Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Friday, January 29, 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10CoPr/6/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5111242315
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5111242315.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amálie

Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci navrhovateľky
Y. V., rod. V., nar. XX.X.XXXX, bytom O. XXX, zastúpenej Mgr. Dr. Antonom Kušnírom, advokátom
so sídlom E., V. L. XX, proti odporcovi Československá obchodná banka, a.s., so sídlom Bratislava,
Michalská 18, IČO: 36 854 140, zastúpenému URBÁNI & Partners s.r.o., so sídlom Banská Bystrica,
Skuteckého 17, IČO: 36 646 181, o určenie neplatnosti výpovede, na základe odvolania navrhovateľky
proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 14Cpr/3/2011-255 zo dňa 1.4.2015 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí návrhu navrhovateľky.

Rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania z r u š u j e a vec mu v r a c i a na
ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) zamietol návrh navrhovateľky o určenie
neplatnosti skončenia jej pracovného pomeru zo strany odporcu dňa 20.12.2010 a o určenie, že
pracovný pomer uzavretý pracovnou zmluvou zo dňa 1.7.1999 medzi navrhovateľkou a odporcom
skončil dňa 31.10.2011.Vychádzal zo záveru, že nebol preukázaný žiaden dôvod, pre ktorý by výpoveď
odporcu daná navrhovateľke mala byť neplatná, resp. bolo preukázané naplnenie dvoch výpovedných
dôvodov uvedených v písomnej výpovedi zo dňa 20.12.2010, čo postačuje pre jej platnosť.

Navrhovateľka uvádzala ako prvý dôvod neplatnosti výpovede, že táto nebola riadne prerokovaná so
zástupcami zamestnancov. Vykonaným dokazovaním - z priloženej e-mailovej komunikácie, ako aj
výsluchom členov odborového orgánu odporcu - bolo preukázané, že príslušný odborový orgán výpoveď
danú odporcom navrhovateľke prerokoval (čo konštatoval krajský súd už vo svojom predchádzajúcom
zrušujúcom rozhodnutí).
Okresný súd ďalej dospel k záveru, že oneskorený príchod navrhovateľky do práce dňa 27.9.2010

(ako výpovedný dôvod vymedzený odporcom v písomnej výpovedi zo dňa 20.12.2010) spôsobený
objektívnym meškaním dopravného prostriedku sám osebe nie je výpovedným dôvodom pre menej
závažné porušenie pracovnej disciplíny.
Rovnako skutočnosť, že navrhovateľka dňa 20.9.2010 opustila pracovnú poradu, nemožno vyhodnotiť
ako porušenie pracovnej disciplíny, keďže uvedené konanie bolo spôsobené neunesením emočnej
záťaže navrhovateľky na predmetnej pracovnej porade v súvislosti s vytknutím jej nedostatkov;
navrhovateľka síce opustila miestnosť, v ktorej sa porada konala, nie však pracovisko ako také. Keď

neskôr mala záujem sa na poradu vrátiť, táto sa medzičasom skončila.
Ďalším dôvodom výpovede danej navrhovateľke odporcom bolo porušenie povinností pri nakladaní s
hotovosťou pri odchode na plánovanú dovolenku. Nebolo medzi účastníkmi sporné, že navrhovateľka
pri odchode na plánovanú dovolenku v dňoch 27.11.2010 až 5.12.2010 ponechala v pokladnihotovosť vo výške 14.376,84 eur, čím porušila ust. časti 4 bodu 1.1 interného predpisu INSG
2009.643B2. Okresný súd uzavrel, že uvedené konanie navrhovateľky (teda ponechanie hotovosti
v sume niekoľkonásobne prevyšujúcej povolenú výšku) je výslovným porušením interného predpisu,

ktoré bez ďalšieho možno kvalifikovať ako menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. Pokiaľ
navrhovateľka tvrdila, že pri hodnotení jej konania odporca nepostupoval rovnako voči ostatným
zamestnancom pobočky, z vykonaného dokazovania nebolo zistené, či, kedy a ktorý zamestnanec sa
niekedy tiež dopustil na pobočke odporcu rovnakého porušenia povinností. Svedkyňa N. B. uviedla
len neurčito, že navrhovateľka nebola jediná, komu sa takéto niečo stalo. Navyše krajský súd vo

