Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 20, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/226/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3512210517
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 10. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3512210517.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov
JUDr.BeátyČupkovejaJUDr.AlenyZáhumenskejvsporežalobcuX.,zastúpenéhoG.protižalovanému
Q., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Nové Mesto nad Váhom, č.k. 7C/321/2012-182 zo dňa 08. júna 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania a žalobu,
ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 125 Eur a
náhradynemajetkovejujmyvovýške356EurzdôvodunesprávnehoúradnéhopostupuOkresnéhosúdu
Nové Mesto nad Váhom. Žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie po právnej
stránke odôvodnil § 109 ods. 1 písm. b), 2 písm. c), § 7 ods. 2 O.s.p., § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm.

a), § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci. Podaním zo dňa 23.05.2014 žiadal právny zástupca žalobcu
o zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a
sudcu. Uviedol, že i napriek tomu, že uznesením Krajského súdu v Trenčíne bolo rozhodnuté, že
sudcovia Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom nie sú vylúčení z rozhodovania
veci, s týmto rozhodnutím žalobca nesúhlasí. Žalobca opätovne podáva návrh na prerušenie konania,

a to do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti. Rovnako
v podaní zo dňa 04.06.2015 žiadal o prerušenie konania z tých istých dôvodov ako v podaní zo dňa
23.05.2014, ako i z dôvodu, že na Okresnom súde Prešov je vedené konanie pod sp.
zn. 7C/6/2010 o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie. Uznesením Okresného
súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 04.11.2013, č.k. 7C/321/2012-39 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 17.02.2014, č.k. 6Co/231/2014-62 súd návrh žalobcu na
prerušenie konania zo dňa 04.11.2013 zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 04.03.2014.

Súd preskúmal opätovný návrh žalobcu na prerušenie konania, pričom dospel k záveru, že návrh nie
je dôvodný, a preto ho zamietol. Žalobca vo svojich podaniach na prerušenie konania neuviedol žiadne
konkrétne skutočnosti, ktoré by spochybnili správnosť postupu súdu konať nestranne a bez prieťahov.
Žalobca ničím neodôvodnil, ako zákonný sudca môže byť svojím rozhodnutím priamo dotknutý vo
svojich právach, aké konkrétne poznatky mal získať mimo dokazovania a z akého dôvodu by mal byť
k účastníkom konania vo vzťahu ekonomickej závislosti. Záverom súd poukázal na nález ústavného

súdu, pričom ústavný súd rozhodoval rovnako aj v obdobných veciach - nález ÚS I. 254/2013-10 zo
dňa 30.04.2013, I. ÚS 261/2013-10 zo dňa 29.05.2013, I. ÚS 264/2013-10 zo
dňa 29.05.2013. Žalobca považoval zodpovedanie prejudiciálnych otázok, ktoré sa Okresný súd Prešovrozhodol položiť Súdnemu dvoru Európskej únie, za významné pre posúdenie správnosti postupu súdu
v exekučnom konaní na podklade exekučného titulu, ktorým bol právoplatný rozsudok rozhodcovského
súdu. Šetrením bolo zistené, že na Okresnom súde Prešov prebieha pod sp. zn. 7C/6/2010

konanie o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie, pričom v postavení žalovaných vystupuje
žalobca spoločnosť X., s.r.o. ako žalovaný 2) a žalovaný Q. ako žalovaný 1). V priebehu konania
vznikli otázky zodpovednosti členského štátu za porušenie komunitárneho práva a otázky týkajúce sa
právneho základu, od ktorého si žalobca odvodzuje právo na náhradu škody, pričom žalovaný Q. navrhol
položiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky, ktorých posúdenie má dôležitý význam

pre rozhodnutie v predmetnom konaní. Okresný súd Prešov uznesením, č.k. 7C/6/2010-269 zo dňa
07.10.2013 rozhodol o prerušení konania do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej
únie o prejudiciálnych otázkach. Proti uzneseniu bolo podané odvolanie. Uznesením Krajského súdu
v Prešove zo dňa 22.12.2014, č.k. 12Co/17/2013-290 súd zrušil uznesenie
súdu prvej inštancie a vec vrátil na ďalšie konanie. Z odôvodnenia rozhodnutia súd zistil, že ak nie je
formulovaná prejudiciálna otázka, neexistuje rozhodnutie prešovského súdu o tom, že požiada Súdny

