Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 20, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/203/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114215909
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2114215909.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Renáta Gavalcová a sudkýň JUDr.

Eva Barcajová a JUDr. Katarína Slováčeková v právnej veci žalobcu: DPS financial Consulting, s.r.o.,
so sídlom Mikovíniho 10, Trnava, IČO: 46 713 930, zastúpený splnomocnencom: advoconsulting, s.r.o.,
so sídlom Tamaškovičova 17/2742, Trnava, IČO: 47 253 428 proti žalovanej: O. Q., nar. XX.XX.XXXX,
bytom M. XXX/X, W., o zaplatenie sumy 805,18 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Trnava, č.k. 19C/420/2015-73 zo dňa 2. marca 2016, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh a odporkyni nepriznal náhradu trov
konania.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovenia § 497 ObZ, keď vecne svoje
rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe výsledkov dokazovania dospel súd k záveru, že návrhu
žalobcu nie je možné vyhovieť. Dôvodom zamietnutia návrhu je skutočnosť, že žalobca v danej
veci neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie oprávnenosti uplatneného nároku na zaplatenie

sumy 805,18 eur, keď nešpecifikoval z čoho pozostáva uvedená suma, uvedením konkrétnej debetnej
operácie, dátumu jej uskutočnenia. Žalobca uviedol, že žalovaný opakovane prekročil poskytnutý
úverový rámec napr. ku dňu 9.12.2004 zostatok na účte -27.109,80 Sk, ku dňu 12.1.2005 zostatok -
27.018,80 Sk, ku dňu 11.2.2005 zostatok na účte - 27.031,70 Sk, dňa 31.3.2005 zostatok na účte -
27.154 Sk, dňa 30.4.2005 zostatok a účte - 27.061,20 Sk atď. - opakovane spravidla vždy ku koncu
kalendárneho mesiaca, žalovaný zrealizoval posledný vklad na účet dňa 11.7.2011 vo výške 25,- eur,
po započítaní ktorého predstavoval debetný zostatok na účte sumu - 908,10 eur. Z uvedeného vyplýva,

že keďže ku dňu 11.7.2011 bol debetný zostatok na účte vo výške mínus 908,10 eur, tento dlh vznikol
postupne od roku 2004, predmetný návrh bol na súd podaný dňa 11.6.2014!!! V sporovom konaní, ktoré
je ovládané dispozičnou zásadou platí, že súd je viazaný návrhom a uplatnený nárok je charakterizovaný
opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj nárok zdôvodňuje, keď skutkovým základom
opísaným v návrhu v spojitosti s petitom je potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobcom,
ktorý je predmetom konania. Podľa názoru súdu z obsahu návrhu ani vyjadrenia splnomocneného
zástupcu žalobcu nie je zrejmé kedy a v akých sumách žalobca čerpal peňažné prostriedky banky,

ako bol vypočítaný úrok, kedy boli realizované jednotlivé transakcie z ktorých bol účtovaný poplatok
a podobne. Žalobca na preukázanie výšky žalovanej sumy predložil iba výpisy z účtu žalovaného za
obdobie od 22.1.2003 do 22.7.2011 a analytické výpisy z účtu žalovaného za obdobie od 1.1.2009
do 31.12.2015, z ktorých vyplýva množstvo označení - výbery, rôzne poplatky, debetné úroky, vkladya pod. Súd poukazuje na tom, že úlohou súdu nie je vytvárať skutkový stav z listín predložených
navrhovateľom,alenaopakžalobcajepovinnýuviesťpresnéúdajeotom,čohosadomáha.Niejeúlohou
a povinnosťou súdu z predloženého prehľadu transakcií vyvodzovať, z čoho pozostáva žalovaná istina a

ako sa žalobca k predloženému vyčísleniu žalovanej pohľadávky dopracoval. Napokon z predloženého
prehľadu transakcií ani nebolo možné dospieť k záveru, z akých konkrétnych položiek pozostáva
žalovaná suma, teda kedy a v akej výške odporca čerpal peňažné prostriedky banky, ako a kedy
boli započítané jednotlivé čiastkové úhrady, ako bol vypočítaný úrok, poplatky. Vzhľadom na uvedené
nebolo následne možné ani preskúmať opodstatnenosť predmetného nároku žalobcu, nebolo možné

posúdiť ani prípadné premlčanie nároku, keď v danej veci predmetná zmluva o úvere má charakter
spotrebiteľského úveru, preto s poukazom na ustanovenie § 5b Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, súd aj bez návrhu prihliada na nemožnosť uplatnenia práva,
vrátane jeho premlčania. Preto súd návrh v celom rozsahu zamietol. O trovách konania súd rozhodol v
zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tak, že žalovanej nepriznal náhradu
trov konania, nakoľko jej žiadne trovy nevznikli.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Žiadal, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že návrhu žalobcu v celom rozsahu vyhovie a prizná
žalobcovi náhradu trov konania alebo napadnutý rozsudok zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie.
Odvolateľ nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že ako z podaného návrhu, tak aj z vyjadrenia