svojom predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí jednoznačne konštatoval, že uvedeným opomenutím
navrhovateľky došlo k menej závažnému porušeniu pracovnej disciplíny z jej strany, pričom okresný súd
sa riadil záväzným názorom krajského súdu. Preto ustálil, že bol naplnený dôvod výpovede - menej
závažného porušenia pracovnej disciplíny v dotknutom bode výpovede.
Pokiaľ ide o posledný výpovedný dôvod, a totiž, že navrhovateľka porušila pracovnú disciplínu
nerešpektovaním pokynu nadriadenej zadaného dňa 27.10.2010, podľa ktorého mala dohodnúť

minimálne 5 schôdzok s klientmi banky a tieto schôdzky zaevidovať do systému CM, tento dôvod
okresný súd ustálil ako opodstatnený. Uvedeným ne/konaním navrhovateľka porušila druhýkrát menej
závažne pracovnú disciplínu. Navrhovateľka tvrdila, že klientov vyhľadávala, ale dohodnuté schôdzky
v systéme zaevidované neboli v zmysle zadania, hoci ich do systému sama osobne evidovala. Tiež
tvrdila, že nemala vytvorené také podmienky, ktoré by jej umožňovali riadne plnenie tejto úlohy, pretože

nebola o práci so systémom riadne poučená a túto prácu nestíhala ani z časového hľadiska, nakoľko
jej hlavnou náplňou práce bola práca s hlavnou pokladňou. Okresný súd však mal za to, že vykonaným
dokazovaním bolo preukázané, že všetci zamestnanci pobočky boli rovnakým spôsobom o plnení tejto
úlohy a o práci s programom zaučení, každý zamestnanec po zaškolení vedel, akým spôsobom je
potrebné túto úlohu plniť. Školenie teda nebolo zanedbané. Navrhovateľka mala možnosť nad rámec

základného školenia absolvovať aj doškoľovanie koučom za účelom odstránenia nedostatkov v plnení
úlohy, pričom nebolo preukázané, že by tak urobila. Uvedené platí o to viac, že navrhovateľka bola
na nedostatky v plnení tejto úlohy ústne upozorňovaná niekoľko mesiacov (každý týždeň, keďže
plnenie úlohy sa vyhodnocovalo týždenne) pred odovzdaním vytýkacieho listu. V takom prípade mala
navrhovateľka možnosť a aj povinnosť požiadať už pri prvom ústnom upozornení o doškolenie pri práci

so systémom. Svedkyňa K. potvrdila, že technické problémy so systémom v procese zaznamenávania
schôdzok mali aj iní zamestnanci, avšak títo ich v spolupráci s koučami vždy odstránili v počiatkoch
problému; preto u nich nebolo nutné pristúpiť k odovzdaniu vytýkacieho listu. Okresný súd mal za
to, že pokiaľ navrhovateľka napriek opakovaným problémom v práci so systémom, na ktoré bola
upozorňovaná, nevyužila doškoľovací program odporcu, potom neodstránila vytýkané nedostatky, hoci

bolo v jej silách sa o ich odstránenie minimálne pokúsiť. Navyše, vo výpovedi navrhovateľky sa objavili
nezrovnalosti, keď na jednej strane tvrdila, že schôdzky dohadovala, aj ich do systému evidovala, pričom
z neznámych dôvodov sa do systému nezaznamenali, a na druhej strane tvrdila, že pri jej hlavnej úlohe
- práci s hlavnou pokladňou, na dohadovanie a realizáciu schôdzok nemala čas. Teda si odporovala,
keď na jednej strane tvrdila, že schôdzky s klientmi realizovala a problém bol len v ich evidencii v

systému, na strane druhej tvrdila, že zadanú úlohu (dohadovať a absolvovať schôdzky s klientmi)
nemohla, pretože to pri svojej prvoradej práci s pokladňou nestíhala. Pokiaľ navrhovateľka tvrdila, že
schôdzky s klientmi realizovala (a problém bol len v ich evidencii v systéme), nebolo preukázané,
napríklad vedením záznamov o tom iným spôsobom, že by navrhovateľka skutočne aktívne klientov
vyhľadávala. Navrhovateľka taký dôkaz neprodukovala, uvedené ani netvrdila, a nebolo preukázané,

