
cestou bola a je obecná asfaltová cesta odbočením, z ktorej v smere k chate žalobcov bol prejazd jedine
možný cez pozemky žalovaného tak, ako sú definované v petite, t.j. cez parcelu č. parc. č. C-KN XXXX/X
i parc. č. C-KN XXXX/XX, čo vyplýva aj z podaného znaleckého posudku č. XX/XXXX z ktorého vyplýva,
že prechod od asfaltovej cesty k chate žalobcov je práve cez pozemky parc. č. C-KN XXXX/X i parc.

č. C-KN XXXX/XX. Niet žiadneho logického dôvodu, aby boli žalobcovia využívali na prejazd k chate
svahovitý lyžiarsky terén, ktorý je naviac veľmi členitý, sú v ňom priehlbiny, výmole, medzi lyžiarskym
svahom a chatou je hustý lesný porast, nerovnomerný terén, nespevnený, ktorý neumožňuje v žiadnom
prípade prejazd osobným motorovým vozidlom ani za suchého počasia. Okolo chaty žalobcov je možný
iba peší prístup k lyžiarskemu svahu, ktorý využívali aj ostatní chatári na rekreačné účely. Preto mal

aj za to, že výpovede svedkov, ktorých navrhli a ktorí boli vypočutý na návrh žalovaného sa nemôžu
zakladať na pravde, tieto ich tvrdenia vyvracajú iné listiny, písomná korešpondencia obce C., výpovede
žalobcov a čo je podstatné vyplýva to aj zo samotnej ohliadky miesta samého.

3. Ohľadne začatia počítania oprávnenej držby je potrebné pre začatie plynutie vydržacej lehoty túto

datovať od doby sprejazdnenia debry od r. 1983, od kedy je možné objektívne deklarovať začatie výkonu
práva zodpovedajúce vecnému bremenu, keďže minimálne od tohto obdobia sa sprejazdnila debra a
nikto a nič nebránilo žalobcom, aby po týchto pozemkoch, ktoré vtedy nepatrili žalovanému, prechádzali
k svojej chate. Táto lehota tak uplynula v r. 1993 uplynutím 10-ročnej doby výkonu práva užívaním
cesty. Žalobcovia boli po celú dobu opodstatnene presvedčení, že im toto právo patrí, pretože iný

prístup nebol možný, pozemky ležia v rekreačnej oblasti, neboli ohradené a dôvodne sa domnievali,
že vlastnícky patria štátu a im preto oprávnene patrí právo využívať prístup po nich k rekreačnej
chate. Žalovaný v konaní nepreukázal, že by voči tomuto prechodu namietal a že by žalobcovia neboli
dobromyseľní,naopak,viackrátdeklaroval,ževýkonprávafaktickyuznáva,lenchcelreciprocitu.Navyše
chatu získal až neskôr v roku 2001, čo vyplýva z výpovede bývalého majiteľa T.. L. L., teda ani nemohol

vedieť ako k svojej chate chodili žalobcovia.

4. Poukázal na to, že ak došlo k vzniku právneho vzťahu alebo vzniku nároku z tohto právneho vzťahu
pred 01.01.1992, je potrebné posúdiť jeho vznik a nároky z neho vzniknuté podľa právnej úpravy
pred 01.01.1992. Ak však tento právny vzťah pretrval i po 01.01.1992, je potrebné posúdiť ďalšiu

existenciu tohto vzťahu i nároky, ktoré z neho vznikli podľa právnej úpravy, ktorá nastala po 01.01.1992.
Prechodné ustanovenie § 686 Obč. zák. je potrebné vyložiť v súlade s Ústavou SR, ktorá poskytuje
ochranu vlastníckemu právu a tým aj právu držby bez ohľadu na subjekt vlastníctva (Rozsudok NS
SR 5Cdo/260/2008). Je tiež zrejmé, že ďalšia 10-ročná vydržacia doba uplynula aj po nadobudnutí
pozemkov Obcou C. v r. 1991, čo deklaruje Výzva U. C. z 30.08.2001, a tiež Výzva z 20.08.2002, z