právneho zástupcu žalobcu nie je zrejmé, kedy a v akých sumách odporca čerpal peňažné prostriedky,
ako bol počítaný úrok, kedy boli realizované jednotlivé transakcie a teda nebolo možné dospieť k
záveru, z akých konkrétnych položiek pozostáva žalovaná suma, nakoľko je toho názoru, že najmä
z doplnenia návrhu a jeho príloh vyplýva, že si žalobca návrhom na začatie konania voči žalovanej
uplatnil pohľadávku, ktorej istina predstavovala sumu 805,18 eur a príslušenstvo výlučne zákonné úroky

z omeškania 5% ročne za obdobie od 20.09.2013 do 26.09.2013, teda do postúpenia predmetnej
pohľadávky predstavovali tieto úroky z omeškania sumu vo výške 0,67 eur a za obdobie od 28.09.2013
do 31.12.2014, teda po postúpení pohľadávky predstavovali sumu vo výške 50,63 eur. Ďalej žalobca
poukázal na článok III. doplnenia, v ktorom žalobca absolútne zreteľne uvádza sumu istiny vo výške
805,18 eur a vo vzťahu k jej preukázaniu odkazuje na analytický výpis z účtu odporcu za obdobie

od 06.08.2011 do 31.12.2015, ktorý tvorí prílohu doplnenia. Ako z výpisu vyplýva, istina pohľadávky
právneho predchodcu žalobcu predstavovala ku dňu predchádzajúcemu deň postúpenia pohľadávky,
teda k 26.09.2013 sumu 805,18 eura. Žalobca si uplatnil okrem neuhradených zákonných úrokov z
omeškania do postúpenia pohľadávky i zákonné úroky z omeškania za obdobie po jej postúpení a to v
sadzbe 5% ročne zo sumy 805,18 eur z a obdobie od 28.09.2013 do 31.12.2014, ktoré predstavovali

sumu 50,63 eur. Ďalej odvolateľ nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že z uvedených dôvodov
nebolo možné v súlade s ustanovením § 5b zákona 250/2007 Z.z. posúdiť prípadné premlčanie nároku
žalobcu. I tento záver súdu prvej inštancie je nesprávny, keďže z doplnenia návrhu a k nemu priložených
listinných dôkazov zreteľne vyplýva označenie dňa vzniku pohľadávky a to dňa 22.07.2011, keď právny
predchodca žalobcu k tomuto dňu zastavil poskytovanie kontokorentného úveru žalovanej a zrušil jej

účet. Nakoľko k vzniku pohľadávky došlo dňa 22.07.2011, právny predchodca žalobcu mohol uplatniť
predmetnú pohľadávku v súdnom konaní najskôr dňa 23.07.2011 i za predpokladu aplikácie ustanovení
zákona č. 40/1964Zb. o premlčaní, teda všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty k jej uplatneniu v
predmetnej veci došlo najskôr dňa 23.07.2014. Keďže návrh na začatie konania bol súdu doručený dňa
11.06.2013 je zrejmé, že bol podaný pred uplynutím premlčacej lehoty. Odvolateľ bol toho názoru, že z

hľadiska posudzovania premlčania nároku žalobcu mal súd prvej inštancie k dispozícii všetky potrebné
skutočnosti, dôkazné prostriedky pre riadne preskúmanie včasnosti podania žaloby. Ďalej odvolateľ
poukázal na negatívny vplyv nesprávnej aplikácie ustanovenia § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa,
najmä vo vzťahu k základným zásadám civilného procesu, ale i k výchovnému pôsobeniu civilného
procesu na jeho účastníkov, keďže uplatňovanie tohto ustanovenia je v absolútnom rozpore napríklad

aj so zásadou kontradiktórnosti. Takýto postup je podľa ich názoru v absolútnom rozpore so zásadou
upravenou v ustanovení § 1 OSP. Žalobca si zároveň uplatnil náhradu trov konania v celkovej výške
214,81 eur.

4. Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila.

5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdnyporiadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 v čase podania odvolania v spojení s doplnením
odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 34 Civilného sporového poriadku),
po zistení, že odvolanie v spojení s doplnením odvolania bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase
podania odvolania v spojení s doplnením odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne
§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech

bolo rozhodnutie vydané (§ 201 v čase podania odvolania v spojení s doplnením odvolania účinného
Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 v čase podania odvolania v spojení
s doplnením odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 355 ods. 1 Civilného
sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 v
čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 365 Civilného sporového

poriadku) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. b), f) v čase
podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, ktoré majú ekvivalent v § 365 ods. 1 písm.
b), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach
daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného
sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby

zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne
5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu
nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne

správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového
poriadku).

7. Súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol, keď dospel k záveru, že žalobca nepreukázal
súdu dôvodnosť uplatneného nároku voči žalovanej. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu,

je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav vo veci
a či právne správne posúdil nárok žalobcu.

8. Z obsahu spisu a z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že právny predchodca
žalobu - Slovenská sporiteľňa, a.s. ako veriteľ a žalovaná ako dlžník uzavreli dňa 22.01.2003 zmluvu

o bežnom účte č. XXXXXXXXXX/XXXX, predmetom ktorej bolo zriadenie účtu. Dňa 13.03.2013 došlo
k uzavretiu zmluvy o vydaní a používaní bankovej platobnej karty medzi právnym predchodcom
žalobcu spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s. Bratislava ako bankou a žalovanou ako majiteľom
účtu, predmetom ktorej bolo vydanie platobnej karty Visa Electron Euro 26. Dňa 08.09.2004 došlo k
uzavretiu zmluvy o kontokorentnom úvere medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. Bratislava ako veriteľom a

žalovanou ako dlžníkom, ktorej predmetom bolo poskytnutie kontokorentného úveru č. 0282956085/1/1,
keď výška úverového rámca bola 27.000,- Sk, konečná splatnosť úveru bola 07.09.2005, splatnosť
úrokov bola dohodnutá ročne k 31.12. kalendárneho roka. V zmysle článku III. bod 1 predmetnej
zmluvy zmluva sa uzatvorila na dobu určitú a to na dobu jedného roka odo dňa podpísania zmluvy
zmluvnými stranami. Doba trvania zmluvy sa predlžuje vždy o dobu jedného roka, ak dlžník neoznámil

veriteľovi najneskôr v lehote jedného mesiaca pred uplynutím doby trvania zmluvy, že nemá záujem o
predĺženie doby trvania zmluvy, maximálne však do dosiahnutia 65. roku veku dlžníka. Z oznámenia
o postúpení pohľadávky podľa § 526 zákona č. 40/1964 Zb. zo dňa 11.10.2013 vyplýva, že právny
predchodca žalobcu spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a.s. oznámila žalovanej, že postúpila na základe
zmluvy o postúpení pohľadávok č. 0935/2013/CE zo dňa 27.09.2013 pohľadávku vo výške 805,85 eur

s príslušenstvom spoločnosti DPS financial Consulting, s.r.o., so sídlom Mikovíniho 10, Trnava, IČO:
46 713 930.

9. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku, konania jemu predchádzajúceho ako aj celého obsahu
spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom

pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a
vec i správne právne posúdil.10. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodnú pre

posúdenie žalobcom uplatneného nároku a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa aj
právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje
na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza
dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu
odvolateľovi.

11. Keďže súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom
zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie,
odvolací súd sa s týmto odôvodnením súdu v plnej miere stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať
iba nasledovné:

12. Ustanovenie § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase konania pred súdom
prvej inštancie zakotvovalo dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, teda povinnosť označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách. Strana,
ktorá neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe
takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných

dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich
tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo
pravdivosť skutkových tvrdení strany. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť
strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho,
že tvrdenie strany nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé ani na základe

navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu nepriaznivé
rozhodnutie. V sporovom konaní, kde strany stoja proti sebe a majú opačný záujem na výsledku konania,
povinnosť tvrdenia (§ 101 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase konania pred súdom
prvej inštancie, aktuálne § 150 Civilného sporového poriadku) a povinnosť dôkazná (§ 120 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase konania pred súdom prvej inštancie, aktuálne § 185

Civilného sporového poriadku) pre obe strany sporu sú teda odlišné a celkom samostatné. Ak teda
žalobca tvrdil, že z doplnenia návrhu a jeho príloh vyplýva, že si dôvodne návrhom na začatie konania
voči žalovanej uplatňuje pohľadávku, ktorej istina predstavuje sumu 805,18 eur a príslušenstvo a vo
vzťahu k ich preukázaniu odkazuje na analytický výpis z účtu žalovaného za obdobie od 06.08.2011
do 31.12.2015, ktorý tvorí prílohu doplnenia, odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie konštatuje,

že bolo povinnosťou žalobcu tvrdiť a dokázať z akých konkrétnych položiek pozostáva žalovaná suma,
teda kedy a v akej výške žalovaná čerpala peňažné prostriedky u právneho predchodcu žalobcu, ako
a kedy boli započítané jednotlivé čiastkové úhrady, ako bol vypočítaný úrok, poplatky, nakoľko nie je
povinnosťou súdu z predloženého prehľadu transakcií vyvodzovať, z čoho pozostáva žalovaná istina
a ako sa žalobca k predloženému vyčísleniu žalovanej pohľadávky dopracoval. Nepreukázanie týchto

skutočností má za následok neopodstatnenosť tejto odvolacej námietky.