dvor Európskej únie o rozhodnutie o konkrétnej prejudiciálnej otázke, potom neboli splnené
podmienky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. Vzhľadom ku
skutočnosti, že neprebieha v zmysle ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. žiadne konanie, v ktorom sa rieši
otázka zásadného významu, súd prvej inštancie návrh žalobcu na prerušenie konania ako nedôvodný
zamietol. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žiadosť o udelenie poverenia súdneho

exekútora P.. J. A. na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 04.12.2008. Dňa 11.12.2008 vydal
Okresný súd Nové Mesto nad Váhom poverenie č. 5304 004441* na vykonanie
exekúcie. Uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 04.11.2013,
č.k. 7C/321/2012-39 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 17.02.2014, č.k.
6Co/231/2014-62 súd návrh žalobcu na prerušenie konania zo dňa 14.10.2013 zamietol. Uznesenie

nadobudlo právoplatnosť dňa 04.03.2014. Vychádzajúc zo skutkových zistení v prejednávanej veci a
ustanovení zákona považoval súd prvej inštancie žalobu žalobcu v celom rozsahu za nedôvodný, a to
z viacerých dôvodov. Žalobca sa domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v exekučnom konaní. V zmysle § 15 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody spôsobenej aj nesprávnym úradným postupom

je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku s príslušným orgánom. Žalobca v prejednávanej veci v
návrhoch poskytol súdu len tvrdenie, že v každej veci podal žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku, na ktorú žalovaný nereagoval pozitívne. Nepravdivé bolo aj tvrdenie žalobcu o tom, že priložil
prílohu - potvrdenie MS SR o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na

náhradu škody do konaní v žalobách týkajúcich sa exekučných konaní Ex 12421/2009, Ex 429/2010, Ex
10723/2008,Ex 5050/2011, súd prvej inštancie si zadovážil všetky uvedené exekučné spisy, pričom ani
v jednom súdnom spise, ktorý sa týka uvedeného exekučného konania, sa takáto príloha nenachádza.
Podľa právnej úpravy platnej v čase tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu a vzniku škody
sa za nesprávny úradný postup považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci

urobiť úkon, alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody pritom má len ten,
komu bola takým postupom spôsobená škoda. Vo všeobecnosti v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.
musia byť pre naplnenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone

verejnej moci splnené všeobecné podmienky, a to nezákonné rozhodnutie,
resp. nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp.
nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Žalobca ani v jednom uplatňovanom nároku
nepreukázal splnenie ani jedného zo zákonných predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu. V
prvom rade súd uviedol, že žalobca mal možnosť domáhať sa ochrany svojho práva na súdnu ochranu,

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov využitím inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade s §
127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je kompetentný preskúmať len ústavný
súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
každého jednotlivého prípadu. I keď predmetom konania o nárokoch žalobcu je skúmanie nesprávneho

úradného postupu súdu a s tým vzniknutú majetkovú škodu alebo nemajetkovú ujmu, súd považoval za
správne poukazovať i na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, pretože v konaniach pred
ústavným súdom, kde sa posudzuje porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
sa v podstate skúmajú a vyhodnocujú tie isté okolnosti, ako je zákonná lehota na rozhodnutie, ostatnéokolnosti prípadu, úkony súdu, úkony účastníka konania, zložitosť veci a podobne. Preto súd poukázal
napríklad na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, napr. vo veci I. ÚS
16/02. Je potrebné vo všeobecnosti uviesť, že v niektorých exekučných konaniach bola dĺžka konania

ovplyvnená aj správaním žalobcu a súdneho exekútora, ktorí na opakované výzvy súdu nereagovali,
dokonca súdny exekútor odmietol vyzvať oprávneného postupom podľa § 40 Exekučného poriadku na
predloženie súdom žiadaných písomností. Takýto postoj je prejavom nedostatočného záujmu účastníka
konania o odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa účastník mohol nachádzať a rozhodnutie súdu
bolo preto ovplyvnené aj procesnou pasivitou oprávneného, teda v tomto konaní žalobcu (viď napr.

Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 41/02 z 25.06.2003). V prvom rade preto
súd prvej inštancie skúmal, či žalobca podal v predmetnom exekučnom konaní sťažnosť predsedovi
súdu na prieťahy v konaní v snahe docieliť urýchlené rozhodnutie vo veci. Ako vyplýva
z pripojených spisov oddelenia Spr, žalobca nepodal sťažnosť na prieťahy konaní predsedovi súdu. V
niektorých veciach podal oprávnený žiadosť o informáciu o stave konania namiesto toho, aby reagoval
na výzvu súdu predložiť žiadané listiny. Ďalej súd pre všetky prejednávané veci uviedol, že žalobca

uplatňuje svoj nárok na náhradu škody s poukazom na exekučné konania, v ktorých navrhol vykonať
exekúciu, alebo viedol exekúciu na svoj návrh na podklade exekučného titulu, a to vo väčšine prípadov
rozhodcovského rozsudku, ktorý tak, ako bol v mnohých súdnych rozhodnutiach prvoinštančných, ako i
odvolacích súdov a nakoniec i Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napríklad uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo 146/2011 z 13.10.2011) vyhodnotený ako nezákonný

exekučný titul, tzv. nulitné rozhodnutie, ktoré nikdy účinky vykonateľného rozhodnutia nemalo, nikdy
platne nepriznalo žalobcovi žiadne plnenie práve z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky, ktorú
má žalobca vo všetkých úverových zmluvách upravenú identicky. Z priebežne novelizovaného, no vo
vzťahu k návrhu žalobcu rovnakého znenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že ak súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na

vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poveríexekútora,abyvykonalexekúciu;akvšaksúdzistírozporžiadostialebonávrhualeboexekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne, pričom
proti takému uzneseniu je na rozdiel od vydania poverenia prípustné odvolanie. Z uvedeného je zrejmé,
že zákonom stanovená lehota 15 dní sa vzťahovala len také rozhodnutie súdu, ktoré malo za následok

vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a nie na rozhodnutie, ktorým bolo exekučné
konanie zastavené. Preto zo skutočnosti, že rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
neboli vydané v 15-dňovej lehote, nemožno vyvodiť to, že by sa Okresný súd Nové
Mesto nad Váhom dopustil protiprávneho konania v tej časti § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., že by
nevydal rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca

sa návrhom proti žalovanému domáhal zaplatenia škody vo výške 125 Eur a nemajetkovej ujmy vo výške
356 Eur, tvrdiac, že Okresný súd Nové Mesto ad Váhom v konaní nerozhodol o žiadosti o udelenie
poverenia v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote, pričom o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie rozhodol až po viac ako 193 dňoch, pričom neuviedol, kedy konanie začalo. Zo
spisu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, č.k. 5r/2680/2008, EX/10613/08 v exekučnej

veci oprávneného X. a povinnej F. súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia súdneho exekútora P.. J. A.
na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 04.12.2008. Dňa 11.12.2008 vydal Okresný súd Nové
Mesto nad Váhom poverenie č. 5304 004441. Z uvedeného skutkového tvrdenia žalobca
právne vyvodzoval, že išlo o nesprávny úradný postup. S týmto jeho právnym posúdením nemožno
súhlasiť, keďže jeho skutkové tvrdenie o konaní, ktoré vyvolalo zodpovednosť štátu, sa

nevzťahovalo k postupu, ale k rozhodnutiu súdu, pričom z § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným
orgánom. V danom prípade však nebolo zistené, že súd vydal v predmetnej veci poverenie na
vykonanie exekúcie, preto nebola v danom prípade daná zodpovednosť štátu. Súd prvej inštancie konal

tak, že medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia a jeho rozhodnutím ubehlo nie viac ako 193 dní,
ale 7 dní. Takéto konanie súdu nebolo spôsobilé vyvolať u žalobcu vznik škody, pričom v ostatnom súd
prvej inštancie odkázal na všeobecnú časť odôvodnenia rozsudku, a preto súd prvej inštancie návrh
žalobcuakonedôvodnýzamietol. Onáhradetrovkonaniarozhodolpodľa§151ods.3Občianskeho
súdneho.