ktorej vyplýva trvajúci výkon práva prechodu a prejazdu po obecnom pozemku s parc. č. XXXX/X,
po roku XXXX. Žalobcovia boli oprávnení a dobromyseľní držitelia tohto vecného bremena po zákonom
ustanovenú dobu a to 10 rokov, pretože ide o nehnuteľnosť a tiež je zrejmé, že držba bola nepretržitá,
preto žalobe vyhovel. O trovách konania súd rozhodol v súlade s § 151 ods. 3 O.s.p.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote žalovaný. Namietal nesprávne skutkové
zistenia súdu prvej inštancie a nesprávne právne posúdenie veci. Poukázal na to, že súd prvej inštancie
zobral za základ výlučne tvrdenia žalobcov, resp. nimi označených svedkov a nevyhodnotil všetko, čo v
konaní vyšlo najavo. Podľa jeho názoru žalobcovia mali v čase získania potrebných rozhodnutí štátnychorgánov k postaveniu rekreačnej chaty určenú ako jedinú prístupovú komunikáciu, cestu od vleku, v
ktorých boli súčasne upozornení na povinnosť udržiavať túto v takom stave, aby nevznikol „zárez".
Jedine cestu zo strany od vleku mohli žalobcovia pre presun materiálu a mechanizmov potrebných ku

stavbe svojej chaty, lebo z opačnej strany, cez pozemky žalovaného to pre vtedy existujúcu „debru"
nebolo možné. Fakticky si mohli žalobcovia vyberať vo využívaní dvoch možných prístupov ku svojej
chate až niekedy po roku 1983, kedy si mali vykonať nevyhnutné terénne úpravy, najmä zasypaním
debry, avšak iba peši, lebo reálny prejazd motorovým vozidlom stále nebol možný pre nedostatočný,
autom neschodný terén pred chatou W.. Žalobcovia vzhľadom na nevyhovujúce prírodné podmienky,

ale aj vyslovenú nespokojnosť bývalých žalovaných v 2. a 3. rade, keď odmietli novovytváraný prístup
žalobcov ku svojej chate cez ich pozemky, rozhodli sa niekedy v rokoch 2002-2003 rozšíriť a sprístupniť
si tak zamýšľaný prejazd existujúci nevyhovujúci terén návozom XXXmX zeminy. Reálne mohli teda
žalobcovia používať aj prístupovú cestu cez pozemok žalovaného po roku 2003. Uviedol, že žalovaný
W. demonštroval v roku 2009 prístup žalobcov od vleku svojim staručkým automobilom, čo vyplýva
z o záznamu ohliadky dňa 07.09.2009. Žalobca teda musel od tejto ohliadky vykonať množstvo

práce, keď pri opätovnej ohliadke dňa 24.04.2014 bolo konštatované, že celý terén je zarastený,
neupravený a zdevastovaný. Má za to, že neboli splnené podmienky pre priznanie vzniku vecného
práva. Na vydržanie práva prejazdu by potrebovali žalobcovia 10-ročnú lehotu počítajúc najskôr od
2002-2003, kedy si dorobili svojpomocne príjazd zo strany od žalovaného. Ku dňu podania žaloby
táto 10-ročná lehota neuplynula. Pre naplnenie podmienky dobromyseľnosti držby práva podľa neho

nestačí presvedčenie, že im právo zodpovedajúce vecnému bremenu - právo prejazdu prináleží, musí
byť podložené okolnosťami svedčiacimi o poctivosti nadobudnutia. Žalobcovia mali pôvodne v zmysle
rozhodnutí štátnych orgánov z roku 1979 minimálne do roku 2003 len jednu možnosť pre príjazd
motorovým vozidlom k svojej chate, lebo fyzicky iná neexistovala. Vzhľadom na uvedené navrhol
napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

6. Žalobcovia vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného poukázali na nedôvodnosť tvrdení
žalovaného. Pokiaľ ide o naplnenie doby trvania vydržacej doby, trvali na to, že táto doba uplynula
najskôr v roku 1993 (počítajúc od roku 1983, keď žalobcovia zasypali debru za chatou manželov W.,
cez ktorú mohli bez problémov ďalej vykonávať prejazd až na svoje pozemky a chatu) a najneskôr k

roku 2001, počítajúc od nadobudnutia sporných pozemkov obcou C. v roku 1991 delimitáciou od štátu
a oprávnenosť prejazdu žalobcov deklarovanou výzvou obcou C. z 30.08.2001 voči manželom W., ktorí
zabraňovali žalobcom vykonávať tento prejazd okolo ich chaty. Pozemky, ktoré sú dnes vedené na
meno žalovaného, boli vždy prejazdné, t.j. aj pred rokom 1983. Sú totiž situované hneď za odbočkou
z obecnej komunikácie, a teda pred rokom 1983 museli žalobcovia svoje motorové vozidlo odstavovať

buď priamo na týchto pozemkoch, alebo cez ne prejsť až pred chatu manželov W., za ktorou už bola
spomínaná debra. To potvrdila všetci svedkovia pred súdom. Pokiaľ žalovaný namieta, že žalobcovia
mali využívať príjazd k chate po lyžiarskom svahu argumentujúc stavebným povolením z roku 1979, je
potrebné poukázať aj na výpovede svedkov žalovaného, ktorí potvrdili, že videli žalobcov odstavovať
auto pri chate L., ktorá teraz patrí žalovanému. Je absolútne nedôvodné tvrdenie, že by bol tento prejazd