že by sa takým spôsobom snažila svoje tvrdenia o riadnom plnení úloh vyargumentovať voči odporcovi
v čase, keď jej boli, či už písomne alebo ústne, nedostatky v plnení úlohy vytýkané. Čo sa týka
nemožnosti plnenia zadanej úlohy z časového hľadiska, nebolo preukázané, že by navrhovateľka na
časovú náročnosť - nestíhanie plnenia tejto úlohy popri svojej hlavnej náplni práce pri hlavnej pokladni
upozornila nadriadených, že by žiadala o zohľadnenie výkonu práce na hlavnej pokladni pri plnení

úlohy kontaktovania klientov. Samotná navrhovateľka potvrdila, že zamestnávateľovi neoznámila žiadne
prekážky, ktoré by jej bránili v riadnom plnení tejto úlohy, a to z dôvodu, že sa odporca o prekážke na
jej strane dozvedel skôr, než ona sama. Podľa okresného súdu však uvedený argument v súvislosti
s časovou náročnosťou plnenia zadanej úlohy (ako prekážky riadneho plnenia úlohy) nemôže obstáť,
pretože len zamestnanec sám môže zistiť a vyhodnotiť ako prvý, či plnenie viacerých zverených úloh

naraz stíha, či je v jeho možnostiach ho stihnúť (v rámci pracovného času). Pokiaľ zamestnávateľ
nemá spätnú väzbu od zamestnanca ohľadom časovej náročnosti úlohy, potom zamestnávateľ má
dôvodne za to, že zamestnanec zverené úlohy plniť stíha. Navrhovateľka odporcovi neavizovala, že by
úlohy nestíhala plniť, nežiadala o úpravu rozsahu zadaných úloh ani o zohľadnenie súbežného výkonuviacerých úloh (hlavná pokladňa - dohadovanie schôdzok). Nebolo preukázané ani, že by navrhovateľka
využila na pobočke odporcu zaužívanú prax (ako uviedla svedkyňa N.), keď by o vybavenie schôdzok
ňou dohodnutých, ktoré by nestihla osobne zrealizovať, požiadala iného kolegu.

Okresný súd zhrnul, že má za to, že boli dané dva výpovedné dôvody, ktoré boli vo výpovedi riadne
skutkovovymedzené.Tým,ženavrhovateľkaneevidovalapovinnýpočetschôdzokakontaktovsklientmi
v počítačovom systéme v zmysle písomného pokynu zamestnávateľa zo dňa 27.10.2010, porušila
druhýkrát menej závažne pracovnú disciplínu v zmysle príslušných ustanovení pracovného poriadku
neuposlúchnutím pokynu nadriadeného a neplnením si zadaných povinností. Bola splnená podmienka

výpovede uvedená v § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce, keď navrhovateľka bola na porušenie
pracovnej disciplíny z oboch dôvodov, ako aj na možnosť výpovede, upozornená vytýkacími listami.
Vytýkací list zo dňa 26.11.2010 týkajúci sa porušenia povinnosti dohodovať aspoň 5 schôdzok s klientmi
týždenne za účelom ponúknutia a predaja produktov a tieto evidovať v systéme, bol navrhovateľke
doručený dňa 6.12.2010. Vytýkací list zo dňa 7.12.2010 týkajúci sa porušenia povinnosti pri nakladaní
s hotovosťou v prípade plánovanej neprítomnosti zamestnanca, bol navrhovateľke doručený dňa

30.12.2010, spoločne s výpoveďou zo dňa 20.12.2010. Lehota 6 mesiacov, počas ktorých bol odporca
povinný navrhovateľku písomne upozorniť na možnosť výpovede v súvislosti s porušením pracovnej
disciplíny, bola dodržaná. Teda navrhovateľka porušila pracovnú disciplínu prvýkrát menej závažným
spôsobom, na čo bola písomne upozornená zo strany odporcu, a následne porušila pracovnú disciplínu
aj druhýkrát, na čo bola tiež zo strany odporcu upozornená, pričom po tomto druhom porušení pracovnej

disciplíny menej závažným spôsobom bol odporca oprávnený uplatniť výpoveď.
Záverom dodal, že pokiaľ navrhovateľka, resp. jej právny zástupca, namietala ne/identickosť
protokolácie výpovede svedkyne K. na pojednávaní dňa 3.2.2015, súd (sudca) nebol/nie je schopný
identicky (od slova do slova) zaprotokolovať výpoveď svedka. Svedkyňa mala možnosť, pokiaľ by
jej výpoveď nebola protokolovaná správne, toto namietať, čo ani na výslovný dopyt sudcu neurobila,

naopak, potvrdila, že všetko, čo bolo zaprotokolované ako jej svedecká výpoveď, bolo zaprotokolované
správne.