2. Protitomutorozsudkupodalvzákonnejlehoteodvolaniežalobcazdôvodov,že vkonanídošlo
k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p., a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa mu
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., vkonaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.),
súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s
ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal

navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli
uplatňované a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Namietal, že súd prvej inštancie vec prejednal v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu,
postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania.

Žalobca uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu,
že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť,
pričomokolnosť,žeodvolacísúdnevzhliadolvoznačenýchveciachaskutočnostiachdôvodnavylúčenie
sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno
tohto sudcu považovať za nestranného. Uviedol, že názor odvolacieho súdu vo veci nestrannosti pre
rozpor s rozhodovacou praxou iných odvolacích súdov, Ústavného súdu Slovenskej

republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí. Žalobca podal ústavnú sťažnosť
pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia odvolacieho
súdu. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval
žiadosť žalobcu o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť
vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a

zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval,
že žalobcom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované
časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy
žalobca ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k
týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich

tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k
tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z
vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez
uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru ústavného súdu, koncepciu

spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na
oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré
súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej
strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je v odôvodnení
rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.

Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si
určil sám, keď žalobca žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný list. Súd
sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou
pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním
dlžníka. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania

a správy informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov, publikačné
výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou
súddospelkpresvedčeniu,žemajetkováškodanevznikla.Rovnakosatovšaktýkachýbajúcichdôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je
jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako

v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný
postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Žalobca hodlal v konaní pred
súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj
prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť,

že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo
nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám
súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny
úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto
vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe

postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy
súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si žalobca zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate
a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére
žalobcu nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu, svedčia o potrebenastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. K návrhu na prerušenie
konania poukázal na to, že na základe ním podanej sťažnosti na Ústavný súd Slovenskej republiky
bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu rozhodnúť osobitne. Na

podporu tohto tvrdenia poukázal na judikatúru odvolacích súdov (Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.
zn. 9Co/174/2014). Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a vec
mu vrátil na opätovné prejednanie.

3. Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. Krajský súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015
Z. z.), ďalej len CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že
rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

5. Súd prvej inštancie neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení

skutkovýchzisteníneabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopaksúdprvejinštancie
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky,sp.zn.IIIÚS36/2010).Jehoúvahyadôvodypodporujúpríslušnýzáveronedôvodnostinároku
žalobcu. Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým
na základe týchto premís súd prvej inštancie dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné,

racionálne aj spravodlivé.

6. Žalobca založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd rozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 11.12.2008, a to rozhodnutím o poverení. K
rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie teda došlo po uplynutí

zákonom stanovenej lehoty, pričom omeškanie predstavuje viac ako 6 mesiacov.

7. Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie, žiadne z týchto tvrdení sa
nezakladá na pravde.

8. Akosprávnekonštatovalsúdprvejinštancieaodvolacísúdsastýmtokonštatovanímvcelomrozsahu
stotožňuje, žalobca podáva žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie prostredníctvom
súdneho exekútora na Okresný súd Nové Mesto nad Váhom dňa 04.12.2008 a k vydaniu poverenia na
vykonanie exekúcie dochádza poverením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. 5304 004441*
dňa 11.12.2008.

9. Tamojší súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia poverením dňa 11.12.2008
č. 5304 004441*, teda 6 dní po tom, ako bola žiadosť tamojšiemu súdu doručená. Rozpor s ustanovením
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku teda nie je daný.

10. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s
poukazom na § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v náväznosti na
ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, zákone o
spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok
nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Spotrebiteľské

právojednoznajdynamickejšiesarozvíjajúcichodvetvísúkromnéhopráva,ktorépriamoalebonepriamo
ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora
EÚ. Nemožno sa preto v žiadnom prípade stotožniť s tvrdením žalobcu, že v prejednávanej veci sa
nejednalo po právnej stránke o zložitú vec.