možný i pre osobné autá, keďže po lyžiarskom svahu nikdy neviedla žiadna cesta. Poukázali i na to,
že samotný súd pri ohliadke konštatoval, že prejazd po lyžiarskom svahu je pre osobné autá fakticky
nemožný. Na tom nič nezmení ani demonštrácia W., ktorý svojim staručkým autom prešiel cez lyžiarsky
svah ku chate žalobcov, pričom iba po krátkom úseku okolo chát situovaných pod chatami žalovaného a
žalobcov, nie od hlavnej cesty. Neupravenosť terénu lyžiarskeho svahu je výsledkom toho, že už mnoho

rokov je vlek nefunkčný. Na základe uvedeného navrhol rozsudok v napadnutom rozsahu potvrdiť ako
vecne správny.

7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd") príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP"), vzhľadom na včas podané odvolania,

preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich
z § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že
rozsudok je vecne správny.

8. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie vo vyčerpávajúcom

rozsahu, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil,
pričom podľa názoru odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne
posúdil. S poukazom na § 387 ods. 2 CSP preto odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé
odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, prektorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a na potvrdenie správnosti záveru a v súvislosti
s odvolacími námietkami dopĺňa.

9. Ustanovenie § 151n ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ") definuje vecné bremeno tak, že ide o právo
obmedzujúce vlastníka veci v prospech niekoho iného niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať.
Toto právo možno podľa ustanovenia § 151o ods. 1 druhá veta OZ nadobudnúť tiež výkonom práva
(vydržaním); ustanovenia § 134 OZ tu platia obdobne.

10. Vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je platným Občianskym zákonníkom
považované za jeden zo spôsobov pôvodného nadobudnutia práva, pri ktorom sa na základe
splnenia zákonom osobitne určených podmienok priznávajú právne účinky aj len domnelému právu,
vyplývajúcemu z domnelého právneho vzťahu medzi jeho určitými subjektmi, ak toto právo bolo
vykonávané počas ustanovenej doby nerušene a nepretržite v dobrej viere, že nejde o právo len

domnelé. Po splnení zákonom určených podmienok tu k nadobudnutiu práva dochádza priamo zo
zákona, pričom musia byť zároveň splnené všetky ustanovené podmienky. Právo zodpovedajúce
vecnému bremenu v takomto prípade nadobúda oprávnený subjekt okamihom splnenia podmienok
vydržania.

11. Aj keď právna úprava vydržania je súčasťou právneho poriadku a spolu s ním podlieha zmenám
zodpovedajúcim stupňu vývoja spoločnosti, možno vo všeobecnosti konštatovať, že zákonnými
podmienkami vydržania vždy boli oprávnená držba, uplynutie zákonom určenej vydržacej doby a
spôsobilý predmet vydržania.

12. V konaní nebolo sporným, že žalobcovia v 1. a 2. rade sú vlastníkmi nehnuteľností s parc. č. XXXX
a parc. č. XXXX/XX zapísaných na LV č. XXX, k. ú. C. a žalobca v 3. rade vlastníkom nehnuteľností -
pozemkov parc. č. XXXX/XX, parc. č. XXXX/XX, parc. č. XXXX/XX a stavby rekreačnej chaty č. súp.
XXX na pozemku parc. č. XXXX zapísaných na LV č. XXXX, k. ú. C..

13. V prejednávanej veci je zo skutkových zistení vyplývajúcich z dokazovania vykonaného súdom
prvej inštancie zrejmé, že jedinou prístupovou cestou k nehnuteľnostiam patriacim žalobcom je obecná
asfaltová cesta, odbočením z ktorej v smere k chate žalobcov bol prejazd možný len cez pozemky
žalovaného, t.j. cez parc. č. C-KN XXXX/X i parc. č. C-KN XXXX/XX.

14. Vyjadrenia svedkov navrhnutých žalovaným, a to p. L. a p. O., poukazujúcich na to, že k chate
žalobcov existoval aj iný prístup, a to po svahu, kde sa nachádzal lyžiarsky vlek, boli vyvrátené
výpoveďami svedkov T.. T. M., C. P., M. P., L. M., B. E., listinnými dôkazmi, znaleckým dokazovaním a
v neposlednom rade i ohliadkami vykonanými súdom prvej inštancie. Uvedení svedkovia totiž zhodne
potvrdili, že po svahu, na ktorom bol lyžiarsky vlek sa nebolo možné dostať k pozemkom žalobcov

s ohľadom na to, že išlo o strmý svah, kde nebola žiadna prístupová cesta. Prístup realizovali tým
spôsobom, že do času, kým došlo k zasypaniu debry prechádzali autom po parcelách patriacich v
súčasnosti žalovanému až po debru, následne peši. Po zasypaní rokliny zeminou v roku 1983 vytvorili
žalobcovia prejazd až k samotnej chate a tento aj využívali.