Rozhodnutie o trovách konania si vyhradil ako súčasť rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí (§ 151
ods. 1 veta prvá O.s.p.), s prihliadnutím na to, že nárok navrhovateľky na náhradu mzdy bol vylúčený

na samostatné konanie. Až jeho skončením bude konanie o (celom) návrhu navrhovateľky skončené,
pričom o trovách konania bude rozhodnuté v rámci rozhodnutia, ktorým sa skončí konanie o nároku
navrhovateľky na náhradu mzdy.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľka a domáhala sa jeho

zmeny tak, že krajský súd jej návrhu vyhovie. Namietala nesprávne právne posúdenie veci okresným
súdom, ako aj, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam. Poukazovala na výpoveď svedkyne N., ohľadom ktorej menovanej odporca tvrdil, že rovnako
ako u navrhovateľky sa jednalo o pracovníčku, ktorá nezvládala rovnakú pracovnú úlohu, a preto s
ňou mal zámer, rovnako ako u navrhovateľky, skončiť pracovný pomer za použitia identickej právnej

kvalifikácie. Menovaná svedkyňa však uviedla, že jej v minulosti nadriadení ani ústne, ani písomne
nevytýkali, že by si riadne a včas neplnila zadanú úlohu dohodnúť minimálne 5 schôdzok. K osobe
navrhovateľky uviedla, že v jej prípade bol väčší záujem o kontrolu plnenia tejto povinnosti zo strany
manažéra, no nevedela uviesť, či šlo o zaujatosť zo strany riaditeľky. Tiež potvrdila, že navrhovateľka
mala od ostatných pracovníčok pokladne o niečo viac práce. Poprela, že by mala prevziať vytýkací

list. Potvrdila, že sa jej stávalo, že niektorá schôdzka, ktorú do programu zaevidovala, sa zo systému
stratila, čoho dôvod uviesť nevedela. Odporca mal teda snahu pred súdom odkázať, že pri rovnakom
neplnení tejto úlohy postupoval rovnako, avšak navrhovateľka bola jediná, ktorá odmietla dobrovoľne
skončiť pracovný pomer, pretože si nebola vedomá pochybení pri plnení pracovných úloh, a preto
tento dôvod odporca vykonštruoval tak, aby s ňou mohol skončiť, pri použití ďalších vykonštruovaných

dôvodov, pracovný pomer. Podľa výpovede svedkyne K., pracovná úloha spočívajúca v dojednávaní
schôdzok nebola nová, nedostatky v súvislosti s plnením tejto úlohy boli navrhovateľke vytýkané
niekoľko mesiacov, cca pol roka. Nakoľko to neprinášalo želaný efekt, musela pristúpiť k písomnému
upozorneniu a následne k výpovedi. Z uvedeného vyplýva, že tvrdené neplnenie úlohy bolo zistené viac
ako šesť mesiacov pred tým, než bolo pristúpené zo strany odporcu k písomnému napomenutiu pre

neplneniepracovnejúlohysupozornenímnamožnosťvýpovede,avšak,vspojenístýždennoukontrolou
plnenia predmetnej úlohy je dôvodné tvrdiť, že k písomnému napomenutiu pristúpil odporca až po viac
ako šiestich mesiacoch od kedy sa o uvedenom porušení dozvedel, pričom jeho konanie zapadá do
obdobia, kedy mali nastať ďalšie tri dôvody pre rozviazanie pracovného pomeru. Je dôvodné tvrdiť, žeodporca neuplatnil tento výpovedný dôvod ani v dvojmesačnej lehote, aj keď dlhodobé odmietanie plniť
predmetnú úlohu bolo možné považovať za opakované hrubé porušovanie pracovnej disciplíny, čo by
odôvodňovalo aj okamžité skončenie pracovného pomeru. Tento dôvod odporca uplatnil až v dobe, keď

mal záujem skončiť pracovný pomer s navrhovateľkou bez ohľadu na reálne existujúce zákonné dôvody.
Uvedenú skutočnosť okresný súd nevyhodnotil, aj keď vyplynula z výpovedí svedkýň K. a N.. Nemožno
súhlasiť ani so záverom okresného súdu, že bola zachovaná podmienka dvojmesačnej lehoty podľa §
63 ods. 4 Zákonníka práce, ako je uvedené v odôvodnení prvého rozhodnutia okresného súdu, nakoľko
uvedené je vyvrátené tvrdením svedkyne odporcu K..