11. Odvolací súd dodáva, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov v
exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom
konaní môže určiť len Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení
ústavných práv fyzických a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného
súdu Slovenskej republiky (1ÚS 27/02, 1ÚS 197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom

na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu
nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.
Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky.Sohľadomnakonkrétneokolnostivecisatotižpostupomdotknutéhosúdunemusívyznačovať
takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V
zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že zamietnutie žiadosti o

udelenie poverenia (za stavu, kedy právny predpis v tomto čase v sebe nezakotvoval žiadnu lehotu, v
ktorej má exekučný súd zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia, čo nie je možné zamieňať s pojmom
vydanie poverenia) v lehote 6 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
exekučný súd, nemožno považovať za prieťahy v súdnom konaní.

12. Preto odvolací súd poukazuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

13. V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.

z., by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

14. Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola žalobcovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani, že súd dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov, a že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie sa riadne zaoberal

vyhodnotením návrhu žalobcu na prerušenie konania a riadne v odôvodnení uviedol, z akých dôvodov
tento návrh žalobcu zamietol.

15. Q.

16. Tvrdenie žalobcu, že súd prvej inštancie prejednal a rozhodol vec v neprítomnosti žalobcu a
žalovaného a jeho právneho zástupcu bez nariadenia pojednávania, nie je pravdivé. Súd prvej inštancie
na prejednanie veci nariadil pojednávanie, ktorého termín vytýčil na 08.06.2015, žalobca
predvolanie na pojednávanie prevzal dňa 15.05.2015, čím účastníkom konania vytvoril predpoklady
pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú pre rozhodnutie vo

veci za podstatné. Na predmetnom pojednávaní sa žalobca zároveň mohol oboznámiť s obsahom
vyjadrenia žalovaného k návrhu na začatie konania. Predmetného pojednávania sa však napriek riadne
doručenému predvolaniu nezúčastnil, rovnako ako ani žalovaný, preto nemožno uzavrieť, že by v danej
súvislosti žalobcovi bola súdom prvej inštancie odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného v
konaní. Súd prvej inštancie, postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. účinného do 30.06.2016, sa

riadne zaoberal, z akého dôvodu pojednával napriek tej skutočnosti, že riadne predvolaní účastníci sa
na pojednávanie nedostavili.

17. Žalobca v množstve svojich podaní na súdoch tvrdí, že súd mu svojím postupom odňal možnosť
konať pred súdom, avšak, ako bolo vyššie konštatované, v danej veci bolo nariadené pojednávanie na

konkrétny termín, žalobca bol riadne a včas predvolaný, bez ospravedlnenia sa nedostavil s
tým, že na pojednávaní sa súd prvej inštancie oboznámil s obsahom spisu a obsahom exekučného
spisu súdu. Pokiaľ teda súd prvej inštancie na pojednávaní vykonal dôkazy navrhované
žalobcom a poskytol možnosť obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania, čím mali možnosť vyjadriť
sa k dôkazom, resp. navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, takýmto postupom súdu

prvej inštancie nedošlo k porušeniu princípov kontradiktórnosti, princípu rovnosti zbraní
ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. Súd prvej inštancie preto v
prejednávanej veci dodržal zásadu priamosti, ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných
zásad občianskeho súdneho konania, ktorú zaručuje nielen Ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl.
6 ods. 1), keďže táto zásada je súčasťou práva účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci

týkajúce sa ich občianskych práv a záväzkov. Postupom súdu prvej inštancie preto nedošlo k porušeniu
práva vyjadriť sa ku každému z vykonaných dôkazov v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, k porušeniu zásad priamosti a ústnosti vykonávaných dôkazov a kontradiktórnosti sporového
konania.18. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.

19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255 ods.
1, § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovaný, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, nemá nárok na náhradu
trov odvolacieho konania, nakoľko mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

20. Toto rozhodnutie bolo senátom krajského súdu prijaté jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).