15. Na tom nič nemení námietka žalovaného, že žalobcovia mali využívať príjazd k chate po lyžiarskom
svahu argumentujúc stavebným povolením z roku 1979. V tomto smere je potrebné poukázať aj na
výpovede svedkov žalovaného, ktorí potvrdili, že videli žalobcov odstavovať auto pri chate L., ktorá teraz
patrí žalovanému.

16. Samotný súd prvej inštancie pri ohliadke konštatoval, že prejazd po lyžiarskom svahu je pre osobné
autá fakticky nemožný. Niet preto žiadneho logického dôvodu, aby žalobcovia využívali na prejazd k
chate svahovitý lyžiarsky terén, ktorý vychádzajúc z vykonaného dokazovania bol (a je) veľmi členitý,
nerovnomerný, nespevnený a neumožňuje v žiadnom prípade prejazd osobným motorovým vozidlom.
Na tom nič nezmení ani demonštrácia p. W., ktorý svojim staručkým autom prešiel cez lyžiarsky svah

k chate žalobcov, pričom iba po krátkom úseku okolo chát situovaných pod chatami žalovaného a
žalobcov, nie od obecnej asfaltovej cesty.17. Predpokladom dobromyseľnosti potrebnej na vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu
- práva priechodu a prejazdu cez cudzí pozemok - je presvedčenie osoby, ktorá cez pozemok prechádza,
že tým pre seba ako vlastníka susediaceho (panujúceho pozemku) toto právo zodpovedajúce

vecnému bremenu vykonáva právom (oprávnene drží). V takomto prípade pôjde o nadobudnutie práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu výkonom práva, t.j. vydržaním. (viď rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 5 Cdo 39/1999)

18. Je nepochybné, že posúdenie, či držiteľ je v dobrej viere alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne

a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka a vždy treba brať do
úvahy, či držiteľ pri bežnej normálnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného
prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti
o tom, že mu takéto právo patrí. Treba zdôrazniť, že dobrá viera vyjadruje vnútorný (psychický) stav
držiteľa, ktorý sám o sebe nemôže byť predmetom dokazovania, avšak toto vnútorné presvedčenie, že
nekonábezprávnesanavonokprejavujejehokonkrétnymsprávaním,čoužalepredmetomdokazovania

a posudzovania byť môže.

19. V prejednávanej veci oprávnenosť držby rátali žalobcovia od roku 1983, od tohto obdobia sa totiž
sprejazdnila debra a žiadnym spôsobom nebolo žalobcom bránené prechádzať po týchto pozemkoch
prechádzať ku svojej chate. 10- ročná vydržacia doba, po ktorú vykonávali právo prechodu a prejazdu,

tak uplynula v roku 1993. Po celú túto dobu boli opodstatnene presvedčení, že im toto právo patrí,
pretože iný prístup nebol možný, pozemky ležia v rekreačnej oblasti, neboli ohradené. Ako vyplýva z
obsahu spisu, pozemky parc. č. C-KN XXXX/X i parc. č. C-KN XXXX/XX situované v smere od obecnej
asfaltovej cesty k chate súp. č. XXX ešte neboli v tom čase vo vlastníctve žalovaného, ani jeho právneho
predchodcu p. L., ale boli vlastníctvom štátu, neskôr ich nadobudla delimitáciou z majetku štátu po roku

1991 obec. Dôvodne sa teda domnievali, že im patrí právo využívať prístup k rekreačnej chate.

20. S ohľadom na to je potrebné prisvedčiť záveru súdu prvej inštancie v tom smere, že žalobcovia boli
so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že právo, ktoré k cudzej veci vykonávali im patrilo,
lebo riadne vzniklo.

21. S poukazom na súdom prvej inštancie vykonané dokazovanie sa nie je možné s námietkami
žalovaného identifikovať. Odvolací súd má teda v zhode so súdom prvej inštancie za to, že podmienky
pre vydržanie práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu boli zo strany žalobcov v 1. až 3. rade
splnené.

22. Za tohto stavu odvolací súd rozsudok postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správny potvrdil.

23. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.

1 CSP tak, že úspešní žalobcovia v 1. až 3. rade majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100 %. O výške priznanej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným
uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom (§ 262 ods. 2 CSP).

24. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).