Odvolateľka ďalej namietala, že sudca kládol otázky svedkyni K. tak, že tieto obsahovali odpovede, čím
junabádalnato,akomávypovedať.Opodstatnenosťtejtonámietkyjepotvrdenánepriamoprotokoláciou
vlastného vyjadrenia súdu (sudcu) k námietke právneho zástupcu navrhovateľky, kde potvrdil, že
svedkyňa pritakáva na položenú otázku alebo odpovedá „áno“, čo z predchádzajúceho zápisu výpovede
svedkyne nevyplýva. Okresný súd od počiatku viedol výsluch svedkyne nezákonne, v snahe dospieť
k naplneniu úlohy danej odvolacím súdom, pričom opomenul zásady vykonávania dôkazu výsluchu

svedka podľa § 126 O.s.p. Zo zápisnice o výsluchu svedkyne K. zo dňa 3.2.2015 ďalej vyplýva, že
menovaná mala uviesť, že svedkyňa N. bola vypočúvaná na predchádzajúcom pojednávaní, avšak
túto skutočnosť nemohla vedieť, pretože nebola na predchádzajúcom pojednávaní prítomná. Uvedené
potvrdzuje aj zvukový záznam z priebehu pojednávania. Nešlo teda o zápis tvrdenia svedkyne, ale o
svojvoľný zápis súdu. Vzhľadom na uvedené odvolateľka žiadala dôkaz výsluchu svedkyne K. vylúčiť

ako nezákonný.

Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky označil rozsudok okresného súdu za vecne
správny. Okresný súd doplnil dokazovanie v intenciách zrušujúceho rozhodnutia krajského súdu, pričom
toto dalo odpoveď na otázky, ktoré krajský súd nepovažoval za dostatočne zistené. Bolo preukázané

porušenie pracovnej disciplíny navrhovateľkou, že nedošlo k náprave, a riaditeľka pobočky vo vzťahu k
navrhovateľkepostupovalarovnakoakovovzťahukinýmzamestnancom.SvedkyňaK.včasevýpovede
pred okresným súdom už ani nebola v pracovnom pomere s odporcom. Odporca konštatoval, že jeho
stanovisko je od počiatku nemenné, a bola to navrhovateľka, kto svoje tvrdenia účelovo menila, pričom
sa dostala do rozporov so svojimi prvotnými tvrdeniami. Nakoľko navrhovateľka pri kontrole plnenia úloh

nemala zaevidovanú ani jedinú schôdzku s klientom, neobstojí jej tvrdenie, že jej zostávalo minimum
času na to, aby mohla oslovovať klientov. Práve z dôvodu, že sa jednalo o nesplnenie úlohy v celom
rozsahu, odporca opätovne pristúpil k písomnému napomenutiu s upozornením na možnosť výpovede.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v § 212 ods. 1 O.s.p. bez

nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. za použitia § 156 ods. 3 O.s.p.) a rozsudok okresného súdu
v merite veci ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. a v časti - v otázke rozhodovania
o trovách konania zrušil a v rozsahu tohto zrušenia vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie podľa
§ 221 ods. 1 písm. h/, ods. 2 O.s.p.

Okresný súd postupoval po zrušení jeho predchádzajúceho rozhodnutia krajským súdom a vrátení veci
na ďalšie konanie v zmysle právneho názoru a pokynov odvolacieho súdu. Krajský súd sa stotožnil tak
s rozhodnutím okresného súdu vo veci samej, ako aj s jeho odôvodnením. Preto len na zdôraznenie
jeho správnosti uvádza ďalšie dôvody, s prihliadnutím na odvolaciu argumentáciu navrhovateľky.