13. Podľa § 132 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase konania pred súdom prvej inštancie
dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli

účastníci.

14. Hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase konania pred
súdom prvej inštancie (aktuálne § 191 Civilného sporového poriadku) je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí
vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení

dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-
ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu
pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti
musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym
poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

15. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne
vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako
už bolo uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledokhodnotenia dôkazov) by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov
jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku
hodnoteniadôkazov,kuktorýmdospelsúd,sauskutočňujenajmäprostredníctvominštitútuodôvodnenia

rozsudku upraveného v ustanovení § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase
konania pred súdom prvej inštancie, podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z
akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť

dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke
preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie
dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj veľmi
podrobneapresvedčivoodôvodnil.Okolnostinamietanéžalobcomvodvolanínemajúzanásledokúvahu
odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu
prvej inštancie.

16. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 132
Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase konania pred súdom prvej inštancie, podľa ktorého
súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej

súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany.
Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, alebo inak
nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne

poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti,
zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje
hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm.
d) Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase konania pred súdom prvej inštancie (aktuálne §
365 ods. písm. f) Civilného sporového poriadku) je možné teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri

hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého možno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel.
Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho
skutkovými závermi.

17. Vo vzťahu k vykonanému vyhodnoteniu dôkazov súdom prvej inštancie za podstatné považuje

odvolací súd poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010,
sp. zn. 5Cdo 218/2010, v zmysle ktorého: „Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len
v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní,
obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva
na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho

právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny
proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda
aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali
alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03)“.

18. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky,
v ktorom súd skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých
fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým
navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd
rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej

právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak
rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu
dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu
podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkomnavrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykoná
ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 Občiansky súdny poriadok). Skutočnosť, že okresný súd a
ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom,

nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu
ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej
republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom
navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvah a
konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak

by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície
ako druhá strana v konaní (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30.
septembra2010).

19. Žalobca svoj procesný návrh v konaní pred súdom prvej inštancie ako aj pred odvolacím súdom
založil výlučne na tom, že špecifikácia žalovanej sumy uplatnenej v tomto konaní vo výške 805,18 eur

titulom zaplatenia istiny vyplýva z návrhu, ale aj z doplnenia návrhu zo dňa 09.06.2014, keď zároveň
odkazuje vo svojom doplnení na analytické výpisy z účtu žalovanej za obdobie od 01.01.2009 do
06.08.2011 ako aj za obdobie od 06.08.2011 do 31.12.2015. Odvolací súd sa v tomto prípade však
zhoduje s názorom súdu prvej inštancie, že z jednotlivých výpisov, ktoré boli predložené zo strany
žalobcu, nevyplývajú skutočnosti, ktoré sú potrebné pre rozhodnutie v prejednávanej veci, nakoľko z

týchto bankových výpisov nie je zrejmé, kedy a v akých sumách žalovaná čerpala peňažné prostriedky,
akým spôsobom boli započítané jednotlivé platby žalovanej na istinu úveru, akým spôsobom bol
vypočítaný úrok a taktiež odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že ani z týchto analytických výpisov
nevyplýva, za aké konkrétne obdobie sú, nakoľko je tam uvedený len kalendárny mesiac a deň, bez
uvedenia kalendárneho roka a to, že je to za obdobie od 01.01.2009 do 31.12.2015 vyplýva len z

ich vyjadrenia a to doplnenia návrhu zo dňa 09.06.2014, ale nevyplýva to zo samotných analytických
výpisov. V daného stavu sa odvolací súd tak stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca
neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia a nepreukázal, že žalobcom uplatnená suma vo výške
805,18 eur s príslušenstvom je voči žalovanej uplatnená dôvodne.

20. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvej inštancie návrh žalobcu o zaplatenie 805,18
eur s príslušenstvom zamietol, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd v súlade s ustanovením §
387 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vrátane rovnako vecne správneho odvolaním
osobitne nenapadnutého závislého výroku o náhrade trov konania potvrdil.
21. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnej žalovanej vznikol zásadne nárok na náhradu trov

odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP), o
ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací
súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom
prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

22. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bola žalovaná v odvolacom konaní pasívna, nevykonala
žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnila, ani nevyčíslila a podľa obsahu spisu jej ani
žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

23.Civilnýsporovýporiadokvýslovneneriešisituáciuakstrana,ktoránazákladeprocesnýchustanovení

má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu
spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky
použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris).

24. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o

nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalovaného
rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z
pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní
žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu
rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie

postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu
trovkonaniaanáslednesúdomprvejinštancieovýškenáhradytrovkonania,zasituácie,keďoprávnenej
strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.25. Uvedený rozsudok bol prijatý v senáte pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).