Pokiaľ odvolateľka poukazovala na paralely, resp. nezhody pri postupe odporcu vo vzťahu k svedkyni N.,
s ktorou tento tiež ukončil pracovný pomer (dohodou), uvedené krajský súd nevyhodnotil ako relevantné
pre rozhodnutie v prejednávanej veci. Odvolateľka napríklad poukazovala na to, že svedkyňa N. tvrdila,
že v minulosti jej nadriadení písomne ani ústne nevytýkali, že by si riadne a včas neplnila zadanú
úlohu dohodnúť minimálne 5 schôdzok týždenne. Navrhovateľka však bola na neplnenie predmetnej

úlohy upozorňovaná zo strany odporcu, resp. jej nadriadenej, a to opakovane, ako to uviedla svedkyňa
K.. Na výpoveď menovanej, že niekoľko mesiacov boli z jej strany navrhovateľke vytýkané nedostatky
v súvislosti s ne/plnením danej pracovnej úlohy, sa navrhovateľka v odvolaní odvoláva. Vzhľadom k
tomu, že pracovný pomer medzi odporcom a svedkyňou N. bol ukončený dohodou, preto odporca
nemusel pristupovať k vykonaniu obdobných krokov, ako u navrhovateľky pred daním jej výpovede.

Preto je v zásade bez významu, či prevzala od odporcu vytýkací list v súvislosti s neplnením úlohy
realizovať schôdzky s klientmi. Pokiaľ menovaná svedkyňa aj uviedla, že sa jej stávalo, že niektorá
schôdzka, ktorá sa do programu zaevidovala, sa zo systému stratila, čoho dôvod uviesť nevedela,
krajský súd poukazuje na tú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorej okresný súd konštatovalna podklade vykonaného dokazovania jednak možnosť doškolenia sa navrhovateľky v prípade, že mala
problémy s technickou realizáciou evidencie v systéme; zároveň pri kontrole evidencie - splnenia úlohy
dňa 23.11.2010 nemala navrhovateľka zaevidovanú ani jednu schôdzku s klientom v systéme. Teda

nejednalo sa o prípad, že by sa len „niektorá“ schôdzka zaevidovaná do systému z tohto stratila (ako to
malo byť v prípade svedkyne N., vychádzajúc z jej výpovede). Pokiaľ ide o tvrdenie menovanej, že zo
strany manažéra bol väčší záujem kontrolovať navrhovateľku ohľadom plnenia tejto úlohy, táto svedkyňa
nevedela uviesť, či sa tak dialo v dôsledku zaujatosti riaditeľky (proti navrhovateľke).

Krajský súd sa nestotožnil ani s argumentáciou odvolateľky týkajúcou sa účelového konania
odporcu, resp. načasovania písomného napomenutia pre neplnenie pracovnej úlohy spočívajúcej v
dojednávaní a realizovaní schôdzok s klientmi s upozornením na možnosť výpovede. Vychádzajúc z
výpovede svedkyne K., odporca realizoval uvedené písomné napomenutie navrhovateľky po niekoľkých
mesiacoch, možno po približne pol roku po tom, ako sa dozvedel o neplnení tejto pracovnej úlohy
navrhovateľkou.Podľanázoruodvolateľkykonanieodporcu(písomnénapomenutie)zapadáodobdobia,

kedy mali nastať ďalšie dôvody pre rozviazanie pracovného pomeru. Z hľadiska relevantných lehôt (§
63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce) je časový odstup medzi okamihom, kedy sa odporca dozvedel
o neplnení predmetnej pracovnej úlohy navrhovateľkou, a vytknutím tohto nedostatku, nepodstatný.
Nepodstatným je, podľa názoru krajského súdu, napríklad aj z hľadiska ne/splnenia podmienok
výpovede podľa § 63 ods. 3 Zákonníka práce (zrejme uvedenú normu mala odvolateľka na mysli, pokiaľ

uvádzala, že odporca neuplatnil výpovedný dôvod v dvojmesačnej lehote, hoci dlhodobé odmietanie
plniť predmetnú úlohu bolo možné považovať za opakované hrubé porušovanie pracovnej disciplíny,
čo by odôvodňovalo aj okamžité skončenie pracovného pomeru). K ukončeniu neplnenia predmetnej
pracovnej úlohy navrhovateľkou totiž nedošlo približne pol roka pred tým, než jej bolo písomne vytknuté
neplnenie tejto úlohy (vytýkací list zo dňa 26.11.2010, doručený navrhovateľke dňa 6.12.2010), ani

neskôr; stav neplnenia predmetnej úlohy navrhovateľkou pretrvával až do času, keď jej bolo neplnenie
predmetnej úlohy písomne vytknuté, a to v súvislosti s kontrolou plnenia úlohy dňa 23.11.2010 (teda nie
kontrolou vykonanou pred viac než dvoma mesiacmi, prípadne skôr). Možno zároveň povedať, že pokiaľ
odporca upozorňoval navrhovateľku na neplnenie predmetnej pracovnej úlohy niekoľko mesiacov pred
daním výpovede, navrhovateľka mala o to väčšiu možnosť (dlhší čas) na odstránenie tohto nedostatku

v jej práci.

Pokiaľ odvolateľka nesúhlasila so stanoviskom okresného súdu o zachovaní 2-mesačnej lehoty v zmysle
§ 63 ods. 4 Zákonníka práce vyjadreným v poradí prvom rozhodnutí okresného súdu, krajský súd
poznamenáva len toľko, že predmetom aktuálneho odvolacieho konania nie je prieskum v poradí prvého

rozhodnutia okresného súdu (ktoré bolo zrušené uznesením krajského súdu zo dňa 12.2.2014).

Čo sa týka námietky odvolateľky o nesprávnej protokolácii výpovede svedkyne K. súdom a o
nesprávnom vedení jej výsluchu súdom na pojednávaní dňa 3.2.2015, nebolo konkretizované, ohľadom
ktorých konkrétnych vyjadrení svedkyne K. došlo či už k nesprávnej protokolácii, alebo k nesprávnemu

vedeniu výsluchu zo strany súdu (sugestívne otázky). Samotná navrhovateľka pritom v odvolaní
poukazovala napríklad na obsah výpovede svedkyne K. na pojednávaní dňa 3.2.2015 v súvislosti s
vyjadrením menovanej, že navrhovateľke opakovane niekoľko mesiacov vytýkala neplnenie pracovnej
úlohy spočívajúce v dohodnutí a realizovaní minimálne 5 schôdzok s klientmi týždenne. Aj vzhľadom
na uvedené krajský súd nemal dôvod neprihliadať na predmetný dôkaz - výpoveď svedka. Zároveň,

podľa zápisnice z pojednávania zo dňa 3.2.2015, námietka právneho zástupcu navrhovateľky ohľadom
nesprávnej protokolácie výpovede svedkyne K. sa nachádza až na 6. strane zápisnice, pričom dovtedy
a ani následne už uvedené nebolo zo strany právneho zástupcu navrhovateľky namietané.

Z iných dôvodov nesprávnosť napadnutého rozhodnutia okresného súdu navrhovateľka nenamietala.

Krajský súd, súc viazaný nielen rozsahom, ale aj konkrétnymi odvolacími dôvodmi, ktoré odvolateľ vo
svojom odvolaní vymedzí v lehote zákonom stanovenej na podanie odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.),
preto napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Záverom možno zhrnúť, že okresný súd zistil skutkový stav v rozsahu dostatočnom pre rozhodnutie

veci, v intenciách zrušujúceho uznesenia krajského súdu zo dňa 12.2.2014. Dôkazy vyhodnotil ako
každý jednotlivo, tak v ich vzájomnej súvislosti, a zistený skutkový stav správne právne kvalifikoval.
V odôvodnení svojho rozhodnutia poskytol presvedčivú odpoveď na všetky otázky relevantné pre
prejednávanú vec; odôvodnenie spĺňa požiadavky naň kladené normou v ust. § 157 ods. 2 O.s.p.Krajský súd však zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o trovách konania (resp. vo výroku, ktorým
okresný súd vyslovil, že o trovách konania rozhodne v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí). Pokiaľ totiž

bol nárok navrhovateľky o náhradu mzdy vylúčený na samostatné konanie, aktuálne konanie (sp.zn.
14Cpr/3/2011) sa končí, preto je potrebné rozhodnúť o trovách v ňom účastníkom vzniknutých; nemožno
o nich rozhodovať v inom konaní - v tomto prípade v konaní o vylúčenom nároku navrhovateľky na
náhradu mzdy. Okresný súd rozhodne aj o trovách aktuálneho odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie krajského súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.